POZRITE PROSÍM AKTUALIZOVANÝ ČLÁNOK. TOTO JE STARŠIA VERZIA.
Musím priznať, že v prvom článku, ktorý som písal ako kritiku Juraja Karpiša a jeho názoru na teóriu úrokovej miery, som zanechal otvorený koniec článku. Sám som kritizoval Feketeho a načrtol len veľmi hmlisto, ako by sa dal opraviť. V tomto článku by som sa pokúsil napraviť chybu.
Myslím si, že je nutné začať tým, že sa odlíšim od „klasických“ Rakúšanov a ich svätého grálu – axióme o konaní, následne poukážem na problémy, ktoré má Hülsmannova teória úroku, popíšem, prečo sa dá inšpirovať Feketem a pristúpim k vysvetleniu teórie úroku z hľadiska Hayek-Pavlíkovej monistickej metodológie. Následne predstavím upravenú definíciu toho, čo úrok predstavuje. To znamená, že predstavím alternatívnu koncepciu úroku, zrealizujem analýzu niektorých činností subjektu v realite, zakomponujem do koncepcie hodnotovo-časové projekcie budúcnosti, ktoré vplývajú na výšku úroku a zamyslím sa nad problémom negatívnej úrokovej miery. Nakoniec len načrtnem niekoľko implikácii predstavenej teórie, ktoré budú podkladom pre ďalšie články.
Človek koná
Začať metodologické, ekonomické (teleologické), či normatívne skúmanie ľudskej spoločnosti teorémou „Človek koná“ nie je správne. Neznamená to, že poukázaním na tento problém, sa musí považovať za nesprávne všetko, čo Mises napísal. Klasickí Rakušáci sa toho nemusia báť. Tak veda nefunguje. V úvode tejto série článkov som načrtol, že ide o príliš radikálnu formu apriorizmu. Poďme si ukázať, prečo je axióma o konaní – „Človek koná“ nedostatočným základom.
Misesovci začínajú s vysvetľovaním praxeológie (vedy o ľudskom konaní) väčšinou tvrdením, teorémou: „Človek koná“. Obecenstvo vyzvú k tomu, aby sa pokúsilo daný výrok vyvrátiť. Obecenstvo sa väčšinou do nastavenej „pasce“ chytí; presnejšie ide o zjednodušenie problému. Akonáhle sa obecenstvo snaží o vyvrátenie výroku, Misesovci vyhlásia, že svojím konaním obecenstvo práve potvrdilo platnosť Misesovho výroku – cieľavedome totižto konalo[1]. Je to geniálny ťah, ktorým sa dajú ľudia pomýliť. Píšem to preto, lebo som tiež medzi „nachytaných“ patril a to minimálne od roku 1999, kedy som sa s Misesovými prácami oboznámil, až niekedy do roku 2007.
Ako nespadnúť do nastavenej pasce?
Danému zjednodušeniu sa treba vyhnúť. Neznamená to, že nekonáme. „Pasca“ – Človek koná – je dokonalá. Problém tkvie však úplne niekde inde. V prvom rade by sa mal čitateľ zamyslieť nad tým, čo znamená „človek“ a potom, čo znamená „konať“. Konanie Mises definuje ako cieľavedomú činnosť na dosahovanie zámerov jednotlivca[2]. Práve na tomto mieste by sa mal čitateľ zastaviť a zamyslieť sa. Poctivo.
Ak sa zamyslí poctivo, minimálne by mal naraziť na nasledujúce problémy. Neexistuje presná definícia človeka. Pri akýchkoľvek definičných kategóriách, ktoré začneme používať, nájdeme podobu aj u iných subjektov žijúcich na tejto planéte. Nie je to minimálne divné, že nevieme zadefinovať samých seba? Že musíme v tejto veci používať common sense? Určite nie podľa Hayeka. Rovnako všetky definičné znaky nemajú charakter čisto apriórnych poznatkov. Na kategorizáciu musíme používať rozsiahly aparát empirických vied, ergo tento tzv. apriórny syntetický výrok sám o sebe závisí od empirického nazerania na kategóriu „človek“. Tým by však čitateľ nemal končiť. Ďalšie problémy, na ktoré narazí sú minimálne napr. to, čo znamená cieľavedomosť, od toho sa dostane čitateľ minimálne k problému slobodnej vôle (neriešiteľný problém[3]), k tomu sa pritrafí problém dualizmu (objekt-subjekt), či do akej miery je ovplyvňované myslenie človeka samotnou vôľou a samotným kauzálnym mechanizmom, na ktorom myslenie funguje – mozgom; a vlastne či vôbec. Úvahy by mal čitateľ doviesť minimálne do stavu pochybností o tom, aký je vplyv reality na samotné myslenie. Rovnako narazí na problém toho, ako subjekt začína vnímať iné objekty v realite a akým spôsobom by mal nahliadať iné subjekty. A ak sa dostane až sem, tak zistí, že samotná terminológia, ktorá je používaná (aj v tomto článku), závisí od spôsobu, akým je uchopovaná samotnými jednotlivcami z ich intersubjektívneho hľadiska (implikujeme tu nutnosť rozumieť si), pričom odpovede na tieto otázky hľadajú teórie jazyka, či teórie myslenia a vzniku inteligencie.
Na základe uvedeného je preto nemožné vyhlásiť o praxeológii (vede o ľudskom konaní), že je odvodená len na základe logickej interpretácie axiómy „Človek koná“. Jednak to nie je tak, pretože Misesovci často používajú, či už explicitne alebo implicitne aj empirické vysvetľovanie problémov. A samozrejme vyššie definované problémy zároveň vytvárajú neistotu okolo ich ústrednej tézy, čo je v rozpore s ich tvrdením, že praxeologické závery sú čisto logickými dôsledkami interpretácie danej axiómy. Problém teda nie je v intuitívnom tvrdení „človek koná“, ale v metodologických základoch. Misesovci obchádzajú asi tak 3000 rokov filozofického bádania a problémov, na ktoré narazíme. Stačí vyhlásiť, že to je priestor pre iné vedy a začať až tým, že človek koná a od toho odvodzovať závery? Bohužiaľ nie. Je to akoby ste pri popise splodenia dieťaťa začali tým, že spermia oplodnila vajíčko a vyhli sa všetkému predtým, čo k danému aktu viedlo. Z vyššie uvedeného vyplývajú totižto argumentačné problémy, či nesprávne premisy a následne napadnuteľné závery. Ako príklad je možné uviesť samotný predmet tohto článku – úrokovú mieru alebo Hoppeovskú argumentatatívnu etiku[4] a vysvetlenie prirodzenosti vlastníckych práv človeka, ktorú riešim už v inej práci[5].
Zrozumiteľne to vysvetľuje i Ján Pavlík, ktorý vo svojej práci „Austrian Economics and the Problems of Apriorism[6]“ rieši problém platnosti apriórnej ekonómie a praxeológie. Tá podľa neho čelí tzv. problému argumentácie v kruhu (petitto principi error). Dôvodom je to, že každá snaha o preukázanie platnosti pravdivého apriórneho poznania je založená na inom apriórnom poznaní, t.j. každý „syntetický a dokonca i analytický apriórny výrok, musí naraziť na problém argumentácie v kruhu, vzhľadom na to, že každý vedecký prístup je založený na nejakých apriórnych predpokladoch“. Ako hovorí Pavlík, tomuto problému nie je možné sa vyhnúť hlavne vtedy, „pokiaľ je predmet poznania samotnou štruktúrou a pôvodom samotného poznania.“ Ako zrozumiteľný príklad na pochopenie môže byť vysvetľovanie fungovania a vzniku jazyka, kedy na vysvetlenie jeho fungovania a vzniku musíme použiť jazyk ako taký. Pavlík návrh riešenia (skôr smeru bádania) tohto problému samozrejme navrhuje a čitateľ ho môže nájsť v stručnosti popísaný v inej mojej práci[7].
Pre mňa je to jeden z dôvodov, pre ktoré nevidím ďalšiu možnosť zmysluplného rozvíjania samotného misesovského systému, ktorý vnímam ako uzavretý a zraniteľný. Na ďalší rozvoj tradície Rakúskej školy je podľa môjho názoru potrebné iné teoreticko-metodologické pozadie. Podľa mňa je to práve Hayek, ktorého práce môžu byť inšpiráciou s jeho systémom a teóriou spontánneho „řádu“ (používam čechizmus vzhľadom na krajší význam pojmu „řád“, po slovensky by sa malo jednať o „usporiadanosť“), pričom ako píše Pavlík jeho samotná teória nie je niečím, čím by sa už vedci pred ním nezaoberali[8]. Hayek urobil vo svojej argumentácii chyby, ktoré musia byť napravené. Úpravu urobil Pavlík a ponúka niečo, čo nemôžeme nazvať riešením (to je inak zbytočné hľadať), ale smerom, ktorým možno tradíciu Rakúskej školy ďalej rozvíjať. Tento smer nie je radikálnym apriorizmom, ale slovami Pavlíka ide o „nie až tak radikálny apriorizmus“ (úplne bez apriorizmu to nejde). Poďme sa už však teraz pozrieť na problémy klasickej interpretácie teórie úroku v zmysle post-misesovskej tradície.
Problémy Hülsmannovej interpretácie teórie úroku
V tejto časti ani nezačínam opätovnou kritikou Misesa a jeho náhľadu na úrokovú mieru v kontexte časových preferencií. Kritiku sme už raz popísali[9], urobil to i Fekete a nakoniec i samotný Hülsmann, ktorý sa ako jeden z mála klasických Rakúšanov púšťa do polemiky so svojím „maestrom“.
V kontexte „opravy“ Misesa postupuje Hülsmann tak, že v prvom rade vysvetľuje existenciu tzv. pôvodného úroku, ktorý je hodnotovým spreadom medzi prostriedkami a výsledkami konania a následne vysvetľuje, ako pôvodný úrok spôsobuje v realite úrok monetárny. Pri Hülsmannovi sú dôležité podľa mňa nasledujúce pasáže (odporúčam čitateľovi aj tak pozorne Hülsmanna prečítať; výroky je nutné pochopiť v kontexte):
„Originary interest itself does not have any manifestations in the realm of the objects of human action; it is not an object of action, but a feature of action itself.“…
„Smith and Jones do not impute the value of their ends onto their means. Smith values his apple (means) less than Jones’s tomato (end), and therefore he desires to make the exchange. Thus we see that market exchanges are mutually beneficial because of originary interest.“ …
„Originary interest is not a manifestation of human action in the world of physical things, but a structural feature of human action itself or, more precisely, of human labor.“ …
„It follows that originary interest, to the extent that it is manifest in the passing of time at all, concerns value spreads between future ends and present means and value spreads between present ends and future means.“
U Hülsmanna sú prítomné dva kardinálne problémy. Prvým je argumentácia v kruhu. Na problém upozorňuje i jeho nasledovník Braun. Vyplýva z premisy o ľudskom konaní. Konanie je definované ako dosahovanie výsledkov konania (ends) prostredníctvom cieľavedomej aktivácie prostriedkov konania (means). Pôvodný úrok však Hulsmann definuje ako spread medzi prostriedkami a výsledkami konania a zároveň upozorňuje, že je vlastnosťou konania ako takého. Čiže existenciu daného spreadu (pôvodného úroku) vysvetľuje vlastne samotným spreadom (pôvodným úrokom). Hulsmann sa nemôže v popise pomýliť, pretože akákoľvek aktivita je spreadom medzi budúcimi výsledkami a súčasnými prostriedkami. Braunov pokus o vylepšenie Hülsmanna prostredníctvom dosahovania psychických ziskov (v zmysle ends) a nákladov (v zmysle means) je však rovnako neúspešný, pretože formálnu rovinu logického popisu konania stiahol do psychologickej oblasti a psychologického vysvetľovania, čím problém nevyriešil, len ho popísal z iného uhľa pohľadu.
