Modifikácia rakúskej teórie ekvilibrácie a spoločenského usporiadania. Na obranu neviditeľnej ruky trhu.

Stiahnite si ako PDF. Práca má 41 strán.

Pracovná verzia.

Abstrakt

Tibien (2012, p.614) na konci svojej knihy konštatuje, že koncepcia ekvilibria pretrvala na vedeckej scéne tak dlho, pretože „Equilibrium is indispensable“. Tvrdí, že každá náhrada Walrasianskej doktríny na konci dňa predstavila svoju statickú verziu koncepcie ekvilibria. A aj tie teórie, ktoré sa považujú za teórie popisujúce ekvilibrium ako proces, sú nakoniec len end-state teórie v prestrojení. Dôvodom toho je vysoká miera komplexnosti popisovaného problému, ktorý nie je možné zrealizovať bez vhodných zjednodušení a predpokladov.

Z hľadiska Rakúskej ekonomickej školy sú často teórie ekvilibrácie považované za nadbytočné a nepopisujúce reálne fenomény. Snaha o popis realistickej koncepcie ekvilibria však existuje. Ukazujú to práce O’Driscoll, Rizzo (1996), či Hülsmann (2000). Tibien (2012) konštatuje, že Rakúska škola priniesla užitočný náhľad do teórií ekvilibrácie. Táto práca nadväzuje na program Rakúskej školy v oblasti teórie ekvilibria, či presnejšie ekvilibrácie. Ambíciou práce je stručne predstaviť plne dynamickú teóriu ekvilibria, ktorá nie je maskovanou statickou verziou ekvilibria. Avšak poznámka Tibien (2012) o tom, že každá teória ekvilibria má svoju statickú stránku je správna. V práci bude teda nutné predstaviť riešenie tohto zdanlivo logického paradoxu: staticko-dynamického charakteru ekvilibria a predstaviť teóriu, ktorá má jednak statickú (thymologickú) zložku i dynamickú (praxeologickú) zložku. Použiteľným fenoménom pre riešenie tohto paradoxu je portfólio statkov, ktorým človek uspokojuje nejakú kombináciu svojich potrieb. Konštatovanie vychádza z modifikácie teórie subjektívnej hodnoty predstavenej v Pošvanc (2019). Portfólio ako staticko-dynamický fenomén nám umožní predstaviť reálnu koncepciu ekvilibria a to ako na úrovni jednotlivca v podobe definovania jeho individuálneho stavu ekvilibria a ekvilibrácie, tak i následného popisu problému ekvilibrácie na úrovni ekonomickej komunity.

Ambíciou práce je zároveň prepojiť viaceré prístupy k problému ekvilibria, ktoré sú prítomné v rámci programu rakúskej školy. Práca bude čerpať a spájať vitálne častí prístupov Mises (1998) v podobe Evenly Rotating Economy, či Hayek (post 1937) a jeho programu teórie spoločenskej koordinácie. Práca sa zameria na prechod zo stavu ekvilibria do disekvilibria, vysvetlí prečo existuje tendencia k ekvilibrácií (neviditeľná ruka trhu), popíše fenomény konkurencie a podnikateľského objavovania ako dôsledky individuálneho prechodu medzi ekvilibriom a dis-ekvilibriom z hľadiska pohľadu jednotlivca pôsobiaceho v ekonomickom spoločenstve. Predstavená koncepcia zároveň nie je založená na popise obehu tovarov, nie je postavená na rovnovážnej cene, či dopyte a ponuke, ktoré, ako čitateľ uvidí, sú už výsledkom ekvilibračných tendencií vzájomného pôsobenia jednotlivcov. Je založená na popise plánov a očakávaní jednotlivcov, ktorí na seba vzájomne ekonomicky pôsobia. Má teda future oriented character. Koncepcia nie je predstavená na základe matematického konštruktu, avšak určité budúce možnosti matematizácie popisu procesu ekvilibrácie implikuje.  

Úvod

Tieben (2012) ukazuje, že koncepcia ekvilibria fascinuje ľudí od pradávna. Moderná teória ekvilibria podľa neho však začína až v 16. storočí. Záver v Tieben (2012) implikuje nespokojnosť s predstavenými teóriami ekvilibria, pričom si sám dáva otázku, či je vôbec možná nejaké realistická koncepcia ekvilibria. Po viac ako 2000 rokoch záujmu a po viac ako 400 rokoch intenzívnejšieho skúmania sa jedná o nelichotivý, aj keď pravdivý, záver.

Čo hovorí o ekvilibriu ľudská intuícia? Jedná sa o koncepciu, ktorá by podľa intuície mala existovať. Človek sa snaží sa o dosiahnutie nejakého uspokojenia svojich potrieb, o dobrý život, o to, byť spokojný. Chce byť v nejakej vlastnej rovnováhe voči všetkým veciam a ľuďom. Intuitívne by mala teda existovať minimálne predstava o koncepte osobnej rovnováhy. A ekonomická stránka problému tu zohráva určite významnú úlohu. Dokáže však človek nejako zadefinovať širšiu koncepciu osobnej rovnováhy, respektíve aspoň koncepciu ekonomickej osobnej rovnováhy? V prípade existencie nejakej snahy o všeobecnú, či ekonomickú rovnováhu by jej obsah mal človek dokázať zadefinovať, pretože bez jej definície nie je možná snaha o jej dosiahnutie. Nemôžeme dosiahnuť niečo, čo nevieme, ako by malo byť, či vyzerať. Z tohto hľadiska by niečo také ako rovnovážny stav mal minimálne existovať ako nejaká predstava.

Problém však je, že naše vnímanie okolitej reality, samých seba, ale aj druhých sa neustále mení. Neexistuje nič také, ako nejaký konzistentný stav. V ľudskom živote existuje len prúd mysle a prúd nejakého smerovania. Nevieme všetko zastaviť, vypnúť seba samých a pozrieť sa a zhodnotiť, kto a čo sa v nejakom stave rovnováhy nachádza. Čelíme vnímaniu času, prúdu našich myšlienok, zmien a prispôsobovaniu sa zmenám. Nezamedzuje to v princípe teda akejkoľvek definícii stavu rovnováhy? Ak je všetok náš život len prúdom, smerujúcim vždy do budúcnosti, ktorá je dokonca otvorená, vieme vôbec nejakú koncepciu rovnováhy v dynamickom móde reality a ľudského konania zadefinovať? Existuje nejaký štruktúrovaný stav, ktorý by sme mohli nazvať rovnovážnym[1]? Alebo sa jedná o tak významne subjektívnu záležitosť, ktorá vzhľadom na otvorenosť budúcnosti a prúdu mysle, nemá vlastnú koncepčnú štruktúru a je pre každého absolútne rozdielna, unikátna a ničím neporovnateľná? Ako je však potom možné o danej koncepcii diskutovať. Diskusia o danej koncepcii minimálne naznačuje alebo dokonca logicky implikuje nejaký druh normatívnej štruktúry, ktorú vie uchopiť každý z nás a ktorú už každý z nás napĺňa svojim individuálnym obsahom. Ako však daná štruktúra alebo fenomén potom vyzerá, ktorý sa človek snaží dosiahnuť?

Našou úlohou nie je v tomto procese samozrejme popísať nejakú konkrétnu osobnú podobu toho, čo ekvilibrium pre človeka znamená a čo nie. Z hľadiska ekonómie by sa malo jednať o popis koncepcie ekvilibria a ekonomických procesov, ktorými človek dospeje k vlastnému konkrétnemu obsahu toho, čo pre neho znamená byť uspokojený a byť v rovnováhe. A až následne sa môže ekonómia zamýšľať nad tým, či je alebo nie je možné dosiahnuť nejaký stav spoločenskej rovnováhy a či sa skôr nejedná opätovne o popis akéhosi procesu vzájomnej koordinácie a usporiadania spoločnosti, ktoré k nejakej maximálnej sume želaného stavu jednotlivcov smeruje.

Táto práca má za cieľ predstaviť stručný náčrt toho, čo podľa môjho názoru, môžeme považovať za realistickú koncepciu ekvilibria na individuálnej úrovni, na úrovni inter-subjektívnej výmeny a nakoniec na úrovni ekonomického spoločenstva. Práca bude tvorená v kontexte rakúskej ekonomickej školy a jej náhľadu na problém ekvilibria. Práca je inšpirovaná Hülsmann (2000), ktorý sa rovnako pokúša o definovanie realistického prístupu k problému ekvilibria. Práca priamo nadväzuje na Pošvanc (2020), z čoho vyplýva, že bude obhajovať existenciu javu, ktorý obrazne Adam Smith popísal v podobe neviditeľnej ruky trhu.

V práci budeme postupovať nasledovne. Zhrnieme stručne niektoré vybraté problémy teórie ekvilibria popísané v Tieben (2012). Uvedieme kontext práce v podobe koncepcie Evenly rotating economy (ERE) uvedenej v Mises (1998) a Hayekovych prác (1937, 1945) v oblasti usporiadanosti spoločenských systémov. Naša snaha sa bude opierať o modifikovanú teóriu subjektívnej hodnoty predstavenú v Pošvanc (2019), ako aj Teóriu ekonomickej chyby a úspešnosti predstavenú v Pošvanc (2020). Na základe týchto prác navrhneme modifikáciu teórie ekonomického ekvilibria na úrovni jednotlivca, následne na úrovni výmeny a výmeny v čase a následne popíšeme možností popisu koncepcie na celospoločenskej úrovni. Predstavené modifikácie nám umožnia rovnako modifikovať podobu ERE tak, aby bola relevantným nástrojom použiteľným na analýzu ekonomických problémov. Ukážeme, že predstavená koncepcia rieši stanovené problémy, prepája prístupy k ekvilibriu zo strany Misesa, Hayeka, odpovedá na skepsu Shackle-Lachamanovho prístupu a implikuje viaceré rozšírenia prístupu O´Driscoll-Rizzo (1996), či Hülsmann (2000). Do akej miery úspešne bude už ponechané na budúcu potenciálnu kritiku tejto teórie.  

Východiská a popis problému

Popis koncepcie ekvilibria musí byť popísaný v normatívnom móde. Bez formulácie predstavy „ako by malo niečo byť“, nie je možné pre myseľ človeka diferencovať voči tomu, čo je. Akákoľvek koncepcia ekvilibria musí byť nevyhnutne založená na tomto druhu diferenciácie. Tento druh diferenciácie nachádzame naprieč rôznymi prácami o ekvilibriu, pričom je to práve diskusia o stave ekvilibria, ktorá umožňuje popis stavu dis-ekvilibria. Ako uvidíme nižšie, hlavným problémom, ktorý pred nami stojí, je predstaviť normatívnu koncepciu v dynamickom móde.

Tendencia zadefinovať ekvilibrium v dynamickom móde nie je v rámci rakúskej školy ničím výnimočná. V rámci rakúskej školy sú prítomné viaceré koncepcie equilibria, ktorých charakteristickou črtou je poukazovanie na významné obmedzenia mechanických, či statických koncepcií ekvilibria. Mises (1998) predstavuje koncepciu tzv. Evenly rotating economy (ďalej len „ERE“). Hayekov program popisuje Lewis (2015) ako koncepciu „social ordering“. Schumpeter predstavuje podnikateľa ako narušiteľa ekvilibria. Lachmann (v nadväznosti na Shackle) zdôrazňuje prvok dis-ekvilibrácie, ktorá sa stáva významnou súčasťou popisu trhových javov. O´Driscoll-Rizzo (1996) poukazujú na ekvilibračné a disekvilibračné sily na trhu ako na vzájomne prepojené fenomény, kedy je ekvilibrácia a disekvilibrácia súčasťou toho istého procesu. Hülsmann (2000) predstavuje koncepciu ekvilibria na základe rozpoznania chyby a úspechu[2], pričom kritizuje pokus o stanovenie nejakého rámca toho, že trh sám o sebe by mal smerovať k nejakému ekvilibristickému stavu, na základe čoho sa stráca vôbec možnosť hovoriť o nejakej všeobecnej tendencii k ekvilibrácii[3],[4]. V tejto práci sa budeme snažiť o prepojenie jednotlivých prístupov, pričom ukážeme, že tendencia k nejakej forme usporiadanosti, či ekvilibrácie, v ktorej pozadí sa nachádza tzv. „neviditeľná ruka trhu“, predsa len existuje.

Aj napriek relevantnej kritike koncepcie ERE uvedenej v Hülsmann (2000), či Gunning (2001) bude tu vedený výklad využívať niektoré termíny, ktoré Mises (1998) predstavil. Predstavená modifikácia výkladu zároveň umožní zachovať valídne prvky koncepcie ERE, ktoré umožnia napr. prepojenie Mises (1998) s Hayekovým programom social ordering. To, čo je na koncepcii ERE zaujímavé je jej charakter, ktorý podľa Luther (2013, p.2) znázorňuje ekvilibrium ako „patern behaviour“. Koncepciu ERE využíval Mises ako mentálny konštrukt, ktorý napomáha porozumieť procesom v reálnom živote. Podľa Rothbard (2009, pp. 322-323) sa jedná v princípe o popis sily, ktorá je v pozadí trhových procesov. Činnosť agenta smeruje k nejakému final state of rest, ktorý sa práve prejaví v dookola sa opakujúcom sa ekonomickom procese. Hülsmann (2000, pp. 38 – 42) však ukazuje, že konštrukt predstavený Misesom je nepoužiteľný, resp. ako píše:

„more generally stated, it is an impossible undertaking to define equilibrium in terms of conditions of action. There is no discernible final state of rest upon which the economy might more or less automatically “converge.” (p. 41).

Aj keď je kritika Hülsmanna presvedčivá, predsa len mentálny konštrukt vydrží všeličo a samotná formulácia daného konštruktu má svoju logickú štruktúru. Tá spočíva hlavne v tom, že v prípade, že človek dosahuje nejaké uspokojenie svojich potrieb, snaží sa ho udržať a zachovať (lebo o to mu vlastne ide). To implikuje opakovanie nejakej činnosti, ktorá uspokojenie daných potrieb spôsobila v prípade, že nie je daný človek vystavený zmene. V prípade, že daný konštrukt myslíme na celú spoločnosť naraz, je logické, že výsledkom je, že ekonomické spoločenstvo dookola opakuje ten istý druh činnosti. Hülsmann (2000) však podrobuje koncepciu ERE zdrvujúcej kritike. Avšak Gunning (2001), kritizujúci Misesa v podobnom duchu ako Hülsmann, predstavuje pre potreby tejto práce zaujímavú argumentáciu v súvislosti s ERE a to práve v možnosti rozlišovania medzi konaním a nekonaním. Mises (1998, p. 245) pri použití svojho konštruktu uvažuje o dvoch základných možnostiach, kedy človek nekoná: prvý prípad je vtedy, ak „all uneasiness has been removed” a druhým prípadom je ak “any further removal of felt uneasiness is out of the question”, t.j. ak je budúci vnímaný stav vecí rovnaký, aký už človek zažíva, pričom nevidí dodatočnú možnosť zmeny uspokojovania potrieb (už len z toho dôvodu, že nie všetko je možné). K tomuto stavu sa podľa Misesa dopracováva človek cez tzv. plain state of rest, t.j. stav, kedy vykoná výmenu[5]. Ak postupujeme logickými krokmi ďalej, musíme implikovať, že sa všetci ľudia naraz snažia dopracovať k tzv. Final state ­of rest (ďalej len „FSoR“), ktorý je však rovnako už len myšlienkovou konštrukciou.

Mises však k tomuto popisu pridáva popis tzv. ERE, ktorá implikuje ešte tretiu možnosť ne-konania a to existenciu robotických bytostí, ktoré dookola opakujú tie isté činnosti. Mises (1998, p. 247) upozorňuje, že „The imaginary construction of the final state of rest is marked by paying full regard to change in the temporal succession of events. In this respect it differs from the imaginary construction of the evenly rotating economy which is characterized by the elimination of change in the data and of the time element.” Gunning (2001) ukazuje, že konštrukciu ERE je možné používať len v kontexte porovnania správania sa automatov (robotov) a človeka, a nie ako praxeologický konštrukt, ku ktorému smeruje nejaké konanie ľudí. Ako sme už uviedli, k tomu, že ERE nie je použiteľnou konštrukciou v zmysle praxeológie prichádza o rok skôr i Hülsmann (2000), ktorý rovnako tvrdí, že nič také ako koordinované správanie sa účastníkov trhu smerujúce k nejakému celkovému rovnovážnemu stavu na trhu neexistuje a to ani za podmienok, ktoré definujú samotnú ERE.

Z vyššie uvedených podmienok ne-konania je však zjavné, že Mises (1998) dostatočne nediferencuje koncepciu FSoR a koncepciu ERE a veľmi dobre si to môžeme uvedomiť práve na základe Gunning (2001). Kým koncepcia FSoR je spojená s prvými dvoma snahami o uspokojovanie potrieb človeka, ktoré vedú k stavu uspokojenia a tým pádom nekonania, tak koncepcia ERE, tak ako je predstavená v Mises (1998), popisuje robotický systém per se. Avšak Mises uvažuje nad prepojením FSoR a ERE, čo naznačuje napr. v sekcii o nepotrebnosti peňazí v rámci ERE, kde tvrdí, že „when the equilibrium of the evenly rotating economy is finally reached, there are no more cash holdings; no more gold is used for monetary purposes” (p. 250). Nedostatočná diferenciácia koncepcií FSoR a ERE musí potom nevyhnutne viesť k oprávnenej kritike od Hülsmann (2000) a Gunning (2001).

V prípade, že by sme chceli tvrdiť, že FSoR je identickým stavom s ERE, tak je nutné popísať spôsob a procesy, ktoré by mohli teoreticky spôsobiť, že sa nám FSoR bude javiť ako ERE. Pri vzájomnom prepojení myšlienkových konštruktov FSoR a ERE musíme byť pritom veľmi opatrní. Dôvodom je, že pri imaginatívnom popise, kedy stanovujeme nereálne predpoklady, sa dané nereálne predpoklady jednak týkajú okolitej reality (exogénne faktory), ale i konania ľudí (endogénne faktory) a je rozdiel, ktoré z daných faktorov imaginatívne odstraňujeme a ako. Pre ERE vyžaduje Mises (1998) dosiahnutie tzv. final price, ktorú môžeme podľa neho dosiahnuť jedine v prípade, že daný systém zbavíme „the lapse of time and of the perpetual change” (p. 248). Mises však použitím tejto formy kontrafaktuálneho popisu predpokladá myšlienkovú konštrukciu súvisiacu s neexistenciou zmeny a času ekonomickému systému, t.j. samotnej ERE per se – neexistenciu zmeny a času implikuje ako pre exogénne, tak i pre endogénne faktory.  Avšak v prípade, že chceme ERE používať ako imaginatívnu koncepciu, musí byť imaginatívnym výsledkom nejakej činnosti nejakých bytostí, ktoré následne už len opakujú tú istú činnosť. Ak dôsledne uplatníme Misesovo delenie ne-konania na činnosť robotov a na ne-konanie ľudí, ktorí nevnímajú potrebu žiadnej zmeny, čo v princípe implikuje Gunning (2001), musíme nevyhnutne popisovať dva druhy ERE: robotickú a imaginatívnu ľudskú.

Ako ukazuje Gunning (2001) robotická ERE (ďalej v popise len rERE) by nám mala ukazovať rozdiel medzi tým, čím je človek a čím je robot. Pri nej môžeme odstrániť exogénny a i endogénny charakter vnímania zmeny a času, pretože dané faktory uplatňujeme na robotov a nie na ľudí. To je možné preto, lebo exogénny a endogénny charakter daného popisu je len exogénnym charakterom, vzhľadom na to, že robot je súčasťou reality a vykonáva to, k čomu je naprogramovaný (aspoň zatiaľ to tak teda je).

Imaginatívna ľudská ERE (ďalej v popise len hERE) by mala však popisovať javy z hľadiska ľudí a toho, ako dospeli k nejakej forme hERE ako k výsledku ich činnosti. Ide o popis javov súvisiacich s realizáciou podnikateľskej činnosti, ktorá by spôsobila rovnako dookola sa opakujúcu činnosť, eliminovala by podnikateľský zisk, implikovala by neexistenciu endogénnych zmien a zároveň by implikovala dosiahnutie stavu uspokojenia, kedy človek nemusí (ako uvidíme nižšie) ekonomicky konať, pretože „all uneasiness has been removed and any further removal of felt uneasiness is out of the question.“ Pri zostavovaní hERE je možné potom uvažovať o rôznych imaginatívnych predpokladoch exogénnych a endogénnych zmien a môžeme následne vyvodzovať logické súvislosti s tým, čo a ako dané predpoklady spôsobia. Môžeme a nemusíme predpokladať neexistenciu exogénnych zmien v realite. Môžeme a nemusíme pritom predpokladať ľudí v spoločenstve, ktorí vedia a poznajú svoje vzájomné potreby a pod..

Príčiny ne-konania uvedené v Mises (1998) implikujú jednoznačne nutnosť rozlišovať medzi dvoma druhmi ERE. Pri definovaní ERE v Mises (1998) ide viac menej o ERE, ktorá je robotická[6]. Len v tomto systéme je možné odstrániť zmenu a plynutie času z hľadiska systému ako takého. Avšak Mises (1998) z času na čas implikuje (aj keď podľa môjho názoru minimálne) aj ľudskú hERE, keď implikuje, že k danému imaginatívnemu systému smerujeme. Určite totižto nesmerujeme k robotickému systému, aspoň teda nie z hľadiska ľudí. Ne-konaním v zmysle uspokojenia potrieb sa z nás nestávajú roboti. V prípade hERE, resp. FSoR by sa z nás stali plne uspokojení ľudia. Aj keď len v zmysle myšlienkového konštruktu.

