Text má 103 strán. V prípade záujmu si stiahnite PDF.

Abstrakt

Esej pojednáva o dvoch základných otázkach: „Prečo sme ekonomicky úspešní?“, „Ako vieme, že sme urobili ekonomickú chybu?“ Z hľadiska praktického života jednotlivca v spoločenstve, ide o triviálne otázky. Vieme, kedy sme a kedy nie sme ekonomicky úspešní a vieme, kedy sme spravili ekonomickú chybu a prípadne vieme ako ju napraviť, resp. sa vieme o to pokúsiť. Omnoho náročnejšiu úlohu má sociálny vedec, ktorý by mal dané „triviálne poznanie“ vysvetliť. Problém súvisí nevyhnutne s našim náhľadom na budúcnosť. Problematické je porovnanie dvoch časových okamihov. Okamihu, kedy bolo zrealizované rozhodnutie, ktoré nás k budúcnosti doviedlo a porovnanie toho okamihu, ktorý nakoniec skutočne nastal. Len toto porovnanie umožňuje odpovedať na otázku, či sme úspešní alebo či sme spravili chybu. Triviálnosť problému sa okamžite stráca, ak si uvedomíme, že nič také ako budúcnosť presne nepoznáme. Ako ju však teda odhadujeme? A ako je možné, že sa nám to darí? A ak urobíme chybu, ako sa vlastne učíme, keď platí, že budúcnosť len odhadujeme v kontexte aktuálnych informácií? Nie je náhodou každý okamih nášho života tak unikátny, že nič také ako učenie sa z minulosti neexistuje? Je naše rozhodovanie sa vôbec racionálne? Alebo je všetko len dielom náhody, ktorú racionalitou (nesprávne) nazývame? Ako teda uchopujeme budúcnosť? Nejedná sa o žiadne triviálne otázky. Súvisia s odhadom budúcnosti, otázkou racionality nášho konania, problémom ekonomického zisku/straty a nákladov, či problému koordinácie viacerých jednotlivcov v spoločenstve a problému individuálneho a trhového ekonomického ekvilibria.

V eseji sa zameriame na detailnejší popis problému ekonomického odhadu budúcnosti a ukážeme si práce niektorých autorov ako pristupujú k danému problému. Budeme sa snažiť identifikovať vitálne časti ich systémov, ktoré nám umožnia navrhnúť nové riešenie. To bude metodologicky ukotvené v Hayek-Pavlíkovom evolučnom (intersubjektívnom) apriorizme. Ukážeme, akým spôsobom odhadujeme budúcnosť, prečo sme v odhadovaní budúcnosti relatívne úspešní a prečo sme celkovo ekonomicky úspešní, t.j. prečo zažívame ekonomický progres. Ukážeme si, ako nám v tejto veci pomáha neviditeľná ruka trhu, najznámejšia metafora v ekonomickej vede, pričom zadefinujeme jej modus operandi. Ukážeme si následne, že ľudia sa vedia navzájom koordinovať aj prostredníctvom ekonomicko-normatívnych kritérií, ktoré sa evolučne vytvárali. Princíp koordinácie vysvetlíme výhradne v kontexte budúcnosti, t.j. v kontexte očakávaní a plánov jednotlivcov. Ukážeme si, že koncepcie chyby, zisku, straty i nákladov majú subjektívny i intersubjektívny charakter. Dané delenie nám umožní vysvetliť viaceré otázky súvisiace s koordináciou jednotlivcov, s definovaním kritérií pre identifikáciu ekonomickej chyby, či úspechu. Esej má dve prílohy. V prvej samostatnej prílohe sa budeme venovať problému indiferencie a voľby, ktorá je uvedená v Pošvanc (11/2019). V druhej samostatnej prílohe predstavíme modifikáciu rakúskej teórie ekvilibria, ktorú implikuje táto esej (bude dopracované).  

Kľúčové slová:

odhad ekonomickej budúcnosti, ekonomická chyba, zisk, náklady, ekvilibrium, ceny, inštitucionálna ekonómia, podnikateľstvo, konkurencia, peniaze, intersubjektivizmus, intersubjektívne ekonomické nástroje, ekonomický relativizmus  

1.    Úvod

Koncepcia úspechu / chyby súvisiaca s ekonomickou činnosťou nie je pre človeka ničím zvláštnou koncepciou. Človek vie, kedy urobil chybu. A vie, kedy je úspešný. Pri stanovení otázky: „Ako vieš, že si urobil chybu?“ by vo väčšine prípadov ostala neekonomická verejnosť v nemom údive, prečo si takúto otázku vôbec niekto kladie. Z vedeckého hľadiska však túto ľuďmi vnímanú banalitu nie je úplne jednoduché vysvetliť. A to preto, lebo v súvislosti s chybou porovnávame dva časové okamihy. Okamih realizácie rozhodnutia, ktoré nás viedlo k výsledku. A okamih toho, či bol alebo nebol výsledok naplnený. V okamihu realizácie rozhodnutia však ešte nevieme, čo sa stane. Budúcnosť nepoznáme. Ak sa stane niečo, čo sme nevedeli, že sa stane, ako môžeme vôbec hovoriť o tom, že sme v čase zrealizovaná nášho rozhodnutia urobili chybu?

Naše konanie a činnosť je pritom neustále zamerané len na budúcnosť. Minulosť už nezmeníme. Budúcnosť nielenže nepoznáme z hľadiska toho, či a aký prírodný deterministický jav nastane, t.j. ako sa bude správať príroda a okolitá realita. Čo je omnoho väčší problém, nepoznáme ani budúce reakcie ostatných členov spoločenstva. A v spoločenstve žijeme. Nevieme nahliadnuť do individuálnych myslí ľudí a nevieme analyzovať ich myšlienky, resp. ich plány. A čím väčšie spoločenstvo, tým čelíme vyššej miere tzv. neistoty vyplývajúcej z možných kombinácií toho ktorého konania všetkých ľudí navzájom. Ak si čitateľ predstaví túto mieru nepoznania, mal by do určitej miery ostať v nemom úžase. Ak čelíme takejto obrovskej miere rizika a neistoty, ako je vôbec možné, že dokážeme prežiť? Ako je vôbec možné, že sa s budúcnosťou vysporiadavame a dokonca relatívne úspešne? Nie je to všetko len náhoda? Nie je to len naša ilúzia, že sa správame racionálne? Ako je vôbec možné, že nejaký podnikateľ dokáže úspešne priniesť na trh nejaký produkt, ktorého plánovanie, výroba a následný úspešný predaj sú od seba vzdialené niekedy niekoľko rokov a byť pritom úspešný? Vysvetliť uchopovanie budúcnosti je výzva.

To, či sme urobili chybu, by sme s objektívnou istotou vedeli vtedy, ak by sme poznali budúcnosť. Ak by sme ju totižto poznali a konali voči nej nepriaznivo, tak by sme objektívne pochybili. Ak však budúcnosť nepoznáme, ako teda vôbec vieme niekedy neskôr v čase povedať, že to, čo sme urobili, bola chyba? Ako uvidí čitateľ nižšie nepomôže ani hodnotenie ex post, kedy si povieme, že predsa len, keby som skôr vedel, čo viem teraz, tak by som sa správal inak. Ako však vieme, že ak by som sa správal inak z hľadiska dneška tak, že všetky ostatné okolnosti nastanú presne tak isto ako nastali? Nepoznáme alternatívny vývoj našej minulosti na to, aby sme objektívne vedeli ex post povedať, že sme rozhodnutím v čase t urobili objektívnu chybu. A ak je náročné porovnávať plány (plán zosnovaný v čase t) so skutočnosťou toho, čo sa stane (v čase t+1) ako vieme, že sme dokonca dosiahli zisk alebo stratu? A to stále nie je finálny problém, ak si uvedomíme, že zisk / strata sú subjektívne fenomény, ktoré môže vnímať každý úplne inak. Otázne rovnako je, či znamená zisk, ak dosiahne podnikateľ akýkoľvek výsledok vyjadrený napr. v peniazoch vyšší ako nula, alebo je to výsledok, ktorý je vyšší, ako bol pôvodný plán, ktorý podnikateľ mal.

Stojíme pred zaujímavými otázkami. Tie sú o to zaujímavejšie, ak si čitateľ uvedomí, že pre ľudí nie je problém sa s týmito problémami vysporiadať. Človek a ľudia ich denno-denne prakticky riešia. Problém je skôr na strane ekonomickej vedy, t.j. popisu toho, ako ich vysvetliť. V tejto práci sa preto zameriame na problém toho, ako uchopujeme budúcnosť, ako ju anticipujeme a ako ju porovnávame s minulosťou a prítomnosťou. Na základe toho si predstavíme koncepciu ekonomickej chyby, zisku / straty a nákladov. Predstavené riešenie problému umožní presnejšie zadefinovať problém podnikateľstva a funkcie podnikateľa.

Postup je zvolený nasledovne. Začneme detailným zadefinovaním problému uchopovania, anticipácie budúcnosti a vyhodnocovania našej úspešnosti a popíšeme, čo znamená riziko a neistota, ktoré súvisia s problémom uchopovania budúcnosti. Predstavíme si niektoré ponúkané riešenia problému, ktoré sú dnes pre vysvetlenie daných problémom používané. Nahliadneme na práce autorov ako je Knight, Mises-Hoppe, Shackle-Lachmann, Hayek[1], ktoré sa zaoberajú podobnými otázkami a hlavne tým, ako podľa nich človek uchopuje budúcnosť. Po uvedení týchto myšlienok si predstavíme nami zvolenú cestu a metodologické pozadie v podobe Hayek-Pavlíkovho evolučného apriorizmu. Ako čitateľ uvidí, práve zvolené metodologické pozadie, nám umožní poodhaliť odpovede na tu stanovené otázky. Následne popíšeme ako uchopujeme budúcnosť a prečo sú podnikatelia i my ostatní pri jej odhadovaní relatívne úspešní. Týmto však naša cesta neskončí. Otvorí sa nám ďalší veľmi dôležitý problém a to problém vzájomnej koordinácie ľudských konaní, ktoré tak intenzívne zaujímali hlavne F.A. Hayeka. Budeme tvrdiť, že ekonomická koordinácia sa nedeje len na pozadí normatívnych koncepcií prejavujúcich sa v spoločensko-právnom prostredí tej, ktorej spoločnosti, okolo ktorých vytvoril Hayek svoju evolučnú teóriu. Ukážeme si, že existujú normatívno-ekonomické koordináty ľudského konania, na základe ktorých ľudia racionálne „ladia“ vzájomné a individuálne určované ciele a uspokojovanie ich individuálnych potrieb. Opätovne pritom neopomenieme práce iných autorov, či už Misesa, Kirznera, Shackla, Lachmanna, či Hayeka. Až na tomto základe identifikujeme problém ekonomickej chyby. Ukážeme si následne, že problém chyby má viaceré roviny – technickú, individuálnu, ale i intersubjektívnu. Na základe našich zistení budeme potom modifikovať prístup k problému zisku / strate a nákladom, ktorý bude mať rovnako ako koncepcia chyby individuálny i intersubjektívny charakter. Zistenia napojíme na už predstavené práce o probléme ekonomickej kalkulácie a modifikovanej teórii subjektívnej hodnoty (Pošvanc 2019a), peňazí (Pošvanc 2019a, 2020b) a úrokovej miere (Pošvanc 2020a). Uvedieme záverečné poznámky k práci a ďalšie implikácie predstaveného riešenia. Ako vidíme, stojíme pred zaujímavými otázkami. Hľadanie odpovedí nebude úplne jednoduché a verím, že zvolený postup v tejto práci umožní poodhaliť čo najviac odpovedí. Aj keď určite nie vyčerpávajúcim spôsobom. Práca má zároveň dve súvisiace prílohy.

Prvá príloha sa zameriava na problém indiferencie a voľby v časovom kontinuu. Nozick (1977) formuloval problém implikujúci neplatnosť zákona klesajúcej hraničnej užitočnosti, ak v teórii konania absentuje predpoklad o indiferencii. Avšak z hľadiska rakúskej ekonomickej školy je voľba vždy založená na základe striktných preferencií. Voľba, ktorá je realizovaná tu a teraz, je voľbou, ktorá má zo subjektívneho hľadiska človeka odstraňovať cítený stav nepokoja smerom do budúcnosti. Indiferenčná analýza nemá v súvislosti s voľbou žiaden priestor. Byť indiferentný voči nejakej voľbe je v príkrom rozpore s tým, že si svojim konaním niečo zvolíme. Rovnako by nemalo platiť, že optimálna ekonomická pozícia jednotlivca je v prípade, že je indiferentný voči nejakým statkom. Ako uvidíme, problém súvisí s problémom koncepcie homogenity a posudzovania statkov v čase, ako aj zameraním nášho konania na budúcnosť. Práve preto sa jedná o veľmi príbuznú a súvisiacu tému. V prílohe, v nadväznosti na tu uvedené zistenia, ponúkneme riešenie zdanlivo protichodných koncepcií indiferencie a voľby a ukážeme, ako je možné odpovedať na Nozick (1977).

Druhá príloha sa zameriava na problém koordinácie jednotlivcov v spoločenstve. Cieľom prílohy bude prispieť k riešeniu problému ekonomického ekvilibria. Predstavíme modifikovanú a realistickú verziu ekonomického ekvilibria, ktorá bude nadväzovať na problém poznania budúcnosti, ekonomickej chyby, učenia sa a ekonomickej koordinácie. Teória ekvilibria bude vystavaná na základe identifikácie individuálneho ekvilibria a procesov, ktoré individuálne ekvilibrium ovplyvňujú. Tento poznatok bude následne rozvíjaný na úrovni ekonomického spoločenstva. Popis bude vedený zo začiatku v kontexte mimo-peňažnej ekonomiky a následne bude do výkladu komponovaný i prvok peňazí. Hlavný akcent vo výklade bude mať problematika času, prechodu medzi disekvilibriom a ekvilibriom, problém neistoty, problém rovnovážnej ceny ako aj problém koordinácie očakávaní jednotlivcov.

2.    Definovanie problému

Problém, pred ktorým stojíme súvisí primárne s ľudskou voľbou a súvisiacim problémom neistoty. Prírodné prostredie (svet vecí), v ktorom človek žije, je totižto do určitej miery predikovateľné. Ako uvidíme nižšie, so svetom vecí súvisí problém rizika, s ktorým si človek vie v princípe poradiť. Ako však vysvetľuje Shackle (1992, p.122-126). voľba je vždy o tom, čo si predstavujeme a čo si želáme. Človek si nestihne vybrať už ani prítomnosť. Už pri voľbe prítomnosti je pre nás neskoro. Prítomnosť už je. Nedá sa vybrať. Voľba súvisí teda jedine s budúcnosťou. Budúcnosť si predstavujeme a premýšľame o nej. A je to budúcnosť, ktorá je predmetom ľudského konania. Zároveň sa jedná o najkomplikovanejší fenomén, ktorý máme vysvetliť. Hĺbka problému súvisí totižto s tým, ako píše Shackle (1992 p. 122- 123), že:

“To call it future is to concede the presumption that it is already “existent” and merely waiting to appear. If that is so, if world is determinist, then it seems idle to speak of choice. Choice, if it means what our instinct and workday attitude assume, is originative, it is the start of a new train of influences. If so, we cannot know what choices will be made at moments still to come. And this essential and vast gap in the “relevant knowledge” required for rational choice cannot be overcome, if world is what all our talk implicitly supposes.”

Budúcnosť je z hľadiska Shackla prázdna. Aj keď nám prítomnosť ukazuje, že v minulosti zrealizované voľby, ju naplnili nejakým obsahom, ktorý sa práve prejavuje v prítomnosti. Tým, že žijeme vo svete, ktorý ovplyvňujeme voľbou a tá má unikátny a vždy anticipatívny charakter, nie je možné z hľadiska Shackla hovoriť o nejakom druhu racionálneho konania a rozhodovania sa v kontexte budúcnosti. Nie sme vybavení dostatočnými informáciami na to, aby sme zrealizovali „fully informed decission“ a jedine také rozhodnutie považuje Shackle za racionálne rozhodnutie[2]. Pre racionálne rozhodnutie jednoducho z hľadiska Shackla neexistujú objektívne kritéria, ktoré by umožňovali posúdiť, čo racionálne bolo a čo nie. Shackle tvrdí, že čelíme absolútnej prázdnote z hľadiska budúcnosti. Budúcnosť je tzv. kaleidická. To nevyhnutne u Shackla vyplýva z toho, že identickému problému ako ja, čelia aj všetci ostatní. To značí, že tým, že neviem, čo urobí druhý človek, tak nemôžem ani vedieť anticipovať moje vlastné správne a racionálne rozhodnutie realizované v kontexte druhého. Selgin (1990, p.34) opisuje problém týmto spôsobom:

„Now let us pass briefly to Shackle’s strong thesis: the matter of the kaleidic future. Here what may be claimed against praxeology is not that it fails to recognize the categories of uncertainty, time, and expectations, but rather that it fails to reckon with some of the more crucial implications of these. What praxeology fails to account for … is how actors may effectively anticipate the future and, in particular, how they may anticipate future actions of other people, given that the future is “unknowable.“ If people cannot foretell the future, then even the broader, praxeological idea of „rationalism“ (which assumes some-more than incidental-eapacity for actors in the social world to select means appropriate to their chosen ends) is unfounded. Economics is obliged, in this case, not merely to account for the use and dissemination of existing knowledge (as Hayek would have it), but to explain the possibility of entrepreneurial prediction.“

Je zjavné, že ak by mal Shackle pravdu, nič také ako racionálne ekonomické rozhodnutie neexistuje[3]. Akonáhle vstupuje na scénu čas, všetko naše konanie má podľa neho len špekulatívny charakter, pričom výsledok tejto špekulácie (prejavujúci sa napr. v zisku) by mal byť náhodný[4]. Problémom by samozrejme bolo aj to, aký vplyv má potom ľudské konanie na dosiahnutý výsledok spokojnosti, ktorý sa má dostaviť neskôr v čase. Ako upozorňuje Selgin (1990), nemohlo by platiť ani nasledujúce tvrdenie Mises (1957,1985, p. 269, bold pridaný autorom):

Man acts, is tantamount to the proposition: Man is eager to substitute a state of affairs that suits him better for a state of affairs that suits him less. In order to achieve this, he must employ suitable means. It is reason that enables him to find out what is suitable means for attaining his chosen end and what is not.

Ak by platila teda Shacklova interpretácia, nič také ako racionálny výber vhodných prostriedkov na dosiahnutie svojich cieľov v čase nemôže existovať a prípadný úspech / neúspech je dielom náhody.

Ako ďalej uvádza Selgin (1990), Shacklov systém a zaujímavé otázky, ktoré z neho vyplývajú, neostáva jedinou výzvou pre vysvetlenie problémov súvisiacich s racionálnym uchopovaním budúcnosti. Výzvy a otázky prinášajú i ďalšie navrhované riešenia, kedy Selgin poukazuje na Alfreda Schutza a Ludviga Lachmanna. Schutz (1959) v Huserlovskej tradícií vysvetľuje, že nejaké poznatky o budúcnosti máme a že ich aj úspešne využívame. Schutz neakceptuje to, že budúcnosť je absolútne prázdna, ak by sme parafrázovali Shackla. O budúcnosti vieme premýšľať a vieme ju anticipovať v kontexte abstraktných predpokladov. Schutz (1959, p. 81) píše:

„First, our anticipations and expectations refer not to the future occurrences in their uniqueness and their unique settings within the unique context, but to occurrences of such and such a type typically placed in a typical constellation. The structurization of our stock of knowledge at hand in terms of types is at the foundation of the aforementioned idealization. Yet because their very typicality our anticipations are necessarily more or less empty, and this emptiness will be filled in by exactly those features of the event, once it is actualized, that make it a unique individual occurrence. Secondly, … not only the range but also the structurization of our stock of knowledge at hand changes continually. … It is this system of relevance, however, that determines the structurization of the stock of knowledge at hand, and divides it into zones of various degrees of clarity and distinctness. Any shift in the system of relevance dislocates these layers and redistributes knowledge.”

Schutz zároveň hovorí, že tieto znalosti používame ako „common sense“, pričom majú charakter spoločenských znalostí. Schutzovo riešenie sa do určitej miery podobá na Misesove riešenie problému prostredníctvom Verstehen, avšak zároveň má črty Hayekovského systému roztrúsených znalostí a ich koordinácie. Schutz si však rovnako uvedomuje, že základný problém, ktorému človek čelí, tkvie práve v ľudskom konaní v kontexte ostatných. A aj on ostáva do určitej miery skeptický, avšak oveľa menej ako Shackle. Schutz (1959, pp. 86 87) píše:

As long as we succeed, within this unified and delimited realm of the specious present, in keeping our projects consistent and compatible both with one another and with the stock of knowledge at hand, there exists a reasonable chance that our future action will conform, at lest in type, to our projects as anticipated modo future exacti. Such a chance will, however be a subjective one, that is, it will exist merely for me, the actor, in the form of reasonable likelihood, and there is no warranty whatever that this subjective chance – chance for me – will coincide with objective probability, calculable in mathematical terms.”

Aj keď Schutz pri používaní poznania v jeho abstraktnej a všeobecnej podobe, ktoré je aplikovateľné v čase, používa common sense a systém vzájomného zdieľania znalostí, čím rieši relatívne „úspešne“ problém budúcnosti, ale neodpovedá na jednu dôležitú súvisiacu otázku: „Ako je to možné?“ Ako je možné, že naše znalosti nielen o svete vecí, ale i o svete konania (praxeológie) sú správne a môžu byť úspešne a racionálne používané. Čo sú naše „objektivizované“ kritéria[5] pre úspech/neúspech pri anticipácii budúcnosti, a ako to, že majú objektivizovaný charakter (Hayek 1937), t.j. že im všetci rozumieme rovnako, pričom tento charakter musia mať i preto, aby boli použiteľné v čase. Druhý problém je Schutzov pesimizmus, kedy hovorí len o „resonable chance“ (zmysluplnej šanci), čo implikuje, že jeho riešenie má len praktický charakter. To značí, že je príjemné, že to človeku a ľuďom ako tak vychádza. Avšak nerieši to otázku, prečo je to tak. A nie je náhodou výsledok len náhodnej povahy? V kontexte prvého citátu Schutza by to nemala byť náhoda, či len zmysluplná šanca, ako píše v druhej citácii.  

Selgin (1990) uvádza ďalej problém prostredníctvom práce Ludwiga Lachmanna, ktorý využíva Schutzove riešenie uchopovania budúcnosti, avšak kombinuje ho už s Hayekovským avšak modifikovaným riešením koordinácie znalostí, kedy Lachmann uvádza a aplikuje na tu stanovený problém riešenie v podobe tzv. „divergentných očakávaní.“ Lachmann si v Shacklovej tradícií veľmi dobre uvedomuje, že žijeme v neustále sa meniacom svete. Ten sa nemení len v kontexte stavu veci. t.j okolitej reality, ale hlavne v kontexte ľudských hodnotových zmien. Lachmann (2005, pp. 225  – 226) píše:

„The world of the market economy is thus a kaleidic world, a world of flux in which the ceaseless flow of news daily impinges on human choice and the making of decisions.“

Problém tejto neustálej zmeny je u Lachmanna riešený prostredníctvom „divergentných očakávaní“, ktoré sú na jednej strane našim nástrojom toho, ako sa snažíme nahliadať a uchopovať neznámo spojené s budúcnosťou. V princípe platí, že čím vyššiu rôznorodosť tieto očakávania majú (v podobe roztrúsených znalostí), tým s vyššou pravdepodobnosťou je možné, že niekoho očakávania sa naplnia. A to sa naplno prejavuje práve pri špekulatívnych trhoch, kde pôsobia tzv. bulls vs. bears. Podľa Selgina (1990) je problém, ktorý sa dá z Lachmannovej koncepcie divergentných očakávaní implikovať skutočne fundamentálny a to v podobe neexistencie žiadnych kritérií, ktoré by mohli podnikateľov ex ante informovať o tom, aké budú plány a očakávania spotrebiteľov.

Aj z tohto mála uvedených a len vybratých prác a citácií by malo byť zjavné, že najväčšie starosti pri vysvetľovaní problému uchopovania budúcnosti spôsobuje paradoxne problém voľby. Paradoxne preto, že je to práve voľba, ktorá umožňuje budúcnosť ovplyvňovať a meniť ju potenciálne v náš prospech. A je to rovnako voľba, ktorá spôsobuje pri porovnaní dneška s minulosťou, identický problém. A to z dôvodu rozdielneho ekonomického kontextu v čase, v rámci ktorého bola voľba realizovaná. Inými slovami, vystáva otázka toho, ako hodnotovo porovnávame dva stavy v časovom kontinuu, ak teda akceptujeme, že sa preferencie a hodnotenie ľudí mení. A zároveň ako je možné, ak si uvedomíme, že sme aj tak ekonomicky úspešní. Znamená to, že hodnotové zmeny neprebiehajú až tak často? Alebo, že existuje nejaká zložka stability hodnotenia, či potenciálne prírodného determinizmu, ktorú voľba obsahuje, na základe ktorého je nám umožnené anticipovať budúcnosť? Ako teda uchopujeme budúcnosť? Ako vieme, že sme spravili chybu? A ako je vôbec možné učenie sa z chýb a poučenie sa z minulosti, ak pred nami stojí absolútne zahalená budúcnosť, ktorá je vo svojej podstate nevyhnutne jedinečná? Uchopovanie a anticipácia budúcnosti súvisí jednak s anticipáciou toho, ako sa správa okolitý svet a zároveň s anticipáciou toho, ako sa správajú druhí ľudia. Toto delenie súvisí s problémom rizika a problémom neistoty.

2.1 Riziko a neistota

Rozdelenie vyššie stanoveného problému na problém rizika a neistoty sa spája v ekonomickej teórii primárne s prácou Franka Knighta (Knight 1921). Knight ukazuje, že riziko je rozdielnou koncepciou od koncepcie neistoty. Kým koncepcia rizika súvisí s možnosťou predikovať niektoré javy (Knight uvádza napr. pravdepodobnosť toho, koľko fliaš potrebných na výrobu šampanského sa pri jeho výrobe rozbije napr. na 1000 kusov vyrobeného šampanského), tak v prípade koncepcie neistoty čelíme problému, ktorý súvisí práve s voľbou a subjektívnym hodnotením a subjektívnymi preferenciami ľudí. Hoppe (1997, 2007) vysvetľuje, že to, čo u Knight-a spadá pod riziko a neistotu, je u Mises (1998) popísané v kontexte tzv. class a case probability. Kým class probabilty súvisí s frekvenciou niektorých javov, t.j. pravdepodobnosťou toho, že sa v nejakej nám známej triede javov, vyskytne jav súvisiaci s daným členom tejto triedy, tak v prípade case probability poznáme len niektoré príčiny toho, že sa niečo stalo, avšak iné determinujúce faktory sú nám neznáme. Class probability môžeme v princípe spájať s tým, ako sa „správa“ svet okolo nás (príroda) a súvisí so štatistickým určením rizika, t.j. s akou pravdepodobnosťou daný prírodný jav nastane a case probability spájame práve s ľudským (nepredvídateľným, od slobodnej vôle závislým) konaním[6] a súvisí s odhadom súvisiacim s neistotou, t.j. vlastne odhadujeme, ako sa budú správať ostatní členovia spoločenstva. 

Podľa Hoppeho, či už Knight alebo Mises prichádzajú k rozdeleniu problému na riziko a neistotu v spojitosti s otázkou „prečo konkurenčná podnikateľská činnosť neodstráni a neeliminuje existenciu zisku“, resp. problém súvisí s otázkou toho, prečo vôbec existuje zisk. Na otázku obaja autori odpovedajú v zmysle toho, že je to práve kvôli existencii neistoty (nie rizika). Neistota, ktorú máme v súvislosti so správaním sa druhého, nám neumožňuje stanoviť pravdepodobnosť toho, či nejaký jav odvodený od ľudského konania nastane alebo nenastane. Konanie druhého je v zmysle budúcnosti príliš unikátne na to, aby sme naň aplikovali štatistické metódy. Unikátnosť súvisiaca s ľudským konaním a voľbou má svoj unikátny a neopakovateľný kontext. Jav síce môže patriť do nejakej skupiny javov (čo je podmienka pre použitie koncepcie pravdepodobnosti) avšak absentuje pri ňom charakter náhodnosti (randomness). Pri tomto druhu javov nie je možné podľa týchto autorov používať nástroje súvisiace so štatistickými metódami pravdepodobnosti, ktoré sú založené na štatistickej determinácii. Realita je naopak o tom, do akej miery vieme našim poznaním určiť, čo sa stane a čo nie. Pravdepodobnosť vlastne ukazuje mieru našej nevedomosti. Pravdepodobnosť teda súvisí s tým, či nejaký jav v realite v nejakej definovanej skupine javov týkajúcich sa reality (sveta vecí) nastane (alebo nestane) s určitou pravdepodobnosťou.

Zisk je naopak odmenou podnikateľa za správne odhalenie unikátnych ekonomických javov (case probability), t.j. toho, čo chce druhý človek. Samozrejme podnikateľ pritom narába i s prvkami reality, ktoré chce čo najlepšie využívať v kontexte case probability. Case probability je nosným problémom podnikateľa. Na to, aby uspokojil priania spotrebiteľa ich musí prvotne odhaliť (case probability) a až následne používa prvky reality. Narábanie s realitou ako takou je síce doménou rizika a javov súvisiacich s class probability, avšak tie používame z ekonomického hľadiska stále v kontexte case probability.

Ako ukazuje Hoppe (1997, 2007) v prípade poznania okolitej reality sa zameriavame na popis jej kauzálneho fungovania, v ktorom hľadáme časovo invariantné zákonitosti, resp. homogenizované prvky javov, ktoré s popisovanou a skúmanou realitou súvisia. Na základe toho nadobúdame o danej triede javov určité poznanie, ktoré uplatňujeme v čase a v prípade, že je poznanie správne, poskytuje nám smerom do budúcnosti určitú mieru istoty o správaní sa reality. Samozrejme podnikatelia sa snažia, aby sa daná miera istoty zvyšovala, avšak nikdy nemôže byť úplná, vzhľadom na nemožnosť úplného poznania fungovania reality v jej celku. Vzhľadom na to, že človek má záujem ovplyvňovať realitu, môže o predmetných javoch formulovať zároveň hypotézy o relatívnom výskyte nejakého javu v rámci nejakej triedy javov. Hypotéza o pravdepodobnosti výskytu daného javu môže byť zároveň predmetom podnikania v oblasti poistenia (poistná platba poisťovni), resp. sa podnikatelia na eventualitu daných okolností pripravujú vyššou mierou hromadenia úspor. Či už poisťovne alebo i samotní podnikatelia vtedy hromadia vyššiu mieru úspor, ktorá ekonomicky mitiguje riziko výskytu danej udalosti, pričom daná udalosť nastane so štatistickou pravdepodobnosťou[7].  

Hoppe ďalej tvrdí, že v prípade odhadu budúcnosti spojeného s ľudským konaním však nie je možné uplatňovať vyššie spomenuté nástroje. Hoppe (2007) rovnako upozorňuje, že Mises (1998) v tejto oblasti nedal veľmi uspokojivú odpoveď s tým, ako narábame s problémom neistoty. Hoppe (2007) však tvrdí, že Mises zanechal dostatočný argumentačný aparát, aby sme danú odpoveď naformulovali na základe toho, čo zanechal. Hoppe ukazuje, že kým v prípade reality narábame s časovo-invariantnými resp. homogénnymi javmi, tak v prípade ľudského konania to tak nie je. Časovo-invariatným, resp. homogénnym prvkom je tu jedine samotné konanie, o ktorom vieme, že je založené na preferovaní vyššieho pred nižším uspokojením vnímaných potrieb, vieme, že je zamerané vždy na budúcnosť a vieme o ňom, že zohľadňuje vždy nový hodnotový kontext daného jednotlivca. V nadväznosti na Misesa využívame podľa Hoppeho pri uchopovaní budúcnosti tzv. Verstehen (chápanie), využívané prostredníctvom rôznych foriem komunikácie. Na základe Verstehen  a komunikácie máme prístup k myšlienkam a náhľadom druhých, na rozdiel od prístupu k predmetom reality. Inými slovami chápeme a na základe komunikácie vieme, čo robia a chcú iní ľudia. Iný človek môže mať síce lepšie znalosti súvisiace s okolitou realitou a súvisiacim problémom rizika, avšak poznanie o realite vieme na základe komunikácie rovnako vzájomne získať, resp. zdieľať. Rovnako však platí, že konkrétna anticipácia budúcnosti súvisiaca s konkrétnym človekom a konkrétnym hodnotovým kontextom ostáva pre mňa ako anticipátora neznáma a je to ten daný a konkrétny človek, ktorý vie pre seba samého najlepšie odhadovať svoju budúcnosť v kontexte toho, čo vníma. Oblasť ľudského konania preto vytvára špeciálnu kategóriu a metódu náhľadu založenú na individualizácii, ktorá však má do určitej miery synchrónny i diachronický charakter. Synchrónnym charakterom myslí Hoppe modus operandi, ktorým je konanie, ktorého charakteristické vlastnosti sa v čase nemenia, môžeme povadať, že uchopujeme týmto spôsobom ľudské abstraktno, podstatu, či esenciu náhľadu druhého na realitu ako aj ostatných členov spoločenstva. Diachronickým charakterom myslí Hoppe konkrétny kontext a rozpoloženie človeka, čo implikuje prísne individualizovaný, veľmi konkrétny a v čase rôznorodý a meniaci sa charakter jedného človeka, mutatis mutandis každého človeka.

Z hľadiska cieľa tejto práce je primárne problematické odhadovanie budúcnosti v kontexte ľudského konania, t.j. neistoty, resp. toho, čo Mises nazýva case probability[8]. V tejto oblasti stojíme pred skutočnou neznámou. Ako odhadovať budúcnosť spojenú s konaním iných ľudí z môjho hľadiska, pokiaľ viem, že presne tak isto sa na úrovni princípu správajú aj druhí (t.j. tiež konajú)? A ak každý anticipuje budúcnosť v kontexte jeho konkrétnych cieľov, pričom sa snaží anticipovať aj to, čo robia ostatní vzhľadom na to, že žijeme v spoločnosti, ako je možné, že nečelíme absolútnemu chaosu? Znamená to, že naše konkrétno je vzájomne podobné alebo rovnaké ako konkrétno druhého? Problematické sa tu hlavne javí to, čo môžeme charakterizovať otázkou „Ak majú javy súvisiace s case judgments without probabilities absolútne unikátny a konkrétny charakter, ako je možné, že podnikateľ alebo ktokoľvek iný dokáže predsa len budúcnosť nejako odhadovať?“ Ako je možné, že sme ekonomicky úspešní? Jedná sa skutočne len o náhodu? Alebo je to nejaká forma nadprirodzených vlastností, ktoré súvisia so správnym úsudkom podnikateľa? Alebo platí Lachmanovská poznámka, že čím viac rôznorodá je podnikateľské aktivita, tým je vyššia pravdepodobnosť, že sa niektorý podnikateľ trafí? Jedná sa teda o náhodné triafanie sa? Ako je vôbec možný pokrok a zlepšovanie stavu vecí, pokiaľ sa nachádzame pred absolútne zahalenou budúcnosťou v jej konkrétnej podobe a pohybujeme sa len na úrovni všeobecného chápania (Versthen) konania iných ľudských bytostí? A nejedná sa tu len o úsudok profesionálnych podnikateľov per se; pojem používame naopak v zmysle tzv. ideálneho typu[9].

Je rovnako nutné pripomenúť, že problém neistoty spojenej s ľudským konaním je prepojený s problémom rizika (class probability). Sú to totižto veci reality, ktoré pretvárame a ktoré sú predmetom nášho záujmu, ktoré nám slúžia v kontexte case judgments without probabilities. To znamená, že podnikatelia pri narábaní s odhadom budúcnosti (case probability) využívajú i možnosti znižovania samotného rizika súvisiaceho so svetom vecí, aby zlepšili svoj odhad toho, ako sa budú správať v budúcnosti prvky reality. A to, či už na základe používania lepších technológií, či lepších poznatkov súvisiacich napr. so samotným poistením sa v tejto oblasti. Knight (1921, 213) napr. opisuje príklad použitý Mangoldtom toho, že riziko je podnikateľmi komponované do režijných nákladov (príklad pravdepodobnosti rozbitia fliaš na výrobu šampanského pri výrobe), t.j. zlepšenie v tejto oblasti (napr. kombinácia výrobných faktorov, ktoré spôsobia nižšiu mieru rozbitia fliaš) má pre podnikateľa v kontexte odhadovania správania sa spotrebiteľa význam v zmysle znižovania svojich nákladov; samozrejme musí ísť o ekonomicky zmysluplné vylepšenie. Vzhľadom na to, že ľudské konanie (súvisiace s case probability) má účelový charakter v zmysle odhadovania budúcnosti, rovnako účelový charakter musí mať v tomto zmysle i používanie class probability. Z tohto hľadiska je inštruktívny de Soto (2012, pp. 46-52), ktorý opisuje, že každý poznatok súvisiaci s case probability má rovnako implicitný a nevyjadrený charakter, pričom sa odvoláva na Michaela Polanyiho, ktorý dospieva k tvrdeniu, že implicitné druhy poznatkov (de Soto ich radí medzi Misesove case probability) sú v skutočnosti dominantným princípom všetkého poznania.

Avšak ani oblasť poznania okolo rizika (class probability) nie je bez polemiky. V tejto oblasti je možné hovoriť o dvoch základných problémoch a to, či má class probability objektívny alebo subjektívny charakter, t.j. či je fenomén pravdepodobnosti črtou reality, ktorú následne pozorujeme a empiricky odvodzujeme,[10] alebo či má „náchylný“ (propensity) charakter, t.j pravdepodobnosť popisuje určitú interpretáciu reality[11], pričom nám je kauzálna a prísne deterministická časť reality zakrytá. Rovnako vyvoláva polemiku, či existuje tzv. apriórna koncepcia pravdepodobnosti[12]. Týmto smerom však našu prácu rozvíjať nebudeme a túto otázku otvoríme niekedy inokedy a v inom kontexte. Hľadisko tejto práce bude zamerané výlučne na problém case probability, ktorý súvisí s ľudským konaním a odhadovaním budúcnosti v kontexte druhého. 

2.2 Problém ekonomického prístupu k odhadu budúcnosti

Shacklom vyššie uvedené upozornenie o neexistencii budúcnosti, resp. o tom, že budúcnosť je prázdna, je relatívne. V pravom zmysle slova relatívne. Budúcnosť je totižto plná plánov, myšlienok a náhľadov ľudí, ako upozorňuje Schutz. Nie je z ľudského hľadiska nejakým konkrétnym stavom veci. K budúcemu konkrétnemu stavu vecí však smerujeme nejakými myšlienkami, ktoré sú založené na nejakých poznatkoch a nejakej forme vzájomnej koordinácie týchto plánov. Ukážme si niektoré existujúce riešenia prístupu k riešeniu problému uchopovania budúcnosti súvisiacej s nepredpovedateľným ľudským konaním, ktoré popisuje Frank Knight, Ludwig von Mises a Hans Hermann Hoppe, ale i samotný G.L.S Shackle a Ludwig Lachmann, ako i F.A. Hayek.  

Knight (grupovanie, špecializácia a spolupráca)

Frank Knight (Knight, 1921) venoval tomuto problému viacero samostatných kapitol svojej známej knihy. Píše, že pri vysporiadaní sa s neistotou (uncertainity) nevieme zoskupovať javy do žiadnej skupiny vzhľadom na ich unikátnosť a nevieme tu uplatňovať pravidlá štatistickej pravdepodobnosti, ktoré sa dajú aplikovať na svet reality. Knight pristupuje k rozhodovaniu sa o budúcnosti i z hľadiska šťastia toho, kto sa rozhoduje a dokonca tvrdí, že aj keď je rozhodnutie realizované na základe nejakej viery, či vnuknutia, musí byť akceptované v tejto oblasti ako relevantné (Knight, 1921, p. 236). Knight pristupuje k rozhodovaniu sa individuálne. Ak by sme postavil Knighta voči Shacklovi, ktorý v princípe tvrdí, že racionálne rozhodnutie nemôže existovať, tak Knight by určite oponoval absolútnou individuálnosťou a subjektivitou rozhodovania. Tvrdil by, že aj keď sa človek rozhoduje na základe nejakej viery, jedná sa o racionálne rozhodnutie. Knight pre racionalitu nepotrebuje objektívne kritéria. Racionalita u neho pramení zo subjektívneho hľadiska človeka. Knight ďalej píše, že rozhodovanie môže byť ovplyvnené nielen na základe odhadu budúcnosti v zmysle neistoty (case probability / uncertainity, ktorá nie je merateľná), ale i v kombinácii s objektívnou pravdepodobnosťou[13] súvisiacou so svetom vecí (class probability / risk; merateľný a odstrániteľný prostredníctvom rôznych druhov poistenia a úspor). Tvrdí, že rozhodovanie je spojené s voľbou, ktorá sa deje medzi tým, čo nám prináša síce nižší výnos avšak s vyššou istotou (pravdepodobnosťou) a tým, čo nám prináša vyšší výnos, avšak s nižšou mierou istoty. Konanie je samozrejme zamerané na budúcnosť, z čoho vyplýva, že podnikateľ sa musí zaoberať jednak fyzickým stavom vecí, t.j. statkov, ktoré produkuje (pričom čelí problému v spojení class probability), a  zároveň odhadu dopytu a budúcich výsledkov jeho aktivity (case probability). Knight ďalej definuje 6 druhov spôsobov toho, ako sa vysporiadavame s neistotou, pričom prvé dva spôsoby sú pre neho hlavnými. Po prvé, tvrdí, že neistoty je menej (nie je odstránená) v nejakých skupinách ako v individuálnych prípadoch[14]. Spája to napr. s tým, že tvrdí, že podnikateľ neprodukuje pre konkrétneho spotrebiteľa, ale pre trh; tvrdí, že dokonca i absolútne prejavujúca sa neistota má tendenciu k nejakému druhu regularity, ak je zgrupovaná na základe nejakej podobnosti alebo spoločného elementu (p.239), čo je inak zaujímavé tvrdenie, ktoré je však logicky nekonzistentné s tvrdením o unikátnosti spojenej s ľudským konaním. Knigt tu ide ďalej aj v kontexte toho, že vytváranie týchto skupín unikátnych činností vyúsťuje do rozširovania činnosti podnikateľských aktivít prejavujúcich sa veľkosťou podnikateľských jednotiek. Inými slovami, veľkosť podniku zabezpečuje podľa Knighta vyššiu pravdepodobnosť prevažovania správnych odhadov nad nesprávnymi (p. 252). Knight jasne naznačuje, že jedným zo spôsobov narábania s neistou budúcnosťou sú rôzne druhy organizačných zložiek, podnikateľských subjektov, založených na nejakej forme spolupráce jednotlivcov. Druhý spôsob súvisí s rôznorodosťou ľudí a toho, ako narábajú s neistotou, čo súvisí s tým, že rôzni ľudia sa špecializujú a konsolidujú skupiny svojich činnosti, ktoré súvisia s neistotou, a to rôznym spôsobom. Špecializácia priamo implikuje nejakú formu zoskupovania činností a ich grupovania[15]. O tejto metóde hovorí Knight ako o špecializácii sa na niektoré problémy, pričom najvýznamnejším fenoménom špecializácie je špekulácia. Knight tvrdí, že je zjavné, že špecialista v nejakom odbore vie zrealizovať lepšie úsudok smerom do budúcnosti, ako niekto, kto sa v danej oblasti nevyzná (p. 258). Tieto dve metódy narábania s neistotou dopĺňa Knight ďalšími dvoma spôsobmi a to, po tretie, prostredníctvom kontrolovania budúcnosti v zmysle budovania kapitálových štruktúr a po štvrté zvyšujúcou sa mierou predikcie ohľadne fungovania reality, čo sú vzájomne prepojené stratégie, ktoré súvisia celkovo s progresom ľudskej civilizácie. Knight sa nezastavuje a menuje ďalšie podľa neho potenciálne stratégie, ktoré nazýva po piate „difúzia“ a po šieste „sledovanie minimálnej miery neistoty“. Difúzia pre neho znamená, že je lepšie ak stratí napr. 100 ľudí po 100 USD, ako keby stratil jeden 10 000 USD, resp. je lepšie ak nejaká technológia zraní viac pracovníkov, ako zabije niekoľkých. „Sledovanie minimálnej miery neistoty“ je spojené s nasledovaním nejakých podnikateľských aktivít, ktoré v čase dosahujú omnoho viac istejšie výsledky ako iné podnikateľské projekty. Je zjavné, že minimálne stratégia difúzie by mala byť z hľadiska subjektivizmu odmietnutá, vzhľadom na svoje medzi subjektívne porovnávanie a rozhodovanie z hľadiska druhého, čo je lepšie/horšie z hľadiska jednotlivca. Ponechajme to však zatiaľ za „nepovšimnuté“ a uvidíme, či vieme danú stratégiu zakomponovať do nami navrhovaného riešenia. Knight ďalej zaujímavo naznačuje, že spotrebiteľ sa v prípade odhadovania budúcnosti spolieha na producenta. Doslovne píše:

The main reason is that he does not know what he will want, and how much, and how badly; consequently he leaves it to producers to create goods and hold them ready for his decision when the time comes. The clue to the apparent paradox is, of course, in the „law of large numbers,“ the consolidation of risks (or uncertainties). The consumer is, to himself, only one; to the producer he is a mere multitude in which individuality is lost. It turns out that an outsider can foresee the wants of a multitude with more ease and accuracy than an individual can attain with respect to his own. This phenomenon gives us the most fundamental feature of the economic system, production for a market. (p. 241)

Knight následne z individuálneho hľadiska identifikuje ešte minimálne 5 spôsobov toho, ako sa jednotlivci vysporiadavajú s budúcnosťou. Prvým je rozličné vnímanie, uchopovanie a anticipácia budúcich udalostí. Druhým je rozličný spôsob používania prostriedkov na dosahovanie budúcich cieľov. Tretím je rozličný spôsob vykonávania plánov a prispôsobovania sa zmenám[16]. Štvrtým je už samotná dôvera v individuálne rozhodnutia. A posledným je miera istoty s akou je rozhodnutie vykonávané, kedy niektorí jednotlivci tým, že požadujú istotu, sa radšej nepúšťajú do žiadnych ohrozujúcich aktivít a naopak, niektorí veľmi konzekventne svoje hypotézy nasledujú. Knight sumarizuje problém uchopovania budúcnosti nasledovne:

„The problem of meeting uncertainty thus passes inevitably into the general problem of management, of economic control. The fundametal uncertainties of economic life are the errors in predicting the future and in making present adjustments to fit future conditions. …. „We are thus brought naturally around to a discussion of the most thoroughgoing methods of dealing with uncertainty; i.e., by securing better knowledge of and control over the future.“ (Knight, p.259, 260)

Knight nerieši explicitne problém chyby. Chybu berie ako danú veličinu, s ktorou pracuje. Chyba je pre neho objektivizovaná veličina, inak by nemohol tvrdiť, že chybou je zlé predikovanie budúcnosti voči súčasným úpravám organizácie prostriedkov, ktoré majú budúcnosti zodpovedať. S Knightom by nema nikdy nesúhlasiť Shackle, podľa ktorého neexistuje nič také, ako „general problem of management of economic control“, ktorý implikuje Misesovksú racionalitu správania sa podnikateľa. Rovnako je zrejmé, že Knight pristupuje k riešeniu neistoty a rizika v princípe na základe grupovania, ktorá má pri riziku (class probability) iný charakter – pravdepodobnosť, ako pri neistote (case probability) – výroba pre trh, t.j. skupinu ľudí, ktorá má niečo spoločné[17]. Pri neistote sa odvoláva na vnútorný charakter rozhodnutia podnikateľa, špecializáciu práce a súvisiaci problém špekulácie, ako aj spolupráce v podobe podnikateľských entít (podnikov). Ako je však zjavné, Knight sa nezamýšľa hlbšie nad tým, ako je možné, že ľudia riešia problém budúcnosti práve prostredníctvom daných nástrojov. Jeho popis je pre účely tejto práce inštruktívny, vzhľadom na to, že bude nutné práve vysvetliť, prečo je možné používať dané nástroje a aký majú charakter.  