Druhý problém je ten, že Hülsmann na jednej strane tvrdí, že pôvodný úrok je vlastnosťou konania ako takého. Vzápätí však obmedzuje jeho existenciu len pri určitých druhoch konania a to tých, ktoré sú spojené s prácou. Buď je teda úrok konceptom len určitého druhu konania a nie je základnou črtou konania, alebo je základnou črtou konania, avšak potom musí existovať i v druhoch konania, ktoré nie sú spojené len s prácou. Ak by bol Hülsmann konzistentný, mal by tvrdiť, že pôvodný úrok je zodpovedný za vytváranie hodnotovej škály jednotlivca. Pôvodný úrok (spread medzi súčasnými a budúcimi prostriedkami a výsledkami konania), by mal byť tým, čo danú škálu určuje v čase. Tadiaľto však Hulsmann argumentáciu nevedie a je otázne, či sa týmto spôsobom argumentácia vôbec viesť dá[10].
Tretí problém, ktorý však vnímam ako sekundárny je, že Hülsmann stále ostáva čiastočne na úrovni popisu úroku prostredníctvom časových preferencií. Tvrdí, že pôvodný úrok je uplatňovaný pri posudzovaní hodnotových spreadov medzi budúcimi výsledkami a súčasnými prostriedkami a súčasnými výsledkami a budúcimi prostriedkami. Hülsmann týmto potvrdzuje, že sa nevie úplne vymaniť z pôsobenia časových preferencií pri definovaní podstaty úroku. Opätovne skĺzne do argumentácie, ktorú kritizuje u Misesa. Tu si je nutné uvedomiť, že budúce výsledky a prostriedky sú predmetom budúcich hodnotení. Z definície nemôžu byť predmetom súčasných hodnotení. Hülsmann by argumentáciu vedenú týmto spôsobom vedel ako tak udržať v prípade, že by tvrdil, že v súčasnosti hodnotíme to, čo si ešte len myslíme o budúcnosti. Čiže úrok by musel byť hodnotovým spreadom medzi súčasným reálnym hodnotením prostriedkov a výsledkov konania a súčasným hodnotením budúcej predstavy o daných prostriedkoch a výsledkoch konania. Čiže by bol spreadom medzi reálnym hodnotením niečoho a len hmlistou predstavou hodnotenia daného niečoho v budúcnosti. Dosť neuchopiteľné. Vplyv času a preferencií subjektu na úrok v čase existuje. To, akým spôsobom na úrokovú mieru vplýva, si ukážeme nižšie v nami navrhovanom postupe pri vysvetľovaní teórie úroku.
Prečo narážame na tieto problémy? Misesovci ľpejú na vysvetľovaní všetkého cez ľudské konanie; dá sa povedať, že cez radikálny subjektivizmus. Hľadajú tým pádom pôvod úroku tam, kde nie je a zároveň narážajú na logické kruhy. Netvrdím však, že všetko, čo Hülsmann napísal treba hodiť do koša. Aj u neho je zjavné, že smeruje tam, kde podľa môjho názoru treba hľadať pôvod úroku; a to vo výmene.
Inšpiratívny Fekete
Predtým, ako začneme s vlastným výkladom teórie úroku, bude dobré ukázať, prečo je Fekete[11] inšpiratívny. Fekete rovnako odmieta vysvetlenie teórie úroku cez časové preferencie a prichádza s vlastnou premisou teórie úroku, ako výmenného pomeru medzi bohatstvom a príjmom. Fekete síce pri popise príjmu a bohatstva používa v argumentácii primárne zlato, avšak poukazuje aj na zmysel hoardingu (vytvárania prebytkov, úspor). Zlato považuje za objektívny denominátor hodnoty, ktorý vstupuje do ekonomických vzťahov, pričom vyjadruje mieru bohatstva. Vysvetľuje, že hoarding/dishoarding zlata, nová ťažba zlata a ekonomické projekty, určujú základ pre vznik úrokovej miery. Čo je na Feketem zároveň inštruktívne je jeho vnímanie princípu úroku. Ten je v jeho ponímaní výmenou (bohatstva a príjmu). Úrok vystupuje teda explicitne ako intersubjektívny koncept. Už vo Feketeho prípade sa teda pozeráme na dve koncepcie. Prvá je koncepcia samotnej hodnotovej a plne subjektívnej škály jednotlivcov. Druhá koncepcia je koncepcia samotnej výmeny. Fekete tvrdí, že úrok je ohodnotením výmeny, t.j intersubjektívneho konceptu. Na rozdiel od Hülsmanna, ktorý tvrdí, že jeho pôvod je nutné hľadať v samotnom konaní, teda u subjektu. Nezabudnime zároveň pripomenúť, že Fekete realizuje reflexiu úroku vždy v čase „t“, pričom obe veličiny – bohatstvo i príjem – sú obsahovo spojiteľné veličiny; bohatstvo bolo niekedy príjmom a príjem sa môže stať bohatstvom. Zároveň je výmena realizovaná v rovnakom čase, čím je umožnené ohodnocovanie vzťahu bez toho, aby sme sa uchyľovali k poznaniu svojich preferencií v budúcnosti, resp. k poznaniu budúcnosť. Vyhýba sa teda elegantne problému časových preferencií. Jeho postoj sme popísali a detailnejšie vysvetlili v inom článku, na ktorý tento nadväzuje.
U Feketeho je elegantne vyriešený problém, ktorý má samotný Mises v kontexte časových preferencií. Pri výmene bohatstva za príjem je úkon výmeny realizovaný v konkrétnom čase, pričom veličiny bohatstva a príjmu stoja proti sebe, čím existuje motivácia pre výmenu. Po druhé je tu elegantne posunutý problém vysvetlenia výmeny a úroku na intersubjektívnu úroveň, ktorú oba subjekty môžu uchopiť po obsahovej i časovej stránke. Neviem zároveň, či si tento kľúčový bod svojho vysvetľovania sám Fekete uvedomuje, pretože práve tento bod bude pre naše ďalšie vysvetľovanie dôležitým. Výmena a z nej vyplývajúci úrok je tak konceptom samým o sebe. Prečo však Feketeho kritizovať?
Prvá výčitka, ktorá sa dá proti Feketemu vzniesť je tá, že sa v popise svojej koncepcie nachádza už (len) na úrovni monetárneho úroku. Je „príliš ďaleko“ vo vysvetľovaní. Je to zjavné, keď hovorí, že úrok je ohodnotením nepriamej výmeny bohatstva za príjem, kedy ide o vyššiu formu ekonomickej spolupráce subjektov v spoločenstve a píše o nulovom úroku v prípade priamej nemonetárnej výmeny. Neuvedomuje si však, že aj v prípade barteru by mal platiť rovnaký modus operandi, ak máme hovoriť o princípoch popisovania fungovania úroku. Inými slovami nevysvetľuje, či je alebo nie je úrok zakomponovaný i v bártrovej výmene, kedy si subjekty vymieňajú napr. jablko za hrušku. Platí aj vtedy rovnaký princíp? Fekete o tom už nehovorí, avšak ako si ukážeme nižšie, vieme to urobiť zaňho.
Druhý kardinálny problém je v tom, že používa zlato ako objektívny denominátor hodnoty. Preto môže vyslovovať o úroku predmetné tvrdenia a nemusí sa zamýšľať nad jeho pôvodom. A rovnako mu to umožňuje vyhnúť sa časovým preferenciám. Fekete totiž implikuje, že 100 uncí zlata dnes a 100 uncí zlata v budúcnosti má rovnakú hodnotu (objektivizmus). Nesprávne. Nič také, ako objektívny denominátor ohodnocovania statkov v čase neexistuje. Čitateľ si to môže predstaviť tak, že Fekete sa má akoby o čo oprieť pri vysvetľovaní, pritom to niečo má byť podľa neho objektívne platné pre všetkých jednotlivcov. Preto nemá potrebu vysvetľovať ani pôvod úroku a nevysvetľuje ani úrok v prostredí barteru.
Nemyslím si však, že jeho prácu treba zmiesť zo stola, rovnako ako to neplatí u Hülsmanna. Úpravou tvrdení a položením základov v zmysle monistickej Hayek – Pavlíkovej metodológie sa pokúsime poukázať na „rácio“ v jeho teórii a samozrejme využijeme obdobné „rácio“ prebraté i od Hülsmanna, či Misesa.
Teória úroku v zmysle monisitickej Hayek – Pavlíkovej metodológie
Jeden z rozdielov, ktorý vnímam medzi rôznymi prístupmi v rámci rakúskej školy, je prístup k tomu ako subjekt uchopuje realitu. V misesovskej tradícii sa prejavuje akoby radikálny subjektivizmus. Je to logický dôsledok axiómy o konaní. Komplexnejší náhľad na problém predstavuje podľa môjho názoru Hayek-Pavlíkovský monistický systém, ktorý okrem subjektivizmu explicitne neopomína ani vplyv iných subjektov na samotné myslenie subjektu, ako aj vplyv reality na myslenie subjektu (minimálne z hľadiska toho, že mozog je súčasťou reality a prebiehajú v ňom procesy reality).
Zjednodušene povedané to znamená, že človek sa vyvíja aj prostredníctvom druhých subjektov – ľudí v spoločnosti v zmysle jeho myslenia, pojmového systému, náhľadov reality a pod.. Z toho je možné implikovať, že i samotný hodnotový systém a ohodnocovanie a uchopovanie reality nie je výsledkom samotného pôsobenia subjektu, ale je explicitne ovplyvnené i hodnotovým systémom iných jednotlivcov[12]. Skúsme si preto predstaviť, ako prebieha jeden z kľúčových vysvetľovacích momentov ohodnotenia objektu reality, jeho zaradenia na hodnotovú škálu jednotlivca a ako vyzerá ekonomická výmena, aby sme si urobili priestor pre popis problematiky úroku z formálneho hľadiska.
Tvrdím, že hodnotenie subjektu nie je samo o osebe subjektívne (axióm „Človek koná“ nie je dostatočným pre popis problému). Hodnotenie je závislé od objektívnych – prírodou daných – charakteristík objektu. Tým je priraďovaná hodnota subjektívne, avšak subjekt ju vníma i intersubjektívne, t.j. na základe toho, ako je vnímaná ostatnými subjektmi. Zároveň objektívne charakteristiky objektu sú spoznávané ako na subjektívnej i na intersubjektívnej rovine, vzhľadom na možnosť prenosu poznatkov. Je to akoby benchmark všeličoho k všeličomu, ktorý uchopuje na konci myseľ jednotlivca. Práve na základe toho je potom pripisovaná hodnota objektom (stav mysle a tela, čiže stav subjektu samého o sebe sem spadá rovnako) a je škálovaná na hodnotovej stupnici už individuálneho subjektu. Zámerne nepíšem človek, ale subjekt, lebo nevieme, či týmto alebo veľmi podobným spôsobom neuchopujú realitu aj iné subjekty dnes s nami žijúce na zemi. Ak si to aplikujeme na konkrétny príklad, tak hodnota jablka je na hodnotovú stupnicu jednotlivca zaradená nasledovne. V prvom rade subjekt používa intersubjektívne platnú terminológiu na uchopenie toho, čo znamená jablko, aby ho mohol odlíšiť od hrušky. Táto terminológia je vzájomne zdieľaná subjektmi prostredníctvom jazyka a myslenia. Len pre čitateľovu informáciu sa tu nachádzame na ontologickom poli z hľadiska metodológie[13]. To znamená, že subjekt používa intersubjektívne definované hranice pre rozlíšenie jablka od inej časti reality[14]. Dané hranice sú intersubjektívne uchopované a zdieľané, avšak zároveň reflektujú objektívne charakteristiky reality[15]. Je to však bez vplyvu iných subjektov? Nie. Jeho hodnotenie a škálovanie je závislé aj od toho, ako je jablko hodnotené inými subjektmi, ktorí rovnako dané jablko hodnotia a vytvárajú tak okolo neho mieru vzácnosti, ktorá je samozrejme opätovne daná na jednej strane samotným zhmotnením sa objektu v realite a zároveň hodnotením daného statku inými subjektmi v realite. Subjekt až na základe toho zaraďuje jablko na svoju hodnotovú škálu (zatiaľ ordinálne). Subjekt zaraďuje jablko na svoju hodnotovú škálu zároveň aj v kontexte ostatných (jemu známych) druhov statkov prítomných v danom čase a realite a v kontexte jeho predstavy o ich využití, ktorá je však zase opätovne ovplyvnená samotnou charakteristikou statkov ako takých a ich hodnotením ostatnými subjektmi. Je jasné, že týmto aplikujeme „tenkú červenú čiaru“ medzi subjektom a tým, čo všetko je a nie je schopný ovplyvňovať[16].