Akonáhle by sme však mali implikovať podobu hERE, ku ktorej smerujeme a ktorej charakteristickými črtami sú rovnako ako v rERE fenomény ako je final price, dookola sa opakujúca „podnikateľská“ činnosť[7], nulový zisk, žiadna zmena a odstránenie problému neistoty, tak musíme hERE popísať ako výsledok procesov existujúcich pred dosiahnutím hERE tak, že výsledkom budú dané fenomény. V hERE sa nám teda môže len zdať a javiť, na základe našej imaginácie a našich nereálnych predpokladov o danom systéme, že neistota a podnikateľstvo neexistuje a že máme na trhu jednotnú cenu, pričom sú všetci koordinovaní so všetkými. A to preto, že v hERE aktéri dookola opakujú určitú, nimi objavenú, optimálnu ekonomickú činnosť. Ako musíme ale hayekovsky dodať, daná opakovaná činnosť by bola zároveň stále a dookola objavovaná – samozrejme vzhľadom na nejaké imaginatívne predpoklady, ktoré by sme o hERE stanovili. Len tak je možné zachovať cieľ štúdia predmetných fenoménov v realistickom duchu.

Imaginatívna forma hERE by bola výsledkom konania nejakých dokonalých ľudských bytostí (nie však robotov), čo by sa prejavilo v eliminácii neistoty vzhľadom na dokonalé vzájomné sa poznanie jednotlivých ľudí, objavením rovnovážnej ceny, objavením prirodzenej úrokovej miery, objavením ideálnych ekonomických procesov a činností a zrealizovaním všetkých relevantných ekonomických projektov prostredníctvom dookola sa opakujúcich podnikateľských aktivít. Tento stav je však teoreticky možné dosiahnuť aj opačným spôsobom, pri predpoklade totálne primitívnych bytostí (nejedná sa o pejoratívne pomenovanie). Ich obmedzenosť poznania by rovnako viedla neustále k tomu istému výsledku „primitívneho konania“, len v extrémne obmedzenej podobe variantov daného konania. Oba systémy by boli teda výsledkom buď bytostí s dokonalým poznaním alebo bytostí s dokonale obmedzeným a primitívnym poznaním.

Potom by platilo, že všetka činnosť by sa dookola opakovala a reagovala len na exogénne zmeny okolitého prostredia, ak by sme ich v popise daného konštruktu pripustili. A to tak, že v prípade, že by daná zmena nastala, bola by okamžite zapracovaná do plánov oných jednotlivcov tak, aby sa opätovne dosiahol stav hERE, ktorý by trval dovtedy, dokedy by sa neprejavila opätovne nejaká exogénna zmena, ktorej by sa daní jedinci museli prispôsobovať. Jednalo by sa o dynamický mód popisu hERE, ktorá by sa len javila ako rERE. Daná predstava by nám zároveň ukázala, že medzi hERE a rERE je stále zásadný rozdiel. A to v podobe charakteru bytostí, ktoré v nej pôsobia a charaktere toho, že hERE by bola výsledkom onej koordinácie a rERE by bola naprogramovanou štruktúrou. Zároveň nám to ukazuje, že v prípade hERE sú dané javy vždy len výsledkom nejakej činnosti a vzájomnej interakcie jednotlivcov a ich uchopovania sveta a nie ich predpokladom.

V tomto kontexte predstavíme v tejto práci i teóriu ekvilibrácie. V rámci výkladu sa zameriame i na niektoré ďalšie problémy existujúcich teórií ekvilibrácie, ktoré sú relevantné v kontexte tejto práce. Naprieč jednotlivými teóriami ekvilibrácie je možné pozorovať doslova až obsesiu popisu javov koordinácie založenú na koncepte ceny. Cena je však vždy až výsledok nejakých procesov – či už ekvilibračných alebo disekvilibračných. Všetky javy, ktoré musíme popísať na to, aby sme nejakú teóriu ekvilibrácie vôbec definovali, je nutné popísať predtým. A až dané procesy vedú k nejakému výsledku, ktorý empiricky pozorujeme v podobe ceny. Z tohto hľadiska je paradoxne cena tým posledným, čo by nás v teórií ekvilibrácie malo zaujímať. A aj to len z hľadiska zobrazenia nejakého výsledku, ku ktorému ľudia dospeli. S týmto popisom súvisí druhý badateľný problém mnohých ekvilibristických teórií. Popisujú v horšom prípade buď nejaký statický stav nadobudnutia tovarov a služieb, ktorý sa prejavuje povedzme v nejakej rovnovážnej statickej cene, resp. v lepšom prípade nejaký dynamický pohyb tovarov, či služieb, či aktov výmeny. Opätovne sú to však výsledky. Čoho? Intencií a plánov. Už na úrovni intencií a plánov je nutné poskytnúť relevantný popis mechanizmov a procesov, ktoré k týmto výsledkom vedú. Pre popis procesov ekvilibrácie na základe výsledkov ekvilibrácie je už neskoro (ak by sme parafrázovali Shackla). Akékoľvek usporadovanie vzťahov, akákoľvek ekvilibrácia, či dis-ekvilibrácia, ergo jej procesy musia prebiehať už predtým. A práve tieto procesy je nutné popísať a osvetliť ich fungovanie. Ostatnými, často diskutovanými problémami, a nemej významnými, je otázka prechodu medzi ekvilibriom a disekvilibriom, či otázka existencie nejakej tendencie k ekvilibrácií, či otázka toho, či to nie je permanentný stav dis-ekvilibria, ktorý je prirodzeným stavom vecí. Aj na tieto otázky budeme musieť hľadať odpovede.

Individuálne ekvilibrium

Mnohé z procesov, ktoré stoja za princípom trhovej ekvilibrácie (problém uchopovania a odhadu budúcnosti, problém podnikateľského objavovania, koncepcia ekonomickej chyby[8]), boli popísané v Pošvanc (2020c) na základe modifikovanej teórie subjektívnej hodnoty predstavenej v Pošvanc (2019, 2020, 2020). Modifikáciu teórie subjektívnej hodnoty použijeme i v tejto práci. Modifikácia je založená na tvrdení, že v čase uspokojuje subjekt vždy kombináciu, resp. nejakú sumu potrieb prostredníctvom sumy a kombinácie statkov – portfólia. Tradičná teória subjektívnej hodnoty popisuje kauzálnu väzbu medzi konkrétnou potrebou uspokojovanou konkrétnym statkom. Mód tejto konkrétnosti však spôsobuje viaceré problémy pre použitie výkladu v čase. Konkrétna potreba uspokojovaná konkrétnym statkom, ktorá existuje dnes, nemusí existovať u človeka zajtra a teoreticky ani o niekoľko sekúnd. Konkrétnosť nevyhnutne spôsobuje vnímanie hodnotovej hetrogenity. Výklad v čase je však nutné realizovať na báze nejakej homogenizovanej koncepcie. Modifikácia uplatňovania kauzálnej väzby medzi sumou potrieb uspokojovanou sumou statkov (portfóliom) v čase umožňuje vyhnúť sa hodnotovej heterogenite, ktorá súvisí s rôznorodým vnímaním hodnoty konkrétnych statkov v čase. Koncepcia umožňuje zároveň zachovať dikciu o striktnej voľbe statkov (statok je voľbou zaradený do portfólia). Portfólio ostáva po formálno-logickej stránke v čase portfóliom, čo umožňuje vysvetliť porovnávanie a preferovanie v čase na hodnotovom princípe. V čase vieme preferovať jedno portfólio voči druhému portfóliu, vzhľadom na to, že sa jedná o identickú koncepciu a zároveň porovnávať konkrétne zloženie daného portfólia[9]. Portfólio sa tak stáva homogenizovaným ekonomickým konceptom použiteľným v čase.

O individuálnom ekvilibriu budeme hovoriť ako o stave ekonomického nekonania, ktoré je dosiahnuté podľa Mises (1998, p.245) vtedy, ak nie je cítený nepokoj súvisiaci s uspokojením potrieb (prvá možnosť) alebo ďalšie uspokojenie potrieb nie je možné (druhá možnosť). Mises teda zjavne implikuje, že existuje i individuálny stav ekvilibria. Ako ho však popísať? Je zjavné, že Mises nehovorí, že sa staneme robotmi alebo že zomrieme. Naopak. Naďalej budeme ľuďmi, avšak rozdiel by bol v tom, že buď nebudeme pociťovať stav nepokoja spojený s uspokojením potrieb, alebo nie je ich ďalšie uspokojovanie možné. To implikuje dynamický stav, ktorý trvá a to vzhľadom na to, že cítenie neexistencie nepokoja súvisiace s uspokojovaním potrieb musí byť vnímané smerom do budúcnosti.

Modifikovaná teória subjektívnej hodnoty je založená na premise, že sumu potrieb uspokojujeme sumou statkov (portfóliom). Hodnotová kauzalita je tu predstavená na teleologickej úrovni, pričom človek vníma i empirickú stánku konkrétneho kauzálneho vzťahu medzi potrebou a statkom. Ako ukazuje Pošvanc (2019c) človek bude vždy konať v zmysle uspokojovania nejakej myslenej kombinácie potrieb. Tá vyplýva z vnímania seba samého v časovom kontinuu. Človek nevníma svoje potreby v nejakej sekvenčnej rovine, ale ako kompozíciu potrieb, pričom i partikulárne potreby vníma v nejakom kompozičnom zmysle (napr. uhasiť smäd čistou a nezávadnou vodou od čoho sa odvíja empirické hľadanie daných charakteristík statku). Môžeme povedať, že človek komponuje vždy nejaký druh plánu. Platí zároveň, že bude preferovať vždy vyššie pred nižším uspokojením potrieb; nepreferuje teda viac pred menej statkami toho istého druhu a kvality.

Premise vyššej pred nižšou preferenciou uspokojením nejakej svojej kombinácie (sumy) potrieb bude človek prispôsobovať svoje konanie. A na uspokojovanie potrieb buduje portfólio statkov. Vhodnú kombináciu statkov samozrejme hľadá a je samozrejme už individuálne posudzovaná. Ako ukazuje Pošvanc (2019c) pre človeka nie je možné myslieť len potrebu. Človek na uspokojenie potreby nevyhnutne hľadá spôsob jej uspokojenia. Statok. Potreby sú myslený stav, ako by malo niečo byť a prostriedky sú mysleným daným stavom vecí. Daný stav vecí zároveň v realite buď existuje alebo neexistuje. Podľa toho, vieme, či sú potreby uspokojované alebo nie sú. Vzhľadom na to, že sa vždy a za každých okolností jedná o nejakú sumu potrieb, kombináciu, je zjavné, že myseľ vie komponovať ich akúkoľvek (nekonečnú) kombináciu. Je teda zjavné, že vždy môže existovať nejaká neuspokojená kombinácia akýchkoľvek kvalitatívne i kvantitatívne vzájomne kombinovaných potrieb. Na strane druhej je to vždy človek, ktorý predmetnú kombináciu potrieb formuluje. Človek nie je obmedzený tým, aby svoje potreby obmedzil, avšak zároveň ich obmedzovať môže. Z tohto hľadiska je zjavné, že pokiaľ je človek živý môže formulovať rôzne druhy a kombinácie potrieb. To však neznamená, že každú kombináciu bude považovať za takú, o ktorú sa bude snažiť i svojím konaním. Nekonečnosť kombinácií potrieb len implikuje, ich nekonečné možnosti kombinácií a nekonečné možnosti ich uspokojovania. To však neimplikuje, že každá z daných kombinačných možností potrieb bude formulovaná, nie každá formulovaná bude posudzovaná, a nie každá posudzovaná, bude aj uspokojovaná konaním. Vzhľadom na vyššie stanovené podmienky nekonania sa musí preto realistická analýza ekvilibria zamerať na stav cíteného pokoja súvisiaceho s buď uspokojením potrieb alebo na stav ďalšej nemožnosti uspokojovania potrieb, pričom sa musí jednať o dynamický stav vecí[10].  

V kontexte nami predstavenej modifikovanej teórie hodnoty budeme tvrdiť, že individuálne ekvilibrium je stav, kedy jednotlivec dosiahol také individuálne portfólio, ktoré ho nenúti ďalej vykonávať žiadnu ekonomickú činnosť – vlastnú alebo prostredníctvom výmeny – zameranú na zmenu exitujúcej kompozície portfólia. Naďalej teda ostáva človekom a koná v zmysle uspokojovania nejakých myslených potrieb v čase. Tie sú uspokojované portfóliom. Tento stav môžeme nazvať ako „individual state of economic rest“. Nejedná sa tu o stav nekonania v zmysle nevykonávania ničoho, čo by sme mohli popisovať jedine v podobe smrti jednotlivca alebo vyššie spomínaného robotického stavu. Jedná sa o subjektívne hodnotenú mieru spokojnosti s tým, akým ekonomickým portfóliom človek disponuje, pričom dané portfólio uspokojuje jeho myslené potreby v čase. Keďže má portfólio relačný a časovo dynamický charakter je to až nejaká subjektívne vnímaná a významná marginálna zmena, ktorá spôsobuje stav nepokoja a núti človeka ekonomicky konať tak, aby opäť dosiahol daný (dynamicko-staticky hodnotený) stav vecí. Vzhľadom na v čase trvajúci charakter tejto koncepcie je rovnako možné individuálne a subjektívne vnímať časové hľadisko, počas ktorého je stav uspokojenia dosiahnutý.

Jedná sa o konceptuálnu definíciu individuálneho stavu ekvilibria, t.j. o nami požadovanú štruktúru. Popísaná štruktúra má svoj dynamický, časový, charakter, ktorý trvá. Vzhľadom na to, že portfólio má relačný charakter, je možné definovať jeho marginálny stav a tým pádom diferencovať uspokojivý stav zameraný na nejaké myslené potreby. Pri teoretickom dosiahnutí daného portfólia je človek naďalej činný, nezomrel a ani sa nestal robotom, len kontinuálne pociťuje uspokojovanie svojich potrieb, respektíve ďalšia kombinácia ich uspokojenia nie je z nejakého dôvodu možná, potrebná alebo žiadaná. Jeho portfólio sa vtedy z definície stavu veci síce mení v zmysle relačných zmien statkov, z ktorých portfólio pozostáva, avšak človek zároveň necíti potrebu ekonomicky konať a opätovne meniť stav daného portfólia na nejaké nové želané portfólio. Paradoxne vieme preto tvrdiť, že takto definovaná štruktúra popisuje dynamický stav, kedy stav implikuje niečo nemenné a dynamika niečo menné. Mení sa vtedy štruktúra daného portfólia smerom k marginálnej hranici – dynamická premenná. Avšak kým portfólio nedosiahne danú myslenú marginálnu hranicu – statická premenná, človek ekonomicky nekoná v zmysle toho, že jeho potreby sú buď uspokojené/uspokojované alebo neexistuje ďalšia možnosť ich uspokojovania, voči ktorej sa ekonomicky oplatí konať[11].   

Tento stav je samozrejme empiricky individualizovaný. Pre jedného znamená relax v kruhu rodiny, pre iného športovú aktivitu v prírode, pre ďalšieho bezstarostnú, na luxus zameranú, spotrebu bez toho, aby sa ďalej venoval nejakej ekonomickej činnosti. Tu si musíme uvedomiť, že miera toho, ako je človek uspokojený/neuspokojený závisí aj od samotnej ním definovanej kombinácie potrieb. Empiricky je preto uspokojenie teoreticky dosiahnuteľné tak, že človek obmedzí svoju nekonečnú kombináciu potrieb[12]. Rovnako je tento teoretický koncept i nedosiahnuteľný; neustále nová forma kombinácie potrieb môže spôsobovať neustály nepokoj až po smrť daného človeka. Tak, ako môže byť pre jedného tento stav dosiahnuteľný, napr. na skone života, alebo v nejakom obmedzenom časovom horizonte, tak môže byť pre iného nedosiahnuteľný, vzhľadom na stále vnímanie nejakej neuspokojenej kombinácie potrieb, ktorú sa snaží eliminovať svojím konaním. Empiricky závisí už od toho, ktorého jednotlivca.

V princípe sa z hľadiska jednotlivca jedná o stav, kedy je indiferentný voči nejakej inej kompozícii portfólia prostredníctvom iných statkov. Rovnováha je dosiahnutá práve vtedy, ak nevyhľadáva inú kombináciu statkov v nejakom subjektívne vnímanom časovom úseku. Kompozícia daných statkov umožňuje uspokojovať zároveň ním vnímanú kombináciu potrieb – individuálneho psychologicko-fyziologického charakteru, ako aj sociálneho kultúrno-spoločenského charakteru. Ako ukazuje už Block (1980) tento stav musí mať thymologický charakter. Len z tohto hľadiska je možné, aby bol človek indiferentný voči nejakým iným statkom. Pošvanc (2020a) ukazuje, že daný stav je možné dosiahnuť prostredníctvom portfólia. Len tento stav má potom na jednej strane thymologický charakter – vznikol niekedy v minulosti a trvá a má zároveň i praxeologický charakter – je súčasťou konania. Človek ďalej na základe daného stavu portfólia koná – uspokojuje svoje potreby. Avšak zároveň je indiferentný voči nejakej zmene portfólia. Zmenu nepožaduje. Človek teda naďalej koná, avšak z ekonomického hľadiska nerealizuje žiadnu ekonomickú činnosť, ktorá by smerovala k dosiahnutiu nejakého žiadaného portfólia. Kompozícia portfólia je z individuálneho hľadiska vtedy optimálna. Žiadané portfólio je dosiahnuté.

Zjednodušene si to môžeme predstaviť tak, že človek disponuje nejakými statkami (úsporami), ktoré potrebuje na ním preferované časové obdobie. Dané statky spotrebováva. Avšak zároveň stále vníma, že kompozícia portfólia je v kontexte vnímaného časového obdobia optimálna. Časom sa môže stať, že sa vnímanie optimálneho portfólia zmení. To následne spôsobuje, že je nútený opätovne ekonomicky konať tak, aby optimálne portfólio dosiahol. Núti ho k tomu rozširujúci sa spread medzi želaným a aktuálnym portfóliom[13]. Tým, že sa jedná o dynamický stav, ktorý závisí od vnímaného časového kontinua, na ktoré je portfólio vhodne komponované, nie je nevyhnutné tvrdiť, že akákoľvek spotreba statku z daného portfólia spôsobuje, že človek je nútený opätovne ekonomicky konať. Spread medzi aktuálnym a želaným portfóliom sa v prípade čistej spotreby statkov z portfólia samozrejme začína vytvárať. Avšak jeho vnímanie môže byť zo subjektívneho hľadiska najprv zanedbateľné a až v prípade, že sa daný spread rozšíri tak, že ho človek začne vnímať ako problematický, začne ekonomicky konať a angažovať sa. Nepopisujeme zároveň nejaký statický stav veci. Naopak popisujeme dynamický stav veci. Vnímanie miery spredu medzi aktuálnym a želaným portfóliom môže byť z individuálneho hľadiska spôsobené ako exogénnymi tak i endogénnymi faktormi[14]. Môže sa stať, že v okolí jedinca nastane niečo, čo spôsobí, že musí reagovať novou kompozíciou portfólia, alebo sa mu môže zmeniť kombinácia potrieb tak, že sa spread začne rozširovať a jedinec začne vnímať, že portfólio nie je vyhovujúce. Zmena spreadu medzi aktuálnym a žiadaným portfóliom má dynamický charakter zároveň preto, že modifikovaná teória subjektívnej hodnoty implikuje, že sa vždy jedná o relatívnu kompozíciu potrieb i portfólia. Z toho plynie, že akákoľvek marginálna zmena portfólia nemusí spôsobovať, že vnímanie daného spredu začne byť pre daného jedinca problematické. Najprv je len relatívne problematické a až následne sa stáva reálne problematické a až vtedy cíti nepokoj, ktorý ho núti opätovne konať.  

Môžeme si to predstaviť tak, že na subjektívne krátke obdobie napr. víkend predpokladám, že kompozícia mojich potrieb bude pozostávať z nejakej formy relaxu, trávenia času s rodinou, či venovaniu sa hobby. Počas týždňa pripravím kompozíciu portfólia tak, že keď nastane piatok, budem pripravený realizovať svoj plán, práve komponovaným portfóliom, ktoré začnem používať. Krátkodobo sa budem teda nachádzať v mnou definovanom „individual state of economic rest“. Môj spread sa začne rozširovať možno až v nedeľu, ak som dostatočne dobre odhadol potreby a kompozíciu portfólia na celý víkend. To sa však môže udiať už v sobotu ráno, keď zistím, že som niečo neanticipoval alebo že musím vybaviť ešte niečo v práci, vzhľadom na to, že iná subjektívne vnímaná a anticipovaná potreba to bude vyžadovať, napr. uspokojenie klienta, ktorého potreby potrebujem uspokojiť aj v pondelok a od ktorého je závislé, či budem vedieť uspokojovať zas svoje potreby aj po víkende, pretože viem, že sa víkend raz skončí.

Aktuálne vs. želané vs. možné individuálne portfólio

Z individuálneho hľadiska má človek vždy nejaký druh aktuálneho portfólia (Pa), ktoré implikuje nejakú mieru uspokojovania jeho potrieb. Želané portfólio (Pd) môže byť akékoľvek. Môžeme si ho predstaviť aj ako zostavené z nereálnych statkov – napr. čarovnej paličky, ktorá vyčaruje čokoľvek. Obmedzenie Pd súvisí primárne s tým, že nie všetko je možné a to či už z hľadiska samotnej kombinácie potrieb, ktoré vieme formulovať, tak i z hľadiska technických možností ich uspokojenia[15]. Toto vyplýva v princípe z druhej možnosti ne-konania podľa Mises (1998). Môžeme si totižto želať čokoľvek, napr. uspokojovanie nereálnej kombinácie potrieb, napr. zároveň byť na Bahamách a zároveň na Mt. Evereste alebo vedieť skutočne čarovať, či dovidieť za viditeľnú hranicu vesmíru. Technicky nie je možné túto kombináciu potrieb uspokojiť či už z hľadiska samotného charakteru danej reality, či formulácie danej kombinácie potrieb, ktorá nie je dosiahnuteľná. Človek sa musí preto vždy rozhodovať medzi želaným a možným portfóliom (Pp), ktoré porovnáva s Pa, pričom sa snaží o optimálnu kompozíciu portfólia, t.j. aby spread medzi Pd, Pp a Pa bol čo najužší. Z individuálneho hľadiska je rovnako dôležité časové hľadisko individuálnej snahy o čo najužší spread medzi danými portfóliami. Časové hľadisko totižto vplýva na to, čo je vnímané ako možné. Rovnako určuje realistické vnímanie individuálneho ekvilibria.