Mises, Hoppe (Verstehen)

Ako sme uviedli vyššie, Mises (1998) v otázke uchopovania budúcnosti rozdeľuje naše poznanie v zmysle class probability a case probability. Mises popisuje class probability ako druh poznania, ktorý používame na okolitú realitu, pričom ukazuje našu mieru nevedomosti spojenú s presným kauzálnym charakterom okolitej reality. Miera nevedomosti sa prejavuje vlastne v miere pravdepodobnosti výskytu toho, či onoho javu. Nevieme, že sa stane niečo na sto percent lebo nepoznáme všetky kauzálne javy reality. Nasledovník Misesa, Hoppe (1997), dopĺňa Misesa v kontexte predpokladov o okolitej reality ďalšími poznámkami. V kontexte budúcnosti sme si podľa Hoppeho o niektorých javoch týkajúcich sa reality prakticky viac istý, ako o niektorých iných javoch. Vieme, že napr. dom bude zajtra stáť, ak sa nestane niečo s jeho statikou, alebo vieme, že stroj bude pracovať, ak sa zachovajú podmienky za akých bol skonštruovaný. Rovnako sme si istý niektorými výsledkami našej činnosti v zmysle produkcie niektorých statkov. Jednoducho vieme ako ich produkovať a ak sa nezmenia podmienky ich produkcie, výsledok danej činnosti je prakticky povedané, istý. Samozrejme aj táto oblasť podlieha zmenám a nie sme si 100 % istí. Čelíme faktoru  prekvapenia. Práve preto hovorí Hoppe o prakticky používanej istote. A v prípade, že čelíme v tejto oblasti nejakému druhu prekvapenia, ktoré ma však relatívny charakter, používame rôzne druhy poistenia sa, zvyšovania miery úspor, avšak aj rozširovania našich znalostí o okolitej realite, ktoré umožňujú zas znižovať mieru poistenia a nutnosti vyššej miery úspor. To značí, že ak máme ekonomicky (!) zmysluplnú možnosť postaviť dom lepšie a zaistiť ho proti padnutiu, alebo postaviť stroj z lepších materiálov a zvýšiť jeho trvácnosť, urobíme tak – zvyšujeme tým istotu súvisiacu s našim prostredím. Ako vidíme, podobne argumentuje i Knight, kedy Hoppe (1997) tvrdí, že Mises písal svoje úvahy práve v kontexte Knighta. 

Omnoho väčší problém však máme pri interpretácii case probability. Jednak ju Mises stále nazýva probability, čo je vzhľadom na charakter jeho interpretácie tohto fenoménu zvláštne. Ako sme už spomenuli vyššie v kontexte prác Misesa by bolo možno vhodné skôr hovoriť o nepravdepodobnosti resp. ako upozorňuje Klein (2009) case judgments without probabilities. Ako však uvidíme nižšie, Mises mal na to podľa môjho názoru svoje dôvody. Mises sa pri vysvetľovaní toho, ako uchopujeme tieto fenomény v tejto oblasti upína k pojmu Versthehen. Mises tu nadväzuje na Webera a historickú školu (voči nej sa aj vymedzuje, čo je však na inú diskusiu). Pod Verstehen rozumie náhľad človeka na druhého človeka v zmysle toho, že navzájom chápeme, čo robíme, resp. čo stojí za tým, že konáme tak, ako konáme. Nejedná sa o nejakú empatiu (Einfühlung) a špekulovanie o motívoch niekoho činov. Ide o samotné pochopenie a identifikovanie činu druhého, t.j. napr. výmeny, preferovania jednej veci pred druhou, časovej a úžitkovej urgencie a pod.. Mises však nie je pri case probability rovnako explicitný ako je v prípade class probability. Ak sa vôbec o dôvodoch možnosti Verstehen zmieňuje, odvoláva sa na identické štruktúry mysle ľudí (Mises 1957, 1985; Mentzel, 2018).

Ak by sme mali charakterizovať Misesove riešenie problému case probability, tak je možné povedať, že Mises tvrdí, že ľudia o budúcnosti niečo vedia. Nie je úplne prázdna ako sa nazdáva Shackle. Mises pri odvolávaní sa na Verstehen totižto identifikuje časovo invariantné princípy, resp. abstrakcie ľudského správania sa. Preto je ich možné uplatňovať v čase a u každého jednotlivca. Ako však používame to, čo myslíme pod Verstehen, pri uchopovaní budúcnosti? Ako anticipujeme konanie druhého?  Relevantnú odpoveď u Misesa nenájdeme. Inštruktívny pre výklad Misesa môže byť preto až Hoppe (1997), ktorý tvrdí, že Mises nám zanechal relevantný analytický aparát na to, aby sme dokázali odpovedať i namiesto neho.

Hoppe sa pri vysvetľovaní case probability jednoznačne odkláňa od možnosti uplatňovania štatistických metód. Jedným z dôvodov je učenie sa a tým rozdielnosť poznatkov, ktoré máme. Rozdielnosť poznania a našich individuálnych predikcií budúcnosti znemožňuje podľa neho akúkoľvek možnosť definovať všetky potenciálne stavy výsledkov ľudského konania, čo následne znemožňuje existenciu poznania o relatívnej frekvencii ich výskytu, ktoré vieme identifikovať v poznaní súvisiacom s class probability. Hoppe však odmieta Lachmannovskú interpretáciu (v nadväznosti na Shackla), že nevieme nič o budúcom konaní. Hoppe vysvetľuje, že o budúcom konaní vieme povedať viaceré veci. Vieme, že človek môže zmeniť svoje správanie na základe učenia sa; človek vie rozpoznať chybu a úspech (koncepciu chyby však Hoppe nepredstavuje), vie kedy sú hypotézy človeka o realite potvrdené alebo falzifikované. Inými slovami podľa Hoppeho poznáme modus operandi ľudského konania; Hoppe ho nazýva „uniform and constant logic of human action and learning“. Hoppe v princípe popisuje abstraktné, časovo invariantné, znalosti o ľudskom konaní. Je jedno, aké budú mať konkrétne vyjadrenie. Budú však vždy podmienené danej abstrakcii; t.j. nevieme predikovať presne náš budúci cieľ, ktorý si v móde konkrétnosti stanovíme, vieme však povedať to, že dané ciele budú existovať, že na ich dosiahnutie musíme používať subjektívne hodnotené prostriedky, že budeme čeliť nákladom a že sa budeme rozhodovať v nejakom budúcom kontexte. Túto istotu spojenú s ľudským konaním máme. Inými slovami nepredikovateľné môžu byť len tie aspekty ľudského konania, ktoré podliehajú učeniu sa, resp. toho, čo nazývame konkrétno konania, ktoré nie je ovplyvnené len mojím konaním, ale i konaním ostatných ľudí.

Aj keď sú z princípu veci tieto konkrétne aspekty ľudského konania nepredikovateľné, predsa len musíme nejakým spôsobom s budúcnosťou narábať. Musíme nejako odhadovať našu budúcnosť, ako aj anticipovať konanie druhých. Musíme im rozumieť. Ako to robíme? Hoppe (1997, p. 71) píše:

„In contrast, in the field of past and future human history, we are capable of distinguishing between every singular event (each event can be treated as heterogeneous); and to improve our grasp of the past, and our anticipations of the future actions of our fellows, we know and are capable of learning something about the individual causes-the personal knowledge-uniquely affecting the outcome of each and every singular human event (with each event deserving of its own special attention).“

Hoppe ďalej vysvetľuje, v nadväznosti na Misesa, že to robíme na základe porozumenia charakteru človeka. Charakter človeka sa formuje na základe minulých konaní a minulého správania sa. Avšak zároveň musí človek realizovať predikciu i ohľadne stability alebo nestability častí jeho individuálneho systému, t.j. musí anticipovať okolnosti, na základe ktorých ostáva jeho správane nemenné alebo naopak sa jeho správanie mení. Čo je pre nás zaujímavé tvrdenie je nasledovná pasáž, kedy Hoppe (1997) cituje Misesa (1962):

„As Mises explains, we must „assume that, by and large, the future conduct of people will, other things being equal, not deviate without special reason from their past conduct, because we assume that what determined their past conduct will also determine their future conduct. However different we may know ourselves to be from other people, we try to guess how they will react to changes in their environment. Out of what we know about a man’s past behavior, we construct a scheme about what we call his character. We assume that this character will not change if no special reasons interfere, and, going a step farther, we even try to foretell how definite changes in conditions will affect his reaction.“ (Hoppe 1997, p. 72, Mises 1962 pp.49-50)

Z toho plynie, že ak chceme hovoriť o skupinách ľudí, musíme ich zoskupovať do skupín podľa charakteru, t.j. stanovujeme nejaký druh ideálneho typu: človeka / skupiny / inštitúcie tvorenej viacerými ľuďmi na základe ich charakterových vlastností, na základe čoho vieme, že sa správajú rovnako a rovnako budú meniť svoje rozhodnutia alebo rovnako svoje rozhodnutia meniť nebudú. Práve z tohto hľadiska dáva termín case probablity zmysel.

Kým Knight opomenul vysvetlenie toho, keď tvrdil, že podnikateľ vyrába „pre trh“, čo presne znamená termín „pre trh“ a ako je to možné, že predikciu budúcnosti spájame s produkciou „pre trh“, tak Hoppe v nadväznosti na Misesa ponúka zaujímavé vysvetlenie. Odhady súvisiace s problémom case probability realizujeme na základe formulácie ideálnych typov; v Knightovom ponímaní sa práve jedná o termín „pre trh“. Na základe nášho chápania minulého konania, formulácie ideálneho typu o skupine ľudí alebo o nejakej ľuďmi tvorenej inštitúcii vieme vysloviť následne hypotetickú alebo podľa slov Hoppeho skôr provizórnu predikciu, ktorá nám pomáha anticipovať vzor správania sa daného jednotlivca alebo predmetnej skupiny ľudí. Na rozdiel od prírodných vied, hovorí Hoppe, nie je v tomto prípade úplne možné identifikovať úspešnosť alebo neúspešnosť našej predikcie[18] (ako vidíme Hoppe si tu protirečí v zmysle toho, že sa vieme učiť z chýb, resp. toho, že vieme čo je chyba a čo je úspech alebo musí byť potom chyba a úspech len chimérou bez akéhokoľvek objektivizovaného kritéria). Slovami Hoppeho (1997, p 73):

„Maybe our prediction was wrong because some people, as can happen sometimes, acted out of character-in this case we would want to use our hypothesis again even though it had been apparently falsified. Or maybe our prediction was successful, but the individual in question has meanwhile undergone a change in his character-in this case we would not want to use our hypothesis again even though it had just been seemingly confirmed. Or maybe the actor in question knew our prediction and deliberately acted so as to confirm or falsify our hypothesis, in which case we might or might not want to change our future prediction. Every success and every failure, then, bears only inconclusive results and necessitates another tentative judgment, a new and updated understanding of the actors concerned and a renewed assessment of their characters in light of their most recent actions, and so on.“

Pre Hoppeho, v kontexte Misesa, je teda chápanie druhého vždy chápaním jeho osobnosti, založenej na jeho minulom konaní. To vytvára charakter konajúceho človeka, ktorý je aplikovaný v jeho budúcich aktivitách. Ako zdôrazňuje Hoppe, nejde tu o determináciu budúcnosti na základe minulého konania, „but rather in the sense that the past values and know-how of an individual (which determined his past actions) shape and constrain his future values and know-how (which determine his future actions).“

Pre Misesa je minulosť súvisiaca s existenciou osobnosti dôležitá. Je to práve minulosť, na základe ktorej je možné identifikovať vzorce správania a tie anticipovať smerom do budúcnosti.  Podľa Misesa sa teda nejedná o nejaký kaleidický prúd, život ľudí má charakter vzormi prepletenej sociálnej zmeny („patterned social change“). Bez minulosti neexistuje osobnosť človeka. A následne je to osobnosť človeka, ktorá implikuje jeho správanie smerom do budúcnosti.

Ako jeden z argumentov na podporu svojho tvrdenia uvádza Hoppe, existenciu kapitálových statkov, ktoré sú ako empirický fakt zapájané do ekonomického procesu naprieč viacerými časovými úsekmi – majú kontinuálny časový charakter. Rovnako sa Hoppe odvoláva na existenciu plánov, ktoré implikujú, že človek sa rozhoduje a koná v časovom kontinuu, t.j. realizuje to, čo si zaumienil naprieč časom.

Hoppe zároveň upozorňuje, že v prípade, že by platil Shackle-Lacmannovský absolútny kaleidický prístup k vysvetľovaniu toho, ako uchopujeme budúcnosť, bez akéhokoľvek prepojenia minulosti a budúcnosti, stáli by sme pred problémom vysvetlenia toho, prečo je niekto viac a niekto menej úspešný v predikovaní budúcnosti. Ak by nezáležalo na tom, že jeden lepšie pozná a lepšie chápe správanie sa iného, a tým realizuje lepšie predpoklady o ich správaní sa v budúcnosti, a naopak, platilo by, že minulosť a budúcnosť nie sú nijako prepojené, mali by byť naše predikcie o budúcnosti štatistiky identicky distribuované medzi ľudí, t.j. so štatistickou pravdepodobnosťou by bol raz v predikcii úspešný jeden a inokedy druhý.

Aj keď sa Hoope odvoláva na common-sense výkladu Misesovej interpretácie uchopovania budúcnosti, je nutné upozorniť, že výklad nie je vôbec bez problémov. Mises sa pri budovaní svojho systému odvoláva na to, že každé naše konanie je zamerané na budúcnosť. Nevyhnutne. Minulosť má byť stratená. Minulosť je sumou okolností, ktoré človek nemá ako zmeniť. Charakter človeka, ktorý je od toho, čo zažil v minulosti závislý, je vzhľadom na charakter konania, možné zmeniť kedykoľvek. Konanie je tým, čo nakoniec určí jeho smer. Bez ohľadu na minulosť a len v závislosti od toho, čo a ako človek chce. Mises sa nachádza v nejakom zvláštnom strede. Na jednej strane je v plnom súlade so Shakle-Lachmannovským systémom, ktorý je rovnako založený na dominancii vôle a jej nevyhnutnom smerovaní do budúcna. Pre minulosť a prítomnosť je už neskoro, keď parafrázujeme Shackla[19]. Na strane druhej to má byť minulosť, ktorá je určujúca pre chápanie a porozumenie druhého, a ktorá je v kontexte jeho hodnotových súdov určujúca pre anticipáciu budúcnosti spojenej s jeho konaním. Misesova argumentácia je jednoducho nekonzistentná[20].

Anticipácia budúcnosti sa realizuje na základe toho, čo Mises nazýva charakter človeka, o ktorom realizujeme predpoklady v kontexte jeho hodnotových súdov („definite assumptions about the actor’s future value judgments“ Mises 1962, p.50). Pritom, ako tvrdí Mises, predpokladáme, že z veľkej časti (by and large!), ak sa nezmenia nejaké podmienky, ľudia navzájom anticipujú, že sa tí druhí budú správať rovnako. Hoppe dopĺňa, že ide o odhad relatívnej stability alebo zmeny rôznych častí systému hodnôt druhých. Mises i Hoppe teda explicitne tvrdia, že majú existovať určité formy regularít nášho konania a to teda nielen na abstraktnej úrovni (s čím je nutné súhlasiť), ale i na úrovni konkrétneho konania. Znamená to skutočne, že ak sa nezmenia, či už okolité alebo vnútorné podmienky toho, ktorého človeka, tak sa bude správať rovnako? A prečo by sa mal? Prečo by nemohol zmeniť svoje správanie? A dokonca prečo by sme mali predpokladať, že ak by nastali aj presne tie isté podmienky, ako boli pred týždňom, hodinou, minútou, či sekundou, prečo by sa druhý nemohol rozhodnúť úplne inak, ako sa rozhodol pre sekundou, minútou, hodinou, či týždňom. Čo mu v tom bráni? Má predsa slobodnú vôľu, nie je robotom. Nemusí, ale zároveň môže konať inak i rovnako.

Mises s Hoppem týmto nešťastne implikujú, že existuje možnosť definovania budúceho stavu konania, čím by bolo možné určiť relatívnu frekvenciu výskytu daného konania. Ak anticipáciu budúcnosti realizujeme viac menej na základe toho, že človek nemení príliš často svoju povahu a zmení ju len z času na čas, tak do akej miery je to Shackle-Lachmannovská náhoda, že sa človek zachová tak, ako anticipujeme, že sa zachová, a do akej miery je to plne racionálny Mises-Hoppeovský úsudok? Ako to teda je? A prečo by sa potom nedali používať na dané prípady štatistické metódy?

Kým na úrovni abstraktných charakteristík konania, ako je hodnotenie, preferovanie vyššej miery uspokojenia pred nižším, dobrovoľná výmena a pod. je Mises – Hoppeho argumentácia aplikovateľná v čase, vzhľadom na to, že sa jedná o časovo-invariantné veličiny, konkrétnosť konania toho-ktorého človeka, o ktorom realizujeme predpoklad, by mala znemožňovať anticipáciu budúcnosti spojenú s jeho konaním. Ibaže by sme aj na úrovni konkrétnosti predpokladali určitú stabilitu konania. Čo je však opäť v rozpore s tvrdeniami, že nie sme schopný identifikovať budúci konkrétny stav konania.

Rovnako problematické sú ďalšie tvrdenia. Ak nevieme jednoznačne vyhodnotiť nami realizovanú predikciu o budúcom správaní sa druhého, vieme našu predikciu nazvať vlastne predikciou? Hoppe sa tu zároveň púšťa na veľmi tenký ľad, kedy na jednej strane tvrdí, že výsledok našej predikcie súvisiacej s konaním druhého je vždy nejednoznačný („the meaning of success and failure is necessarily ambiguous … Every success and every failure, then, bears only inconclusive results and necessitates another tentative judgment,“, detailnejšie pozri Hoppe, 1997, p. 72-73), ale neskôr sa odvoláva na používanie „set of objective criteria for success-profit and loss, continued operation and bankruptcy, and growth, stagnation, or decline of capital values” (Hoppe, 1997, p. 77). Ako to teda je? Máme objektívne a jednoznačne dané kritéria úspechu / chyby alebo je význam úspechu/chyby nejednoznačný?

Shackle a Lachmann (orientation, divergentné očakávania a inštitúcie)

Shackle (1972, 1992, pp. 364-408) rieši problém uchopovania budúcnosti primárne dvoma spôsobmi. Prvým sú očakávania (expectations) a druhým je rozhľadenosť (orientation). Shackle tvrdí, že voľba sama o sebe implikuje, že existujú nejaké vzájomne súperiace, ale zároveň koexistujúce, stavy, ktoré vyberáme. Z koexistencie daných avšak vzájomne súperiacich stanov plynie, že daný stav je možný jedine na úrovni myšlienok a nikdy nie na úrovni reality. Realita, resp. stav reality, ktorý si volíme, nemôže byť ko-existentný. Vždy má nejakú konkrétnu podobu. To vyplýva z problému voľby. Voľba vždy a za každých okolností spôsobuje, že sa stane to – alebo – ono. Nikdy nie to –  aj – ono naraz. Ko-existencia daných stavov môže existovať jedine na úrovni myšlienok.

To, že môže niekto zrealizovať slobodnú voľbu rovnako implikuje, že nie je možné poznať sled konkrétnych udalostí. A to preto, že je to práve voľba, ktorá tento potenciálny sled eliminuje. Shackle ďalej tvrdí, že očakávania musia byť z tohto hľadiska hľadaním odpovedí, nie samotnou odpoveďou na to, čo sa stane. Shacke sa rovnako upína na praktickosť súvisiacu s očakávaným sledom udalostí. Praktickosť vyplýva z toho, že neexistuje nič také, ako posúdiť všetky možné a myslené alternatívy. Zrealizovať očakávania v ich všetkých možných kombináciách jednoducho nie je možné. A to minimálne z toho dôvodu, že neexistuje časový limit, ktorý budúcnosť má. To značí, že vzhľadom na neexistenciu časového obmedzenia budúcnosti, nie je možné posúdiť nikdy všetky potenciálne možné alternatívy našich očakávaní. Rovnako tu hrá úlohu časový limit nášho života. Inými slovami vždy sa musíme nejako rozhodnúť. Prakticky. Tak, aby sa niečo stalo. Očakávania nie sú podľa Shackla pasívne, ukončené, či statické. Očakávania sú podľa neho procesom so systematickým základom. V princípe sa pri nich hľadá odpoveď na to, že „čo sa stane, ak urobím to alebo ono“ (Shackle, 1972, p.367). Podľa Shackla sa medzi očakávaniami systematicky rozhodujeme na základe toho, aká je ich tzv. túžobnosť (desiredness), t.j. ako veľmi je to, či ono konanie požadované a zároveň musia očakávania spĺňať aspekt toho, ako blízko sa nachádzajú k pravdivosti, že nastanú (nearness to truth), čo Shackle nazýva statusom daného očakávania resp. pojmom standing. Formulovaná hypotéza o budúcom stave veci bude mať teda dva základné komponenty – desiredness a standing, čo podľa neho vytvára systém. Systém však implikuje určitú súdržnosť. Systém pozostáva následne zo súperiacich myšlienkových popisov budúcnosti, ktoré majú individuálne určený časový horizont, ktorý človeka zaujíma. Shackle tvrdí, že každý z týchto myšlienkových popisov budúcnosti ma vlastný časový horizont a obsah, čo zamedzuje tomu, že by mohlo existovať niečo také ako zopakovanie nejakého pokusu konania. Vybrať si medzi nejakými hypotézami a začať konať znamená ovplyvniť celok zvoleného smeru až po individuálny horizont zvolenej hypotézy[21]. Hypotézy súvisiace s našim konaním sú preto vždy voči sebe v súperiacom móde. 

Shackle následne vysvetľuje aspekty uplatňovania očakávaní súvisiacich s fyzikálnym svetom. Daný problém je mimo záujmu našej práce a pozostáva z diskusie o problémoch pravdepodobnosti v zmysle class probability. Shackle sa však nevyhýba ani oblasti, resp. podľa jeho slov systému, ktorý nazýva epistemický. Charakteristickou črtou takéhoto systému, ako sme si už ukázali u Misesa, je voľba, ktorá robí z každej udalosti samostatný jav. Shackle ukazuje, že na rozdiel od fyzikálneho sveta, o ktorom tvorené hypotézy majú vždy nejaký druh pravdepodobnosti toho, čo sa stane, t.j. hypotézy sú podľa jeho slov každá pravdivá do určitej miery a do určitých rozmerov, tak hypotézy súvisiace s konaním človeka sa navzájom vylučujú a nie je možné im pripisovať pravdepodobnosť toho, čo sa stane. Shackle (1972, p. 408) ku konaniu človeka píše:

„If all the rivals hypotheses which, at some moment, have been formed in answer to a question concerning the sequel of given conduct, are regarded as equally possible; if the evidence which disables one is exactly paralleled by evidence disabling the others; and in particular, if all of them are regarded as perfectly possible, with no positive obstacle seen lying in the path of any one of them; than it will be natural and sensible to pay attention only to the best and worst of these hypotheses, formulated up to the moment in question, according to desiredness.“ 

Racionálne očakávania sú však pre Shackla do určitej miery, ako sám poznamenáva, neznámou koncepciou[22].  Kým očakávania sú plánom, t.j niečím, čo si predstavujeme, v čo dúfame, čo vytvárame v mysli, v čo veríme, čo predpokladáme a čo spájame s niečím iným, tak pojem orientácia (orientation) používa Shackle na všetko to, čo máme vo vlastníctve a čo na realizáciu plánov používame. Zvažujeme pritom technické, organizačné a úžitkové vlastnosti daných vecí. Orientácia je z jeho hľadiska rovnako produktom mysle. Všetko to, čo zároveň mení očakávania, mení i hodnotenie všetkých vecí, ktoré používame v zmysle orientácie[23].

Vzhľadom na to, že Shackle dáva významný dôraz na problém voľby, ktorá má unikátny charakter a od ktorej závisí to, čo nazýva future history, a vzhľadom na to, že všetci ľudia realizujú nejaké voľby, tak toto uvažovanie vedie nevyhnutne k tomu, že nie je možné z definície veci, zvažovať všetky súvisiace eventuality a ani voľby samotné. Práve preto je prekvapenie ako také súčasťou našich životov, vzhľadom na to, že nie je možné naplánovať a predstaviť si všetky súvislosti súvisiace so slobodným rozhodnutím.

Lewis (2017) popisuje ako sa ľudia podľa Shackla rozhodujú na základe toho, čo nazýva pole (Field), schéma (Scheme) a obmedzenia (Constrains). V princípe ide o to, ako ľudia realizujú predpoklad o budúcnosti na základe ich reakcií na súvisiace aktuálne okolnosti, ktoré klasifikujú voči obdobným zažitým javom v minulosti. Field prináša ľuďom informácie ohľadne toho, čo sa deje v externom svete. Schéma je vytváraná na základe zdieľania individuálnych presvedčení o realite a poskytuje základ pre interpretáciu dát z reality. Nástroj, ktorý to umožňuje je jazyk, ktorý je podľa Shackla „outward shape of thought the form which is inseparable from the content“ (Lewis 2017, p. 5). Sú to práve jazykové konvencie, či pravidlá, ktoré umožňujú človeku správne reagovať na určitú vnímanú situáciu. Obmedzenia určujú pre človeka v princípe hranice možnosti toho, o čo sa usilovať, či už z hľadiska možností, ktoré umožňuje realita, t.j. nie všetko čo je myslené, je i realizovateľné, alebo / zároveň obmedzení, ktoré uvaľujú na konanie človeka ostatní ľudia, čo sa prejavuje v pravidlách a inštitúciách. Charakteristickou črtou procesu, ktorý Shackle popisuje kombináciou týchto troch premenných, je novosť, ktorá je neustále generovaná a ktorá nám poskytuje spätnú väzbu a ovplyvňuje tým kontext a minulosť. Podľa Shackla je tým pádom realita nielen plná prekvapení a novosti, ale poskytuje i určitú mieru regularity (minimálne v tom, že máme absolútnu istotu toho, že existuje neistota spojená s ľudským konaním). Cantillo (2010) píše, že podľa Shackla vnímanie usporiadanosti (order) v minulosti neimplikuje, že existuje v ekonomických veciach nejaký druh usporiadanosti. V kontexte Shackovho systému nie je možné objektívne poznať budúcnosť. Zamedzuje tomu vôľa, ktorá vytvára neustále nové a nové črty reality. Jediným spôsobom ako sa budúcnosti postaviť je podľa Shackla predstavivosť, ktorá nie je založená nevyhnutne na minulosti; Shackle inými slovami v oblasti ľudského konania odmieta determinizmus[24]. Cantillo (2010) píše, že, „no a práve toto“, je Shacklov point:

„If no knowledge about the future can be assumed, if the epistemic gap must be filled with imagination and anticipation, and if we still need to form some expectation about the future value of scalar quantities, we cannot claim general and objective knowledge, but we can state individual belief. We cannot say to what extent the individual is certain, but we can state to what extent he feels uncertain. And uncertainty is a completely open and indefinite set of possible outcomes. So it is with the future, and so it is with money.“

Ako ďalej uvádza Cantillo, Shackle tak vlastne hovorí o jedinej istote, ktorú máme[25]. A tou je permanentná neistota. Tá je však z tohto hľadiska pozitívom, nie negatívom. Kým pravdepodobnosť je meraním poznania, tak neistota a súvisiaca novosť je akceptáciou nedostatku poznania, čo zas jednotlivcovi dáva vždy a za každých okolností možnosť konať podľa vlastných cieľov a možnosti sa prispôsobiť novým podmienkam[26].

Bez ohľadu na to, že vnorenie sa do problému neistoty (uncertainity) a popisu charakteristických vlastností neistoty je u Shackla pozoruhodné, je nutné konštatovať, že v rámci svojho programu nedokázal odpovedať na otázku, ktorú si kladieme my v tejto práci. Prečo sme úspešní pri odhadovaní budúcnosti v zmysle case probability. Z hľadiska Shackla a nami stanovených problémov sa rovnako javia problematické viaceré veci ako napr. to, či má pre nás vôbec zmysel nejaký proces učenia sa, vzhľadom na to, že stále dookola, podľa Shackla, čelíme situáciám, ktoré nemáme v princípe ako brať v úvahu, vzhľadom na problém neustálej novosti,  v prípade našich rozhodovaní. Rovnako je problematické vyššie spomínaný problém racionality, či problém súvisiaci s definovaním systematického správania sa; „because how can we know what is systematic and what is not if there is novelty?“ (Cnatillo, 2010, p. 23). A ak akceptujeme Shacklovu tézu o tom, že budúcnosť nie je možné objektívne poznávať, tak ako sa ju vlastne snažíme poznávať? To že to robíme, implikuje i Shackle v kontexte svojho popisu ako funguje Field – Scheme – Constrains, v kontexte Desiredness a Standing, na základe čoho máme Imaginations o budúcnosti, z ktorých následne vytvárame Rational Expectations a ktoré sa prejavujú v budovaní systému Orientation (sumy vzájomne organizovaných statkov).

Z hľadiska cieľa tejto práce je preto veľmi zaujímavé sledovať i jeho nasledovníkov, akými bol napr. Ludwig Lachmann. Lachmann vníma socio-ekonomický svet ako tzv. otvorený systém, ktorý vyplýva z toho, že ľudia majú slobodnú vôľu, ktorá nie je deterministicky určená minulosťou a realizujú v jej kontexte nefalšovane originálne rozhodnutia, resp. voľby. Lewis, Runde (2005, p. 5-6) to vysvetľuje takto:

„… if in any given circumstances (x) a person chose to do y, then s(he) could always have chosen some other course of action (not-y), perhaps as a consequence of interpreting the situation differently (reflecting the subjectivism of interpretation), or by forming different expectations of possible future eventualities (reflecting the subjectivism of expectations), or simply by acting differently on the basis of those same interpretations and expectations (perhaps reflecting changes in preferences).“

Lachmannove riešenie nevyplýva len z toho, čo sme si už popísali vyššie v zmysle koncepcie divergentných očakávaní, ktoré implikujú, že odhad budúcnosti je založený na vysokej miere rôznorodosti v jej odhadovaní. Čím rôznorodejšia miera odhadov rôznych jednotlivcov existuje, tým väčšia pravdepodobnosť toho, že sa niekto trafí v zmysle odhadu budúcnosti. Lachmannova koncepcia divergentných očakávaní je prepojiteľná na de Sota (de Soto, 2012, p. 70), ktorý odvolávajúc sa na Hayeka vysvetľuje, že nie sme schopní vedieť alebo poznať viac v konkrétnej oblasti nášho života bez toho, aby sa zvýšil počet ľudských bytostí[27]. A práve vyšší počet ľudí umožňuje v kontexte Lachmanna vyššiu mieru správnejšieho odhadu budúcnosti založenú na rôznorodosti očakávaní. Tieto odhady budúcnosti sa najviac podľa Lachmanna prejavujú na rozvinutých trhoch, kde pôsobia tzv. bulls a bears, ktorý neustále, podľa aktuálnych informácii, objavujú trhovú cenu komodít. Tá zodpovedá aktuálnemu odhadu budúcnosti v určitej kondenzovanej podobe. Divergentné očakávania však nie sú jediným spôsobom, ako sa staviame k budúcnosti. Lachmann (2005, p. 277) sa v tejto oblasti odvoláva i na pôsobení inštitúcií:

„Institutions reduce uncertainty by circumscribing the range of action of different groups of actors, buyers and sellers, creditors and debtors, employers and employees. We understand how they work by grasping the meaning of the orientation of these groups towards them. For us, orientation is a fundamental hermeneutic concept. Orientation, of course, changes in time, but it cannot be regarded as a ‘function’ of anything else. It does not fit into a world of ‘function-maximizing’ agents.“

Pôsobenie inštitúcií nie je pre Lachmanna len exogénnym faktorom vzhľadom na správanie sa ľudí, t.j. limitujúcim faktorom (resp. faktorom istoty) ich správania sa smerom do budúcnosti. Inštitúcie pozostávajúce z pravidiel, viery, noriem a štandardov[28] sú zároveň i produkované, reprodukované a transformované samotným správaním sa tých jednotlivcov, ktorí ich nasledujú Podľa Kuchar, Dekker (2019), ktorý analyzovali korešpondenciu medzi Lachmann-Shackle, Lachmann presviedčal Shackla o význame inštitúcií. V listoch Lachmann poukazuje ma to, že organizácia a trhová koordinácia ľudí je založená na pravidlách, primárne vlastníckych právach a pravidle dodržiavania dohôd, pričom sú to práve inštitúcie, ktoré obmedzujú absolútnu neistotu súvisiacu s budúcnosťou, o ktorej (primárne) Shackle hovorí. Z korešpondencie je zjavné, že Shackle čiastočne súhlasí s Lachmannom, aj keď dodáva, „They are (institutions), indeed, the chambers in which civilized and social life is housed. The individual, of course, is constrained by them, and finds in them vital resources. But he is still their architect, he shapes and reforms them continually.“ (Kuchar, Dekker, 2019, p.7, bold môj vzhľadom na jeho využitie neskôr v kontexte intersubjektívne definovaných štandardov koordinácie).

Lachmann však rovnako neodpovedá na otázku, prečo sme úspešní. Ak divergentné očakávania spôsobujú to, že niekto sa doslovne trafí do toho, aká má byť budúcnosť a ak jeho konanie vyhovuje všetkým ostatným a to celé v kontexte istoty, ktorú poskytujú spoločenské inštitúcie, stále nie je jasné, ako je možné, že sa niektorí z nás jednoducho trafia, že odhadnú budúcnosť správne. Hoppe (1997, p. 62) k tomu tvrdí nasledovné:

“Lachmann and his followers conclude precisely this: „(1) that there can be no such thing as economic theory capable of prediction at all, that all of the social sciences are nothing but history and „economists must confine their generalizations to the knowable past“; and (2), that all of our predictions concerning human actions, which we must venture day in and day out, are nothing but haphazard guesses, that „man in his true humanity,“ as Lachmann approvingly cites Shackle, “can neither predict nor be predicted.“

Ako sme ukázali vyššie, Hoppe kritizuje Shackle-Lachmannovskú verziu uchopovania budúcnosti v kontexte toho, že o budúcnosti niečo vieme – vieme, že človek koná. So Shacklovou istotou toho, že nemáme v princípe v konkrétnej podobe o budúcnosti žiadnu istotu, jedine istotu neistoty, sa nám začínajú tvoriť celkom zaujimavé charakteristiky budúcnosti, o ktorých predsa len niečo vieme. Poďme však ešte predtým nazrieť na práce posledného nami zvoleného autora: F.A. Hayeka.

Hayek (rozptýlené znalosti a social order)

F.A. Hayek sa problémom uchopovania budúcnosti ako takej nezaoberal priamo. Avšak v princípe celý jeho intelektuálny príbeh nerieši nič iné. Hayek sa zaoberal koordináciou činností jednotlivcov v spoločenstve. A keďže platí, že minulosť sa už nedá zvrátiť a zároveň platí Shacklova poznámka o tom, že na ovplyvnenie prítomnosti je už neskoro, tak vzájomná koordinácia jednotlivcov v spoločnosti nemôže byť ničím iným, len koordináciou ich plánov. A plány sa nerealizujú bez predpokladov o budúcnosti. Hayek vytvára svoje dielo pozostávajúce z viacerých čiastkových oblastí – ekonomického, sociálneho, psychologického, či politického charakteru – práve v tomto kontexte. Celé jeho dielo smeruje v princípe k vysvetleniu toho, ako je možné, že sa ako individuálne bytosti dokážeme v rámci spoločenstva koordinovať a čo sú tie správne, resp. správnejšie podmienky toho, aby bola daná koordinácia čo najviac harmonická a to vzhľadom na jednotlivé časti spoločenstva – jednotlivcov. Už Hayek (1937) začína svoju slávnu esej tvrdením, že predtým, ako sa ekonomická analýza zameriava na to, prečo robíme ekonomické chyby, je dobré definovať, kedy sa dané chyby nerealizujú[29]. Hayek obracia svoju pozornosť ďalej na otázku predpokladov pre korektnú koordináciu ľudských činností. Pýta sa, akým spôsobom a ako jednotlivci získavajú korektnú informáciu o konaní druhých. Práve to ich následne vedie ku korektnej koordinácii ich plánov a tým pádom k správnej alokácii vzácnych zdrojov. Podľa Lewis (2014) Hayek opúšťa ekonómiu ako ekvilibristickú analýzu a začína skúmať ekonómiou ako spoločenskú vedu na báze rôznych druhov poriadkov (orders), čím vlastne vytvára socio-ekonomickú ontológiu. Hayek (1937) si plne uvedomuje problém koordinácie ekonomických plánov v čase. Tvrdí, že nejde ani tak o problém jednotlivca, či skupiny riadenej jedným z jej členov, kedy plán nevyžaduje nejaké špeciálne kritériá na to, aby bol vykonaný. Vzhľadom na subjektívnu povahu daného rozhodnutia, t.j. subjektívneho posúdenia objektívnych okolností v čase, keď sa človek rozhoduje, je človek podľa Hayeka v permanentnom ekvilibriu. To značí, že rozhodnutie realizovať nejakú činnosť v partikulárnom čase a za daných dát, ktorá je zo subjektívneho hľadiska daného človeka racionálna, implikuje, že dané konanie realizované za daných informácií spôsobuje želaný stav veci, t.j. (smerovanie do) ekvilibria. To, že následne človek čelí novej informácii, ktorá mení jeho vnímanie želaného stavu a tým spôsobuje úpravu jeho plánu, nie je možné porovnávať so skôr vykonanou činnosťou, t.j. neznamená to, že sme sa objektívne dostali do dis-ekvilibria. Predmetné okolnosti predtým a potom sú totižto výsostne vnímané zo subjektívneho hľadiska, kedy sa vždy racionálne rozhodujeme. Tu Hayek problém bohužiaľ nevidí[30]. Problém vysvetlenia podľa Hayeka nastáva vtedy, ak je plánov viac, sú plánované viacerými a na seba nezávislými jednotlivcami (alebo skupinami) a to preto, že každý z daných jednotlivcov má odlišné vnímanie okolitej reality a dané plány vychádzajú z individuálnych očakávaní daných jednotlivcov. A pokiaľ majú byť dané plány nejakým spôsobom koordinované, každý z daných jednotlivcov musí mať prístup k vstupným dátam ostatných tak, aby bolo možné dané plány skoordinovať. V kontexte tejto práce je pre nás dôležité nasledujúce uvažovanie Hayeka (1937, p. bold pridaný) o probléme vstupných údajov:

In the traditional treatment of equilibrium analysis part of this difficulty is apparently avoided by the assumption that the data, in the form of demand schedules representing individual tastes and technical facts, are equally given to all individuals … this does not really overcome the difficulty created by the fact that one person’s actions are the other person’s data, and that it involves to some degree circular reasoning.

…  The data which here are supposed to be objective facts and the same for all people are evidently no longer the same thing as the data which formed the starting-point for the tautological transformations of the Pure Logic of Choice. There „data“ meant those facts, and only those facts, which were present in the mind of the acting person, and only this subjective interpretation of the term „datum“ made those propositions necessary truths. „Datum“ meant given, known, to the person under consideration. But in the transition from the analysis of the action of an individual to the analysis of the situation in a society the concept has undergone an insidious change of meaning.

… this does not answer the question whether the facts referred to are supposed to be given to the observing economist or to the persons whose actions he wants to explain and, if to the latter, whether it is assumed that the same facts are known to all the different persons in the system or whether the „data“ for the different persons may be different.

… the question why the data in the subjective sense of the term should ever come to correspond to the objective data is one of the main problems we have to answer.”

Ako vidíme, samotným problémom pre koordináciu konaní jednotlivcov (a smerovania k ekvilibriu) znamená podľa Hayeka identifikovať proces, ako sa subjektívna informácia o mojom konkrétom pláne stane v princípe objektívnou informáciou (platnou v čase) pre ostatných aktérov trhu tak, aby ju vedeli využiť v kontexte ich vlastných plánov a to platí i vice versa. Zároveň je dôležité si uvedomiť, že daná objektívna informácia, ktorá má byť súčasťou plánov ostatných je rozptýlená (dispersed) medzi ostatných účastníkov trhu (spoločnosti) tak, že ju nemá nikto v jej celistvosti. Hayek (1937, 1945) indikuje, že jedným z riešení koordinácie takto roztrúsených znalostí prináša cenový systém a inštitúcie, ktoré sa okolo cenového systému vytvárajú (médiá, burzy, …). Avšak zároveň tvrdí Hayek (1937, p. bold pridaný) nasledovné:

„… price expectations and even the knowledge of current prices are only a very small section of the problem of knowledge as I see it. The wider aspect of the problem of knowledge with which I am concerned is the knowledge of the basic fact of how the different commodities can be obtained and used, and under what conditions they are actually obtained and used, that is, the general question of why the subjective data to the different persons correspond to the objective facts.

… we have to explain if we want to show why the propositions, which are necessarily true about the attitude of a person toward things which he believes to have certain properties, should come to be true of the actions of society with regard to things which either do possess these properties, or which, for some reason which we shall have to explain, are commonly believed by the members of society to possess these properties.”

Hayek už tu implikuje zložitosť ním definovaného problému, ktorému sa vlastne bude venovať ostatný zvyšok svojej profesionálnej kariéry (Lewis 2014). Je to vlastne i Hayekov Sensory Order, kde Hayek rieši mind-body problém, ktorý je v princípe zameraný na dané riešenie. Lewis (2014, p.8) píše, že podľa Hayeka:

„.. the mind just is a classificatory system, a complex neural process whereby stimuli from the physical world are transformed into the phenomenal world of our perceptions. On this view, perception is always interpretation, so that the phenomenal, or sensory, order which characterises our experiences is the product of the creative activity of our minds rather than something given to us by the world itself.

…. Consequently, while the classificatory apparatus possessed by any two individuals will share many common features, so that their sensory experiences will be ordered in similar ways, they will not be identical. Different people will experience the world in different ways. Thus, Hayek’s claim that knowledge is subjective and dispersed reflects his beliefs about human nature“

Jedná sa o to, že Hayek používa rovnaký modus operandi, ktorý je platný ako na úrovni individuálnej mysli, tak následne i na úrovni spoločnosti, čím poskytuje (ako uvidíme nižšie nie celkom úplne) ontologické vysvetlenie daných javov, t.j. ontologické vysvetlenie vzájomnej koordinácie individuálnych činností jednotlivca na trhu (pozri tiež Lewis 2015). Inými slovami ukazuje spojitosť medzi tým, že je myseľ „podriadená“ určitým pravidlám a tým, že na spoločenskej úrovni sa realizuje ten istý princíp. Nie je to teda len cenový systém a ceny, ktoré podľa Hayeka (1937, 1945) umožňujú vzájomnú koordináciu jednotlivcov v spoločenstve[31]. Problém, pred ktorým Hayek stojí, má omnoho zásadnejší charakter, ktorý je veľmi podobný tomu, o ktorom píšeme v tejto práci. Jedná sa o otázku, ako je možné, že jednotlivec, ktorý subjektívne pripisuje statkom určité vlastnosti a hodnotenie, tak tie vlastnosti a hodnotenie, nie sú vnímané len individuálne, ale sú rovnako komunikované a zároveň interpretované i na ekonomicko-spoločenskej úrovni druhými. Práve to umožňuje vzájomnú koordináciu daných jednotlivcov. Nejedná sa tu o nič inšie, ako o veľmi podobnú a nami stanovenú otázku toho, ako je možné, že sú podnikatelia pri odhadovaní budúcnosti úspešní. Úspech totižto závisí od toho, či správne odhadujeme to, ako ostatní ľudia dané vlastnosti veciam pripisujú.

Hayek obracia svoje vysvetlenie koordinácie na popis evolučného vývoja inštitúcií a normatívnych systémov, čím vytvára podľa Pavlíka (2004, p. 19) najvýznamnejšiu všeobecne platnú metafyzickú teóriu spontánneho poriadku[32]. Hayek sa svojím obratom pozornosti z ekvilibristickej analýzy na normatívne systémy v princípe snaží riešiť vyššie stanovený problém. Všíma si totižto, že normy dávajú ľuďom nielen určité mantinely pre ich správanie sa, ale rovnako i istotu v kontexte budúcnosti. Obe funkcie sú významnými prvkami koordinácie (i ekonomickej) činností jednotlivcov a to vzhľadom na fakt, že tieto prvky umožňujú človeku realizovať očakávania v kontexte druhého/iných ľudí.

Lewis (2014, p. 13) zároveň upozorňuje, že problém má z hľadiska Hayeka ešte hlbší charakter a to ten, že sa nejedná len o využívanie roztrúsených poznatkov, ale ide naopak o využívanie poznatkov, ktoré sú zakotvené v našich zručnostiach, návykoch a formálnych pravidlách (napr. vlastnícke práva), ale i neformálnych pravidlách (napr. dodržiavanie sľubov), ktoré sú akýmsi historicky akumulovaným poznaním – našim návodom na uchopovanie budúcnosti a konania druhých. Tým, že každý z nás má akoby identický návod, tak práve to umožňuje správne reagovať na nové podnety a správne interpretovať očakávania druhých a koordinovať naše vzájomné konanie. Jedná sa teda o druh systémového poriadku (order), ktorý je na jednej strane pripravený pre dnešné generácie tými minulými (tým, že minulé generácie nasledovali oné abstraktné pravidlá) a rovnako dnešná generácia vytvára svojim konkrétnym konaním (avšak v kontexte abstraktných noriem) zas zárodok toho, čo využijú budúce generácie; existencia pravidiel teda závisí od dnešnej ľudskej činnosti (Lewis 2014, p. 16). Obrátenie pozornosti na systém poriadku zároveň umožňuje Hayekovi hovoriť o spontánnom charaktere danej koordinácie, čo vyplýva z toho, že vzájomnými interakciami častí toho, ktorého systému, sa vytvárajú zároveň nové vlastnosti (emergent properties) systému, ktoré by inak neexistovali; t.j. nie sú redukovateľné na samotné časti systému – sú to až partikulárne väzby častí systému, ktoré týmto novým vlastnostiam umožňujú vzniknúť a prejaviť sa vo forme nových javov.

Aj keď je Hayek kritizovaný za svoj náhľad z mnohých strán, je nutné uznať, že predvádza veľmi zaujímavú interpretáciu toho, ako je možné koordinovať vzájomné a individuálne konanie ľudí. Aj jeho interpretácia má však niektoré problémy. Jednak je to problém toho, že na jednej strane Hayek hlása poddanie sa spontánnej genéze pravidiel, na strane druhej sú to vždy nejaký ľudia (rozumové bytosti), ktorí pravidlá formulujú[33]. Rovnako valídna je Hoppeho (1994) kritika Hayeka a jeho uplatňovania princípu bezúčelnej nevedomej produkcie abstraktných katalaktických pravidiel, pokiaľ by bola uplatňovaná v kontexte spoločností s rozvinutým systémom deľby práce, ktorá implikuje existenciu účelovej racionality[34],[35]. Kritiku Haykovho prístupu k cenám a ekonomickej kalkulácii je podrobená kritike v Pošvanc (2019a)[36]. Avšak z hľadiska tu predstavenej práce je nutné Hayeka kritizovať za jeho nedostatočnú konkrétnosť. Hayek hovorí o existencii nejakého druhu vzájomne zdieľaných pravidiel interpretácie reality. Čo sú však tieto pravidlá?  To už nepopisuje. Lewis (2014, p. 14) len vysvetľuje problém nasledovne:

„The fact that people are social beings who draw on shared traditions, customs and rules in order to act helps us to understand how the dangers of the solipsism raised by the subjectivity of interpretation can be avoided. When it comes to judging the significance of disequilibrium prices, say, people are able to transcend the confines of their own subjective point of view by drawing on shared interpretive frameworks. The use of the latter helps to ensure that people reach similar interpretations of the meaning and significance of price signals, making it easier for them to predict one another’s actions and thereby increasing the likelihood of their developing mutually compatible plans“

Čo je však naším ekonomickým interpretačným rámcom, ktorý je navyše vzájomne zdieľaný? Ako tento interpretačný rámec vznikol (teda okrem toho, že evolučne)? Čo sú jeho základné prvky a ako sa tieto prvky v historickom kontexte vyvíjali? Hayek jednoducho popisuje už do určitej miery výsledok, nie proces, ako sme sa (ako jednotlivci a aj ako ľudstvo) k výsledku dostali. V princípe neodpovedá na otázku, ktorú si v 1937 dal a na ktorú hľadal odpoveď celý ostatný profesionálny život. A to: „the general question of why the subjective data to the different persons correspond to the objective facts.”  Je nutné konštatovať, že Hayek uspokojivú odpoveď nenachádza. Dokonca ju doslova obchádza zavedením pojmu catalaxia a uspokojením sas konštatovaním, že koordinácia na slobodnom trhu sa deje a prebieha. Lewis s Lewinom (2015) sa ešte snažia vysvetliť Hayeka, ktorého výklad systému koordinácie, neobsahuje explicitnú odpoveď toho, ako a na základe čoho sa ľudia koordinujú, či už čelia alebo nečelia novosti a unikátnosti nadchádzajúceho diania (Shackle), opäť len v kontexte spoločenských pravidiel:

„The answer to how people cope with such uncertainty is found, once again, in social rules. (p.28) … Put (this) slightly differently, those rules constitute a generative mechanism that, when set in motion by the behaviour of the people whose (inter)actions they shape and structure, gives rise to the emergent causal power to coordinate people’s plans even in the absence of centralised direction. The fact that the mechanism underpinning the overall order of action is animated only by human agency is significant because it implies that outcomes in the market are the product of the interplay between two ontologically distinct and relatively autonomous causal powers, namely the overall order of actions and the power of people in engage in purposeful, creative decision-making. It is for this reason, of course, that Hayek describes the working of the market system as involving the interplay of causal powers—or ‘regularities’, as Hayek terms them—‘on … two levels’ and involving the ‘interaction between the regularity of the conduct of the elements [people] and the regularity of the resulting structure“ (p.30).

