Bitcoin, Teoretické články

Čo by sa stalo, ak by bol Bitcoin peniazmi? Zanikol by.

Článok si môžete stiahnuť ako PDF (18 strán).

Bitcoin (BTC) je tzv. krypto-mena. Ľudia, ktorí sa o BTC zaujímajú, ho považujú zväčša za novo-vzniknuté internetové peniaze, ktoré nemôže ovládať žiadna centrálna autorita. S tým, že sú BTC peniaze, striktne nesúhlasím. BTC nebude nikdy peniazmi. Naopak. Ak by sme ho ako peniaze začali používať, zanikne.

V tomto článku vysvetlím, že: 1) BTC nie je mena. BTC je keď tak kyber-komodita. Keďže nie je žiadnou menou, ostáva mu v kontexte monetárnych funkcií potenciálne priestor pre to, aby sa stal monetárnu komoditu – peniazmi. Podobne ako bolo kedysi peniazmi zlato. 2) Tvrdím však, že BTC nebude nikdy ani komoditnými peniazmi. A to bez ohľadu na to, že ním vieme zaplatiť. Dokonca platí, že ak by sme ho za peniaze považovali, zanikol by. Nevedel by získať sám o sebe kúpnu silu. A bez kúpnej sily nebude existovať motivácia k jeho ťažbe. Aby sme pochopili, prečo sa BTC nemôže nikdy z definície stať peniazmi, musíme si ukázať ako nejaká komodita – peniaze nadobúda kúpnu silu. Sama o sebe. 3) Ukážeme si to na príklade so zlatom a rovnako si ukážeme, čo sa v sektore ťažby zlata deje, ak je nutné pridať dodatočnú uncu zlata na trh. Práve relatívna flexibilita pridávania zlata umožnila v minulosti zlatu byť peniazmi. 4) V samostatnom dodatku článku si ukážeme ešte jeden myšlienkový experiment. Budeme sa tváriť, že BTC môže získať svoju kúpnu silu na základe viery. Existujú totižto rôzne ekonomicko-šarlatánske teórie, ktoré tvrdia, že peniaze sa stávajú peniazmi na základe toho, že ľudia veria v ich vymeniteľnosť v budúcnosti. Ak by aj náhodou platila táto teória, budúcnosť BTC ako peňazí, by bola identicky negatívna. BTC by zanikol.

 

BTC nie je mena.

BTC nie je určite žiadna mena. Je chyba, že ho tak nazývame. Mena je napr. USD alebo EUR. Mena je vyjadrenie záväzku, t.j. vyjadrenie dlhu centrálnej alebo komerčnej banky. Mena v podobe bankovky alebo v podobe záznamu na bežnom bankovom účte je vlastne zmenka vydaná bankou, ktorú ak odovzdáme, či presunieme z účtu na účet, dostaneme okamžité dodanie nejakého tovaru alebo služby. Meny sú typickým produktom bankového sektora. Sú to takzvané IOUs. Banky netvoria teda peniaze ale meny. Za peniaze per se je nutné považovať naďalej komoditné peniaze – zlato a striebro. Tie nie sú nikoho IOUs a vedia pôsobiť ako peniaze aj mimo bankového sektora. Tieto peniaze už veľmi nepoužívame. Prečo nepoužívame komoditné peniaze a prečo používame viac meny, je už iná téma.

Z tohto hľadiska je BTC skôr novým druhom technologického aktíva. Nie je totižto určite menou. Zo svojej podstaty. Ako sme si povedali, mena je záväzok. A BTC nie je nikoho záväzkom. BTC je teda skôr internetové aktívum – kyber-komodita. Ako však uvidíte po prečítaní si tohto článku, nemôže sa stať nikdy peniazmi. A je jedno, že v ňom vieme zaplatiť. Zaplatiť vieme všeličím. Leteckými míľami, bodmi v akejkoľvek obchodnej sieti, či čímkoľvek, čo produkujeme; napr. zaplatiť vieme i prácou. Nič z vymenovaného, pritom za peniaze nepovažujeme. Rovnako je úplne jedno, či s danou vecou vieme zaplatiť pomaly alebo rýchlo, či je to užívateľsky prívetivé alebo nie[1]. To sú len technické detaily. Peniaze a meny nie sú len o platení.

Môže BTC slúžiť ako peniaze? Stručná odpoveď je, že nie. Nevie získať svoju kúpnu silu (purchasing power) sám o sebe. A to spôsobuje problém.