Spread medzi Pa, Pd a Pp je možné identifikovať. A to preto, že koncepcia portfólia ma relačný charakter. To značí, že portfólio je nejakou kombináciou statkov, pričom zmena zastúpenia statkov v portfóliu vyjadruje mieru rozdielnosti medzi portfóliami, ktorá je kvalitatívne i kvantitatívne identifikovateľná. Na základe zmeny tej, ktorej relácie statkov môže človek preferovať medzi jednotlivými portfóliami. Formálno-logická koncepcia portfólia je zároveň použiteľná v čase – v čase ostáva portfólio portfóliom, bez ohľadu na to, že sa mení jeho kompozícia. Kompozíciu kvalitatívnu a i kvantitatívnu je zároveň možné sledovať, porovnávať a vyhodnocovať v čase. Portfólio má teda svoju statickú – logicko-formálnu zložku a jeho relačný charakter nám umožňuje vnímať ako dynamický jav, ktorý má okrem kvalitatívnej, kvantitatívnej i časovú zložku.

Modifikovaná teória subjektívnej hodnoty umožňuje i určovať dôvody vnímaných zmien medzi portfóliami. Zmeny sú motivované zmenami medzi vnímaním nejakej kombinácie faktuálnych potrieb (Nf) a reálnych kontrafaktuálnych (Nrc) a nereálnych kontrafaktuálnych potrieb (Nuc). Vnímanie Nf voči Nuc bude mať vplyv na spread medzi Pa a Pd. A vnímanie Nrc voči Nuc bude mať vplyv na formulácie spreadu medzi Pd a Pp.

Je zjavné, že vzhľadom na subjektívnu povahu teórie hodnoty o zvažovaní potrieb nevieme povedať v princípe nič konkrétne. Nevieme akú konkrétnu kombináciu potrieb človek preferuje. Vieme len, že subjekt preferuje vyššie pred nižším uspokojením nejakej kombinácie potrieb. Z toho vyplýva, že ak Pa uspokojuje nejakú ním vnímanú sumu Nf, Nrc i Nuc je človek v stave individuálneho ekonomického ekvilibria. Ako sme uviedli vyššie, stať sa to môže vtedy, ak napr. dostatočne obmedzíme časové hľadisko uspokojenia sumy Nf, Nrc i Nuc, resp. sa z nejakého psychologického dôvodu Nrc a Nuc zhodujú s Nf aj v dlhšom časovom horizonte, napr. pri pustovníkoch, či u budhistického mnícha, či ľudí, ktorých portfólio je tak robustné, že sa rozhodnú svoje Pa len postupne spotrebovávať. Tento stav zároveň neznamená, že Nuc týchto ľudí sú uspokojené v ich plnej a neprekonateľnej miere. Tento stav len znamená, že existujúce Pa = Pp = Pd a títo ľudia nemajú už záujem ekonomicky meniť ich Pa na žiadané Pd, pričom sa vtedy Pa rovná Pp,. Ich Pa=Pp=Pd už z nejakého subjektívneho dôvodu uspokojuje nejakú ich vnímanú najvhodnejšiu kombináciu Nf, Nrc a Nuc, bez toho, aby samozrejme dosiahli všetky možné kombinácie uspokojovania svojich potrieb[16]. Z ekonomického hľadiska sú však títo ľudia v ekvilibriu.

Avšak v prípade, že človek vníma, že Pa neuspokojuje jeho vnímané Nf a Nrc, musí ekonomicky konať a odstrániť vnímaný stav nepokoja. Zmena vnímania toho, že Pa neuspokojuje potreby vychádza zo zmeny vnímania nejakej faktuálnej kombinácie potrieb vnímanej v časovom kontinuu. Zmena vnímanej faktuálnej kombinácie potrieb vychádza buď z nejakej marginálnej zmeny portfólia, ktoré prestáva uspokojovať faktuálne vnímanú kombináciu potrieb, alebo zo zmeny samotného vnímania faktuálnych potrieb, ktoré sa menia vzhľadom na myslené kontrafaktuálne potreby. Kontrafaktuálne potreby sa stávajú faktuálnymi. Človek preferuje nejaké Pd, ktoré by za ideálnych okolností uspokojovalo nejakú sumu jeho Nf, Nrc, Nuc. To však nie je dosiahnuteľné buď z hľadiska subjektívnych faktorov (nedostatočné znalosti), z hľadiska objektívnych faktorov (nie všetko je objektívne možné), z hľadiska intersubjektívnych faktorov (katalyktické pravidlá) alebo z hľadiska politických faktorov (niečo je vynucované mocou). Práve preto preferuje nejakú kompozíciu Pp, ktorá zodpovedá len nejakej sume Nf, Nrc v čase a časť potrieb v podobe Nuc ostáva neuspokojená, avšak potenciálne stále žiadaná. Človek sa pre Pp rozhodne preto, že spread medzi Pa a Pd je širší ako spread medzi Pp a Pd. Inými slovami človek preferuje viac Pp pred Pa, preto, že Pp sa viac blíži k nejakému ideálu Pd. Kompozícia Pp môže byť veľmi rôznorodá. V princípe môže existovať nekonečné množstvo kombinácii Pp a Pp´. Preto je na mieste otázka, ktoré Pp si človek zvolí. Rozhoduje sa samozrejme pre také Pp, ktoré je na jednej strane dosiahnuteľné a na strane druhej má spread, ktorý sa javí človek ako najužší možný voči Pd. Cieľom je mať čo najužší spread medzi Pp a Pd. Jedine o taktom Pp môžeme z individuálneho hľadiska vyhlásiť, že človek si o danom portfóliu myslí, že uspokojuje potreby viac a zároveň ho dokáže skomponovať (či už výmenou alebo vlastnou činnosťou). Ak by Pp nezužovalo spread Pp a Pd voči Pa a Pd, radšej bude človek naďalej preferovať existujúce Pa.

Trhové ekvilbrium vo výmene „tu a teraz“ a „dlhovej“ výmene  

Ďalšou úlohou, ktorá pred nami stojí je vysvetlenie dosahovania ekvilibria vo výmene. Predstavené riešenie nadväzuje na použitú Misesovu terminológiu v zmysle „plain state of rest“ a zároveň vysvetlíme, mierne paradoxné tvrdenie O´Driscoll-Rizzo, že akákoľvek trhová ekvilibrácia má zároveň dis-ekvilibračnú zložku[17] a akým spôsobom prebieha na pozadí vzájomnej ekonomickej interakcie ekonomické učenie sa.

Bártrová / peňažná výmena – tu a teraz

Čo sa deje v prípade realizácie výmeny statku X, ktorý vlastní Alice za statok Y, ktorý vlastní Bob? Vznikne cena X/Y z hľadiska Alice a Y/X z hľadiska Boba. Vzniknutá cena je výsledok minimálne dvoch procesov hodnotenia – jedného z hľadiska Alice a druhého z hľadiska Boba. Popis vzniku ceny si môžeme popísať nasledovne. Povedzme, že na trhu máme troch ľudí Alice, Boba a Charlieho. Alice vlastní aktuálne portfólio statkov PaA komponované zo statkov (20X, 2Z, 5M), Bob vlastní aktuálne portfólio statkov PaB komponované zo statkov (20Y, 2K, 7R) a Charlie vlastní aktuálne portfólio statkov PaC komponované zo statkov (20Y, 2T, 5R). Predpokladajme, že Bob a Charlie sú si podobní bratia a vyrábajú homogenizovaný produkt Y. Alice ponúka produkt X. Predpokladajme ďalej, že Bob ponúka 10Y a požaduje za to 10X, a Bob ponúka 10Y a požaduje za to 11X. Alice prichádza na trh s ponukou 5X za 10Y.

Na trhu máme teda nasledovnú situáciu: Alice požaduje nejaké PdA (15X, 10Y, 2Z, 5M). Bob požaduje nejaké PdB (10Y, 10X, 2K, 7R). Charlie požaduje nejaké PdC (10Y, 11X, 2T, 5R). Dôvod, prečo Charlie požaduje vo výmene 11X a nie len 10X ako Bob súvisí s tým, že Bob a Charlie majú rozdielne portfólia. Je jedno prečo. Dôvodom môže byť nejaké minulé rozhodnutie súvisiace s tým, že Bob si myslí, že daná kombinácia je pre neho výhodnejšia než tá, akú má Charlie bez ohľadu na to, že sú si podobní bratia. Na trhu ďalej vidíme, že tu existuje cenový spread medzi produktom X a Y, pričom order book vyzerá nasledovne:

5X – 10 Y

………

10 X – 10Y

10 X – 11 Y.

Výmena za týchto okolností nemá ako nastať. Kedy výmena nastane? Napr. vtedy, ak je Alice z nejakého dôvodu ochotná poskytnúť 7X za 10 Y a aj Bob je ochotný poskytnúť 10 Y za 7 X. Prečo by sa zmenila situácia a výmena by nastala? Napríklad preto, že Bob a Alice vyhodnotili, že je výmena pre nich nakoniec výhodná. Vieme vtedy, že sa rozhodli, že radšej budú preferovať nejaké možné Pp. Z hľadiska Alice to môže byť preto, že svoje Pa medzičasom obohatila o statok W, čo spôsobuje, že ideálna kombinácia portfólia PdA´ bude (13X, 10Y, 2Z, 5M, 1W) a stáva sa preferovanejšou ako pôvodne žiadané ideálne PdA. Z hľadiska Boba mohol byť dôvod ten, že K je dlh, ktorý musí splatiť a ktorý ho núti k akceptácii podmienok zo strany Alice. Bob teda preferuje nejaké PpB (10Y, 7X, 1K, 7R). Charlie ostáva so svojim Pa, vzhľadom na to, že zmena ceny, napr. v podobe 6 X za 10 Y by spôsobila, že výsledné portfólio PpC by rozšírilo vnímaný spread medzi PpC vs PdC omnoho viac ako existujúci spread medzi PaC vs PdC. Dôvodom môže byť, že kombinácia statkov (20Y, 2T, 5R) mu umožňuje naďalej dostatočne uspokojovať jeho potreby viac ako kombinácia v podobe PpC.

Výsledná cena 10Y/7X vznikla teda na základe hodnotiaceho procesu súvisiaceho so zúžením portfóliových spreadov Alice a Boba. Vidíme, že akákoľvek minulá cena X a Y v tomto procese nehrá žiadnu úlohu. Vidíme, že na trhu sa v danom prípade zúžil cenový spread. Môžeme rovnako predpokladať, že Alice i Bob sú spokojnejší, ako by boli bez výmeny, kedy Alice dosiahla svoje PdA a kedy Bob zúžil vnímaný spread medzi novým PpB a želaným PdB. Rovnako vieme implikovať, že Charlie je rovnako spokojnejší za daných okolností, ako by bol za iných a to z toho dôvodu, že jeho kombinácia statkov v podobe PaC je lepšia ako PpC, aj keď horšia ako PdC. Plain state of rest, ako nazýva tento okamih Mises, skutočne prináša vyššiu mieru uspokojenia pre Alice, Boba a dokonca i Charlieho, ako akýkoľvek iný možný stav, avšak menšiu mieru uspokojenia, ako akýkoľvek iný želaný stav.

Vznik ceny X/Y nie je popísaný v zmysle existencie nejakej minulej ceny X/Y, od ktorej sa majú Alice alebo Bob inšpirovať. Je úplne jedno aká cena X/Y bola v minulosti. Či bola presne taká istá, či bola 72X/15Y alebo či bola 1X/3Y. Výsledná cena je závislá od preferencií a hodnotenia medzi Pa vs. Pd trhových účastníkov Alice, Boba a Charlieho a výsledného hodnotového posúdenia ich Pd voči Pp. Vznik ceny informuje Alice, Boba a Charlieho o zúžení cenového trhového spreadu pri užívaní statkov X a Y účastníkmi trhu. Je to však informácia o zúžení spreadu medzi ich portfóliami, nie informácie o cene per se, na základe ktorej vieme povedať, že daní účastníci trhu sú na tom lepšie, ako by boli za iných okolností. Uzavretá cena na trhu nás len informuje o tom, že sa tak stalo. V prípade, že na trhu X-Y po zrealizovaní nejakej výmeny zároveň ostáva visieť cenový spread X-Y, tak daný stav poskytuje dodatočnú informáciu v podobe toho, že medzi účastníkmi daného trhu stále ostáva priestor pre vyššiu mieru uspokojenia v podobe ich želaných stavov. To vieme preto, že existujúci cenový spred nás informuje, že existuje medzi ostávajúcimi účastníkmi trhu priestor pre zúženie spreadu medzi ich individuálnymi portfóliami za podmienok, ktoré sú definované nimi stanovenými bid-ask cenami statkov X-Y. V prípade ďalšieho zužovania cenového spreadu výmeny statkov X/Y, sa jedná o informáciu, že výmena daných statkov spôsobuje ďalej koordináciu účastníkov trhu, ktorých spready medzi ich individuálnymi portfóliami sa zužujú práve vďaka výmene X-Y.

A samozrejme to platí i naopak. V prípade, že sa cenový spread na danom trhu rozširuje, tak statky X a Y sa za daných cenových podmienok menej obchodujú, čo implikuje buď stratu dopytu po jednom zo statkov, resp. stratu dopytu po X (alebo Y) za daných cenových podmienok. Strata dopytu môže byť spôsobená tým, že nejaká kombinácia iných statkov v portfóliu človeka, ktorý pôsobí na trhu X-Y spôsobuje, že dopyt po X alebo po Y klesá. Zároveň sa môže stať, že vlastnosti X (alebo Y) v kombinácii s inými statkami v portfóliách ľudí spôsobia, že statok X (alebo Y) nebude komponovaný do portfólia ľudí vôbec. V tomto prípade sa stráca bid cena na statok X (alebo Y) v závislosti od toho, ktorý statok nechcú ľudia komponovať do svojho portfólia. Cenový spred sa rozširuje tak, že jeden zo statkov sa stáva nepredajným, pokiaľ sa nezmení nejaká kombinácia vlastností X (alebo Y), ktorú indikuje podnikateľ ponúkajúci daný statok. Druhá možnosť je, že dopyt po statkoch existuje, avšak ľudia požadujú ďalšiu zmenu výmenného pomeru (ceny statkov). Dôvodom musí byť opätovne vnímaná zmena kompozície portfólia, ktorá implikuje, že niektorý účastník výmeny nie je ochotný zbaviť sa jedného zo statkov za podmienok, ktoré boli na trhu predtým. Novej situácii sa musí podnikateľ ponúkajúci daný produkt prispôsobiť. Buď zmenou nejakej kombinácie vlastností daného statku, ktorý ho spraví opätovne atraktívnejší za iných cenových podmienok alebo zmenou kombinácie výrobných faktorov súvisiacich s produkciou daného statku, ktorý ho urobí cenovo dostupnejším.

Nie je to teda vzniknutá minulá cena ale cenový spread, ktorý dáva podnikateľom pôsobiacim na trhu statkov X-Y informácie súvisiace s ich ďalšími plánmi a tomu, ako sa daným plánom prispôsobovať. Minulá cena len informuje o tom, že sa spread v minulosti zúžil a výmena prebehla. Je zároveň zjavné, že ak sa spread na trhu X-Y zužuje do bodu, kedy je pre účastníkov výmeny intersubjektívne nepodstatný, dochádza na trhu so statkami X-Y k praktickej ekvilibrácii; samozrejme za predpokladu existencie dopytu po statkoch X-Y. Tu je nutné zdôrazniť, že prípadné vnímanie nepodstatnosti šírky daného spreadu účastníkmi výmeny (spred sa výrazne nezužuje a ani sa výrazne nerozširuje) nás informuje o tom, že existujú nejaké okolnosti (napr. informačné), ktoré nie je možné na danom trhu úplne odstrániť. Z intersubjektívneho hľadiska však dochádza aj vtedy k trhovému ekvilibriu – účastníci zažívajú praktický plain state of rest. Z hľadiska pozorovateľa – napr. sociálneho vedca – sa vtedy trh X-Y môže stále javiť mimo ekvilibria, t.j. cenový spread na danom trhu stále existuje a nie je úplne odstránený. Jedná sa o správne konštatovanie. To však z praktického hľadiska účastníkov trhu ostáva nepovšimnuté práve pre nejaké okolnosti, ktoré sú sociálnemu vedcovi ako pozorovateľovi zakryté. V princípe sa vtedy jedná o to, že vynaloženie dodatočnej jednotky akéhokoľvek statku z portfólia účastníkov výmeny na trhu X-Y, ktorej cieľom by bolo odstránenie danej disproporcie, sa javí ako neopodstatnené; náklady, t.j. vynaloženie jednotky statku X z portfólia, by neprinášali dodatočný zisk v podobe marginálnej jednotky statku Y v portfóliu človeka (resp. inverzne z hľadiska druhého účastníka daného trhu).

V prípade, že sa cenový spread na trhu so statkami X-Y nemení, je dodatočná marginálna výmena z intersubjektívneho hľadiska nepodstatná. Účastníci na trhu X-Y signalizujú, že dodatočná výmena neprináša dodatočné požadované zúženie spredov portfólií účastníkov výmeny. Výnosy súvisiace s realizáciou dodatočnej výmeny by neprevyšovali náklady spojené so zrealizovaním danej výmeny. To samozrejme neznamená, že v budúcnosti sa to nezmení a niektorí z účastníkov trhu situáciu s existujúcim spreadom na trhu X-Y nevyužije.

Nulový cenový spread, ktorý znamená prepojenie bid-ask, t.j. jedinú cenu na trhu statkov X-Y, zároveň implikuje úplné trhové ekvilibrium na trhu statkov X-Y. Tento druh úplnej ekvilibrácie je zároveň nutné odlíšiť od výmeny na trhu v podobe chvíľkového stretu inter-individuálnej bid-ask ceny v realizovanej výmene na trhu. Inter-individuálny stret bid-ask cien odstraňuje spread na danom trhu v danom momente a medzi danými účastníkmi trhu. O danom strete bid-ask vieme z tohto hľadiska vyhlásiť, že sa v tomto prípade zúžil spread na trhu, čo viedlo k vyššej miere koordinácie dvoch účastníkov a tým jednej časti z celého trhu. Pôsobenie ďalších účastníkov trhu však spôsobuje pretrvávajúcu existenciu spreadu na trhu X-Y, ktorá implikuje, že ostatní účastníci považujú nimi stanovené podmienky (zobrazujúce sa v order book) za vhodnejšie ako akékoľvek iné z hľadiska zužovania spreadov ich individuálnych portfólií.

Stojíme tu pred určitým problémom rozhodnutia o tom, čo je a čo nie je trhové ekvilibrium na trhu X-Y. Z intersubjektívneho hľadiska aktérov daného trhu statkov X-Y vieme, že zužovanie spreadu implikuje vyššiu mieru koordinácie a blíženie sa k ekvilibriu, pričom opačná situácia súvisí s rozširovaním sa spreadu. Vieme zároveň čo sú maximá. Maximum disekvilibrácie je, ak spread nie je možné zmeniť v prípade neexistencie bid-ceny na niektorý zo statkov X-Y, kedy daný trh zaniká a v danom prípade musí podnikateľ, ktorý stráca bid-cenu na svoj produkt z trhu odísť. Maximum ekvilibrácie je vtedy, ak je spread eliminovaný tak, že na trhu je viditeľná len jedna – výsledná cena v dynamickom móde, t.j. v čase trvajúci neexistujúci alebo nulový spread na danom trhu; neexistujúci spread na bártrovom trhu je situácia, kedy je každá ponuka statku X zakúpená za Y a naopak a nulový spread sa objaví v prípade, že jedným zo statkov sú peniaze, pričom ak je Y peniazmi tak, každá cenová ponuka statku X je kúpená za Y[18]. Všetko medzi týmito dvoma stavmi má však relatívny charakter z hľadiska ekvilibrácie a pozorovateľa v podobe sociálneho vedca (nie účastníka trhu[19]). O danom procese vieme ešte vysloviť to, že zužovanie spredu znamená vyššiu mieru ekvilibrácie a naopak. Vzhľadom na to, že sa jedná o dynamický proces – na trhu sa stále obchoduje a zohľadňujú sa aktuálne informácie – o miere danej ekvilibrácie vieme vysloviť len určité poznatky. A to z toho dôvodu, že len pri zmene spreadu vidíme mieru aktuálnej koordinácie resp. diskoordinácie a to podľa toho ako sa spred zužuje a rozširuje. Len dynamika procesu nám poskytuje žiadanú informáciu, ktorú je možné ex post vyhodnocovať v zmysle toho, ako boli v tom, ktorom časovom okamihu účastníci trhu indiferentní voči jeho zmene. Miera rozsahu spreadu zároveň implikuje mieru ich intersubjektívneho záujmu/nezáujmu o koordináciu, či subjektívne vnímané nákladové okolnosti, ktoré zabraňujú tomu, aby bol predmetný spread zúžený alebo úplne odstránený. Miera ekvilibračnej polohy trhu X-Y je potom úmerná miere šírky cenového spreadu na danom trhu.