Regularitu, umožňujúcu koordináciu, vidia v tom, že sa opakuje správanie sa ľudí a spätnej väzby, ktorú získavajú z regularity systému, ktorý je výtvorom vzájomnej previazanosti konaní ľudí, ktorý spoločenský poriadok tvoria. Vzájomné spoločenské väzby medzi elementami systému (ľuďmi), ktoré sú „držané“ pravidlami (formálnymi i neformálnymi), zabezpečujú vzájomnú koordináciu očakávaní na základe usporiadania daného systému per se, t.j. na základe toho, že systém poskytuje sám o sebe spätnú väzbu pre elementy systému. To by nebolo možné bez toho, aby bol daný element (človek) v systéme samotnou časťou. Má to byť teda vzájomná usporiadanosť systému per se, ktorá usporiadanosť umožňuje. Ako vidíme chýba vysvetlenie toho, ako sa deje daná usporiadanosť systému (orderliness) a čo sú základné prvky, koordináty daného diania v zmysle normatívnych štandardov, ktoré umožňujú interpretovať subjektívne dáta inak ako subjektívnym spôsobom (t.j. buď intersubjektívnym alebo objektívnym spôsobom). Inými slovami ako sa vzájomné ovplyvňovanie ontologicky dvoch rozdielnych systémov – ľudskej mysle a ekonomického spoločenstva – samozrejme na abstraktnej a všeobecnej úrovni, deje. Ako poznamenáva Shackle a Lachmann, je to vždy človek, ktorý dané normy (aj keď na pozadí svojej činnosti a v dávnej minulosti neuvedomelo) realizuje. Vzájomné ovplyvňovanie elementov a celku je však, ako uvidí čitateľ nižšie, veľmi inštruktívnym návodom na to, ktorým smerom realizovať náš výklad a ktorý rovnako umožní odstrániť tento Hayekov nedostatok.

Rovnakým súvisiacim problémom je, že Hayek v princípe hovorí primárne o všeobecných abstraktných formálnych a neformálnych pravidlách ako sú vlastnícke práva, či dodržiavanie dohôd, ktoré sú základnými koordinátami spoločnosti. Tie sa nachádzajú v oblasti normatívneho poriadku, resp. normatívnej sfére poznania. Hayek však nehovorí o identifikácii normatívnych princípov v ekonomickom zmysle. Tie sa nachádzajú v teleologickom poriadku, resp. v teleologickej sfére poznania, ktorá má rovnako účelovo – racionálny charakter[37]. Hayek inými slovami neidentifikoval časovo invariantné apriórne evolučne vzniknuté princípy súvisiace s ekonomickým poriadkom, ktoré súvisia s tým ako je možné, že sme ekonomicky úspešní v odhadovaní budúcich potrieb ostatných. Ak použijeme Misesovu terminológiu, tak Hayek nevysvetľuje vo svojej teórii pozadie toho, ako funguje Verstehen, na základe čoho sa podnikatelia správne rozhodujú. Ako sme uviedli i vyššie nemôže. Hayek uvádzaním dôrazu na tradície odrádza od aktívneho vplyvu rozumu a myslenia v tejto oblasti. Ako uvádza Pavlík (2004, p. 21-22):

„Zanedbání pozitivních aspektu smithovsko-hegelovského dedictví vedlo Hayeka v rámci jeho kulturního evolucionismu i k precenení role nevedomé produkce, což bylo sice v jeho dobe pochopitelné i omluvitelné vzhledem k nárokum marxismu na vedomé rízení spolecnosti jako celku; toto precenení ho zároven privedlo do rozporu i s jinými prístupy k uchopení spontánního rádu, jako byl napr. prístup Mengeruv nebo jeho vlastního ucitele Ludwiga von Misese.“

To je zjavné i v kontexte výkladu Lewis, Lewin (2015, p. 30), ktorí upozorňujú na Hayekov empirický charakter vysvetlenia. Ten vyplýva práve z toho, že Hayek sa uspokojuje so vzájomným ovplyvňovaním elementov systému (ľudí) a systémom ako ontologicky odlišnou entitou. Je to vzájomné učenie sa a vzájomná spätno-väzbovosť, ktorá generuje koordináciu. Hayek teda explicitne odmieta identifikovať a popísať princípy tvorby daných väzieb a ich časovo-invariantné charakteristiky, ktoré sa pokúša identifikovať napr. Mises a Hoppe[38].

Jednou z úloh tejto práce je preto upraviť Hayka a využiť vitálne časti jeho práce. Našou úlohou je v princípe identifikovať časovo-invariatné princípy ekonomickej koordinácie subjektívne vnímaných očakávaní jednotlivcov v spoločnosti, ktoré umožňujú ich vzájomnú koordináciu. Ukážeme, v logicko-abstraktom móde, ako človek uchopuje budúcnosť a ako je možné, že je pritom úspešný. Ukážeme ako funguje vzájomná koordinácia plánov ľudí a na akých základoch fungujú inter-subjektívne vzniknuté ekonomické koordináty, medzi ktoré patria intersubjektívne vnímané koncepcie zisku, nákladov, kalkulačnej (peňažnej) jednotky, z čoho vyplýva i nevyhnutnosť definície intersubjektívnej koncepcie ekonomickej chyby a úspechu. Tým zároveň ukážeme, že človek je skutočne vedený rozumom, abstraktnými pravidlami a tzv. ekonomickými normatívnymi princípmi a zároveň ukážeme, ako pri absencii plného uvedomenia mohli byť dané koordináty tvorené na pozadí činností našich pre-historických predkov.

3.    Intersubjektivizmus – cesta (smerujúca) k riešeniu

Ambícia tejto časti práce je vysvetliť niektoré vyššie stanovené problémy, prostredníctvom inter-subjektívizmu. Ambícia tejto časti práce je zároveň relatívne skromná a to načrtnúť možnosti niektorých riešení a stručné rozpracovanie niektorých tu v práci spomínaných koncepcií. Pri popise riešenia budeme postupovať nasledovne. Najprv stanovíme určité predpoklady, ktoré preberieme od vyššie uvedených autorov. Predtým, ako sa zameriame na riešenie problému, však bude nevyhnutné ešte popísať určité metodologické východiská, ktoré nám následne umožnia formulovať plnohodnotné riešenie. Jedná sa o Hayek-Pavlíkovu metódu evolučného apriorizmu, ktorá poskytne vitálnu koncepciu, ktorú mutatis mutandis uplatníme na nami stanovené problémy. Následne pristúpime k popisu riešenia. Riešenie bude založené na identifikovaní časovo invariantných konceptov, ktorými ľudia k budúcnosti a životu v spoločenstve pristupujú a na základe ktorých je možné implikovať úspešnosť podnikateľskej aktivity, ktorá sa už následne prejavuje v konkrétnej podobe toho – ktorého ponúkaného ekonomického statku / projektu[39]. Ukážeme, že daná koncepcia je prepojiteľná s tým, ako vysvetľuje elimináciu neistoty Knight prostrednítvom produkcie statkov tzv. pre trh a ukážeme si, prečo je Knightov prístup valídny a nejedná sa len o intuitívne riešenie problému. Ukážeme si, že navrhované riešenie je uplatniteľné práve v kaleidickom svete, o ktorom píše Shackle. Ukážeme si zároveň, ako spoločenstvo identifikuje úspešné podnikateľské nápady a ich charakteristické črty a popíšeme vývoj tejto aktivity v čase. Do riešenia zakomponujeme v zmysle línie Hayek-Lachman i rolu normatívnych systémov a inštitúcií. Ukážeme si však, že v kontexte normatívnych systémom nejde len o pravidlá, ktoré primárne Hayek i Lachmann vo svojich prácach implikujú. Identifikujeme i ekonomické normatívne koncepty, ktoré umožňujú v kontexte vzájomnej koordinácie ľuďom koordinovať svoje činnosti; t.j. ukážeme si, čo je charakteristickou črtou ekonomickej chyby, zisku, i straty, čo umožní identifikovať i charakteristiky toho, ako sa učíme a že ekonomické poznanie je pre nás dôležité, čím eliminujeme skepsu Shackla ohľadne neexistencie nejakého druhu učenia sa, zlepšovania stavu veci a racionálneho rozhodovania sa.

3.1 Niektoré predpoklady a konštatovania

Nami navrhované riešenie bude postavené na nasledujúcich predpokladoch, ktoré považujem za relevantné v zmysle prác vyššie spomínaných autorov.

Kaleidická budúcnosť a časovo-invariantné istoty (regularity) súvisiace s poznaním v móde case probability

Riešenie bude plne uplatniteľné v časovom kontinuu. Budúcnosť budeme považovať za plne kaleidickú v jej konkrétnej podobe. Shackle je v tejto veci presvedčivý a je s ním nutné súhlasiť. Objektívne poznať budúcnosť v zmysle case probability v jej konkrétnej podobe jednoducho nie je možné. Zamedzuje tomu vôľa ľudí, ktorá vytvára neustále nové a nové konkrétne črty reality. Jediným spôsobom ako sa môžeme budúcnosti postaviť v tomto kontexte je skutočne len naša predstavivosť. To, čo je nutné v kontexte Shackla upraviť je však existencia niektorých časovo-invariantných istôt, ktoré platia včera, dnes i zajtra a vieme teda, že budú platné aj v budúcnosti. Budúcnosť poznávame v móde abstraktnosti poznania o ľudskom konaní.

O budúcnosti v zmysle konania ľudí vieme vyhlásiť niekoľko istôt. Istotu, ktorú pri nej máme je práve existujúca neistota, či už popisovaná Knightom, Misesom, či Shacklom. Vieme, že v konkrétnej podobe nám nie je budúcnosť nijako daná. Je otvorená. Je to istota, ktorá na jednej strane môže vyvolávať skepsu, avšak ako sme si ukázali vyššie, jedná sa o istotu, s ktorou človek pracuje ako danou charakteristikou jeho života. Kým pravdepodobnosť (class probability) súvisiaca so fungovaním reality a jej kauzálnych súvislostí je meraním miery nášho poznania fungovania reality, tak neistota a súvisiaca novosť vychádzajúca z konania iných jednotlivcov, je akceptáciou nemožnosti poznania budúcnosti v jej konkrétnej podobe. To však jednotlivcovi dáva možnosť vždy a za každých okolností konať podľa vlastných cieľov a možnosti sa prispôsobiť novým podmienkam. Druhý druh istoty, ktorý máme, je ten, že naše konanie a myslenie je založené na určitých abstraktných a vzájomne zdieľaných a časovo invariantných koncepciách. Tak ako sú popisované napr. u Misesa a jeho stúpencoch. Jednoducho konáme, subjektívne preferujeme vyššie pred nižším uspokojením potrieb, používame tzv. Verstehen (logické rozumenie druhému), atď.. Treťou istotou, s ktorou budeme pracovať je spoločenstvo. Sme spoločenské bytosti a jedine v rámci spoločenstva vieme reagovať na niektoré druhy problémov, ktorým čelíme. Spoločenstvo budeme zároveň vnímať z hľadiska inter-subjektívneho pôsobenia slobodného človeka – slobodnej individuality a následnej summy týchto individualít. 

Narábanie s realitou – pravdepodobnosť a eliminácia rizika

Človek je súčasťou reality a súčasťou reality je i jeho telesná schránka. Človek okolitú realitu spoznáva. Naše poznanie reality sa zvyšuje. Správne predpokladáme, že ak sa nestane výnimočná udalosť, tak náš dom bude stáť a ľudské technológie fungovať. Výnimočná udalosť môže samozrejme nastať, t.j. počasie môže spôsobiť, že dom spadne a technológie prestanú fungovať. Výnimočná udalosť súvisiaca s okolitou realitou však môže byť spojená i s účelovým konaním druhého. Dom, či technológie môžu byť účelovo zničené druhým človekom. Realitu vnímame vždy v kontexte nás – ľudí. Istota, ktorá je s realitou zároveň spojená je tá, že nie všetko myslené, je i možné. Jednak je to dané samotným a stále obmedzeným poznaním reality, ktoré realizujeme v kontexte nás. A na strane druhej je to dané samotnou charakteristikou života človeka v spoločenstve. To znamená, že nie všetko je možné, pretože realitu vlastníme (používame inštitúcie vlastníctva, či dodržiavania dohôd) a to, že niečo patrí druhému, obmedzuje naše individuálne možnosti s realitou narábať. Jedná sa o vzájomne pôsobiacu charakteristiku súvisiacu so životom v spoločenstve zároveň umožňujúcu individuálny rozvoj každého z nás. Ako ukazuje Knight, Mises, Shackle, či Hoppe, praktická istota súvisiaca s poznaním reality a zároveň rozširovaním poznania výrazne napomáha ľuďom uchopovať a anticipovať budúcnosť. Rovnako ľudské nástroje súvisiace s používaním štatistických metód, poisťovania sa, zvyšujú istotu súvisiacu s praktickým charakterom nášho života v časovom kontinuu smerom do neistej budúcnosti, t.j. prakticky možným životom človeka v kaleidicky neistom svete.

Inštitúcie a normatívne systémy – právny a ekonomický charakter uchopovania budúcnosti

Inštitúcie a normatívne systémy tvoria veľmi významnú časť toho, ako pristupujeme k budúcnosti. Či už Hayekove alebo Lachmannove vysvetľovanie vplyvu inštitúcií a normatívnych systémov je pre uchopovanie budúcnosti ľuďmi viac ako vitálne. Normy, ktoré limitujú konanie druhých smerom do budúcnosti a ktoré ich smerujú, do akoby mantinelov konania, spôsobujú, že uchopovanie budúcnosti súvisiace s case probability vytvára určitú mieru ľudsky vytváranej budúcnosti a tým abstraktnej časovo-invariantnej istoty, ktorá sa v konkrétnej podobe prejavuje v obsahovom predmete dohôd (vo forme ak – tak) a ich vymáhania. Ako sme však upozorňovali vyššie, v nami ponúkanom vysvetlení bude nutné identifikovať koordináty, ktoré určujú teleologický (ekonomický) charakter súvisiaci s uchopovaním budúcnosti a určovaní toho, čo znamená ekonomická chyba/úspech. Bude teda nutné identifikovať abstraktné časovo-invariantné ekonomické štandardy a ich používanie. Práve tie nám umožnia vysvetliť a odstrániť skepsu Shackla súvisiacu s problémom procesu učenia sa, vzhľadom na to, že podľa Shackla čelíme novým a novým situáciám, ktoré nemáme v princípe ako porovnávať a ako sa z nich učiť. Tento problém odstránime identifikovaním časovo-invariantných a tým porovnateľných ekonomických koncepcií. Rovnako tým odstránime skepsu s vyššie spomínaným problémom racionality, či problém súvisiaci s definovaním systematického správania sa; „because how can we know what is systematic (and racional) and what is not if there is novelty?“

3.2 Evolučný apriorizmus – metodologický úvod pre riešenie problému uchopovania budúcnosti

Predtým, ako pristúpime k popisu riešenia, je pre úspešnosť tejto práce absolútne nevyhnutné, identifikovať v nami navrhovanom riešení akýsi modus-operandi, ktorý považujeme za správny a ktorý budeme aplikovať na nami zadefinovaný problém. V princípe ide o identifikáciu základných charakteristík toho, akým spôsobom funguje naše poznávanie. Jedná sa o celkom silné tvrdenie: „No, poďme si ukázať, ako funguje poznanie/poznávanie“; k tejto téme musíme pristúpiť len formou teórie – nie absolútnej istoty a tvrdení „takto to je“. Dôvodom k tomu je nutná hayekovská pokora k tomu, čo vieme a čo vedieť môžeme. Z tohto dôvodu je v tejto práci kladený stále dôraz na to, že tu navrhované riešenia sú skôr identifikovaním smeru, ako jednoznačného a nemenného riešenia vyššie stanovených problémov.

Modus-operandi budeme predstavovať v kontexte teórie, t.j. toho, čo je možné považovať v tejto oblasti za dnes valídnu koncepciu. Predstavená koncepcia má filozoficko historický základ, ktorý, ako ukazuje slovenský filozof Ján Pavlík, je možné stopovať, u mnohých mysliteľov. Tu predstavený prístup k problému poznania nazývam Hayek-Pavlíkov evolučný apriorizmus. Čitateľovi je nutné pripomenúť, že tento prístup nevychádza len z Hayekoveho diela o spontánnych usporiadaniach (spontaneus orders). Naopak! Pavlík (2004) v rámci svojej interpretácie Hayekovho diela stopuje pozadie teórie spontánneho usporiadania od Giambatistu Vica, Adama Smtiha, cez Kanta, Hegela, fenomenológov Husserla, či Heideggera, až po diela F.A. Hayeka. Dovolím si tvrdiť, že unikátnym a originálnym spôsobom, ktorý nielen naznačuje hĺbku daného riešenia a vnorenie sa Pavlíka do celej problematiky. Pavlík vyberá a kombinuje valídne časti prác viacerých významných mysliteľov a filozofov a skladá veľmi zaujímavú novú skladačku náhľadu na problém jednotlivca, jeho poznania a spoločenskej spolupráce. Dokonca kombinuje práce mysliteľov, s ktorými nemusí/nemusíme súhlasiť, ako je napr. Marx, či Comte, alebo ktorí volia iné metodologické cesty, ako on, t.j. napr. Mises, Engliš, či Barry Smith, a vytvára na základe kombinácie ich poznania, dá sa povedať, unikátny a vlastný pohľad na vec, ktorý vyúsťuje do toho, čo môžeme nazvať Hayek-Pavlíkov evolučný apriorizmus. To jest vlastnú filozofickú cestu. Tú si teraz predstavíme, pretože bude tvoriť vitálny základ pre odpovede na nami stanovené problémy.

Hayek-Pavlíkova metóda evolučného apriorizmu

Pavlík (2006) opakuje v celku známu klasickú logickú tézu, že v rámci akéhokoľvek systému poznania je jeden z hlavných problémov takto vzniknutého systému existencia tzv. bludného argumentačného kruhu (vicious circle; pettito principi error) a to z toho dôvodu, že akékoľvek (vedecké) poznanie je založené na nejakých (apriórnych) predpokladoch[40]. Tento problém je možné eliminovať prostredníctvom Hegelom popísaného tzv. špirálovitého pohybu „skúsenosti sebavedomenia“ (experience of consciouness), ktoré pri „narazení“ na problém – t.j. narazenie na vnútornú inkonzistenciu systému poznania ako celku – prekračuje tento limit a to tak, že syntetizuje všeobecnejšiu a rozšírenejšiu verziu výkladu reality, ktorá zakomponuje i doteraz platné poznanie[41]. Aby sme si vysvetlili základné charakteristiky tejto metódy začnime s Pavlíkovým upozornením toho, že apriori neznamená niečo vopred dané, niečo vrodené v podobe nejakej idei:

„Nejčastějším omylem, který se vyskytuje v souvislosti s apriorismem, je vulgární představa, že apriorní poznatky jsou něčím na způsob vrozených idejí, které jsou v naší mysli přítomné jako hotové útvary ještě dřív, než dojde k aktům smyslového vnímání. Tato dezinterpretace byla sice samotným Kantem i mnoha novokantovci nesčíslněkrát vyvrácena, musí se však v každém pojednání o apriorismu vyvracet vždy znovu. Věci se tedy mají ve skutečnosti tak, že apriorní souvztažnosti mezi obsahy mysli (ať již se jedná o obsahy vyskytující se v oblasti smyslového nazírání, citového prožívání nebo v oblasti pojmového myšlení) nalézáme – a toto nalézání má charakter objevování – teprve v rámci zkušenosti samotné, a sice jako ten její nutný formální aspekt, který každou zkušenost daného typu umožnuje a podminuje; je zřejmé, že poznatek o tom, co se ve zkušenosti činěné nyní ukazuje jako provždy nutná forma každé zkušenosti, nezávisí ve své platnosti na dalších zkušenostních aktech, protože v nich se (právě objevená) nutná, a v této nutnosti nadčasové identická forma zkušenosti naplňuje pouze novým obsahem; další zkušenostní akty tedy nemohou naše poznání nutných forem zkušenosti (formulované v podobě apriorních soudu týkajících se různých způsobů usouvztažnění zkušenostních obsahu) ani verifikovat, ani falzifikovat.“ (Pavlík 2004, p. 623)

Jednou z úloh apriorizmu je potom vysvetlenie toho, odkiaľ sa táto nutná forma, prostredníctvom ktorej interpretujeme našu skúsenosť berie, ako vznikla a akým spôsobom sa vytvára. Táto úloha plynie z toho, že samotný apriorizmus tu naráža na vlastné predpoklady na základe ktorých interpretuje realitu a to, že novo-vnímaný obsah je práve kategorizovaný na základe apriórnych foriem myslenia. A tie rovnako museli nejako vzniknúť, resp. musia byť nejako vysvetlené, t.j. identickým spôsobom tak, ako je vysvetľované uchopovanie obsahu našej skúsenosti práve cez tieto formy myslenia. Nie je preto vôbec prekvapivé, že Pavlík na to, aby aspoň ako tak uspokojivo ozrejmil túto úlohu, musí vo svojej metóde prepájať ontogenézu poznania, myslenia i jazyka, pričom vysvetlenie detailov tohto programu je nad rámec tejto práce[42]. Nám ostane zamerať sa len na tie podstatné črty jeho teórie, ktoré vieme využiť v kontexte cieľa našej práce.

To, čo je pre nás podstatné je, že Pavlík volá po návrate k vitálnym základom metódy používanej Adamom Smithom, po tzv. teoretickej histórii (conjenctural history). Teoretická história[43], resp. súlad logického a historického, resp. logická predstavivosť histórie – na úrovni abstraktných a časovo invariantných princípov – resp. princíp postupu výkladu od jednoduchého k zložitému, či od abstraktného ku konkrétnemu, je spôsobom nahrádzania empirického a konkrétneho popisu javov v prípade, že nám chýbajú k danému popisu relevantné empirické dáta. Malo by byť zjavné, že uplatnenie tejto metódy je vhodné práve na oblasť otázok súvisiacich na jednej strane so vznikom spoločenskej kooperácie a popisov toho, ako táto kooperácia mohla začať a na strane druhej s fungovaním jej vysoko komplexných prejavov. V kontexte popisu začiatku daných javov sa snažíme identifikovať základné abstraktné princípy, bez empirickej konkretizácie javu, čo umožňuje napr. popis začiatku toho, čo nazývame trh, resp. trhový systém, či systém mysle, či popis iných komplexných individuálnych a spoločenských javov. Na strane druhej je tak možné vysvetľovať fungovanie a vzájomné ovplyvňovanie aj komplikovaných javov v daných už komplexných štruktúrach, ktoré nie je možné vzhľadom na ich komplikovať, rovnako ako začiatok akéhokoľvek bádania, postihnúť komplexom empirických faktov, resp. dané fakty vytvárajú bez týchto základných foriem ich uchopovania neinterpretovateľné javy. Inými slovami sa jedná o popis abstraktných a všeobecne platných princípov fungovania daných usporiadaní (orders)[44]. Tie umožňujú rekonštruovať jednak začiatok, ktorý empiricky nepoznáme, a rovnako umožňujú popisovať následne komplexnú štruktúru, ktorá je zas tak komplikovaná, že aj keď by sme mali nejaké relevantné empirické dáta, nie je možné ju postihnúť v ich celistvosti. Nejedná sa teda o nejaké fantazírovanie; jedná sa o popis logických princípov, časovo invariantných foriem[45], ktoré aplikujeme na okolitú realitu, t.j. slovami Pavlíka (2004, pp. 661 – 662) bádanie sa musí:

„ .. orientovat na nalezení onoho pravýznamu, jehož diferenciací se ustavila veškerá apriorní souvztažnost mezi prvky zkoumané oblasti a jenž nyní funguje jako jeden z velkého množství významových prvku propojených sítí logických souvztažností. … Nalezení abstraktního pravýznamu pak znamená, že lze začít provádět rekonstrukci podstatných momentu procesu významové diferenciace, který vedl k ustavení zkoumaného významového konkrétna; to pak umožní odhalovat implicitní logické souvztažnosti mezi jeho jednotlivými prvky“.

Čitateľovi by malo byť rovnako zrejmé, prečo sme na tomto mieste tejto práce otvorili tému apriorizmu, ktorý rovnako nie je ničím iným, len popisom uplatňovania formy na obsah. Je to preto, že aj v nami stanovenom cieli práce sa nachádzajú otázky, ktoré je nutné jednak stopovať do minulosti a na strane druhej je ich nutné popisovať v abstraktno-formálnom móde. Ako sme si totižto ukázali v prípade odhadu toho, čo nazývame budúcnosť máme len istotu absolútnej konkrétnej neistoty, avšak zároveň absolútnu istotu toho, že budúcnosť môžeme uchopovať a v princípe odhadovať len v abstraktnej forme nášho konania. A rovnako by malo byť čitateľovi jasné, že i v tomto prípade, musíme naraziť na kruhovosť argumentácie v popise daného systému, ktorá sa v princípe prejavuje vždy v otázke súvisiacej s popisom začiatku uplatňovania daných princípov; popisu sedimentov nášho poznávania a ich vzniku.

Pavlíkov program (predstavený v Pavlík, 2004) sa snaží o aplikáciu Smith-Hegelovej metódy (ak ju tak vôbec môžeme nazvať), komponovať do podľa neho doposiaľ najvšeobecnejšej teórie spontánnych usporiadaní. Najvšeobecnejšej v zmysle jej aplikácie, t.j. do Hayekovej teórie kultúrnej evolúcie[46]. Všeobecnosť a univerzalita Hayekovho prístupu tkvie v zameraní sa jeho teórie na vznik inštitúcií a normatívnych systémov, ako aj popisu mysle – v Hayekovom diele Sensory Order – ako samo-organizujúceho sa emergentného a viacvrstvového systému, ktorý Pavlík (2006, 2011) používa napr. pri vysvetľovaní tzv. mostu medzi mysľou a telom (mind – body problem) v zmysle psycho-fyzikálneho paralelizmu[47].

Už u Adama Smitha je podľa Pavlíka nutné vnímať popis takého systému (v konkrétnej podobe popisu trhu), ako kvázi-organického systém, ktorého základom je kruhová reciprocita medzi systémom ako celkom a časťami toho systému[48] (tzv. zárodočnými bunkami[49]), pričom pri rozširovaní reprodukcie systému, prechádza daná kruhová reciprocita v špirálu. Už Smith si podľa Pavlíka uvedomoval, že takýto kvázi-organický systém trhu môže fungovať len za podmienky, že sú dodržované určité abstraktno-formálne pravidlá v podobe vlastníckych práv, či plnenia sľubov a zmlúv, čoho všeobecnejšiu teóriu predstavuje práve dielo Hayeka. Ako vysvetľuje napr. Lewis (2016) systém pritom nie je možné redukovať na jeho časti. Sú to väzby medzi danými časťami systému, ktoré vytárajú nový fenomén – systém per se, ktorý je preto nutné ontologicky nahliadať ako samostatnú entitu. Vzájomné ovplyvňovanie, resp. vzájomná harmónia medzi systémom a jeho časťami je potom možné. Rovnako platí, že vzťahy medzi časťami systému určujú určitú elasticitu celého systému, ktorý má následne možnosť svojho (spontánneho) rozvíjania sa na základe modifikácií a pretváraní daných väzieb. Pavlík (2004) identifikoval rovnaké charakteristické črty práve u Smitha, ktorý hovorí o známej neviditeľnej ruke trhu, ktorá akoby vedie systém sám o sebe a zároveň však poukazuje na zreťazenie a vzájomnú previazanosť jednotlivých častí systému, pričom celá štruktúra systému vždy smeruje k nejakému druhu usporiadania (order). Ešte sa vráťme k podstatnej časti Pavlíkovho popisu, ktorú čerpá od Hegla a to „špirálovitému charakteru systému poznávania“, ktorá slúži v rámci teórie na „prekonávanie“ objavených kruhových argumentácií akéhokoľvek druhu. Pavlík (2006) vysvetľuje, že Hegel (inšpirovaný Smithom a Fichtem) považuje narazenie na limity nášho poznania, t.j. obmedzenosti nášho apriórneho poznania súvisiaceho s výkladom sveta, za jeho prekročenie, pretože to umožňuje vlastne vidieť za hranicu, ktorú doteraz akceptované apriórne poznanie stanovilo. Na základe toho môžeme identifikovať omnoho vitálnejšie a všeobecnejšie aplikované poznávanie sveta. Zároveň sa tým ukazuje, že nepadáme do bludného argumentačného kruhu a to vzhľadom na to, že naše poznanie sa rozšírilo a obohatilo[50]. Dané vysvetlenie zároveň implikuje, že nás to čaká zas a znova, t.j. ide o nekončiaci sa proces poznávania. 

Ak si takto stručne predstavenú koncepciu usporiadame do hlavných častí, tak základnou koncepciou Hayek-Pavlíkovej teórie spontánneho usporiadania, založenej aj na prácach A. Smitha a F. Hegela sú:

Pavlík týmto spôsobom predstavuje koncepciu evolučného apriorizmu, neustále rozvíjajúceho sa systému poznania, ktoré vždy ak narazí na nesúlad premís s aktuálnym poznaním, t.j. narazí na problém, „spúšťa“ spontánny proces hľadania kvalitatívne lepších a abstraktnejších výkladov súvisiacich s hranicami nášho poznania[51]. A v zmysle Hayekovej pokory k poznaniu teória samozrejme predikuje, že absolútno poznania v zmysle poznania celku, ostane pre nás však navždy zahmlené[52]. Poďme teda princípy tejto teórie skúsiť uplatniť na nami stanovené problémy. Uvidíme, ako budeme úspešní.

3.3 Ako odhadujeme budúcnosť a prečo sme ekonomicky úspešní?

Postup vysvetlenia toho, akým spôsobom odhadujeme budúcnosť bude nasledovaný. Stručne si zopakujeme základné charakteristiky upravenej teórie subjektívnej hodnoty, ktorú som predstavil v Pošvanc (2019a). Následne sa pokúsime prepojiť túto teóriu s vyššie popísanou metódou Hayek-Pavlíkovho evolučného apriorizmu. Čím podáme základnú charakteristiku toho, ako odhadujeme budúcnosť. Z toho vyplynie odpoveď na otázku, prečo sme v odhadovaní budúcnosti úspešní. Opätovne však nebudeme môcť skončiť týmto výkladom. Budeme musieť odpovedať na otázky koordinácie daných plánov, čo je otázka stanovená v Hayek (1937). Zamyslíme sa preto nad normatívnymi inter-subjektívnymi ekonomickými štandardmi, ktoré umožňujú ľuďom vzájomne koordinovať svoje správanie sa v ekonomickom systéme, ktoré opäť napojíme na Hayek-Pavlíkovu teóriu evolučného apriorizmu. Identifikované štandardy nám rovnako umožňujú odstraňovať i ekonomický relativizmus, ktorý plynie z modifikovanej teórie subjektívnej hodnoty.

Výklad budeme viesť primárne v kontexte subjektívneho hodnotenia, plánov a predstavivosti, čo požaduje Shackle, avšak zároveň budeme prepájať sféru myslenia s tým, čo sa následne deje v realite, pričom popíšeme i nástroje, ktoré toto spúšťanie procesov v realite spôsobujú. Výklad budeme samozrejme popisovať v súlade s Hayekovou poznámkou o nemožnosti konkrétneho popisu ekonomických javov, t.j. výklad budeme viesť na úrovni abstraktných princípov a v súlade s Hayek-Pavlíkovou metódou budeme postupovať od abstraktného ku konkrétnemu, t.j. od jednoduchšieho ku komplikovanejšiemu. Výklad by mal byť platný ako na nepeňažnú ekonomiku, tak i peňažnú. Bude popisovať modus operandi daných javov. Tým by sme mali poskytnúť relatívne uspokojivé odpovede na vyššie stanovené otázky.

Modifikovaná teória subjektívnej hodnoty

Pošvanc (2019a) modifikoval hlavnú premisu teórie subjektívnej hodnoty: „človek preferuje viac pred menej statkami rovnakého druhu a kvality“ na premisu: „človek preferuje vyššie pred nižším uspokojením potrieb“. Potreby s prostriedkami na ich uspokojenie vytvárajú kauzálnu reláciu, pričom relácia nie je posudzovaná partikulárne v zmysle konkrétna potreba – konkrétny statok (prostriedok jej uspokojenia). Relácia je vnímaná vždy ako nejaká suma potrieb (potreba piť je napr. zviazaná s potrebou piť čistú, zdraviu nezávadnú vodu) uspokojovaná sumou vlastností nejakého statku/statkov (voda musí byť z filtrovaného zdroja, resp. studňa vykopaná dostatočne hlboko, aby v nej bola nezávadná a prírodne filtrovaná voda a pod.). Táto relácia sa v časovom kontinuu, v ktorom človek vníma samého seba prejavuje vo faktuálne a kontrafaktuálne vnímanej sume potrieb[53], ktorá je uspokojovaná nejakou sumou statkov – portfóliom.   

Druhá výrazná zmena, ktorú Pošvanc (2019a) v rámci modifikácie teórie subjektívnej hodnoty uviedol, bol vzťah medzi hodnotením potrieb a hodnotením statkov. Jednalo sa o klasický problém imputácie hodnoty. Vnímanie sumy faktuálnych a kontrafaktuálne vnímaných potrieb má charakter myšlienkovej koncepcie. Rovnaký charakter myšlienkovej koncepcie má i portfólio statkov. Imputácia hodnoty prebieha na úrovni myšlienkového konceptu, t.j. suma potrieb je uspokojovaná sumou statkov. Kauzálna relácia je teda vytváraná na mentálnej úrovni medzi dvoma mentálnymi koncepciami. Preferencia toho, ktorého statku (importance of the good in question), je závislá od toho, akou mierou statok prispieva k celkovému uspokojovaniu sumy vnímaných potrieb prostredníctvom celkového portfólia statkov. Empiricky sa už daná koncepcia prejavuje v tom, že ľudia vždy hromadia / hromadili statky (portfólio), ktorými človek vnímané potreby uspokojuje, resp. uspokojovať bude / môže. Empirická reflexia mentálnej koncepcie sa potom prejavuje v nahromadených statkoch, ktoré sú vlastníctvom človeka.

Čím sú hromadené statky rôznorodejšie z hľadiska diverzifikovanosti portfólia, tak tým je jeho vlastník lepšie pripravený na už anticipované, ale i neanticipované eventuality budúcnosti a zmeny vnímania aktuálnej sumy potrieb, ktoré rôznorodé portfólio statkov umožňuje uspokojovať. Nejde pritom o nejaké všeobecne platnú konkrétnu kompozíciu portfólia. Aj miera diverzifikácie má svoje reálne limity. Ide samozrejme o subjektívne vnímanú diverzifikáciu, kedy jeden človek môže preferovať vyššiu mieru diverzifikácie ako iný. Portfólio statkov je vždy komponované subjektívne a podľa preferencií toho, ktorého človeka a závisí od toho, ktorého človeka, čo považuje za vhodnú kompozíciu svojho portfólia. Všeobecne platným súvisiacim tvrdením je však to, že týmto spôsobom budúcnosť neodhadujeme v jej konkrétnej podobe. Relativizujeme, aj keď každý subjektívne a zo svojho hľadiska, jej konkrétny význam[54]. Človek tým, že vlastní rôzne statky, tak ich kombináciou používania už reaguje na rôzne eventuality, ktoré mu budúcnosť prináša, pričom niektoré z nich ani nemusel vopred anticipovať.

Modifikácia spôsobuje určitú mieru ekonomického relativizmu. Avšak umožňuje elegantným spôsobom vysvetliť hodnotenie v čase bez toho, aby sme museli predpokladať stabilné subjektívne pripisovanie hodnoty statkom rovnakého druhu a kvality v čase a umožňuje rovnako vysvetliť aj niektoré druhy konania, ktoré väčšina ľudí považuje za iracionálne, napr. v podobe konania samovrahov, martýrov, či pustovníkov, ktorých mix potrieb a statkov a súvisiaceho konania je iný, ako mix ľudí, ktorí majú iné tradičnejšie preferencie.

Preferenčná škála človeka je jednoduchá – dvojdimenzionálna. Človek sa zameriava buď na uspokojovanie nejakého komplexu faktuálne vnímaných potrieb (aktuálny plán). To je komplex potrieb, ktoré rieši svojim aktuálnym konaním. Človek vníma i nejaký komplex kontra-faktuálne vnímaných potrieb, v kontexte ktorých je aktuálne konanie realizované. Tie môžu mať reálny charakter – ako niečo, čo možno reálne nastane a na čo sa človek pripravuje, ale môžu mať i nereálny charakter – len myslený, pričom daná potreba nemusí byť nikdy uspokojená alebo nemusí byť realizovateľná alebo môže mať len imaginárny charakter. Komplex potrieb uspokojuje jednotlivec sumou statkov – portfóliom. Celistvosť náhľadu na potreby vyžaduje to, že jednotlivec má celistvú predstavu o svojom živote v kontexte nejakého časového kontinua. To môže pokojne presahovať i jeho objektívnu dĺžku života a prejavovať sa napr. v kontexte dedičstva, či zachovania pokolenia; človek si uvedomuje svoju konečnosť a zároveň pokračovanie jeho pokolenia, čomu môže prispôsobovať i svoje portfólio statkov. Kontrafaktuálne potreby, ktoré vnímame, ale ktoré nie sú uspokojované v tom ktorom časovom okamihu, majú práve tento, akoby časovo natiahnutý, charakter.

Môžeme si to predstaviť tým spôsobom, že každý deň máme nejakú faktuálnu potrebu uspokojiť spánok, ktorú realizujeme na dennej/niekoľko-hodinovej báze, pričom danú potrebu uspokojujeme existenciou portfólia v podobe – domu, strechy nad hlavou, postele, relaxačnej hudby, …. Avšak zároveň vnímame nejaký druh kontrafaktuálnej potreby, ktorá nie je realizovaná aktuálne, ale pramení z nášho celistvého pohľadu na našu existenciu, napr. zabezpečiť deti po mojej smrti, ktorú neuspokojujeme na dennej báze, avšak časť daného portfólia slúži práve na tento účel. Faktuálnou sa stane napr. v čase, keď odchádzame z tohto sveta, a naše deti dedia portfólio statkov, ktoré sme na dennej báze využívali na spánok, odpočinok, či ochranu pred zlým počasím, t.j. dom a veci v ňom. Statky, ktoré sú súčasťou portfólia, sú do portfólia zaraďované i v tomto v celkovom kontexte. Avšak rovnako platí, že celistvý kontext má i veľmi konkrétny a partikulárny charakter. Ten vyplýva z toho, že vždy a za každých okolností existuje i faktuálne vnímanie nejakej najurgentnejšej sumy potrieb, na ktoré je portfólio zamerané a ktoré riešime práve našou aktuálnou činnosťou. Konanie je zamerané na tvorbu portfólia v nejakej svojej konkrétnej podobe a zároveň je zamerané na nejaké potenciálne, v budúcnosti vnímané, odstránenie nepokoja. Takto prezentovaná koncepcia dopĺňa Misesovu definíciu konania. Mises (1998, p. 14-15) píše:

„The incentive that impels a man to act is always some uneasiness … But to make a man act, uneasiness and the image of a more satisfactory state alone are not sufficient. A third condition is required: the expectation that purposeful behavior has the power to remove or at least to alleviate the felt uneasiness.“

Vzhľadom na to, že nepoznáme budúcnosť, nevieme z definície naplniť tretiu podmienku; ibaže by sme tvrdili, že budúcnosť poznáme. Avšak, ak relativizujeme význam budúcnosti v jej konkrétnej podobe, práve sumou potrieb a portfóliom, výsledok konania, t.j. nejaký druh statkov, ktorými sme obohatili a diverzifikovali portfólio, umožňuje naplniť tretiu podmienku konania. Tretia podmienka je naplnená tým spôsobom, že portfólio statkov, nám umožňuje relatívne uspokojiť potreby, ktoré vzniknú a budú konkrétne vnímané v budúcnosti, keď budúcnosť nastane.

Tým, že sa zároveň jedná o sumu potrieb uspokojovanú sumou statkov, je koncepcia pri výklade ekonomických fenoménov uplatniteľná v časovom kontinuu. A to preto, že suma je (matematickým) konštruktom mysle, ktorý je formálne-časovo-invariantný. Marginálne zmeny rovnako nevnímame v kontexte marginálneho uspokojovania nejakej partikulárnej potreby nejakým partikulárnym statkom v čase[55]. Marginálne zmeny (zákon klesajúcej marginálnej užitočnosti) aplikujeme na koncept sumy potrieb a portfólia; marginálna zmena sa teda netýka niečoho partikulárneho, ale relatívneho, t.j. relatívnej kompozície statkov. Práve to vytvára v čase uplatniteľnú koncepciu subjektívneho hodnotenia, kedy v čase hodnotíme homogénne koncepty sumu potrieb a portfólio. Portfólio je síce tvorené s rôznych statkov v rôznom čase a v čase je vždy iné, avšak ako koncept mysle je v čase identické. V prípade akéhokoľvek nadobudnutia statku (výrobou, výmenou, privlastnením) teda striktne preferujeme získanie statku per se, avšak marginálna zmeny je hodnotená na úrovni portfólia, ktoré má v čase uspokojovať celkové faktuálne a kontrafaktuálne vnímané potreby[56].

Koncept je aplikovateľný i v kontexte vysvetlenia problematiky úroku ako fenoménu dlhovej výmeny v čase (Pošvanc 2018b), či v prípade vysvetlenia ekonomickej kalkulácie mimo peňažnej ekonomiky (Pošvanc 2019a, Pošvanc 2018a). Koncepcia bola inšpirovaná prácami prof. Feketeho. Koncepcia portfólia je veľmi podobná so Shacklovou koncepciu orientation. Ako uvidí čitateľ nižšie, koncepcia je uplatniteľná i na problém toho, ako uchopujeme budúcnosť a súvisiacou otázkou, prečo sú podnikatelia úspešní. Rovnako na jej základe bude možné vysvetliť vyššie spomínaný vznik spoločenských koordinačných ekonomických štandardov, odhaliť problém ekonomickej chyby a odstrániť Shacklovskú skepsu súvisiacu s učením a racionalitou.

Koncepcia neviditeľnej ruky trhu alebo prečo sme úspešní

Výklad začneme tam, kde je ho nutné ukotviť. Na úrovni potrieb. V myšlienkach a plánoch. Až odtiaľ ho bude možné prepojiť s realitou. Ako sme si ukázali, na úrovni myšlienok a plánov sú prítomné sumy potrieb, ktoré majú faktuálny a kontrafaktuálny charakter. Ak podnikateľ dokáže odhaliť to, čo ľudia v tomto kontexte potrebujú – smerom do budúcnosti, po jeho statkoch bude dopyt, čo umožní zas jemu naplniť svoje potreby a plány. To zas vyžaduje, aby iný podnikateľ dokázal odhaliť zas jeho potreby. A takto dookola. Aj keď Tieben (2012, p. 611) po rozsiahlej analýze rôznych koncepcií equilibria implikuje, že koncepcia Smithovej „neviditeľnej ruky“ je už zastaralá, bude v kontexte nami stanovenej otázky: „Prečo sú podnikatelia úspešní?“, nutné popísať práve tento mechanizmus, ktorý intuitívne videli starší autori popisujúci koordináciu ľudí na trhu. 

Podnikateľ musí samozrejme poskytovať taký statok, ktorý požadované potreby uspokojí. Ponúkať napr. koňa so zlomenou nohou, či auto bez motora, na uspokojenia potreby presunu, je podnikateľská samovražda. Statky musia nejaké potreby uspokojovať v zmysle vzájomnej interakcie reality, t.j. interakcie ľudského tela ako súčasti reality s iným prvkom reality alebo interakcie ostatných prvkov reality navzájom v kontexte človekom zadefinovanej potreby. 

Podmienka úspešnosti podnikateľa je samozrejme odhaľovať potreby a odhaleným potrebám prispôsobovať ním ponúkané statky. Tvrdím však, že sa nejedná o odhalenie nejakých partikulárnych potrieb. Tvrdenie by nemalo prekvapiť, vzhľadom na to, že sme pred chvíľou uviedli, že potreby sa vždy nejakým spôsobom zhlukujú do nejakého komplexu potrieb. Podnikateľ preto odhaľuje práve túto kombináciu, komplex. Jedná sa preto vždy a za každých okolností o určitý druh zhlukov, či kombinácii potrieb. Jednou z podmienok úspešnosti dodať na trh nejaký statok, po ktorom bude dopyt, je jeho potenciálna viac-účelnosť v kontexte sumy potrieb. Môžeme si to predstaviť pri vyššie spomínanom príklade domu, ktorý ak je postavený z dobrých materiálov, uspokojuje i potrebu človeka presahujúcu jeho život v podobe dedičstva voči svojim deťom a naopak, ak by bol dom postavený z nekvalitného materiálu, neuspokojoval by potrebu zanechania nehnuteľnosti deťom. Avšak môžeme si to predstaviť aj na jednoduchom príklade napr. nástroja na lov u našich predchodcov. Zoberme si napr. oštep alebo luk, ktoré sú lepšou zbraňou na lov divej zveri, ako holé ruky, či nôž. A to z toho dôvodu, že oštep, či luk dbal okrem efektívnosti zabitia i na vyššiu mieru ochrany lovca pred dravou zverou a to z dôvodu jeho použitia na vyššiu vzdialenosť v porovnaní napr. s nožom, či holými rukami a rovnako vzhľadom na možnosť využitia daného statku pri obrane voči nepriateľskej horde, či možnosti demonštrácie sily a pod..

Z tohto dôvodu, nie je pre podnikateľa všetko stratené ani v prípade vyššiu spomenutého príkladu koňa so zlomenou nohou, či auta bez motora, pretože dané statky môžu uspokojiť ešte potrebu hladu, či potrebu náhradných súčiastok a pod.[57]. Viac-účelnosť v kontexte sumy potrieb, t.j. vyššia miera potenciálneho uspokojenia kombinácie viacerých unikátnych potrieb implikuje, že ten podnikateľ, ktorý odhaľuje ponukou svojho statku, práve viac-účelné uspokojovanie potrieb, bude úspešnejší ako iný podnikateľ, ktorého statky v ich konkrétnej podobe, nemajú tieto charakteristiky. Z hľadiska Hayek-Pavlíkovej metódy, ktorú použijeme na popis princípu odhalenia úspešnosti sa jedná na jednej strane o odhaľovanie takej kombinácie kapitálových zdrojov, ktorá zabezpečí pri ponúkanom statku vyššiu mieru uspokojovania nejakej sumy vnímaných potrieb a z hľadiska odhaľovania a nachádzania týchto kombinácii potrieb podnikateľom sa jedná o odhaľovanie abstraktnejšej a všeobecnejšej sumy potrieb, ktorá má všeobecnejší a univerzálnejší charakter. No a všeobecnejší / abstraktnejší charakter potrieb implikuje ich pôsobenie v čase; nemusí sa zároveň jednať o všeobecnú existenciu týchto potrieb v zmysle toho, že sú prítomné na veky vekov, avšak pre úspešnosť podnikateľov stačí, aby sa jednalo o kombináciu potrieb, ktoré určitú dobu trvajú.

Pri odhalení vyššej miery všeobecnosti a viac-účelnej použiteľnosti sa však nemôžeme zastaviť. Musíme popísať celkový princíp a ten spočíva i v odhalení doteraz neexistujúcich potrieb, ktoré nemá človek dopytujúci nejaký statok, ani v móde kontrafaktuálnej potreby. Ako odhalí podnikateľ tento druh potreby? Postup si môžeme popísať pri odhaľovaní potrieb, ktoré sú u ľudí prítomné, či sa jedná o človeka pred 100 tis rokmi, či dnes, t.j. akési druhy skoro vždy prítomných veľmi abstraktných potrieb – napr. presun človeka z miesta na miesto, či uspokojenie hladu. Empiricky tieto potreby sledujeme naprieč históriou. Môžu nám teda poslúžiť na popis princípu – Smithovej neviditeľnej ruky. Neznamená to, že sa jedná o apriórne potreby. Nemusia byť navždy platné. Ich univerzálny charakter vyplýva z toho, že boli vytvorené diferenciáciou nášho myslenia, ako si už ukážeme nižšie. Zatiaľ však môžeme o nich prehlásiť, že sú akoby spájané do súm potrieb s viacerými ďalšími súvisiacimi potrebami. Kým dôvodom napr. na presun človeka v minulosti bolo hľadanie potravy, tak dnes je presun spojený aj so životným štýlom, či logistickými reťazcami, či globalizáciou výroby i spotreby. Z tohto hľadiska sa nám javí táto potreba ako relatívne stabilná naprieč históriou. Čo rovnako vieme, je to, že daná potreba je vždy uspokojovaná nejakým konkrétnym spôsobom – statkom. Je empiricky zjavné, že presun pešo, koňom, vozom, autom, bicyklom, motorkou, lietadlom, loďou, či vlakom má iné charakteristiky a súvislosti a má inú konkrétnu podobu. Konkrétnosť statku súvisí s konkrétnosťou špecifickej potreby súvisiacej jednak s jej konkrétnym určením, ale i danosťou reality. To značí, že sa inak presúvame po vode, inak vo vzduchu, či po pevnine a aj to rôznymi spôsobmi. To sú na jednej strane súvislosti, ktoré implikuje okolitá realita a na strane druhej sa jedná o cielené špecifické charakteristiky presunu, ktoré vznikajú už kombináciou ďalších potrieb, napr. rýchlosť presunu, bezpečnosť, či pohodlnosť a pod.. Kombinácia týchto faktorov spôsobuje rôzne konkrétne prejavy a kombinácie daných potrieb, čo sa následne prejavuje do podoby toho, ktorého statku.