Pre vysvetlenie si predstavme myšlienkový experiment. Dajme tomu, že meny ako je USD, EUR a pod., by neboli. Ostal by len BTC; iné kryptomeny môžu rovnako existovať argumentácia je podobná[2]. Pre BTC by nastal v tom okamžiku veľmi veľký problém. Problém je spojený s otázkou: „Akú má BTC sám o sebe kúpnu silu?“ Identifikovať kúpnu silu samú o sebe nie je vôbec jednoduchá úloha. Ak by sme nemali meny ako je USD a EUR a ak by sme mali len BTC, ktorého kúpnu silu nepoznáme, závisí od toho, či bude vôbec BTC existovať. Ak by totižto tzv. mineri (ťažiari BTC, ktorí overujú transakcie a zabezpečujú BTC sieť) nepoznali cenu BTC = jeho kúpnu silu (purchasing power), prestala by existovať ekonomická motivácia k ťažbe. Neexistoval by totižto nikto, kto by overoval transakcie a držal pri živote BTC sieť. Čím by BTC prestal existovať. Ak mineri nepoznajú kúpnu silu BTC, nevedia totižto, či sú v zisku alebo strate a čelia problému či vstúpiť do odvetvia ťažby alebo nie. Bez poznatku o kúpnej sile strácajú prehľad o motiváciách vstupu/výstupu do/z odvetvia. A to preto lebo nevidia, či je ťažba zisková alebo stratová. Prečo?

V zisku je miner vtedy ak sú jeho náklady nižšie ako výnosy. To je jasné. To však implikuje, že pritom vie, koľko stojí elektrina, hardware a iné tzv. režijné náklady v BTC. Ťažiar teda síce vidí, aké má tržby (počet získaných BTC z ťažby a z poplatkov). Problém je však s určením nákladov. Dnes to nie je problém určiť. BTC, ktoré ťaží, má totižto cenu v USD. Výpočet je potom jednoduchý. Avšak stanovili sme si predpoklad, že USD a ani iné meny nepoužívame. Ako teda miner vie, koľko BTC stoja jeho náklady? Z čoho vie odvodiť, či vyťaží dostatočné množstvo BTC, ktoré dané náklady plus jeho zisk pokryjú? Jednoduchá odpoveď na túto otázku bude, že predsa cena elektriny by sa vygenerovala v trhovom procese – dopyt a ponuka. Dopytujem elektrinu a ponúkam za to BTC a niekto ponúka elektrinu a dopytuje BTC. Problém však je, ako pritom určíme kúpnu silu BTC? Inými slovami, koľko BTC je hodný 1 kW elektriny? Problém je ten, že i cena BTC (ako obrátená cenová hladina voči ostatným statkom) vzniká až vo výmene. Nie je vopred daná. A ak vzniká až vo výmene, musíme vysvetliť, prečo chce výrobca elektriny za elektrinu vlastne BTC. Až to nakoniec určí, koľko BTC je 1 kW elektriny hodný. Ako sa teda určí koľko elektriny, hardware, či iných nákladov, je hodná jednotka BTC? A opäť. Bez toho, aby sme to prepočítali na USD!

Odvodiť, koľko elektriny, či hardware je hodná jednotka BTC, nie je triviálny problém. Od neho závisí, či sa oplatí alebo neoplatí minovať. Ak sa vám to zdá jednoduché, asi stále rozmýšľate v USD, či EUR. Zabudnite však na dnešné meny, v ktorých sú dnes ceny určené. Kúpnu silu BTC je nutné odvodiť samú o sebe. Odvodiť ju napr. od prácnosti toho, koľko práce bolo vynaložené na výrobu nejakého hardware, či elektriny, či stavbu datacentra ťažiara BTC, ktorý dodáva na trh nové BTC a získava poplatky za transakcie? Alebo ho odvodiť od nejakého kúpneho koša, či cenového indexu statkov? Alebo ho odvodiť od výmenného pomeru BTC voči iným krypto-menám, ktoré budú naviazané na BTC? Alebo stanoviť jeho kúpnu silu z minulosti od ceny vyjadrenej v USD?