Na posúdenie týchto okolností je zároveň nevyhnutná určitá intersubjektívna štandardizácia podmienok toho, ako sa obchodovanie po formálnej stránke realizuje, aké sú pravidlá obchodovania, aké praktiky obchodovania sa považujú za etické a ktoré za neetické, čo znamená produkt X a čo znamená produkt Y a ďalšie súvisiace skutočnosti, ktoré sú na vyspelých trhoch určované napr. vlastníkom burzy, ktorý určuje dané pravidlá[20]. V prípade, že sú jedným z produktov X a Y peniaze, resp. meny, tak ako ukazuje Pošvanc (2019c), ich hodnotová štandardizácia je určovaná na súvisiacich bankových a finančných trhoch, pričom je hodnotová štandardizácia súvisiaca s určovaním ceny peňazí alebo mien, používaná na trhu X-Y implicitne. Tieto pravidlá majú zároveň vplyv na kritériá, na základe ktorých vieme následne hovoriť o tom, ako veľmi je nejaký trh statkov X-Y vzdialený od ekvilibria alebo naopak ako veľmi je blízko ekvilibria[21].

Individuálne a trhové ekvilibrium a dis-ekvilibrium

S určitosťou vieme, že akákoľvek výmena zužuje cenový spread na trhu X-Y, čo vedie k vyššej miery ekvilibrácie trhu X-Y. Rovnako vieme, že akákoľvek výmena neznamená, že je samotný trh X-Y v ekvilibriu. A rovnako to neznamená, že sú v individuálnom ekvilibriu aj aktéri, ktorí pôsobia na trhu X-Y, ako aj na iných trhoch s inými statkami. Ako teda popísať vyššie stanovený problém prechodu z ekvilibria do dis-ekvilibria a naopak. Popisujeme veľmi dynamické javy. A tak k nim musíme i pristupovať. Už z vyššie uvedeného je zjavné, že z hľadiska aktérov na trhu sa môže javiť trh s existujúcim cenovým spreadom v ekvilibriu, pretože neexistujú žiadne dodatočné ekonomické poznatky, ktoré by mohli daný spread odstrániť. Pre každého aktéra na trhu (aktéri trhu ako je Charlie) je to zároveň výhodnejšia situácia, ako akákoľvek iná. Ich individuálne spready medzi možným a aktuálnym portfóliom sú totižto relatívne užšie (aj keď nie ideálne – inak by nestanovovali bid-ask ceny), ako spready, ktoré by vznikli, ak by zrealizovali výmenu. Z hľadiska sociálneho vedca však môže byť táto situácia stále dis-ekvilibračná. Ekvilibrium na trhu môže nastať z hľadiska účastníkov trhu a aj sociálneho vedca len vtedy, ak je cenový spread nula alebo neexistuje.

Obe situácie sa líšia vo svojom popise. Začnime druhou situáciou. Vtedy musí sociálny vedec i akýkoľvek účastník trhu implikovať trhové equilibrium. Na trhu je nulový spread. Jedná sa o situáciu, pri ktorej sú účastníci trhu uspokojení. Dosiahli individuálne buď svoje možné alebo žiadané portfólia. Tým, že dosiahli buď individuálne Pd alebo len individuálne Pp sa popis danej situácia ďalej delí. V prípade, že daní účastníci na trhu X-Y dosiahli len Pp, znamená to, že nie sú v individuálnom ekvilibriu. To implikuje, že sú na iných trhoch Z-W v pozícii, v akej je v našom popise Charlie, t.j. na daných trhoch stále existujú nejaké cenové spready, ktoré sú vytvárané aktérmi trhu vzhľadom na ich vnímané individuálne spready medzi Pp a Pd. Na trhu X-Y síce dosiahli maximálnu možnú mieru koordinácie, avšak tá len prispela k zužovaniu ich individuálnych spredov medzi Pp a Pd. Ak by platilo, že na X-Y sa odstránil cenový spread a zároveň všetci aktéri trhu by dosiahli svoje Pd, tak platí, že aj na iných trhoch Z-W sa udialo to isté. Popíšme ešte prvú situáciu. Pri nej predpokladáme, že aj na trhu X-Y stále existuje nejaký cenový spread. Aktéri na trhu nedosiahli ani svoje Pp, pričom stále disponujú svojim Pa. Vtedy je Pa preferovanejšie, ako akékoľvek dosiahnuteľné Pp´. Dôvod je ten, že Pp´ by aktér na trhu dosiahol len tak, že by sa musel vzdať viac statkov alebo získať menej statkov, ako požaduje. Pritom zároveň platí, že vtedy uspokojuje Pa jeho potreby viac ako Pp´ bez ohľadu na to, že sa snaží o dosiahnutie Pp (to však nie je dosiahnuteľné vzhľadom na predstavy druhého aktéra na trhu, ktorý je v opačnej situácii). Tu si musíme uvedomiť, že danú situáciu vytvárajú individuálne spready medzi Pd, Pp a Pa, pričom každý aktér vníma ešte nejaké kontrafaktuálne Pp´, ktoré by mohol skomponovať v prípade, že akceptuje podmienky, ktoré ponúka druhý aktér. Kontrafaktuálne Pp´ komponuje aktér na trhu na základe informácií s order book kde sa zhromažďujú bid a ask (v minulosti mal order book rôznu podobu). Kým Pd je niečo čo si človek ideálne želá, Pp je niečo, o čom vie, že môže dosiahnuť (s danou, z jeho pohľadu reálnou, ponukou preto prichádza na trh), Pa je to, čo má a čo chce zmeniť, tak Pp´ komponuje na kontrafaktuálnej úrovni vzhľadom na ponuku druhého.

Všetky tri situácie implikujú akoby pružinovo-napätý stav, ktorý vyžaduje zo strany aktérov nejaký druh akcie, ktorá by mala, mohla, ale i nemusela, dané napätie uvoľniť. Všetky tri situácie si vieme predstaviť ako vzájomne pôsobiace „pružiny“, ktorých úplné uvoľnenie môže nastať jedine vtedy, ak by všetci aktéri na všetkých trhoch dosiahli svoje individuálne Pd (k tejto predstave sa dostaneme na konci tejto práce). Ich napínanie a uvoľňovanie súvisí s individuálnym posúdením rozdielov alebo spreadov medzi Pd, Pp a Pa aktéra na trhu v kontexte ostatných aktérov na trhu.  

V kontexte tu uvedeného popisu by malo byť teda zjavné, že dis-ekvilibračná zložka ekvilibria tkvie v rozdielnosti medzi chceným Pp a želaným stavom Pd Alice, Boba a Charlieho, ako aj ich potenciálneho ex-post hodnotenia aktov výmeny na základe nových informácií na trhu. Akékoľvek Pp sa vždy zmení na nejaké Pa, teda portfólio ktorým človek disponuje a ktorým má uspokojovať svoje potreby vzhľadom na to, že Pa sa týka času t a Pp sa týka času t1, ktorý sa však následne stane časom, v ktorom opätovne posudzujeme vhodnosť portfólia. Človek sa zároveň stále môže snažiť o nejaké Pd, ktoré môže vždy z definície existovať; aj keď človek sa môže i obmedzovať formuláciou akejkoľvek predstavy Pd a môže intencionálne požadovať len nejaké Pp. Dôvodom pre potenciálnu existenciu nejakého Pd je to, že nie všetko je možné zrealizovať, avšak čokoľvek je možné zároveň naformulovať ako potrebu[22].

Dôvodom pre zmenu spreadu je vždy agent. On/ona posudzuje a interpretuje ekonomické informácie, kedy hodnotí svoje Pa voči Pd, resp. Pp na základe toho, ako vníma existujúcu kombináciu statkov voči želanej alebo možnej kombinácii statkov, ktoré majú uspokojovať jeho faktuálne a kontrafaktuálne potreby v čase. Zmeny vnímania kombinácie potrieb a ich uspokojovania portfóliom, t.j. kombináciou statkov a kombináciou ich vlastností spôsobujú následne zmeny v interakcii trhových aktérov. Dis-ekvilibračná zložka nejakého individuálneho ale i trhového ekvilibria má pôvod práve medzi vzťahom želaného – možného – aktuálneho portfólia agenta, pričom konečná situácia na trhu je stále porovnávaná aj v kontexte nejakého kontrafaktuálneho stavu, ktorý vytvárajú ostatní účastníci trhu. Agent môže pociťovať uspokojenie aktuálnych potrieb nejakým aktuálnym portfóliom statkov. V prípade, že sa však začne na individuálnej úrovni meniť spread medzi aktuálnym, možným a želaným portfóliom, agent sa dostáva do individuálneho dis-ekvilibria, ktoré vyžaduje jeho konanie zamerané na opätovné nastolenie individuálnej rovnováhy. To sa prejavuje v interakcii voči ostatným agentom na trhu.

Daný človek prichádza vtedy na nejaký, ním identifikovaný trh, kde vyhľadáva prostriedok, ktorý by zaradil do svojho portfólia tak, aby zvýšil uspokojenie svojich potrieb, pričom musí rovnako niečo v interakcii s druhými ponúkať (v podobe nejakého statku – práce alebo produktu, či služby). To spôsobuje, že sa na trh dostáva nová ponuka, ktorá generuje nejaký druh lokálneho cenového spreadu medzi žiadaným a ponúkaným statkom. Predmetný trh slúži ako prostredie na to, aby daní jednotlivci, ktorí na ňom pôsobia, zužovali svoje individuálne spready medzi ich aktuálnymi a možnými/žiadanými portfóliami. Výsledkom pôsobenia na trhu sa mení i charakter cenového spreadu na danom trhu. Ten sa môže buď zužovať alebo rozširovať. Aké druhy individuálnej dis-ekvilibrácie a následne trhovej dis-ekvilibrácie môžu teda nastať a čo sa vtedy deje?

Vo vyššie popísanom ilustratívnom príklade je to len Alice, ktorá dosiahla výmenou na trhu X-Y individuálne ekvilibrium. A to preto, že zároveň pôsobila na trhu, kde sa vyrába/obchoduje statok W (na danom trhu svoje pôsobenie zároveň uzavrela). Nová kombinácia statkov vzhľadom na statok W pridaný do jej portfólia spôsobila, že dosiahla výmenou na trhu X-Y svoje Pd, ktoré považuje za uspokojivé a nemá v subjektívne stanovenom horizonte času t až t1 dôvody pre zmenu dosiahnutého Pd. To sme aspoň v danom ilustratívnom príklade predpokladali. Zmenu vnímania Pd, ktoré neuspokojuje jej potreby môže prísť časom, kedy sa stane, že zisťuje, že jej kombinácia statkov v Pd neuspokojuje jej kombináciu potrieb a je nútená opätovne ekonomicky konať tak, aby dosiahla opätovne nejaké Pd. Čas, kedy začína pociťovať nepokoj, nemusí zároveň nastať nevyhnutne po plánovanom t1. Daný okamih môže prísť aj pred uplynutím plánovaného času t1, teda skôr v akom časovom horizonte plánovala Alice využívať svoje Pd. Pripomeňme si len, že dosiahnuté Pd neznamená, že je Alice medzi časom t až časom, kedy začne pociťovať nepokoj, vo vegetatívnom stave. Alice len predpokladala, že dosiahnuté Pd uspokojí na čas t až t1 jej potreby. Ako sú však jej potreby postupne uspokojované, tak ako plynie čas, tak sa môže stať, že zmení náhľad na svoju kombináciu potrieb, čo spôsobí, že zisťuje, že Pd sa stáva nejakým Pa, ktoré začne vnímať ako neuspokojivé. Inými slovami Alice mení svoj plán v podobe re-formulácie nejakého nového Pd, ktoré začne porovnávať voči existujúcemu Pa. Rozšíri sa jej individuálny spread. Nastáva individuálne dis-ekvilibrium, ktoré sa konaním snaží odstrániť, t.j. snaží sa zúžiť svojím konaním spread medzi Pa a Pd alebo môžeme povedať, že sa snaží dosiahnuť novo-zadefinované Pd.

Druhým príkladom už existujúceho individuálneho dis-ekvilibria je Bob a Charlie. Kým Bob vymenil na trhu X-Y svoje statky, Charlie vyhodnotil situáciu tak, že je pre neho výhodnejšie na trhu X-Y statky nevymeniť. Bob dosiahol nejaké Pp a Charlie má svoje Pa. Obaja však vyhodnocujú situáciu ako individuálne plne neuspokojivú vzhľadom na to, že sa snažia o dosiahnutie nejakého Pd, ktoré nedosiahli. Bob dosiahol len Pp a Charliemu ostalo Pa. Z toho dôvodu musia ďalej hľadať možnosti toho, akým najlepším spôsobom uspokojiť svoje vnímané potreby prostredníctvom dosiahnutia nejakého Pd. Síce na trhu X-Y prišlo k vyššej miere ekvilibrácie, existujúce a pretrvávajúce individuálne dis-ekvilibrium Boba a Charliho spôsobuje, že ďalej ekonomicky pôsobia na iných trhoch alebo aj na trhu X-Y, čo dynamicky ďalej mení spready na tých trhoch, kde sú Bob a Charlie aktívni. Z individuálneho hľadiska ekvilibria sa môže ešte stať, že Charlie (napr. vzhľadom na to, že predpokladáme, že nemá dlh ako Bob) zistí pôsobením na trhu X-Y a prípadne aj na iných trhoch, že dosiahnutie jeho Pd nie je z nejakého dôvodu vôbec možné. Dajme tomu, že Charlie silou mocou chcel letieť na mesiac a obedovať pritom s F.A. Hayekom, ktorý je po smrti. Zisťuje (naučil sa) teda, že jeho Pd nie je technicky uskutočniteľné. Dané poznanie spôsobuje, že upúšťa od kombinácie daných potrieb. To zmení tlak na spread medzi jeho Pa a Pd. Učenie sa teda môže spôsobiť, že Charlie zmení svoj pohľad na nereálne kontra-faktuálne potreby. A v prípade, že zvolí faktuálne a kontrafaktuálne potreby v dostatočne reálnom móde, dokáže dosiahnuť i svoje Pd. Učenie a poznanie teda vplýva na individuálne ekvilibrium a dis-ekvilibrium.

Neviditeľná ruka trhu – pnutie od ekvilibria k disekvilibriu a späť k ekvilibriu

Je to teda buď ex-post vnímanie portfólia Alice, alebo vnímanie spreadu medzi Pp a Pd u Boba a Charlieho, ktoré spôsobujú na trhu X-Y, či iných trhoch na ktorých Alice, Bob a Charlie pôsobia, ďalšie dynamické zmeny, ktoré vedú buď k vyššej miery ekvilibrácie alebo dis-ekvilibrácie na daných trhoch. Zamerajme sa teraz na prechod od trhového ekvilibria na trhu X-Y k dis-ekvilibriu, pričom si ukážeme, že daná dynamika nevyhnutne spôsobuje, že účastníci trhu, ktorí sa opätovne pokúšajú o nejaký druh individuálneho ekvilibria, spôsobujú, že na trhu vznikne opätovne tendencia k ekvilibriu.

Dajme tomu, že podnikateľ Bob (tlačený dlhom) diferencuje kombináciu vlastnosti Y tým spôsobom, že bude ponúkať nejaké Y´. Dajme tomu, že kombinácia vlastností daného nového produktu spôsobuje, že Alice nebude potrebovať W a zároveň sa výrazne znížia Bobovi náklady na produkciu Y´. To spôsobuje, že Charlie, ktorý naďalej produkuje Y, stráca akýkoľvek bid na svoje produkty Y. Je jedno, či sa na danú situáciu pozeráme ako na vznik nového trhu X-Y´ alebo ako na krach činnosti Charlieho na trhu X-Y, resp. zánik trhu X-Y. Trhy, na ktorých vznikajú cenové spready statkov sú len prostriedkami na uspokojovanie potrieb ich účastníkov. Či sú alebo nie sú dané čiastkové trhy v ekvilibriu závisí od posudzovania aktérov na daných trhoch v kontexte ich individuálneho uspokojovanie potrieb vhodným komponovaním nejakého Pd. To, čo sa deje na daných trhoch je výsledok individuálneho posudzovania spreadu medzi nejakým Pa a Pd účastníkov daných trhov.  

Podstatné pre popis je teda informácia, že Charlie stráca bid na svoje výrobky; je jedno či budeme danú situáciu vnímať v zmysle absolútneho zániku trhu X-Y a vzniku nového trhu X-Y´. Nemení to nič na fakte, že Charlieho výrobok Y nie je predajný za X. Spread pre jeho Y nie je možné nijako eliminovať, dajme tomu, ani znížením ceny X-Y, pretože Y´ je okrem ceny X/Y´ výhodné pre Alice ešte aj z toho dôvodu, že výmenou X/Y´ nepotrebuje Alice pôsobiť na trhu s produktom W. Ako sa pozerať na túto situáciu? Jedná sa o dis-ekvilibristický akt Schumpeterského podnikateľa Boba alebo sa jedná o vyššiu mieru trhovej ekvilibrácie?

Aj keď sa to nezdá, u všetkých aktérov sa objaví nejaká forma ekvilibrácie. U Alice a Boba je situácia jasná. Jedná sa o win-win situáciu, kedy vyššiu mieru ich individuálnej ekvilibrácie spôsobuje práve výmena X/Y´, ktorá navyše zužuje nejaký existujúci spread na trhu X-Y´. Avšak aká situácia je u Charlieho? Charlie získava dôležitú informáciu a poznatky. Nejde tu o to, že Charlie si môže teraz kúpiť super-produkt od Boba a aj on bude vedieť lepšie uspokojovať svoje potreby. Ide o to, že v prípade, že Charlie nezmení produkciu produktu Y, dostane sa do ešte hlbšieho individuálneho dis-ekvilibria. Existujúce portfólio statkov zamerané na produkciu Y, pričom Y je už nepredajné, mu totižto spôsobuje rozsiahle rozširovanie spreadu medzi Pa a Pd. Ako. Vynakladá náklady z Pa na produkciu niečoho, čo nikto nechce. Pokračovanie v tejto činnosti by spôsobilo ešte širší spread medzi jeho individuálnym Pa a Pd. Toto radikálne rozširovanie spreadu v nami uvedenom príklade (predpokladáme totižto, že na Y sa inováciou Boba stratí akýkoľvek bid) ho spätne tlačí k nejakej forme individuálnej ekvilibrácie. Tá prebieha opätovne na základe nejakej predstavy Pd, ku ktorej sa rozhodne smerovať. V prípade, že je Charlie dostatočne pozorný bude kopírovať činnosť Boba, resp. sa bude snažiť činnosť Boba prekonať tak, aby mohol získať svoje Pd. Okrem dôvodov prechodu medzi ekvilibriom a disekvilibriom a späť, na tomto príklade vidíme, že konkurencia nie je predpokladom fungovania trhov. Naopak. Je dôsledkom zmeny spreadov medzi Pa a Pd účastníkov trhu.

Samozrejme Charlie stále nemusí byť dostatočne pozorný a môže sa naďalej snažiť o produkciu Y. Avšak výsledok bude len ten, že sa mu bude rozširovať spread medzi Pa a Pd, až do momentu, kedy sa pozorným bude musieť stať, inak mu bude hroziť nejaký fatálny koniec v podobe spotreby všetkých svojich zdrojov, ktorými uspokojuje aj tie najzakladanejšie potreby. Činnosť Boba a dopyt Alice zároveň poskytuje Charliemu veľmi podstatné informácie súvisiace so zánikom jeho znalostí uspokojovať potreby druhých prostredníctvom Y. Nie je to zároveň chyba Boba. Je to Charlie, ktorý nebol dostatočne pozorný a ktorého znalosti uspokojovanie potrieb ľudí nie sú vhodné. Trhy túto informáciu len sprostredkovávajú a poskytujú dané informácie.

Trh nie je v dis-ekvilibriu, ak sa stráca bid na produkt Y od Charlieho. Charlie nemal navždy zaručený dopyt po svojom Y. Zmiznutie alebo znižovanie bid ceny na Charlieho produkt Y je informácia pre Charlieho, ktorá spôsobuje jeho individuálne dis-ekvilibrium, t.j. rozširovanie spreadu medzi jeho Pa a Pd. Ostatní aktéri na trhu tým, že znižujú alebo eliminujú bid na Y od Charlieho to robia preto, lebo zužujú mieru ich individuálnych spreadov medzi ich Pa a Pd, čím zvyšujú mieru svojej individuálnej ekvilibrácie. Tým, že Charlie nemal nikdy zaručený bid na svoj výrobok, týmto spôsobom len dostáva informáciu, že jeho individuálny spread medzi Pa a Pd sa rozšíri v prípade, ak nedokáže operatívne reagovať na strácajúce sa znalosti o uspokojovaní potrieb druhých prostredníctvom Y, ktorými Charlie dnes disponuje. Aktivity druhých nemajú teda dis-ekvilibračný charakter. Ten môže byť spustený len ignoranciou danej informácie Charliem. Zároveň platí, že ak Charlieho ignorancia informácie pretrváva, tak jeho individuálny Pa voči Pd asi nie je z jeho subjektívneho hľadiska narušený, resp. Charlie demonštruje, že kompozícia jeho portfólia obsahuje aj také kombinácie statkov, ktoré kompenzujú neexistenciu bid ceny na Y; vtedy sa môže jednať napríklad o nejaké dobrovoľné trýznenie sa Charlieho, ktorému robí radosť produkcia niečoho, čo nikto nechce.

Dlhová výmena

Pri výmene v čase platí rovnaký popis situácie ako v prípade výmeny tu a teraz. Avšak tým, že do výmeny akoby vkladáme „čas“, t.j. plnenie zo strany druhého je posunuté v čase, je možné do vnímania Pa, Pp a kontrafaktuálnych Pp´ a Pd aktérov výmeny vložiť nové fenomény, ktoré majú vplyv na vnímanie predmetných Pa, Pp, Pp´ a Pd, vnímanie spreadov medzi danými portfóliami, pričom majú i vplyv na individuálne ekvilibrium, trhové cenové ekvilibriá, ako aj podnecujú trhových aktérov k objavovaniu nových trhov[23], ktoré sa formujú okolo nasledovných fenoménov: produkcia alternatívneho Y´, úrok, maturita dlhu, kolaterál a súvisiace právne nároky kreditora, existencia úspor, časová preferencia súvisiaca s portfóliom (úsporami), diverzifikácia portfólia kreditora (kreditor si buduje vlastné portfólio podporovaných projektov).   