Sú to práve konkrétne prejavy daného statku, čím si podnikatelia konkurujú. Produkt, ktorý totižto ponúkajú musí uspokojovať vyššie stanovené všeobecné a abstraktné potreby. Ak by ich ponúkaný statok nenapĺňal vôbec, nebol by dopytovaný, napr. auto na presun bez motora, či kôň na presun so zlomenými nohami. Avšak táto všeobecná podmienka uspokojovania sumy potrieb sa musí aj nejako konkretizovať. Rovnako platí, že jeho konkrétna podoba musí byť podmienená tým, že nie všetko je možné.

Podnikateľ ponúkajúci nejaký druh konkrétneho produktu ho môže ponúkať len v kontexte toho, čo je technologicky, ekonomicky, či prakticky možné. Tu mám na mysli to, že nie všetko je realizovateľné a aj to, čo je teoreticky realizovateľné, tak to neznamená, že je ekonomicky akceptovateľne realizovateľné. Konkrétna podoba je vždy obmedzená zdrojmi v širokom význame tohto pojmu. Konkrétne prejavy uspokojovania potrieb majú teda na strane ponuky svoje ekonomicko-technologicko-praktické obmedzenia. Potenciálny spotrebiteľ môžeme napr. chcieť cestovať pravidelnou raketovou linkou na mesiac, no z hľadiska zdrojov, je to dnes skoro nemožné a pred 100 rokmi to bolo nemožné. Čo samozrejme neznamená, že sa daný stav vecí nezmení. Potenciálny spotrebiteľ teda môže požadovať od podnikateľa čokoľvek, ale čokoľvek nie je možné. A toto obmedzenie rovnako vplýva na to, že podnikateľ je na konci dňa úspešný, aj keď neuspokojuje celú paletu potrieb spotrebiteľa.  

Konkrétna podoba statkov, ktorá je možná za daných obmedzení, je teda ponúkaná podnikateľmi na trh. V konkrétnej podobe. Ako sme naznačili je to práve táto konkrétna podoba, kde sa realizuje podnikateľský pokus a omyl. Realizovať pokus a omyl je tu zjavne možné, a to v kontexte všeobecne platných potrieb vytvárajúcich nejakú kombináciu, ktoré sú konkrétnym statkom uspokojované v zmysle nášho celkového portfólia statkov. A to preto, že v prípade, že ak ponúkaný produkt nezodpovedá týmto abstraktným podmienkam nikto ho nechce. Konkrétna podoba sa prejavuje v tom, že podnikateľ chce zaujať svojho klienta. Konkretizácia produktu, za daných okolností a obmedzení, vytvára cieľovú skupinu – konkrétny trh. Ako sme si povedali, nie všetko je možné. Ak nie je všetko možné, podnikateľ nemusí uspokojiť akúkoľvek kombináciu potrieb. Nejakú kombináciu však musí pre spotrebiteľa navrhnúť, čím podnikateľ identifikuje trh ako skupinu ľudí, pre ktorú produkuje statok, ktorým uspokojuje určité abstraktnejšie a všeobecnejšie potreby, ktoré sú u danej skupiny ľudí prítomné v nejakej ich individuálnej kombinácii. Vzhľadom na to, že sa jedná o kombináciu, tak sa zvyšuje pravdepodobnosť toho, že sa nejaká potreba z individuálnej kombinácie spotrebiteľa „stretne“, aj keď nie v jej úplnosti, ale aspoň čiastočne, s kombináciou potrieb ponúkaných podnikateľom. Konkrétna podoba statku a fakt, že nie všetko je možné, zároveň implikuje aj prispôsobenie sa spotrebiteľa. Spotrebiteľ by možno chcel absolútnu konkretizáciu svojej predstavy uspokojenia potreby nejakým produktom, to však nie je prakticky možné. Rovnako si môže vyberať len z toho, čo možné je. Táto vzájomná interakcia umožňuje úspech podnikateľa v čase. To však nie je koniec nášho vysvetlenia. 

Rôzna konkrétna podoba produktov (Smithova zárodočná bunka) ponúkaná podnikateľmi snažiacimi sa zaujať spotrebiteľa spôsobuje ďalšiu diferenciáciu statkov. Pozorný čitateľ vidí, že sa vraciame k téme, ktorú sme otvorili vyššie. Konkrétne prejavy produktu, ktorými si podnikatelia konkurujú, umožňujú odhaliť nové (abstraktné) sumy potrieb, ktoré dovtedy nemuseli ani existovať a to ani v kontrafaktuálnej podobe. Tým, že sú ponúkané statky v konkurenčnom procese diferencované, t.j. podnikatelia diferencujú statok tak, aby uspokojil širšie spektrum potrieb spotrebiteľa, čo sa spotrebiteľovi zobrazuje vždy v konkrétnej podobe ponúknutého statku, si aj spotrebitelia vedia uvedomiť, že daný statok uspokojuje nejakú ich novú kombináciu potrieb, pričom daná kombinácia potrieb nebola nimi dovtedy ani vnímaná. To zas spätne podnikateľom umožňuje identifikovať novú cieľovú skupinu – trh, pre ktorý začínajú nový produkt vyrábať. Nejedná sa tu o nič inšie ako o vyššie Pavlíkom popísaný princíp zárodočnej bunky a proces diferenciácie, ktorý vytvára nové formy konkrétna, ktoré v určitom štádiu narážajú na svoje limity (dopyt a konkurenčný proces ostatných podnikateľov), ktoré sú následne prekračované prostredníctvom novej diferenciácie zameranej na novú kombináciu potrieb, atď.. Poďme si to vysvetliť na ilustratívnom príklade s autom, keďže príklad s autom pri popise významu podnikateľskej aktivity používa i Kirzner (1999).

Podnikatelia vedia, že auto sa musí pohybovať. Spĺňa teda nejakú v minulosti identifikovanú abstraktnú potrebu, ktorú ľudia majú a dajme tomu ju predtým uspokojovali napr. prostredníctvom koní, či povozov. Začnú však ponúkať nový produkt – auto[58]. Auto je úspešné preto, lebo uspokojuje nejaký druh kombinácie potreby, pričom kone a povozy uspokojovali staršiu kombináciu potrieb. Keďže sa jedná o niečo nové, a auto je úplne iné ako kôň a povoz, ktorý má každý, auto zaujímalo najprv napr. špecifický trh ľudí, ktorí sa chcú z nejakého dôvodu odlíšiť od ostatných, tým, že budú mať auto. Auto teda na rozdiel od koňa, či povozu, uspokojuje komplexu potrieb inak. Pričom to, čo znamená iná kombinácia, môže vyjadrovať inú relatívnu kombináciu potrieb a ich význam (v aute sa sedí pohodlnejšie, ako na koni so sedlom alebo bez sedla), či odobratie nejakej potreby a jej náhrada inou (koordinácia pohybu uzdou je vymenená za volant), či pridanie nejakej potreby ku komplexu potrieb (strecha na aute). Zamerajme sa v našom ilustratívnom výklade na kombináciu potreby pohybu a pridajme k tomu potrebu spoločenskej prestíže. Podnikatelia si samozrejme uvedomujú, že čím daný statok spĺňa vyšší komplex nejakých potrieb, tým sú úspešnejší. Auto na začiatku jeho produkcie napr. mohlo spĺňať len abstraktnú potrebu pohybu v spojitosti napr. so sociálnym statusom. Konkurencia podnikateľov v tejto oblasti však spôsobuje, že produkt je nutné konkrétne odlíšiť od konkurencie, ak chcú byť ešte viac úspešní. Stále vedia[59], že prepojenie s nejakou ďalšou potrebou je úspešná stratégia. Preto začínajú dbať napr. aj na to, aby bolo auto bezpečné. Vymyslia teda lepšiu karosériu. Autá, začínajú spĺňať potrebu pohybu, statusu, ale i vyššej miery bezpečnosti, pričom je to bezpečnosť, ktorá spôsobuje, že podnikateľ, ktorý s daným nápadom prišiel, je o niečo úspešnejší, ako ostatní (samozrejme len vtedy, ak nová vlastnosť správne v danom čase uspokojuje nejakú kombináciu potrieb). Ostatní samozrejme nechcú zaostávať. Dajme tomu, že bezpečnosť bola doteraz uspokojovaná prostredníctvom nejakej lepšej karosérie, ktorá má chrániť vodiča v prípade nárazu. Ako vidíme, doteraz si podnikatelia konkurovali v tejto kombinácii potrieb. Tu vidia, na základe svojho úspechu, že bezpečnejšie autá, sú viac dopytované ako len autá. To ich motivuje odhaľovať nové už veľmi konkrétne formy zvyšovania bezpečnosti, napr. tak, že vynájdu bezpečnostný pás. Bezpečnostný pás, je potom kopírovaný aj ďalšími, aby zvýšili bezpečnosť áut.

Čo sa však deje na pozadí tejto činnosti? Vytvára sa omnoho abstraktnejšia potreba v podobe bezpečnosti, ktorá si nachádza všeobecný segment – trh, t.j. celú skupinu klientov, ktorí chcú aj bezpečné autá. To však nie je všetko. Podnikatelia si samozrejme konkurujú ďalej. Konkretizujú svoje produkty napr. prostredníctvom výbavy auta, či farby. Tieto konkretizovanejšie statky spôsobujú, že sa vytvárajú nové formy abstraktnejších potrieb, t.j. sú cielené na rôzne druhy skupín ľudí, kedy daná skupina zdieľa onú abstraktnejšiu potrebu. Tá sa prejavuje napr. v designe auta, či toho, že niekto si kupuje skôr zelené ako červené auto, resp. v tom, že výbava auta vytvára iný druh potreby v podobe spoločenského statusu a pod..

Konkurencia medzi podnikateľmi prebieha v konkrétnom móde. V móde konkrétnych produktov. Úspech je však spojený s odhalením správnej kombinácie abstraktnejších potrieb, ktoré umožňujú podnikateľovi sformovať trh. Skupinu ľudí, ktorá vzájomne dané abstraktné potreby zdieľa[60]. Tu si je zároveň nutné uvedomiť, že to nemusí byť nevyhnutne kompatibilná skupina identických jedincov. Musíme si uvedomiť, ako sme uviedli v nami modifikovanej teórii subjektívnej hodnoty, že kombinácia potrieb je u každého jedinca rozdielna, avšak vzhľadom na to, že sa jedná vždy o kombináciu potrieb, ich vzájomná pozícia je vždy relatívna[61]. To inými slovami umožňuje podnikateľovi produkovať za obmedzení daných realitou a ekonomickými zdrojmi „zelené, bezpečné a priemerne vybavené auto“ ako pre rodinu s dvoma deťmi, tak i pre dôchodcu, či človeka, ktorý si myslí, že zelená mu prinesie šťastie, ako aj človeka s obmedzenými rozpočtovými zdrojmi, ktorý si vyberá danú ponuku lebo si nemôže dovoliť vybrať iné. Absolútne nezáleží na tom, že sa jedná o absolútne rozdielnych ľudí, s rozdielnym zázemím, rozdielnou minulosťou, či rozdielnymi názormi na svet. Regularita sa tu nachádza len v relatívnom móde, čo však postačuje na to, aby bola odhalená a zároveň objavená prostredníctvom podnikateľskej aktivity a zároveň našla svoj trh, resp. cieľovú skupinu, pričom na individuálnej úrovni celkových potrieb daných jednotlivcov sa jedná o absolútne odlišné individuality, ktoré z hodnotového hľadiska nemusia mať absolútne nič spoločné a môžu patriť do absolútne odlišných kultúrno-spoločenských skupín, byť zároveň komunisti a zároveň libertariáni, či pracovať na farme alebo v meste[62].

Na úrovni odhaľovania potrieb teda vidíme kombinovanie rôznych druhov potrieb, na ktoré reaguje podnikateľ vždy konkrétnym produktom. Daný produkt vždy naráža na hranice svojich možností uspokojovať nejaký komplex potrieb, ktorý dokáže implikovať nejaký segment ľudí. Deje sa to tak, že daná konkretizácia produktu spôsobuje novú formu diferenciácie. Diferenciácia následne umožňuje podnikateľom objavovať ďalšie všeobecné a abstraktné potreby, ktoré si buď ľudia osvojujú ako nové, resp. sú novou kombináciou už existujúcich všeobecných potrieb. Tento proces sa neustále opakuje. Od abstraktného ku konkrétnemu, ktoré je prekročené novým abstraktnom. Je to práve neustále odhaľovanie daných abstraktných konštrukcií komplexu potrieb, ktoré spätne spôsobuje, že ten, kto ich odhalí, je úspešný a naopak. Nejedná sa zároveň o žiadny iný princíp, ako ten, ktorý je popisovaný prostredníctvom neviditeľnej ruky trhu.

Samozrejme podnikatelia si v kontexte svojej úspešnosti nekonkurujú len objavovaním samotných statkov, ale i objavovaním organizačných podnikových metód. Proces má identický charakter. Organizačné prvky, či metódy výroby majú rovnako vždy nejaký druh konkrétneho charakteru. To umožňuje podnikateľom definovať určité všeobecnejšie princípy ich činností. Tie sa prejavujú v prechode od podnikateľskej dielne k procesom automatizovanej výroby, odhaľovaní stále všeobecnejšie platných modelov riadenia, ktoré sa opätovne konkretizujú do vnútorných pravidiel fungovania podnikateľskej jednotky, objavovaní optimálnych veľkostí podnikov, produkcie, špecializácie a pod..

Navrhované riešenie následne implikuje možnosť nachádzania regularít v ľudskom konaní v ich konkrétnej podobe. Nejdená sa pritom o tvrdenie, že sme všetci rovnakí a že sa správame rovnako. Jedná sa o odhaľovanie komplexu všeobecnejších a v čase zachovávaných potrieb jednotlivcov, ktorí sú inak absolútne odlišné ľudské bytosti[63]. To významným spôsobom zvyšuje mieru úspešnosti podnikateľov pri odhadovaní budúcich potrieb a ich prispôsobovaní svojho biznis modelu týmto danostiam, ktoré trhové prostredie ponúka. A to ako voči svojim spotrebiteľom, tak i voči svojim zamestnancom. Ako sme si ukázali na príklade s autom, dané regularity môžu dokonca prerásť do samostatnej a rozšírenej všeobecnej potreby požadovanej viacerými ľuďmi, okolo ktorej sa vytvorí samostatný trh so samostatnými špecializovanými dodávateľmi.

Objavovanie všeobecných kombinácii potrieb a zároveň objavovanie konkrétneho charakteru toho-ktorého statku, ktorý má reagovať na identifikovaný komplex potrieb a zvolenie toho, ktorého zdroja na zabezpečenie daného statku, zároveň nie je náhodné. Má racionálny charakter, t.j. je objavené na základe rozumovej aktivity na báze diferenciácie aktuálneho poznania využívaného smerom do budúcnosti. Úspech / neúspech je spojený jednak so správnym / nesprávnym odhadom abstraktných komplexov potrieb, na strane druhej to však môže byť i správna/nesprávna kombinácia zdrojov zameraná na výrobu daného statku, či správna/nesprávna formulácia cieľovej skupiny – trhu, atď..

Z kombinácie týchto okolností vyplýva i možnosť učenia sa z ekonomického úspechu / chyby. Nejedná sa tu o poučenie sa z partikulárnej udalosti, ktorá sa už Shacklovsky nikdy nezopakuje a je vždy absolútnym nóvum. Jedná sa o poučenie z uplatňovania vyššie spomínaných relatívnych princípov. To značí, poučenie sa z toho, že v minulosti napr. podnikateľ nesprávnym spôsobom nakombinoval konkrétne vlastnosti statku, čomu sa je možné vyhnúť v jeho ďalšom podnikateľskom pokuse tak, aby bola predmetná kombinácia daných vlastností v jej konkrétnej podobe správnejšia. Ako sme však poukázali vyššie, aj ekonomický omyl je možné využiť nakoniec vo svoj prospech, resp. aspoň v kontexte eliminácie absolútnych strát (príklad koňa so zlomenou nohou, či auta bez motora). Ako uvidíme nižšie, aj koncepcia chyby a úspechu má totižto relatívny charakter.

Čo sme teda ukázali? Ukázali sme možnosť vysvetlenia princípov fungovania neviditeľnej ruky trhu prostredníctvom prepojenia modifikovanej teórie subjektívnej hodnoty s Hayek-Pavlíkvou metódou (intersubjektívneho) evolučného apriorizmu na príklade toho, ako podnikatelia odhaľujú potreby ľudí a prečo sú úspešní pri uspokojovaní ich potrieb. Rovnako sme si popísali to, ako podľa môjho názoru funguje Misesom a Hoppem nie úplne jasne popísaný pojem Versthen. Rovnako sme si ukázali, ako je možné produkovať v zmysle Knight-ovho riešenia „pre trh“. Rovnako sme si ukázali, nachádzanie a objavovanie novosti (novelty) v kontexte Shackla a rovnako sme si ukázali, akým spôsobom je možné reagovať na Shcaklom definovanú žiadanosť (desiredness) a blízkosť k pravdivosti (nearness to truth), ktoré musia v oblasti case probability implikovať vždy všeobecnejšie potreby a zároveň vždy ich kombináciu, či komplex, t.j. musia relativizovať konkrétny význam budúcnosti, ktorý nie je možné odhadnúť v jeho konkrétnej podobe. Naopak je nutné prispôsobiť žiadanosť (desiredness) a blízkosť k pravdivosti (nearness to truth) všeobecným a v čase aplikovateľnému komplexu potrieb. Pričom komplex tvorený rôznou kombináciou potrieb relativizuje význam konkrétnej potreby, či jej presnej predstavy v čase. Rovnako sa dá na pozadí nášho výkladu identifikovať ako si vytvárajú podnikatelia Shacklovskú schému a umožňujú uspokojovanie potrieb vzhľadom na obmedzenia. Nie je možné nevidieť, ako konkrétnosť podnikateľskej produkcie implikuje divergenciu očakávaní. Tie však nie sú implementované len v kontexte ich konkrétnej podoby. Tým, že sú realizované produkty uvádzané na trh v móde relatívneho usporiadania kombinovaných potrieb, čo tým pádom umožňuje formulovať cieľovú skupinu zloženú aj z rôznorodých jednotlivcov, ktorí majú síce individuálne a unikátne vlastné predstavy, avšak aj ich vlastná relativizovaná kombinácia potrieb implikuje možnosť uspokojenia, ktorá je podnikateľom, resp. jeho produktom, ponúkaná. Rovnako je na základe tohto výkladu možné identifikovať regularity – vo forme všeobecných a abstraktných kombinácií potrieb, ktoré umožňujú orientáciu sa podnikateľov a úspešné uspokojovanie potrieb spotrebiteľov. Ostáva nám napojiť našu teóriu na Hayeka a vysvetlenie problému, ktorému sa venoval celý život. Koordinácie, resp. existencie spoločenského poriadku (social order).

3.4 Ekonomické koordináty poriadku – popis intersubjektívnych ekonomických nástrojov koordinácie konania jednotlivcov v spoločenstve ľudí

Na tomto mieste je nutné začať rovnakou otázkou, ktorú volí na začiatku svojho programu Hayek: „Prečo korešpondujú subjektívne dané dáta, resp. subjektívne uchopované dáta, na základe ktorých sa rozhodujeme, s objektívnymi faktami ekonomickej reality?“ Ešte predtým, ako začneme odpovedať na túto otázku, je nutné uviesť dve poznámky k samotnej otázke.

Prvá je tá, že musíme vyplniť priepasť medzi subjektívne uchopovanými ekonomickými dátami a objektívnymi ekonomickými faktami reality. Musíme si uvedomiť, že všetky objektívne fakty ekonomickej reality sú tvorené na základe intersubjektívneho pôsobenia jednotlivcov. Okolnosti, ktoré sú intersubjektívne vnímané, doviedli ľudí k tomu, že nastala nejaká forma koordinácie, ktorá spôsobila, že sa zjavia objektívne historické fakty ekonomickej reality. Postupnosť musí byť nasledovná: 1) subjektívne vnímanie dát, 2) ich intersubjektívne posúdenie, ktoré vedie k 3) medziľudskej koordinácii v podobe pokračovania v nastolenom smere konania alebo jeho prípadnej úprave a 4) objektívne fakty ekonomickej reality (výsledok). A odznova.

Objektívne dáta, ako napr. cena nejakého statku, je vždy výsledok výmeny daného statku a peňazí (alebo iného statku v bártrovej ekonomike). Cena sa stane objektívnym faktom reality vždy, pokiaľ sa ľudia na nejakej forme koordinácie dohodnú a zrealizujú ju. Ak sa nedohodnú, cena, ako objektívny fakt reality nemá prečo vzniknúť. Ostane v nerealizovanej subjektívnej podobe (ask price), resp. je zobrazovaná v nejakom intersubjektívnom nástroji – napr. order book, alebo je napr. vyslovená formou ústnej ponuky, alebo je zobrazená v ponuke obchodu, či ponukovom liste podnikateľa. Historická – objektívne vzniknutá cena môže byť na objektívnej úrovni porovnaná len s inou historickou cenou. Historická a už raz realizovaná cena ako výsledok výmeny, nám podáva jedine informáciu o subjektívnych náhľadoch na výmenu, ktoré sa diali v minulosti. To znamená, čo v minulosti dvaja a viac jednotlivcov vnímalo z hodnotového hľadiska na základe vtedy existujúcich exogénnych a endogénnych vplyvov. Pre človeka sa jedná o zaujímavú informáciu. Avšak minulá cena nie je nijako prepojená s našimi plánmi. Tie smerujú a zohľadňujú len a len budúcnosť, ktorú je možné ešte ovplyvniť. Kontext nášho plánu sa prejavuje v posúdení zmeny portfólia statkov. To značí, čoho sa musí človek pri výmene vzdať v kontexte celého portfólia a čo za to dostane v kontexte novo-tvoreného portfólia, čo na hodnotovej úrovni súvisí s tým, akej hodnoty sa musím vzdať v kontexte celkového vnímania uspokojovania mojich potrieb, voči potenciálnej hodnote, ktorú získam v kontexte celkového vnímania uspokojovania mojich potrieb.

Na trhu je preto vždy prítomný bid a ask cena a minulá už zrealizovaná cena, kedy jedna strana výmeny akceptovala subjektívne vnímanú bid cenu alebo druhá strana výmeny ask cenu. Bid a ask je ponuková a dopytová cena, ktoré pokiaľ nie sú vzájomne akceptované, majú explicitný subjektívny charakter a predpokladaný resp. očakávaný intersubjektívny charakter (človek vtedy predpokladá, že ním stanovená ask alebo bid cena bude druhým akceptovaná). V prípade nepeňažnej ekonomiky je tento charakter (subjektívny a očakávaný intersubjektívny) určený ako pomer jedného statku voči inému statku, v peňažnej ekonomike je daný charakter určený ako pomer statku voči peniazom. Otázka je, na základe čoho sa zmenia subjektívne preferencie, vyjadrované bid a ask cenou, na informácie, ktoré majú pre daných jednotlivcov objektívny význam, ktorý vedia uchopiť a ktorý vedia identicky interpretovať? Objektívna informácia o minulej cene totižto nie je ani inšpiratívna a nie je ani dôležitá. Je to vôľa, ktorá vždy určuje na základe čoho sa inšpirovať a na základe čoho nie. Objektívna vzniknutá cena nemôže byť tým, čo prenáša informáciu aktérom o ich vzájomných plánoch. Na to je už neskoro.

Na trhu však vidíme i niečo iné, na čo by sme sa mali zamerať. Spread. Ten nemá subjektívny charakter, má explicitný intersubjektívny charakter. Objektívne vzniknutá cena, t.j. ak sa niekto dohodne na výmene – vezme bid alebo ask (podľa toho, z koho strany sa na daný obchod pozeráme), je výsledok intersubjektívneho posúdenia vstupných dát, ktoré sú prítomné v danom časovom okamihu na základe spreadu. V ďalšom časovom okamihu, potom, ako nejaká objektívna cena vznikla, je dané posudzovanie realizované opätovne na základe už iných dát, ktoré opätovne zohľadňujú spread. Minulosť je pre nás už stratená a jej intersubjektívne vnímané okolnosti z času t–1 sú pre naše ďalšie rozhodovanie nepodstatné v zmysle ich konkrétneho objektívneho zobrazenia minulej ceny. Minulosť môže byť pre nás užitočná len v abstraktnej časovo-invariantnej forme. Len takáto forma je použiteľná kedykoľvek a v akomkoľvek časovom kontexte, ktorý však nemá konkrétny charakter. A prejavuje sa len v podobe odhalenia zmeny intersubjektívneho vnímania dát oproti subjektívne vnímanej minulosti. Konanie zamerané na budúcnosť má vo svojej konkrétnej podobe vždy určitú formu novosti. A aj ak sa nám zdá byť konanie úplne identické ako kedykoľvek predtým, má neustále iný konkrétny ekonomický kontext, ktorý je v princípe neopakovateľný. Tu musíme dať Shacklovi za pravdu. Preto má minulá cena ako objektívny fakt reality vo svojej konkrétnej podobe len informatívny charakter, na základe ktorého sa však nerozhodujeme smerom do budúcnosti. Minulá cena sa už stala. A čo sa stalo, nemôžeme ovplyvniť. Ovplyvniť môžeme len to, čo sa ešte len stať má. Koordinácia musí prebiehať smerom do budúcnosti. Minulosť je pre ňu zaujímavá, avšak ako poznamenáva Shackle (1992), z minulosti nijako nevyplýva, že koordinácia nastane smerom do budúcnosti.

To nás vedie k druhej súvisiacej poznámke. A tá je, že musíme modifikovať samotnú otázku a musíme ju mierne rozšíriť. Správne položená by mala byť nasledovne: „Prečo korešpondujú subjektívne uchopované dáta, na základe ktorých sa rozhodujeme, nakoniec s objektívnymi faktami reality, ktoré sú výsledkom koordinácie? Aké intersubjektívne nástroje používame na koordináciu našich konaní smerom do budúcnosti?“

Odpoveď je v princípe veľmi jednoduchá. Zložitejšie bude jej vysvetlenie. Odpoveď, ktorú budeme obhajovať je, že „je to preto, lebo sme sa ako ľudia akoby spontánne zhodli na určitých intersubjektívne vnímaných štandardoch, ktoré sa nám nakoniec javia ako objektívne pôsobiace štandardy na posudzovanie ekonomickej reality a pretože vnímame niektoré ekonomické intersubjektívne fakty, ktoré nám umožňujú vzájomnú ekonomickú kooperáciu“. Popísať budeme teda musieť spontánne vzniknuté a spontánne dohodnuté štandardy kooperácie ľudí, t.j. normatívne určené systémové štandardy uplatňované v teleologickom svete, ak by sme použili kombináciu Hayekovej a Englišovej terminológie, a zároveň intersubjektívne ekonomické javy. Takto jednoducho formulovaná odpoveď môže vyvolávať pochybnosti a preto ju musíme relevantným spôsobom popísať.

Za základné ekonomické intersubjektívne javy môžeme považovať a) cenový spred b) úrok, a za c) podnikateľské objavovanie. Tieto koordináty je možné považovať za základné vzhľadom na to, že sa týkajú výmeny, výmeny v čase a ekonomickej aktivity, ktorá výmenu umožňuje. V tejto práci si nenárokujeme popísať všetky existujúce intersubjektívne ekonomické javy, ktoré pri koordinácii našich ekonomických činností ako ľudia používame. Zameriame sa len na základné javy, od ktorých je možné odvodzovať v širšom detaile ďalšie partikulárne a už konkrétne intersubjektívne ekonomické javy, ktoré so základnými súvisia[64]. 

Ako zaujímavá sa mi zdá ešte jedna poznámka, ktorú som si pri uvažovaní na týmito javmi uvedomil. V prípade týchto základných javov sa jedná zároveň o oblasti, okolo ktorých sa vytvárajú i rôzne druhy špecializovaných trhových činností a pôsobia tu i ekonomické inštitúcie napr. v podobe bankového a finančného sektora v oblasti dlhu a fenoménu úroku, či trhovísk a špecializovaných búrz v prípade predaja a kúpy tovarov a služieb, ale i v oblasti samotného podnikania či podnikateľskej aktivity. Tie mali v minulosti skôr jednoduchý charakter, ak neprebiehali dané činnosti dokonca na úrovni jednotlivec vs. jednotlivec. Avšak ako vidíme, časom sa postupne stali predmetom inštitucionalizovaného podnikania. Miera úroku je dnes napr. predmetom bankového podnikania (ak si odmyslíme politické pôsobenie v danej oblasti), ceny sa generujú na špecializovaných burzách a mnohé podnikateľské jednotky majú za sebou investorov, či sú predmetom podielového vlastníctva. Ak však detailne nahliadneme na dané činnosti, jedná sa vždy o činnosti, ktoré majú myšlienkový charakter v podobe plánov, predstáv, či predpokladov. Úrok súvisí s dlhodobým plánom nejakej ekonomickej činnosti, ktorá potrebuje v čase realizácie danej podnikateľskej činnosti kapitál. Cenový bid/ask spread súvisí s predstavami dvoch a viacerých ľudí o ponukovej a dopytovej cene. A podnikateľská činnosť je o realizácii plánov vlastníkov daného podnikania. Inými slovami sú predmetné základné ekonomické intersubjektívne javy plne v súlade s požiadavkami Shackla, ktorý hovorí o tom, že uchopovanie budúcnosti môže prebiehať jedine v kontexte predstáv a plánov. Hayeka práve zaujíma koordinácia plánov ľudí. A Mises v kontexte svojho Verstehen a axiómu konania, neimplikuje nič iné, len vysporiadanie sa s budúcnosťou. Vzhľadom na to, že sa tieto javy týkajú v princípe myšlienkových a abstraktných pochodov ľudí, nie je rovnako vôbec prekvapivé, že v týchto oblastiach vytvárajú interné i vzájomné uznávané pravidlá súvisiace s vymáhaním dlhu, kolateralizáciou, pravidiel obchodovania, rôzne druhy etických kódexov a pod.. Všetko sú to pravidlá a normy, ktoré predmetné plány v princípe prepájajú s realitou v móde ak-tak, t.j. ak sa stane / nestane niečo plánované, stane sa to, či ono v podobe trestu, či v podobe nejakého druhu ekonomickej pokuty (siahne sa napr. na kolaterál, pripraví sa splátkový kalendár vrátenie dlhu, špekulant dostane pokutu za nezákonné správanie sa pri okódovaní a pod.). Už na základe tohto empirického kontextu by malo byť teda zrejmé, že oblasť, v ktorej hľadáme koordináty vzájomného ekonomického pôsobenia jednotlivcov, je správna.

Tieto intersubjektívne ekonomické javy by zároveň nemohli fungovať bez spontánne dohodnutých intersubjektívne ekonomické štandardov. Za tieto štandardy budeme považovať a) ekonomický úspech / chybu, b) zisk / strata a c) peniaze / kalkulačná jednotka, d) iné doplnkové štandardy. Pozorný čitateľ si pravdepodobne všíma, že dve z týchto troch štandardov sme si zadefinovali na začiatku práce ako náš hlavný problém. Tretí štandard – peniaze a ekonomická kalkulačná jednotka bol už samostatne a detailne riešený v Pošvanc (2019a) a v tejto práci ho spomenieme len okrajovo. V sekcii ostatné štandardy poukážeme na rôznorodosť štandardizácie súvisiacej s koordináciou, ktorá má rôzne druhy charakteristík od prirodzených, až po umelé (neprirodzené, nanútené) formy. Existencia sekcie „iné štandardy“ si zároveň nebude nárokovať na ich plnohodnotný a úplný popis, čo nie je predmetom tejto práce a ako uvidíme nie je ich úplný popis ani možný.

Cenový spred, subjektívne vnímané ceny a arbitráž

Ako sme si už avizovali vyššie, objektívna cena – historický fakt raz zrealizovanej výmeny nie je pre vzájomnú koordináciu ľudí kľúčovým faktorom. Je to historický fakt, ktorý implikuje, že k nejakej koordinácii v minulosti prišlo – niekto sa dohodol s niekým iným na výmennom pomere dvoch statkov a za daných okolností obaja považovali danú výmenu za prospešný akt. Keďže sa jedná nevyhnutne o výsledok nejakého konania nejakých ľudí, tomuto výsledku predchádzalo iné konanie.

Existencia predchádzajúceho konania, ktoré vedie k uzavretiu predajno-obchodnej dohody implikuje tri veci. Po prvé niečo, čo sa má obchodovať, musí existovať. Až to, čo existuje sa dá obchodovať a to v najširšom zmysle slova, ako nám dnes ukazujú rôzne druhy finančných nástrojov[65]. Tým, že niečo existuje, tak sa to dá obchodovať v aktuálnom čase – tu a teraz za niečo iné tu a teraz. A nakoniec to implikuje niečo, čo je ponúkané a dopytované. To, že je niečo ponúkané a dopytované implikuje existenciu dvoch aktuálne vnímaných cien. O tom, že na trhu sú vždy dve ceny písal už Menger a stručne to zhrnul napr. Weiner (2012, p.13):

„for every good in every market, there is not one price but two different prices. If one comes  to  the market to buy, one must pay the offer (also called the ask). If one comes to sell, one must take the bid. The offer is always higher than the bid.

… In the very act of buying at the offer, one fact is implicit. The seller has traded away his goods and received his money. Satisfied, he leaves the market. The next offer in the stack tends to be higher. This phenomenon, of buying at the offer with the result that the next offer is higher,is called “lifting the offer.” Analogously, selling at the bid with the result that the next bid is lower is called “pressing the bid.”.“

Kým objektívna výsledná cena – v podobe dohody na úrovni ask alebo dohody na úrovni bid – je raz v minulosti realizovaná výmena, tak samotný order book ukazuje intencie, plány, obchodníkov. Mises (1920, 1990), Hayek (1945), či Hülsmann (1997) tento fakt síce neignorujú, avšak s ním pri vysvetľovaní ekonomickej kalkulácie, či problému koordinácie, vôbec neoperujú[66]. Dôvodom, je podľa môjho názoru to, že sú inšpirovaní Mises (1920, 1990), ktorý prostredníctvom objektívneho faktu – ceny, rieši prechod zo subjektívneho vnímania ekonomických okolností na niečo, čo je uchopiteľné všetkými ľuďmi – cenu, t.j. objektívny fakt. Mises opomína, že i relatívna intersubjektívna veličina v podobe spreadu z bid/ask cien z order booku, je uchopiteľný fakt, ktorý však nemá objektívny ale intersubjektívny charakter. Avšak intersubjektívny charakter je úplne postačujúci. Najbližšie k tomuto poznatku je podľa môjho názoru Hülsmann (1997), ktorý sa snaží vysvetľovať ekonomickú kalkuláciu na základe aktuálnych, t.j. súčasných cien, nie explicitne historických ako Mises, avšak sám o sebe sa nezameriava na problém spreadu.  

Je to však spread, ktorý zobrazuje order book, kde sa nám ukazuje miera toho, ako veľmi blízko sú jednotliví aktéri na trhu k vzájomnej koordinácii svojich vzájomne rôznorodých aktuálne vnímaných cieľov. Samozrejme dnes má order book omnoho sofistikovanejšiu podobou, oproti tomu aká existovala v minulosti a samozrejme je dnes vyjadrovaný v peniazoch/menách. Či už v peňažnej ekonomike alebo bezpeňažnej ekonomike miera koordinácie jednotlivcov na trhu je vyjadrovaná rozsahom cenového spreadu. Vyššia miera koordninácie nastáva vtedy ak sa znižuje ask alebo zvyšuje bid, až do stavu, kedy je zisková marža na subjektívne nezaujímavej úrovni pre tých, ktorí dané výmeny realizujú. Z hľadiska koordinácie plánov jednotlivých aktérov na trhu je to práve nezaujímavá úroveň rozsahu spreadu, ktorá nás informuje o tom, do akej miery sú alebo nie sú plány aktérov trhu koordinované. Čím je bid/ask spread širší, bez náznaku jeho znižovania, tým je koordinácia nižšia a naopak.

Koncepcia spreadu je ľahko aplikovateľná i na nami uvedené modifikovanú teóriu subjektívnej hodnoty založenú na uspokojovaní sumy potrieb portfóliom statkov. Existencia spreadu výmeny medzi dvoma ľuďmi, napr. človekom X a Y, súvisí s dvoma posudzovanými stavmi ich portfólií navzájom. V prvej rade si teda popíšme, čo sa deje predtým, ako sa dva ľudia rozhodujú, že stanovia očakávané bid-ask subjektívne ceny výmeny nejakých dvoch statkov. Aj X a aj Y čelia samostatne zužovaniu a rozširovaniu ich individuálneho spreadu medzi želaným a potenciálne dosiahnuteľným portfóliom, pričom motivácia k želanému portfóliu vyplýva z nespokojnosti so súčasným portfóliom. Zužovanie a rozširovanie spreadu na individuálnej úrovni človeka X alebo Y je spôsobované nasledovne. Z hľadiska jednotlivca ide o to, aby portfólio uspokojovalo nejakú vnímanú sumu potrieb. Uspokojivý stav by implikoval také Px0 (Py0), ktoré uspokojuje želanú sumu potrieb v čase. Vtedy X alebo Y nie je motivovaný meniť súčasný stav Px0 (Py0). Avšak vnímanie potrieb sa môže meniť. To spôsobuje, že Px0 (Py0) nie je už vhodným portfóliom a človek X alebo Y je nútený sa usilovať o nejaké želané Px1 (Py1). Tlačí ho k tomu rozširujúci sa vnímaný spread medzi želaným Px1 (z dôvodu novej kombinácie potrieb) a existujúcim Px0. Nové portfólio vie dosiahnuť X alebo Y buď nejakou vlastnou činnosťou alebo výmenou. Obe možnosti sú posudzované v kontexte toho, ktorá z nich je pre X alebo Y uspokojivejšia. V prípade, že sa rozhodujú pre výmenu sa deje ďalej nasledovné.

Predpokladajme, že súčasťou portfólia človeka X sú jablká a súčasťou portfólia človeka Y sú hrušky. Predpokladajme, že X a aj Y majú záujem o novú kompozíciu portfólia Px1, Py1, pričom tá ma byť dosiahnutá záujmom o výmenu hrušiek za jablká, ktoré vlastnia. Px1 obohatené o hrušky a ochudobnené o jablká je teda želané portfólio X, kedy X predpokladá, že nová kompozícia Px1 uspokojí jeho kombináciu potrieb viac ako Px0; ak by toto X nepredpokladal, nestanovil by ask cenu pre jablká v podobe bid ceny hrušiek. Pre Y to platí opačne. Výmena však nemusí byť stále zrealizovaná. Závisí to od miery bid-ask spreadu. Ten je vytváraný na základe posúdenia toho, do akej miery želané Px1, ktoré je komponované tak, že sa X vzdá časti jabĺk a získa časť hrušiek, korešponduje s tým, čo je výmenou možné dosiahnuť. Výmena nastane len vtedy, ak sa napr. X vzdá 3 jabĺk a získa 5 hrušiek, avšak už nemusí nastať, ak by X požadoval 6 hrušiek, resp. by Y požadoval 4 jablká. Vtedy by to znamenalo, že potenciálne možná kompozícia Px1´ a Py1´ nie je pre dané subjekty vhodná. Obaja by sa vtedy museli vzdať väčšieho počtu statkov, pričom vnímajú, že by získaná kompozícia portfólia Px1´a Py1´ohrozovala uspokojovanie ich potrieb (práve preto nepreferujú Px1´ a Py1´) a preto by sa výmena neuskutočnila. Výmenný spread „jablká – hrušky“ je teda tvorený posudzovaním očakávanej kompozície portfólií Px1 a Py1 voči tomu, čo je vo výmene možné dosiahnuť v kontexte požadovanej Px1´ a Py1´. To vytvára výmenný spread v podobe „jablká-hrušky“. V prípade, že sa tento spread výmenou dvoch a viacerých jednotlivcov navzájom zužuje, prichádza k vyššej miere ekonomickej koordinácie a naopak. A to z toho dôvodu, že očakávané resp. požadované portfóliá sa zhodujú s portfóliami, ktoré je možné dosiahnuť výmenou.

Spread výmeny môže byť široký z viacerých dôvodov. Px0 napr. obsahuje nedostatočný počet statkov, ktoré požaduje Y vo výmene alebo naopak Py0 obsahuje nedostatočný počet statkov, ktoré požaduje X vo výmene. Ako X, tak aj Y, posudzuje to, čoho sa má vzdať voči tomu čo má získať. Samozrejme. Ale zároveň daný akt posudzuje v kontexte svojho želaného Px1, resp. Py1. X môže pokojne požadovať z hľadiska Y príliš veľa hrušiek, o ktoré ak by Y prišiel, by ohrozoval celkové uspokojovanie jeho potrieb. Preto je Y ochotný obetovať len ním zvolený počet hrušiek, pričom ak k výmene nepríde, je zjavné, že kompozícia Py0 je lepšia ako Py1´. Časom sa samozrejme môže stať, že Y je ochotný zbaviť sa aj viac hrušiek, ako predtým a to z dôvodu, že napr. získal pomaranče. A kompozícia portfólia, ktoré obsahuje okrem hrušiek aj pomaranče spôsobuje, že sa vie zbaviť omnoho viac hrušiek ako predtým za to, že získa od X ponúkaný počet jabĺk. Pričom výsledné portfólio Y, obsahujúce menší počet hrušiek, jablká a pomaranče by uspokojovalo jeho potreby viac ako predtým komponované portfólio. Miera ekonomickej koordinácie medzi X a Y pri výmene jabĺk za hrušky potom stúpne. Zužovanie – rozširovanie spreadu „jablká-hrušky“ teda závisí od rôznych okolností, ktoré ovplyvňujú nakoniec očakávané Px1 a Py1. Ak sa spread výmeny zužuje, pričom je z pohľadu X ponúkaný ask zo strany Y akceptovaný za bid zo strany X, miera koordinácie sa zvyšuje, vzhľadom na to, že môžeme implikovať, že žiadaná kompozícia Px1 a Py1 sa zhoduje s tým, čo je vo výmene možné dosiahnuť. V prípade neexistujúcej bid ceny alebo ask ceny je diskoordinácia absolútna. Dôvodom neexistencie bid ceny na ponúkaný statok podnikateľa môže byť existencia dostupnejšej alternatívy nejakého iného statku, ktorú ma kupujúci možnosť nakúpiť od iného výrobcu. A neexistencia ask ceny môže byť existencia nejakého obmedzenia, ktorá mu znemožňuje jeho výrobok predať.

Úrok – intersubjektívny nástroj rozhodovania sa v čase

Koncepciu úroku je nutné považovať za významný intersubjektívny nástroj rozhodovania sa a koordinácie ľudí. Súvisí s dlhovou výmenou. Dlhová výmena nie je nevyhnutne sofistikovanejším spôsobom realizácie výmeny. Naopak priama (bártrová) výmena je prísne logicky vzaté len špeciálny druh výmeny v čase s veľmi krátkou intersubjektívne vnímanou maturitou dlhu. V princípe každá výmena totižto v čase prebieha. Len daný časový okamih niekedy vnímame ako relatívne krátky na to, aby sme danú výmenu pomenovali ako dlhovú. Avšak dlh je len zdanlivo komplikovanejší konštrukt. Ak si predstavíme našich predchodcov s nižšou mieru uvedomelosti, tak opäť logicky vzaté, ako ukazuje napr. Graeber (2011) v nadväznosti na ďalšie práce mnohých sociálnych antropológov, dlh využívali[67]. Dlh môže prebiehať totižto aj v móde nižšej miery uvedomelosti. Dlh má totižto dve základné zložky – normatívnu a ekonomickú. Normatívna zložka implikuje pravidlo (ak-tak) a zároveň implikuje reciprocitu súvisiacu s pravidlom (ja ti niečo dám – ty mi dáš niečo tiež). Ekonomická zložka tejto výmeny implikuje prejavovanie sa subjektívnych preferencií. Vzhľadom na to, že akákoľvek skupina ľudí musí nasledovať nejaký druh pravidiel, tak pravidlami (aj keď nevyslovenými, spontánne vzniknutými) sa musela riadiť i prehistorická skupina praľudí. Ak uplatníme tento predpoklad v kontexte našich predchodcov, u ktorých nemuselo byť ich sebauvedomenie až také silné ako je dnes u nás a žili v skupinách, je logické, že norma predchádza plnému uvedomeniu si ich individuálnych potrieb. Ide o to, že kvázi-potreba, ako ekonomická zložka danej výmeny, môže existovať aj v móde neuvedomelosti a môže mať len inštinktívny charakter. To však neplatí pri norme. Norma nemôže byť len kvázi-normou. Samotná norma v móde menšej uvedomelosti daných bytostí musí mať reálny charakter normy, ktorý súvisí so životom v spoločenstve. Je implicitnou súčasťou spoločenstva a prejavuje sa v normách distributívnej spravodlivosti[68] a to z toho dôvodu, že spoločenstvo je ontologicky niečím iným ako sumou jednotlivcov. Ako ukazuje Lewis (2017) vzájomná previazanosť prvkov systému, spôsobuje spontánny vznik emergentných javov. V našom prípade noriem, ktoré sú spontánne tvorené na pozadí kvázi-uvedomelých činností členov daného spoločenstva. A tí predmetné normy nenasledujú v móde uvedomenia si samého seba alebo v móde nižšej miery uvedomenia. To implikuje, že dlhová výmena mohla byť rovnako nedielnou súčasťou života v spoločenstve.

Dlhová výmena je zároveň veľmi dôležitým ekonomickým intersubjektívnym javom. Po prvé umožňuje rozširovanie kapitálových štruktúr, ktoré vyžadujú čas. Čas medzi poskytnutím jedného statku a výrobou druhého statku poskytuje práve koncepcia dlhu. Bártrová výmena je v tomto zmysle veľmi obmedzená. Po druhé v rámci dlhu operujeme s javom času. Jedná sa o dôležitý ekonomický faktor, ktorý motivoval našich predchodcov k abstraktnému vnímaniu ekonomických javov (plánov, predstáv o budúcnosti) a zároveň ich motivoval k snahe o konkrétne vyjadrenie daných plánov a predstáv v podobe výsledku, resp. v podobe toho, čo sa stane v budúcnosti. Na základe toho, že sa poskytol jeden statok v čase t a druhým statkom v čase t+1 sa eliminoval vzniknutý a trvajúci záväzok, bolo možné vnímať nasledovné podnety: a) existenciu daného záväzku v čase a to nielen priamymi účastníkmi danej výmeny, ale i ostatnými v komunite, b) realizáciu nejakej ekonomickej činnosti medzi časom t a t+1, ktorá vedie k eliminácii záväzku, c) samotnú elimináciu záväzku v nejakom statku, z ktorého sa mohol stať štandard aj pre konzekventné ďalšie výmeny. Dlhová výmena realizovaná našimi predchodcami tak postupne vytvárala sedimenty myslenia pre to, čo dnes nazývame ekonomické plánovanie.

Úrok dnes vnímame ako súčasť dlhovej výmeny a aj ním vždy bol. Ľudia ho však najskôr nemuseli vôbec vnímať; Böhm-Bawerk (1930, p.xi) rovnako implikuje, že úrok je/bol súčasťou „ceny“ za skôr v čase poskytnutý statok od druhého (dnes ho nazývame veriteľ) za elimináciu záväzku neskôr v čase od druhého (dnes ho nazývame dlžník). Aby mal úrok koordinačný charakter musí mať rovnako, ako je v prípade akejkoľvek výmeny, charakter spreadu. Úrok ako spread definuje Pošvanc (2020a), ako spread medzi priamym a nepriamym spôsobom uspokojovania potrieb v čase minimálne dvoch ľudí, t.j. medzi posúdením vlastnej činnosti voči činnosti druhého zameranú na uspokojovanie potrieb v čase. Úrok musel ako koncepcia v mysliach ľudí postupne vznikať. Jeho plné uvedomenie bolo možné až na základe realizácie konzekventne za sebou idúcich dlhových výmen v čase. Na pozadí daných činností sa vytvárali sedimenty koncepcie úroku. Až následná štandardizácia týchto výmen, spolu so vznikom peňazí, umožnili, plné uvedomenie si toho, že ľudia pri dlhovej výmene používajú i zložku dlhovej výmeny, ktorú nazvali úrok. Uvedomenie úroku mohlo vzniknúť až na základe diferenciácia istiny a úroku, čo mohli v explicitnej podobe umožniť až peniaze. Dovtedy bol úrok len implicitnou a intuitívne používanou súčasťou dlhovej výmeny v širšom časovom kontinuu. 

Koncepcia úroku ako spreadu je opätovne ľahko aplikovateľná i na nami uvedenú modifikovanú teóriu subjektívnej hodnoty založenú na uspokojovaní nejakej sumy potrieb portfóliom statkov. Koncepcia zároveň umožňuje explicitne identifikovať tzv. prirodzenú úrokovú mieru (Wicksell 1936). Kým na úrovni výmeny sme schopní identifikovať spread v kontexte toho, čo musím zo svojho portfólia obetovať za to, čím portfólio obohatím, úrokový spread sa tvorí pri posudzovaní vlastnej aktivity v čase voči aktivite druhého v čase. Jedná sa v princípe o trojdimenzionálne posudzovanie výmeny v čase, kedy sú ľudia vzhľadom na pôsobenie času, postavení pred posúdenie toho, či uspokoja svoje potreby priamo-nepriamo v čase a v prípade, že sa rozhodnú pre výmenu stoja dodatočne pred otázkou čo vymenia v čase. Táto dodatočnú otázku súvisí s časovou preferenciou. Časová preferencia tu nesúvisí s nejakým partikulárnym statkom, ale súvisí s tým, že v prípade výmeny v čase, veriteľ ostáva bez kompenzácie portfólia počas existencie záväzku. Jeho portfólio je na trvanie času výmeny ochudobnené o statok, ktorý venoval dlžníkovi v čase t a bude obohatené o sľúbený statok až v čase t+1. Časová preferencia sa prejavuje v tom zmysle, že vnímané potreby nemusia byť uspokojené v čase trvania záväzku, a veriteľ sa zaviazal týmto spôsobom čakať.   