Hľadanie úroku
Úrok nebudeme „hľadať“ tam, kde nie je; a to v samotnom konaní jednotlivcov tak, ako to robia Misesovci. Budeme ho hľadať a popisovať na intersubjektívnej úrovni – v koncepcii výmeny. Intersubjektívna úroveň nám zároveň umožňuje vyhnúť sa argumentácii v kruhu. Nepopisujeme totiž úrok v kontexte samotného ľudského konania per se, ale popisujeme ho ako výsledok konania s tým, že sa nejedná o výsledok zo subjektívneho hľadiska, ale o výsledok dvoch rôznych subjektov; v zmysle jedného jedinca by nemal úrok žiaden zmysel. To znemená, že vysvetľovanie posúvame na vyššiu úroveň vzťahov[17]. Môžeme zjednodušene povedať, že obe strany si „užívajú“ svoje konanie (svoju axiómu konania). Oba subjekty však realizujú výmenu, ktorá je už intersubjektívnou koncepciou. Logický kruh, ktorý musí pretrvávať na úrovni konania tu neexistuje. Pri popise koncepcie sme akoby v inom systéme, ktorý je nad systémom samotného konania. Prečo je daný úkon možný, nájde čitateľ v už inej mojej štúdii, kde sa detailne zaoberám danými predpokladmi a problematikou vzájomného porozumenia si jednotlivcov a spôsobmi uchopovania reality subjektom. Je nutné upozorniť, že daný postup čiastočne implikuje i Hülsmann tým, že uvažuje o úroku ako o spreade medzi prostriedkami (jedného subjektu) a výsledkami (druhého subjektu) a zároveň, že ho obmedzuje na konanie spojené s ľudskou prácou, čím smeruje práve k intersubjektívnej rovine. Avšak tým, že hľadá úrok v samotnom konaní, naráža na iné problémy, ktoré sme popísali vyššie. Hľadajme teda vo výmene.
Jednoduché spoločenstvá – bártrová výmena
V prípade bártrovej výmeny subjekt na svojej hodnotovej škále zaraďuje napr. jablko za hrušku. Druhý subjekt zaraďuje napr. hrušku za jablko. To umožnilo obom subjektom zrealizovať výmenu – intersubjektívny akt. Jeden subjekt mal pritom jablko na svojej hodnotovej škále v prebytku a hrušku v nedostatku a naopak. Z hľadiska jednotlivca bolo jablko zároveň vnímané v prebytku nielen v kontexte toho, že ich má subjekt napr. veľa, ale i z hľadiska jeho vlastnej hodnotovej škály voči ostatným statkom zaradeným na danej hodnotovej škále (marginálna užitočnosť jablka je nižšia oproti ostatným statkom, ktoré preferuje). Na tomto mieste v súlade s Hülsmannom tvrdíme, že na to, aby sa nejaký statok mohol stať prostriedkom a druhý výsledkom, musia byť oba statky inverzne u oboch subjektov v prebytku. Preto môžeme povedať, že pri výmene vymieňame prebytok za nedostatok z hľadiska jedného a naopak u druhého. O výmene, ako o výmene prebytkov (úspor), píše i Hülsmann, ktorý hovorí, že:
„any single instance of human action, not just long-term production processes, is possible only through savings“
Výsledkom daného aktu je teda výmena – samostatná koncepcia. Subjekt je jej nevyhnutnou podmienkou, avšak jej nevyhnutnou podmienkou je i druhý subjekt. Ohodnotenie danej výmeny sa realizuje prostredníctvom ceny. Z hľadiska prvého je cena jablko/hruška z hľadiska druhého hruška/jablko. Príčinou výmeny je v našom popise existencia úspor, ktorých charakter vyplýva z toho, že ich subjekt na svojej hodnotovej škále takto zaraďuje (ordinárne) – do prebytku. Ak sa zároveň zamyslíme nad Feketeho pojmami „bohatstvo a príjem“ a predstavíme si ich z hľadiska toho, že bohatstvo je všetko to, čo máme nasporené (v prebytku) a príjem je všetko to, čo nám zapĺňa v ďalšom plynutí času nedostatok, pomaly sa nám ukazuje, že popis bude po úpravách aplikovateľný aj na Feketeho.
Cena vs. úrok (ohodnotenie výmeny vs. ohodnotenie úveru)
Ak hľadáme úrok v samotnej výmene, natískajú sa rôzne otázky, ako napr.: „Aký je potom vlastne rozdiel medzi cenou a úrokom? Vyjadruje úrok len cenu času? A ako vlastne oceníme statky v čase v kontexte zmien preferencií?“.
Zopakujme, že výmena môže prebiehať len ako výmena „nejakých“ úspor za „iné“ úspory. Nie je možné vymeniť niečo, čo nemáme, resp. o čom nepredpokladáme, že mať budeme. Do výmenných pomerov rovnako nevstupujú len fyzické objekty reality, ktorým pripisujeme hodnotu (fyzické statky) ale i služby, práca, či čas. Z tohto hľadiska je cena prejavom ohodnotenia výmeny v čase „t“, pričom v čase „t“ sa výmena aj zrealizuje na oboch stranách vzťahu. Zmeny v kontexte zmien hodnotových škál oboch subjektov sú v čase „t“ blízke nule, pričom čas „t“ nemusí byť nevyhnutne sekunda, ale i týždeň, mesiac.
Tvrdím, že úrok je ohodnotením kvalitatívne vyššej formy výmeny v časovom kontinuu. To znamená, že subjekty nevymieňajú len aktuálne existujúce úspory navzájom, ale vymieňajú existujúce úspory voči ešte len vznikajúcim úsporám, t.j. voči tomu, čo ešte nemajú. To znamená, že výmena je ohodnotená v čase „t“, avšak realizácia jej druhej časti, je rozdelená v čase: „t+1“, „t+2“ až „t+n“. Inými slovami to znamená, že hrušku mením za 3 jablká tým spôsobom, že v čase „t“, realizujem ohodnotenie výmeny (1 hruška = 3 jablká), v čase „t“ získam hrušku a moje 3 jablká vymieňam v časovom kontinuu, t.j. jedno jablko v „t+1“, druhé jablko v „t+2“ a tretie jablko v „t+n“. Rovnako to môže byť zrealizované aj pri výmene hrušky za jablko, kedy bude jablko vymenené až v čase „t+n“, t. j. v čase „t+1“ a „t+2“ nebude k dispozícii žiadne jablko a to bude vymenené až v čase „t+n“, pričom výmena bola realizovaná (dohodnutá) v čase „t“. Ohodnotenie tohto druhu výmeny (dnes sa nazýva úver, pôžička) je potom úrok.
Aby sme mohli poskytnúť čitateľovi presnú definíciu, je nutné popísať, čo sa deje na hodnotovej škále jednotlivcov a čo sa deje následne vo výsledku ich činností. Zopakujme si, čo píše o pôvodnom úroku Hülsmann. Je to dôležité pre ukážku rozdielu. Čitateľ by mal mať zároveň stále na pamäti, že Hülsmann vzťahuje úrok na konanie samotné a nie na výmenný vzťah, čo následne bude hlavným rozdielom v našom popise. Hülsmann píše:
„It follows that originary interest, to the extent that it is manifest in the passing of
time at all, concerns value spreads between future ends and present means and value spreads between present ends and future means.“
Aby bol jasný rozdiel medzi tým, čo tvrdí Hulsmann a nami vedenou argumentáciou, že úrok je ohodnotením vyššej formy ekonomickej výmeny a to, že vymieňame úspory za ešte len vznikajúce úspory, môžeme stanoviť nasledujúcu definíciu:
Úrok je hodnotovým spreadom medzi a) hodnotovým spreadom súčasnej aktivácie existujúcich úspor v čase s cieľom nadobudnúť nové úspory alebo priamou spotrebou existujúcich úspor v čase u jedného subjektu a b) hodnotovým spreadom medzi súčasnou možnosťou použitia neexistujúcich úspor v čase a to ihneď (z hľadiska prvého subjektu však existujúcich) s cieľom nadobudnúť nové úspory alebo znížením jeho spotreby v čase s cieľom nadobudnúť žiadané neexistujúce úspory.
Na subjektívnej úrovni a z hľadiska hodnotovej škály sa prvý subjekt rozhoduje, či bude preferovať dishoarding úspor a ich priamu výmenu za aktuálne statky alebo či svoje úspory aktivuje v čase vo vyššom ekonomickom vzťahu, pričom ich vymieňa za v budúcnosti vzniknuté úspory. Zo subjektívneho hľadiska druhého subjektu a z hľadiska jeho preferenčnej škály sa subjekt rozhoduje, či začne viac sporiť dnes, alebo či bude môcť okamžite použiť úspory niekoho iného za to, že v budúcnosti bude musieť zvýšiť svoju mieru úspor, ktorej prebytky postupne venuje prvému subjektu.
Z formálno-logického hľadiska ide o predpoklad, že ak úspory zabezpečujú výmenu dnes, budú ju schopné zabezpečovať i v budúcnosti. T. z., že subjekt anticipuje formálno-logický predpoklad, že niečo, čo považuje za úspory, bude v budúcnosti rovnako vymeniteľnými úsporami.
Daný spread si vieme predstaviť aj na príklade spredu akoby medzi dvoma trhmi a na nich existujúcimi spreadmi. U prvého subjektu (akoby na prvom trhu) existuje hodnotový spread, kedy prvý subjekt hodnotí použitie úspor vo vyššom ekonomickom vzťahu v čase s tým, že možno získa v budúcnosti niekoho prebytky (to je už ale ohodnotenie danej výmeny) a druhým alternatívnym stavom, kedy hodnotí priamu výmenu úspor za ich buď aktuálnu spotrebu alebo postupnú spotrebu. U druhého subjektu (akoby na druhom trhu) existuje hodnotový spread medzi hodnotením toho, že subjekt získa úspory bez toho, aby zmenil svoju súčasnú spotrebu, pričom bude musieť v budúcnosti vytvoriť vyššiu mieru svojich úspor, ktoré dá prvému subjektu a hodnotením obmedzenia súčasnej a budúcej spotreby za postupné získanie úspor. V prípade, že sa úverová výmena uskutoční, tak prvý subjekt preferoval viac časovú aktiváciu úspor ako ich priamy dishoarding. Druhý subjekt preferoval vyššie stav v podobe žiadnych zmien spotreby a zároveň možnosti využitia úspor (ktoré nemal) v kontexte toho, že v budúcnosti sa bude musieť viac uskromniť, pred tým, ako by mal meniť svoju mieru spotreby dnes, aby si zabezpečil úspory.
Prostriedkom dosiahnutia cieľov druhého subjektu sú pre neho neexistujúce úspory (ktoré nemá / nemá dostatočné) a ktoré sa stanú existujúcimi, ak ich použije tým spôsobom, že ich vymení s prvým subjektom, ktorý nimi disponuje. Prostriedkom prvého vo výmene sú jeho úspory, ktoré používa na dosahovanie svojich cieľov neskôr v čase v podobe podielu výnosov na aktivite niekoho druhého; v prípade dishoardingu by realizoval podobný predpoklad, len s tým rozdielom, že úspory by boli vymieňané v čase priamo za iné vzniknuté úspory. A pozor! Realizácia výmeny sa tu nedeje v kontexte spreadu prostriedkov a cieľov budúcnosti. Realizácia výmeny sa tu deje v kontexte existujúcich úspor a toho, že sa vytvoria v budúcnosti nejaké ďalšie úspory, ktoré sa úplne nanovo stanú prostriedkami na nové dosahovanie cieľov. O nich môže mať samozrejme subjekt rôzne druhy predstáv. Predstavy môžu byť spojené s vyšším kardinálnym počtom vymieňaných úspor, môžu však byť spojené aj len s predstavou vyššie ordinárne hodnotených novo vzniknutých úspor (kardinálne ich môže byť menej). Rovnako platí, že subjekt s existujúcimi úsporami v čase „t“ môže napr. nadhodnocovať význam získania budúcich úspor a človek bez úspor v čase „t“ môže význam získania budúcich úspor podhodnocovať[18].