Predpokladajme, že Bob produkujúci Y´ vstupuje do dlhovej výmeny s cieľom produkcie statku, ktorý bude mať atraktívnu bid cenu a dopyt. Bob predpokladá, že daný spôsob mu umožní dosiahnuť jeho želané Pd čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. Kombinácia nových vlastností Y´ je umožnená na základe zdrojov získaných na rozšírenie nejakej kapitálovej štruktúry (napr. továrne, stroja, marketingu a pod.). Súčasťou Pa Boba sa preto stáva i záväzok[24]. Vzhľadom na intersubjektívny a v čase trvajúci charakter dlhovej výmeny, existuje zároveň v Pa nejakého veriteľa, nazvime ju Lucy, pohľadávka voči Bobovi.

Platí, že Lucy musí mať jednak nejaké Pa, ktorého kompozícia je taká, že v prípade, že sa vzdá časti svojho portfólia voči Bobovi v podobe statku F do času t1, neohrozí vnímanie uspokojovania svojich potrieb. Inak by Lucy do výmeny nevstúpila. Lucy prejavuje týmto spôsobom časovú preferenciu, ktorá súvisí s ochudobnením Pa v čase t. Rovnako Lucy vníma nejaké Pd, ktoré bude v čase t1, povedzme obohatené o nejakú jej ekonomickú činnosť (ak Lucy naďalej pracuje), ako aj o kompenzáciu napr. v podobe 100 Y´ od Boba, čo je zaistené záväzkom od Boba. Predpokladajme, že kompenzácia nie je vo forme peňazí ale Y´; kompenzácia obsahuje úrok len implicitne. Lucy a Bob sa dohadujú rovnako na časovom úseku t až t1 – identifikujú maturitu záväzku, rovnako identifikujú pravidlá súvisiace s tým, čo sa bude diať v prípade, že v čase t1 nebude Bob schopný záväzok naplniť. Dajme tomu, že Lucy dokáže zároveň požičať peniaze v podobe statku M aj Davidovi, ktorý pôsobí na trhu M-Z, kde chce David preraziť s produktom Z´. Predpokladajme, že s Davidom dohodne Lucy iné podmienky súvisiace s maturitou (t2), nežiada od neho kolaterál a právne nároky v prípade, že je David neúspešný, avšak požaduje splatiť ako kompenzáciu v portfóliu Pd v čase t2, istinu 100 M a úrok v podobe 10% M (predpokladajme, že M sú peniaze). Predpokladajme nakoniec, že Lucy nechce požičať nič Charliemu a Alice sa už obzerá po produktoch Y´a Z´, o ktoré má záujem. Ako sa na situáciu pozerá Lucy, Bob, Charlie, David a nakoniec Alice?   

Pohľad Lucy

Lucy vníma svoje Pa, z ktorého je ochotná podporiť projekt Boba a Davida, ale už nie Charlieho. Dôvody môžu byť nasledovné. Buď Bob a David poskytujú Lucy lepšiu kompenzáciu pre jej Pd1 v čase t1 a Pd2 v čase t2. Je pritom jedno, či Lucy požaduje kompenzáciu v podobe istiny a úroku 110 M od Davida alebo 100 Y´ od Boba. Charlie mohol pritom ponúkať niečo nevýhodné alebo nezaujímavé, čo buď nezužuje jej spread medzi Pa a nejakým želaným Pd alebo možným Pp neskôr v čase dostatočne výrazne alebo rýchlo, t.j. Charlie mohol napr. ponúknuť projekt až vzhľadom na čas t3, čo je pre Lucy z nejakého dôvodu neskoro alebo to, čo ponúka, spôsobuje z hľadiska Lucy nevhodnú diverzifikáciu jej Pd.

Druhá možnosť je, že Lucy sa v prípade Boba vzdáva statku F a v prípade Davida statku 100 M, čo značí, že jej ostávajúce Pa´ (bez F a 100 M) uspokojuje stále jej potreby a časová preferencia spojená s Pa´ neohrozuje uspokojovanie jej potrieb. Spread medzi Pa a Pa´ nie je tak rozsiahly, aby narušil uspokojovanie potrieb Lucy. Avšak Charlie mohol požadovať už niečo, čo spread medzi Pa a Pa´ rozširuje pre Lucy až príliš. Lucy týmto spôsobom vyjadruje ochotu odložiť časovú preferenciu súvisiace s rýchlejším uspokojovaním jej kombinácie potrieb prostredníctvom portfólia Pa, ktorého boli F a 100 M súčasťou[25].  

Dôležitou a významnou kvalitatívnou zmenou oproti výmene tu a teraz je, že v prípade dohody s Bobom a Davidom (na trhu pôžičiek) a práve nedohodnutím sa s Charliem vytvára Lucy nejakú kombináciu portfólia Pd, ktoré je pre ňu priaznivejšie ako akékoľvek iné Pd´. Z toho vyplýva, že ak by aj Charlie ponúkal nejaký výhodný úrok, či kolaterál za pôžičku od Lucy, k výmene by nemuselo dôjsť, lebo je to z nejakého dôvodu kombinácia kompenzácie od Boba a Davida, ktorú Lucy považuje za preferovanejšiu, pričom Charlieho projekt by mohol danú optimálnu kombináciu narušiť, bez ohľadu na to, že sa môže zdať pre Lucy výhodným; je to kombinácia všetkých projektov, na základe ktorej sa Lucy rozhoduje, nie individuálna zaujímavosť Charlieho projektu[26].

Druhá kvalitatívne zmena je určitá miera právnej istoty, ktorú Lucy jednak požaduje a zároveň získava. V prípade neúspechu Boba požaduje Lucy napr. kolaterál, v prípade Davida nie. Rozdiel môže byť napr. v kredibilite dlžníkov. Dôsledkom tejto istoty (zaistenia) sú dve veci. Prvá je, že Lucy vie so svojimi pohľadávkami ďalej obchodovať. Vie ich napr. vymeniť s Charliem alebo Alice. Druhým dôsledkom je konkrétnejšia predstava o kompozícií Pd, ktoré má nastať v čase t1 v prípade Boba a v čase t2 v prípade Davida, ako aj právna istota toho, ako by malo byť portfólio diverzifikované v prípade úspechu i neúspechu projektov Boba a Davida. Miera danej istoty umožňuje Lucy viaceré veci[27]. Ako plynie čas smerom k t1, resp. t2, vie flexibilne uspôsobovať svoju predstavu Pd. A to vzhľadom na to, že záväzok Boba i Davida je obchodovateľný a vie ho ponúknuť Alice alebo Charliemu. Rovnako vie Lucy sprostredkovať prípadné vyrovnanie záväzkov medzi Bobom a Davidom, ak také záväzky a pohľadávky existujú. Všetky potenciálne možností samozrejme Lucy hodnotí v kontexte svojho individuálneho ekvilibria, kedy sa snaží o čo najužší spread medzi Pa a Pd. Dlhová výmena jej však umožňuje vyššiu mieru flexibility rozhodovania sa a prispôsobovania sa v čase, čo má pozitívny vplyv na zužovanie spreadu medzi Pa a Pd.

Lucy svojou činnosťou zároveň ovplyvňuje dianie na trhu s pôžičkami. Po prvé vplýva na odhaľovanie výšky úrokovej miery a po druhé vplýva na odhaľovanie časových preferencií aktérov na trhu s pôžičkami. Lucy a Charlie sa na trhu stávajú marginálnym veriteľom a dlžníkom. Z hľadiska Lucy bola posledná možnosť podporiť nejaký podľa nej zmysluplný ekonomický projekt Davida. Charlieho projekt buď zvyšuje nárok na časovú preferenciu súvisiacu s ohrozením jej potrieb portfóliom Pa´, alebo je kombinácia projektov Boba a Davida v jej predstave Pd ideálna a ideálne diverzifikuje jej portfólio, pričom Charlieho projekt by narušil túto predstavu, alebo Charlie neponúka atraktívny úrok. Na trhu s pôžičkami sa potom deje to, že aktéri ako Lucy, vyhľadávajú marginálneho dlžníka a aktéri ako je Bob, David a Charlie vyhľadávajú marginálneho veriteľa. Spread na tomto trhu nie je tvorený len úrokovou mierou. Na spread na trhu s pôžičkami vplývajú viaceré vyššie vymenované faktory úroku, maturity, právnych okolností, diverzifikácie portfólií veriteľov i atraktivita projektov dlžníkov.

Pohľad Boba a Davida

Bob a David získavajú od Lucy v čase t, nejaký zdroje, ktoré využívajú na splnenie ich záväzku. Výhoda pre Boba a Davida plynie v tom, že dané zdroje môžu používať už v čase t. Ich portfólio Pa sa okamžite obohatilo a stáva sa Pp, ktoré potrebujú na to, aby dosiahli ich predpokladané Pd. V čase t dosahujú len nejaké Pp vzhľadom na to, že na ich portfólio pribúda i záväzok voči Lucy, ktorého sa neskôr v čase potrebujú zbaviť[28]. Zdroje od Lucy stláčajú ich spread medzi Pa a Pp a zároveň predpokladajú, že realizáciou daného projektu stlačia aj spread medzi Pp a Pd. Produkcia Y´a Z´, ktoré so zdrojmi Lucy dokážu zrealizovať, im má zabezpečiť jednak vyrovnanie záväzku voči Lucy a rovnako im má zabezpečiť v budúcnosti dosiahnutie, resp. priblíženie sa k Pd. To implikuje, že Y´ a Z´ musia byť produkty, ktoré získajú v budúcnosti svoju bid cenu, napr. oproti produktom Charlieho. Lucy zároveň poskytuje zdroje z toho dôvodu, že odhaduje, že daná kombinácia vlastností produktov zabezpečí ich budúcu predajnosť a dopyt, napr. od Alice.

Predpokladajme, že Bob a David prostredníctvom zdrojov od Lucy dokážu vyrobiť Y´a Z´. Rozdiel medzi nimi je v tom, že David získal od Lucy peniaze M a Bob statok F. Keďže peniaze neslúžia na výrobu Z´, musí David nakúpiť na trhu kapitálových zdrojov za M, potrebné statky na výrobu Z´. Bob už kapitálový statok F od Lucy získal a môže produkovať. David však pôsobí na trhu výrobných faktorov a kapitálových zdrojov. Tie boli vyrobené v minulosti inými členmi spoločnosti, dajme tomu Alice. Alice tak dnes zisťuje, či jej ekonomická činnosť v čase t-1 bola zmysluplná. V prípade, že David nakupuje od Alice jej kapitálové statky, Alice spláca svoj minulý dlh a dajme tomu, že je tak úspešná, že dosahuje svoje Pd. David tak získava kapitálové statky na výrobu Z´, čo z jeho individuálneho hľadiska znamená, že dosahuje svoje Pp. Bob ho dosiahol už tým, že získal F. Na trhu kapitálových zdrojov sa týmto spôsobom zužuje cenový spread. Dochádza k vyššej miere koordinácie medzi Davidom a Alice. Alice dosahuje svoje Pd a David svoje Pp.

V prípade, že sú chalani úspešní, deje sa to isté, čo pri Alice. Na spotrebných trhoch alebo trhoch s kapitálovými zdrojmi predávajú Bob a David svoje produkty. Eliminujú neskôr v čase svoj záväzok voči Lucy, alebo voči tomu človeku, ktorému Lucy predala danú pohľadávku. Zároveň svojou činnosťou zužujú spread na daných trhoch, čo implikuje vyššiu formu koordinácie na daných trhoch, avšak aj na trhoch s pôžičkami. Úspešnosť daných aktivít neskôr v čase ukazuje, že Lucy dokázala objaviť jednak správnu výšku úrokovej miery, svojich časových preferencií, ako aj diverzifikácie svojho portfólia. Zvolené parametre boli teda relatívne úspešné. Relatívna úspešnosť vyplýva z toho, že pri nami uvedenom príklade, nevieme posúdiť mieru daného úspechu, ktorý má intersubjektívny charakter. Ten sa dá identifikovať len tak, že sa porovná peňažná úspešnosť ďalších aktérov na trhu s pôžičkami, ktorí rovnako ovplyvňujú identifikáciu výšky úrokovej miery, časových preferencií a miery diverzifikácie portfólií vlastníkov úspor.

Čo sa však stane ak bude neúspešný vo svojej činnosti David? V prvej rade to zistíme až neskôr, v čase t2. Vieme rovnako, že David, z intersubjektívneho hľadiska spôsobil podnikateľskú chybu. Vieme, že tak spôsobuje problém i Lucy. A vieme, že zdroje, ktoré produkovala Alice a ktoré boli v čase ich nákupu alokované do výroby Z´, boli v danom čase síce úspešné, avšak boli alokované do projektu, kedy je David neúspešný.

Je zjavné, že z individuálneho hľadiska želaných portfólií Davida a Lucy sa ich spread rozšíril. Prichádza k individuálnemu disekvilibriu. Z intersubjektívneho hľadiska má neúspech Davida vplyv na vyššiu mieru dis-ekvilibrácie na trhu s pôžičkami. Lucy musí na základe neúspechu Davida, meniť svoje plány s jej aktuálnym Pa a spreadom, ktorý spôsobuje vzďaľovanie sa jej predstavy o Pd. Lucy preto buď mení časové preferencie súvisiace s aktuálnym Pa´ (v čase t2) alebo mení náhľad na Pd, kedy požaduje pri ďalšom pôsobení na trhu inú kombináciu projektov, ktoré chce podporiť alebo mení náhľad na ponúkané úrokové miery od tých, čo hľadajú u nej zdroje na ich nové projekty (v čase t2). Na trhu s pôžičkami sa rozširuje spread a mení sa náhľad na marginálneho dlžníka a marginálneho kreditora.

To, ako veľmi sa spread na trhu s pôžičkami zmení závisí od toho, ako kompenzuje David stratu spôsobenú Lucy a ako veľmi je jeho projekt neúspešný. Miera neúspechu je opätovne relatívna a závisí od porovnania s ostatnými aktérmi na trhu s pôžičkami. Ako vieme Lucy nežiadala od Davida za pôžičku kolaterál alebo nejakú formu kompenzácie. Jej spread medzi Pa a Pd sa preto rozširuje úmerne intersubjektívne posudzovanej miere neúspechu Davida. Davidov spread je rovnako postihnutý mierou neúspechu. Nie je fatálny, vzhľadom na to, že Lucy nežiadala od neho kolaterál v čase t. Tieto okolnosti majú vplyv na to, ako sa rozšíri spread na trhu s pôžičkami medzi marginálnym veriteľom a dlžníkom. Kým sa neúspešný David môže naďalej bez problémov snažiť o presvedčenie nového kreditora, Lucy sa musí s novou situáciou vysporiadať ťažšie. David môže byť na tom teoreticky aj pozitívne, pretože sa môže na trhu kapitálových statkov snažiť predať s diskontom ním použité kapitálové statky na výrobu Z´. Ak by Lucy žiadala zábezpeku od Davida, rovnako ako od Boba, straty Lucy by nezasiahli jej individuálny spread medzi Pa a Pd až tak výrazne. Naopak David by mal problémy danú situáciu potom zvládať omnoho ťažšie.

Vznik podnikateľskej chyby vyžaduje identifikáciu nových poznatkov o tom, ako uspokojovať potreby druhých, ktoré prichádzajú na trh v podobe nových potenciálnych projektov. Lucy, ktorá je poučená neúspechom Davida a úspechom Boba, opätovne formuluje nejaké svoje ideálne Pd, ku ktorému hľadá optimálne projekty, čím sa snaží opätovne spread na trhu s pôžičkami zužovať. Je to teda vyhľadávanie nových poznatkov o tom, ako uspokojovať potreby druhých, ktoré realizuje ďalej Lucy, čo bude trh s pôžičkami spätne tlačiť k vyššej miere rovnováhy a čo bude ovplyvňovať elimináciu jej chyby. Rovnako v prípade, ak by Lucy od Davida žiadala kolaterál, bol by to Davidov vzniknutý spread medzi Pa a Pd, ktorý by spôsoboval, že danú chybu je nutné odstrániť nejakou novou činnosťou Davida. Individuálne spready Lucy a Davida a okolnosti dohody v čase t, teda spôsobujú, čo sa bude diať v čase t2 v prípade, že David nebol úspešný. Na pozadí tohto príbehu zároveň prebieha učenie sa aktérov na svojich chybách, ako aj prispôsobovanie daným chybám prostredníctvom ich nového konania, na ktoré majú vplyv spready medzi ich individuálnymi portfóliami.

Otázka, ktorá ešte súvisí s realizáciou chyby je, či vyrobené produkty Alice, ktoré používal David na neúspešný projekt sú chybou. Mohlo by sa totižto stať, že ak Lucy by v čase t, nepodporila projekt Davida, David by nekúpil zdroje od Alice. Dajme tomu, že by Lucy podporila projekt Charlieho, avšak Charlie by produkty Alice nepotreboval. Bola by to teda Alice, ktorá by utrpela stratu. Pričom Charlie by mohol a nemusel byť ďalej úspešný. Nevieme. Rozhodnutie Lucy podporiť Davida, však spôsobilo, že Alice správne v čase t-1 odhadla dopyt po jej výrobkoch. Je to David, ktorý následne spravil chybu a nie Alice. Alternatívnu históriu v tomto prípade nepoznáme. Z hľadiska nami uvedeného príkladu vieme len prehlásiť, že poznatky Alice o uspokojovaní potrieb druhých v minulosti boli správne.  

Poslednou poznámkou v tejto súvislosti je, že okolnosti dlhovej výmeny otvárajú i nové a samostatné a špecializované trhy zamerané na otázku maturity dlhu, trh s kolaterálom, trh s rizikom rôznych projektov a pod.. Na týchto trhoch pôsobia špecializovaní profesionáli, ktorých poznatky sa špecializujú práve na posudzovanie fenoménov súvisiacich s dlhovou výmenou. Aj ich rozhodnutia následne ovplyvňujú dianie v ekonomickom spoločenstve. V princípe sa jedná o profesionálov, ktorí súťažia s Lucy a dnes ich vidíme na trhu v podobe bánk a finančných inštitúcií.

Pohľad Charlieho

Charlie je v našich príbehoch mierne neúspešný. Jeho nápad na vznik určitej kapitálovej štruktúry nebol u Lucy úspešný. Jeho Pa je možné zmeniť len na nejaké Pp, resp. Pd vlastnou činnosťou. Charlie dostáva informáciu, že Lucy (prípadné iní aktéri trhu s pôžičkami) nepovažuje parametre ponuky jeho projektu za zaujímavé a nemá záujem o to, aby sa použili ňou vyprodukované zdroje z minulosti, na aktivity navrhované Charliem. Spread medzi Pa a Pd Charlieho informuje, že sa musí vydať inou cestou a že musí objaviť iné znalosti o tom, ako uspokojiť potreby druhých, ktoré mu umožnia naplniť jeho cielené Pd. Charlie svojou účasťou na trhu s pôžičkami, zároveň poskytuje informáciu ostatným aktérom, že Lucy nemala záujem o jeho projekt, čím identifikovala marginálneho dlžníka na trhu.

Je trh s pôžičkami vo vyššom ekvilibriu ako by bol v prípade, že by Lucy s Charliem dohodu uzavrela? Trh je vo vyššom ekvilibriu v prípade akceptácie projektov Boba a Davida. Spread na trhu sa podporou týchto projektov zužuje. Charlieho projekt ostáva buď bez bid ceny alebo je bid na jeho projekt nezaujímavý zas pre Charlieho. Ak Charlie nemá bid na svoj projekt, spread na trhu s pôžičkami nie je možné eliminovať. Projekt je pravdepodobne nerealizovateľný buď z dôvodu nedostatku úspor, buď z dôvodu nevhodnej časovej preferencie spojenej s portfóliom Lucy (Lucy alebo iní účastníci trhu by ohrozili svoje uspokojovanie potrieb) alebo spôsobuje nevhodnú kombináciu diverzifikácie portfólia pre Lucy (je napr. extrémne riskantný), alebo existujúce poznanie naznačuje, že je projekt nerealizovateľný (napr. ak plánuje Charlie vyrobiť elixír dlhovekosti[29]). Avšak ak by sme predpokladali neúspech projektu Davida, tak daný neúspech, spôsobuje niekedy v budúcnosti rovnako relatívne rozširovanie spreadov na tomto trhu. Dané rozšírenie v budúcnosti pri existencii chyby Davida, má relatívny charakter z toho dôvodu, že medzitým môže Lucy (a ďalší aktéri tohto trhu) nadobudnúť nové a rozsiahle zdroje, ktoré umožnia relativizovať význam chyby Davida v celkovom pohľade na nami popisovanú ilustratívnu situáciu, t.j. Lucy by síce pri úspechu Davida mohla mať vyššie vybavenie zdrojmi, mohla by mať inú časovú preferenciu súvisiacu so svojim portfóliom a mohla by mať inú diverzifikáciu portfólia, avšak tým, že chyba Davida nebola až tak významná v kontexte ostatných trhových projektov, tak Lucy pôsobí na trhu naďalej.

Pohľad Alice

Alice vychádza ako víťaz celého príbehu. Nemali by sme však zabúdať, že preto, že Alice odhadla v minulosti správne to, ako uspokojovať potreby druhých. V našom príklade napr. Davida. Len tak môže pôsobiť na trhu s Bobom a v prípade, že by bol David úspešný i s Davidom a užívať si novú komplexnosť produktov Y´a Z´, ktorých zaradenie do portfólia umožňuje Alice zúžiť spread medzi Pa a Pd, resp. dosiahnuť Pd.