Prvá možnosť – prácnosť – je dávno ekonomicky vyvrátená. Jedná sa o teóriu ohodnotenia statku na základe práce, tzv. labour theroy of value. Jej predstaviteľmi boli napr. David Ricardo, čiastočne i Adam Smith a spája sa i s K. Marxom, ktorý v jej kontexte už ďalej vysvetľoval, že hodnota komodít nevyplýva z práce všeobecne, ale špecificky z predaja práce pracujúcich kapitalistom, pričom jedine práca proletariátu je produktívna. Celá táto teória dnes slúži skôr na ukážku toho, čo je na tejto teórii hodnoty nesprávne a bola prekonaná teóriou marginálnej užitočnosti a teóriou subjektívnej hodnoty. Tadiaľto, aj keď sa to pre mnohých nezdá, cesta určite nevedie.

Dá sa teda kúpna sila BTC odvodiť od nejakého indexu statkov alebo kúpneho koša? Pri tomto návrhu je inštruktívna kritika zo strany napr. Hansa Hermana Hoppeho, na základe prác Ludwiga Misesa, ktorá explicitne ukazuje, že táto cesta nikam nevedie. Hoppe k vo svojej práci „How is Fiat Money possible“ k tomu píše:

„…here is first the fundamental problem that the purchasing power of money cannot be measured and that the construction of price indices – any index – is scientifically arbitrary, i.e., as good or bad as any other. What goods are to be included? What relative weight should be attached to each of them? What about the problem that individual actors value the same things differently and are concerned about different commodity baskets, or that the same individual evaluates the same basket differently at different times? What is one to do with changes in the quality of goods or with entirely new products?[3]

Čo teda odvodenie jeho kúpnej sily na základe jeho výmenného pomeru voči iným kryptomenám (nezabudnime, že sme si povedali, že ľudia už prestali používať USD a EUR a používajú len kryptomeny). Tu je argument jednoduchý. Problém neriešime. Len ho presúvame na inú kryptomenu a takto dookola. Tu sme jednoducho v kruhu.

A čo odvodenie kúpnej sily BTC z minulosti, napr. od USD? To značí, že ak bola vyjadrená cena napr. elektriky v USD a prepočítaná potom na BTC, nemôžeme daný pomer používať aj naďalej? Z ekonomického hľadiska je to opäť problém. Minulosť ostáva ekonomicky navždy stratená. Ceny sú vždy novými výmennými pomermi nejakého statku (napr. našej elektriny) a peňazí, ktoré zodpovedajú vždy novým a novým podmienkam na trhu. A ceny, ktoré vidíme v minulosti sú historickými dátami, ktoré zodpovedali podmienkam na trhu v minulosti, nie dnes. Ani tadiaľto cesta nevedie.

A ak ťažiar nevie aké je kúpna sila BTC sama o sebe, nemá motiváciu ťažiť. BTC by ako peniaze skolaboval. Nikto by neoveroval transakcie. Existuje teda kúpna sila BTC sama o sebe? Vie ju BTC nejako získať? Pri rozmýšľaní o týchto otázkach by Vás mohla napadnúť zmysluplná otázka, že: „Veď ak to dokázalo zlato, nemôže to dokázať BTC?“ Veď o Bitcoine sa hovorí ako o digitálnom zlate. Dokonca má byť toto digitálne zlato o niečo lepšie, vzhľadom na to, že je BTC dediteľnejší a že sa s ním ľahšie platí. Ak Vás to napadlo, tak je to správny postup. Poďme sa teda pozrieť na to, ako získavalo kúpnu silu zlato. Na základe toho uvidíme, aký má BTC problém.

 

 

Ako nadobúdalo svoju kúpnu silu zlato?

Ako preukazujem v iných prácach, ktoré je treba v kontexte tohto článku prečítať[4], zlato peniazmi byť mohlo. Zlato je totižto absolútne iné ako Bitcoin. Aj keď sa mnohí snažia Bitcoin nazývať digitálnym zlatom. Zlato nie je BTC. Zlato nie je rigidné a je relatívne vzácne. Tým, že nie je rigidné a je relatívne vzácne, ho naši predkovia vedeli použiť i na sprostredkovanie dlhovej výmeny, pretože vedeli zlatom správne vyjadrovať úrokovú mieru. Zlato bolo peniazmi práve preto, že sa ním vlastne relatívne dobre sprostredkovávala dlhová výmena medzi veriteľom a dlžníkom v čase.