Rozsah spreadu závisí od viacerých premenných. Závisí od miery a veľkosti úspor, od ohodnotenia pravdepodobnosti toho, že druhý subjekt je schopný zabezpečiť dostatok prebytkov svojou činnosťou (dokáže to?), od hodnotenia danej činnosti samotným druhým subjektom (dokážem to?), ale aj od iných predstáv subjektov o budúcnosti a od hodnotenia potenciálnych alternatív; sumárne povedané subjekty používajú hodnotovo-časové projekcie budúcnosti, ktorými sa následne vyjadruje miera rozsahu daného spreadu. Rozdiel oproti priamej výmene úspor za iné úspory je teda v tom, že pravdepodobnosť zmeny hodnotovej škály v čase „t+n“ je vyššia, ako v prípade priamej výmeny, kedy je pravdepodobnosť blízka nule. Danému rozsahu spreadu subjekty pripisujú hodnotu, ktorá následne reflektuje nominálnu výšku úroku prejavujúcu sa v realite.
V kontexte Feketeho pojmov sme boli na jednoduchšej úrovni terminológie a išlo tu z hľadiska prvého subjektu o dnešnú výmena bohatstva za príjem v budúcnosti a z hľadiska druhého to bola dnešná možnosť použitia úspor (príjmu) za vzdanie sa úspor v budúcnosti (bohatstva).
Prechod na monetárne zobrazenie úroku
Z hľadiska prechodu na monetárne zobrazenie úroku (kardinálne škály), je nutné začať uvažovať o prostriedku výmeny – peniazoch. Tie sú denominátorom, ktorým vyššie popísané vzťahy ohodnocujeme a zároveň nám umožňujú vniesť do popisu kardinálne zobrazenie. Nie je predmetom toho článku popísať vznik peňazí. Urobil to za nás geniálne Mises s popisom a uplatnením jeho koncepcie regresnej peňažnej teorémy[19]; v ďalšom článku sa zamyslíme aj nad jeho teorémou, ktorú bude nutné upraviť. Pre účely tejto úvahy bude stačiť, že subjekty implementovaním peňažného denominátora do výmenných vzťahov posunuli výmenu na nepriamu úroveň, ktorá umožňuje lepšie ohodnocovanie subjektívnych preferencií a efektívnejšiu kalkuláciu; je to akoby sme do ekonomických výmenných vzťahov implementovali rovnaký druh jazyka, ktorému všetky subjekty navzájom rozumejú. Nejedná sa zároveň o objektívny denominátor, tak ako tvrdí Fekete, ale opätovne o intersubjektívne vzniknutý denominátor (prečo ním boli drahé kovy sme si vysvetľovali inde).
A až teraz môžeme uplatniť Feketeho argumentáciu o monetárnej úrokovej miere. Úrok môžeme považovať za ohodnotenie výmenného vzťahu. Budeme však používať iné pojmy a to úspory (u Feketeho bohatstvo) a aktivácie úspor v čase (u Feketeho príjem) v jeho pozitívnej – plusovej (kardinálne vnímanej) miere. Nulový (z kardinálneho hľadiska) je priamou výmenou v čase „t“, resp. v tomto prípade sa zobrazuje len cena výmeny – kardinálne ohodnotená denominátorom (jablko bude napr. stáť 1mg zlata). Nedá sa súhlasiť s Feketem, že pri nulovom úroku sa jedná o barter. Barter je hodnotený na ordinárnom princípe. Pri nulovom úroku ide o priamu výmenu úspor za iný druh úspor prostredníctvom dishoardingu, t.j. priamou spotrebou úspor. Bohatstvo nie je používané v ekonomických vzťahoch v kontexte jeho ďalšej aktivácie v čase na iné druhy ekonomických statkov, čo je vyššia forma ekonomických vzťahov, ale priamo na spotrebu (postupný dishoarding). Úrok v kardinálnom vyjadrení prestáva v danom prípade výmeny existovať a výmena je ohodnocovaná priamo – cenovo. Popis negatívnej možnosti nominálneho úroku v zmysle kardinálneho zobrazenia ponechajme zatiaľ na neskôr.
V zmysle kardinálneho zobrazenia úroku vymieňame teda napr. uncu zlata (ktorá reprezentuje nejaké statky), za iný druh statku, ktorý je vymieňaný v čase. Daná výmena je ako celok ohodnotená v čase „t“, čím sa vyhýbame problematickému vysvetľovaniu prostredníctvom časových prevencií, a jedna jej časť je realizovaná postupne. To znamená, že uncu zlata v čase „t“ vymieňame v čase „t+1“ až „t+n“ za novo-vzniknuté prebytky, ktoré vyprodukoval druhý subjekt. Daná výmena má z kardinálneho hľadiska nejakú výšku napr. 10%, čiže v čase „t“ sa zaväzujeme, že v čase „t+n“ zaplatíme 1 uncu + 10% unce. Vymieňame teda existujúce úspory voči ešte len vznikajúcim statkom, ktoré sú ohodnocované v už novom čase, pričom na to, aby sme mohli zrealizovať túto ekonomicky vyššiu úroveň výmeny (čo nazývame poskytnutie úveru), musíme z výmeny generovať príjem, potrebný na splatenie istiny a úroku.
Otázka, ktorá sa môže v mysli vynoriť je, či predsa len v našom výklade nedochádza k porovnávaniu súčasných a budúcich statkov, o ktorých nič nevieme. Nie. Subjekt tu realizuje predpoklad o úsporách dnes a ešte len vznikajúcich úsporách v budúcnosti, pričom je schopný uchopiť predpoklad o tom, že úspory v budúcnosti mu prinášajú rovnako ako dnes nejaký potenciál ich ďalšej výmeny. Kardinálne zobrazenie úroku prostredníctvom výmenného prostriedku len reprezentuje daný vzťah. Predmetné zobrazenie je možné, pretože v čase prvý subjekt porovnáva súčasné náklady, výnosy spojené s jeho úsporami a pod. voči nie rovnakým úsporám v budúcnosti, ale voči rovnakému princípu využitia úspor. To značí, že predpokladá, že aj v budúcnosti budú existovať nejaké náklady, výnosy spojené s tým, čo z výmeny získa (nejaké nové úspory). Z hľadiska druhého subjektu prebieha podobná reflexia len v tom zmysle, že zvažuje súčasné náklady a výnosy spojené so získaním úspor, ktoré v čase porovnáva voči rovnakému princípu nutnosti získania úspor.
Zo spoločenského hľadiska sa potom pozeráme na black box nákladov, výnosov v čase „t“ a iný black box v čase „t+n“, ktorý je ohodnotený (prepojený) úrokom. Pre lepšie pochopenie a len ako myšlienkový experiment (v realite sa to nedeje), je dobré si predstaviť, že existuje v spoločnosti pevne stanovená úroková miera na úrovni napr. 4 % a nemení sa. V danom prípade je možné realizovať v čase veľmi dobré ekonomické plánovanie v kontexte nových ekonomických projektov, ktoré môžu ešte len vznikať prostredníctvom úverových vzťahov. V danom prípade subjekt dokáže ohodnocovať výnosnosť svojich úspor, ktoré sú ohodnotené výmenným prostriedkom v čase „t“ a v čase „t+n“, čím sa vlastne vyjadruje ich stabilná relatívna zameniteľnosť za iné statky. V tomto zmysle môžeme poukázať na veľmi správnu poznámku Hülsmanna, ktorý uvádza:
„A 10-percent interest rate obtained by making steel product X, for example, does not mean that 110 ounces of gold obtained through the future sale of X are inherently more valuable than the 100 ounces paid now for the corresponding factors of production. And neither does it mean that all current investments yield in fact a 10-percent return. What it means is that there are here and now no men ready to invest 100 ounces into the production of X unless the yield is at least 110 ounces.“
Uvedené neznamená nič inšie len to, že v realite sa nič také ako stabilná úroková miera nenachádza. Ekonomické procesy v čase sú prepájané volatilnou úrokovou mierou, ktorej volatilita závisí už od iných faktorov, čo si ukážeme nižšie.
Vyššia forma tejto ekonomickej výmeny je zároveň pre oba subjekty výhodná. Umožňuje subjektu s úsporami lepšie anticipovať ich kúpnu silu v čase. Vymieňa úspory dnes za úspory v budúcnosti, pričom sa snaží zvyšovať mieru istoty toho, že úspory v budúcnosti mu zachovajú nejakú kúpnu silu. V prípade uplatnenia obyčajného hoardingu, pri zabezpečovaní sa na budúcnosť čelí subjekt vyššej miere neistoty a tomu, že usporené statky budú strácať na hodnote, resp. že ich hodnota bude príliš kolísať (napr. usporené jablká zhnijú). Ideálne si to môžeme predstaviť na úrovni barteru. Ak je niekto vlastník jabĺk a tie sporí pre budúcnosť, anticipuje, že ich buď v budúcnosti spotrebuje alebo vymení za hrušky. Čelí však problému ich skladnosti a životnosti (ťažko bude jesť v budúcnosti zhnité hrušky alebo jablká). Ak však vstúpi do úverového vzťahu s jablkami (jablká dnes za hrušky, ktoré ešte len vzniknú v budúcnosti), zabezpečuje si, že v budúcnosti získa čerstvé hrušky, ktoré budú už novou úrodou a vzhľadom na to, že si dokáže dopestovať stále jablká, ich prebytky nemusí len skladovať, ale aktuálne ich používa pre zlepšenie svojho života. Druhý, ktorý vstupuje do výmeny v čase je zas motivovaný tým, že získa dnes niečo, čo nemá (jablká), aby mohol niečo vyprodukovať v budúcnosti (hrušky), pričom odmenou za to je, že musí dokázať vypestovať o niečo viac hrušiek. Pre oba subjekty je zároveň výhodné, aby používali denominátor úverového vzťahu, ktorý čo najviac stabilizuje ohodnotenie daného vzťahu v čase. Prečo? Pre vyššiu mieru istoty, ktorá pôsobí pozitívne na ich ekonomické kalkulácie a ohodnocovanie danej výmeny, či sa už jedná o veriteľa alebo dlžníka. Úverová výmena je teda spoločensky prospešný vzťah.
Vzhľadom na to, že daný vzťah je celkom komplikovaný, vyvstáva historicko-logická otázka, ako vznikal. Dokázal uchopiť jedinec danú koncepciu? Ako ukazuje Pavlík vo svojej práci „On the Spontaneous Emergence of the Norms of Distributive Justice and the Catallactic Rules“ , ktorá bola odpoveďou na relevantnú kritiku Hoppeho voči Hayekovi, nie je to nevyhnutné. Naši predchodcovia mohli dané normy a ekonomické koncepty uchopovať intuitívne, pričom ich základy mohli byť prítomné na pozadí iných noriem a iných činností. Inštruktívny je v tomto zmysle Feketeho myšlienkový experiment, v ktorom popisuje vznik tohto druhu úverovej výmeny v čase v zmysle výmeny množstva práce, kedy je vymieňaná „práca dnes voči inej práci v budúcnosti“. To znamená, že ľudia akoby vymieňali, „Ja ti pomôžem pri nejakej práci teraz mojím usporeným časom a ty mi zase pomôžeš pri nejakej mojej práci inokedy, tvojím usporeným časom“. Myšlienkový experiment tak napĺňa atribúty Hegel-Pavlíkovej požiadavky logicko-formálneho stopovania činnosti v minulosti vzhľadom na nemožnosť presného empirického stopovania koncepcie v minulosti.
Poslednou otázkou, ktorú je ešte nutné v rámci nášho ponímania koncepcie úroku vyriešiť je otázka, prečo nie je úrok v ekonomických vzťahoch arbitrovaný k nule prostredníctvom podnikateľskej činnosti. Hülsmann tvrdí, že dôvodom uvedeného stavu je pôvodný úrok. V kontexte tohto výkladu sa ponúka ešte ďalšie vysvetlenie a to prostredníctvom hodnotovo-časových projekcií budúcnosti, ktoré si detailne predstavíme nižšie a ktoré vplývajú na výšku úroku, resp. rozsah úrokového spreadu.