Kým vyššie uvedený príklad výmeny jabĺk za hrušky implikoval, že jablká a hrušky získali účastníci výmeny svojou predchádzajúcou činnosťou, ktorá obsahovala náklady spojené s produkciou menených statkov pričom sa jednalo už o existujúce statky a hodnotili to, či sa im výmena oplatí v zmysle nimi žiadaných portfólií, pri výmene v čase posudzujú dané subjekty i samotný spôsob dosiahnutia želaného stavu, kedy majú stále na výber vlastnú činnosť spojenú s nejakými nákladmi, resp. činnosť druhého. V prípade dlžníka činnosť druhého znamená, že kreditor v čase výmeny poskytuje existujúci požadovaný statok dlžníkovi, ktorý umožní dlžníkovi vybudovať novú kapitálovú štruktúru. V prípade kreditora výmena znamená, že získa nový statok neskôr v čase, ktorý by výmenou tu a teraz alebo vlastnou činnosťou nezískal.

Prirodzená úroková miera potom vzniká ako spread medzi želaným portfóliom dosiahnutým priamou ekonomickou činnosťou a potenciálnym portfóliom dosiahnutým výmenou v čase. Z hľadiska nami uvedeného príkladu vyššie sa spread vytvára nasledovne. Subjekt X s nejakými úsporami v podobe Px0 posudzuje nasledujúcu situáciu. Musí vynaložiť náklady C na dosiahnutie ekonomického projektu E, ktorý prinesie do portfólia statok R; Px1 bude teda zložené ako (Px0 – Cx + Rx). Avšak zároveň môže posudzovať kompozíciu Px1´, kedy stále uvažuje, že vynaloží náklady C na dosiahnutie ekonomického projektu E, ktorý prinesie do portfólia statok R, avšak zároveň má možnosť získať ešte statok I v prípade, ak môže dnes obetovať statok B voči potenciálnemu dlžníkovi, pričom tým neohrozí uspokojovanie svojich potrieb v časovom kontinuu. Z hľadiska Y sa jedná o opačnú situáciu, kedy posudzuje, či ním žiadaný statok B na časový úsek t až t+1 zabezpečí uspokojenie jeho súboru potrieb tak, aby bol neskôr v čase schopný poskytnúť prvému statok I. Dlžník posudzuje nejakú kompozíciu portfólia bez vstúpenia do dlhovej výmeny v podobe Py1 (Py0 – C1y + G1y), kedy by mal vlastné náklady Cy1, ktoré dajme tomu vedú k získaniu Gy1. Tento stav by  posudzoval voči portfóliu, kedy by potenciálne vstúpil do dlhovej výmeny, ktorá by viedla k portfóliu Py2´ (Py0 + Bx – Cy2 + Gy2 – I), kedy mu Bx (statok od X) umožní vynaložiť alternatívne náklady Cy2, s alternatívnym ziskom Gy2, avšak nutnosťou vrátiť neskôr v čase I. Prirodzený úrok ako spread sa potom vytvára z hľadiska prvého medzi Px1 voči Px1´ a z hľadiska druhého medzi Py1 voči Py1´. Rozsah úrokového spreadu je závislý, rovnako ako v príklade s výmenou tu a teraz, od posúdenia želaných podmienok dlhovej výmeny s možnými podmienkami výmeny; veriteľ a dlžník sa musia dohodnúť nielen na výške úroku ale i ostatných normatívnych podmienkach výmeny.   

Rozsah daného spreadu potom implikuje mieru koordinácie subjektov X a Y v čase. V prípade, že sa želané podmienky dlhovej výmeny stretnú s tými podmienkami, ktoré sú ekonomicky a právne možné, tak sa uskutočňuje dohoda o dlhovej výmene. Na základe danej výmeny sa následne vytvára nová kapitálová štruktúra Cy2/Gy2, ktorej vznik je umožnený poskytnutím Bx. V prípade, že sa daný spred rozširuje táto kapitálová štruktúra nevzniká. Na rozsah spreadu majú vplyv viaceré okolnosti. Jednak je to časová preferencia spojená portfóliom veriteľa, ktorý poskytuje v čase dohody o výmene statok Bx zo svojich úspor, riziko spojené s kapitálovou štruktúrou Cy2/Gy2, atraktívnosť samotného statku I, ale i rôzne právne aspekty tejto výmeny, ktoré majú vplyv na rozhodovanie v podobe kolaterálu zo strany Y, či právnych záruk spojených s poskytnutím Bx a vrátením I a pod..  

Úrok je z tohto hľadiska emergentným javom, ktorý neexistuje bez toho, aby existovala intencia dvoch a viacerých ľudí realizovať výmenu v čase. Úrok tak používali / dodnes používajú ľudia na rozhodovanie súvisiace s podobou kapitálovej štruktúry smerom do budúcnosti. Ako ukazuje Hülsmann (2002, p. 101), úrok je ekonomickým fenoménom, ktorým rozhodujeme o tom, kam budú smerovať naše kapitálové zdroje. Platí totižto premisa, že kapitálové statky veriteľ neposkytne do užívania druhého, kým neponúkne dlžník, takú alebo onakú výšku úroku, ktorá je pre veriteľa zaujímavá. Ak ponúkne dlžník inú výšku úroku, veriteľ smeruje zdroje tam, kde je z jeho hľadiska vhodnejšie kapitálové statky poskytnúť a eliminuje tak ponúkaný projekt dlžníka, ktorého kapitálová štruktúra nevznikne[69]. Úrok je generovaný ako ponuka dlžníka, ktorá je akceptovaná veriteľom za poskytnutie kapitálových statkov. Vzájomná interakcia dlžníkov a veriteľov tak určuje charakter kapitálovej štruktúry. Kapitálová štruktúra zároveň reflektuje odhad budúcnosti, t.j. je tvorená vzhľadom na budúci potenciálny príjem dlžníka, ktorým má eliminovať v čase skôr vzniknutý dlh. To znamená, že dlžník musí poskytovať neskôr v čase niečo, čo chcú ostatní, t.j. ako sme si ukázali vyššie, musí na jednej strane odhadnúť správnu kombináciu potrieb ľudí a na strane druhej zvoliť za nejakých existujúcich obmedzení koherentnú kombináciu zdrojov, ktoré potreby uspokoja.

Úrok je intersubjektívnym javom. Ukazuje na jednej strane, aké potenciálne plány vedia zo subjektívneho hľadiska realizátora ekonomického projektu (dlžníka) najviac uspokojiť potreby ostatných neskôr v čase. Na strane druhej, dlžník na svoj projekt musí dopytovať už existujúce kapitálové statky, ktoré vznikli skôr v čase. Realizácia jeho projektu tak určuje mieru výnosu už existujúcich projektov, ktoré vznikli niekedy v minulosti podobným spôsobom. A úspešnosť jeho projektu bude závislá od toho, čo sa bude diať zas v budúcnosti.

Princíp alokácie zdrojov je založený na tom, aká je kombinácia výšky úrokovej miery plánovaného projektu s kombináciou ostatných faktorov tejto výmeny v čase (kolaterál, právne podmienky, podnikateľský plán, atď.), ktorá je ponúkaná veriteľom od dlžníkov. Vhodnejšia kombinácia výšky úrokovej miery a ostatných faktorov dlhovej výmeny potom určuje charakter kapitálovej štruktúry.

Úrok, ako ekonomický fenomén dlhovej výmeny, tak určuje dôležitosť a prioritizáciu plánov, ako aj realistické posúdenie daných plánov prostredníctvom vlastníkov existujúcich kapitálových zdrojov v kontexte ponuky plánov dlžníkmi. Inými slovami vzájomná interakcia vlastníkov kapitálových zdrojov (potenciálnych veriteľov) a potenciálnych dlžníkov, ktorí ponúkajú nejaký ekonomický projekt veriteľom, určuje, čo sa bude a čo sa nebude realizovať v kontexte toho, čo je prioritné a čo je reálne.

Podnikateľské objavovanie, konkurencia a cenotvorba

Podľa Klein, Foss (2009) existujú v rámci rakúskej ekonomickej školy v princípe tri základné prístupy k problému podnikateľstva, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a líšia v dôraze na niektoré črty toho, čo znamená byť podnikateľ. Prvý je Knight-Misesov prístup k podnikateľovi ako alokátorovi zdrojov, kde sa dáva dôraz na vlastnícke práva, racionálny odhad potrieb spotrebiteľov, ktorý podnikateľ realizuje prostredníctvom Verstehen. Druhý je Hayek-Kirznerov prístup k podnikateľstvu ako funkcii vyššej miery koordinácie, či vyššej miery ekvilibrácie ekonomických javov, v zmysle Lewis (2015) by sme mohli povedať, že podnikateľ je vlastne iniciátor vyššej miery poriadku (order), čo sa deje na základe cenového systému, či špecificky v prípade Kirznera (napr. Kirzner 1973) prostredníctvom arbitráže. Tretí prístup vychádza zo Schumpetera (1911), ktorý vníma podnikateľa ako inovátora, ktorý však permanentne iniciuje trhové dis-ekvilibrium.

Pozorný čitateľ si možno všimol, že kontext prvého popisu intersubjektívneho ekonomického javu – úroku a kontext druhého intersubjektívneho javu – bid/ask sperad súvisí s dvoma prístupmi k podnikateľstvu – podnikateľ ako alokátor zdrojov (Knight, Mises) a podnikateľ ako iniciátor vyššej miery koordinácie (Hayek-Kirzner) vs. Schumpeter  – podnikateľ ako inovátor – v zmysle narúšateľ existujúcej miery koordinácie. Vyššie uvedené intersubjektívne ekonomické koncepcie (úrok a cenový bid/ask spread) sa vlastne dejú na pozadí podnikateľského objavovania, ak použijeme kirznerovu terminológiu. Podnikateľské objavovanie, či už v zmysle alokácie zdrojov, resp. v zmysle vyššej miery koordinácie, resp. narúšania koordinácie sa musí zároveň nevyhnutne diať v zmysle toho, čo píše Shackle a to na úrovni myšlienok a plánov, ktoré sa realizujú následne v realite. Vzájomná koordinácia ekonomických aktivít môže prebiehať jedine smerom do budúcnosti. Nie je možné zmeniť čokoľvek, čo sa už stalo, či to, čo sa práva deje. Koordinácia je však možná v akomkoľvek časovom okamihu smerom do budúcnosti bez ohľadu na vopred realizované plány a myšlienkové zámery, ktoré je tak vždy možné upravovať a meniť.  

Koordinácia zároveň prebieha v konkurenčnom prostredí, ktoré je tvorené subjektívne odlišnými jednotlivcami, so subjektívne odlišnými plánmi a subjektívne odlišným náhľadom na realitu. Evolučný popis základov toho, ako prebieha podnikateľského objavovanie sme si popísali vyššie. Daný proces má evolučný charakter, t.j. existuje tu určitá akoby zárodočná bunka kombinácie proto-potrieb, na ktorú sa podnikateľ zameriava. Tým spôsobuje diferenciáciu produktu. Diferenciácia následne vytvára variabilitu konkrétnej podoby uspokojovania potrieb. Viaceré a vzájomne konkurujúce si konkrétne podoby uspokojovania potrieb však nevyhnutne vedú k akémusi „narazeniu“ na obmedzenia uspokojovania určitej kombinácie potrieb. Dané mantinely motivujú podnikateľov k prekročeniu oných hraníc novými kombináciami vlastností statkov zameranými na odlišné – rozšírenejšie – lepšie uspokojenie kombinácie nejakých potrieb. A v princípe ide o nekonečné opakovanie tohto procesu.

Na strane druhej sme však poukázali na racionálny charakter danej aktivity, ktorá nie je vedená „slepou“ evolúciou, ale je vytváraná konkrétnymi ľuďmi, pričom až proces selekcie prostredníctvom spotrebiteľov určuje evolučný smer toho, kam bude ďalší proces podnikateľského objavovania smerovať. Podnikateľská konkurencia tak nie je nejakým predpokladaným javom tohto procesu, ktorý je nutné predpokladať na to, aby sme podnikateľskú činnosť vysvetlili. Naopak, konkurencia je dôsledkom tohto procesu a je tak emergentným novým javom spojeným so životom ľudí v spoločenstve. Robinson na ostrove nekonkuruje nikomu. Konkurenciu ako dôsledok podnikateľskej činnosti si môžeme opätovne zjednodušene vysvetliť prostredníctvom vyššie spomínaných spreadov, ktoré vznikajú medzi existujúcimi a žiadanými portfóliami podnikateľov (mutatis mutandis firiem).

Dajme tomu, že sa podnikateľ X špecializuje na výrobu Ux, ktorá uspokojuje kombináciu potrieb (A,B,C). Na to, aby vytvoril U musí zo svojho portfólia vynaložiť náklady Cx. Predpokladajme, že podnikateľ Y sa špecializuje rovnako na výroku Uy, ktoré uspokojuje kombináciu potrieb (A,B,C), pričom na jeho výrobu vynakladá z portfólia Cy. Podnikateľ X a aj podnikateľ Y chce uspokojovať nejaké vlastné a subjektívne dané potreby prostredníctvom svojich individuálnych portfólií Px a Py a práve preto sa X a aj Y rozhodli produkovať Ux a Uy. Ich subjektívnym cieľom je dosiahnutie nejakého želaného portfólia Px1 a Py1 a z toho dôvodu produkujú Ux a Uy. Želané Px1 alebo Py1 generuje spread voči aktuálnemu Px0 a Py0. Zúženie spreadu vedia dosiahnuť práve vyššou mierou predaja Ux alebo Uy. Zužovanie individuálneho spreadu ich motivuje poskytnúť taký Ux, resp. Uy, ktorý je spotrebiteľmi želaný. Preto sú motivovaní buď produkovať Ux alebo Uy za iných a výhodnejších C ako druhý podnikateľ alebo produkovať také Ux alebo Uy, ktoré uspokojuje čo najviac želanú kombináciu potrieb (A,B,C), resp. i novú kombináciu potrieb (A,B,C a D, E … ). Vyššia úspešnosť podnikateľa X voči Y potom implikuje, že podnikateľovi Y sa mení spread medzi aktuálnym a želaným portfóliom, čo ho núti buď opakovať to, čo robí X alebo byť lepším v zmysle uspokojovania potrieb jeho produktom voči produktu podnikateľa X. Konkurencia je potom výsledkom tejto snahy. Nie jej predpokladom.

V kontexte konkurencie a podnikateľského objavovania vznikajú i ceny. Výsledné ceny na trhu nie sú žiadnymi koordinačnými prvkami procesu; sú zobrazením nejakej historickej udalosti, historického ekonomického kontextu. Z tohto hľadiska sú i zaujímavé, pretože prostredníctvom historických zmien cien vieme identifikovať súčasné zmeny náhľadu na hodnotiaci proces. Minulé ceny však nemajú žiadnu rozhodovaciu úlohu pri stanovení nových cien na trhu dnes a zajtra. Sú výsledky nejakej aktivity podnikateľa a jeho klienta. Či sa už jedná o cenu v mimo peňažnej ekonomike alebo o cenu v peňažnej ekonomike. Keďže sa jedná o výsledok procesu hodnotenia, toho, čo chce podnikateľ dosiahnuť a toho, čo je možné dosiahnuť vzhľadom na konkurenciu, či rozpočtové obmedzenia klienta, výsledná cena nie je tým najpodstatnejším ekonomickým fenoménom. Aj preto sa výslednej cene dosiahnutej vo výmene stačí venovať v tejto malej sekcii. Mantru minulých cien a ich vplyvu na rozhodovanie sa do budúcnosti je nutné opustiť. Pre potreby tejto práce stačí ukázať alternatívny náhľad na vznik ceny v trhovom procese.

Pri ilustratívnom a zjednodušenom popise vzniku ceny implikujme, že dopyt po nejakom statku U existuje zo strany nejakého klienta C. Rovnako predpokladajme, že existuje výrobca X a Y. Ako vzniká cena? Bude to výsledok hodnotenia spreadov týchto troch subjektov navzájom medzi ich existujúcimi portfóliami a želanými portfóliami. Výrobca X i výrobca Y majú samozrejme záujem predať U klientovi. Dnes majú svoje portfóliá Px1 a Py1, ktoré obsahujú statok U. Prichádzajú na trh s ich ask cenou statku U na trh. Cena odzrkadľuje, akého množstva U sa chcú zbaviť za statok M od klienta (M nemusia byť peniaze). Dajme tomu, že X je ochotný predať U za 10M a Y za 11M, pričom klient prichádza na trh a je ochotný kúpiť statok U za bid cenu 5M, pričom 5M je súčasťou nejakého jeho portfólia Pc1. Je zjavné, že za týchto okolností sa predaj U za M nezrealizuje. Čo sa musí stať, aby sa zrealizoval predaj a vznikla nejaká cena U/M ? Pomôže výrobcom alebo klientovi minulá cena z predchádzajúceho dňa, ktorá bola dajme tomu U/12M alebo cena z predchádzajúceho mesiaca, ktorá bola U/6M? Táto cena ani jednému z ich nemá ako pomôcť. Nie je nijakou pomôckou. Dnes je totižto na trhu nová situácia, ktorá zodpovedá nejakému hodnoteniu zo strany výrobcov a klientov. Dnešné hodnotenie zohľadňuje totižto to, akú má predstavu X, Y a C o ich želaných portfóliách, ktorými chcú reagovať nejakým spôsobom na budúcnosť tak, aby čo najviac uspokojili ich individuálne potreby novo komponovanými portfóliami Px2, Py2 a Pc2. Ako teda môže vzniknúť dnešná cena U voči M? Jedná sa opätovne o otázku spreadu medzi P1 a P2 nami pozorovaných subjektov. Cena U voči M napr. na úrovni U/8M môže vzniknúť len vtedy, ak napr. výrobca X a klient C sú ochotní rozšíriť ich individuálny spread medzi P1 a P2 a zúžiť trhový spread U/M, t.j. ak je C ochotný napr. zbaviť sa viac M a X je ochotní prijať menej M, resp. ak je U nejakým spôsobom deliteľné, tak sú vtedy C a X ochotní vymeniť menej počtov M a U. Platí zároveň že vzniknutá cena implikuje, že sú z nejakého dôvodu, ochotní rozšíriť ich individuálny spread medzi ich súčasným P1 a ich želaným P2. Čo teda vplýva na výslednú cenu, ktorú nakoniec vidíme na trhu. Individuálne hodnotenie rozsahu spreadu medzi želaným a možným portfóliom statkov. To, či sú ochotní X a C uzatvoriť daný obchod za U/8M ešte závisí od Y, ktorý rovnako posudzuje svoj individuálny spread, ktorý je buď rovnako ako X ochotný rozšíriť alebo nie. Ak je ochotný svoj individuálny spread rozšíriť napr. na U/7M, klient uzatvorí obchod s ním, ak je ochotný rozšíriť svoj spread len na U/9M, obchod uzatvorí C s X a nie s Y. Čo zároveň vplýva na to, že X, Y a C sú ochotní zmeniť svoj náhľad na svoje želané P2? Okolnosti – exogénne faktory a vnútorný hodnotiaci proces – endogénne faktory. Kým exogénne faktory vytvárajú obmedzenia súvisiace napr. s možnosťami technologického procesu výroby U, tak endogénne faktory súvisia s hodnotením toho, čoho sa je ochotný X a Y vzdať a čo sú ochotní získať. Platí pritom, že to, čoho je ochotný sa X alebo Y vzdať nemôže vo výsledku ohroziť ním vnímané uspokojovanie potrieb prostredníctvom P2 a to čo získa musí vyhodnocovať ako relevantný príspevok k P2, ktorý bude uspokojovať jeho potreby. Oba druhy faktorov samozrejme vplývajú na konečné rozhodovanie sa X, Y a C a rozsah ich individuálnych srepadov, pričom rozhodujúce sú v konečnom dôsledku endogénne faktory, kedy pokojne môžu byť výrobné a technologické obmedzenia výroby U vyššie ako 5M, avšak danú cenu by X alebo Y nakoniec akceptoval, vzhľadom na to, že na jeho individuálny spread by napr. mohol tlačiť spread, ktorý je formovaný voči veriteľom. Tento popis je platný či už v peňažnej alebo nepeňažnej ekonomike. Je jedno, či je statok M peniazmi alebo jablkom. Podnikateľské objavovanie je samozrejme zamerané na to, aby podnikateľ X a Y zužovali čo najviac svoj individuálny spread medzi existujúcim P1 a želaným P2. Majú samozrejme na to rôzne druhy možností, ako napr. inovovať U a uspokojovať jeho vlastnosťami čo najlepšiu kombináciu nejakých potrieb klienta C, zvyšovať/znižovať ask cenu, či meniť počet vyrobených U, resp. meniť organizáciu produkcie U, získať lepšie podmienky dlhu od veriteľov a pod.. Jedná sa už o tradične popísané rôzne druhy podnikateľských stratégií, ktorých jediným cieľom je zužovanie individuálneho spreadu medzi existujúcim portfóliom P1 a želaným portfóliom P2.

3.5 Štandardizácia a kooperácia

V predchádzajúcej sekcii popísané intersubjektívne ekonomické fenomény – bid/ask spread a úrok, ktoré sú tvorené v kontexte podnikateľského objavovania a konkurencie, zatiaľ neodpovedajú presne na to, ako sa môžu ľudia na základe týchto intersubjektívnych informácii koordinovať a to smerom do budúcnosti bez toho, aby bola pre nich akákoľvek minulosť dôležitá; minulosť môže byť len zaujímavá. A práve to, je už predmetom ďalšej časti.

Či sa jedná už o  cenový spread existujúcich produktov, alokáciu zdrojov v čase, či samotné podnikateľské objavovanie, v rámci daných činností vznikajú informácie, ktoré je nutné vzájomne interpretovať a používať jednotlivcom, ale i ostatnými. Je nutné si uvedomiť, že samotný fakt nejakej informácie môže byť jedným človekom interpretovaný ako pozitívna informácia a iným ako negatívna informácia, alebo dokonca ako žiadna informácia (človek ju môže ignorovať). Závisí od toho, aké sú potreby daných jednotlivcov. Činnosti, ktoré generujú tieto informácie, majú na jednej strane subjektívny charakter (človek sa napr. rozhodne a začne realizovať nejaký plán), avšak vytvárajú intersubjektívne prepojenia a to vzhľadom na to, že sú založené na vzájomnej ekonomickej interakcii medzi ľuďmi. Na to, aby si však ľudia vzájomne rozumeli a vedeli interpretovať identickým spôsobom dané interakcie, je nutné to, čo budeme nazývať ekonomický intersubjektívny štandard. Štandard implikuje dohodu dvoch a viac ľudí, pričom dohoda implikuje racionálne – rozumové správanie sa[70]. Problém, ako sme ukázali v kontexte evolučného apriorizmu, je ten, že nie je možné predpokladať, že všetci ľudia všetkých čias boli plne uvedomelí a zároveň stojíme pred problémom zhody na danom štandarde. To implikuje, že dohoda na danom štandarde nemohla mať výlučne uvedomelý charakter, ktorý tu nemôžeme predpokladať. Vznik, zhodu o daných štandardoch, ako aj ich nasledovanie, je nutné najprv vysvetliť v móde nie plného uvedomenia. Ako ukazuje teória Hayek-Pavlíkovho evolučného apriorizmu jedná sa o identifikáciu určitého sedimentu myslenia, ktoré sa akoby „usádza“ na pozadí spontánne realizovanej kvázi-ekonomickej činnosti[71] v móde nie-plnej-uvedomelosti. A keď prichádza Ego k vyššej miere uvedomelosti, dané poznanie sa už automaticky používa, pričom vzniká, emerguje, ako spontánna samostatná črta predmetných ekonomických vzťahov.

V rámci riešenia problému koordinácie sa zameriame na popis viacerých štandardov. Ukážeme si, že dané štandardy majú ako subjektívny, tak i intersubjektívny charakter a že je to práve ich intersubjektívny charakter, ktorý umožňuje koordináciu subjektívnych ekonomických činností. Vznik intersubjektívnej charakteristiky daných štandardov ukážeme v kontexte vyššie spomenutej sedimentácie poznania – spontánnym spôsobom na pozadí konkrétnych činností jedincov v minulosti. Primárne sa zameriame na položenie základov pre koncepciu ekonomického úspechu / chyby a súvisiacu koncepciu zisku / straty a ekonomickej kalkulácie. Rovnako poukážeme na to, že existujú i ďalšie ekonomicko-normatívne druhy štandardizácie.

Objektívna chyba, subjektívna ekonomická chyba vs. intersubjektívna ekonomická chyba

Problém ekonomickej chyby, t.j. čo presne znamená spraviť z ekonomického hľadiska chybu, nie je novým problémom. Avšak okolo koncepcie ekonomickej chyby neexistuje rozsiahla diskusia v zmysle esencie tejto koncepcie, t.j. ako vlastne chybu definovať. Problém ekonomickej chyby samozrejme súvisí s témou našej práce – budúcnosťou. Koncepciu chyby používa každý z nás. Určite ste si aj vy niekedy povedali, že „škoda, že som vtedy neurobil to alebo ono … spravil som jednoducho chybu“, teraz by sa to alebo ono hodilo omnoho viac a vyhol by som sa chybe. Chybu odhaľujeme ex post, kedy porovnávame, aktuálny stav vecí voči nejakému minulému predpokladu. V minulosti realizovaný predpoklad spôsobil, že sme sa nejako rozhodli a dnes vnímame výsledok daného rozhodnutia ako chybu alebo úspech. Aj dnes, keď niečo plánujeme, implikujeme, že sa môžeme pomýliť alebo naopak uspieť.

Problém koncepcie chyby však nie tak jednoznačný, ako sa zdá, resp. je nutné, aby sme koncepciu chyby zmysluplne vysvetlili. A ako uvidíme, nie je to úplne jednoduché. Problémy, ako si čitateľ už v tejto práci zvyká, nám robí samozrejme budúcnosť, ktorú plánujeme a ktorá sa nejako vyvinie a zároveň to, aby sme porovnávali rovnaké koncepcie a neporovnávali hrušky s jablkami. Uveďme si v kontexte identifikácie chyby pár príkladov, ktoré ukážu detailnejšie problém. To, či sme spravili alebo nespravili chybu nemusí byť totižto vôbec jednoznačné.

Predstavme si, že pravdepodobnosť výskytu nejakého javu v realite je veľmi vysoká a my sa podľa toho správame. Sme si skoro istí tým (ako hovorí Hoppe 1997, prakticky istý), že jav A spôsobí jav B. Povedzme, že budeme na základe daného predpokladu konať. Avšak nakoniec, neskôr v čase, jav B nenastane. A to bez ohľadu na to, že sme vykonali A. Môžeme vtedy explicitne povedať, že sme spravili chybu v čase, keď sme realizovali činnosť A? V danom čase sme predsa explicitne predpokladali presne to, čo sme mali, t.j. že nastane B, pričom naše poznanie implikovalo jav B a nie iný výsledok. Ktorý však nenastal. Urobili sme teda chybu alebo nie?

Zoberme si iný príklad. Povedzme, že sa rozhodneme pre nejakú ekonomickú činnosť A, o ktorej predpokladáme, že zvýši naše uspokojenie potrieb neskôr v čase. To sa však nestane. Urobili sme alebo sme neurobili skôr v čase chybu? Problém pred ktorým stojíme je ten, že skôr v čase sme predpokladali jedno a neskôr v čase, povedzme zmenou okolností, predpokladáme už zas niečo iné. Znamená to, že sme skôr v čase spravili chybu? Alebo sa nič také nestalo a každý okamih nášho života je tak unikátny, že z tohto hľadiska chyba ani neexistuje? A ak by platilo, že je všetko tak unikátne, ako by sme sa mohli vôbec učiť, t.j. poučiť z chyby? Je teda koncepcia chyby len nejaký druh nášho subjektívneho klamu?

Ďalší príklad. Ak by sme si aj povedali, že škoda, že sme skôr v čase neurobili miesto A nejakú inú činnosť v podobe B, o ktorej sme teraz neskôr v čase presvedčený, že ak by sme B vykonali skôr v čase, bolo by to pre mňa omnoho výhodnejšie a lepšie. Ako však vieme, že ak by sme realizovali skôr v čase činnosť B, že by ostatné ekonomické okolnosti ostali rovnaké a naša činnosť B by ich nijako neovplyvnila a nastali by tie isté okolnosti, ktoré nás dnes vedú k tomu, že si dnes hovorím, že B by bola lepšia činnosť ako A? Nepoznáme predsa žiadnu alternatívnu históriu. Vieme teda vôbec porovnať v čase nejaké ekonomické javy? Ako veľmi sme si pritom istý tým, že naše alternatívne konanie B z minulosti, by dnes znamenalo presne to, ako vnímame B dnes. Z objektívneho hľadiska by sme o chybe mohli hovoriť len vtedy, ak by sme poznali budúcnosť. Ak by sme ju totižto poznali, t.j. vedeli, že sa stane B, ak budeme konať A a my nevykonáme A a stále budeme predpokladať B, potom platí, že sme objektívne urobili chybu. Avšak budúcnosť, ako každý z nás vie, nepoznáme. A ak nepoznáme budúcnosť, ako vieme vlastne povedať, že sme urobili v minulosti chybu? Faktom však je, že to robíme, vieme sa z chyby poučiť. A dokonca nám to vychádza. V čom je teda podstata koncepcie chyby? Čím je vlastne chyba? Ako ju rozpoznáme a ako ju vnímame a identifikujeme tak, aby sme sa mohli poučiť, t.j. vyvarovať sa podobnej chybe opätovne v budúcnosti a zlepšiť tak stav veci a uspokojovania našich potrieb? Ako čitateľ vidí, opätovne riešime v princípe jediný problém, t.j. ako uchopujeme budúcnosť.  Od toho sa bude odvíjať i naše vnímanie chyby.

Predtým, ako pristúpime k tu navrhovanému riešeniu, ktoré si opätovne nebude nárokovať na úplnosť, ukážme si, čo o chybe hovoria iní autori ako je Mises, Kirzner, Shackle – Lachmann a Hülsmann. Koncepcia chyby ich zaujímala z rôznych hľadísk. Mises (1949) hovorí, že človek pri svojom konaní samozrejme realizuje chyby a ekonómia „deals with real man, weak and subject to error as he is, not with ideal beings, omniscient and perfect as only gods could be.“ (1952, p. 97). To však neznamená, že je konanie človeka iracionálne. Naopak, jeho konanie je podľa Misesa vždy racionálne. Vždy koná tak, aby čo najlepšie uspokojil svoje potreby. To, že neskôr v čase vyhodnocuje, že dané konanie nakoniec neviedlo k želanému výsledku, nie je dôsledok iracionality, ale buď dôsledok súvisiaci s mierou nášho poznania a to napr. roľníka z minulosti, ktorý vzýva bohov za lepšiu úrodu voči roľníkovi zo súčasnosti, ktorý používa nové metódy zvyšovania úrodnosti, kedy vie druhý o pestovaní viac, ako prvý. Obaja však z hľadiska Misesovej praxeológie konajú racionálne, len s inou mierou poznania. Roľník z minulosti nekonal iracionálne a neurobil ekonomickú chybu. Naopak správal sa racionálne a len nemal to poznanie, ktoré má roľník dnes a ten zas nemá to poznanie, ktoré bude mať roľník niekedy v budúcnosti. To isté platí o akomkoľvek podnikateľovi, pričom úspešného od neúspešného nedelí koncepcia chyby, ale ich šikovnosť odhadovať potreby ostatných. Je nutné konštatovať, že pre Misesa (akoby) neexistuje možnosť realizácie skutočnej chyby, existuje tu len ignorancia poznania a ignorancia lepšieho odhadu budúcich potrieb ostatných, vrátane seba samého. Ignoranciu je samozrejme možné neustále naprávať a odstraňovať jej vyššiu mieru a nahrádzať ju nižšou. Avšak to podľa Misesa nie je chyba. Nemožnosť retrospektívne odhaliť chybu súvisí s koncepciou cieľavedomého konania.

To znamená, ako hovorí Kirzner (2015), že v samotnom axióme konania, ktorý je založený na cieľavedomej zmene stavu uspokojenia človeka, je zakomponovaná nemožnosť, z retrospektívneho hľadiska vyhlásiť, že človek konal chybne. Človek si môže len želať, aby bol lepšie informovaný, mal lepšie zručnosti, či lepším spôsobom skombinoval zdroje, ako to urobil. To však neznamená, že urobil chybu. To, čo už Kirzner neimplikuje je to, že u Misesa je chyba možná len v kontexte druhého. Aj keď Mises nepomenováva fenomén chyby explicitne intersubjektívne, smeruje k nemu. To sa dá vidieť na výrokoch typu: „Entrepreneurial errors result in losses for the inefficient entrepreneurs which are counterbalanced by the profits of the efficient entrepreneurs.“ (1949, p. 298). Bez kontextu druhého by Mises nemohol hovoriť o úspešnom a neúspešnom podnikateľovi. Je to práve rozdiel medzi úspešným a neúspešným podnikateľom – tým, ktorí je obdarenejší lepšie predpokladať budúce súvislosti a tým, ktorí to vie horšie, čo umožňuje Misesovi (alebo akémukoľvek pozorovateľovi) vyhlásiť, že podnikateľ spravil chybu a že sme bytosti, ktoré ekonomické chyby robia.

Kým Mises konštatuje, že existencia chyby je prirodzenou súčasťou človeka, tak Kirzner (1960, 2015) pátra po pôvode ekonomickej chyby hlbšie. Ukazuje, že tento problém je v ekonomickej teórii mierne zanedbaný. Ako príklad snahy o relevantnú definíciu koncepcie chyby v zmysle jej vedeckého poznania uvádza príklad diskusie medzi Benedettom Crocem a Vilfredom Paretom. Croce rozlišuje tzv. technický charakter chyby a ekonomický charakter chyby. Technický súvisí s poznaním okolitej reality. Slovami Misesa ide práve o porovnanie poznania napr. dvoch roľníkov susedov, kedy jeden vzýva bohov a druhý sa riadi poznaním o najlepšom pestovaní plodín. Rozdiel v poznaní súvisí práve s objektívnou chybou jedného a správnym rozhodnutím druhého[72]. Croce sa snaží identifikovať podobným spôsobom i ekonomický charakter chyby. Tvrdí, že ekonomická chyba nastane vtedy, ak človek koná proti sebe, resp. svojmu presvedčeniu, či cieľom, ktoré si dal. Croce hovorí o chybe vôle, t.j. človek si síce želá to alebo ono, ale v skutočnosti si želá vlastne niečo iné. Táto koncepcia bola kritizovaná Giorgiom Tagliacozzom, ktorý preukazuje, že nič také, ako chyba vôle neexistuje. Vedecky sa nedá rozlišovať medzi chybnými a správnymi cieľmi. Ako píše Kirzner, ak raz prijmeme predpoklad, že človek má tú možnosť zmeniť zajtra svoje ciele, ktoré boli včera ešte iné, tak nie je možné hovoriť o nejakom chybnom cieli. Kirzner (1960, pp. 169 – 172, a 2015) vysvetľuje, že z hľadiska toho, že konáme cieľavedome, skutočne nie je možné retrospektívne vyhlásiť, že sme v minulosti spravili chybu, pretože aj vtedy sme konali cieľavedome. Kirzner si však uvedomuje, že existencia chyby je skutočne niečo, čo existuje aj z vedeckého hľadiska. Nie je len naším vzlykaním o tom, keby bolo niečo inak, tak by sme boli na tom o niečo lepšie. Vieme sa jednoducho učiť. Kirzner prichádza preto podľa neho s koncepciou tzv. jednoznačnej chyby (genuine error). Ukazuje ju na príklade človeka, ktorý kráča po ulici a síce vníma ponuku jabĺk za 1 USD, vojde však do druhého obchodu trochu opodiaľ od prvého a kúpi tie isté jablká za 2 USD. Podľa Kirznera sa jedná o jednoznačnú ekonomickú chybu, ktorá vytvára zároveň vhodné podmienky na podnikanie, kedy existujú iní ľudia, ktorí sú všímavejší ako náš pouličný chodec a daný rozdiel využijú a cenový spread, ktorý na trhu existuje znížia alebo zlikvidujú. Kirzner pri diskusii o chybe však rovnako explicitne neimplikuje, že sa jedná o intersubjektívny fenomén.

Kirzner (1992) popri predstavení vlastnej koncepcie chyby zároveň kritizuje ultra-subjektivistov – Shackle a Lachmann – za ich interpretáciu problému chyby na základe nemožnosti odhadnúť budúcnosť. Z danej interpretácie sa dá ľahko implikovať, že nič také ako chyba neexistuje a to z toho dôvodu, že každá udalosť v našom živote je veľmi unikátna a myseľ na ňu reaguje unikátnym a neopakovateľným spôsobom. Aj keď by pravdepodobne mnohí interpretátori Misesa so mnou nesúhlasili, tak klasicky vnímaná pozícia Misesa (bez vyššie uvedenej poznámky o chybe v kontexte druhého), je v princípe rovnaká akú zaujímajú ultra-subjektivisti. Odlišný je len kontext vysvetlenia a vyššia miera precíznosti argumentu u ultra-subjektivistov, že je nutné hovoriť o tom, že naše vnímanie chyby je chiméra. Je to skôr nižšia miera konzistencie Misesa, ktorá ho akoby uchránila pred identickými vyjadreniami. Mises totižto vo svojom systéme nemá priestor pre apriórne intersubjektívne javy, ktoré však implicitne a nevedome v popise chyby identifikoval. Ešte predtým, ako predstavíme náš prístup ku koncepcii chyby, pozrime sa na diskusiu o chybe u prof. Hülsmanna (2000), ktorý má skutočne niekoľko veľmi zaujímavých náhľadov na problém chyby. 

Hülsmann (2000) hovorí, že koncepcia chyby / úspechu je priamo dichotomicky zakomponovaná vo voľbe. Všetci vieme, že niekedy, keď sa rozhodujeme, môže naše konanie viesť k úspechu alebo neúspechu. Chyba má viaceré psychologické podoby, ktoré je veľmi ťažko zadefinovať presnými pojmami a hovoríme skôr o „whims, fancies, follies, greed, jealousy, illusion“ (p.5). Za chybu považuje Hülsmann (2000, p. 5) nasledovné: „error is the failure of the choosing person to select the project most important for him.“ Rovnako ako Kirzner upozorňuje, že koncepciu chyby nie je možné popisovať v kontexte psychologického hodnotenia nášho konania, v zmysle „čo by, ak by“, resp. v kontexte myslených preferencií. Je to voľba, ktorá spôsobuje, že sa niečo stane a následne, sme s daným konaním spokojný alebo nie v zmysle našich potrieb. Chybu a konanie vníma Hülsmann v kontexte objektívne existujúcej reality, ku ktorej subjektívne hodnotenie smeruje na základe objektívnych čŕt reality. Hülsmann (2000, p. 13) tvrdí:

„Something does not have high utility because we value it highly. Our valuing must be reasonable; it must assess the object’s utility correctly. In other words, something is not (objectively) importantbecause we think it is or want it to be. Our thoughts must be fitting and our wants rightly understood to gauge its real importance“. (bold sú pôvodné italic)

Hodnota, bez ohľadu na to, že je subjektívne určovaná, má podľa Hülsmanna objektívnu zložku, čo podľa neho implikujú i viacerí autori ako je napr. Condillac, či Jevons, keď diferencujú medzi hodnotou (value), ktorá má subjektívny charakter a objektívnym významom (objective importance), ktorý nazývajú utility statku. Hülsmann doslova hovorí o tom, že nie je možné realizovať voľbu a súvisiace hodnotenie bez toho, aby sme sa vyhli predpokladu existencie objektívneho hodnotenia danej možnosti. Hülsmann sa tu púšťa na veľmi tenký ľad, ktorý sa netýka objektívnej existencie reality per se, ale objektívneho hodnotenia reality per se, pričom zároveň tvrdí, že niekedy je daná objektívna zložka hodnotenia objektívna len pre hodnotiteľa a nikoho iného. Jedná sa o zvláštny prístup k tomu, čo znamená objektívny hodnotový charakter statku, či projektu, avšak pochopiteľný z hľadiska koncepcie chyby. A to vzhľadom na to, že hlavne pri hodnotení v čase potrebujeme porovnávať porovnateľné, čo sa Hülsmann pravdepodobne snaží práve implikovaním existencie objektívnej zložky hodnotenia[73].

Ďalší podstatný Hülsmannov náhľad na problém chyby je spojený s tým, že koncepciu chyby používa v móde kontra-faktuality, kedy človek uvažuje viaceré konkurenčné projekty, ktoré sa nám javia ako podstatné a medzi ktorými sa rozhodujeme (v danom čase) na základe toho, čo považujeme za správne, pričom realizácia ostatných projektov je považovaná za potenciálne chybné rozhodnutie. To je dôležité z hľadiska dichotómie správnosti/chybnosti konania. Konanie a chyba tak nie je závislé od poznania budúcnosti. Konanie môže byť ako úspešné, tak i neúspešné a to aj v kontexte neistoty, v ktorej konáme; „the notion of success is only a comparative element of our understanding of the world.“ (p. 14). Hülsmann sa týmto spôsobom snaží odpovedať skepse ultra-subjektovistov. Úspech / chyba je totižto iba implikovaná v konaní, nie na ňom závislá. Tvrdí, že nemôžeme nikdy dokázať, že naše konanie buď nemôže byť chybné alebo naopak musí byť chybné za nejakých podmienok. Akonáhle zvolíme nejaké konanie, jeho úspech / neúspech je závislý na empiricky zistených individuálnych podmienkach. Chybu spravíme vtedy ak porovnáme implikácie nášho konania voči inému konaniu, u ktorého implikujeme vhodnejšie výsledky v čase rozhodovania sa. Hülsmann (2000, p. 20) píše: 

„One has to identify other concrete actions that would have been possible and determine whether they would have been more important. In short, one cannot apply equilibrium analysis by reference to any a priori standards. The standard of comparison must be a concrete action that also could have been performed in the same concrete historical situation“.

Pri voľbe teda porovnáme konanie s alternatívnym konaním tu a teraz a nie konanie s iným konaním, ktoré môžeme potenciálne vykonať v budúcnosti. Tu má však opätovne Hülsmann problém v koncepcii. A to ten, že nepoznáme alternatívnu históriu. A ak ju nepoznáme, nevieme vlastne určiť štandard porovnania. Ak to má byť len kontrafaktuálny štandard porovnania ostávame len na psychologickej úrovni toho, „čo ak, možno“, ktorú však sám Hülsmann odmieta. Opätovne budeme musieť zrealizovať úpravu inak logického tvrdenia, že porovnávame pri rozhodovaní sa minimálne dve alternatívy tak, aby bolo uplatniteľné a všeobecne platné v čase a musíme vysvetliť, ako ho ľudia používajú. Z tohto hľadiska ide v princípe o kritéria toho, ako posudzujeme dva myslené projekty a prečo si myslíme, že jeden je správny a druhý, ktorý odsúvame do kontra-faktuálnej oblasti, je mylný. Aj keď je pravda, že nevieme odhaliť chybu ex ante, v móde ex ante o alternatívnych projektoch v kontexte vyhnutia sa chybe uvažujeme. A na to potrebujeme kritériá, ktoré nemajú len psychologický charakter. Naopak, musíme ukázať a dokázať, že naše konanie buď nemôže byť alebo naopak musí byť chybné za nejakých podmienok a okolností. Inak nemôže platiť, že chybu odhaľujeme ex post a to vzhľadom na to, že nepoznáme alternatívnu históriu, ktorá by nám ukázala, že sme chybu ex post spravili. Inými slovami musíme identifikovať nejaké apriórne podmienky chyby, ktoré v nami predstavenom kontexte budú mať samozrejme charakter evolučne (intersubjektívne) vzniknutých apriórnych kritérií. Ak by totižto platilo tvrdenie v Hülsmann (2000, p. 20), že „the standard of comparison must be a concrete action that also could have been performed in the same concrete historical situation“, musí priznať, že ultra-subjektivisti majú pravdu. Pretože z konkrétneho hľadiska nič také, ako „the same concrete historical situation“ neexistuje, resp. ako sme už povedali, nepoznáme alternatívnu históriu, voči ktorej je nutné individuálne vnímané faktuálne a kontrafaktuálne projekty posudzovať.

Hülsmann ďalej ukazuje, ako je náročné analyzovať chyby u jednotlivca – napr. Robinsona, kedy jednoducho o jeho hodnotovej škále a úmysloch nič nevieme. Hülsmann tvrdí, že ho môžeme hodnotiť len tak, ako hodnotí matka svoje dieťa, či skutočne robí to najlepšie, čo má, a či nerobí z jej hľadiska chyby. A ak sa vôbec chceme pustiť do hodnotenia konania Robinsna, tak na dané hodnotenie musíme minimálne predpokladať nejakú stabilitu jeho hodnotových preferencií. Avšak to by bol len pokus, snaha. Nie objektívne hodnotenie. Jedine Robinson je schopný identifikácie svojej chyby a to v kontexte deviácie plánov a reality.

Čo je pre nás zaujímavé a zároveň zvláštne je, že nakoniec Hülsmann odmieta intersubjektívny náhľad na koncepciu chyby, ktorú má pred očami. Tvrdí (2000, p. 22):

„The first thing to emphasize is that we are still interested exclusively in the success or failure of individual actions. It would be groundless to argue that the choices of other market participants determine which of our actions are right or wrong, for this does not affect whether our actions actually are right or wrong. General equilibrium is reached when all individuals choose what is for each the most important course of action. We do not have to bother with the question of whether general equilibrium is ever reached, however, as long as we are sure that it can be reached.“

Zaujímavé a zvláštne je to z hľadiska toho, ako pokračuje jeho argumentácia. Tvrdí totižto, že trh porovnáva nielen činnosti podnikateľa v zmysle toho, aké konanie zvolí, ale aj v kontexte ostatných podnikateľov, čo explicitne implikuje intersubjektívne porovnanie. Ďalej dáva príklad dvoch predavačov zmrzliny. Ich produkt považuje trh za identické produkty, avšak oni ich predávajú za odlišné ceny. Jeden pritom predáva zmrzlinu pred školou a druhý pred domovom dôchodcov. Udáva rôzne príklady toho, prečo sú možné rozdielne ceny daných produktov za rôznych či už individuálnych podmienok (jeden predavač neznáša deti) alebo objektívnych podmienok (druhý predavač sa musí vysporiadať s gangom školákov) a pod.. Ukazuje, že napr. Stephen Shmanske by o danej situácii vyhlásil, že trh nie je v dis-ekvilibriu, vzhľadom na neexistenciu dokonalého informačného benchmarku, ktorý účastníci trhu dajme tomu nemajú a je im preto jedno, že je daný identicky vnímaný produkt predávaný za rôzne ceny. Tvrdenie je však možné postaviť voči tvrdeniu Kirznera, ktorý by hovoril o opaku a o tom, že sa jedná o objektívnu chybu. Hülsmann uzatvára tento kontrast len otázkou, že teda, „kto má pravdu?“ Odpovedá, že porovnať dvoch predavačov zmrzliny je relevantným porovnaním, aj keď nevieme, či boli posúdené danými predavačmi všetky eventuality a aj alternatívy, ktoré nakoniec viedli k rozdielnym cenám. Hülsmann sa však nakoniec pýta sám seba, do akej miery je objavenie takejto chyby relevantné. Odpovedá, že to musí posúdiť už každý sám. Nakoniec uzatvára, že štandardy toho, čo je a nie je úspech sa neustále menia, pretože až ex post môžeme porovnať to, čo je, s tým, čo by bolo, v kontexte posúdenia nejakej inej alternatívy a tak odhaľujeme naše chyby. Ak by to však platilo, že sa naše štandardy neustále menia, ako by fungoval vôbec princíp porovnávania? Máme potom vlastne na koncepciu chyby nejakú explicitnú odpoveď. Raz môže byť totižto chyba posúdená z jedného, inokedy z druhého hľadiska a to aj pri jednom človeku. O tom, ako je možná vzájomná koordinácia ľudí a učenie sa z chýb druhého, by sme na základe tohto druhu výkladu, nevedeli už povedať vôbec nič. 

Je škoda, že sa Hülsmann omnoho viac nezameral práve na intersubjektívne spomínaný charakter odhalenia chyby a uspokojuje sa s konštatovaním, že je to na individuálnom posúdení, či takýchto charakter chyby prijmeme alebo nie. Možnosť individuálneho rozhodnutia posúdiť intersubjektívne odhalenej chyby napr. na príklade zmrzlinárov totižto implikuje, že týmto spôsobom je možné chybu vlastne identifikovať. A vzhľadom na naše pátranie si čitateľ možno všíma, že okolo intersubjektívne vnímaných ekonomických súvislostí môžu jednotlivci vytvárať štandardy ich vnímania a vzájomného porovnania. Zároveň je nutné konštatovať, že Hülsmannova argumentácia o neustálej zmene štandardov toho, čo je a čo nie je úspech vedie k výraznej miere relativizmu, kedy by človek nevedel v čase posúdiť vlastne nič, čo je inak veľmi podobná pozícia, akú majú ultra-subjektivisti.