Úspešnosť / neúspešnosť dlhových výmen v zlate, prinášala zlatu i kúpnu silu. Kúpna sila súvisela s tým, že za poskytnuté zlato od veriteľa si dlžník nakúpil najskôr nejaké kapitálové statky. Tie produktívne pretvoril na nové statky. A ak ich úspešne predal, čo implikuje dopyt po jeho výrobnej činnosti neskôr v čase, tak dokázal splatiť istinu i úrok. Týmto sa zachovávala / zvyšovala kúpnu silu zlata. Alebo naopak. Ak dlžník neuspel a dlh nesplatil. Kúpna sila zlata relatívne klesala. Je nutné si uvedomiť, že kúpna sila zlata je vlastne obrátená cenová hladina statkov, ktoré si za zlato kupujeme. Peňažný ekonomický systém funguje totižto ako systém dvoch vrstiev. Spodná vrstva je vrstva statkov a vrchná vrstva je vrstva peňazí. Ich vzájomný pomer vytvára cenovú hladinu. Buď sa na systém pozeráme ako na ceny všetkých statkov v zlate alebo sa na systém pozeráme ako na cenu zlata vyjadrenú vo všetkých ostatných statkoch, ktoré ekonomicky využívame, jedná sa o tzv. inverznú cenovú hladinu. Tento pohľad vyžaduje trošku predstavivosti, avšak ak použijeme paralelu s dvoma vzájomne súvisiacimi vrstvami, predstava by mala byť jasná.

Predstava ekonomického systému ako systému dvoch vrstiev je veľmi nápomocná. V prvej, spodnej vrstve sú úspory – kapitálové a spotrebné statky; je tam napr. i nami spomínaná elektrina, datacentrá, haly na ťažbu BTC, ale i milióny iných statkov. V druhej, vyššej vrstve, sa nachádzajú peniaze – zlato. Druhou vrstvou vyjadrujeme dlhové vzťahy – poskytnutie istiny v čase t a vrátenie istiny a úroku v čase t+1. A podľa toho, čo sa deje vo vrchnej vrstve, sa spúšťajú procesy v spodnej vrstve statkov. Dohoda vyjadrená vo vrchnej vrstve, v princípe myšlienkovej – pretože sa jedná o dohodu dvoch ľudí v čase,[5] určuje ex ante dohodnutý účtovný štandard dlhu, v našom prípade vyjadrený v zlate, medzi minimálne dvoma ľuďmi, ktorý trvá minimálne od momentu dohody v čase t do momentu splatenia dlhu v čase t+1[6]. Tým, že tento štandard trvá smerom do budúcnosti, je prenositeľný na iných ľudí v ekonomickej komunite a je ho možné zrozumiteľne komunikovať. Prenositeľnosť znamená, že moja dohoda môže byť vyrovnaná aj inou dohodou, kedy tretia strana dlží zas mne. Pričom sa jedná o dlh, ktorý vznikol rovnako ako môj dlh, ale inokedy v čase. Rovnako je jasné a zrozumiteľné iným členom komunity, kto a hlavne čo (naše zlato) komu dlží. Daný vzťah, záväzok, totižto trvá. V čase je vnímaný rovnako. Má časovo i personálne invariantný charakter. Záväzok bude vždy záväzkom. A je vymáhaný pravidlami ekonomickej komunity. Presne takto vzniká vlastne tzv. peňažný network effect – práve preto ľudia implikujú, že v budúcnosti budú peniaze, v našom prípade zlato, vymeniteľné opätovne[7]. V našom ilustratívnom prípade je to minimálne medzi časom tt+1. Pretože tak bola dohodnutá nami popisovaná výmena v zlate. Avšak tak ako sa tento princíp neustále opakuje, tak sa i rozširuje jeho použitie nielen medzi ďalších členov ekonomickej komunity, ale i ďalej v čase.

Od tejto dohody, resp. kontinuálneho prúdu opakujúcich sa dohôd vo vrchnej vrstve, ktoré sa dookola a zas a znova dohadujú, odvodzujeme aj aktuálne ceny už vyrobených a existujúcich statkov. Ceny statkov určujú okrem iných aj dlžníci tým, že nakupujú kapitálové alebo spotrebné statky (v spodnej vrstve) za poskytnutú istinu, čím sa vytvára cenová hladina statkov, ktoré potrebujú na svoje ekonomické projekty. Nakupujú samozrejme reálne existujúce statky, ktoré vznikli niekedy v minulosti rovnakým alebo podobným spôsobom. Presne týmto spôsobom získava napr. nami spomínaná elektrina svoju cenu v zlate a zlato svoju cenu v elektrine. Zlato dopytuje výrobca elektriny lebo sa zaviazal splatiť svoj dlh niekedy v minulosti práve v zlate. Aj on totižto musel použiť nejaké v minulosti vyrobené kapitálové zdroje na výstavbu svojej elektrárne, ktoré získal na dlh a ktorý sa dohodol splatiť[8]. Z tohto hľadiska sa jedná o dookola sa opakujúci a v princípe nekonečný výrobno-spotrebný proces, ktorý je ovládaný na základe toho, čo sa dohodne v peňažnej vrchnej vrstve vzťahov. Dlhová výmena, ktorá sa dohaduje v druhej vyššej vrstve vzťahov, obsahuje pritom jeden fenomén. Úrokovú mieru.