Final state of rest (FSoR) – ľudská Evenly rotating Economy (hERE)

Presuňme sa teraz od popisu týchto individuálnych ilustratívnych situácií k spoločenským dopadom. To, čo nazýva Mises (1998) FSoR, ktorý by sa mal prejaviť u všetkých ľudí naraz a čo sme na začiatku našej práce identifikovali ako hERE by nastalo vtedy, ak by všetci jednotlivci v spoločenstve naraz dosiahli svoje Pd. Jednalo by sa teda o akýsi stav maxima sumy individuálnych Pd (Σ_maxPd), ktoré by zároveň implikovalo, že na určitú dobu, by daní jednotlivci ekonomicky nekonali. Jedná sa samozrejme o mentálne cvičenie, ktorého cieľom je identifikácia príčin a dôsledkov a vzájomného fungovania niektorých premenných. Tradične uznávanou požiadavkou je odstránenie neistoty a zmeny. Tieto dve premenné sú však len dostatočnými podmienkami pre dané mentálne cvičenie. Nutná podmienka súvisí s odstránením alebo obmedzením nášho poznania alebo poznávania. Nemožnosť dosiahnuť hERE alebo nejakého stavu prejavovania sa Σ_maxPd jednotlivcov v nejakom ekonomickom spoločenstve súvisí totižto s tým, že v skutočnej realite existuje možnosť individuálnej formulácie nekonečnej kombinácie potrieb a zároveň nekonečnej kombinácii zdrojov pre ich uspokojovanie. To implikuje modifikovaná teória subjektívnej hodnoty. A práve to je určujúci a nutný predpoklad skutočnej nemožnosti dosiahnutia niečoho takého, ako je hERE, či FSoR pre každého. Potenciálna nekonečná kombinácia potrieb uspokojovaná nekonečnou kombináciou zdrojov implikuje viacero závažných a súvisiacich tvrdení.

Niektoré implikácie modifikovanej koncepcie FSoR

Po prvé, nekonečná možnosť kombinácie potrieb implikuje, že aj v prípade, že by sme boli osvietenými a vševediacimi bytosťami, možnosti oných kombinácií potrieb nám zamedzujú ich vzájomnú a plnú možnosť ich uspokojenia. Táto formulácia myšlienkového experimentu, nám ukazuje veľmi podstatné charakteristické črty človeka a ľudského spolunažívania. Ani v prípade vševediacich bytostí, nie sme schopní dosiahnuť úplne uspokojenie potrieb všetkých, t.j. nejaký FSoR. Rovnako platí, že ani ako osvietené a vše-vedúce ľudské bytosti nie sme schopní odstrániť princíp podnikateľstva a objavovania onej kombinácie potrieb, čo implikuje priestor pre existenciu špecifických znalostí uspokojovania vzájomných potrieb druhých a existenciu intersubjektívneho zisku[30], či existenciu neistoty aj v prípade, že každý vie o potrebách každého naraz. Preto nie je možné ani v kontexte hERE dosiahnuť Σ_maxPd voči formulovanej kombinácií nejakej maximálnej sumy možných žiadaných potrieb (Σ_maxNd).

Rovnako vidíme dôvod pre tvrdenia Mises (1998) o nemožnosti odstránenia tzv. originary interst, či tzv. natrual rate of interest[31]. Vzhľadom na to, že existuje nekonečná možnosť kombinácie zdrojov, vždy bude existovať nejaký druh ekonomického projektu, ktorý nemôže byť zrealizovaný, čo implikuje existenciu úrokového spreadu aj na trhoch, kde by pôsobili vševedúci ľudia; t.j. aj vševedúci ľudia by si mohli stále vybrať nejakú atraktívnejšiu a nekonečnú ponuku nejakého ekonomického projektu (inej kombinácii zdrojov), kam by smerovali svoje úspory, čo následne implikuje existenciu prirodzenej úrokovej miery[32].

Rovnako platí, že koordinácia a odstraňovanie spreadov (t.j. tendencia k ekvilibrácii) je prirodzenou súčasťou pôsobenia ľudí v spoločenstve a bude existovať dovtedy, dokedy si budú potreby ľudia uspokojovať vzájomne. A rovnako platí, že daná koordinácia nemá žiaden konkrétny a konečný bod. Nezbavíme sa ani disekvilirbia. To je nedeliteľnou súčasťou ekonomických procesov, vzhľadom na permanentnosť existencie spreadu medzi individuálnym Pp a Pd na úrovni jednotlivca, čo nevyhnutne spôsobuje dis-ekvilibrium na spoločenskej úrovni.

Po druhé, nekonečná možnosť kombinácie potrieb v podobe nejakej Σ_maxPd všetkých ľudí implikuje, že jediným spôsobom ako uspokojenie všetkých a naraz zabezpečiť dosiahnutie nejakého stavu hERE tkvie vo formulácií nejakej obmedzenej Σ_maxPp, t.j. predpokladu obmedzenia onej nekonečnej možnosti kombinácie potrieb. Zjednodušene povedané, nejaký stav hERE je možné dosiahnuť jedine obmedzením poznania. Na tomto mieste je možné identifikovať i atraktivitu niektorých naivných a zároveň spoločensky nebezpečných myšlienok súvisiacich so socialistickým, komunistickým, fašistickým, či akýmkoľvek diktátorským spoločenským usporiadaním. V prípade dostatočne uvedomelých jednotlivcov v spoločenstve, alebo dostatočne uvedomelého vodcu, to vyzerá ako teoreticky možné, aby sa každý človek vzdal svojho ideálneho dosiahnutia Pd (napr. v prospech spoločnej veci) a na základe toho, by mal nastať sľubovaný raj na zemi. Je viac než zjavné, prečo je nutné tieto teórie nazvať vedecky naivné a zároveň spoločensky nebezpečné. Logicky totižto implikujú, nevyhnutnosť požiadavky všetkých na obmedzovanie svojich potrieb buď dobrovoľne, avšak v mene niekým formulovanej vízie „lepšej“ spoločnosti, alebo bez diskusie a nútene. Oba stavy sú však v princípe vždy formulované niekým iným, ako daným jednotlivcom. Avšak akékoľvek (nedobrovoľné) určenie nejakého spoločenského Σ_maxPp, v podobe obmedzenia možností kombinácie individuálnych potrieb v podobe Σ_maxPd, implikuje spoločensky horšiu situáciu, aká by bola za iných (dobrovoľne prijatých) podmienok.

Po tretie, na požiadavke obmedzovania zároveň vidíme, prečo je vždy a za každých okolností nejaké centrálne plánované hospodárstvo ekonomicky menej efektívnym spoločenstvom, ako akékoľvek dobrovoľné spoločenstvo. Výsledkom obmedzovania procesov vedúcich k objavovaniu nových možností uspokojovania potrieb ako takých, musí zákonite viesť k menšiemu uspokojovaniu potrieb daného ekonomického spoločenstva. Menšia miera uspokojovanie potrieb však implikuje vyššiu nespokojnosť, pričom vyššia nespokojnosť je opätovne riešená len buď obmedzovaním podnikateľskej aktivity alebo obmedzovaním potrieb ľudí. Čo vedie zas len k ďalšiemu objavovaniu nižšej možnej kombinácie zdrojov a znižovania uspokojovania potrieb centrálnym spôsobom riadenej spoločnosti, atď..

Po štvrté, by sme nemali byť prekvapení závermi sociálno-antropologických výskumov, ktoré indikujú, že FSoR mohol kedysi existovať u našich predchodcov, resp. existuje v nejakých „primitívnych“ spoločenstvách. Nižšia miera individuálneho sebauvedomenia našich predchodcov mohla skutočne spôsobovať existenciu nižšej miery kombinácie potrieb a tým pádom nižších požiadaviek na portfólio statkov. Implikuje to nižšia miera seba-uvedomenia jednotlivca v danom spoločenstve, ktorá ďalej implikuje nízku mieru individuálnej kombinácie potrieb v podobe Σ_maxPd. Rovnako sa môže daným výskumníkom zdať, že dané spoločenstvá prejavujú vyššiu mieru spokojnosti. Avšak postupne emergujúce Ego jednotlivca na pozadí týchto pre-historických spoločenstiev, muselo nevyhnutne viesť k „vzbure“ voči tomuto druhu obmedzení. Emergujúce Ego postupne vytváralo vyššiu mieru kombinácie potrieb, ktorá svojou komplikovanosťou nemôže byť štandardom pre každého (pričom u každého jedinca sa deje to isté). Práve to vedie i k snahe o čo najvyššiu mieru uspokojovania nov-vytváraných kombinácií potrieb podnikateľskou činnosťou. Z tohto hľadiska sú zároveň i neakceptovateľné prípadné požiadavky niektorých sociálnych-antropológov alebo ich politických stúpencov k návratu k takýmto spoločenským usporiadaniam.

Po piate medzi trhovým (dobrovoľným) a politickým (nedobrovoľným) ovplyvňovaním individuálneho uspokojovania nejakých želaných potrieb jednotlivca prostredníctvom Pd a individuálneho uspokojovania nejakej možnej kombinácie potrieb jednotlivca prostredníctvom Pp existujú vzájomne pôsobiace sily. Ako vidíme existuje rozdiel ak je formulácia nejakého individuálneho Pd a Pp ponechaná na jednotlivca a dobrovoľnú kooperáciu jednotlivcov v spoločenstve a je rozdiel ak je daná formulácia ponechaná na politické rozhodnutie napr. tyrana-vládcu. Dobrovoľné spoločenstvá musia nevyhnutie z definície charakteru možností objavovania nových kombinácií zdrojov zameraných na uspokojovanie kombinácie potrieb zužovať spread medzi individuálnymi Pp a Pd. Naopak tyranské spoločenstvá musia daný spread z definície veci rozširovať. V tomto prípade sa však jedná o dve situácie vo svojich maximách. Existujú však spoločenstvá, ktoré nie sú v týchto hraničných situáciách. Je teda zjavné, že v rámci týchto spoločenstiev prebieha nejaký trade-off na individuálnej i spoločenskej úrovni. V princípe môžeme rozdeliť politické rozhodnutia na dva druhy.

Prvý druh rozhodnutí (nazvime ich rozhodnutia osvieteného vládcu) kopíruje rozhodnutia, ktoré by boli realizované i samotnými ľuďmi dobrovoľne. Jedná sa o rozhodnutia, ktoré zužujú na individuálnej úrovni spread medzi Pp a Pd. Z hľadiska osvieteného vládcu sú to rozhodnutia, ktoré sa prejavujú v nasledovaní nejakých katalaktických spoločenských pravidiel. Jedná sa o pravidlá, ktoré boli nasledované práve preto, že umožňovali jednotlivcom realizovať práve čo najširšiu možnú mieru objavovania správnej kombinácie zdrojov zameraných na kombináciu uspokojovania potrieb.

Druhý druh rozhodnutí (nazvime ich rozhodnutia vládcu tyrana) sú rozhodnutia, ktoré by ľudia  dobrovoľne neprijali a to preto, že dané rozhodnutia tlačia na rozširovanie spreadu medzi individuálne vnímaným Pp a Pd a tyran musí pre ich implementáciu používať násilie. Avšak tento druhý druh rozhodnutí (nazvime ich rozhodnutia sociálneho demokrata) môže mať aj nižšiu mieru intenzity, kedy rozhodnutia síce nevyhnutne tlačia na rozširovanie spreadu medzi individuálne vnímaným Pp a Pd u niektorých jedincov, avšak zároveň u druhých musia daný spread zužovať, vzhľadom na to, že prostredníctvom politických rozhodnutí určitá časť jednotlivcov (politikov a ich prívržencov) daný spread zužuje na úkor prvej skupiny. Rovnako platí, že rozhodnutie sociálneho demokrata nemusia mať fatálny dopad na individuálny spread ani u tých jedincov, u ktorých sa rozširuje ich individuálny spread medzi Pp a Pd vzhľadom na rozhodnutie sociálneho demokrata; inými slovami zúženie spredu daní jedinci vydržia lebo náklady voči vzbure voči danému spredu sú príliš vysoké[33]. Zároveň platí, že čím viac sa rozhodnutia sociálneho demokrata vzďaľujú od rozhodnutí osvieteného vládcu smerom k tyranovi, tým viac ľudí je v danom spoločenstve naraz nespokojných, respektíve ich spread medzi Pp a Pd sa rozširuje a naopak.

Je teda zjavné, že život v spoločenstve ovplyvňuje následne jednak miera dobrovoľných možností uspokojovania potrieb medzi jednotlivcami navzájom a zároveň miera politického vplyvu. Dané sily vplývajú na výsledné vnímanie spoločenského usporiadania danými jednotlivcami. Rovnako by mala byť zjavná komplikovanosť politcko-ekonomického spoločenského spolunažívania.

Formulácia predstavy hERE

V prípade, že by sme si predsa len chceli predstaviť nejaký druh hERE, tak ten môže byť založený na nasledovných predpokladoch. V prvej rade musíme nevyhnutne obmedziť možnosť nekonečnej kombinácie potrieb a ich uspokojovania nekonečnou kombináciou zdrojov. Inak nie je možné daný mentálny konštrukt zostaviť. Musíme obmedziť naše možnosti poznania. Vtedy bude platiť, že existuje nejaká konečná možnosť kombinácií potrieb, ktoré sa dajú uspokojiť nejakou konečnou kombináciou zdrojov. Dajme tomu, že by dané obmedzenie na danú ekonomiku uvalil nejaký tyran-boh. Len tak je možné nejaký druh hERE dosiahnuť. Automaticky tak obmedzujeme možnosti šírky poznania a možnosti vzájomného uspokojovania potrieb. Ďalšími predpokladmi pre existenciu hERE by musel byť ešte nejaký druh ideálneho zdieľania a šírenia informácií v rámci systému a poznania súvisiaceho so vzájomným uspokojovaním potrieb.

V danom stave platí, že hERE nastane v prípade, ak každý z členov spoločenstva dosiahne svoje individuálne ekvilibrium. Nie je zároveň možné, aby bola hERE udržateľná; je možné jedine to, že sa za daných predpokladov ľudia vždy dostanú do stavu hERE, v ktorom by vedeli určitý čas vydržať, avšak následne by bol stav hERE opäť narušený. Dis-ekvilibristické tendencie nie je možné odstrániť na úrovni jednotlivca a ani na úrovni spoločenstva, môžu byť len zmiernené obmedzením poznania kombinácie potrieb a zdrojov; odstrániť by sa dali jedine v prípade vopred nadefinovaných možností daných kombinácií. To by sme sa však dostali k stavu rERE, t.j. robotov. Čo je však v kontexte takto zadefinovanej hERE možné, je že každá dis-ekvilibristická individuálna tendencia bude nakoniec odstránená a to vzhľadom na predpoklad obmedzených možností kombinácie poznania a ideálneho spôsobu zdieľania daných informácií. Ekonomický systém by sa vtedy vždy dostal do nejakého stavu opakujúcich sa činností. Umožňuje to predpoklad obmedzeného poznania, ktorý by obmedzoval formuláciu kombinácie potrieb a ich uspokojovania nejakým obmedzeným Pd a zároveň predpoklad o ideálnom zdieľaní daných informácií.

Dôsledkom tohto stavu by boli skutočne nulové cenové spready na všetkých trhoch všetkých produktov, ktoré majú členovia spoločenstva záujem komponovať do svojich individuálnych (poznaním obmedzených) Pd. Nulové spready by implikovali, že každý účastník výmeny by pre svoju bid a ask cenu stanovil danú jednotnú cenu produktu – final price[34]. Nemohli by sme však odstrániť prirodzenú úrokovú mieru, inými slovami by vždy existoval nejaký Charlie a jeho projekt, ktorý by nebol podporený, čo implikuje ponuku projektov, ktoré by podporené boli a ktoré by generovali vnímanie prirodzenej úrokovej miery. Na trhu by sa vygenerovala prirodzená úroková miera a súvisiace časové preferencie pre jednotlivé podporené projekty, ktoré by boli následne dookola opakované. Tie by boli výsledkom opakujúceho sa procesu ich objavovania s tým, že výška úrokovej miery by bola vždy objavená v jej rovnakej podobe pre identické druhy projektov, rovnako ako časové preferencie a rovnako ako ostatné právne súvislosti na trhu s pôžičkami. Avšak ani v hERE neplatí, že sú realizované všetky druhy kombinácií potrieb a všetky druhy kombinácií ich uspokojovania, t.j. nie všetky projekty sú zrealizované a niektoré projekty nemajú svoj bid zo strany kreditorov. Dôvodom je, že sme len obmedzili poznanie. Neodstránili sme ho. Ak by sme ho odstránili, t.j. popisovali by sme miesto hERE len rERE, prirodzená úroková miera nemá prečo v systéme robotov existovať – roboti sú naprogramovaní, nie sú to ľudia. Ako vidíme, daná myšlienková koncepcia nám ukazuje, že význam úroku súvisí s významom poznania ako uspokojovať potreby ľudí v čase. Čím viac obmedzujeme poznanie a smerujeme k robotickému alebo zvieraciemu svetu, tým viac sa koncepcia úroku stráca, až sa stratí úplne. Roboti a zvieratá totižto opakujú len to, k čomu boli naprogramovaní respektíve k čomu ich predurčil prírodný výber.  

V prípade dosiahnutia nejakého dočasného stavu hERE by sa pozorujúcemu sociálnemu vedcovi samozrejme zdalo, že daný systém nepodlieha žiadnej zmene vzhľadom na to, že účastníci daného systému by vždy zopakovali ten istý ekonomický úkon. Akoby sme sa k nemu dostali? Podnikateľstvo v hERE nie je eliminované. Naopak. Podnikateľstvo by v tomto sytéme vždy a za každých okolností prišlo len k nejakému záveru – k nejakej dookola sa opakujúcej činnosti. Účastníci trhu si vtedy v princípe uvedomujú, že objavili všetky možné technologické obmedzenia uspokojovania ich vzájomných potrieb. V hERE sa teda len zdá, že podnikatelia nevykonávajú žiadnu činnosť. Vykonávajú presne tú istú a dookola sa opakujúcu činnosť, inak by hERE nenastala. Čo sa týka intersubjektívneho zisku, ten je jednoznačne v hERE nakoniec eliminovaný a ostáva len subjektívne vnímaný zisk v podobe „individual state of rest“. Nová podnikateľská príležitosť a nový potenciálny priestor pre intersubjektívny zisk v hERE by nastal hneď vtedy, keď by sa niektorý z členov daného spoločenstva dostal do dis-ekvilibria, čo by spustilo tlak na odstránenie nejakého potenciálneho spreadu na trhu a priestor pre aktivitu podnikateľa.

Vo výklade sa dostávame k predposlednej zaujímavej téme v súvislosti s popisom imaginatívneho stavu hERE. Koncepcii zmeny a jej charakteru. Popis hERE nám umožňuje identifikovať príčiny a charakter zmeny. Zmena v rámci ekonomického systému môže mať exogénny charakter (spôsobený vonkajším prostredím) a endogénny charakter (spôsobený vnímaním človeka a ľudí). Popis hERE ako systému, kde je obmedzené poznanie nám umožňuje presnejšie identifikovať charakter zmeny.

Zmena v skutočnej realite má jedine endogénnych charakter. Zmena v skutočnej realite je totižto vždy a za každých okolností uchopovaná ľuďmi. Zmena je z tohto hľadiska vždy porovnanie dvoch stavov – predpokladu ako by malo niečo byť a ľudským vyhodnotenia daného predpokladu. Okolitá realita zmenu nevníma. Zmena je pre okolitú realitu per se indiferentnou záležitosťou. Realita jednoducho je. Nevyhodnocuje seba samú. Sme to my, kto hodnotíme a preto si zmenu i uvedomujeme.

Príčina endogénne vnímanej zmeny môže mať však endogénny i exogénny pôvod. Exogénna príčina vnímania zmeny súvisí s fenoménom novosti reality. To značí, že príroda – realita okolo nás môže vytvárať nové kombinácie seba samej, čo následne považujeme za novo-tvar reality. Realita je však vždy uchopená človekom a interpretovaná. A daná interpretácia má už endogénny charakter. Zároveň platí, že ekonomická zmena môže mať i samotnú endogénnu príčinu, ktorá vychádza z nás samých a to vzhľadom na to, že interpretujeme nielen realitu, ale i seba samých. Tieto súvislosti nám umožňuje uchopiť práve myšlienková konštrukcia hERE.

V prípade, že by ľudia v rámci hERE mali obmedzené možnosti poznania bohom-tyranom, niektoré druhy zmien by vnímali len na základe ich exogénnej interpretácie ako zmeny reality, ktorej nerozumejú. Porovnajme si situáciu so skutočnou realitou. Ak nastane v skutočnej realite nejaký druh zmeny, ktorú zaznamenáme, t.j. že sa realita nespráva tak, ako sme predpokladali, jedná sa buď o výsledok nášho nedokonalého poznania, ktoré však nie je obmedzené tak, ako predpokladáme v hERE. V skutočnej realite potom pátrame po príčinách a interpretujeme.

V hERE sme si však stanovili explicitný predpoklad, že máme obmedzené poznanie v zmysle nejakej hranice jeho dosiahnutia. Ak si predstavíme danú hranicu obmedzenia poznania dostatočne úzku, tak daná hranica implikuje, že v nejakom vývojovom štádiu by sme teoreticky mohli obsiahnuť nám všetky dostupné možnosti kombinácie poznania kombinácie potrieb a kombinácie dostupných zdrojov na ich uspokojovanie. V prípade, napr. dopadu meteoritu, o ktorom sme dovtedy nič nevedeli, by sa v realite exogénne zmenilo vybavenie potenciálnymi zdrojmi. Stalo by sa inými slovami niečo, čo by dané bytosti v hERE s obmedzeným poznaním uvaleným tyranom-bohom považovali za čisto exogénny a neuchopiteľný jav zmeny. Ten by v princípe ani nevedeli uchopiť, len by videli zmeny v potenciálnych dovtedy známych kombináciách využívania zdrojov. V prípade nejakej predpokladanej extrémnej miery obmedzenia poznania, by boli ľudia v hERE ako zviera, ktoré ľudia dnes chytia a dajú ho do klietky. Ani ono (pravdepodobne) nerozumie, čo sa presne stalo. Kým dovtedy pre neho známu kombináciu kvázi-potrieb uspokojovalo nejakým prvkami prostredia (lev chytil antilopu), toto vnímanie sa v klietke „zmení“ na potravu, ktorú mu jeho nový pán podáva. Pre dané zviera je daná zmena čisto exogénnou neinterpretovanou záležitosťou, ktorej sa neprispôsobuje, len ju vníma ako nový stav reality.