Je to paradoxne práve intersubjektívne porovnávanie, ktoré podľa môjho názoru umožňuje koncepciu chyby vysvetliť a ako som sa snažil ukázať vyššie okolo tejto možnosti uvedení autori veľmi intenzívne pátrali. Paradoxne, je na individuálnej úrovni možnosť identifikovať chybu omnoho problematickejšia. Ešte predtým, ako sa pustíme do celkového vysvetlenia, len skúsim navnadiť čitateľa, že intersubjektívne porovnávanie je v kontexte chyby veľmi inštruktívne. Ak si totižto predstavíme buď vyššie uvedený Kirznerov alebo Hülsmannov príklad – o obchode s jablkami, či predavačmi zmrzliny, tak vidíme niekoľko vecí. Po prvé, porovnávame v rovnakom čase dve konania ľudí, t.j. rovnaký ekonomický kontext. Po druhé implikujeme v príkladoch dve rovnaké situácie súvisiace s produktom, ktorý je trhom posudzovaný rovnako. Po tretie implikujeme, že informácia o daných rozdieloch je prenositeľná a objaviteľná. Je jasné, že v kontexte oboch prípadov môžeme vymýšľať rôzne dôvody, prečo sa dané ceny líšia a prečo sa teda nejedná o chybu; či už je to radosť spotrebiteľa kupovať jablká práve v tom a nie inom obchode, lebo je tam sympatický predavač, alebo pretože predavač zmrzliny nepredáva pred školou, lebo nemá rád teenagerov. V kontexte chyby sa jedná ale o zástupné problémy, ktoré dokáže riešiť štandardizácia pravidiel pre obchodovanie.

Štandardizáciu vidíme napr. na rozvinutých trhoch, na rozdiel od príkladov Kirznera a Hülsmanna, ktoré popisujú veľmi nerozvinutý trh. Rozvinuté trhy sú napr. burzy, kde sa po formálnej i obsahovej stránke obchoduje štandardizovaný produkt štandardizovaným spôsobom, čo nakoniec umožňuje nielen identifikovať chybné konanie, odstraňovať ho (napr. arbitrážne), ale implikuje to i existenciu intersubjektívne identifikovanej chyby, ktorú aj napriek subjektívnemu (Lachmannovskému) charakteru vnímania danej situácie (t.j. Lachmanovskej subjektívnej interpretácii cien), chápeme identickým a štandardizovaným spôsobom, t.j. všetci rovnako a to aj vtedy, ak sa ho už individuálne rozhodneme využiť tak, či onak. A tento štandardizovaný spôsob implikuje nielen to, že ostáva už na individuálnom posúdení každého z nás, či ho využijeme alebo nie. Implikuje omnoho viac – že ho minimálne aktéri na danom trhu dobrovoľne používajú a riadia sa nim. To isté je možné implikovať aj v konkrétnych príkladoch uvedených Kirznerom i Hülsmannom; chyba na daných trhoch môže existovať, ak tam existujú rôzne druhy štandardizácií – predavači zmrzliny môžu predávať nejako štandardizovaný produkt, ktorý štandardizuje napr. cech zmrzlinárov, alebo existujú štandardizované etické pravidlá obchodovania daných produktov, existuje vymáhanie vlastníckych pravidiel a ich vymáhanie chráni nielen spotrebiteľa ale i podnikateľa. Akonáhle existujú štandardy, Kirznerova i Hülsmannova koncepcia chyby je relevantná. Vieme, čo máme porovnávať s čím. Inými slovami aj v ich príkladoch je možné implikovať, že intersubjektívny charakter chyby je relevantnou koncepciou a nie je len o Hülsmannovom individuálnom rozhodnutí sa, či dané porovnanie individuálne využijeme alebo nie. Otázky, ktorým čelíme sú teda, čo je ekonomická chyba a aký má charakter? Môže byť identifikovaná len na individuálnej alebo aj na intersubjektívnej úrovni? Ako odhaliť, že sme spravili chybu a ako sa z nej vieme poučiť a už ju neopakovať, ak platí, že okolnosti, pri ktorých nastala sa už nemusia nikdy opakovať?

Technická chyba

Je zjavné, že problém chyby má viaceré roviny. Koncepciu ekonomickej chyby vnímame určite v kontexte okolitej reality. Okolitá realita je totižto predmetom nášho záujmu v zmysle uspokojovania našich potrieb. Crocem identifikovaný technický charakter chyby súvisí s mierou nášho poznania reality, ktorú využívame na uspokojovanie našich potrieb. Identifikácia chyby súvisí rovnako s posúdením plánu a výsledku. V prípade, že sa výsledok nezhoduje (z technického hľadiska) s predpokladmi, pátrame po príčinách toho, prečo sa tak nestalo. Vtedy sa rozhodujeme buď odstrániť dané príčiny a zlepšiť naše poznanie, napr. lepšími metódami produkcie plodín a opustenia vzývania bohov, ktoré je menej úspešné. Druhá možnosť je, že identifikovanú chybu zakomponujeme do našich plánov v prípade, že odstránenie danej chyby nemá ekonomický zmysel, napr. započítame do režijných nákladov náhodne rozbitú fľašu, pretože napr. odstránenie chyby súvisiacej s náhodne rozbitou 1 fľašou z milióna nemá ekonomický zmysel. Tretia možnosť, ktorá súvisí s našim obmedzeným poznaním reality a našimi chybami sú rôzne druhy poistení, ktoré súvisia s frekvenciou výskytu niektorých javov (class probability). Tento druh chýb má objektívny charakter, ktorý je uchopiteľný pre každého v princípe rovnako. Na jeho základe sa rovnako vieme učiť a zlepšovať.

Subjektívne je v tomto prípade vnímaný len ekonomický charakter technickej chyby, t.j. či sa nám ňou oplatí alebo neoplatí zaoberať v kontexte našich plánov a či s danou chybou vieme/nevieme ekonomicky zmysluplne nažívať. To zároveň neznamená, že posúdenie chyby sa nemení na základe intersubjektívneho vnímania týchto chýb. Pokojne sa môže napr. stať, že ekonomická ignorancia technickej chyby u jedného podnikateľa, vyvoláva vyššiu mieru úspešnosti u druhého podnikateľa, ktorý vie ekonomicky zmysluplne danú chybu odstrániť napr. inou kombináciou kapitálových zdrojov, čím zvyšuje svoju úspešnosť na úkor ignorancie technickej chyby prvého.  

Subjektívny charakter ekonomickej chyby

Druhá rovina uchopovania koncepcie chyby vyplýva zo subjektívneho náhľadu na realitu a ostatných ľudí v spoločenstve. Vždy a za každých okolností je to konkrétny človek, ktorý vníma okolitú realitu a konanie ostatných v spoločenstve. Vzhľadom na fakt, že dichotómia chyby / úspechu súvisí nevyhnutne s konaním, Hülsmann správne zameriava posúdenie chyby v kontexte kontra-faktuálneho projektu. Problém, pred ktorým na subjektívnej úrovni stojíme, je Hülsmannova požiadavka na hodnotenie, ktorá má u Hülsmanna jednak subjektívnu, ale i objektívnu časť. Interpretácia problému v Hülsmann (2000) je problematická a to vzhľadom na to, že Hülsmann vzťahuje na projekt, ako súčasť reality (projekt prebieha v realite), objektívne hodnotiace prvky. Je to však človek, kto realitu uchopuje a interpretuje v kontexte nášho subjektívneho hodnotenia. Pri subjektívnom hodnotení neexistuje objektívny prvok hodnotenia, ktorý je odvodený z objektívnej reality. Existuje len prisúdenie hodnoty prvkom reality, na základe ich objektívnych vlastností. Čo však neimplikuje objektívnu zložku hodnotenia. Hodnotenie môže byť jedine subjektívne. Faktom však ostáva, že pre hodnotenie v čase potrebujeme porovnávať niečo, čo porovnateľné je.

Problém vieme vyriešiť opätovne použitím vyššie predstavenej modifikácie teórie subjektívnej hodnoty, kedy sa jedná o uspokojovanie sumy potrieb prostredníctvom sumy (portfóliom) statkov. Myšlienkový koncept sumy potrieb je zrkadlený v realite prostredníctvom portfólia statkov / projektov. Nejedná sa tu o posudzovanie úspešných / neúspešných statkov / projektov per se, ale posúdenie úspešných / neúspešných statkov / projektov v kontexte ich pridania / odobratia do / z portfólia, t.j. o posúdenie marginálnej zmeny portfólia tak, aby človek čo najlepšie uspokojoval svoju sumu faktuálne, ale i kontrafaktuálne vnímaných potrieb v časovom kontinuu. Časovo invariantná zložka, ktorá je v čase vyhodnocovaná a porovnateľná, je koncepcia portfólia, ktorá je v minulosti, dnes i v budúcnosti tým istým. Jednotlivé statky / projekty, ktoré tvoria dané portfólio, sú danou koncepciou relativizované a v rámci portfólia majú len relatívne postavenie. Úspech / chyba je potom vyhodnocovaná identicky ako tvrdí Hülsmann, avšak ako vidíme v inom a to porovnateľnom kontexte. Konanie je zamerané na tvorbu portfólia. Realizovaný projekt má za cieľ vytvoriť takú stavbu portfólia, ktorá zabezpečí v čase vyššiu mieru uspokojovania sumy potrieb. Úspech / chyba je potom vyhodnocovaná faktuálne a kontrafaktuálne v zmysle kompozície portfólia. To značí, že za úspešné konanie budeme považovať to konanie, ktoré spôsobuje, že výsledné portfólio statkov uspokojuje potreby podľa očakávaní a naopak, pričom stále platí, že človek preferuje vždy vyššie pred nižším uspokojením potrieb. Ako zároveň vidieť úspech / chyba má relatívny charakter a nie absolútny charakter. Avšak na rozdiel od Hülsmanna je štandard porovnávania vo svojej formálno-abstraktnej podobe identický a mení sa len jeho konkrétna podoba. Ex ante kritériom porovnávania úspechu / chyby je predpokladaný stav portfólia v kontexte predpokladaných (kontra-faktuálnych) celkových potrieb. Kritérium úspechu / chyby musí byť práve preto vzťahované k budúcnosti, nie k dnešku. Ex post vyhodnotením úspechu / chyby je reálne vnímaný stav portfólia v kontexte existujúcej sumy faktuálnych i ­­kontrafaktuálnych potrieb, vzhľadom na fakt spätného posudzovania a porovnávania stavu portfólia predtým a teraz, avšak zároveň v kontexte budúcnosti, kam smeruje neustále naše konanie. Myslenie človeka je totižto neustály prúd, ktorý smeruje do budúcnosti. A len v kontexte tohto prúdu, môže byť hodnotená minulosť i prítomnosť (ktorá sa minulosťou neustále stáva). To značí, že ex-post hodnotenie úspechu/chyby sa deje v kontexte toho, ako vie nadobudnuté portfólio odstrániť alebo zmierniť stav potenciálne vnímaného nepokoja neskôr v čase. 

Človek týmto spôsobom vlastne vie povedať, že urobil chybu aj vzhľadom na to, že v minulosti existoval iný ekonomický kontext, aký je dnes, a aký bude zajtra. Čo sa týka eliminácie chyby v kontexte budúcnosti, tak budúcnosť v jej konkrétnej podobe nepoznáme. Avšak vieme ju uchopovať, pretože relativizujeme jej konkrétnu podobu. To znamená, že sa pripravujeme na čo najviac potenciálnych eventualít, ktoré nám budúcnosť prináša. Portfóliom. A čím viac eventualít vieme eliminovať, tým viac máme uspokojený nejaký komplex potrieb, ktoré vnímame v kontrafaktuálnom stave alebo aj tie, o ktorých ešte ani nič nevieme a ktoré ešte len vzniknú ako produkt myslenia. Individuálne alebo interpersonálne stratégie sú už v tomto kontexte rôzne. Či už je to budovanie vysoko rôznorodého portfólia statkov, či snaha o výmenu časti portfólia s druhým človekom, či vynález peňazí ako najlikvidnejšej komodity, ktorá zabezpečí, že to, čo potrebujeme, si kúpime, bez ohľadu na to, aké budeme mať v budúcnosti potreby (samozrejme za daných rozpočtových obmedzení). Ostáva nám vysvetliť ešte intersubjektívny charakter koncepcie chyby.

Intersubjektívny charakter ekonomickej chyby: Definícia koncepcie  

Tretia rovina koncepcie chyby vyplýva z ekonomickej koordinácie. Ako som už viac-krát spomenul vyššie, je to hlavne tento charakter chyby, okolo ktorého vyššie spomínaní autori „krúžili“, avšak nepomenovali ho explicitne a ani ho explicitne nevysvetľovali. Intersubjektívna chyba, ako naznačuje termín „intersubjektívny“ je chyba, ktorá je subjektívne vnímaná minimálne dvoma ľuďmi. To implikuje nejaký druh dohody, pričom ak existuje dohoda dvoch ľudí, nemal by byť problém rozšírenia danej dohody na ďalšie subjekty v spoločenstve. Intersubjektivita implikuje, že sa jedná o kombináciu individuálnych štandardov chyby tak, že vzniká vzájomne zdieľaný štandard chyby, ktorý vieme použiť a porovnať voči nemu ekonomické činnosti všetkých jednotlivcov[74]. Chyba alebo úspech je vnímaná danými subjektmi rovnako. Na to, aby platila táto podmienka, musí existovať nejaké kritérium, na základe ktorého obaja jedinci povedia, že toto je úspech a toto je chyba. Štandard musí byť trvácny v čase, musí byť každým uchopiteľný rovnako a každému musí prinášať identickú informáciu a to bez ohľadu na paradoxné súvisiace tvrdenie, že informačná interpretácia daného štandardu môže mať aj individuálny a unikátny Lachmannovský charakter[75].

Subjektívny štandard chyby pre porovnávanie na individuálnej úrovni, t.j. napr. v Robinsnovskom svete, je portfólio statkov. Ako sme uviedli vyššie, vývoj portfólia umožňuje jednotlivcovi porovnávať svoju úspešnosť / neúspešnosť v čase v zmysle možnosti vyššieho / nižšieho uspokojovania jeho potrieb, pričom platí, že človek preferuje vyššie pred nižším uspokojením nejakej kombinácie jeho potrieb v čase. Aj jednotlivec tak môže porovnávať svoju úspešnosť alebo neúspešnosť. Vzhľadom na to, že žijeme v spoločenstve, tak táto koncepcia portfólia vzhľadom na jej abstraktný charakter už na individuálnej úrovni dvoch jednotlivcov, ktorí ale so sebou vzájomne ekonomicky nekooperujú, umožňuje vzájomné porovnávanie a implikácie chyby jedného voči druhému. To značí, že ak je moje portfólio tvorené jedným spôsobom a vidím, že portfólio suseda je tvorené inak, tak si viem predstaviť, že ak by som mal jeho portfólio, mal by som sa dnes / zajtra buď lepšie alebo horšie. To však stále nevedie k nejakému všeobecnému normatívnemu ekonomickému princípu – štandardu. V prípade dvoch nekooperujúcich susedov je to vlastne len porovnanie koncepčne rovnakých, avšak plne individuálnych štandardov. Už na tejto úrovni však môže človek X napr. závidieť Y alebo obdivovať, alebo opakovať to, čo robí Y. To neznamená, že Y musí danú situáciu vnímať rovnako.

My však potrebujeme vysvetliť zdieľaný, trvajúci a vzájomný štandard, ktorý zároveň rovnako vyjadrujem ja i ktokoľvek iný. Štandard, ktorý umožní vzájomné porovnanie, a to aj vtedy, keď stále Lachmannovsky platí, že zo subjektívneho hľadiska môžeme danú informáciu interpretovať akokoľvek. Nejdeme tu však zabraňovať niekomu interpretovať to, či ono, ako on chce. Z hľadiska koordinácie jednotlivcov, chceme len vysvetliť, že ak sa chce ten, či onen človek porovnať s druhým, tak tento druh štandardu mu to umožní. Umožňuje totižto vytvoriť benchmark a identický druh cieľa (peňažný zisk), o ktorom budeme hovoriť neskôr.

Na popis štandardu však potrebujeme ekonomickú interakciu dvoch a viac ľudí. Výmena kvalitatívne mení akúkoľvek situáciu, ktorá je vnímaná čisto na subjektívnej úrovni. Výmena je stav, kedy človek X preferuje portfólio P2, ktoré bude obohatené o statok A, ktorý získa od človeka Y a ochudobnené o statok B, ktorý človek X človeku Y venuje (vice versa z hľadiska Y a jeho portfólia) pred nejakým existujúcim portfóliom P1, ktoré bude obsahovať len A. Človek X posudzuje, či P2 je výhodnejšie ako P1. Na tomto základe vie subjektívne vyhodnotiť, svoj zisk / stratu v prípade, že výmenu uskutoční. Vtedy zvažuje, či získané P2 uspokojuje jeho potreby viac ako pôvodné P1 v kontexte plynúceho času. Výmena statku A za B odhaľuje i časť preferencií Y a časť preferencií X voči marginálnej zmene ich portfólií P1 a P2. Avšak tento druh výmeny sa raz zrealizuje a skončí. Ekonomické plány jednotlivcov sú však odhaľované len v rámci jasne stanoveného časového okamihu výmeny. Po realizácii výmeny sa však opätovne zahalia „subjektívnym rúškom tajomstva“. Koordinácia je ďalej „ovládaná“ len inštitucionálnym rámcom spoločenstva (napr. že jeden neukradne niečo druhému).

Výmena, ktorá je zrealizovaná a zároveň ukončená tu a teraz, je pre nás nepoužiteľná. Pri ekonomickej koordinácii plánov, t.j. pri koordinácii ekonomických intencií a myšlienok ľudí smerom do budúcnosti založených na výmene tu a teraz by absentovala štruktúra trvania danej interakcie v čase, čo by malo nevyhnutne negatívny vplyv na mieru koordinácie[76]. Výmena tu a teraz nedáva pre rozpoznanie intersubjektívnej chyby veľký priestor. Chybu by sme vedeli posudzovať jedine zo subjektívnej úrovne dvoch ľudí a z implikácie toho, že v prípade, že dvaja ľudia vstúpia do výmeny, je to pre nich výhodné, čo ďalej implikuje, že ex ante predpokladali, že výsledný stav ich portfólií bude napĺňať očakávania viac ako keby do výmeny nevstúpili[77]. Ako však z tohto predpokladu odvodiť porovnateľné kritériá úspešnosti našich činností navzájom a hlavne v čase? 

Pre popis ekonomickej koordinácie v čase práveže potrebujeme popísať v čase trvajúcu štruktúru koordinácie. Tú nám poskytuje výmena, ktorá v čase i plynie; dlhová výmena. Trvanie a existencia v čase vytvára koncepciu záväzku, vyjadreného v nejakom statku, ktorý má získať jeden z účastníkov výmeny (veriteľ) neskôr v čase. Koncepciu záväzku je preto viac než správne nazývať základom pre náš výklad súvisiaci s koordináciou plánov. Záväzok má abstraktný charakter a charakter plánu. Hľadať spôsoby koordinácie na základe vzniknutých chýb v plánoch je teda viac než žiadúce.

Intersubjektívnu chybu / úspech je zároveň nutné vzájomne vyjadrovať. Na subjektívnej úrovni človeku k posúdeniu stačí o chybe premýšľať v zmysle toho, či si myslí alebo si nemyslí, že je jeho portfólio vhodné na ďalšie kontinuálne uspokojovanie jeho potrieb. Na intersubjektívnej úrovni je však potrebný komunikačný nástroj. Výsledky intersubjektívneho posudzovania nemôžu byť len myslené. Musia mať jasné vyjadrenie tak, aby bolo dané vyjadrenie uchopiteľný druhým – tretím … či n-tým členom nejakého ekonomického spoločenstva. Prostredníctvom tohto komunikačného nástroja jednak posudzujeme aktivitu nás samých a zároveň ním posudzujeme aktivitu druhých. Posudzovanie nie je ničím iným, len peňažným ekonomickým kalkulovaním toho, či je niekto úspešný alebo naopak nie je a spravil chybu. Pošvanc (2018a, 2019a) obšírne a Pošvanc (2020b) v stručnosti ukazuje, že ekonomická kalkulácia je rovnako intersubjektívny štandard. Jedná sa o intersubjektívne vzniknutý spoločenský účtovný štandard. Popis vzniku tohto štandardu je založený na princípe dohody veriteľa voči dlžníkovi, t.j. princípe dlhovej výmeny. Dlh, ktorý vznikol v čase t, musí dlžník neskôr v čase (t+1) eliminovať v niečom, čo požadoval veriteľ v čase t. Na elimináciu svojho záväzku musí dlžník realizovať do času t+1 ekonomickú činnosť, ktorá zabezpečí požiadavku veriteľa napr. v podobe statku B. Dohoda vytvára abstraktnú, intersubjektívne prenosnú a uchopiteľnú a v čase trvajúcu koncepciu záväzku, ktorý je vyjadrený v komodite B. Človek teda vytvára v čase trvajúcu koncepciu mysle v podobe záväzku od času t po čas t+1, ktorá vzájomne vyjadruje dve subjektívne očakávania minimálne dvoch ľudí o nejakom budúcom stave ich portfólií[78]. Nenaplnenie záväzku je možné považovať za intersubjektívnu chybu a naopak jeho naplnenie za intersubjektívne vnímaný úspech. Z hľadiska súčasného vnímanie intersubjektívnej chyby sa jedná o pôvodný princíp, či pra-základ, pre existenciu koncepcie intersubjektívnej chyby, na ktorej vyjadrovanie používame statok – peniaze. Na základe tejto koncepcie chyby však už vieme dnes porovnávať vzájomnú ekonomickú aktivitu ľudí.

Pri dlhovej dohode sa jedná o vzájomné prepojenie dvoch trvajúcich plánov dvoch jednotlivcov. Dohoda o záväzku vytvára bi-nárny štandard, na základe ktorého vie dlžník i veriteľ určiť úspešnosť / neúspešnosť ich činnosti trvajúcej v čase. Tá závisí od naplnenia / nenaplnenia záväzku neskôr v čase a vyhodnotenia toho, či je výsledok naplnenia / nenaplnenia záväzku vnímaný ako stav portfólia, ktoré uspokojuje viac alebo menej potreby veriteľa / dlžníka. Dvaja ľudia na základe tohto štandardu kalkulujú – posudzujú ekonomickú aktivitu v čase. Kalkulácia prebieha v statku B. Štandard je z tohto hľadiska určovaný, navrhovaný, požadovaný  kreditorom. Naplnenie záväzku znamená dodať statok B dlžníkom. A naopak. Veriteľ je v zisku, ak je jeho portfólio v čase t+1 obohatené o B (záväzok je naplnený) a nadobudnuté portfólio uspokojuje jeho potreby podľa očakávaní v zmysle vyššej diverzifikácie portfólia ako v prípade, že by do výmeny v čase nevstúpil. Na tomto mieste je vhodné pripomenúť, že veriteľ naďalej vykonáva nejakú svoju ekonomickú činnosť, o ktorej predpokladá, že mu prinesie kompozíciu portfólia, ktoré bude uspokojovať jeho potreby viac ako iná ekonomická činnosť. Avšak paralelne k tomu vlastne prebieha zhodnotenie jeho inak nevyužitých úspor. To, že sa veriteľ totižto vzdal v čase t nejakých úspor v prospech dlžníka implikuje, že ochudobnenie jeho portfólia v čase t, nenarúšalo jeho predpoklady o uspokojovaní jeho potrieb v čase. Inak by nebol schopný úspory poskytnúť dlžníkovi. Inými slovami bola jeho časová preferencia týkajúca sa jeho celého portfólia a spojená s časťou jeho úspor v čase t taká, že bol ochotný poskytnúť úspory dlžníkovi za to, že v čase t+1 mu dlžník dodá B, ktoré navyše obohatí jeho portfólio oproti stavu, ktorý by inak mal. To značí, že samotné dodanie statku B, v čase t+1 od dlžníka, napĺňa očakávanie vyššej diverzifikácie portfólia. Z toho hľadiska sa natíska otázka, či bude zo subjektívneho hľadiska veriteľ spokojný s daným portfóliom. Zo subjektívneho hľadiska môže po zrealizovaní tejto výmeny vyhodnotí akýkoľvek veriteľ alebo dlžník výmenu nakoniec za jeho individuálnu chybu alebo úspech. Subjektívne hľadiska chyby nezaniká a nezaniká ani Lachmanovská ultra-subjektívna možnosť akéhokoľvek posúdenia danej interakcie. To je však už doména subjektívneho vnímania danej situácie a teda doména subjektívnej chyby.

Čitateľ by tu nemal nadobudnúť dojem, že sme intersubjektívnu ekonomickú chybu zadefinovali iba normatívnym spôsobom v zmysle právneho naplnenia / nenaplnenia dlhovej výmeny. Normatívny charakter naplnenia záväzku totižto implicitne obsahuje ekonomický charakter naplnenia záväzku. Ekonomický charakter úspešnosti / chyby je samozrejme vyjadrovaný splatením istiny a úroku[79]. O čom nám ale vypovedá daný akt z ekonomického hľadiska? Na základe ponuky úroku od dlžníka rozhoduje veriteľ, či vymení jeho existujúce úspory dnes za neskôr v čase získané splatenie záväzku od dlžníka, ktoré dnes od neho požaduje. Je inak úplne jedno čo je predmetom dohody. Kým veriteľ ponúkne dnes úspory za zajtrajšiu vyššiu mieru diverzifikácie portfólia, tak dlžník získava vyššiu mieru diverzifikácie portfólia už dnes za to, že splní svoj záväzok veriteľovi neskôr v čase.

Čo je z hľadiska intersubjektívneho charakteru ekonomickej chyby dôležité pripomenúť, je to, že charakter intersubjektívnej chyby je tvorený a rozširovaný len tými, ktorí s ním prichádzajú do styku a používajú ho. Oni, svojou vzájomnou činnosťou, vytvárajú daný benchmark. Ostatní, ako sú pustovníci, či iní, ktorí nemajú záujem participovať v ekonomickom spoločenstve, ho môžu buď dobrovoľne prebrať a používať ho alebo ho ignorovať. V prípade, že s ním prichádzajú do styku (pozorujú, čo robia ostatní), avšak sa vyhýbajú explicitnej participácii v ekonomickom spoločenstve, by mu mali minimálne rozumieť. To značí, že by mali vedieť, čo znamená používať daný štandard ekonomickej kalkulácie v čase. Z uvedeného vyplýva, že vzhľadom na intersubjektívnu povahu daného štandardu, platí predsa len do určitej miery Hülsmannove individuálne posúdenie toho, či sa niekto rozhodne alebo nerozhodne daný intersubjektívny štandard úspechu / chyby používať a participovať na jeho vytváraní. Rozdiel oproti Hülsmann (2000) je však v tom, že tento štandard ma priznaný intersubjektívny charakter a poskytuje tak vopred dané kritéria pre posúdenie medziľudskej činnosti.

Intersubjektívna koncepcia chyby je zároveň relatívna. Relatívny charakter úspechu/neúspechu sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Prvým prejavom je miera zisku/straty, ktorá je nad/pod úrovňou splatenia istiny a úroku. Druhým prejavom však môže byť dobrovoľné akceptovanie nejakej miery chyby veriteľom, ktorú urobí dlžník. Tá sa prejavuje v re-negociácii podmienok dlhu, kedy, po re-negociácii, môže byť projekt následne považovaný za úspešný. Tretím prejavom je odpis dlhu, siahnutie na poskytovaný kolaterál, ktorým sa eliminujú straty veriteľa, či prípadný rozpredaj aktív, ktoré boli predmetom projektu financovaného na dlh. Týmto spôsobom je rovnako možné eliminovať určitú mieru intersubjektívne vzniknutých ekonomických chýb. Platí zároveň, že v prípade druhého a tretieho prejavu chyby, je možné uvažovať o kontra-faktuálnych potenciálnych ziskoch, ktoré sa však nikdy nezrealizovali a tvoria alternatívnu ekonomickú históriu. Intersubjektívna koncepcia chyby zároveň implikuje, že existuje subjektívna a intersubjektívna koncepcia zisku / straty a nákladov, ktorú je nutné rovnako popísať, k čomu sa dostaneme hneď potom, ako si ešte v stručnosti predstavíme, ako sa tento bi-nárny štandard chyby, môže stať n-nárnym štandardom ekonomickej komunity – peňažnou kalkuláciou.

Intersubjektívny charakter ekonomickej chyby: vývoj, rozširovanie štandardu a jeho unifikácia

Vyššie popísaný bi-nárny štandard má formálno-logické prvky, ktoré sú aplikovateľné v akejkoľvek inej dlhovej výmene, ktorá je realizovaná kýmkoľvek iným v rámci akéhokoľvek ľudského spoločenstva. Vzhľadom na to, že sa jedná o časovo invariantnú (uplatniteľnú v čase) a využiteľnú koncepciu v konzekventných činnostiach aj medzi ostatnými členmi v komunite, postupne môže vzniknúť nejaký druh štandardu – vzájomnej dohody členov komunity používať na identifikáciu chyby buď nami definovaný príklad statku B, alebo nejaký iný vhodnejší statok M.

To implikuje, že rozširovanie štandardu je úmerné tomu, aký význam hrali v tej-ktorej ekonomickej komunite dlhové výmeny. Ich rozširovanie a opakovanie vytvára vzájomne posudzovanú ekonomicko-právnu koncepciu úspechu / chyby dvoch (a viac[80]) ľudí. Tí realizujú konkrétne druhy dlhových výmen v komunite, ktoré sa prejavujú vo vyššej/nižšej miere diverzifikácie ich portfólií. Na pozadí tejto činnosti v čase, či už zo subjektívneho hľadiska úspešnej alebo neúspešnej, sa vytvára intersubjektívne hľadisko ekonomického úspechu / chyby, ktoré je prenositeľné, uchopiteľné ostatnými a trvá v čase minimálne počas existencie daného záväzku.

Vyšší počet výmen v komunite, tlak na vzájomnú elimináciu dlhu, naťahovanie času výmen, ich vyššia miera komplikovanosti, či ich vyjadrovanie vo vyššom počte statkov, vytvára tlak na riešenie daných problémov prostredníctvom vyššej miere abstrakcie. Realizácia daných výmen vytvára problém, ktorý začína daná komunita riešiť ako problém per se. To vytvára tlak na vyjadrovanie výmeny v nejakom unifikovanom prostriedku výmeny M (peniaze) alebo viacerými paralelnými statkami M´.

Štandardizácia daných výmen v čase, ich sukcesívne opätovné vyjadrovanie v nejakej komodite, následne umožňuje explicitne rozlišovať medzi istinou a úrokom, čím sa úrok stáva viditeľným fenoménom dlhovej výmeny; dlhová výmena sa tak stáva štandardizovanejším nástrojom pri rozhodovaní sa ľudí v čase[81]. Opätovné opakovanie a dokonca rozširovanie počtu dlhových výmen, vyjadrovaných v jednej alebo viacerých komoditách umožňovali vzájomné porovnávanie ekonomickej činnosti v peniazoch.

Aby sa jednalo o evolučnú koncepciu popisujúcu postupný vznik štandardu (peňažnej kalkulácie), musí byť koncepcia vysvetliteľná aj v móde neuvedomelosti. Mód neuvedomelosti vyžaduje predpoklad, že naši dávni predchodcovia neboli plne uvedomelé bytosti v porovnaní s dnešným významom uvedomelosti jednotlivca. Jedná sa o racionálny predpoklad. Vysvetlenie vzniku daného štandardu vyžaduje v našom prípade predpoklad existencie spoločenstva. Jedná sa o racionálny predpoklad. Spoločenstvo implikuje nasledovanie nejakého pravidla, ktoré nemusí byť nevyhnutne vyslovené, resp. uvedomelo nasledované. Vtedy je vzniknutý implicitný a neuvedomelý záväzok medzi členmi skupiny, tlupy, vymáhaný spontánne vzniknutým pravidlom, ktorým sa skupina/tlupa riadi a ktorému členovia skupiny podliehajú. Vymáhanie dlhu je zároveň možné vzhľadom nato, že členovia skupiny žijú spolu, poznajú sa, čo by napr. nebolo možné voči komukoľvek cudziemu.

Pozorný čitateľ by mal na tomto mieste vidieť aplikáciu Hayek-Pavlíkovho evolučného apriorizmu, kedy Pavlík (1999, 2004, 2006) vysvetľuje, že Hayekovu koncepciu kultúrnej evolúcie nie je možné aplikovať na abstraktné – katalaktické pravidlá, pri ktorých uplatňujeme účelové jednanie, ale na normy distributívnej spravodlivosti, ktoré sú súčasťou primitívnych skupín našich predchodcov a sú tvorené v móde neúčelnosti. Predmetné pravidlá umožňovali daným skupinám prežiť a na pozadí činností našich predchodcov sa vytvárali práve sedimenty koncepcií súvisiacich s tým, čo dnes nazývame dlhová výmena, či ekonomický kalkulačný štandard – peniaze. Rovnako je tu prítomný popis od abstraktného ku konkrétnemu, t.j. od jednoduchého ku komplikovanému, v podobe „zárodočnej bunky“ dlhovej výmeny v čase, ktorej rôzne formy konkretizovaných podôb vyjadrovaných v rôznych statkoch, ktoré boli bi-nárnymi štandardmi (dohodami medzi dvoma ľuďmi), sa následne menili na komunitné a spoločenské n-nárne štandardy, kedy konkrétne podoby narážali na limity svojho použitia a prirodzene „kolabovali“ do len určitého počtu peňažných štandardov. A to preto, že ľudia hľadajú najlepšie možné vyjadrenie daného štandardu, čím práve vznikali prvé peniaze, ktoré si samozrejme vzájomne konkurujú, pričom „vyhrávala“ ako peniaze tá komodita, ktorá zabezpečovala najužší spread predmetnej koncepcie – dlhovej výmeny[82].

Prechod od vyjadrovania dlhu v malej komunite, ktorá sa riadila svojimi pravidlami, ku všeobecnému vyjadrovaniu dlhu v komoditných peniazoch a zároveň vznik cenovej hladiny v danej komodite bol už ovplyvnený rozvojom deľby práce a obchodnej výmeny. Dlžníci dopytujúci peňažnú-komoditu pre veriteľa, ktorí vymieňali svoje produkty za danú komoditu, spôsobovali dopyt po komodite, ktorý sa rozvojom obchodu medzi komunitami postupne rozširoval. Kým vymáhanie dlhu v malej komunite nebol problém, rozširovať štandardizovanú dlhovú výmenu medzi komunitami už problém musel byť. Vzhľadom na potenciálnu rôznorodosť pravidiel daných komunít. Aj to mohol byť jeden z motivačných dôvodov toho, prečo sa ľudia začali upínať ku komoditným peniazom, ktoré problém rôznorodých pravidiel zmierňovali.

Až vyššia miera ekonomickej spolupráce a previazanosti jednotlivých spoločenstiev umožňovala opätovne zas intenzívnejšie využívanie dlhovej výmeny, ktorý sa však už štandardizovala na pozadí právnych systémov a rozširovala sa prostredníctvom špecializovaných podnikateľov – bankárov. Tento druh inštitucionalizovaného podnikania – banková činnosť sa zameriava na objavovanie výšku úrokovej miery, štandardizáciu podmienok dlhovej výmeny a profesionálne vytváranie ekonomického štandardu kalkulácie – menový štandard. Jedná sa opätovne o intersubjektívny štandard, v ktorom vyjadrujeme úspešnosť i neúspešnosť našej intersubjektívne posudzovanej ekonomickej činnosti v menách.

Kým komoditné peniaze slúžili na individuálne sprostredkovanie dlhovej výmeny, tak meny sú produktom bankovej činnosti – inštitucionálnych podnikateľov v oblasti sprostredkovania dlhovej výmeny. Banky vydávajú menu = okamžite splatný záväzok = dlh s nulovou maturitou, voči tomu, čo majú na aktívach. Banková činnosť je z tohto hľadiska nadstavbou – novou vrstvou vzťahov – nad peniazmi v podobe clearingu dlhu vyjadreného v peniazoch-komodite v čase a medzi dlžníkmi a veriteľmi. Banková činnosť je v princípe podnikateľská činnosť manažmentu dlžníckych vzťahov v celospoločenskom meradle. Banková činnosť vytvára následne menový (intersubjektívny) štandard, ktorý používatelia meny (či už dobrovoľne alebo nanútene vzhľadom na možné politické ovplyvňovanie daného štandardu) používajú na vzájomné porovnanie svojich činností medzi sebou, ale i porovnanie svojich ekonomických činností v čase.

Úspešnosť / neúspešnosť bankovej činnosti potom určuje možnú mieru presnosti vzájomného porovnávania ekonomických činností jednotlivcov využívajúcich daný štandard. Tento druh ekonomického štandardu je neustále intersubjektívne vytváraný. Prejavuje sa v rôznych pravidlách tvorby dlhu, pravidlách bankovej činnosti, či spôsoboch organizácie bankovej činnosti, ktorá môže mať výrazný politický vplyv alebo môže byť založená na vyššej miere trhových a dobrovoľných vzťahoch. Týmto spôsobom sa vytvára spoločenský benchmark pre vzájomné porovnávanie ekonomickej činnosti jednotlivcov

Tento štandard, ako benchmark, sa síce môže v čase meniť v konkrétnych detailoch, avšak je rovnaký v princípoch. Porovnanie v čase je teda možné aj vtedy, ak sú menené konkrétne súvislosti jeho určovania. Rovnako to neznamená, že v čase neskôr objavené (a/alebo politicky určené) pravidlá tvorby tohto štandardu, sú lepšie ako v čase skôr používané, a naopak. Aj objavovanie charakteru tohto štandardu podlieha potenciálnym úpravám a odstraňovaní chýb v čase, ktoré boli realizované na strane bankovej činnosti. Rovnako platí, že daný štandard je v čase ovplyvňovaný politickými rozhodnutiami a jeho konkrétna podoba je (do určitej miery) politicky určovaná a nie je objavovaná v konkurenčnom procese vzájomného pôsobenia bánk[83].

Subjektívny zisk / strata vs. intersubjektívny zisk / strata a problém nákladov

Ako sme avizovali vyššie, subjektívne a intersubjektívne vnímanie chyby implikuje, subjektívne i intersubjektívne vnímanie zisku/straty a nákladov. Predtým, ako si ukážeme intersubjektívny charakter zisku/straty a nákladov, si opätovne predstavíme názory niektorých autorov na problematiku zisku a toho, čo môžeme považovať za náklady. Následne sa pokúsime ukázať intersubjektívny charakter zisku, čo nám umožní úpravu, niektorých názorov na zisk/stratu. Rovnako ako pri probléme chyby využijeme i tu modifikovanú teóriu hodnoty. 

Problém zisku v zmysle otázky „prečo konkurenčná podnikateľská činnosť neodstráni a neeliminuje existenciu zisku“, resp. problém toho, prečo vôbec existuje zisk, je či už Knightom, Misesom alebo ďalšími autormi, riešená prostredníctvom toho, že zisk existuje v spojení s neistotou (uncertainity), ktorú máme voči budúcnosti. Tí, čo vedia lepšie odhadovať to, ako sa budúcnosť vyvinie (u Misesa napr. prostredníctvom Verstehen), dosahujú zisk a naopak. Zdá sa, že je to skutočne existencia neistoty, ktorá implikuje existenciu zisku. Ako sme si ukázali vyššie, neistota súvisí s problémom case probability, t.j. odhadu toho, aké preferencie majú druhí. Pozorný čitateľ si môže opätovne všimnúť, že či už Knight alebo Mises minimálne implicitne predpokladajú intersubjektívny charakter zisku. Poďme však detailnejšie preštudovať niektoré tvrdenia o zisku. Zisk je podľa Misesa odvodený od konania a má subjektívny charakter; Mises (1998, p.286 – 287)píše:

„Profit, in a broader sense, is the gain derived from action; it is the increase in satisfaction (decrease in uneasiness) brought about; it is the difference between the higher value attached to the result attained and the lower value attached to the sacrifices made for its attainment; it, in other words, yield minus costs.“

…

We cannot even think of a state of affairs in which people act without the intention of attaining psychic profit and in which their actions result neither in psychic profit nor in psychic loss. <If an action neither improves nor impairs the state of satisfaction, it still involves a psychic loss because of the uselessness of the expended psychic effort. The individual concerned would have been better off if he had inertly enjoyed life> In the imaginary construction of an evenly rotating economy there are neither money profits nor money losses. But every individual derives a psychic profit from his actions, or else he would not act at all.

Z uvedeného vyplýva, že zisk a strata sú subjektívne fenomény, ktorých pôvod je ako ďalej tvrdí Mises v psychologickom vnímaní výsledku nejakého konania. Na individuálnej úrovni by sme mali samozrejme vedieť, či naše konanie videlo alebo neviedlo k vyššej miere uspokojenia. Ako však pátrame ďalej, dozvieme sa od Misesa, že vzhľadom na neistotu súvisiacu s budúcnosťou sú tí, ktorí neurobia chybu v jej odhade úspešnejší a tí, ktorí ju urobia sú neúspešní. Ak by však nikto neurobil chybu, Mises tvrdí, že potom nemôže existovať zisk. Mises (1998, p. 288) píše:

„Like every acting man, the entrepreneur is always a speculator. He deals with the uncertain conditions of the future. His success or failure depends on the correctness of his anticipation of uncertain events. If he fails in his understanding of things to come, he is doomed. The only source from which an entrepreneur’s profits stem is his ability to anticipate better than other people the future demand of the consumers. If everybody is correct in anticipating the future state of the market of a certain commodity s price and the prices of the complementary factors of production concerned would already today be adjusted to this future state. Neither profit nor loss can emerge for those embarking upon this line of business.“

Alebo inde v(Mises, 1974, p. 108-109):

“If all people were to anticipate correctly the future state of market, the entrepreneurs would neither earn any profits nor suffer any losses. They would have to buy the complementary factors of production at prices which would, already at the instant of the purchase, fully reflect the future prices of products. No room would be left either for profit or for loss. What makes profit emerge is the fact that the entrepreneur who judges the future prices of the product more correctly than other people do buys some or all of the factors of the production at prices which, seen from the point of view of future state of the market, are too low. … This difference is entrepreneurial profit.”

Podobne argumentuje už spomínaný Hülsmann (2000), ktorý tvrdí, že existencia zisku nejakého podnikateľa súvisí s existenciou chyby iného podnikateľa a rovnako tvrdí, že v prípade, že by nikto neurobil chybu – boli by sme v stave úplného trhového ekvilibria, neexistoval by zisk[84]. Zisk a strata sú totižto funkciami správneho úsudku (zisk) a chyby (strata).

Ak však porovnáme tvrdenia Misesa z Human Action o subjektívnom charaktere zisku – ako zvýšenie stavu uspokojenia s týmito tvrdeniami, tak vidíme, že sú v logickom protiklade. Ak totižto každý odhadne budúcnosť správne, (aj keď sa jedná o hypotetickú situáciu), musí byť predsa potom každý v subjektívne vnímanom zisku. Nikto neurobil chybu v odhade. Faktom však je, že rovnako platí i to, čo píše Mises. Zisk v peňažnom vyjadrení je vtedy arbitrovaný na nulu. Neexistuje. Vidíme, že stojíme pred celkom zaujímavým paradoxom. Hülsmann ďalej v kontexte tohto paradoxu tvrdí, že je to existencia chyby a toho, že vždy niekto chybuje, čo stojí za existenciou zisku. To by však následne implikovalo, že trhový proces je zero sum game; jedine niekoho chyba je príčinou zisku iného.

V kontexte vyššie uvedenej koncepcie ekonomického úspechu / chyby, ktorý vnímame subjektívne a zároveň má svoj intersubjektívny charakter sa tieto paradoxy okamžite odstraňujú. Vyššie uvedené rozdelenie koncepcie chyby na subjektívne a intersubjektívne hľadisko implikuje, že existuje aj súvisiaci náhľad na koncepciu zisku – subjektívny i intersubjektívny. Teoreticky, ak by sme dokonale poznali potreby druhého, resp. všetkých ostatných, tak by bolo možné peňažné prebytky, ktoré ako si ukážeme o chvíľu, ukazujú intersubjektívnu mieru zisku,  skutočne úplne odstrániť. Rozdelenie zisku za subjektívny a intersubjektívny to umožňuje bez toho, aby sme sa pozerali na nejaký druh paradoxu. Kým intersubjektívny druh zisku je v hypotetickom stave o vzájomnom poznaní a uspokojení potrieb druhých logicky odstránený, pretože všetci vieme všetko o potrebách a činnostiach druhého, subjektívny zisk ostáva. Zo subjektívneho hľadiska sú vtedy z definície subjektívneho charakteru zisku všetci v subjektívne vnímanom zisku, t.j. ich potreby by boli uspokojované portfóliom viac ako predtým a to z toho dôvodu, že by nikto nespravil intersubjektívnu chybu (uspokojil by správne potreby druhých) a bol by zároveň subjektívne spokojný, pretože všetci ostatní by uspokojili jeho potreby tiež. Ak pristúpime k uvedenému deleniu, vyhýbame sa jednak tvrdeniu, že zisk je zero-sum game a rovnako vieme zmysluplne vysvetliť, prečo by neexistoval intersubjektívny zisk.

Na zisk sa je nutné pozerať z dvoch pohľadov. Prvý pohľad je subjektívny. Tu nevyhnutne platia tvrdenia Misesa. V kontexte tu predstavenej modifikácie teórie subjektívnej hodnoty, je nutné len dodať, že človek subjektívne vníma zisk / stratu tak, že posudzuje stav svojho portfólia dnes a včera, voči vnímanej sume faktuálnych a kontrafaktuálnych potrieb dnes a včera a v prípade, že si myslí, že dnešné portfólio zabezpečuje dané vnímaný potreby lepšie ako to včera, tak je v zisku a naopak. Zo subjektívneho hľadiska vieme posúdiť vlastnú aktivitu a vieme posúdiť i výsledok nejakej intersubjektívnej aktivity dvoch ľudí. Výsledok aktivity alebo výmeny mení nejako stav portfólia človeka a on zo subjektívneho hľadiska posudzuje, či je daný výsledok vhodný alebo nie v kontexte vnímaných potrieb, ktoré má/môže dané portfólio uspokojiť. Samozrejme platí, že na to, aby bola výmena úspešná, musí existovať odhad toho, čo požaduje druhý človeka. Bez snahy odhaľovať a uspokojovať vhodnú kombináciu potrieb druhých prostredníctvom produktu, ktorého vlastnosti danú kombináciu potrieb najlepšie uspokoja, nie je výmena možná.

Zo subjektívneho hľadiska však nie je možné posúdiť mieru úspešnosti jedného človeka voči miere úspešnosti druhého človeka. To, že je človek subjektívne v zisku, či už z hľadiska jeho vlastnej produkčnej činnosti pre neho samého alebo z hľadiska jeho produkčnej činnosti, ktorú vykonáva v zmysle výmeny, nie je možné z hľadiska druhého posúdiť. Či je niekto úspešnejší ako druhý je možné jedine vtedy, ak existujú vzájomne zdieľané kritéria, voči ktorým by sme vedeli porovnať aktivitu dvoch a viac ľudí a na základe daných kritérií rozhodnúť, čo kto dosiahol. A takto definované porovnanie je vhodné pre možnosť opakovania činnosti úspešného, pre prípadné vylepšenie danej činnosti a samozrejme aj ako motivácia byť úspešnejší.

Priestor pre intersubjektívne odhalenie tohto porovnávania, ako aj jeho zdroj, je nutné hľadať v inom. Ak si uvedomíme, že tento zdroj zisku, je v prípade Misesom popisovanej ERE[85] úplne eliminovaný (mutatis mutandis pri equilibriu v zmysle Walrasa), je na mieste otázka, čo v danom prípade daní jedinci zažívajú, okrem toho, že opakujú dookola tie isté ekonomické aktivity. Mises (1998, p. 709) o ERE píše:

“This hypothetical future state of equilibrium will appear when all methods of production have been adjusted to the valuations of the actors and to the state of technological knowledge. Then one will work in the most appropriate locations with the most adequate technological methods.”

Čo teda daní jedinci vedia? V tomto hypotetickom stave vie každý správne anticipovať potreby druhého, upraviť metódy produkcie tak, aby zodpovedali prioritám uspokojovania potrieb a zároveň ich dokáže uspokojiť na základe existujúcich technologických možností. Čo z toho vyplýva v kontexte nami identifikovanej intersubjektívnej zložky zisku? Kde leží zdroj tohto druhu zisku, ktorý by bol zároveň v hypotetickom stave ERE eliminovaný? Odpoveď je, že v znalostiach toho, ako vie jeden lepšie uspokojovať potreby druhého, ako iní. Táto zložka znalostí má dvojaký charakter – jednak sa jedná o odhalenie ideálnej kombinácie potrieb uspokojovaných nejakou kombináciou vlastností statku a zároveň o vhodnú kombináciu zdrojov na dosiahnutie daného cieľa. V tejto oblasti je nutné hľadať zdroj intersubjektívneho zisku. Zároveň platí Kirznerova poznámka, že podnikateľ nemusí byť vlastníkom potrebných kapitálových statkov, resp. kapitálových zdrojov; tie si vie požičať.  