Začnime však s myšlienkovým experimentom o „rajskej záhrade“. V nej by mal každý človek všetko a naraz a neexistoval by tam nedostatok ničoho. V tom prípade by nemalo skutočne zmysel temporálne preklenovať spoločenský nesúlad úspor a spotreby; v rajskej záhrade by inak nebol ani dôvod pre realizáciu akejkoľvek výmeny. Existoval by v nej teda úrok a úverová výmena? Áno. Je možné, že bytosti, ktoré v danom prostredí žijú, by realizovali myšlienkové experimenty (hry), ktoré by aktivity o nedostatku mohli simulovať. Z toho je možné implikovať, že samotná podstata intersubjektívneho úroku, či výmeny, je primárne závislá od agentov, ktorý v nej žijú; okolitá realita a jej vzácnosť je len dostatočnou podmienkou výmeny. Rovnako je na tomto príklade možné vidieť, že úrok i výmena sú intersubjektívne koncepty. Ak by bol agent v rajskej záhrade sám, nemal by s kým dané „hry“ o nedostatku realizovať.
Človek z definície svojej podstaty realizuje rôzne projekcie o svojej budúcnosti. Má mortálne telo, uvedomuje si seba samého v časovom kontinuu a vníma obmedzenosť reality. Z daného vyplýva, že vždy existuje u neho potenciál pre časový nesúlad výmeny v zmysle výmeny úspor za ešte len vznikajúce úspory. Inými slovami úrok nemôže byť arbitrovaný podnikateľskou činnosťou, pretože vždy existujú potreby v časovom kontinuu, ktoré nie sú naplnené.
V kontexte nášho vysvetľovania úroku treba mať zároveň na pamäti to, že zadefinovanie úroku v kardinálnom zobrazení na úrovni 0 neznamená, že je úrok zo spoločenských vzťahov odstránený. Znamená to len, že v prípade určitých výmenných vzťahov niektorých konkrétnych statkov a trhov subjekty v danom momente prešli na priamu formu nominálnej výmeny; teda v danom momente boli oba subjekty v dostatočnom prebytku svojich úspor. V zmysle ordinárnej škály sa deje to, že daný spread zanikne – je preferovaný dishoarding úspor. Koncept však naďalej existuje na intersubjektívnej (celospoločenskej) úrovni vzhľadom k faktu, že vždy bude existovať určitá skupina statkov, ktoré jedinci nemajú v dostatočnom prebytku vzhľadom na relatívnu nekonečnosť potrieb subjektov. Z uvedeného vyplývajú ďalšie stanoviská, ktoré môžeme o úroku prehlásiť. Je úplne odstránený v prípade, že by na svete ostal len jeden človek – sám. Ak sú subjekty uvedomelé, ale neobjavili ešte možnosť výmeny úspor v časovom kontinuu, musíme o úroku prehlásiť, že ešte neexistuje, resp. že existuje len vo svojej potenciálnej podobe. Samozrejme zároveň za podmienky, že subjekty sú mentálne schopné výmenu v čase uchopiť. Mentálna schopnosť uvedomenia si svojej osoby v časovom kontinuu nemusela zároveň existovať u niektorých našich prehistorických predchodcoch a objavila sa až v neskoršom štádiu vývoja človeka; v tom prípade môžeme rovnako prehlásiť o danom koncepte, že dovtedy neexistoval, dokonca v tom prípade neexistoval ani vo svojej potenciálnej podobe.
Analýza niektorých činností a ich vplyv na zmeny preferenčných škál
Predtým, ako popíšeme vplyv hodnotovo-časových projekcií budúcnosti na výšku úroku, resp. rozsah hodnotového spreadu, je nutné analyzovať ako niektoré druhy činností vplývajú na zmeny preferenčných škál subjektov. Činnosť je nutné chápať v širokom kontexte – od výmeny až po zabíjanie sa subjektov navzájom. Zároveň ani nerealizujem analýzu motivácie toho, čo subjekty k spoločenským, či vysoko anti-spoločenským činnostiam vedie. Subjekt vstupuje do výmeny, pričom druhou jeho možnosťou bolo do výmeny nevstúpiť, resp. realizovať inú činnosť. Vrah zabíja, pričom druhou možnosťou, ktorú mal, bolo nezabiť. Dobyvateľ územia vraždí obyvateľstvo a kradne so svojim vojskom jeho nadobudnuté statky, pričom druhou možnosťou bolo neútočiť a obchodne kooperovať, resp. v prípade útoku iných sa len brániť. Rôzne činnosti majú potom spätne rôzny vplyv na preferenčnú škálu jednotlivých subjektov.
Ex ante výmena a ex post objavenie chyby
Výmena implikuje ex ante lepší (preferovanejší) hodnotený stav pre oba subjekty, ktorí do výmeny vstupujú. Vychádza to z dobrovoľnosti činnosti, ako aj toho, že oba subjekty musia mať vymieňané statky na hodnotovej škále v prebytku v porovnaní voči iným statkom (znižujúca sa marginálna užitočnosť statkov)[20]. V prípade, že dané subjekty dosiahli to, čo od výmeny očakávali, tak o výhodnosti výmeny hovoríme i z hľadiska náhľadu ex post.
Z hľadiska ex post objavenia chyby vo výmene môže ísť o nasledujúce stavy. Po realizácii výmeny úspor za inú formu úspor subjekty zistia, že sa ich stav v kontexte nových okolností nezmenil a hodnotia danú činnosť na ich subjektívnych škálach ako horšiu než bola pred výmenou. V prípade vyššej formy tejto výmeny úspor, za ešte len vznikajúce úspory nastáva situácia, kedy projekt, ktorý mal poskytnúť vznik nových úspor nebol tak úspešný, ako sa predpokladalo a nie je preto možné zrealizovať podmienky danej výmeny. V oboch prípadoch sú subjektívne hodnotové škály zmenené z preferovanejších stavov na menej preferované. Následne v kardinálnom zobrazení, pri existencii výmenného prostriedku sa v oboch prípadoch realizuje ekonomická strata vyjadrená už prostredníctvom výmenného prostriedku. V oboch prípadoch ide o stav, ktorý môžeme všeobecne nazvať „podnikateľská chyba“.
Ničenie bohatstva a krádež
V prípade krádeže, či úmyselného ničenia bohatstva, či vraždy je možné implikovať, že aspoň jeden subjekt ex ante dosahuje preferovanejší stav (na hodnotovej stupnici sa objavujú statky, ktoré boli želané). Pričom o preferenčnej škále druhého subjektu môžeme prehlásiť, že v prípade krádeže, resp. zničenia jeho bohatstva sa mu preferenčná škála zmenila absolútne negatívne (menej preferované v absolútnom vyjadrení). Z preferenčnej škály subjektu totiž zmizli niektoré druhy statkov, pričom napr. pri ničení sa niektoré statky vyparili aj v kontexte preferenčných škál iných ľudí a v prípade vraždy / zabitia zmizla samotná preferenčná škála zavraždeného subjektu úplne. V danom prípade sa absolútne mení spôsob ohodnocovania statkov, ktoré sa dostávajú na hodnotovú škálu ostatných. Subjekty priamo zaraďujú na svoje hodnotové škály i statky, ktoré boli predtým v majetku zavraždeného / zabitého. Zároveň sa menia preferenčné škály subjektov aj relatívne, pretože zabitý / zavraždený subjekt už nie je súčasťou ekonomického systému[21].
V prípade zničenia bohatstva sa strácajú existujúce statky, ktoré mohli byť na hodnotové škály zaradené s vyššou preferenciou. Vzhľadom na to, že zmiznú, nie je ich možné do škál zaraďovať a musia byť nahradzované statkami, ktoré sú na preferenčnej škále relatívne nižšie. Čo sa týka krádeže, je to podobná situácia. Hodnotová škála okradnutého je na tom horšie, pričom hodnotová škála zlodeja je na tom lepšie. Avšak na ukradnutý statok je nutné uplatňovať určitú formu hodnotového diskontu vzhľadom na to, že je získaný spoločensky neakceptovateľnou činnosťou. Jednoducho si to vieme predstaviť tak, že napr. ukradnutý televízor speňažuje zlodej ťažšie, ako speňažuje televízor výrobca a predajca televízorov. Diskont na krádež je nutné uplatniť aj v prípade uniformných statkov (peňazí – zlato, dolár, kryptomeny). Zlodej tu čelí minimálne problému obhájenia svojich vyšších príjmov; inými slovami má vyššie náklady spojené s „očistením“ príjmov.
Prírodná katastrofa
Na tomto mieste len spomeniem, že v prípade prírodnej katastrofy platia všetky vyššie uvedené argumenty, len s tým rozdielom, že sa pri nej ex ante v absolútnom vyjadrení menia preferenčné škály na menej preferované a to aj u zlodejov, vrahov a dobyvateľov rovnako, ako u ostatných subjektov. Statky jednoducho zmiznú. Nie je možné s nimi počítať v ekonomických vzťahoch.
Činnosti spojené s politickým donútením
V spoločnosti sa vyskytujú i činnosti subjektov spojené s „politickou činnosťou“[22]. Tvrdím, že v týchto prípadoch sa nejedná o ex ante absolútnu zmenu preferenčných škál subjektov v zmysle horšieho hodnotenia (akou je krádež, či vražda), ale len o ex ante relatívnu zmenu hodnotenia. Faktom je, že dané činnosti vykazujú z formálno-logického hľadiska všetky znaky donútenia, krádeže, či iných spoločensky negatívnych činností. Druhým faktom je, že sú subjektmi v spoločnosti nejakým spôsobom akceptované, či už pod vplyvom implicitného / explicitného trestu, vylúčenia zo spoločnosti, či straty / získania nejakých nevýhod / výhod. To značí, že subjekty sú ochotné pripustiť, že politické činnosti vplývajú na ich slobodné rozhodovanie (menia ich hodnotové škály a menia ich spôsob uvažovania o realite). Nie je zároveň predmetom tejto analýzy zisťovať, prečo tomu tak je. Politické činnosti nespôsobujú len a priori horšie zmeny na hodnotových škálach. V niektorých prípadoch politické činnosti s vysokou pravdepodobnosťou „kopírujú“ činnosti, ktoré by existovali i na voľnom trhu (vzdelávanie, doprava, výstavba ciest, ochrana majetku, obrana územia a pod.), pričom opätovne nie je predmetom tohto článku, či sa tak deje napr. efektívne.
O „politickej“ spoločenskej aktivite však bez hodnotových súdov môžeme prehlásiť, že určite mení hodnotové škály subjektov oproti stavu, kedy by dané politické činnosti neexistovali a subjekty by činnosti realizovali i bez tzv. verejného sprostredkovateľa. Zmeny sa dejú či už v kontexte zmeny vnímaného rizika (napr. ochrana vkladov v bankách), preferovania statkov, ktoré by za iných okolností boli na hodnotovej škále nižšie (kúpa televízora môže byť preferovaná pred vzdelávaním potomka, ktorý je vzdelávaný z verejných zdrojov), ale aj v kontexte donucovania zaradenia niektorých statkov na hodnotovú škálu bez ohľadu na to, že by ich tam subjekty inak nikdy nezaradili (regulácie, administratívne úkony). Problém s absolútnym ohodnotením dopadov na preferenčné škály subjektov je spojený s tým, že niektoré škály môžu byť ovplyvnené negatívne a iné pozitívne bez logicko-formálnej možnosti explicitného určenia recipienta (dalo by sa to jedine empiricky a aj vtedy by situácia, že je škála ovplyvnená k horšiemu stavu, neznamenala, že neskôr v čase, resp. v kontexte iných verejných služieb, nemôže byť ovplyvnená aj k lepšiemu stavu). Pre účely tejto štúdie ostáva len konštatovať, že „politické činnosti“ existujú a že menia hodnotové škály subjektov.