V skutočnej realite týkajúcej sa nášho ľudského náhľadu na vec sa deje niečo iné. V prípade, že sa stane niečo, čo sme nepredpokladali o realite, nám len realita poskytuje spätnú väzbu, že o nej niečo nevieme a samozrejme je na nás, či nám stojí za to sa daným poznatkom zaoberať. Náklady daného poznania môžu byť totižto aj vyššie, ako efekt daného poznania. V skutočnej realite má vnímanie ekonomickej zmeny jedine endogénny charakter vzhľadom na potenciálnu neobmedzenosť kombinácie nášho poznania. Realita poskytuje len vstupný údaj, ktorý interpretujeme. A je to naša interpretácia založená na individuálnom poznaní jednotlivcov a zároveň intersubjektívnom poznaní. Akákoľvek vnímaná zmena je teda dielom našej interpretácie.

Môžeme si to uvedomiť i tým spôsobom, že v princípe je pre nás dôležitá len vnímaná a nie akákoľvek zmena reality. To značí, že je to len to konkrétne sa javenie reality, ktoré vnímame ako podstatné, ktoré má na naše ekonomické rozhodovanie nejaký vplyv. Nie je to všetko javenie sa reality, či jej zmeny. Sme to my, kto musí danú informáciu objaviť a spracovať kontexte toho, čo normatívne chceme a voči tomu následne stav reality porovnáme. A len vtedy, ak zmena reality spôsobuje danú diskrepaciu voči tomu, čo chceme, až vtedy zmenu implikujeme. Dovtedy je nám jedno, čo realita urobí. Tak ako nám je dnes jedno, čo sa za 10 minút stane v Canis Major Overdensity, ktorej svetlo k nám priletí až o nejakých 25 tisíc rokov[35]. Ale možno nám to nebude jedno, keď sa naša galaxia o pár miliárd rokov spojí s Andromedou. To ešte len uvidíme. Rovnako je nám jedno, ktorý jav mikro-reality práve nastal a ktorý nenastal. Danú objektívnu zmenu reality ignorujeme, lebo nemá na nás (zatiaľ) žiaden dopad.

Rozdiel medzi hERE a skutočnou realitou nám ukazuje, že bude vždy existovať exogénna príčina nejakej už nami interpretovanej endogénnej zmeny. Dôvodom je aj obmedzenosť nášho poznania, ktoré sa síce od hERE výrazným spôsobom líši, avšak nemožnosť poznania všetkých druhov možných kombinácií reality a ich vnímania implikuje, že sa človek vždy stretne s nejakou príčinou exogénnej zmeny. Avšak v prípade, že si ju všimne, dokáže na rozdiel od ľudí v hERE identifikovať jej príčiny a zakomponovať ju do svojich plánov. Neexistencia exogénnej príčiny zmeny by sa dala myslieť len v prípade, že by sme si predstavili realitu vo svojej celistvosti ako uvedomelú bytosť, ktorá vníma všetko a naraz, ktorá je vlastne onou samou zmenou.

Posledná a veľmi zaujímavá predstava o  imaginatívnom konštrukte hERE je ešte otázka peňazí. Mises (1998) správne konštatuje, že v rERE nie je dôvod na používanie peňazí. Jedná sa o naprogramovaný robotický systém, v ktorom roboty vykonávajú naprogramované úkony, kedy vopred identifikovaný set vstupných dát spôsobuje vopred identifikované kombinácie reakcií, ktoré sa opätovne stávajú vopred identifikovaným setom dát pre ďalšieho robota, ktorý bude opätovne reagovať vo vopred nastavenom móde. Aj keď je zjavné, že Mises nad týmto konštruktom rozmýšľa ako nad výsledkom nejakého ľudského pôsobenia, ako sme ukázali vyššie, popis rERE je možný len robotickým spôsobom, v ktorej peniaze nie sú teoreticky nutné[36]. Nami popisovaný systém hERE je však iný. Explicitne v ňom priznávame, že sa jedná o ľudí, ktorí majú len nejakým tyranom-bohom obmedzené možnosti poznania.

Sú v tomto systéme potrebné peniaze (alebo meny) alebo nie sú? Ako ukazuje Pošvanc (2019, 2020) peniaze sú konštrukt, ktorý vznikol ako nová abstraktná vrstva myslenia a poznania potrebná pre vyjadrovanie plánov v podobe ekonomických projektov v čase (dlhových výmen). Motivácia pre vznik tejto mentálnej a samostatnej vrstvy uchopovania reality tkvela v zjednodušení vyjadrovania systému primitívnych dlhových výmen v čase v nejakom ekonomickom mini-systéme našich predchodcov. Kým naši predchodcovia peniaze nevynašli, používali na ekonomickú kalkuláciu svojich činností marginálne zmeny svojich individuálnych portfólií. Hodnotili zmeny svojho portfólia (individuálneho, komunitného), ktoré bolo denominátorom ich činnosti; ich účtovným štandardom. To im umožňovalo jednak porovnať efektívnosť výsledkov ich ekonomických činností, ako aj poskytovalo jednoduchú informáciu o nákladoch, zisku a strate. Ako preukazuje Greaber (2012) a je možné implikovať z Pavlík (1999) dlhová výmena bola určite súčasťou ekonomického života prehistorických spoločenstiev, kedy je dlh v mini-komunite vymáhaný pravidlami skupiny. Pričom skupina implikuje samotnú existenciu takýchto pravidiel. Na pozadí realizácie dlhových výmen naši predchodcovia síce používali prirodzenú úrokovú mieru, avšak nevedeli explicitne určiť jej mieru, čo je možné len prostredníctvom peňazí, ktorými dnes vieme diferencovať fenomény istiny a úroku. Prirodzená úroková miera bola vyjadrovaná ako spread medzi dvoma portfóliovými spreadmi minimálne dvoch subjektov vstupujúcich do výmeny v čase. Veriteľ posudzuje existujúce Pa versus Pa´ bez statku, ktorý musí poskytnúť v čase t₀ dlžníkovi, voči nejakému Pp, ktoré dosiahne v čase t₁ svojou činnosťou versus Pp´, ktoré dosiahne svojou činnosťou a kompenzáciou nejakým statkom od dlžníka. V prípade, že kreditor vstúpi do výmeny v čase t_0, tak vyjadruje zároveň časovú preferenciu súvisiacu s Pa´, kedy sa vzdáva uspokojenia nejakého aktuálneho komplexu potrieb v podobe Na. Z hľadiska dlžníka sa jedná o inverzný vzťah. Výsledkom opakovania a nárastu intenzity dlhových výmen v danej komunite bol určitý komplex vzťahov medzi danými jednotlivcami vyjadrovaný vo viacerých komoditách medzi danými jednotlivcami v čase. Tak, ako narastala v danom mini-systéme komplexnosť daných vzťahov, tak narastal tlak pre riešenie tohto problému samostatne. V princípe sa muselo jednať o zjednodušenie poznatkov súvisiacich s potrebou realizácie dlhovej výmeny. To vytvorilo samostatnú potrebu, ktorej marginálny stav, t.j. realizáciu poslednej možnej dlhovej výmeny v danom spoločenstve, vyjadrovali v nejakej jednotnej komodite – prvých komoditných peniazoch. Na pozadí tejto činnosti zároveň objavovali naši predchodcovia explicitné vyjadrovanie fenoménu úrokovej miery, ktorú začali rovnako vyjadrovať v peniazoch[37].

Pre popis hERE z toho vyplýva, že peniaze budú v danom ekonomickom spoločenstve používané v závislosti od miery obmedzenia poznania tyrana-boha, ktorú uvalil na dané spoločenstvo. V prípade vysokej miery obmedzenia daného poznania, nebude komunita motivovaná nikdy používať peniaze. A naopak, v prípade, že tyran-boh neuvalil až tak výrazné obmedzenia poznania daných jednotlivcov v hERE, peniaze vzniknú a budú potrebné. Dokonca od miery možností komplexnosti daného poznania súvisí i to, či vznikne nad peniazmi bankový systém, ktorý umožňuje zužovať úrokový spread a odhaľovať presnejšie časové preferencie v ekonomickej komunite, ako aj komplexnejšie nástroje clearingu dlhu. V hERE by platila nasledovná úmernosť. Čím vyššiu mieru poznania uspokojovania potrieb by tyran-boh v hERE umožnil, tým viac musia ľudia v danom spoločenstve inklinovať k vyššej abstraktnosti usporadovania vzájomných ekonomických vzťahov. Spoločenstvo by prirodzene objavovalo peniaze a aj ďalšiu nadstavbu nad peňažným systémom v podobe bankového systému a jeho rôznych produktov. A naopak.

Tento výklad implikuje, že spojenie ekonomickej kalkulácie v peniazoch s realizáciou komplikovanejších produkčných štruktúr, uvedenej v Mises (1920) je správnym konštatovaním. Koncepcia hERE nám však umožňuje zároveň vidieť, že Mises (1920) sa zameral už na výsledok používania peňazí, nie na príčiny. Tu vedený výklad implikuje, že peniaze vznikajú ako dôsledok potreby zjednodušiť (vyššou mierou abstrakcie) už predtým vzniknutý komplikovanejší systém plánovania jednotlivcov v čase a priestore. A až komplikovanejší systém plánovania poskytuje výsledok v podobe komplikovanejších produkčných štruktúr. V prípade, že by tyran-boh uvalil dostatočné obmedzenie na rozširovanie poznania v hERE, daní jedinci by nemali prečo využívať peniaze a naopak. Myšlienková konštrukcia hERE nám rovnako ukazuje, že príčinou vzniku peňazí je práve zvyšovanie robustnosti ekonomických poznatkov súvisiacich s uspokojovaním vzájomných potrieb jednotlivcov v ekonomickom spoločenstve. To núti členov daného spoločenstva k vyjadrovaniu daného poznania v nejakom abstraktnejšom vzájomne zdieľanom nástroji – peniazoch.

Poslednú vec, ktoré naše uvažovanie o peniazoch v týchto hypotetických modeloch umožňuje, je vysvetlenie kontrastu medzi používaním numéraire pri koncepcii rERE (Mises 1998, p. 250) a peňazí pri koncepcii hERE. Pre prehľadnosť zmeňme pre ďalší popis označenie rERE na robotický systém (RS), ktorý je naprogramovaným autonómnym systémom príkazov v podobe podmienok ak-tak, pričom je programovaný človekom. Takýto systém si vieme v realite predstaviť v podobe nejakých častí firmy (v budúcnosti možno celej firmy), či nejakej výrobnej linky, či iných automatizovaných komponentov nejakého produkčného procesu. Z tohto hľadiska je zároveň i jednoznačne určená úloha RS; a to slúžiť potrebám ľudí, ktorí dané systémy využívajú v napĺňaní ich ekonomických plánov. Každý systém však naráža na robustnosť možností vzájomných vzťahov a ich kombinácií a vzájomne prepojených príkazov v podobe „ak-tak“[38]. V prípade, že komplexnosť vzťahov v nejakom RS naráža na programovateľné deterministické obmedzenia, je nutné vytvoriť nový RS. Činnosti medzi danými RS sú potom koordinované práve na základe ľudského rozhodnutia a posúdenia situácie človekom; práve posúdenie situácie medzi jednotlivými RS je problematické určiť plne deterministicky. Podnikatelia tak vytvárajú RS1, RS2, až RSn, ktoré pôsobia samostatne a ľudské rozhodovanie používajú na koordináciu ich inak autonómneho pôsobenia. Pri pomyselnej automatizácií daného rozhodovacieho procesu na hraniciach medzi jednotlivými RS je možné uvažovať na miestach súvisiacich s prepájaním jednotlivých RS o použití numéraire[39] a tým poskytnutí ekonomickej (peňažnej) incentívy k tomu, aby nejaká autonómna RS vykonala tie naprogramované funkcie, ktoré vykonať má / nemá podľa predstáv človeka (majiteľa RS) v nadväznosti na ďalšie predstavy ďalších ľudí a nimi skonštruovaných samostatných RS. V prípade koordinácie RS1, RS2 až RSn poskytuje numéraire pre napr. RS2 incentívu, ktorá prináša informáciu z RS1, na základe čoho automaticky vykoná činnosti. Po vykonaní činností v RS2 posúdi senzor a naprogramovaný software stav RS2, na základe čoho sa spúšťa ďalší rozhodovací proces smerom k RS3, ktorá opätovne prostredníctvom nejakého numéraire dostane informáciu pre realizáciu vnútorne naprogramovaného výrobného procesu, atď.[40].

Z hľadiska kontrastu medzi RS (rERE) a hERE môžeme rovnako uvažovať nejakú hERE, ktorej členovia majú stále tyranom-bohom obmedzené poznanie. V danom prípade je možné uvažovať o tom, že daní ľudia žijúci v tejto hERE dokážu prostredníctvom svojho poznania zostrojiť komplex RSn a automatizovať tak všetok výrobný proces. Stav ekonomických informácií, ktoré sú prenášané prostredníctvom numéraire im umožňuje potom koordinovať priemyselnú činnosť, ktorú vykonávajú jednotlivé RS. Je opätovne zjavné, že tento druh výkladu je možný len v hERE, ktorej členovia majú obmedzené poznanie tyranom-bohom; obmedzenosť poznania tu implikuje konečnú množinu deterministických vzťahov medzi jednotlivými časťami produkčného procesu vykonávanú jednotlivými RS. V skutočnej realite programovateľnosť RS a existencia úplnej determinácie automatizovaných vzťahov medzi jednotlivými RS je obmedzená vzhľadom na nekonečné možnosti kombinácie zdrojov, čo zamedzuje poznaniu absolútneho determinizmu výrobných procesov. Inými slovami úplná miera automatizácie výrobného procesu prostredníctvom RS a jeho koordinácia prostredníctvom nejakého numéraire vždy „narazí“ na vyššiu mieru komplexnosti súvisiacu s neustále vyššou možnosťou komplexnosti výrobných procesov. To implikuje nekonečnú nutnosť existencie plánovacieho a rozhodovacieho mechanizmu v podobe posúdenia daných situácií človekom, resp. ľuďmi, ktorým tieto automatizované procesy slúžia[41].  

Záver

Z hľadiska tu predstavenej modifikovanej teórie ekonomického ekvilibria môžeme formulovať niektoré praktické závery. Po prvé, je zjavné, že niektoré dnešné trhy môžu byť výrazne (aj keď nie úplne) ekvilibristické a dosahuje sa na nich zaujímavá miera trhovej rovnováhy, ktorú môžeme prakticky nazvať ekvilibriom. Po druhé je zjavné, že technologické možnosti napomáhajú šíreniu a zdieľaniu rôznych informácií o možnostiach uspokojovania potrieb druhých. To umožňuje skutočne efektívne využívanie dostupných zdrojov pri danom stave nášho poznania. Po tretie, niektoré trhy nemôžu byť z definície veci vo vyššej miere ekvilibria ako iné trhy. A to vzhľadom na problém definície homogenizovaného produktu, či homogenizovaného spôsobu obchodovania. Naopak vyššia miera štandardizácie produktu alebo spôsobov obchodovania, prináša i vyššiu mieru koordinácie a naopak. Trhy, kde sú dnes technologické obmedzenia štandardizácie (napr. nehnuteľnosti, lokálny trhy) majú z tohto dôvodu rozsiahlejšie cenové spredy a nižšiu mieru koordinácie, ako štandardizované trhy (napr. komoditné burzy)[42]. Dôvodom vyššej miery koordinácie sú možnosti arbitráže umožnené štandardizovaným spôsobom a na základe štandardizovaných informácií. Po štvrté, čím vyššia miera individuálneho a intersubjektívneho poznania v ekonomickom spoločenstve existuje, tým vyššej miere kombinácií potrieb jednotlivec čelí, resp. mu je umožnené čeliť v pozitívnom zmysle tohto tvrdenia. Tým viac je skutočný FSoR vzdialený bez ohľadu na to, že jednotlivé trhy môžu indikovať relatívne vysokú mieru vzájomnej ekonomickej koordinácie pri využívaní dostupných zdrojov na uspokojovanie ich potrieb. Ako sme však videli, trhy sú len prostriedkom na dosahovanie nejakých individuálnych Pd. Ich ekvilibrácia nie je našim samotným cieľom. Vyššia miera ekvilibrácie trhov je dôsledkom činnosti človeka pri zužovaní svojho individuálneho spreadu medzi svojím individuálnym Pa, Pp a Pd. Vyššia miera ekvilibrácie trhov zároveň neimplikuje vyššiu mieru súčtu individuálnych stavov ekvilibria, ktoré sú popisom Σ_maxPd, resp. ju nazývame FSoR. To, do akej miery je v ekonomickej rovnováhe sám človek, závisí aj od jeho vnímania kombinácie potrieb a stavu portfólia, ktorým disponuje.  

Matúš Pošvanc, 30.06.2020

Referencie

Block, W. 1980. On Robert Nozick´s On Austrian Methodology. Inquiry. Vol. 23. No.4. Fall. Pp. 397-444.

Gunning, P. (August, 27^th, 2001) The Praxeological Concept of Equilibrium. Working paper. WWW DOCUMENT <https://www.constitution.org/pd/gunning/subjecti/workpape/log_equi.htm>

Gunning, P. Mises on the Evenly Rotating Economy. Review of Austrian Economics, 1989, 3, pp. 123-122. WWW DOCMENT <https://mises.org/library/mises-evenly-rotating-economy>

Hayek, F.A. (1937). Economics and Knowledge. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/economics-and-knowledge>

Hayek, F.A. “The Use of Knowledge in Society” American Economic Review, XXXV, No. 4; September, 1945, pp. 519–30. WWW DOCUMENT <https://oll.libertyfund.org/titles/hayek-the-use-of-knowledge-in-society-1945>

Hülsmann, J.G. A Theory of Interest. THE QUARTERLY JOURNAL OF AUSTRIAN ECONOMICS VOL. 5, NO. 4 (WINTER 2002) WWW DOCUMENT <https://mises-media.s3.amazonaws.com/qjae5_4_7.pdf?file=1&type=document> 

Hülsmann, Jörg Guido. „A Realist Approach to Equilibrium Analysis.“  The Quarterly Journal of Austrian Economics 3, No.4 (Winter 2000): 3-51

Joern H. Block, Christian O. Fisch & Mirjam van Praag (2017) The Schumpeterian entrepreneur: a review of the empirical evidence on the antecedents, behaviour and consequences of innovative entrepreneurship, Industry and Innovation, 24:1, 61-95, DOI: 10.1080/13662716.2016.1216397

Lachmann, L. M. (1997). Capital, Expectations, and the Market Process. WWW DOCUMENT <https://mises-media.s3.amazonaws.com/Capital%2C%20Expectations%2C%20and%20the%20Market%20Process_2.pdf>

Lachmann, L. M. ed. Lavoi, D. (2005). Expectations and the Meaning of Institutions: Essays in Economics. WWW DOCUMENT <https://www.mises.at/static/literatur/Buch/lachmann-expectations-and-the-meaning-of-institutions.pdf>

Lewis, Paul Andrew and Lewin, Peter, Orders, Orders, Everywhere … on Hayek’s The Market and Other Orders (January 2015). Available at SSRN: <https://ssrn.com/abstract=2507643>

Loasby, B.J. (1991) Equilibrium and Evolution Manchester: Manchester University Press.

Luther, William J., Evenly Rotating Economy: A New Modeling Technique for an Old Equilibrium Construct (July 24, 2013). Available at SSRN: https://ssrn.com/abstract=2297900 or http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2297900

Medieval Science, Technology And Medicine: An Encyclopedia, A Glick, T.F., A Livesey, S.J., Wallis, F., Routledge, 2005

Wang, Mei, Marc Oliver Rieger and Thorsten Hens (2011) ‚How time preferences differ: Evidence from 45 countries‘ NHH Discussion paper, FOR 18.

Mises, L. Human Action. 1998. Auburn, Alabama: Mises Institute, Re-issue of the classic 1949 Edition with new introduction and expanded index, with premium bindings and papers. WWW DOCUMENT <https://mises-media.s3.amazonaws.com/Human%20Action_3.pdf>

O’Driscoll, G.P., Jr and Rizzo, M.J., Jr. (1996). The Economics of Time and Ignorance. Routledge. ISBN 0-415-12120-5

PAVLÍK, Ján. About the Spontaneous Emergence of the Norms of Distributive Justice and Catallactic Rules. E-Logos – Electronic Journal for Philosophy, 1999. ISSN 1211-0442. WWW DOCUMENT <https://nb.vse.cz/kfil/elogos/ethics/pavlik-5.htm>

Pošvanc, M. (2020). Why are we economically successful? Unpublished.

Pošvanc, M. (26. 03. 2019). Working papper. Evolutionary possibilities of the emergence of economic calculation and money. The problem of the impossibility of socialism. WWW DOCUMENT <https://www.researchgate.net/publication/334084336_Evolutionary_possibilities_of_the_emergence_of_economic_calculation_and_money_The_problem_of_the_impossibility_of_socialism>.

Rothbard, Murray N. 2009. Man, Economy, and State With Power and Market. Auburn, AL: Ludwig von Mises Institute. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/man-economy-and-state-power-and-market>

Shacke, G.L. S. (1992, 1972). Epistemics and Economics: A Critique of Economic Doctrines. Routledge

Song, J. (June, 11^th, 2018) The Truth about Smart Contracts. WWW DOCUMENT <https://medium.com/@jimmysong/the-truth-about-smart-contracts-ae825271811f> Accessed on June 4^th 2020.

Tieben, B. 2012. The Concept of Equilibrium in Different Economic Traditions. Edward Elgar Publishing. ISBN 9781848449930

Wicksell, K. (1936). Interest and Prices. Originally published in 1898. Translation published by the Royal Economic Society, London. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/interest-and-prices>

[1] Terminológiu potreby existencie nejakého štruktúrovaného fenoménu je prebratá z O’Driscoll, Rizzo (1996), ktorí sa odvolávajú na Loasby (1991).