Z definície intersubjektívneho zisku ako ohodnotenia znalostí uspokojovať potreby druhých vyplýva, že intersubjektívne vnímanie zisku vzniká, transformuje sa a zaniká. Podnikateľ musí najprv odhaliť nejaký nový poznatok, ktorý vedie k lepšiemu uspokojovaniu potrieb a následne musí implementovať nejaký plán, vyžadujúci použitie nejakých existujúcich kapitálových statkov. Samozrejme v zmysle vyššie popísaného princípu kombinácie potrieb uspokojovaných novou kombináciou vlastností nejakého statku. To implikuje dve veci. Po prvé, v minulosti musel niekto potrebné kapitálové statky už vyrobiť. Týmto spôsobom sa dnes zisťuje, či bolo rozhodnutie iného podnikateľa v minulosti správne. Z tohto zároveň vyplýva, že nie všetko je možné. Podnikateľ vymýšľajúci nový produkt je minimálne obmedzený existujúcou zásobou existujúcich kapitálových statkov. Po druhé, výsledok činnosti nami popisovaného prípadu podnikateľa, musia spotrebitelia považovať za užitočný, t.j. majú záujem ho vymeniť za nejakú časť ich portfólia a obohatiť daným statkom svoje portfólio. Vieme, že človek preferuje apriori stav, vyššieho pred nižším uspokojením nejakej ním stanovenej kombinácie potrieb, čo je zabezpečované nejakým subjektívne komponovaným portfóliom statkov. Výmena implikuje, že sa spotrebiteľ vzdáva časti portfólia za to, čo dostane. Z toho však zároveň vyplýva, že novo-komponované portfólio spotrebiteľov je považované za vhodnejšie na uspokojovanie kombinácie potrieb ako portfólio pred výmenou[86]. Ak je podnikateľ úspešný, získava podiel z portfólia ostatných za poskytnutie nejakého výrobku alebo služby. To spôsobuje, že sa kompozícia jeho portfólia mení tak, že nová kompozícia portfólia je považovaná za vhodnejšiu ako kompozícia predtým.

Popis k tomuto miestu má všeobecne platný charakter, ktorý je platný pre akéhokoľvek jednotlivca a v princípe je platný v akomkoľvek čase, t.j. je platný i pre našich predchodcov. Avšak pre intersubjektívne vnímanie zisku je nutné zadefinovať nejaké vzájomne stanovené kritériá, ktoré chcú dosahovať viacerí ľudia naraz (štandard úspechu / chyby resp. zisku / straty). A voči nim potom porovnávať aktivitu úspešnosti / neúspešnosti podnikateľa. Tieto kritéria sú dôležité preto, aby sme vedeli nielen identifikovať intersubjektívny zisk, ale i jeho nositeľa a zároveň činnosti založené na poznatkoch, ktoré viedli k tomu, že daný intersubjektívne rozpoznaný zisk dosiahol. Ako sme už spomenuli vyššiu pri koncepcii chyby, kritériá sú tvorené zároveň tými, ktorí na ich tvorbe participujú a nie tými, ktorí ich ignorujú a majú svoje ciele inak subjektívne nastavené[87]. Na tomto mieste sa javí, že dané kritériá majú empirický charakter a nemôžu byť všeobecne platné. Vraciame sa teda k Hülsmann (2000), ktorý na príklade zmrzlinárov tvrdí, že ekonomické porovnanie medzi dvoma subjektmi je v princípe nemožné? Je štandard, ktorý sme popísali vyššie v podobe intersubjektívnej chyby čisto empirickým vždy a za každých okolností zmeniteľným štandardom, ktorý nemá žiadnu apriórnu vypovedaciu hodnotu?

Toto by samozrejme platilo v prípade, že by sa daná štandardizácia vytvárala vždy v lokálne obmedzenom časovom a priestorovom kontexte – ako štandard ohraničený nejakým konkrétnym časovým úsekom a priestorom, ktorý nie je možné aplikovať všeobecne, t.j. v inom priestorovo-časovom kontexte. Štandard intersubjektívneho zisku však je tvorený postupne – evolučne. Ako sme ukazovali pri popise intersubjektívnej chyby, štandard intersubjektívne chyby/úspechu a intersubjektívneho zisku/straty súvisí s vyššou mierou diverzifikácie našich portfólií. Diverzifikácia portfólia umožňuje uspokojovať sumu nejakých potrieb v časovom kontinuu jednak v súvislosti s vnímaným rizikom súvisiacim s okolitou realitou, ako aj s vnímanou neistotou súvisiacou s činnosťou iných ľudí v spoločenstve. Táto stratégia má zároveň apriórny intersubjektívny charakter. Implikuje totižto vzájomné uspokojovanie potrieb. A vzájomné uspokojovanie potrieb je práve založené na diverzifikácii subjektívnych portfólií viacerých ľudí[88].  

V tomto prípade sa jedná o postupne vytváraný nástroj vzájomného porovnávania sa viacerých ľudí navzájom, ktorí považujú vyššiu mieru diverzifikácie portfólií, ako vhodnú stratégiu pre vyššiu mieru uspokojovania ich potrieb, ktoré prebieha vzájomne. V nami realizovanom popise je teda podnikateľ úspešný – v zisku – v prípade, že diverzifikuje svoje portfólio tak, že je vnímané ostatnými členmi nejakého spoločenstva, ako to viac žiadané, oproti portfóliám, ktoré majú ostatní. To implikuje, že jeho činnosť sa stáva zaujímavou pre ostatných a snažia sa ju opakovať. Opakovanie podnikateľskej činnosti inými podnikateľmi, implikuje znižovanie miery toho, ako vie podnikateľ vhodne diverzifikovať svoje portfólio. Opakovanie činností inými zároveň implikuje, že môžu svoju aktivitu do určitej miery inovovať, t.j. zamerať sa na buď inú kombináciu potrieb uspokojovaných inou kombináciou vlastností ich vlastného produktu, alebo prostredníctvom inej kombinácie kapitálových statkov, či organizácie podnikateľskej činnosti, prostredníctvom ktorých je možné daný produkt dodať na trh. To môže viesť až do stavu, že nami popisovaný podnikateľ stratí svoju poznatkovú výhodu, spotrebitelia majú záujem o iné druhy produktov od iných podnikateľov a pôvodný produkt zaniká. S ním zaniká i intersubjektívne identifikovaný zisk, resp. intersubjektívne ohodnotené poznanie v tejto oblasti.

Zatiaľ sme realizovali popis identifikácie intersubjektívneho zisku / straty bez peňazí. A aj keď platí, že portfólia sú ako koncepcia mysle porovnateľné medzi jedincami, miera ich porovnania je obmedzená unikátnosťou ich diverzifikácie. Podnikateľ sa pritom rovnako usiluje o dosiahnutie svojho ideálu nejakého portfólia, ktoré mu zabezpečuje uspokojovanie jeho individuálnych potrieb, pričom daný ideál, nemusí byť v plnej miere uchopiteľný druhým človekom. Je zjavné, že peniaze a vyjadrovanie zisku / straty v peňažnom vyjadrení prinášajú oproti opisu v mimo-peňažnej ekonomike značnú výhodu v miere presnosti vyjadrovania zisku/straty, avšak nie v samotnej možnosti vyjadrovať zisk/stratu.

Niektoré odpovede, ktoré súvisia s tým, prečo je nutné štandard identifikácie intersubjektívneho zisku prepojiť práve s dlhovou výmenou a nie s výmenou tu a teraz, sme už uviedli vyššie – trvácnosť dlhovej výmeny, jej potenciálny clearing, orientácia na budúcnosť a pod.. Na tomto mieste môžeme len doplniť ďalší faktor: miera diverzifikácie portfólia. Aj keď výmena tu a teraz spôsobuje vyššiu relatívnu mieru diverzifikácie portfólia ako samostatná činnosť človeka, stále však spôsobuje nižšiu relatívnu mieru diverzifikácie portfólia ako dlhová výmena. Dôvodom je, že v prípade dlhovej výmeny môže prebiehať ešte i paralelná činnosť veriteľa, t.j. veriteľ ďalej realizuje svoje činnosti tak ako doteraz. A zároveň môže dlžník zrealizovať svoj projekt, ktorý by bez príspevku veriteľa nevznikol, t.j. dlžník by sa musel zaoberať len jeho pôvodnou činnosťou, o ktorej sa však domnieva, že je menej produktívna. Potenciálna diverzifikácia portfólia dvoch ľudí je z tohto dôvodu najvyššia práve pri dlhovej výmene, nižšia pri výmene tu a teraz a najnižšia pri samostatnej činnosti človeka. Kritériá pre definovanie intersubjektívneho zisku / straty sa preto prirodzene odvíjajú od vyššie popísaného štandardu intersubjektívneho úspechu / chyby v dlhovej výmene a nadväzujúcej štandardizácie vyjadrovania tohto javu v peniazoch a následne v menách. Zisk / strata sa následne prejavuje ako prebytok / nedostatok peňažných / menových zostatkov po splatení istiny a úroku v dlhovej výmene, kedy peňažné / menové prebytky implikujú, úspešný predaj výrobkov alebo služieb. Intersubjektívny zisk / strata je v tomto prípade len presnejšie vyjadrovaná.

Z takto vedenej argumentácie rovnako plynie, že či už subjektívne vnímaný zisk alebo intersubjektívne vnímaný zisk nie závislý od neistoty, ako sa domnievajú Knight, Mises, či iní. Existencia neistoty nie je žiadnou podmienkou pre existenciu subjektívneho zisku. A existencia neistoty je len dostatočnou podmienkou pre existenciu intersubjektívneho zisku. V prípade, ak by sme odstránili neistotu z nášho uvažovania, subjektívny zisk by ostal. Všetci by boli naraz v subjektívne vnímanom zisku. Subjektívne vnímaný zisk je závislý jedine od konania človeka v zmysle posúdenia výsledku konania ako viac uspokojivého stavu jeho portfólia pred menej uspokojivým stavom v zmysle uspokojovania jeho individuálnych potrieb. Intersubjektívny zisk pramení z poznania toho, ako najlepšie uspokojovať potreby ľudí navzájom. Jeho nutnou podmienkou sú znalosti a jeho dostatočnou podmienkou je neistota súvisiaca s daným poznaním.

To, že v ekonómii nazeráme na dva druhy zisku, subjektívny a intersubjektívny, nám umožňuje elegantne vysvetliť i tzv. neziskové ekonomické aktivity. Tie v sebe obsahujú práve subjektívny prvok zisku a intersubjektívny prvok straty. Avšak je po nich z nejakého dôvodu dopyt. Dôvod v tejto práci skúmať nemusíme. Avšak zjavná existencia dopytu po neziskových ekonomických projektoch spôsobovala, že spoločenstvo bolo „nútené“ diferencovať danú aktivitu od ziskovej ekonomickej aktivity. Diferenciácia prebieha na úrovni intersubjektívneho charakteru zisku. Neziskový projekt totižto cielene dosahuje intersubjektívne zobrazovanú stratu a každý s tým počíta vopred. Spoločensky sme práve týmto spôsobom diferencovali neziskové aktivity od ziskových. Neziskové aktivity sú tie, kde je explicitne určovaná pomoc. A ziskové sú tie podnikateľské aktivity, ktoré majú dosahovať explicitne intersubjektívne zobrazovaný zisk. Ak podnikateľské projekty dosahujú stratu, sú projekty eliminované – veritelia ho prestávajú financovať. Na neziskovom projekte môžu samozrejme participovať viacerí jednotlivci, avšak jeho charakter implikuje, že v danom prípade účastníci projektu (darcovia) dosahujú len subjektívny zisk, čo je vopred priznané. Preto ich nazývame iným pojmom „darca“ a nie investor, či veriteľ. Z hľadiska darcov je v danom prípade zakomponované do portfólia zvýšenie ich sociálneho statusu, či iné dôvody toho, prečo sa stali darcami, pričom takto realizované portfólio statkov im prináša vyššie uspokojenie, ako keby na darcovstve neparticipovali. Obdarovaní získavajú samozrejme to, čo je darované. Ekonomické spoločenstvo sa týmto spôsobom diferenciácie vysporiadava s tým, ako rozlišovať predmetné aktivity.

Z hľadiska intersubjektívneho štandardu zisku je možné nahliadnuť aj na politické činnosti. Tie sú rovnako diferencované od ostatných ekonomických činností tak, aby bolo vopred priznané to, čo sa nimi má dosiahnuť. Rozdelenie koncepcie úspechu / chyby a zisku / straty na subjektívnu a intersubjektívny charakter otvára v tejto oblasti viaceré otázky, ako napr. do akej miery je niektoré politické konania prijímané dobrovoľne a do akej nie, do akej miery je politicky určovaný ekonomický štandard úspechu/chyby, či zisku/straty v tejto oblasti dobrovoľne akceptovaný (v zmysle dobrovoľného podriadenia sa politickému rozhodovaniu) ostatnými a do akej nie?

Na tomto mieste môžeme uviesť k tejto téme len niekoľko poznámok, a to, že politicky určovaný charakter úspechu/chyby, zisku/straty zjavne existuje. Určovanie toho, čo je úspech/chyba a zisk/strata má rôzny charakter. Nejedná sa tu o trhovú kooperáciu a participáciu členov spoločenstva na určovaní toho, ako pristupovať k intersubjektívnemu charakteru úspechu/chyby a zisku/straty. To, čo je zároveň zjavné je to, že daný charakter je určovaný politickou reprezentáciou. A líši sa od seba tým, že v niektorých prípadoch je politická reprezentácia určovaná demokraticky, inokedy autoritatívne, inokedy na základe vojenskej sily, a inokedy na základe monarchisticko-dedičského princípu. To, čo vieme zároveň o danom charaktere úspechu/chyby a zisku/straty povedať, je ten, že je nevyhnutne ontologicky odlišný od trhového, dobrovoľného a na báze všeobecne platných katalaktických pravidiel založeného spôsobu určovania úspechu/chyby a zisku/straty. Politické činnosti sú ontologicky založené na určovaní intersubjektívnych ekonomických štandardov nejakým druhom centrálnej autority. Ľudia ich však do určitej miery zjavne akceptujú a rovnako sa ich snažíme explicitne diferencovať tak, aby boli odlíšiteľné od trhových ekonomických aktivít a rovnako okolo daných aktivít budujeme celý systém pravidiel a normatívnych štandardov.

Problém koncepcie nákladov

Koncepcia nákladov je v ekonomickej literatúre vnímaná v zmysle nákladov obetovanej príležitosti. Ako upozorňuje Newman (2018) súčasné vnímanie koncepcie nákladov obetovanej príležitosti má dva rozlične prístupy. Prvým, je prístup v marginalistickom dedičstve toho, čo Newman nazýva kauzálne-realistický prístup a druhá interpretácia pochádza z toho, čo nazýva mainstream. Kauzálne-realistický prístup v Mengerovskej tradícii hovorí o nákladoch obetovanej príležitosti v kontexte konania:

„The opportunity cost of any action, then, is the value of the highest-ranked end forgone because of the action.“ (Newman 2018, p. 12)

Mises (1949): “Costs are equal to the value attached to the satisfaction which one must forego in order to attain the end aimed at” (p. 97). Rothbard (2009):“‘Cost’ is simply the utility of the next best alternative that must be forgone in any action, and it is therefore part and parcel of utility on the individual’s value scale” (p. 136). (in Newman 2018, p.23)

Mainsteram definuje podľa Newman (2018) náklady obetovanej príležitosti v kontexte kompromisného rozhodnutia výroby medzi nejakými statkami (production trade-off), ktorý implikuje buď kvantitatívny charakter nákladov v zmysle nejakého počtu kusov vynaložených statkov alebo menovú hodnotu charakteru nákladov súvisiacu s ocenením statkov, ktoré je nutné vynaložiť, pre naplnenie nejakého stanoveného cieľa.

Problém s realisticko-kauázlnou interpretovanou definíciou nákladov obetovanej príležitosti je ten, čo presne znamená najlepšia ďalšia alternatíva, resp. čoho presne sa musí človek vzdať v kontexte potrieb ako najlepšej ďalšej alternatívy a prečo to musí byť práve druhá najviac hodnotená potreba, ktorá môže byť reálne uspokojená a nie až tretia alebo štvrtá alebo akákoľvek iná? Tento problém samozrejme implikuje tradične vnímaná a usporiadaná škála potrieb­, ktorá je radená od nejakej najurgentnejšej potreby až po najmenej urgentnú – pri škále sa vtedy implikuje viacero stupňov dôležitosti a priorít. Ak však existuje takáto škála, prečo obetovať v poradí druhé reálne uspokojenie nejakej potreby a nie až to posledné alebo akékoľvek iné?[89] Interpretácia nákladov zároveň implikuje, že človek sa musí pri uspokojovaní potrieb vzdať niečoho, čo má (nemôže sa vzdať niečoho, čo nemá) a čo danú obetovanú potrebu uspokojuje. Kauzálne-realistický prístup totižto implikuje, že k potrebe (end) je kauzálne priradený prostriedok (mean). Nie je možné obetovať potrebu, ktorú len psychologicky myslím napr. v podobe čarovania. Nemôžem ju obetovať preto, lebo o nej môžem len psychologicky premýšľať, avšak tým, že neexistujú u mňa prostriedky, ktoré súvisia s reálnym čarovaním, sa jedná len o psychologické cvičenie, ktoré nemá reálny súvis s konaním. Musím sa teda vzdať niečoho reálneho, nielen mysleného. Koncepcia nákladov, ktorá je prijímaná v mainstreame, by preto nemala byť nejakým prekvapením. Mainstream pri interpretácii koncepcie nákladov obetovanej príležitosti korektne implikuje reálne vynaloženie nejakých kvantitatívnych počtov statkov, či dolárovej hodnoty, ktorá s vynaložením nejakých statkov súvisí.

Nami predstavená modifikovaná teória subjektívnej hodnoty by mohla do určitej miery oba prístupy spojiť a vysvetliť. Ako sme si popísali vyššie, modifikovaná teória subjektívnej hodnoty je založená na vnímaní sumy potrieb, ktorá je uspokojovaná portfóliom statkov. Suma potrieb má faktuálnu a kontrafaktuálnu časť. Faktuálna časť je tá, ktorá je aktuálne uspokojovaná. Kontrafaktuálna časť potrieb je vnímaná v kontexte časového kontinua. Preferenčná škála je preto len dvojstupňová. Portfólio je budované voči faktuálne i kontrafaktuálne vnímanej celkovej sume potrieb.

Náklady potom znamenajú v našom ponímaní obetovanie uspokojenia nejakej kontra-faktuálne vnímanej časti (alebo časti komplexu) celkovej sumy potrieb. Z definície sa jedná zároveň o ďalšiu časť sumy potrieb, ktorá nie je faktuálne uspokojovaná. Týmto spôsobom nie je nutné tvrdiť, že sa psychologicky zvažuje nejaká konkrétna druhá najviac urgentná časť potrieb, ktorú vlastne ani nevieme v rámci štandardnej viacstupňovej preferenčnej škále identifikovať. Ku tomu korešponduje zároveň nejaká suma statkov, ktoré obsahuje naše portfólio. Dané statky boli vlastnené práve preto, že mali byť určené práve pre potenciálne (akékoľvek kontra-faktuálne vnímané) uspokojovanie potrieb, pričom sú však teraz obetované v podobe nákladov, vzhľadom na to, že faktuálne vnímanie potrieb je považované za vyššiu mieru priority. Všetko ostatné môže byť z nejakého dôvodu preto obetované; pritom sa jedná nevyhnutne o druhé v poradí vzhľadom na dvoj-dimenzionálnosť preferenčnej škály.  

Táto interpretácia sa vyhýba rovnako akejkoľvek zámene prostriedkov s potrebami, čo sa často pri vysvetľovaní nákladov obetovaných príležitostí deje. Ide totižto vždy o nejakú kombináciu potrieb a kombináciu činností, ktorých výsledkom je uspokojenie nejakého komplexu faktuálne vnímaných potrieb. V princípe ide o formuláciu plánu ako komplexu činností, kedy nenazeráme na parciálne výsledky plánu ako na uspokojenie nejakej kvázi-potreby, ktorá sa následne stáva prostriedkom pre dosahovanie iného druhu potreby, atď.. Na problém naopak nazeráme v kontexte nejakého komplexu potrieb a komplexu nákladov. Neexistujú tu partikulárne medzi-potreby. Existujú len nákladové medzi-kroky, ktoré smerujú k naplneniu stanoveného plánu. Plán nemusí byť zároveň logicky konzistentnou a nemennou sumou potrieb. Pri akejkoľvek zmene plánu nemusíme logicky vyhlásiť, že sme pôvodný plán opustili a začíname realizovať úplne iný. Práve naopak. Koncepcia umožňuje definovať plán ako relatívny komplex potrieb, ktorých význam, postupnosť ich dosahovania, či dopĺňanie či zmena, podlieha neustálej zmene tak, ako to vyžaduje faktuálne vnímanie sumy potrieb, ktoré sú ako komplex potrebné na dosiahnutie mysleného cieľa.

Zo subjektívneho hľadiska sú teda náklady obetovaním tej časti portfólia, ktoré nepotrebujeme a vieme obetovať, t.j. kontrafaktuálne vnímané potreby, ktorých uspokojenie malo byť realizované práve prostredníctvom danej časti portfólia niekedy inokedy v čase, sú obetované. Prečo je jedno. Subjekt sa tak rozhodol. Cieľom tejto obety je totižto zabezpečenie inej kompozície portfólia, ktoré má podľa predstáv subjektu viesť k vyššej miere uspokojenia potrieb neskôr v čase. Týmto spôsobom sa dá vlastne skombinovať kauzálne-realistický prístupy k nákladom i mainstreamové vnímanie nákladov ako výdavku nejakej častí vlastnených statkov tak, aby sme mali jednu a konzistentnú teóriu nákladov obetovaných príležitostí.

Intersubjektívne vnímané náklady obetovanej príležitosti

Vyššie uvedeným spôsobom je možné vysvetliť subjektívne vnímanie nákladov v kontexte subjektívne vnímaného zisku/straty. Ostáva nám ešte popísať intersubjektívny charakter nákladov. Tie sú implikované v činnosti, ktorá je realizovaná v zmysle intersubjektívnej charakteristiky zisku. Ukážme si ako.

Pošvanc (2019a) udáva príklad človeka, ktorý trávi veľa času na sociálnych sieťach. Keďže majú náklady subjektívny charakter, ktorý nie je možné porovnávať, nie je možné ani rozhodnúť zo subjektívneho hľadiska, či je daná činnosť v kontexte nákladov obetovanej príležitosti relevantným trávením času alebo nie. Je na danom človeku, čo považuje za adekvátne. Ak jeden preferuje tráviť voľný čas na sociálnych sieťach, druhý ho venuje štúdiu a tretí stavaním nejakého stroja, nie je možné z hľadiska pozorovateľa rozhodnúť, či niekto koná ekonomicky správne alebo nie. Nielenže nepoznáme subjektívne hľadisko daných osôb, nepoznáme ani ekonomický kontext, v rámci ktorého dané činnosti realizujú.

Situácia sa zmení v prípade, ak sú dané činnosti súčasťou činností ekonomického spoločenstva, t.j. či sú alebo nie sú používané na uspokojovanie potrieb iných v kontexte toho, že činnosť druhého umožní uspokojiť zas potreby prvého. Na tejto úrovni je ekonomický kontext určovaný intersubjektívnou koncepciou úspechu (zisku) a chyby (straty), ktorá vyplýva z toho, že jednotlivec v systéme ekonomicky participuje a tak preberá predmetný štandard posúdenia danej aktivity. Potom, v prípade, ak niekto stavia nejaký stroj, avšak zároveň nemá záujem participovať danou činnosťou na uspokojovaní potrieb niekoho iného v ekonomickom spoločenstve, jeho zisk a náklady ostávajú na subjektívnej úrovni posudzovania. Ak však stavia stroj, aby uspokojil potreby druhých, intersubjektívny charakter úspechu/chyby nám dáva možnosť porovnávania a zároveň rozhodovania o tom, či sú jeho náklady adekvátne alebo nie. Možnosť porovnávania je dvojaká.

Prvá možnosť je možnosť identifikovania toho, k čomu realizovaná činnosť vedie – intersubjektívnemu zisku alebo strate. Intersubjektívna miera nákladov je určovaná prostredníctvom alternatívneho výnosu, ktorý by mohol daný človek dosiahnuť v prípade, že by nerealizoval svoj projekt, ale by venoval jeho existujúce zdroje do alternatívnej ekonomickej činnosti. To nám umožňuje identifikovať úspešnejší mix kapitálových zdrojov pred menej úspešným. Intersubjektívne však vieme povedať, že jeho činnosť je menej efektívna, ako nejaká alternatívna činnosť na trhu. Môže sa jednať o činnosť, ktorá vedie k uspokojovaniu rovnakých alebo veľmi podobných potrieb, ale aj o činnosť, ktorá je zameraná na iné uspokojovanie potrieb všeobecne. Subjektívne samozrejme stále platí, že v prípade, že danú činnosť subjekt vykonáva bez ohľadu na to, že na trhu existujú alternatívne možnosti, je v subjektívnom zisku. Miera intersubjektívnych nákladov a zisku/straty je totižto relatívna a prináša len informáciu o intersubjektívnom charaktere realizovanej činnosti. Či bude niečo nejaký človek vykonávať sa vždy človek nakoniec rozhoduje na základe subjektívneho posúdenia danej činnosti. Nižšia miera intersubjektívneho výnosu a nákladov spojená s nejakou ekonomickou činnosťou zároveň neznamená, že o danú činnosť nemajú záujem napr. investori alebo veritelia. Naopak. Aj oni posudzujú svoje aktivity i aktivity druhých v kontexte svojho portfólia a jeho diverzifikácie. To spôsobuje, že sú ochotní alokovať zdroje aj do menej výnosných aktivít, čo je však zas kompenzované inou mierou rizika, či ďalších faktorov, ktoré spôsobujú zmeny vnímania ich želaných portfólií.

Druhá možnosť je možnosť posúdenia intersubjektívnych nákladov v kontexte nejakého štandardu je možná na základe štandardu, ktorý definuje niekto – napr. podnikateľ / manažér, pre koho danú činnosť vykonávame v zamestnaneckom pomere. Ak nieto trávi čas na sociálnych sieťach a robí to len sám pre seba, nevieme o efektivite a nákladoch danej činnosti povedať nič. Ak však niekto trávi čas na sociálnych sieťach, pričom mal miesto toho stavať nejaký stroj pre svojho zamestnávateľa, vieme povedať, že jeho činnosť je neefektívna. Ak však pracuje na marketingových kampaniach na sociálnych sieťach, je jeho činnosť relevantná, v prípade, že jeho zamestnávateľ dosahuje požadovaný zisk. Rovnako vieme porovnať činnosť jedného zamestnanca s druhým zamestnancom. Ak existuje druhý zamestnanec, ktorý rovnako trávi čas na sociálnych sieťach, a jeho kombinácia kapitálových zdrojov (pozostávajúca napr. z nejakých inak budovaných znalostí súvisiacich s efektivitou marketingových kampaní), vedie k vyššiemu zisku podnikateľa – zamestnávateľa, vieme rozhodnúť, že druhý je lepší ako prvý. Nie nevyhnutne neúspešným v zmysle činnosti, ktorú realizuje. Vieme len, že jeden je lepší ako druhý. Intersubjektívny charakter úspechu/chyby nám teda umožňuje identifikovať ekonomickú zmysluplnosť našich činností i v kontexte nákladov. Z tohto hľadiska samozrejme stále platí Lachmannovská poznámka o tom, že zo subjektívneho hľadiska je možné vnímať dané činnosti rôznym spôsobom. O ekonomických činnostiach vieme teda vyslovovať ako subjektívne, tak i intersubjektívne závery. 

Iné koordinačné spoločenské štandardy

Ostatné koordinačné intersubjektívne vzniknuté štandardy, ktoré uľahčujú vzájomnú kooperáciu ľudí majú rôzny charakter a nie je cieľom tejto práce ich všetky popísať. Môžeme však spomenúť niektoré z nich, pričom ich vieme deliť na katalaktické a politické. Za katalaktické môžeme považovať všetky tie štandardy, ktoré vznikajú na dobrovoľnej báze. Za politické môžeme považovať tie, ktoré sú predmetom politicky vymáhaných regulácií. Na tomto mieste nebudeme analyzovať príčiny, či správnosť politicky určovaných štandardov. Len konštatujeme to, že existujú.

Katlaktické štandardy môžu mať rôzny charakter. Môže sa jednať napr. o etické pravidlá obchodovania, avšak môže sa jednať aj o štandardy obchodovania na burzách v zmysle štandardizovaných produktov, ako aj štandardizovaných postupov obchodovania, ktoré určuje vlastník burzy a zabezpečuje tak pre účastníkov obchodovania intersubjektívnu porovnateľnosť ich konania. Štandardizácia produktov nemusí zároveň prebiehať len na špecializovaných trhoch. Prebieha aj v podobe budovania značky, či záruk kvality, či podmienok výmeny chybných tovarov, či podmienok dodania nejakých služieb, ktoré sú vopred oznamované zákazníkom. Môže sa rovnako jednať o rôzne druhy cechov a spolkov, či profesijných dobrovoľných združení, ktoré vytvárajú a vplývajú na štandardizované prostredie produktov a služieb v nejakých komunitách, či spoločenstvách. Rovnako je možné hovoriť o komunitnej štandardizácií, kultúrnej, či náboženskej, kedy vplýva na identifikáciu štandardov druh sociálneho komunitného, kultúrneho, či náboženského pozadia. Príkladom dnes nových druhov katalaktickej štandardizácie môže byť i používanie nových technológií, či telefónnych aplikácií v oblasti toho, čo nazývame zdieľaná ekonomika. V rámci nej sa rovnako vytvárajú nové druhy súkromných regulácií, pravidiel a štandardov, ktoré vedú k vyššej miere istoty súvisiacej s uspokojovaním potrieb ľudí v čase.

Je nutné konštatovať, že sa riadime i politickými štandardami. Majú formu rôznych regulácií, obmedzení vlastníckych práv, či osobnej slobody jednotlivca. Myslím, že je úplne na mieste tvrdiť, že v dnešných tzv. sociálno-demokraticko-trhových hospodárstvach majú dokonca aj formu, ktorá v nejakej podobe existovala i na slobodnom trhu. Ochrana vlastníctva, ochrana osobnej slobody, či vymáhanie práva a pravidiel, či rôzne formy štandardizácie podnikania sú v týchto sociálno-demokratických spoločenstvách prítomné a myslím, že existuje i všeobecný racionálny predpoklad toho, že by veľmi podobná štandardizácia existovala i v slobodnej spoločnosti. Je zároveň otázne do akej miery a rozsahu sú druhom chybného a nesprávneho určovania smerovania spoločnosti a do akej miery nie. Porovnanie je veľmi ťažké. A to z toho dôvodu, že dnes neexistuje konkurenčná možnosť overenia existencie tejto štandardizácie, t.j. overenie toho, do akej miery by bola súčasná štandardizácia identická s tou uplatňovanou v slobodnej spoločnosti. Aký by bol rozdiel? A aká by bola jeho miera? Z vedeckého hľadiska môžeme o tom len špekulovať.   

Je však empiricky zjavné, že v prípade excesívneho používania politickej štandardizácie sa spoločenská koordinácia vytráca a naopak. Ak sa miera využívania politickej štandardizácie znižuje z excesívnej miery a koordinácia je viac ponechaná na dobrovoľné a slobodné rozhodovanie sa členov spoločenstva, tak sa spoločenská koordinácia zvyšuje. Výskum miery, vplyvu politických a katalaktických štandardov, ich vzájomného ovplyvňovania sa, koexistencie, miery toho, čo je efektívne riešiť katalakticky a čo politicky, musí byť už ponechaný na iné zaujímavé práce. Z kontextu tejto práce by malo byť zároveň zjavné, že ani niektoré politické riešenia nemusia byť spoločensky odmietané a nemusia mať devastačné dopady na medziľudskú koordináciu. Z hľadiska môjho názoru sa jedná skôr o nejaké mikro-politicko-spoločenské riešenia, ktoré majú svoj zmysel a ktoré by mali svoje miesto s katalaktickými štandardmi. Naopak makro-politické politické riešenia medziľudskej koordinácie majú podľa môjho názoru už donucovací charakter. Je však zjavné, že hľadať optimálnu mieru, musí byť už predmetom iných prác.

4.    Záverečné poznámky –  individuálny ekonomický relativizmus a evolučné prostriedky ekonomickej kooperácie

Na začiatku práce sme si stanovili v princípe dve základné otázky: „Prečo sme úspešní? A ako vieme, že sme urobili ekonomickú chybu?“ Ako mal čitateľ možnosť vidieť, nejedná sa o triviálne otázky. Súvisia nevyhnutne s problémom odhadu budúcnosti, otázkou racionality nášho konania, problémom koncepcie ekonomického zisku/straty a nákladov, či problému koordinácie viacerých jednotlivcov v spoločenstve. Čitateľ bol prevedený prácami viacerých veľmi inšpiratívnych autorov, ktorí si kládli podobné otázky, pričom následne sme sa v práci snažili využiť vitálne časti ich prác, skombinovať ich a poukázať na určitý smer potenciálneho riešenia danej problematiky.

Pozorný čitateľ si mohol všimnúť, že tu predstavený smer riešenia má určitý konceptuálny charakter, resp. svoj modus operandi. V podobe modifikovanej teórie subjektívnej hodnoty. Tú sme založili na premise, že človek „preferuje vyššie, pred nižším uspokojením potrieb v časovom kontinuu“ a identifikovanej koncepcii faktuálne a kontra-faktuálne vnímanej sumy potrieb, kedy sa hodnotové vnímanie utvorené na úrovni potrieb imputuje do koncepcie portfólia, t.j. sumy statkov. Mám za to, že táto mierna modifikácia teórie subjektívnej hodnoty umožňuje popísať realisticky základnú koncepciu toho, ako človek ekonomicky vníma okolitú realitu.

Premisa „preferujem vyššie, pred nižším uspokojením potrieb“ však vytvára, a to nevyhnutne z povahy danej definície, subjektívny ekonomický relativizmus na úrovni jednotlivca. Budúcnosť na individuálnej úrovni odhadujeme tak, že vlastne relativizujeme jej konkrétny význam. Pripravujeme sa naraz na viaceré eventuality, ktoré môžu nastať. Dá sa povedať, že budúcnosť prísne vzaté neodhadujeme, relativizujeme jej konkrétny význam.

Z hľadiska okolitej reality (class probability), v ktorej sa nachádzame, v princípe odhadujeme relatívny výskyt nejakého prírodného javu, ktorý môže nastať a v jeho kontexte odhadujeme dnes naše kontra-faktuálne potreby, ktoré sa v prípade toho, že jav nastane, stanú faktuálnymi. V danom kontexte upravujeme relatívne postavenie statkov v našom individuálnom portfóliu, ktorými budeme na potreby vyvolané danými javmi reagovať. To nie je koniec možností toho, ako reagovať na budúcnosť. Nežijeme v robinsnovskej ekonomike. Žijeme v spoločenstve s druhými. Život v spoločenstve prináša kvalitatívne odlišnú a dodatočnú mieru problémov (case probability), ktoré prináša budúcnosť práve z hľadiska života človeka v spoločenstve. Avšak život v spoločenstve zároveň vytvára nové možnosti reakcie na neistú budúcnosť, ktorú nám pripravuje realita a ktorú si pripravujeme i my sami. A to v podobe výmeny v nejakom konkrétnom okamihu a v podobe výmeny v čase. V kontexte case probability sa teda snažíme odhaliť relatívny výskyt určitého komplexu potrieb druhého tak, aby sme vedeli vytvárať na základe danej relativizácie výskytu daného komplexu potrieb, cieľovú skupinu – trh, ktorej potreby následne uspokojujeme, pričom platí, že relatívny výskyt daného komplexu stále implikuje úplne (hodnotovo) rozdielnych jednotlivcov. Koncepcia výmeny vychádza z našej individuálnej ekonomickej koncepcie toho, ako sa pripravujeme na budúcnosť. Statok, ktorý vymieňame za statok, ktorý získavame, posudzujeme z hľadiska toho, čo výmena spôsobí v nami vnímanom portfóliu statkov, ktoré má uspokojovať naše celkové potreby (nejakú sumu) v časovom kontinuu. Naše hodnotenie pritom nie je spájané s nejakým konkrétnym statkom, ktorého hodnotové vnímanie sa môže časom meniť, ale s hodnotovým vnímaním portfólia v kontexte našich celkových potrieb.

S premisou „preferujem vyššie, pred nižším uspokojením potrieb v čase“ sa môžeme na individuálnej úrovni vysporiadať v čase prostredníctvom ekonomického relativizmu, čo nemusí byť na prvý pohľad zrejmé. Avšak na spoločenskej úrovni, nás daná premisa k ekonomickému relativizmu priamo smeruje. To, čo je vhodné pre jedného, nemusí byť vhodné pre druhého. Avšak vzhľadom na to, že ekonomickú realitu uchopujeme práve prostredníctvom relativizácie významu budúcnosti v jej konkrétnej podobe, tak pri vzájomnej interakcii jednotlivcov v spoločenstve, nebol pre našich predchodcov v princípe nikdy problém kooperáciu implementovať. Nešlo totižto o to sa trafiť presne voči tomu, čo druhý chce. Stačilo to len relatívne presne trafiť. Ak by sme naopak uchopovali realitu, budúcnosť a potreby druhého v móde prísnej konkrétnosti, dostali by sme v prípade interakcie jednotlivcov nevyhnutne do dilemy, ktorú naznačuje Hayek (1937) a to, ako je možné, že individuálny charakter vnímania statkov je ako objektívna informácia prenášaný na druhého jednotlivca, ktorý mu rozumie, pričom zároveň platí, že nevieme o druhom všetko a neviem odhadovať budúcnosť.

Tým, že sme teóriu subjektívnej hodnoty modifikovali v zmysle myšlienkovej koncepcie sumy potrieb uspokojovaných sumou statkov, tak sa nám na úrovni individuálnych koncepcií vnímania ekonomickej reality otvára veľmi rozsiahly priestor pre vysvetlenie vzájomnej koordinácie jednotlivcov. Faktom však je, že subjektívny relativizmus nevyhnutne vedie k významovým problémom. A tieto problémy museli ľudia nevyhnutne eliminovať. Ako? Individuálny ekonomický relativizmus, ľudia prekonávali prostredníctvom intersubjektívne vzniknutých koncepcií uchopovania reality. Koncepcia portfólia je jednak uplatniteľná v čase a na každého jednotlivca. Je možné na ňu uplatniť teóriu subjektívnej hodnoty a rovnako je možné na ňu uplatniť i zákon klesajúceho hraničného úžitku, v zmysle posudzovania marginálnej zmeny celkového portfólia. Portfólio je v prípade zákona homogénnym posudzovaným prvkom. Teórie a ekonomické zákonitosti neaplikujeme na realitu per se, aplikujeme ich na koncepcie našej mysle. Preto sú logickými princípmi, zákonitosťami, ktoré sú platné a majú to, čo nazývame apriórny charakter.

Našim modus operandi bol teda popis toho, ako z individuálnej koncepcie uchopovania ekonomickej reality vznikajú nové, už intersubjektívne koncepcie, ktorými vzájomne komunikujeme, na základe normatívne určených štandardov, naše individuálne predstavy o ekonomickej realite. A to tak, že dané štandardy sa stali v priebehu evolúcie platnými koordinačnými mechanizmami ľudskej činnosti. Tieto intersubjektívne koncepcie nevznikali vedome. Ako sme si ukázali, vznikali spontánne na pozadí ešte nie plne uvedomelých činností našich predchodcov, t.j. v zmysle Pavlíkovho popisu evolučného (intersubjektívneho) apriorizmu, ako sedimenty, ktoré následne už uvedomelá myseľ používa pri ekonomickej interakcii s druhými. Z tohto hľadiska sú emergentnými prvkami ekonomickej interakcie jednotlivcov. Štandardizácia ekonomickej komunikácie teda prebieha na úrovni interakcie dvoch a viac jednotlivcov, ktorí sa v princípe dohadujú. Predmetná štandardizácia, t.j. dohoda minimálne dvoch a viac ľudí prenášaná ekonomickými interakciami a normatívnymi spoločenskými väzbami ďalej na ostatných členov spoločenstiev, následne umožňuje vznik toho, čo sme nazvali (vzájomné) intersubjektívne vzniknuté koordináty individuálneho ekonomického konania. Individuálny ekonomický relativizmus, ktorý by nevyhnutne viedol k chaosu a znemožňoval život v spoločenstve, je vlastne eliminovaný evolučne vznikajúcou ekonomicko-normatívnou štandardizáciou.

Matúš Pošvanc, 13.04.2020

Referencie

2. https://www.peri.umass.edu/fileadmin/pdf/conference_papers/newschool/Papaer_GLS_Shackle_Studentship.pdf>
4. -knowledge>
6. https://mises.org/library/f-hayek-government-and-social-evolution-critique>
7. https://mises-media.s3.amazonaws.com/qjae3_4_1.pdf>
8. http://www.aynrand.cz/media/Hayek/hayek.pdf>
9. https://mises.org/library/economic-point-view-essay-history-economic-thought>
10. https://www.mises.at/static/literatur/Buch/kirzner-the-meaning-of-market-process.pdf>
11. https://matiane.wordpress.com/2015/08/01/israel-kirzner-economics-and-error/>
14. https://mises.org/sites/default/files/Risk,%20Uncertainty,%20and%20Profit_4.pdf>
15. https://ssrn.com/abstract=2952581 or http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2952581
16. https://mises-media.s3.amazonaws.com/Capital%2C%20Expectations%2C%20and%20the%20Market%20Process_2.pdf>
17. https://ssrn.com/abstract=2534273
18. https://ssrn.com/abstract=2546259>
19. https://ssrn.com/abstract=2507643>
20. https://www.researchgate.net/publication/279197630_The_Emergence_of_Emergence_in_the_Work_of_F_A_Hayek_A_Historical_Analysis>
21. January 2017.  Shackle on Choice, Imagination and Creativity: Hayekian Foundations. Cambridge Journal of Economics 41(1):1-24. WWW DOCUMENT <https://www.researchgate.net/publication/304452046_Shackle_on_Choice_Imagination_and_Creativity_Hayekian_Foundations>
22. https://mises-media.s3.amazonaws.com/Human%20Action_3.pdf>
24. https://mises.org/library/planning-freedom-and-twelve-other-essays-and-addresses>
25. Van Nostrand, New York. WWW DOCUMMENT <https://mises.org/library/ultimate-foundation-economic-science>
28. https://nb.vse.cz/kfil/elogos/science/pavl106.pdf >
29. March 27, 2020, b). Working paper. Available at SSRN https://papers.ssrn.com/sol3/papers.cfm?abstract_id=3562493
30. https://mises-media.s3.amazonaws.com/Praxeology%20and%20Understanding%20An%20Analysis%20of%20the%20Controversy%20in%20Austrian%20Economics_3.pdf>
31. >

[1] Autori sa často dopĺňajú, resp. na seba nadväzujú. Čitateľ by nemal nadobudnúť dojem, že ak je v práci citovaný napr. Mises, či Hoppe, tak Shackle-Lachmannova interpretácia nejakého javu súvisiaceho s budúcnosťou je úplne iná a menej relevantná. Pôvodne som sa chcel zamerať na tri línie prístupov: lína Knight-Mises-Hoppe-Hülsmann, línia Shackle-Lachmann, a línia Hayek-Kirzner. Avšak po detailnejšom preskúmaní vybratých autorov som mal veľké problémy ich klasifikovať práve týmto spôsobom. Skôr si myslím, že akákoľvek klasifikácia nejakých prúdov v tejto oblasti nie je možná. Ponúkané riešenie však bude založené na vitálnych a relevantných riešeniach, ktoré sú dnes ponúkané, či už v rámci nejakej týmto spôsobom určenej línie autorov, resp. toho, v čom sa prekrývajú.

[2] Shackle pristupuje k možnosti ekonomickej analýzy jedine z hľadiska objektívne daných skutočností neoklasickej ekvilibristickej analýzy, ktorá eliminuje z ekonomickej analýzy faktor času, čím je podľa neoklasickej ekonómie ekonomická analýza jediným spôsobom uplatniteľná. V princípe sa jedná o poctivé si uvedomenie problému času a zmeny, a aplikácie ekonomickej analýzy len kontexte určitých teoretických predpokladov. Napr. Selgin cituje v tomto kontexte Shackla: „If there is fundamental conflict between the appeal to rationality and the consideration of the consequences of time as it imprisons us in actuality, the theoretician is confronted with a stark choice. He can reject rationality or time.“ (Selgin 1990, p. 30). Jednou z našich úloh v tejto práci je práve identifikácia možností realizácie ekonomickej analýzy práve v kontexte plynutia času.

[3] Z tohto hľadiska je absolútne pochopiteľné, prečo sa napr. Shackle uchyľuje pri skúmaní ekonómie k popisu statického ekvilibria. Je to pre neho jediná vedecky poctivá (!) metóda skúmania ekonomických javov. Shackle si pritom presne uvedomuje, že sa jedná o zjednodušenie, elimináciu viacerých premenných, avšak v kontexte popisu skutočnej reality je to pre neho jediná možnosť.

Z hľadiska klasickej rakúskej analýzy problému ekonomických javov, pri ktorej sa tvrdí, že neoklasický spôsob skúmania problému ekvilibria nie je realistický, stojí za otázku, do akej miery je analýza založená na skúmaní ľudského konania rovnako realistická. Ak môžeme vôbec o nejakej realistickosti rakúskeho spôsobu skúmania ekonómie hovoriť, tak jedine na úrovni všeobecných a abstraktných poznatkov, ktoré sú oným modus operandi ľudského konania. Natíska sa rovnako zaujímavá a súvisiaca otázka, ako veľmi sa líši tento druh abstrakcie popisu ľudského konania od neoklasického popisu založeného na eliminácií niektorých premenných.

[4] Shackle rieši tento problém prostredníctvom popisu špekulatívnych trhov, kedy jedna časť špekulatívneho trhu patrí tzv. bulls (špekulanti na rast cien) a druhá časť trhu tzv. bears (špekulanti na pokles cien). Jedni alebo druhí sa v nejakom časovom momente jednoducho trafia a vlastne správne tipujú „výsledok“. Nevysvetľuje to však ako sa rozhodovali naši predchodcovia, ktorí tieto druhy trhov nepoznali a ak zájdeme ešte ďalej do histórie dokonca ani nekalkulovali v peňažných jednotkách.

[5] Ako uvidí čitateľ neskôr, nejedná sa o objektívne kritériá, ale o intersubjektívne kritéria. Tie ľudia vnímajú ako tacit knowledge, nijako ich nespochybňujú a sú z tohto hľadiska pre nich objektivizovanými kritériami, na základe ktorých sa rozhodujú.

[6] Tento problém si uvedomuje i Shackle. Lachmann (Lachmman 2005. p. 228) pri porovnávaní Schackla a Misesa uvádza: „Both authors emphatically reject the calculus of probability as a tool for dealing with human conduct in a world of uncertainty. Shackle devotes his chapter 34 (‘Languages for Expectation’) to this matter. He sums up his view in the heading of section 34.40: ‘Probability concerns groups of events, not single critical choices’ (1972:400). Mises makes the same point by distinguishing between class and case probability.“

[7] Ak použijeme Knightov príklad s fľašami šampanského, tak podnikateľ nakúpi na 1000 použitých fliaš 1001 fliaš, pretože predpokladá, že sa rozbije 1 z 1000 kusov. Týmto spôsobom si podnikatelia zvyšujú mieru istoty súvisiacu s predmetnými javmi, aby dosiahli svoje zámery voči zákazníkom. Neznamená to však, že nákupom 1001 fliaš týmto spôsobom zvyšujú mieru poznania o okolitej realite. Rovnako to tiež neznamená, že sa nezaujímajú o vyššiu mieru poznania okolitej reality, ktorá umožňuje následne znižovať nutnosť vyššej miery úspor či poistenia sa; t.j. napr. investujú do vynájdenia lepšej metódy výroby fliaš, čo spôsobí napr. rozbitie 1 fľaše na 1 milión kusov. Samozrejme investície do vyššej miery poznania fungovania reality musia byť ekonomicky výhodné. Ak použijeme príklad s fľašami, tak to značí, že miera istoty spojená s nižším priemerným rozbitím fliaš a mierou investície do zabezpečenia riešenia tohto poznania, musí prinášať ekonomicky zmysluplné výsledky, inak je výhodnejšie použiť buď poistenie sa alebo vyššiu mieru úspor a neinvestovať. To inými slovami znamená, že je niekedy zmyslplnejšie akceptovať rozbitie jednej fľaše z tisíca fliaš, ako investovať do riešenia, ktoré síce zabezpečí zníženie rozbitia daných fliaš, avšak investícia zdrojov je nižšia ako nákup dodatočnej flaše na 1000 naplnených fliaš šampanským. 