Hodnotovo- časové projekcie budúcnosti a výška úroku
Uvedením koncepcie Hodnotovo – časových projekcií budúcnosti sledujem dve veci. Po prvé, terminologické odlíšenie sa od klasických rakušákov, ktorí vysvetľujú teóriu prostredníctvom časových preferencií (preferujem spotrebu skôr ako neskôr) a konania. Tadiaľ však cesta nevedie. Druhý dôvod je ten, že vysvetľovanie prostredníctvom časových preferencií je predsa len je predsa len akoby „intuitívne správne“ (empiricky zaznamenávame, že sa subjekty majú rôzne preferencie statkov v čase, čo vplýva na výšku úroku, resp. rozsah úrokového spreadu, avšak nie sú ním samotným). Časové hľadisko v oblasti úverovej výmeny totiž hrá svoju úlohu a svoju úlohu hrá i to, či subjekt má alebo nemá sklon k vyššej miere úspor, ktoré sú rovnako významným prvkom výmeny v čase.
Tvrdím, že hodnotovo-časová projekcia budúcnosti vyplýva z predstavy subjektu a jeho EGA v budúcej realite. Je to predstava, ktorá je subjektu umožnená vzhľadom k tomu, že dokáže reflektovať vlastné EGO v časovom kontinuu. Hodnotovo-časová projekcia je predstavou, ktorá nie je samozrejme presná. Človek o budúcnosti nič nevie. Akákoľvek predstava o budúcnosti je preto z definície nesprávna predstava; nemusí byť však pre subjekt neuspokojivá[23]. Subjekt ju môže zrealizovať na základe reflexie iných skúseností (empirického poznania) a na základe predstavy o stabilite/nestabilite vývoja reality a spoločnosti, čiže aktivít iných subjektov reality v kontexte technologického pokroku, stability/nestability preferencií, kultúrnych, národnostných a iných premenných[24]. Hodnotovo-časové projekcie subjektu vplývajú potom na správanie sa subjektu v súčasnosti v zmysle posudzovania jeho miery k úsporám a spotrebe, t.j. v zmysle toho, čo je zaraďované na preferenčnú škálu – či bude subjekt viac strádať alebo bude viac spotrebovávať[25]. Hodnotovo-časové projekcie však neutvárajú úrok. Úrok je hodnotovým spreadom výmeny úspor za vznikajúce úspory pri minimálne dvoch subjektoch. Hodnotovo-časové projekcie určujú mieru rozsahu spreadu na ordinárnej úrovni a mieru volatility spreadu na kardinálnej škále.
Na tomto mieste je vhodné pripomenúť, že hodnotovo-časové projekcie o budúcnosti nie sú časovými preferenciami. Koncepcia časovej preferencie hovorí o sklone subjektu k spotrebe a tvorbe úspor v čase. Hodnotovo-časová projekcia musí byť nadradenejšou koncepciou. Vyplýva z uvedomenia si subjektu a jeho existencie v časovom kontinuu. Časové preferencie sú z tohto hľadiska podmnožinou hodnotovo-časových projekcií. Na samotnú hodnotovo-časovú projekciu subjektu o svojej budúcnosti má vplyv viacero faktorov. Jednak sa každý subjekt za určitých okolností správa inak a to vzhľadom na to, že dané okolnosti vníma individuálne. Rovnako môže mať napr. miera jeho individuálnych úspor vplyv na to, či bude pristupovať k priamej výmene, resp. úverovej výmene s vyššou, či nižšou mierou rizika. Inak sa môže správať niekto, kto má veľa úspor a inak niekto, kto ich má menej. Inak môže každý subjekt vnímať riziko spojené s budúcnosťou a inak môžu uchopovať projekciu o svojej budúcnosti mladí, starí, väzni, matky, deti, dospelí[26]. Hodnotovo-časové projekcie subjektu o budúcnosti tak pôsobia na rozširovanie alebo zmršťovanie hodnotového spreadu úverovej výmeny.
Na zmenu hodnotovo-časových projekcií o budúcnosti musia mať rôzny vplyv i vyššie popísané činnosti. V prípade nižšej miery chybovosti činností spojených s dobrovoľnou výmenou, nižšej miery krádeží a vrážd, vojnových udalostí, či prírodných katastrof, či nižšej miery pôsobnosti politických činností a za zvyšujúcej sa miery úspor v spoločnosti, budú hodnotovo-časové projekcie o budúcnosti pravdepodobne viac stabilné a naopak. To bude vplývať na veľkosť a rozsah spreadu, jeho zužovania alebo rozširovania, čo bude mať s vyššou pravdepodobnosťou vplyv na kardinálne zobrazenie úroku v zmysle jeho relatívne nižších alebo vyšších nominálnych hodnôt (úrok klesá alebo stúpa). Inými slovami horšie projekcie budúcnosti znižujú mieru úverovej aktivity, pretože úrok stúpa a naopak lepšie projekcie budúcnosti zvyšujú mieru úverovej aktivity, pretože úrok klesá[27].
Je nutné si uvedomiť, že vyššia miera úspor nezabezpečuje sama o sebe nízky úrok. Spoločnosť môže mať naakumulovaných obrovské množstvo úspor a úrok môže byť aj tak vysoký, vzhľadom na nejaký rizikový predpoklad subjektov o budúcnosti (hrozba vojny, prírodnej katastrofy, či čohokoľvek). Rovnako nižšia miera úspor nespôsobuje sama o sebe vysoký úrok. Spoločnosť nemusí mať rozsiahle úspory a úrok sa môže znižovať, vzhľadom na pokles rizika spojeného s budúcnosťou (napr. situácia po vojne). Pri nízkej úrokovej miere subjekty len očakávajú, že novo vzniknuté úspory im v budúcnosti zabezpečia veľmi podobnú kúpnu silu, aká je v čase vstupu do výmeny. Vyššia miera hromadenia úspor, ktorá z toho plynie, predpoklad o stabilite budúceho vývoja len podporuje, nie je však určujúca.
Negatívny úrok
Poslednou časťou tejto úvahy by malo byť zamyslenie sa nad tým, či existuje negatívny úrok. V minulom článku som špekuloval, či existuje alebo neexistuje negatívny pôvodný úrok a následne nominálny úrok. Tvrdil som, že negatívny úrok je možný v oboch kategóriách. Musím priznať, že tvrdenie je nesprávne. To som si uvedomil pri analýze úroku z hľadiska ordinárnych hodnotových stupníc subjektov, ktoré výmenu realizujú (alebo nerealizujú). Tu ma pomýlilo používanie pojmu „pozitívny“ a „negatívny“ v zmysle kardinálnej stupnice (ako plusový alebo mínusový). Na ordinárnej stupnici je nutné používať „pozitívny“ a „negatívny“ v zmysle „preferovanejší alebo menej preferovaný pred iným stavom“. Na ordinárnej škále nemáme možnosť z definície ukázať nulovú a tým pádom ani negatívnu hodnotu v zmysle mínusovej; tá sa nám zobrazí len na kardinálnej (monetárnej) stupnici.
Tu len implikujem, že Hülsmann používa termín pozitívny pôvodný úrok v zmysle „existujúci a preferovanejší pred iným stavom“. V prípade, že nie, tak je to ďalší z dôvodov pre kritizovanie jeho koncepcie úrokovej miery. Od Hülsmanna a jeho misesovskej tradície sa však môžeme v tomto prípade jednoznačne odlíšiť. Ako je vidno, u Hülsmanna musí úrok vždy existovať a musí zodpovedať preferovanejším stavom. V nami predstavenom systéme je možnosť uvažovať o neexistencii daného spreadu. A to v niektorých situáciách. Prvá možná situácia je spojená s nedostatočnou mentálnou výbavou našich predchodcov, ktorí si neuvedomujú seba samých v časovom kontinuu. Druhá situácia predstavuje prípad, že na svete by ostal len jeden posledný človek. Tretia možnosť je, že môže existovať len vo svojej potenciálnej podobe, pretože nemusel byť v nejakom časovom historickom úseku ešte objavený. Rovnako platí, že niektoré subjekty s koncepciou úroku pracujú, iné nie. Tie, ktoré s ním nepracujú, ho síce vnímajú, avšak nie je pre nich priamo podstatný. Tiež platí, že tento spread nebude mať v realite napr. svoje kardinálne zobrazenie v prípade, že je extrémne vysoký. Rozsah hodnotového spreadu spôsobí, že subjekty budú síce hodnotový spread reflektovať na svojej hodnotovej škále, avšak riziko, ktoré z potenciálnej výmeny plynie, má až príliš vysoký vplyv na ohodnotenie daného spreadu. To spôsobí, že sa nebude v skutočnej realite ani objavovať; nie je ho preto možné ani nominálne vyčísliť. Rozdiel oproti Hülsmannovi je teda zjavný.
Pre poctivosť argumentácie, skúsme aj z hľadiska ordinárnych škál a ich spreadu hľadať potenciál pre negatívny úrok. Na kardinálnej stupnici je opakom pozitívneho (plusového) negatívne (mínusové). Na ordinárnej stupnici je opakom inverzný popis spreadu, ktorý je však zameraný na budúce javy, keďže z definície nie je možné meniť javy minulé[28]. Inverzný popis daného spreadu implikuje potenciálne dve možnosti popisu výmeny: 1) Výmena neexistujúcich úspor dnes za ešte len vzniknuté úspory v budúcnosti. To je však logicky nemožné. Vždy by sme museli z logiky veci čakať na vznik aspoň jedných úspor, aby sme ich mohli použiť v ekonomických vzťahoch; nie je možné realizovať v budúcnosti niečo z ničoho. 2) Druhá možnosť je výmena neexistujúcich dnešných úspor za vznik dnešných reálnych úspor. Tu už samozrejme ide o priamu výmenu, kde nie je možné hľadať úrok. Rovnako však ide o logický nezmysel. Nie je možné v súčasnosti vytvoriť z ničoho niečo. Z hľadiska hodnotového spreadu ordinárnych stupníc subjektov bude teda inverzná definícia hľadaná márne.
To je i dôvod, preto nie je možné uvažovať o situácii s negatívnym prirodzeným kardiálnym úrokom v jeho absolútnom vyjadrení na celospoločenskej úrovni; t.j., že by vôbec mohol existovať celospoločensky aplikovaný a vnímaný prirodzený kardinálne zobrazený negatívny úrok. Je to z definície nemožné. O celospoločenskom negatívnom úroku by sa dalo uvažovať jedine za podmienky, ak by v spoločnosti existoval predpoklad, že existuje nielen dostatok úspor, ale že tieto úspory sú schopné uspokojiť i všetky potreby členov spoločnosti. Niektoré ľudské potreby budú však vždy z definície neuspokojené.
Kardinálne negatívne zobrazenie však vylúčiť nemôžeme. V prípade hľadania negatívnej možnosti úroku je nutné ho hľadať vo výmene úspor za ešte len vznikajúce úspory tak, že subjekty kardinálne ohodnotia danú výmenu negatívne. T.j. miesto výmeny 100 uncí zlata (či hrušiek) za 110 uncí (jabĺk[29]) v budúcnosti, bude ex ante výmena ohodnotená v zmysle 100 uncí zlata (či hrušiek) za 90 uncí (jabĺk) v budúcnosti, resp. za akýkoľvek počet uncí, statkov, ktorý však implikuje nižšiu hodnotu. Tu je zároveň ako sa hovorí „pes zakopaný“. Je dôležité upozorniť, že samotný kardinálny nižší počet ako je istina neznamená, že bol hodnotový spread menej preferovaný. 90 uncí (jabĺk) v budúcnosti môže byť v čase realizácie úverovej výmeny aj preferovanejším stavom na subjektívnej hodnotovej škále subjektu, ktorý požičiava kapitál. Subjekty môžu totižto ex ante implikovať vyššiu hodnotu 90 uncí (jabĺk). V kontexte negatívneho úroku je zároveň nutné upozorniť v súlade s Hülsmannom, že ex post hodnotenie úverovej výmeny (konečný výnos z výmeny) v kontexte negatívneho úroku je už iným hodnotovým vzťahom. Ex post zhodnotenie úverovej výmeny v čase môže byť už akékoľvek – plusové, nulové i negatívne a závisí od nových podmienok, ktorá nastali v budúcnosti. Čiže subjekt uvažuje, či 110 uncí v budúcnosti, ktoré získal za požičanie 100 uncí v čase „t“, má pre neho vyššiu hodnotu, ako 100 uncí zlata v čase „t“, resp. či by postupný dishoarding 100 uncí v čase od „t“ do „t+n“ nebol hodnotený z jeho strany na preferenčnej škále nakoniec vyššie, ako je hodnotený výsledok výmeny v samotnom čase „t+n“, resp. či sa vôbec naplnili podmienky výmeny a subjekt získal 110 uncí zlata. Negatívny úrok je zároveň nutné odlišovať od výmeny, ktorá má kardinálne negatívny charakter. Tá sa prejavuje napr. v podobe darov, dobrovoľnej sociálnej podpory a pod., ktorá sa deje v čase „t“.