[2] Hülsmann (2000, p. 7): „Equilibrium analysis is the method of comparing actual behavior with its counterfactual alternatives in terms of success and failure“.

[3] Alebo ak parafrázujeme O´Driscoll-Rizzo tak zásadnou otázkou ostáva, či trh (sám o sebe) podlieha nejakým ekvilibračným procesom, alebo či platí, že ekvilibrácia je definovaná procesom, v ktorom sama vzniká (viď O´Driscoll-Rizzo, 1996, p. xx odkaz na Buchanan, 1986, p. 73).

[4] Tieben (2012, p. 466) voči potenciálnej negatívnej odpovedi na otázku, že žiadna tendencia neexistuje, dáva zmysluplnú kontra-otázku: „Why is order and not chaos the unintended outcome of the interaction between self-interested actors in the economic arena?“ Je pritom samozrejme zjavné, že charakter danej otázky závisí od toho, čo my ľudia (intersubjektívne) považujeme za chaos a čo považujme za vyššiu mieru usporiadanosti. Od toho závisí i zdanie toho, čo je skôr výsledkom nejakých trhových a spoločenských procesov – chaos alebo usporiadanosť. Zmysluplnosť otázky je však opodstatnená a to ajnapriek tomu, že Tieben (2012) na konci svojej práce konštatuje, že „One general lesson which emerges from this broad development in disequilibrium analysis is that the age-old view that the supply and demand mechanism secures market equilibrium, feeding the image of the invisible hand benefitting us all is long overdue.“ (p.611).  

[5] Jednou z vecí, na ktorú je nutné upozorniť je, že Mises nepopisuje plain state of rest v podobe nejakého individuálneho stavu človeka ale len v kontexte výmeny. Mises (1998) v princípe nedefinuje a nepopisuje charakteristické črty toho, kedy sa jednotlivec nachádza v stave individuálneho ekvilibria, kedy by nemal konať v zmysle ním definovaných dvoch možností nekonania.

[6] Konštatovanie „viac mene“ súvisí s tým, že Mises dostatočne nediferencuje dané popisy. Preto sa niekedy zdá, že hovorí o ľudskej hERE a niekedy o robotickej rERE. Termín „viac menej“ zároveň používam preto, že sa vo väčšej miere popisu u Mises (1998) javí, že popisuje robotických bytostí a nie ľudí. 

[7] Stále by sa jednalo o podnikateľské objavovanie, kedy by však daní podnikatelia objavili dookola ten istý mix potrieb ľudí na čo by použili stále ten istý (ideálny) mix výrobných faktorov. To, že by daní podnikatelia zopakovali to isté, neimplikuje, že sú roboti. Dôraz je tu kladený na to, že by sa jednalo o výsledok ich objavovania. Jedná sa samozrejme o imaginatívnu konštrukciu.

[8] Pošvanc (2020c) popisuje modus operandi neviditeľnej ruky trhu a podnikateľského objavovania (príčiny podnikateľského úspechu), definuje objektívny, subjektívny a intersubjektívny charakter koncepcie ekonomického úspechu/chyby a subjektívnu a intersubjektívnu koncepciu zisku / straty a nákladov.

[9] Problém imputácie hodnoty prebieha na mentálnej úrovni dvoch koncepcií mysle a to v podobe prepojenia sumy potrieb uspokojovaných sumou statkov (portfóliom). Suma statkov je už následne reflektovaná v realite kompozíciou reálnych vecí, statkov do portfólia človeka.

[10] Slovné spojenie „dynamický stav“ v ekonómii môže vyvolávať zdanie logického paradoxu, kedy termín „dynamický“ vyjadruje zmenu a termín „stav“ vyjadruje niečo statické a nemenné.

[11] Človek by možno konaním vtedy dosiahol nejaký relatívne uspokojivejší stav svojho portfólia, ten by však nespôsobil takú marginálnu zmenu portfólia, ktorá by stála za to, aby sa ekonomicky angažoval.

[12] Týmto nie je demonštrované to, že jedine tak je ekvilibrium empiricky dosiahnuteľné, tým je možné demonštrovať len to, že je to aj kombinácia potrieb, ktorá určuje mieru individuálnej spokojnosti.

[13] A ako uvidíme nižšie, vzhľadom na to, že človek žije v spoločenstve, dôležitý bude ešte spread medzi nejakým želaným a intersubjektívne možným dosiahnuteľným portfóliom.

[14] K téme príčin endogénnej a exogénnej zmeny sa ešte vrátime. Rovnako bude nutné posúdiť, ako exogénna zmena vzniká a ako sa transformuje do endogénnej podoby. Rovnako sa budeme zaoberať ignoranciou zmien. Ako uvidíme vnímanie zmeny je z hľadiska človeka relatívne. 

[15] I samotná štruktúra reality (jej prvkov) vytvára určité vlastné obmedzenia kombinácie častí reality ako takej; napr. v podobe len určitej možnej vzájomnej kombinácie prvkov reality (niektoré chemické prvky z povahy veci nereagujú s inými) alebo obmedzenia dané niektorými fyzikálnymi zákonitosťami (rýchlosť svetla), či samotným charakterom reality (napr. rozpínanie vesmíru).

[16] Pamätajme, že nekonečné možnosti kombinácie potrieb len umožňujú nekonečnú kombináciu potrieb, ktorá však nemusí byť nikdy hodnotená, či uspokojovaná – záleží na rozhodnutí a obmedzovaní v rozhodnutiach človeka a samozrejme i vzhľadom na nejaké limity, ktoré nám (zatiaľ) realita pripravila, napr. nemožnosť žiť naveky.

[17] O’Driscoll, Rizzo (1996 p. xxvii) “In facilitating these changes the higher-level pattern equilibrium ensures maximum market coordination. Maximum coordination, however, does not necessarily mean a state that is fairly close to a full or exact coordination (Rizzo, 1990, pp. 25–7). This is because to attain the highest possible degree of coordination we must have (adaptive) change which itself involves a certain amount of discoordination. The very process of coordinating must involve discoordinating. Thus encompassed within an overall pattern equilibrium there is a system of market interactions that endogenously produces a certain degree of disequilibrium—a disequilibrium that is vital to generating whatever degree of market coordination we do in fact enjoy.“

[18] Peniaze a meny nám umožňujú vyjadrovať daný spread v kardinálnych a súmerateľných jednotkách. Problematika toho, ako tieto statky nadobúdajú tieto vlastnosti je možné nájsť v Pošvanc (2019, 2020c).

[19] Účastníci na trhu X-Y vnímajú ekvilibráciu na trhu po praktickej stránke ak nie je pre nich ekonomicky zmysluplné ďalej spread na trhu z nejakého dôvodu eliminovať. Z hľadiska sociálneho vedca, vnímajúceho existenciu cenového spredu to však nemusí platiť.

[20] V minulosti to mohli byť vlastníci trhovísk, či dohody medzi účastníkmi výmeny.

[21] Z tohto hľadiska môžeme niektoré extrémne vyspelé trhy, kde je empiricky zjavný skoro nulový spread, považovať za rovnovážne trhy. Jedná sa napr. o trhy v oblasti obchodovania menových párov, či niektorých štandardizovaných komoditných produktov (kovy, plodiny) obchodujúcich sa na burzách so súvisiacimi derivátovými trhmi a pod.. Na týchto trhoch je z hľadiska tu predstavenej teórie dosahovaná významná miera koordinácie. Dôvodom je štandardizácia týchto trhov, ktorá umožňuje prakticky a v princípe odstraňovať akúkoľvek mieru informačnej a poznatkovej asymetrie.

Naopak niektoré menej vyspelé trhy, ktoré majú praktický problém napr. so štandardizáciou produktu, štandardizáciou procesov obchodovania, štandardizáciou stanovovania bid-ask cien a pod., považovať za menej rovnovážne vzhľadom na prirodzený širší bid-ask cenový spread. Príkladom môže byť trh s nehnuteľnosťami, či rôzne druhy lokálnych malých trhov, kde je možné vidieť rôzne prvky informačnej asymetrie. Zaujímavým technologickým riešením týchto problémov môže byť napr. tokenizácia týchto trhov prostredníctvom rôznych krypto-technológií v budúcnosti.

[22] Z tohto hľadiska vieme naformulovať i potreby, ktoré nie sú z povahy reality (aspoň v kontexte dnešného poznania) vôbec možné. Človek môže napr. naformulovať skutočne nereálnu potrebu v podobe. „Letieť zajtra s F. A. Hayekom rýchlosťou vyššou ako je rýchlosť svetla na okraj vesmíru.“ Táto potreba však ostane nezrealizovaná, vzhľadom na to, že samotná štruktúra reality nám znemožňuje jej uspokojenie. Možnosť jej formulácie je však podstatným poznatkom na to, aby človek vedel diferencovať medzi možným a nereálnym portfóliom zameraným na uspokojovanie jeho potrieb.

[23] Ide o hlavné fenomény, ktoré súvisia s dlhovou výmenou. Vzhľadom na to, že dané fenomény majú vplyv na priebeh dlhovej výmeny v čase, vplývajú na rozširovanie a zužovanie spreadu dlhovej výmeny. Vplyv na spread dlhovej výmeny a fakt, že sa jedná o rôzne druhy fenoménov spôsobuje, že niektorí aktéri na trhu s pôžičkami sa následne špecializujú na dané fenomény a vytvárajú okolo týchto fenoménov špecializované trhy. Dnes je možné vidieť tieto aktivity napr. na trhu s rôznymi finančnými derivátmi.

[24] Účtovnú bilanciu má nielen podnikateľ, ale i každý človek. Účtovná bilancia je presnejší náhľad na koncepciu portfólia, vzhľadom na úplne zachytenie a popis ekonomickej situácie človeka / firmy, ktorá pozostáva z aktív i pasív človeka/firmy. V kontexte tejto práce však stačí používať koncepciu portfólia. Zaujímavou je z tohto hľadiska prepojenie koncepciu účtovnej bilancie s koncepciu mysle predstavenej v Hayek (1952), ktorú realizuje Horwitz (2010). 

[25] Na tomto mieste je vhodné poznamenať, že časovú preferenciu demonštruje Lucy v kontexte odloženia uspokojenia svojich potrieb, kedy v čase porovnáva dva stavy portfólia dnes a neskôr v čase. Lucy demonštruje, že budúca kompozícia jej portfólia je preferovanejší stav, pričom zároveň platí, že Lucy neohrozuje ochudobneným aktuálnym portfóliom svoje aktuálne vnímané potreby. Lucy je schopná zrealizovať porovnanie v čase vzhľadom na to, že koncepcia portfólia je homogenizovaný, v čase porovnateľný koncept a zároveň má relačný charakter, t.j. Lucy je schopná porovnať marginálnu zmenu portfólia v čase.

Zaujímavou a súvisiacou otázkou je empirické porovnanie časových preferencií medzi napr. medzi deťmi a staršími ľuďmi, či príslušníkmi severských európskych štátov voči africkým štátom (Mei, Oliver, Thorsten (2011)), či ľuďmi počas vojny a po jej skončení. Kde tkvie dôvod toho, že jedni majú vyššie a druhí nižšie časové preferencie, resp. že jedni preferujú vyššiu mieru spotreby a nižšie úspory a iní preferujú viac úspor pred vyššou mierou spotreby? Vieme, že ľudia s vyššími časovými preferenciami preferujú okamžité alebo čo najskoršie uspokojovanie svojich potrieb. Formulujú a snažia sa o dosiahnutie svojich Pp (potenciálne Pd) v zmysle čo najvyššej a najrýchlejšej miery uspokojenia svojich potrieb. Pri ľuďoch s nižšími časovými preferenciami to však neplatí úplne naopak. Ľudia s nižšími časovými preferenciami sa nesnažia uspokojovať svoje potreby apriori menej a neskôr. Ľudia s nižšími časovými preferenciami uspokojujú svoje potreby prostredníctvom inak komponovaných portfólií. Nižšiu časovú preferenciu môžu prejaviť preto, že ich Pa je nimi považované za optimálne na uspokojovanie ich aktuálne vnímaných faktuálnych a kontrafaktuálnych potrieb a zároveň ich komponované Pa neohrozuje uspokojovanie daných vnímaných potrieb. Ak by bola kompozícia ich Pa taká, že by ohrozovala uspokojovanie ich potrieb, aj oni zvýšia svoje časové preferencie. Ich vyšší sklon k úsporám (prípadne alokácií úspor v produktívnych činnostiach druhého) je možný preto, že nevedie k ohrozeniu ich vnímaných aktuálnych a kontrafaktuálnych potrieb prostredníctvom ich Pa.

Od čoho sú teda časové preferencie závislé? Od rôznej formulácie kombinácie potrieb a rôzneho spôsobu uspokojovania danej kombinácie prostredníctvom portfólia (kombinácie) statkov. Preto je to kultúrny, spoločenský, náboženský, vekový, situačný, či časový kontext, od ktorého závisí vnímanie časových preferencií daných jednotlivcov. Dané eventuality spôsobujú jednak rozdiely v formulácií konkrétnych kombinácii potrieb nejakého človeka patriaceho k nejakej skupine ľudí. Rovnako dôležitý je i ekonomický prístup k spôsobu uspokojovania potrieb prostredníctvom kompozície individuálneho portfólia nejakého človeka.

Preto vidíme napr. u detí vysoké časovú preferencie. Tie sú spojené s detským náhľadom na formuláciu ich naivnej kombinácie potrieb a detských znalosti súvisiacich s ich uspokojovaním. Časové preferencie väzňov súvisia s obmedzenými možnosťami kombinácie uspokojovania ich potrieb i komponovania portfólia. Uvedená rozdielnosť časových preferencií naprieč národmi uvedená v Mei, Oliver, Thorsten (2011) rovnako súvisí s rozdielnym prístupom ku kombinácii potrieb i spôsobov ich uspokojovania. Nejedná sa však o nejaký apriórne platný záver pre každého jedinca s daným kultúrnym, spoločenským či náboženským zázemím. Rozdielnosť totižto vyplýva práve v individuálnom prístupe k formulácii danej kombinácie potrieb a ekonomických spôsobov ich uspokojovania.  

[26] Tu leží i dôvod, prečo sú niektoré projekty preferované aj pri ponúkanej nižšej úrokovej miere od dlžníka. Kreditor nepreferuje nevyhnutne vysokú úrokovú mieru. Kreditor posudzuje celkovú diverzifikáciu svojho Pd. Podľa toho pristupuje k individuálnemu náhľadu výnosnosť nejakého projektu. Inými slovami diverzifikuje investičné portfólio. Projekt s nízkym úrokovým výnosom mu teda kompenzuje vyššie riziko spojené s projektom s vyšším úrokovým výnosom. 

[27] Miera danej istoty sa v priebehu histórie vyvíjala od jednoduchých komunitných pravidiel k celospoločenským pravidlám, ktoré sú dnes v tejto oblasti značne koordinované a prepojené. Popisované možnosti, ktoré môže Lucy využívať sú v princípe jednoduché úkony, ktoré dnes vidíme v bankovom systéme.

[28] Predpokladajme, že Bob a David nie sú sadisti, ktorých uspokojuje trýznenie súvisiace s existenciou nejakého dlhu a nejakými konzekventnými trestmi, ktoré by plynuli z toho, že svoj záväzok nesplatia. Ak by však boli sadisti, vtedy by sa jednalo z ich subjektívneho hľadiska o uspokojivý stav Pd, ktorý by dosahovali práve prostredníctvom trestu za neplnenie svojich záväazkov.

[29] Ak však nazrieme do histórie, tak ľudia boli ochotní investovať zdroje i do týchto druhov alchymistických projektov. Viď napr. Glick, Livesey, Wallis (2005)

[30] Koncepcia intersubjektívneho zisku je zadefinovaná v Pošvanc (2020c). Súvisí s rozdelením koncepcie ekonomickej chyby/úspechu na objektívnu, subjektívnu a intersubjektívnu zložku. Intersubjektívny zisk je ekonomickým zobrazením znalostí podnikateľa uspokojiť potreby druhého. Odlišnosť od subjektívneho zisku si je možné predstaviť v situácii wlarasovho ekvilibria, kedy každý uspokojuje správne potreby druhého a podnikateľská činnosť v princípe odstráni dané špecifické poznanie nejakého podnikateľa. V danom momente je eliminovaný intersubjektívny zisk (je arbitrovaný na nulu), avšak vtedy stále ostáva subjektívne vnímaný zisk v podobe uspokojených potrieb každého.   

[31] Čitateľovi je nutné pripomenúť, že či už Wicksell (1936) alebo Mises (1998) neboli schopní zadefinovať tento koncept a popísať čo presne znamená. Relevantnú kritika Misesa je možné nájsť v Hülsmann (2002). Riešenie problému je možné identifikovať v Pošvanc (2020 – interest manuscript) alebo Pošvanc (2020 – a brief money)

[32] Problematika nulovej alebo negatívnej úrokovej miery vyjadrovanej v peniazoch alebo menách na niektorých finančných inštrumentoch má iný charakter ako problematika prirodzenej úrokovej miery. Nulová alebo negatívna úroková miera súvisí s trade-off v rámci portfólií finančných subjektov, ktorí danú úrokovú mieru na niektorých inštrumentoch prijímajú. Problém pozri bližšie pozri v Pošvanc (2019, pp. X-Y)

[33] Z tohto hľadiska nie je treba myslieť nevyhnutne nejaký druh násilnej vzbury. Rovnako relevantné je napríklad zváženie všetkých nákladov spojených s rozhodnutím odsťahovať sa z nejakej relatívne horšej jurisdikcie do relatívne lepšej, kedy jednotlivec môže zvažovať, že dané obmedzenia mu zhoršujú jeho stav vecí, avšak nie až tak veľmi, aby bolo výhodné sa presťahovať.

[34] Predpoklady o FSoR implikujú práve existenciu jednotnej ceny, ktorá thymologicky trvá a je zároveň kvázi-praxeologickou koncepciou; dôvodom je nulový spread, ktorý má trvácny charakter v čase a zároveň má jednotné vyjadrenie ceny, kedy sa bid a ask rovnajú. O kvázi-praxeologickú koncepciu sa jedná z toho dôvodu, že predpokladáme existenciu kvázi-praxeologické predpokladov o vzájomnej koordinácii jednotlivcov. Zároveň platí, že z hľadiska teórie ekvilibrácie nie je final price ničím zaujímavá. Všetka koordinácia a dôležité procesy equilibrácie už dávno prebehli predtým, ako bola final price dosiahnutá. Final price rovnako neposkytuje ani žiadnu relevantnú informáciu pre ďalšiu koordináciu.

[35] Canis Major Overdensity. Encyklopedia Wikipedia. WWW DOCUMENT <https://en.wikipedia.org/wiki/Canis_Major_Overdensity>

[36] Ako však uvidíme nižšie, existencia pre nejaké numeraire, ktoré má odvodenú svoju cenu od peňazí alebo meny má svoje opodstatnenie i v rERE.

[37] Nad týmto systémom rovnako začali neskôr budovať nový systém vzťahov v podobe bankovníctva, ktoré sa špecializuje na právnu štandardizáciu týchto vzťahov, objavovanie prirodzenej úrokovej miery a časových preferencií a umožňuje clearing dlhov v čase a priestore.

[38] Zjednodušene popisuje problém Song (2018) pri popise problémov súvisiacich s implementáciou tzv. smart kontraktov. Jedná sa tu v princípe o problém komplexnosti programovania nadväzujúcich deterministických procesov jednotlivých samostatných robotických systémov.

[39] Pozitívnou informáciou v tomto smere je existencia krypto-technológií, ktoré umožňujú zabezpečiť informačný konsenzus súvisiaci s transakčnou históriou nejakého natívneho tokenu danej technológie. V princípe nemeniteľný informačný konsenzus o transakčnej histórií, cena daného tokenu vyjadrená v peniazoch alebo bankovej mene, potom dokáže prenášať automaticky ekonomickú informáciu súvisiacu s potenciálnym následným deterministickým pokynom vykonať nejakú automatizovanú činnosť v rámci nejakého RS.

[40] Reálnym príkladom z budúcnosti môže byť nasledujúca predstava: Autonómny kamión (RS1) sa pristaví k silu pšenice (RS2), kde robotický mechanizmus vykoná transakciu tokenu (od RS1 k RS2) pre autonómne silo pšenice. To spôsobí, že RS2 uvoľní adekvátne množstvo pšenice na základe odovzdanej informácie vykonanou transakciou, na čo dohliada nejaký senzor a oracle software. Po naložení kamióna vykoná RS1 odvoz pšenice k autonómnej pekárni (RS3), kde sa vykoná opätovne transakcia (od RS3 k RS1), ktorá spôsobí vyloženie pšenice v pekárni, ktorá upečie na základe toho presný počet chlebov, na základe vykonaných transakcií nejakého tokenu súvisiacich so smart-kontraktami medzi spotrebiteľmi a pekárňou. Následne RS3 prostredníctvom dronu (RS4) doručí chleba spotrebiteľovi na základe jeho vopred realizovanej objednávky na základe smart kontraktu medzi spotrebiteľom a RS3.

[41] To rovnako implikuje nezmyselnosť argumentu o nahradení všetkého v ekonomickom spoločenstve nejakými robotickými systémami.

[42] Je však zároveň zjavné, že nové technológie (napr. krypto-systémy) umožňujúce tokenizáciu rôznych druhov assetov, v spojení s automatizáciou výroby a automatizáciou procesov signalizácie zmeny stavu daného assetu (tzv. oracles) budú v budúcnosti túto mieru homogenizácie obchodovania a homogenizácie produktov pravdepodobne do určitej miery poskytovať a umožňovať. To implikuje vyššiu mieru ekonomickej koordinácie súvisiacej i s týmito dnes menej koordinovanými trhmi.