[8] Je veľmi zaujímavé, ako k problému pristupuje Klein (2009, poznámka pod čiarou č.6). Poznamenáva, že samotný pojem case probability je zavádzajúci. Mises mal podľa neho nazvať fenomén ako „case non-probability,“ alebo možno „case judgments without probabilities.“ Na fenomén ľudského konania nie je podľa Kleina možné uplatňovať deterministické princípy homogenizovaných a časovo-invariantných javov reality. K tejto poznámke sa ešte vrátime neskôr v texte, pretože má pre nás významný charakter.

[9] Je nutné pripomenúť, že pojem „podnikateľ“ používame v ekonomickej teórii vo forme ideálneho typu. V realite sme každý z nás do určitej miery podnikatelia, pracujúci, vlastníci kapitálových statkov, pôdy, či spotrebitelia (Mises 1949, 1998, pp.252-256). Inými slovami každý z nás nejako podnikateľsky odhaduje budúcnosť. A ako vidíme okolo seba, v prípade, že nám politicky nebránia, sme v tom relatívne úspešní.

[10] Pozícia zastávaná napr. Richardom von Misesom; v prácach, na ktoré sa odvolávame ju obhajuje napr. Hoppe (2007); daná koncepcia je presadzovaná i autormi ako je napr. Venn, či Reichenbach

[11] Termín „určitá interpretácia reality“ sa prejavuje v tom, že existuje polemika, či sa jedná o klasickú (Laplace), subjektívnu (de Finetti, Savage), epistemickú a induktívnu interpretáciu (Ramsey, Cox), logickú interpretáciu (Keynes, Carnap), či novo navrhovanú intersubjektívnu interpretáciu (Gillies) pravdepodobnosti. Pozri v Probability interpretation. Wikipedia. WWW DOCUMENT <https://en.wikipedia.org/wiki/Probability_interpretations> alebo detailnejšie v v Gillies (2012).

[12] Pozri napr. v Shacke (1992). či v van den Hauwe (2011).

[13] Knighta by sme na tomto základe mohli zaradiť medzi tých, ktorí tvrdia, že class probability má objektívny charakter. Knight je zároveň zástancom existencie apriórneho charakteru problému pravdepodobnosti v kontexte matematického vyjadrovania pravdepodobnosti. 

[14] „The point seems to be as already noticed that the mere fact that judgment is being exercised in regard to the situations forms a fairly valid basis for assimilating them into groups.“ Avšak zároveň platí, že „Furthermore, the classification or grouping can only to a limited extent be carried out by any agency outside the person himself who makes the decisions, because of the peculiarly obstinate connection of a moral hazard with this sort of risks“. (Knight 1921, p.251)

[15] „Specialization itself is primarily an application of the insurance principle; but, like large-scale enterprise, itgrows up to meet uncertainty situations where, on account of the impossibility of objective definition and external control of the individual ventures or uncertainties, a „moral hazard“ prevents insurance by an external agency or a loose association of venturers for this single purpose.“ (Knight 1921, p. 256)

[16] Ako vidíme, prvé tri stratégie sa podobajú na Lachmanovské divergentné očakávania.

[17] U Misesa a Hoppeho sú v tomto prípade jedná o tzv. ideálne typy, ako uvidíme nižšie

[18] „Moreover, whether we evaluate our predictions as successful or not, the meaning of success and failure is necessarily ambiguous.“ Hoppe, 1997, p. 73

[19] Ako ukazuje Lewis (2017) Shackle má zas vo svojom systéme iný druh chyby, keď tvrdí, že slobodná vôľa je tzv. „bezpríčinná príčinnosť“ (uncaused cause). Viď rovnako nižšie poznámka pod čiarou č.24.

[20] Jedná sa o modus operandi, charakteristickú črtu, ktorú Mises používa naprieč svojím argumentačným systémom. Nejde tu ani tak o to, že by neexistoval charakter človeka tvorený jeho minulosťou, ako to, že slobodná vôľa môže zvrátiť a zavrhnúť akúkoľvek minulú skúsenosť človeka a naopak novú charakterovú črtu vytvoriť. Kritiku dichotómie Misesovho prístupu pozri v Pošvanc (2019b).

[21] Shackle tu odmieta, podobne ako Lachmann existenciu niečoho takého ako je princíp „pokus a omyl“, čo vyplýva z charakteru voľby, ktorá má neopakovateľný charakter. Je tým, čo nazýva Shackle bezpríčinná príčinnosť (uncaused cause).

[22] „‘Rational expectations’ remains for me a sort of monster living in a cave. I have never ventured into the cave to see what he is like, but I am always uneasily aware that he may come out and eat me.“Littlechild (2001)

[23] Orientation bude jedným z podstatných základných kameňov toho, ako podľa môjho názoru uchopujeme budúcnosť. Viď nižšie.

[24] Tento druh vysvetlenia in-determinizmu vôle však tlačí Shackla k tvrdeniu, že vôľa ako dôvod konania, nemá žiadnu príčinu (uncaused cause). Kritiku a celkom úspešnú úpravu tohto Shacklovského dualismu súvisiaceho s „uncaused cause“, in-determinácie vôle, realizuje Lewis (2017), ktorý ukazuje, že v prípade ak na Shackla uplatníme Hayekovu teóriu mysle ako systému zloženého z častí (neurónov), ktorých vzájomné prepojenie vytvára systém so samostatnými vlastnosťami, t.j. vzájomná organizovanosť častí mysle vyvára v mysli nové vlastnosti, ktoré nie sú aplikovateľné na časti ako také, tak sa je možné danému dualizmu vyhnúť a odstrániť u Shackla problematické tvrdenie spojené s existenciou vôle ako „uncaused cause“.

[25] Ako uvidí čitateľ nižšie, naše riešenie bude obsahovať práve tento druh istoty, ktorý budem okrem iného kombinovaný s druhou absolútnou istotu, ktorú spomína a popisuje Mises – konaním.

[26] Za zmienku v kontexte Shackla stojí ešte jeho vnímanie peňazí. Cnatillo (2010) vysvetľuje, že podľa Shackla nie je možné vysvetliť peniaze v zmysle rizika a pravdepodobnosti súvisiaceho s dianím v realite. Tá implikuje aditívnosť a kompletnosť zoznamu udalostí (list of events). Naopak peniaze používame kvôli neistote, odkiaľ pramení i likvidita. Podľa Shckla dopyt po peniazoch pramení práve z toho dôvodu, že ľudia vedia, že môže prísť niečo nepredvídateľné, pričom peniaze, ktoré majú likviditu, im zabezpečujú, že vedia bez problémov upravovať svoje konanie. Shackle sa na peniaze pozerá skôr z hľadiska toho, že sú tzv. store of value. Tento pohľad na peniaze je zaujímavý, avšak Pošvanc (2019a, 2020b) ukazuje, že je nesprávny. To však opätovne neznamená, že po určitých úpravách nie je využiteľný v kontexte odpovedí na nami stanovené otázky v zmysle toho, že peniaze je možné považovať za intersubjektívny nástroj koordinácie ľudských činností práve v kontexte neistoty.

[27] de Soto v poznámke pod čiarou v tomto kontexte uvádza, že sme týmto spôsobom schopní vlastne pochopiť biblický príkaz z Genesis: „Ploďte a množte sa, a naplňte zem; podmaňte si ju“ (Biblia, 1M 1,28; Tranoscius, Liptovský Mikuláš 1978, p.1).

[28] Ako uvidí čitateľ nižšie, sú to práve inter-subjektívne štandardy, ktoré môžeme považovať za normatívne koordináty v ekonomickom zmysle slova. Viď problém koordinácie plánov ľudí u Hayeka.

[29] Ako je vidno, Hayek začína veľmi podobnými otázkami, aké si stanovuje táto práca.

[30] Hayeka je nutné za takto definovanú pozíciu kritizovať. Nie je konzistentný. Táto pozícia totižto implikuje nemožnosť učiť sa, resp. by bolo nutné vyhlásiť, že učenie sa, či vyššia miera koordinácie našich činností v čase je len klišé a nie je vôbec možné. To vyplýva z toho, že každá jedna situácia, na ktorú človek reaguje zmenou plánu je unikátna vzhľadom na jej subjektívnu interpretáciu. To je však v protiklade s jeho tvrdeniami o vzájomnej koordinácii našich činností práve na základe učenia sa; učenie sa totižto implikuje, že vieme, kde sme urobili chybu a ako ju napraviť, či sa jej prípadne vyhnúť. To by však vyžadovalo vzájomne objektívne resp. ako uvidíme nižšie intersubjektívne porovnanie dvoch situácii. Ako sme videli, podobným spôsobom ako sa staviak problému Hayek, tak problém definuje i Shackle. 

[31] Lewis (2014, p.11) ukazuje, že podľa Lachmanna ceny nie sú  jednoznačnými koordinačnými prvkami a to preto, že každú cenu je možné interpretovať z individuálneho hľadiska rôznym spôsobom, t.j. platí, že síce ceny ukazujú relatívne vnímanie vzácnosti predmetných statkov a ich vnímanie inými jednotlivcami, to však neznamená, že subjektívne vnímanie daných cien nespôsobí vysokú mieru rôznorodosti vnímania vzácnosti, čo následne znemožňuje pripisovať cenám ich koordinačné charakteristiky.

[32] Nejedná sa o poznámku, ktorá by bola nejakým klišé. Hayekov systém je totižto budovaný na veľmi solídnej ontológii jednotlivých javov, čo preukazuje napr. Pavlík alebo viacerí nasledovníci Hayeka ako je Caldwell, či Lewis.

[33] Pozri napr.: „Lachmann, recognizing the organic evolution of institutional structures, seems to have also stressed the importance of design in the emergence of institutions. In the following paragraphs of the letter from May 2, 1985, he writes: „I distrust Hayek’s attempt to reduce the fundamental institutions of the market economy, such as the family and property, to products of the process of cultural evolution. If they are indeed such products, so are the Soviet Union and the British welfare state. Since the dawn of history political rulers have tried to interfere with markets and to manipulate them in their interests. Was all this merely a matter of “fatal conceit”? No constellation of social forces behind them?“ in Kuchar, P. Dekker, E. (2019, p. 2)

[34] Pavlík (2004, pp. 550 – 552) dáva Hoppemu za pravdu a navrhuje úpravu Hayekovych tvrdení.

[35] Pozri tiež kritiku Hayeka zo strany niektorých objektivistov, napr. v Kinkor (2000). Ak odhliadneme od štýlu, ktorý ide miestami nad-rámec potrebnej kritiky Hayeka (Kinkor vyhlasuje Hayeka napr. za etatistu, či obhajcu kolektivizmu, či socializmu), tak Kinkorove poznámky voči absencii módu účelového jednania v prácach Hayeka, t.j. pôsobenia rozumu, ktorou sa mysliaca bytosť rovnako riadi, je nutné považovať za valídne.

[36] Kritiku Hayekovho prístupu k problému ekonomickej kalkulácie, ktorý Hayek zakladá na prácach jeho učiteľa Misesa, avšak i návrh úpravy Hayekovej koncepcie, ktorá bude konzistentná s tu predstaveným prístupom, je možné nájsť v Pošvanc (2019a)

[37] Rozdelenie Kantovského sveta „jak býti má“ na normatívny a teleologický je možné identifikovať u Engliša. Engliš rozdeľuje poznatky o svete na formálno-logické, ktoré sú základom pre ostatné druhy poznania a to empirického (prírodné vedy), teleologického (sme môžeme zaradiť ekonómiu) a normatívneho (sem môžeme zaradiť právne vedy). Teleologické a normatívne poznanie je zároveň poznaním v kontexte normatívnej predstavy človeka o svete – „jak býti má“. Detailnejšie pozri v Engliš (1933).

[38] „As Hayek remarked in 1983, ‘while the analysis of individual planning is in a way an a priori system of logic, the empirical element enters in people learning about what other people do … [Y]ou can’t claim, as Mises does, that the whole theory of the market is an a priori system, because of the empirical factor which comes in that one person learns about what another person does.“ In Lewis, Lewin (2015, p. 31).

[39] Pavlík (2004) k tejto metóde píše: „I Adam Smith využíval v situacích, kdy potřeboval najít souvislosti mezi fenomény, a chyběly mu přitom potřebné historické či empirické důkazy, poznatky o „neredukovatelných a univerzálních rysech lidské přirozenosti“, získané reflexivním poznáním, což z nej činí jednoho z předchůdců fenomenologické metody.“

[40] Pavlík (2006, pp. 25-26): „Indeed, the vicious circle seems to follow not only from the fact that the process of nature’s becoming self-reflected (both at sensory and the conceptual level) appears to be, at first sight, a purely circular movement, but also from Hegel’s explicit formulation of the basic methodological principle of the monistic approach. It reads as follows: The results of any truly scientific or scientifically-philosophical inquiry must show that what served as an immediately and unconditionally valid starting point of the inquiry (e.g., the a priori principle of constantly operating causes) is in fact necessarily mediated (conditioned) by what has been discovered during the inquiry.“

[41] Týmto spôsobom sa obchádza podľa Pavlíka, tzv. fallabilistický apriorizmu Barryho Smitha, ktorý je naopak založený na tom, že empirické skutočnosti môžu niekedy priviesť apriórne poznanie na jeho okraj a tým ho falzifikovať, čo by podľa Pavlíka spôsobovalo zotieranie hraníc medzi empirickým a apriórnym poznaním. Smith má byť v tejto verzii apriorizmu ovplyvnený Popperom. Bližšie pozri v Pavlík (2004, pp. 656-661)

[42] Pre ozrejmenie tohto programu je nutné nazrieť do Pavlík (2004), stručný úvod podáva Pavlík (2006) a detailné pokračovanie programu je v Pavlík (2010). Čitateľa je vopred nutné upozorniť na fakt, ktorý je naznačený tým, že som dal slovo detailné do úvodzoviek. Jedná sa naopak o veľmi obsiahle a hĺbkové, avšak inšpiratívne práce, ktorých čítanie „odmení“ čitateľa nekonečným množstvom nových a zaujímavých otázok. Odmení opätovne dávam do úvodzoviek a to preto, že Pavlík neponúka (rovnako ako Hayek vo svojich teóriách) definitívne riešenia. Naopak jeho dielo otvára dvere do ďalšieho skúmanie, čo by malo podľa môjho názoru čitateľa nadchnúť a nie sklamať, pretože poznanie má práve tieto, sebe vlastné, črty.

[43] Pavlík (2004, p. 579) s odvolaním sa na Dugald Stewarta prvého životopisca Smitha tvrdí, že Smith nebol prvým, kto danú metódu použil; pred ním to boli napr. Montesquieua, Hume, či d’Alembert.

[44] Pavlík (2004, p. 885) k tomu píše: „Vzhledem k vnitřní příbuznosti fenomenologie a původní verze gestaltismu lze smithovskou představivost traktovat také jako aktivní gestalt, který prostřednictvím produkce sjednocujícího principu vkládá do nesourodé jevové matérie zmíněnou strukturu jednoty v mnohosti.“

[45] Pavlík (2004, p. 590 – 591) k tomu píše: Je víc než zřejmé, že Smith (a ještě před ním Hume) dospívají zejména ve svém pojetí citu na práh fenomenologické metody, resp. uplatňují fenomenologické postupy, aniž si toho jsou vědomi. To, co prezentují jako empirické poznání jednotlivých rysu neměnné a univerzální lidské přirozenosti (sklonu a citu, které již mají fakticky charakter intencionálních aktu), muže být zbaveno své vnitřní rozpornosti a nedůslednosti jen tak, že se převede primárně na husserlovské „mínění obecna“, tj. na poznávací akt, který spatřuje v individuálním zde a teď se vyskytujícím jevu exemplifikaci obecné podstaty či vztahové struktury; toto „mínění obecna“ pak prěs metodu variací, jíž se míněné obecno „očišťuje“ od akcidencií, vyúsťuje v intuitivní nazření obecné a nutné podstaty zkoumaného jevu, resp. v kategoriální názor, jímž se uchopuje obecná vztahová struktura (gestalt).Jen fenomenologická reinterpretace Smithovy metody umožnuje, aby se např. jeho „zákony sympatie“, resp. pravidla spravedlnosti (které podle Smitha vznikají empirickou generalizací) mohly chápat jako pravé apriorní zákony (resp. eidetické zákonitosti) nezávislé na relativních podmínkách zkušenostního procesu a aby se jeho zásadní výroky typu „lidé nutně schvalují nebo neschvalují určité typy chování“, jež tvoří podstatný obsah jeho Teorie mravních citu, mohly zachovat jako platná součást filosofického diskursu.“

[46] Pavlík (2004, p. 21) je však oprávnene kritický k Hayekovi, kedy píše: Kromě toho Hayek do svého pojetí spontánního rádu nezařadil to, co je vlastní jak spontánnímu rádu trhu, tak spontánnímu rádu živého organismu a života vůbec, tj. strukturu kruhového návratu k počátku; nezařadil tam ani odpovídající strukturu spontánní geneze tj. proces konkretizující diferenciace nerozvinuté podoby onoho sebevztahu, jíž je zárodeční buňka. Vzdal se tím vlastně nejen Hegelova dědictví, ale hlavně dědictví A. Smitha … Důvod je samozřejmě známý – Hayek naprosto korektně odmítl tu část Hegelova (posléze Marxova a Comtova) pojetí, v souladu s nímž je dějinný proces predeterminován společenskou lidskou podstatou (zahrnující v sobe kruhový sebevztah), která v podobě zárodku ze sebe vyvíjí jednotlivé fáze dějinného procesu stejným způsobem, jako se ze semena vyvíjí v postupu svých růstových fází rostlina. Hayek však vylil s vanickou i dítě – kromě doposud zmíněných pozitiv Smithova a Hegelova přístupu, spočívajících v možnosti aplikovat strukturu spontánní geneze konkretizující diferenciací na vysvětlení vývoje lidské mysli v inter-individuálních vztazích (jako tomu bylo ve Smithove Teorii mravních citu) a také na vysvětlení vzniku jazyka a ustavení univerzální gramatiky atd., si tím Hayek uzavřel cestu i k Hegelove koncepci vývoje apriorních struktur lidské mysli, která se podle Hegela také děje po způsobu konkretizující diferenciace, avšak explicitně a zdůrazněně v subjekt-objektových vztazích a navíc cestou pokusu a omylu.“

[47] Pavlík (2006, pp. 24-25) píše: „… the Hayekian psycho-physical parallelism merely endeavours to show that causality as it really exists in nature outside our brain can be reflected in the causal relations within the neuronal network, i.e., within what is the external (spatial) side of mental processes; at the same time, it is also supposed in reflectionistic manner, that the causal relations within the brain which reflect the causality outside the brain are structurally isomorphic with the a priori causal relations as imposed within our mind. In addition, in the frame of the Hayekian parallelism it is shown that some complicated entanglements of causal processes in neuronal networks are able to produce such relational order which is structurally isomorphic with the a priori teleological and normological orders which are imposed on sensory phenomena within our minds; it is also shown that there exists a structural isomorphism between some other types of the entanglements of causal relations within the neuronal network and the classification of events on the basis of their sensory similarities and dissimilarities.“

[48] Pavlík (2004) „stopuje“ kruhový princíp u Smitha, neskôr u Kanta, ktorý prichádza s princípom vnútorného sebe-vzťahu, ktorý následne Hegel interpretuje ako inherentný rys, pra-základ všetkých spontánne sa realizujúcich procesov.

[49] Zárodočnú bunku chápe Pavlík (2004, p.600 – 601) ako: „Zárodeční buňku systému lze také charakterizovat jako elementární vztahové konkrétno, jehož určení jsou vzhledem k určením vyvinutého složitého celku (systémového makrokosmu) abstraktní, přičemž platí, že vztahová struktura elementárního konkrétna buňky determinuje strukturu vztahu v plném konkrétnu, tj. v rozvinutém systému, jenž se ustavil procesem diferenciace“.

[50] Detailnejšie pozri napr. v Pavlík (2006, pp. 26-33)

[51] Pavlík (2006) to demonštruje napr. na príklade poznania vo fyzike a matematike na pp. 38-50.

[52] V rámci intersubjektívneho náhľadu, ktorý v rámci tejto práce používame, je však otázne, do akej miery je/bude pre nás poznanie napr. samých seba zahmlené. Termín zahmlené považujem z tohto hľadiska za správnejší ako termín nepoznané. Prekračovanie limitov nášho poznania síce realizuje vždy nejaký vedec (napr. Pavlík) v podobe novej teórie, avšak ako vidíme, predstavené poznanie nemá výlučne jeho (Pavlíkovu) „značku“ myslenia. Mysliteľ samozrejme naráža na ním definovaný problém. Ten sa mu však „zjavuje“ vzhľadom na kombináciu ďalších individuálnych spôsobov nazerania (iných mysliteľov) na rovnaký problém, resp. súvisiace problémy. Práve kombinácia mnohých koncepcií umožňuje identifikáciu, resp. zjavenie sa problému oného mysliteľa. Dané, aj jeho, poznanie nemá teda výlučne individuálny charakter. A na strane druhej samotná kombinácia konkrétna tvoreného viacerými jednotlivcami umožňuje zároveň odhaľovať nové a nové sedimenty myslenia, ktoré sú mysliteľom odhalené a objavené. Aj tu sa teda prejavuje intersubjektívny charakter nášho poznania. Z tohto hľadiska sa prikláňam i k terminológii v zmysle pomenovania tu predstavenej teórie ako Hayek-Pavlíkov (intersubjektívny) evolučný apriorizmus. Ako uvidí čitateľ nižšie, explicitné priznanie intersubjektívnosti „pomáha“ riešiť viaceré, i tu stanovené, dilemy. Nejedná sa tu zároveň o intersubjektívnu „pravdu“, ale o intersubjektívny proces jej hľadania. Intersubjektívny proces hľadania zas naznačuje, že limity našej mysle, na ktoré poukazuje Hayek, môžu byť systematicky prekračované práve systematickosťou myslenia viacerých jednotlivcov, ktorí tak vytvárajú nový systém poznania, ktorý nie je výlučne závislý na vplyve daného jednotlivca – vedca. Vyzerá to, že Hayekov popis teórie kultúrnej evolúcie, aplikovaný na samotné myslenie, musí implikovať v kontexte Lewis (2017) aj to, že budeme neustále prekračovať limity nášho individuálneho poznania. Z toho plynú dve zaujímavé otázky: Do akej miery je to v protiklade tomu, že existujú jednoznačne limity poznania našej individuálnej mysle? A do akej miery ich môže prekonať kombinácia myslí, t.j. systém myslí a ih vzájomného myslenia?

[53] Faktuálne potreby sú aktuálne vnímané potreby. Sú potrebami, ktoré chceme aktuálne riešiť. Kontrafaktuálne potreby sú všetky ostatné, ktoré nie je nutné z hľadiska subjektívne vnímanej aktuálnosti potrieb uspokojovať, ktoré však zároveň človek vníma ako niečo, čo chce. Dané chcenie má v kontrafaktuálnej oblasti reálnu a nereálnu časť. Reálna časť je všetko to, čo je potenciálne možné. Nereálna časť je všetko to, čo je síce chcené, ale z nejakého dôvodu stále nemožné.

Kombinácia rôznych potrieb do nejakej sumy zároveň vytvára náhľad na potreby v relatívnom móde, čo nám umožňuje vnímať podobné potreby v čase. Z prísne logického hľadiska kombinácia potrieb v čase t sa nebude nikdy presne rovnať kombinácii potrieb v t+1, avšak akcent na kombináciu umožňuje relativizovať význam onej kombinácie a vytvoriť síce novú, ale „podobnú“ a prakticky uchopiteľnú kombináciu potrieb, ktorá je uplatniteľná v čase.

[54] Takto definovaná koncepcia potrieb-prostriedkov ich uspokojovania nám zároveň umožňuje logicky vysvetliť kontinuálnosť konania. Logicky platí, že ak si napr. naplánujeme realizáciu plánu A, a po čase zistíme, že plán musíme zmeniť, vzhľadom na nový ekonomický kontext, netvrdíme, že začíname realizovať úplne iný plán B, ktorý logicky nemá s plánom A nič spoločné, lebo je prísne logicky iný. Realizujeme ďalej modifikovaný plán A´, pričom meníme len relatívnu kompozíciu častí plánu.

[55] Problém pri tradičnej interpretácii zákona klesajúcej hraničnej užitočnosti súvisí s tým, že sa uplatňuje nevyhnutne v čase, kedy akákoľvek dodatočná jednotka statku môže podliehať zmenám hodnotového vnímania spôsobených voľbou, čo následne znemožňuje aplikáciu zákona.

[56] Týmto spôsobom sa dá napr. i elegantne riešiť problém, ktorý spomína Alfred Marshall. Marshall na to, aby vysvetlil paradox súvisiaci s tým, že čím viac kvalitnej hudby človek počúva, tým sa môže stať jeho preferencia hudby silnejšia, musel riešiť tvrdením, že musíme pri danom zákone predpokladať nemennosť preferencií v čase. Problém rieši napr. Gerry Becker uvedením koncepcie sociálneho a ľudského kapitálu. Mám za to, že tu stručne uvedená koncepcia má abstraktnejší a všeobecnejší charakter. Marshallov paradox je z hľadiska tejto teórie veľmi jednoducho vysvetliteľný. Nejedná sa totižto o vyššiu mieru preferencií súvisiacu s vyššou spotrebou kvalitnej hudby. Jedná sa o preferovanie portfólia P1 pred P2, kedy je realizovaná marginálna zmena P2 vyššou spotrebou kvalitnejšej hudby. To, že sa zdá, že vyššia spotreba hudby implikuje vyššiu preferenciu kvalitnej hudby je len zdanlivé. Jedná sa totižto o to, že P2 obsahuje len vyšší relatívny podiel kvalitnej hudby a preto je preferovanejšie. Množstvo hudby (statku per se) v P2 je však irelevantné, vzhľadom na to, že jeho postavenie v portfóliu je relatívne a nie absolútne. Človek tu stále preferuje vyššie pred nižším uspokojením potrieb v čase, ktoré mu z nejakého dôvodu poskytuje P2. Zákon klesajúcej hraničnej užitočnosti je platný v čase a nemusíme predpokladať nemennosť preferencií. Zákon sa netýka hudby prer se ale portfólia. Kompozícia P2 je stále závislá od jej hraničnej zmeny. P2 môže byť potom teoreticky zložené len a len z kvalitnej hudby a to z toho dôvodu, že človek portfóliom reaguje na sumu potrieb. Aj v tomto prípade stále platí zákon klesajúcej hraničnej užitočnosti a to z dôvodu, že ho uplatňujeme na portfólio statkov. Ak by teda bolo P2 zložené len a len z hudby, zákon by sa uplatňoval v kontexte relatívneho ochudobnenia iných len myslených statkov v P2, ktoré by však malo len kontra-faktuálny charakter, pretože by boli diskriminované na úkor kvalitnej hudby. Koncepcia je podľa môjho názoru kompatibilná i s Beckerovou koncepciou, kedy je sociálna prestíž práve súčasťou celkovej sumy potrieb človeka. Popis Beckerovej koncepcie viď. napr. v Pavlík (2004, pp. 745-751) alebo v Becker (1997).

[57] Týmto spôsobom je možné vysvetliť i paradox dopytu po zlých a chybných výrobkoch. Dopyt po nich existuje práve vzhľadom na ich určitú „viac-účelnosť“, kedy napr. uspokojujú dopyt súvisiaci s potrebou vlastnenia nejakej raritnej veci, ktorú nemá nikto iný, či dané výrobky sú vhodné v kontexte iných potrieb, napr. opraviť niečo a pod..

[58] Pri vynájdení auta však nemôžeme implikovať v zmysle (Kirzner 1999), že sa jedná o vývoj, ktorý by poukazoval na plytvanie zdrojmi podnikateľmi, ktorý sa dovtedy zameriavali na uspokojovanie potrieb alokovaním zdrojov do výroby povozov, či chovu koní. Plytvanie by totižto implikovalo, že sme vedeli, čo kreatívna deštrukcia v podobe automobilového priemyslu prinesie v čase, keď podnikatelia alokovali zdroje do výroby povozov, či chovu koní. Príležitosť, ktorú podnikatelia začali využívať, bola nimi vynájdená, neexistovala. Jej vynájdenie pozostávalo z identifikácie komplexu potrieb a vhodnej kombinácii zdrojov, pričom sa jednalo o postupný vývoj.

[59] Tento druh poznania nemusí byť vždy explicitne podnikateľom rozpoznaný. Pokojne sa môže týkať aj tzv. tacit knowledge, kedy podnikateľ len intuitívne vie, že jeho ponuka musí zaujať niečím dodatočným. Až rekonštrukcia toho, čo sa deje, spoločenským vedcom, implikuje, že dodatočná vlastnosť statku, uspokojuje novú kombináciu potrieb.

[60] V určitých prípadoch môže byť cieľová skupina i partikulárny jednotlivec v zmysle poskytovanie raritných statkov.

[61] Ekonomický relativizmus vyplýva zo subjektívneho preferovanie vyššieho pred nižším uspokojovaním potrieb. Ekonomický relativizmus však vytvára problém pre porovnávanie. Paradoxne tento problém ako uvidí čitateľ nižšie vyriešime prostredníctvom implicitne prijatej dohody ekonomických subjektov. Viď ďalšiu podkapitolu. 

[62] Vysvetlenie je v tomto bode napojiteľné / doplňujúce k Hoppe (1997), ktorý vysvetľuje tvorbu Knightovej výroby pre trh na základe ideálnych typov. Ideálny typ je tu nahradený realativizáciou potrieb jednotlivcov, ktorá umožňuje vytvárať skupiny jednotlivcov bez toho, aby sme tvrdili, že sa jedná o individuálne rovnakých jedincov s rovnakými potrebami. Regularitu ideálneho typu v podobe myšlienkového konštruktu sme tu nahradili abstraktnejším myšlienkovým konštruktom. Z tohto hľadiska sa javí rovnako Knightova stratégia difúzie ako relevantná a nie je ju nutné odmietnuť v rámci subjektivizmu.

[63] Dané regularity – všeobecné komplexy potrieb, či druhy správania sa v tej ktorej oblasti záujmu jednotlivcov – je možné napr. dnes nielen identifikovať prostredníctvom analýz tzv. big data, ale rovnako je na základe týchto analýz možné identifikovať vzorce, ktoré sú použiteľné pre ďalšiu identifikáciu nových a nových produktov a služieb, ktoré majú charakter uspokojovať komplex všeobecnejších a v čase invariantné potrieb.

[64] To môže byť doslova všeličo. Môže to byť povesť človeka, na základe ktorej dostaneme lepší úrok od veriteľa, lepšie kapitálové vybavenie kreditora, história firmy – dlžníka, špecifické know-how jednotlivca/firmy, či to, že sa jedná o stabilného zákazníka. V princípe sa jedná o rôzne druhy informácií, ktoré vznikajú v rámci inter-subjektívneho pôsobenia ľudí navzájom, pričom niektoré z nich majú čisto historický charakter, iné sú zamerané na budúcnosť a ktoré prispievajú k základným koordinátom nášho správania sa.

[65] Nejedná sa to len existujúce výrobky, ale i existujúce záväzky, či kombinácie daných záväzkov.

[66] Sú to skôr zakladatelia Rakúskej školy, ktorí vysvetľujú trhovú koordináciu v kontexte bid-ask spreadu.

[67] Graeber (2011) tvrdí, že dlh nevyhnutne predchádza priamej bártrovej výmene, resp. že dlh bol v kontexte vzniku peňazí a výmeny prvotnou koncepciou. Jednak sa dlhom elegantne rieši Jevonsov problém tzv. coincidence of wants, kedy sa medzi nesúlad výmeny nejakého statku s iným statkom, ktorý druhá strana výmeny nechce v danom čase, vsunie prostredníctvom dlhu čas. Čas umožní to, že súlad vzájomných potrieb, nemusí nastať ihneď, ale neskôr. Druhý aspekt je ten, že dlh v rámci kvázi-rodinných väzieb v klane alebo primitívnej skupine nemá byť prečo nepoužívaný vzhľadom na možnosť jeho efektívneho vymáhania a veľmi nízkych informačných nákladov vedenia záznamov o dlhu. Tretí aspekt je ten, že bártrová výmena skôr prebiehala s niekým koho nepoznám, ako s niekým, koho poznám a to z toho dôvodu, že to, že niekoho nepoznám, ma skôr núti obchod uzavrieť raz a navždy a v danom okamihu, vzhľadom na to, že druhého už nemusím nikdy stretnúť. To neplatí o členovi klanu. Potenciálne informačné náklady spojené so záznamom dlhu v komunite museli byť z toho hľadiska absolútne zanedbateľné voči nákladom, ktoré by vyplývali z potenciálneho vymáhania dlhu od cudzinca. Je preto pravdepodobné, že barter bol nevyhnutným pri obchode s cudzincom, pričom v rámci komunity mohol byť skôr používaný dlh. Barter nie je samozrejme nutné vylučovať ani v komunite. Z hľadiska našej práce však nie je podstatné definitívne rozhodnúť, či bol dlh alebo barter prvotný. Ako ukazuje Pošvanc (2018a, 2019a) dlhová výmena je však kľúčový jav k objaveniu ekonomického štandardu kalkulácie a peňazí

[68] Tvrdenie je v súlade s Hayek-Pavlíkovou teóriou vzniku katalaktických pravidiel, kedy Pavlík (1999) aplikuje Hayekovu teóriu kultúrnej evolúcie na normy distributívnej spravodlivosti, ktorými sa pravdepodobne skupiny našich predchodcov riadili. Empirické (podporné) dôkazy prináša i sociálna antropológia (napr. Graeber 2011). Ak napr. uplatníme empirické zistenia sociálnej antropológie súvisiace so vznikom ekonomických väzieb výmeny len na normatívnu stránku problému, tak koncepcie ako je reciprocita, altruizmus, koncepcia daru a pod. musia dávať zmysel aj ekonomicky zameraným vedcom, ktorí vysvetľujú problém z hľadiska ekonomických subjektívnych preferencií. Zo strany sociálnych antropológov sú ekonómovia zas „obviňovaní“, že uplatňovanie plne-uvedomelých preferencií nie možné vtedy, ak popisujeme život pred-humánnych spoločenstiev. Naopak ekonomické koncepcie súvisiace s prejavom individuálnych subjektívnych preferencií vznikajú až následne, so zrodom vyššej miery seba-uvedomenia. Daný rozpor je podľa môjho názoru možný rozriešiť práve rozdelením problému výmeny na ekonomickú a normatívnu zložku.

Ekonomická zložka výmeny (vysvetľovaná ekonómami) a jej subjektivistická interpretácia obojstranne výhodného aktu je možná až potom, keď prešla myseľ našich predchodcov dostatočnou diferenciáciou a vznikol plne uvedomelý subjekt. Dovtedy je nutné ekonomickú zložku výmeny interpretovať na báze neuvedomelosti a inštinktu. Potom, ako sa však diferenciácia mysle ukončila a vznikol uvedomelý človek, ekonomickú zložku výmeny je nutné interpretovať už individualisticky a subjektívne. Stále sa však deje na pozadí normatívnych pravidiel spoločenstva, ktoré spoločenstvo spontánne nasleduje.

Normatívna zložka výmeny (vysvetľovaná viac sociálnymi antropológmi) má nevyhnutne spoločenský charakter, ktorý je emergentným spontánnym javom pred-humánneho spoločenstva. Pred-huménne spoločenstvo nie je možné vnímať ako sumu jednotlivcov, ale ako samostatný systém – spoločenstvo per se. Spontánne vzniknutú normu inými slovami objektívne nasledovali aj naši neplno-vedomí predchodcovia.

[69] Tu je nutné doplniť dve poznámky. Prvá je tá, že v peňažnej ekonomike sa celý proces deje len sprostredkovane cez peniaze, kedy veriteľ poskytuje peniaze a dlžník nakupuje za poskytnutú istinu kapitálové statky, ktoré aktivizuje v ekonomickom procese, vyrába nový výrobok, predáva ho a vracia istinu a úrok. Druhá poznámka súvisí s tým, že pri výklade nehovorím nevyhnutne o vyššom alebo nižšom nominálnom úroku pre veriteľa. Veriteľ sa môže rozhodnúť i pre nižší navrhovaný nominálny úrok dlžníkom. Ide totižto o dlhovú výmenu, ktorá je komplexným javom. Nižší nominálny úrok môže veriteľ preferovať napr. kvôli vyššiemu kolaterálu alebo lepšej povesti dlžníka, pričom na trhu môže existovať ponuka vyššej úrokovej miery, avšak súvisiace podmienky danej výmeny nie sú až tak atraktívne pre veriteľa.

[70] Tu je nutné upozorniť, že nami zvolený prístup sa odlišuje od inštitucionálnej interpretácie problému koordinácie, ktorý ja založený primárne na základe inštitucionálneho rámca nášho konania; t.j. že sú to inštitúcie, ktoré poskytujú koordináty nášmu konaniu v neistom svete.

Bez ohľadu na to, že sa jedná o normatívny štandard (rovnako aj inštitucionálny rámec má základ v normatívnom štandarde), bude sa jednať o ekonomické koordináty nášho ekonomického rozhodovania sa, ktoré majú rozumový charakter a ktoré sa dejú na pozadí inštitucionálneho normatívneho rámca implikovaného napr. v prácach Hayeka po roku 1937, v Lachmannovom systéme, či prostredníctvom práca Lewisa, či ďalšími.  

Z hľadiska tu vedenej argumentácie sa v princípe snažíme o prepojenie inštitucionálneho evolučného vysvetlenia (Hayek a post-evoluční Hayekovi stúpenci) s Misesovským racionalizmom (intencionality vyplývajúcej z konania človeka) tak, aby sa zachovali valídne prvky oboch prístupov, resp. ide o inkorporáciu racionalizmu do kultúrno-evolučného inštitucionálneho výkladu koordinácie jedincov.

[71] Jedná sa o „kvázi-ekonomickú činnosť,“ vzhľadom na to, že samotný pojem ekonomickej činnosti implikuje plne uvedomelých agentov žijúcich v spoločenstve.

[72] To samozrejme ešte neznamená, že prvý roľník musí byť z definície neúspešný. Práve naopak. Ak je prvý úspešnejší, tak to svedčí o tom, že popri vzývaní bohov vykonáva nevedome niečo, čo zabezpečuje, že jeho úroda je napr. výdatnejšia (ak je cieľ dopestovať čo najviac plodín). A naše poznanie musí neuvedomele realizovanú kauzálnu súvislosť, ktorá je prvým roľníkom zatiaľ pripisovaná bohom, ešte len odhaliť. Ako vidno technická chyba súvisí skôr s mierou poznania okolitej reality. Súvisí s classe probability toho, ako sa správa nejaká skupina javov, kedy ako hovorí Shackle, miera pravdepodobnosti ukazuje mieru nášho ne-poznania stopercentnej, t.j. absolútne istej miery, determinácie javov.

[73] Ako uvidíme nižšie tento problém sa dá obísť nami navrhovanou modifikáciou teórie subjektívnej hodnoty, kedy časovo invariantný charakter hodnotenia aplikujeme na myšlienkovú koncepciu a nie na okolitú realitu per se.

[74] Ako sme videli u Kirznera, koncepcia chyby sa dokonca javí ako pravá a nefalšovaná (genuine). Dokonca Kirznerovi sa javí, že sa jedná o objektívne platnú chybu.

[75] Ako uvidí čitateľ neskôr, na tejto koncepcii je dokonca založené naše dnešné rozlišovanie medzi efektívnym a neefektívnym ekonomickým konaním, či ziskovým/stratovým ekonomickým projektom. Štandard založený na koncepcii intersubjektívnej ekonomickej chyby je tak jedným z hlavných koordinátov ekonomického spoločenského spolužitia.

[76] Na tomto mieste je možné ukázať rozdiel medzi inštitucionálnym rámcom ekonomickej koordinácie a samotnou ekonomickou koordináciou. Inštitucionálny rámec implikuje mantinely koordinácie. Je zjavné, že síce výmena tu a teraz skončila a jednotlivci ďalej v čase nemusia v princípe ekonomicky interagovať už nikdy, tak inštitucionálny rámec aj v tomto prípade implikuje, že budú napr. dodržiavať vlastnícke práva, či budú používať nejaké normatívne určené štandardy tej-ktorej komunity. Avšak ich ekonomická interakcia sa skončila. To však nie je vhodný stav pre úplnosť popisu pre samotnú ekonomickú koordináciu smerom do budúcnosti. To, čo v princípe potrebujeme pre to, aby sme ekonomickú koordináciu vysvetlili, je, že musíme pri výklade dosiahnuť akoby „natiahnutie času“ vzájomného vnímania ekonomických plánov ľudí navzájom.  

[77] Súčasné interpretácie výhodnosti / nevýhodnosti výmeny nie sú správne, vzhľadom na to, že pri výklade absentuje ex ante a ex post homogénny koncept, ktorý vzájomne v čase porovnávame. Súčasná interpretácia výmeny používa , pretože aj posúdenie výhodnosti / nevýhodnosti výmeny nevyhnutne v čase prebieha. Tu prezentované riešenie toto porovnanie umožňuje vzhľadom na vyššie vysvetlenú koncepciu sumy potrieb uspokojovanú portfóliom statkov.

[78] Na základe záväzku vyjadreného v B je možné odvodiť i ceny iných statkov, ktoré budú v priebehu času (t až t+1) vyjadrované v B, kedy bude dlžník meniť B (dopytovať ho) za výsledky aktivity X, po ktorých musí byť samozrejme dopyt zo strany ostatných členoch nejakej ekonomickej komunity. Dlžník musí to, čo požaduje veriteľ v čase t+1, medzi časom t a t+1 buď nájsť, vyrobiť alebo vymeniť za výsledky svojej činnosti. Všetky tri činnosti ekonomicky iniciujú používanie B, t.j. vytvárajú výmenný dopyt B, aj keď v rôznej miere. Prvé dve možnosti iniciujú výmenný dopyt B len zo strany dlžníka – to, čo má vrátiť musí nájsť alebo priamo vyrobiť. V tomto duálnom intersubjektívnom kontexte (veriteľ-dlžník), statok B získava výmenný kalkulačný status len v z interného hľadiska toho, akú časť portfólia musí dlžník obetovať (interné náklady), aby našiel alebo vyrobil nejakú jednotku B, ktorú má neskôr v čase vrátiť. Tá skutočná motivácia však prichádza v prípade výmeny výsledkov činnosti dlžníka za B, kedy je výmenný dopyt B vnímaný i ostatnými členmi komunity. Dlžník produkuje vtedy nejaký statok, ktorý vymieňa s členmi komunity za B, ktoré má vrátiť veriteľovi. Týmto spôsobom sa zároveň vytvára cena B vyjadrovaná aj v iných statkoch, čím vzniká cenová hladina v B, ako aj cenový spread – dopytová a ponuková cena B voči iným statkom v čase.

[79] V počiatočných fázach vývoja štandardu bol úrok komponovaný do dlhovej výmeny len implicitne v podobe prirodzenej úrokovej miery. Úrok mohli naši predchodcovia objaviť až potom, ako boli schopní diferencovať (identifikovať) peňažnú istinu a peňažnú úrokovú mieru, na čo potrebovali najprv identifikovať koncepciu peňazí. Bližšie pozri v Pošvanc (2018a, 2020a)

[80] Masová participácia nad definovanou intersubjektívnou koncepciou úspechu/chyby prebieha až na inštitucionálnej úrovni, kedy špecializovaní podnikatelia – banky – sprostredkovávajú dopyt / ponuku po úsporách. Nižšia miera masovej participácie prebiehala predtým, ako existoval bankový sektor, resp. bol tento sektor nízko rozvinutý, t.j. v dobách používania komoditných peňažných štandardov, na ktorých vyrástlo bankovníctvo.

[81] Pošvanc (2020a) vysvetľuje, že úrok je inter-subjektívnym fenoménom výmeny ako takej a je spreadom vyplývajúcim z posúdenia možnosti priameho a nepriameho uspokojenia potrieb v čase, t.j. posúdenia toho, či sa oplatí realizovať činnosť vedúcu k zmene portfólia P1 na P2 v čase priamou činnosťou človeka A alebo nepriamou činnosťou druhého človeka B za to, že skôr v čase sa A vzdá nejakého statku X, ktoré je súčasťou P1 v prospech B. Človek A teda posudzuje v čase dohody t, portfólio P1 (ktoré ostane bez zmeny) voči portfóliu P2, kedy si vlastnou činnosťou si zabezpečí želané P2 v t+1, voči druhej alternatíve, kedy portfólio P1 v čase dohody t ochudobní o statok X želaný človekom B, za portfólio P2´ v čase t+1 (P2´ bude pozostávať z P1 mínus X, plus vlastná činnosť, plus eliminácia záväzku nejakým statkom Y, ktorý získa človek A v čase t+1 od B). Človek B je v opačnej pozícií a vznik záväzku zvažuje vice versa. Aj človek A, aj človek B porovnávajú v čase časovo-invariantné koncepcie v podobe portfólií, ktoré majú abstraktno-formálny charakter ako v čase dohody t, tak i v čase eliminácie záväzku t+1. Možnosť posúdenia preferencií v čase je následne možná. Pri použití terminológie, ktorú využíva Lewis (2017), sa v prípade úroku jedná vlastne o emergentný jav. Ten nie je možné popísať ako bolo ukázané v Pošvanc (2020a) na úrovni jednotlivca. Je ho možné realisticky popísať len na úrovni spoločenstva a výmeny. Je teda novou charakteristikou ekonomického systému. Úrok, vyjadrený v peniazoch, týmto spôsobom teda doslova spontánne vznikne – je oným emergentným javom systematickej ekonomickej činnosti súvisiacej s alokáciou zdrojov v čase.

[82] Šírka spreadu dlhovej výmeny súvisí s otázkou rizika (a jeho eliminácie), kolaterálu, prenosu dlhu, jeho plynutia v čase, vyjadrovania v nejakej komodite, trvácnosti, ale i iných súvislostí, ako sú zvyky, náboženstvo, rituály, či rozhodnutia vodcov daných ekonomických zoskupení a pod.. Rôzne druhy komoditných peňazí by preto nemali byť prekvapením, ale empirickým dôkazom toho, akým rôznorodým spôsobom sa dá riešiť abstraktná dlhová výmena pri zohľadňovaní týchto premenných.

Nie je možné na tomto mieste popísať, ako a na čo presne mohla tá, ktorá komodita, ktorú ľudia používali ako peniaze slúžiť a prečo sa ľudia rozhodli tak, ako sa rozhodli. Môžeme len špekulovať, či napr. používanie soli a kože zvierat, dobytku, či pšenice, zvolili ľudia len kvôli ich trvácnosti, deliteľnosti, či možnosti prevozu, alebo i kvôli rozloženiu rizika súvisiacej s dlhovou výmenou v zmysle toho, že dané statky je možné nielen vymeniť, ale i použiť ako úžitkové statky. Práve kombinácia daných vlastností im zjavne z nejakého dôvodu zužovala rozsiahly spread dlhovej výmeny.

V princípe sa jedná o rôzne a rôznorodé empirické skutočnosti, na ktoré už ľudia pri riešení tohto problému reagovali rôznym spôsobom.

[83] O tom však vo vyššej miere detailu pojednáme v inej práci zameranej na popis teóriu kapitálu a cyklu, kde detailnejšie popíšeme fungovanie daného štandardu a jeho vplyv na vznikajúce kapitálové štruktúry, ako aj jeho negatívne – politické – ovplyvňovanie, ktoré vedie k neprirodzeným ekonomickým cyklom.

[84] Čitateľa je nutné upozorniť že Hülsmann (2000) pristupuje k problému ekvilibira inak ako Mises. Avšak závery o zisku a strete sú podobného charakteru. Problematike ekvilibria sa budeme venovať v samostatnej sekcii tejto práce.

[85] ERE znamená Evenly Rotating Economy, ktorá je síce myšlienkovou konštrukciou, avšak nie je založená na

[86] Kompozícia portfólia je z individuálneho hľadiska vždy do určitej miery unikátna a individualizovaná, resp. podlieha nejakým komunitným štandardom náboženského, kultúrneho, rodinného, či nejakého komunitného charakteru. V tomto kontexte môžeme implikovať len to, že rôznorodosť toho, ktorého portfólia bude mať svoje unikátne charakteristiky.

[87] V dnešnej dobe to môžu byť rôzni pustovníci, či samovrahovia, ale i ľudia, ktorí uvažujú nad uspokojovaním potrieb v zmysle vyššej miery duchovného uspokojovania potrieb a pod.. V minulosti to mohli byť skupiny ľudí, ktoré sa z rôznych príčin separovali, resp. skupiny ľudí, ktoré žili mimo civilizácií a mali vlastné ziskové štandardy.

[88] Stratégie pustovníkov, samovrahov, či iné duchovné stratégie sú založené na separovaní sa a subjektívnom riešení problému uspokojovania potrieb.

[89] Na tomto mieste by som rád upozornil, že súhlasím s interpretáciou, že sa jedná o „the utility of the next best alternative that must be forgone in any action“, avšak táto interpretácia v kombinácii s klasickou interpretáciou teórie hodnoty a existencii nejakej väčšej viacstupňovej škály priorít implikuje, že škála otázku, prečo neobetovať nejakú inú alternatívu, ktorá je menej hodnotená. V prípade, že by sme chceli zotrvať na tvrdení, že sa jedná o „the utility of the next best alternative that must be forgone in any action“, mali by sme v súlade s tu predstavenou modifikáciou teórie subjektívnej hodnoty implikovať, že škála je apriori len dvojstupňová. Úpravu zrealizujeme nižšie.