S týmto problémom je však spojená otázka, prečo v prípade negatívneho úroku kreditori potom skôr nepreferujú hoarding, či už výmenného prostriedku, resp. iných statkov a prečo aj tak vstupujú do úverovej formy výmeny. Cieľom úverovej výmeny je pre kreditora vyššia miera pravdepodobnosti zachovania kúpnej sily úspor. Vymieňame úspory dnes za participáciu na novozískaných a kúpyschopných úsporách iného človeka v budúcnosti. To je i motivácia vstupovať do úverového vzťahu.
Pozitívna úroková miera vyjadruje myslenú a vnímanú mieru neistoty o kúpyschopnosti úspor v budúcnosti. Nulová vyjadruje priamu výmenu – dishoarding úspor. Negatívna by mala vyjadrovať myslenú a vnímanú mieru istoty o stúpajúcej kúpyschopnosti úspor, pričom náklady spojené s nulovou úrokovou mierou hoarding / dishoarding výmenného prostriedku sú vyššie, ako vstúpenie do úverového vzťahu.
Vstúpenie subjektu do úverového vzťahu s negatívnym úrokom implikuje, že hodnotový spread v zmysle ordinárnej stupnice spôsobuje stav, v ktorom kreditor hodnotí vstúpenie do výmeny ako preferovanejší stav. Nevstúpenie do výmeny by bolo teda z nejakého hľadiska horšie, čo implikuje nejaký druh alternatívnych nákladov, resp. alternatívnych výnosov spojených s danou výmenou. Rovnako to implikuje, že subjekt potom preferuje negatívnu úrokovú mieru pretože hoarding výmenného prostriedku má vyššie alternatívne náklady ako realizácia úverového vzťahu. Je teda hodnotovo menej preferovanejším stavom; či už z dôvodu alternatívnych nákladov alebo v kontexte vnímania výšky rizika spojeného s hoardingom. Rovnako to platí v prípade bártrovej výmeny statkov, ktorých skladovanie má vyššie alternatívne náklady; napr. z dôvodu nemožnosti ich skladovania, či ich príliš krátkodobej trvanlivosti[30].
To zároveň definuje i možnosti negatívneho úroku, ktoré súvisia s nejakým obmedzením používania kvalitného výmenného prostriedku, napr. pod vplyvom politických činností je možné uvažovať o uvalení regulácií na kvalitný výmenný prostriedok, snahu o jeho vyvlastnenie a pod. a v prípade bártrovej výmeny to je neuspokojivý stav technologického pokroku v oblasti skladovania niektorých statkov. Z uvedeného rovnako vyplýva, že s akceptáciou negatívneho úroku by mali existovať i alternatívne výnosy spojené s daným vstúpením do výmeny.
Príkladom môžu byť napr. negatívne úroky na niektoré vládne a korporátne dlhopisy. Tie boli vyvolané vysokou mierou úspor (v tejto analýze neriešime, či reálnych alebo vytvorených centrálnou bankou), ktorých dopyt prevyšoval ponuku tejto formy dlhu, či alternatívne možnosti umiestňovania daných úspor (napr. vysoké náklady s cashom), alebo predpoklady o raste cien daných dlhopisov; nemalú zásluhu na danej situácii majú samozrejme politické činnosti.
Úverová výmena s negatívnym úrokom nás však informuje o tom, že poskytnutie úspor (bohatstva) v čase „t“, bolo / je splácané v časoch „t+1“ až „t+n“ nižšou mierou kardinálne vyjadrených úspor na partikulárnom trhu, ktoré ešte len vznikajú. V tomto prípade zároveň explicitne ide o opak stavu, ktorý sme popisovali pri úverovej výmene v čase. Ide teda o mutatis mutandi, o väčšmi neefektívny ekonomický vzťah. Zároveň je nutné implikovať, že negatívny úrok môže nastať v spoločenstvách, v ktorých je používaný najkvalitnejší výmenný prostriedok, vynucovaný politickými činnosťami a s existujúcimi obmedzeniami používať kvalitnejší výmenný prostriedok.
Záver a náčrt dôsledkov prezentovanej teórie úroku na niektoré teoretické prístupy v oblasti monetárnych teórií
V článku som sa snažil preukázať, že úrok je intersubjektívnym konceptom, ktorý je vyššou formou výmeny „úspor za úspory, ktoré ešte len vzniknú“. Na jeho výšku vplývajú hodnotovo-časové projekcie subjektu o budúcnosti, ktoré určujú rozsah veľkosti daného spreadu. Ordinárna úroveň predmetného výmenného vzťahu (hodnotového spreadu) nemá žiadne plusové (pozitívne) alebo mínusové (negatívne) charakteristiky; je zmenou spreadu v zmysle viac a menej preferovaných statkov a stavov subjektov na ich subjektívnych preferenčných škálach. Negatívny úrok je možný len v zmysle kardinálnej monetárnej stupnice a to len na niektorých trhoch a nie ako všeobecný spoločenský koncept. Upravená teória úroku má niekoľko dopadov na tvrdenia a teoretické prístupy v oblasti monetárnych teórií, ktoré detailne popíšem už v nasledujúcich článkoch.
Medzi základné môžeme zaradiť napr. misesovské tvrdenie, že akýkoľvek rast monetárnej zásoby deformuje produkčný systém a musí nevyhnutne spôsobovať prerozdeľovanie statkov v ekonomike a zmeny v cenovej hladine statkov. Z nami uvedenej teórie vyplýva potreba úpravy danej premisy a analýzy vplyvu veľkosti monetárnej bázy na ekonomický systém. Misesovsky preferovaná rigidná monetárna zásoba (v reálnom živote napr. v podobe Bitcoinu) je menej vhodným denominátorom úverových vzťahov. Zároveň z uvedenej teórie vyplýva, že čím viac úverových vzťahov v ekonomickom systéme existuje, tým viac sú ekonomickými agentmi preferované peniaze (výmenný prostriedok), ktoré kvalitne ohodnocujú úverovú výmenu.
Teória ponúka argumentačný základ pre opodstatnenosť frakčného systému bankovníctva, ktoré je z pohľadu tejto teórie reflexiou prezentovaného úverového (účtovného) výmenného vzťahu ohodnoteného úrokom na úrovni ekonomického systému.
Prezentovanou teóriou je možné ďalej vysvetliť princípy javu Grashamovho zákona, či javu poklesu a rastu cenovej hladiny, čo dnes nazývame monetárnou defláciou a infláciou. Dané javy sa vyskytujú v ekonomických systémoch z dôvodu znižovania miery úverových vzťahov a z dôvodu nižšieho ekonomického využívania úspor a následného prechodu na priame formy monetárnej výmeny, čo následne spôsobuje pokles a rast cenovej hladiny statkov a vytláčanie denominátoru úverových vzťahov z ekonomických väzieb. Ale ako som avizoval, o tom už detailnejšie v ďalších článkoch.
Článok je aktualizovaný dňa 10.5.2017 – aktualizácia relevantných textov je vyznačená farebne; druhá zmena je zmena pomenovania časových projekcií na hodnotovo-časové projekcie, na chybu ma upozornil Ján Závacký.
————————————————————————————————————
[1] Pozri tiež problém performatívnej kontradikcie, ktorý je založený na tom, že pozorujeme uskutočnenie konania, ako dôkaz samotného konania. Radnitzky, G.: Reply to Hoppe – on apriorism in Austrian Economics. [WWW DOCUMENT] < http://www.libertaere.ch/pdflib/libertarian-jasay/hoppe-apri.pdf >
[2] „Human action is purposeful behavior. Or we may say: Action is will put into operation and transformed into an agency, is aiming at ends and goals, is the ego’s meaningful response to stimuli and to the conditions of its environment, is a person’s conscious adjustment to the state of the universe that determines his life. Such paraphrases may clarify the definition given and prevent possible misinterpretations. But the definition itself is adequate and does not need complement of commentary.“ Mises. L. Human Action. p.11
[3] Môžeme uviesť len niektoré teoretické prístupy, ktoré problém popisujú a snažia sa ho riešiť (skôr neúspešne); pozri napr. Piaget, J. „Teória inteligencie“ alebo Pstružina, K. „Etudy o Mozku a myšlení“, či Hayek F.A. „Sensory Order“.
[4] Hoppeho knihu Economic science and Austrian Method, kde argumentáciu predstavuje, som po slovensky, aj keď je to len pracovný preklad, preložil, a je ju možné nájsť tomto linku na stránke www.hayek.sk.
[5] Problémy Hoppeovskej interpretácie som zhrnul v článku „Problémy argumentatívnej etiky Hanska Hermana Hoppeho“. Alternatívu voči vzniku vlastníckych práv v zmysle monistickej Hayek – Pavlíkovskej metodológie predstavujem v práci „Vlastníctvo ako inherentná súčasť spoločenských vzťahov“.
[6] PAVLÍK, Ján. Austrian Economics and the Problems of Apriorism. E-Logos – Electronic Journal for Philosophy [online], 2006, roč. 13, s. 1–73. ISSN 1211-0442. URL: http://nb.vse.cz/kfil/elogos/science/pavl106.pdf.
[7] Pošvanc, M. O niektorých problémoch vzniku apriórnych súvzťažností myslenia a ich riešení prostredníctvom nomotvorného charakteru myslenia. WWW DOCUMENT < http://www.hayek.sk/wp-content/uploads/2012/12/posvanc09a.pdf>
[8] Pozri napr. Pavlíkove publikácie: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, či Adam Smith a teorie spontánního řádu.
[9] V princípe ide o problém, kedy Mises tvrdí na základe iných predchodcov Rakúskej školy, že ľudia preferujú súčasnú spotrebu pred spotrebou budúcou. Po prvé sa jedná o empirické tvrdenie. Po druhé sa jedná o argumentáciu ceteris paribus (nerealistické a nepoužiteľné na samotné konanie). Mises tvrdí, že ľudia diskontujú statok X v čase „t“ a „t+n“. Problém je, že v čase „t+n“ sa už jedná o druhovo iný statok vzhľadom na zmenu preferenčných škál subjektov. O statku X v čase „t+n“ inými slovami nič nevieme. Ak by chcel udržať Mises svoju argumentáciu, musel by tvrdiť, že poznáme buď zmenu preferenčných škál subjektov v čase, ergo budúcnosť alebo že sa nemenia preferencie v samotnom konaní (predpoklad ceteris paribus). Hülsmannova „obhajoba“ Misesových tvrdení v kontexte toho, že Mises myslí časové preferencie v zmysle kontra-faktuálneho konania, nie sú podľa môjho názoru dostatočné. Po prvé preto lebo samotný Mises nimi teóriu úroku vysvetľuje; ak by viedol argumentáciu v zmysle Hülsmannovej interpretácie, nevenoval by jej buď samostatnú kapitolu alebo by si musel uvedomovať svoju nekonzistentnosť. Po druhé preto lebo aj v kontexte kontra-faktuálnej argumentácie je realizovaný predpoklad ceteris paribus – preferovanie statku A dnes pred preferenciou statku A v budúcnosti, čo z hľadiska logiky nie je správne. A to z toho dôvodu, že statok A v budúcnosti nie je už statkom A, ale statkom A´. Ak chceme používať časové preferencie, musíme realizovať súčasnú predstavu statku A v budúcnosti, ktorú však nepoznáme alebo pritom realizujeme predpoklad o statku A v zmysle ceteris paribus. Kontra-faktuálne posudzovanie konania je možné analyzovať len v čase „t“, resp. ex post a nie v čase „t+1“. Ako uvidí čitateľ nižšie, tento problém riešim iným spôsobom – zavedením koncepcie hodnotovo-časových projekcií subjektu.