Úroková miera sa dohaduje vo vrchnej vrstve ekonomických vzťahov. Úrok je z tohto hľadiska dohodou dvoch strán – dohoda veriteľa s dlžníkom. Napr. 6 % úrok v dohode vyjadruje to, že kým dlžník neposkytne minimálnu odmenu vo výške 6 % veriteľovi vyjadrenú v peniazoch v čase t+1, tak veriteľ neposkytne istinu v čase t. Tento druh vzťahov zobrazujeme takto vo vrchnej vrstve vzťahov. V spodnej sa deje principiálne to isté. Avšak presúvame už konkrétne statky. Čiže pohyby v spodnej vrstve majú inú podobu. V spodnej vrstve „čaká“ vlastník existujúcich úspor, ktoré dopytuje náš dlžník v čase t, aby mohol zrealizovať svoj ekonomický projekt, napr. postaviť elektráreň. Na to, ale potrebuje stroje, materiál a iné kapitálové statky, ktoré boli vyrobené v minulosti a v ekonomickom systéme čakajú na svoje využitie (sú z tohto hľadiska úsporami). Vlastník týchto skôr vyrobených úspor (stroje, materiál na elektráreň) dnes vlastne čaká, či v minulosti urobil správne rozhodnutie, lebo aj on musel dané veci vyrobiť za podobných podmienok – musel rovnako splatiť nejaký v minulosti dohodnutý dlh vo vrchnej vrstve vzťahov. To, čo sa teda dohaduje vo vrchnej vrstve, sa prejavuje v spodnej vrstve akoby „ekonomickým pohybom“ tovarov a služieb. Úroková miera vlastne určuje za akých ekonomických podmienok sa v minulosti vyrobené úspory budú ďalej v ekonomickom systéme používať. Peniazmi tieto vzájomné vzťahy a dohody vyjadrujeme.

Ak dlžník zároveň v čase t+1 úspešne predá ním vytvorené statky (v našom prípade elektrinu) za zlato, stane sa to, že splatí istinu a úrok (vysporiada vzťahy vo vrchnej vrstve v zlate) a zabezpečí tak kúpnu silu vráteného zlata. Čo by sa stalo ak by dlh nesplatil? Znamenalo by to, že elektrinu nedokázal predať, pretože po nej nie je dopyt a zároveň na výrobu elektriny „minul“ nakúpené kapitálové statky (v čase t), ktoré ako sme si povedali vznikli v minulosti (v čase t – 1). Kúpna sila zlata, ktoré sa z obehu samozrejme nestratilo, by tak v čase splatenia dlhu (t+1) relatívne klesla. Minimálne o ekonomickú stratu spôsobenú neproduktívnou ekonomickou činnosťou – použili by sa stroje, materiál a iné kapitálové statky na výrobu elektriny, ktorú nikto nechce. Kúpna sila zlata by vtedy samozrejme relatívne klesala. V spodnej vrstve boli nesprávne použité statky. Vznikla by tzv. podnikateľská chyba. Ak je však náš výrobca elektriny úspešný, aj vrátené zlato zvyšuje relatívne svoju kúpnu silu.