[10] Pre „teoretickú záchranu“ Hülsmanna a tejto časti jeho argumentácie by bolo nutné vysvetliť tzv. pôvodný úrok, ako reflexiu EGA voči nahliadnutým vlastnostiam statkov, ktorým EGO prostredníctvom pôvodného úroku (v rámci konania fungujúceho) zadeľuje hodnotové rozdiely v čase v tom zmysle, že napr. mäso je na hodnotovej škále vyššie ako jablko a jablko je vyššie ako hruška, atď.. Mäso by bolo na hodnotovej škále vyššie ako jablko kvôli pôvodnému úroku, ktorý by mal danú hodnotu dvoch statkov kategorizovať a zaraďovať (ordinárne) na škálu. Potom by sme mohli prehlásiť, že pôvodný úrok bol aplikovateľný aj na konanie mimo práce a zároveň by bol spreadom medzi prostriedkami a výsledkami samotného konania v čase. Každý statok (resp. skupina statkov) na hodnotovej škále môže byť totiž považovaný/á za prostriedok k dosiahnutiu iného cieleného stavu. Ak by chcel teda niekto Hülsmanna udržať, mal by minimálne preukázať argumentáciu v tejto podobe. Z toho však plynie, že by sa dostal k tomu, že úrok je vlastne dôvodom akéhokoľvek konania. V kontexte misesovskej metodológie je to však problém – axiómou o konaní začína všetka argumentácia o praxeológii, nemá ním byť vysvetľovaná. Druhý problém by nastal v tom, čo to vlastne aj tak úrok je – pre niekoho by to bola vlastne slobodná vôľa, pre iného by to mohol byť práve dôvod, ktorý nás odlišuje od iných druhov živočíchov na zemi a takto by sme mohli pokračovať až do nekonečna. Nemyslím si, že tadiaľto vedie cesta. Tak či onak by musel záchranca Hülsmanna odstrániť i vyššie spomenutý problém argumentačného kruhu.
[11] Feketeho som začal čítať kvôli jeho popisom zlata a problému backwardácie na zlate, nie kvôli jeho koncepcii úroku. Fekete ma následne zaujal svojou kritikou Misesa a kritikou jeho časových preferencií. Treba povedať, že kritiku písal po Hülsmannovi, možno ním bol inšpirovaný.
[12] Misesovci to implikujú. Avšak samotný prístup nie je ich modus operandi. Modus operandi je hľadisko jednotlivca a hľadisko konania jednotlivca; porovnaj napr. s Boettke, Lavoie, Storr.: The Subjectivist Methodology of Austrian Economics and Dewey’s Theory of Inquiry. (2001): „The subjective side of this dichotomy is just as misleading. Human action is not subjective in the sense of arbitrary, or private. The “subjective preferences of individuals” sounds like something inaccessible, buried within the skulls of separate atomistic agents. It sounds like it requires a focus on the individual mind, as if it points us to the method of introspection But what they are getting at when we refer to the subjective point of view of the agent is really the meaning things in the world have to him, which involves us not in the private, inaccessible world of an individual mind, but rather in the public, social world of language.“
[13] Čitateľ v tejto veci môže nazrieť do prác filozofa rakúskej školy Barryho Smitha, ktorý je predstaviteľom tohto prúdu.
[14] V zmysle Hayekovho Sensory Order je to o tom, že príroda nás „akoby nastavila“ na dané a nie iné uchopovanie reality, tak ako „nastavila“ na uchopovanie reality iné živočíchy, ale už z ich pohľadu.
[15] Tu je nutné pripomenúť, že presnosť definícií daných hraníc sa zvyšovaním poznania a rôznymi náhľadmi na realitu spresňuje, resp. sa odstraňujú aj potenciálne chybné náhľady. Dané spresňovanie je výsledok poznania, ktoré je však výsledkom poznávania rôznych jednotlivcov. Pozri tiež moju prácu: Pošvanc, M. O niektorých problémoch vzniku apriórnych súvzťažností myslenia a ich riešení prostredníctvom nomotvorného charakteru myslenia.
[16] Problém „tenkej červenej čiary“ je v nasledujúcom. Subjekt je „prednastavený“ na uchopovanie reality práve tým „svojím“ spôsobom. Subjekt a jeho vnímanie je tu nutnou podmienkou. Avšak len do určitej miery. Subjekt by sa totižto nevyvinul v miere sebauvedomenia bez existencie iných subjektov – vyvíjame sa aj prostredníctvom druhých. Pre vyššiu mieru sebauvedomenia je preto nutnou podmienkou i intersubjektívny charakter poznania a uchopovania sveta. Pre tvorenie samotnej hodnotovej škály je bez diskusie nutnou podmienkou opätovne subjekt. Miera usporiadania hodnotovej škály je však už závislá aj od iných jednotlivcov a má intersubjektívny charakter, ktorý vystupuje v danom len ako dostačujúca podmienka. Avšak v prípade, že subjekt vstupuje napr. do výmeny, tak samotný charakter výmeny má už subjektívny i intersubjektívny charakter a obe charakteristicky vystupujú pri popise ako nutné podmienky, pričom postačujúce podmienky danej výmeny sú v tomto prípade inverzné hodnotové škály subjektov vo výmene. Táto „tenká červená čiara“ neodstraňuje z Rakúskej teórie subjektivizmus a ani predpoklad určitého apriórneho náhľadu na uchopovanie reality zo strany jednotlivca. Škodoradostne povedané len komplikuje niektoré náhľady na koncepty riešené aj v tomto článku. Zastávam však názor, že daná komplikácia je poctivejším náhľadom na realitu a predmetné problémy. Rovnako to neznamená, že akýkoľvek záver, či vysvetlenie, ktoré dodnes Rakúska škola ponúkala je týmto diskvalifikované.
[17] Z hľadiska monizmu Hayek-Pavlíkovej teórie potom jasne vyplýva (a treba to vopred priznať), že vo výklade a ďalších z toho vyplývajúcich implikáciách, sa niekedy opäť dostane predložená argumentácia do fázy, kedy bude potrebné opätovne zmeniť mieru roviny vysvetľovania problému, aby bolo možné uchopiť iné deje a vedecký popis už novo vzniknutých koncepcií.
[18] Ako ukážeme nižšie dané predstavy majú vplyv na kardinálnu výšku úroku a zároveň sú dôležité pre niektoré závery, ktoré aplikujeme už v ďalších článkoch súvisiacich s charakterom monetárnej bázy
[19] Tu je nutné len podotknúť, že existencia konkurencie rôznych výmenných prostriedkov mohla byť motivovaná nielen samotným historickým hľadaním, ale aj hľadaním, ktoré reflektovalo používanie výmenného prostriedku v nižšej forme nepriamej výmeny a vyššej (úverovej) forme výmeny, pričom historicky začal prevládať prostriedok výmeny, ktorý najlepšie ohodnocoval oba druhy výmen.
[20] Na tomto mieste je možné stanoviť otázku, či sa nejedná o metódu performatívnej kontradikcie, ktorou sa podporuje argument nie prostredníctvom logických záverov, ale na základe vykonávania danej činnosti; argument je potom nevyhnutne vystavený problému empirického testovania a stanovovania hypotézy a kritérií toho, čo znamená dobrovoľne konať; v tomto článku na tento problém nehľadáme odpoveď (bude ju nutné hľadať inokedy a v iných teoretických statiach). Problém si najlepšie čitateľ uvedomí vtedy, ak porovná tento druh činnosti s politickými činnosťami nižšie v texte. Pri nich sa jedná o druh činnosti, pri ktorom je niekedy otázne do akej miery je agent ex ante činný v zmysle dobrovoľnosti a nedobrovoľnosti.
[21] Predstavme si to napr. tak, že niekto zavraždí vedca, ktorý by inak vymyslel napr. lepší spaľovací motor. Ten by následne zmenil hodnotové preferencie ostatných subjektov v oblasti dopravy. Zároveň sa mení vplyv na jednotlivé hodnotové škály subjektov, ktoré sa ovplyvňujú intersubjektívne aj navzájom. Opačný príklad môže byť situácia, keď zatvoríme do väzenia alebo odstránime subjekt, ktorý vraždí, či kradne, tak dané činnosti nebudú naďalej v budúcnosti ovplyvňovať preferenčné škály iných subjektov.
[22] V tomto texte nerealizujeme analýzu oprávnenosti, či neoprávnenosti týchto činností, len sa na ne pozeráme z hľadiska preferenčných škál subjektov
[23] O tom svedčí i fakt, že subjekty sú hoarderi. Navyšujú úspory, ktoré odkladajú pre budúcnosť, z čoho vyplýva, že musí existovať určitá predstava o použití úspor v budúcnosti, ktorej základnou črtou musí byť podobný hodnotový predpoklad o daných statkoch, aký existuje v prítomnosti.
[24] Na toto miesto je možné zaradiť i Misesovskú koncepciu „podnikateľskej prémie“; aj keď Mises prostredníctvom nej rozlišuje medzi podnikateľskými úvermi a spotrebiteľskými úvermi, čo z nášho hľadiska nie je nevyhnutné, resp. nemení koncepciu úverovej výmeny a úroku. Poskytovateľ úveru voči spotrebiteľovi rovnako môže zakomponovať „spotrebiteľskú prémiu“, ktorá ohodnocuje schopnosti spotrebiteľa úver splatiť.
[25] Ak napr. Hülsmann používal príklad martýra, tak v tomto kontexte má martýr na svojej hodnotovej škále najvyššie postavenú svoju predstavu toho, ako bude vnímaný spoločensky po smrti a preto preferuje na stav smrti oproti iným alternatívnym stavom.
[26] Empirické príklady toho, kto, ako a na základe čoho sa správa, udával i Karpiš vo svojej knihe
[27] To napr. naznačuje i Rothbard aj keď v kontexte misesovského vnímania úroku. Vo svojej Man, Economy and State v kapitole Progressing Economy and the Pure Rate of Interest píše: „We are not concluding, therefore, that an increase in the quantity or value of capital goods lowers the pure rate of interest because interest its the „price of capital“ (or for any other reason). On the contrary, we are asserting precisely the reverse: namely, that a lower pure rate of interest increase the quantity and value of capital goods available.“ (kurzíva v citácii sú pôvodné)
[28] Jedna z inverzii definície by sa dala slovne realizovať akoby smerom do minulosti (výmena súčasných úspor za neexistujúce úspory v minulosti), avšak z reálneho hľadiska ide o nezmysel. Preto je inverzia definície možná len v ďalej uvedených príkladoch.
[29] Príklad jabĺk používam ilustratívne preto, aby som poukázal na fakt, že 110 uncí v budúcnosti je už iný druh statku. Na tomto príklade čitateľ najlepšie vidí rozdiel oproti argumentácii časovými preferenciami.
[30] Porovnaj s Potužák, P. MŮŽE BÝT PŘIROZENÁ ÚROKOVÁ MÍRA NULOVÁ? NEOKLASICKÝ PŘÍSTUP. Potužák tu prezentuje možnosť negatívnej úrokovej miery v ekonomike, či už bez alebo s investičnými príležitosťami. Potužák analyzuje možnosti negatívneho úroku pri niektorých subjektoch v tom kontexte, že vzhľadom na nižšie potenciálne príjmy z bohatstva (úspor) v budúcnosti, môžu subjekty preferovať negatívnu úrokovú mieru, t.j. že dostanú v budúcnosti menej ako bola samotná istina. Udáva príklad kazivosti resp. straty hodnoty statkov v budúcnosti – napr. jablká, ktoré majú byť budúcim príjmom, splesnivejú. Tu je však nutné implikovať, že kardinálne zobrazenie úroku by síce bolo negatívne, avšak hodnotový stav je preferovanejší, pričom kardinálne zobrazenie tohto preferovanejšieho stavu by malo byť zrealizované na inom trhu – pokiaľ je to teda vôbec možné zobraziť; je nutné priznať, že niektoré pozitívne kardinálne hodnoty zobraziť nevieme, vzhľadom na to, že sa realizujú len v kontexte preferovanejšieho hodnotového spreadu. Druhým problémom, ktorý v Potužákovej prezentácii vnímam ako problematický, sú niektoré nerealistické premisy, z ktorých vychádza.