Kúpna sila zlata bola teda v minulosti odvodená od toho, ako sa ľuďom darilo v komodite „zlato“, vyjadrovať a obsluhovať dlh; t.j. istinu a úrok. Zvolenie nejakej komodity za peniaze súviselo s relatívnou flexibilitou danej komodity. Pod pojmom relatívna flexibilita mám na mysli to, ako rýchlo/pomaly bolo možné pridať/odobrať dodatočnú jednotku zlata do obehu. Ako si ukážeme nižšie, toto pridávanie alebo odoberanie je kľúčové pre správne vyjadrovanie zmien úrokovej miery. Zlato nikdy rigidné nebolo a ani nebude. A práve to umožňovalo ľuďom prostredníctvom zlata reflektovať dlh a úrokovú mieru; t.j. perfektne vyjadrovať dohodnuté dlžnícke vzťahy v druhej vrchnej vrstve statkov[9]. Tak ako na všetkých ostatných trhoch, aj v prípade peňazí je flexibilita reakcie na zmeny dopytu a ponuky po peniazoch, ktoré majú sprostredkovať novú dlhovú výmenu prospešná. A všade tam, kde je táto prirodzená flexibilita nejakým spôsobom ovplyvňovaná alebo obmedzovaná, či už na strane ponuky alebo dopytu, to má dopad na správnu alokáciu zdrojov[10].

Ťažba zlata a zmeny dopytu po zlate ako peniazoch. Reflexia úrokovej miery.

Reflexia úrokovej miery je pojem, ktorý si mnohí ľudia nevedia predstaviť. Práve tu sa zároveň nachádza kľúčový argument, ktorý zamedzuje byť BTC peniazmi. Zvýšme teda ostražitosť. Úrok vyjadrujeme dnes v peniazoch. Niekomu sa dokonca môže zdať, že úrok je peňažným fenomén. Nie je. Úrok je samostatný hodnotový fenomén výmeny v čase[11]. Čo to znamená? Úrok nie je odvodený od množstva úspor, nie je funkciou kapitálu a nie je ani odvodený od peňazí. Je fenoménom dohody. Dohody vo vrchnej vrstve. V peniazoch ho len vyjadrujeme. Dobré peniaze ho musia dobre vyjadrovať. Práve to vyžaduje niekedy flexibilne pridať novú komoditnú peňažnú jednotku do obehu alebo ju flexibilne odobrať a nevyrobiť. To, že je úrok samostatný fenomén výmeny a nie je fenoménom peňazí si je možné uvedomiť tak, že si po prvé predstavíme úrok mimo peňažnú ekonomiku. Úrok v nej bude rovnako existovať. To značí, že úrok nie je od peňazí závislý. Ak požičiam niekomu napr. motyku na jar, a on mi ju na jeseň vráti (istina) a k tomu pridá 10 jabĺk (úrok), tak vyjadrím úrok za požičanie motyky v jablkách. Úrok pýtam napr. preto, lebo som od jari do jesene nemohol používať motyku ja; nemohol som ňou uspokojovať svoje potreby. Ako vidíme, úrok nie je fenoménom peňazí. Existuje aj mimo peňažnú ekonomiku. Rovnako to platí, ak si situáciu predstavíme už v peniazoch. Na jar požičiam 100 uncí zlata a niekto mi na jeseň vráti 110 uncí zlata (100 istina a 10 úrok). Úrok je aj v tomto prípade odmena za to, že som nemohol používať 100 uncí zlata od jari do jesene. Úrok, veľmi zjednodušene, súvisí v princípe s nemožnosťou používať nejaký statok v čase za to, že neskôr v budúcnosti môžem používať na uspokojenie svojich potrieb viac statkov (v nepeňažnej ekonomike sú to napr. naše jablká, resp. v peňažnej si za úrok môžem dovoliť kúpiť práve viac statkov ako by som si mohol dovoliť kúpiť len za istinu).

Kedy však ťažiar zlata pridáva do ekonomiky novú jednotku zlata? Rovnako ako ťažiar BTC tak i ťažiar zlata čelí problému, že ak je zlato peniazmi, tak sú v zlate určované ceny (resp. sú ceny od zlata odvodzované). Ťažiar rovnako nevidí pohyby kúpnej ceny zlata (jeho ceny), ktoré by implikovali zmeny dopytu po zlate, čo má vplyv na zmenu ziskovej marže. V prípade zlata však ťažiar dostáva informáciu o vyššom dopyte po zlate sprostredkovane. Informácia o dopyte a potrebe dodať na trh novú jednotku zlata sa tvorí vo finančnom sektore[12]. Vyplýva to z toho, že sa vo finančnom sektore mení úroková miera, ktorá informuje o vyššom / nižšom dopyte po nových výmenách v čase (úverových výmenách). Čo sa vtedy deje?

Dajme tomu, že úrok je pre naše účely ilustratívne na úrovni 5%. Jeho pokles tohto, napr. na 4%, spôsobí vo finančnom sektore rast dopytu po nových (i starých) peniazoch v prípade, že existuje dopyt po starších peňažných zostatkoch zo strany marginálneho holdera zlata a marginálneho podnikateľa. Musíme si uvedomiť, že starší dopyt a ponuka po nových výmenách boli uspokojované predtým pri vyššej úrokovej miere (5%). Dodatočnú novú jednotku teda od ťažiarov zlata žiadajú účastníci, ktorí chcú vo finančnom sektore vykonať novú dohodu o dlhu.

Ešte raz si však zopakujme. Zmeny úrokovej miery nie sú závislé od množstva zlata na trhu. Množstvo zlata je na slobodnom trhu dodané, až vtedy ak klesá úrok. Nie skôr. Úrok nie je totižto cenou peňazí; úrok je v peniazoch vyjadrovaný[13]. V princípe je pri poklese úrokovej miery vlastník kapitálových zdrojov (existujúcich uspor, statkov) ochotný z nejakého dôvodu alokovať tieto zdroje aj do ekonomických projektov, ktoré ponúkajú nižšiu úrokovú mieru, aká bola pred jej poklesom. V peňažnej ekonomike, peniaze len slúžia na sprostredkovanie tejto ekonomickej dohody a na vyspelých dnešných trhoch je celý úkon dokonca sprostredkovaný finančnými inštitúciami, t.j. podnikateľmi špecializujúcimi sa na výmenu statkov v čase – finančnými inštitúciami. V prípade, že existuje slobodný bankový sektor, bez politických zásahov, tak aj na tomto trhu finančné inštitúcie výšku úrokovej miery objavujú v konkurenčnom procese. Hľadajú jej správnu výšku. A robia pritom identické podnikateľské omyly aké robí akýkoľvek iný podnikateľ na iných trhoch. A je to práve konkurencia, ktorá celý proces vylepšuje a zefektívňuje.

Zvýšený dopyt po dodatočnej úverovej výmene prejavujúci sa poklesom úroku, zvyšuje dopyt po novej jednotke zlata. To mení relatívnu ziskovosť marginálnej bane (tá predtým na trh nedodávala žiadne zlato), ktorá dodá na trh novú jednotku zlata oproti predchádzajúcemu stavu. A to preto, lebo jej relatívne klesnú náklady. Zjednodušene si to vieme predstaviť nasledovne. Predpokladajme, že kúpna sila zlata ostáva zachovaná vzhľadom na to, že minulý ekonomický proces, ktorého výsledkom je dnešné vybavenie statkami je úspešný. Zlato vtedy nestráca kúpnu silu. Dlh, ktorý zlato sprostredkovalo v minulosti, bol obslúžený. Ak je v spoločenstve 5 % úroková miera tak platí, že zisková je baňa, ktorá dokáže na trh dodať pri nákladoch 100 uncí zlata viac ako 105 uncí zlata. Bane, ktoré produkujú pri nákladoch 100 uncí menej alebo 105, nie sú produktívne a neťažia. Je to preto, že v minulosti vyťažené zlato je stále v obehu. A 5 % úrok implikuje, že vlastníci už existujúceho zlata sú ochotní požičať svoje existujúce zlato, ktoré bolo vyťažené niekedy v minulosti, za 5%[14]. A ak požičajú zlato vlastníkovi zlatého ložiska, ktorý použije požičané zlato na ťažbu, tak vlastník ložiska zlata musí vyprodukovať minimálne viac ako 5% toho, čo mu vlastníci existujúceho zlata požičali. Ak však úroková miera klesne na 4 %, tak sa ziskové stanú všetky marginálne bane, ktoré pri nákladoch 100 uncí dokážu vyprodukovať viac ako 104 uncí zlata. To relatívne zvýši intenzitu celkového pridávania zlata na trh[15].

Dodanie dodatočnej peňažnej jednotky na trh dostáva vtedy dopyt po dodatočnej úverovej výmene viac do ekvilibria a to preto, lebo inak by vlastníci staršieho zlata (v minulosti vyťaženého) mohli špekulovať na vyššiu úrokovú mieru, ktorá je v zlate určovaná. Napr. by stále požadovali 5%, pričom trh odhaduje, že 4 % sú v poriadku. Holderi existujúceho zlata to však nemôžu urobiť vzhľadom na to, že na trhu pribudne nová jednotka zlata z marginálnej bane. V princípe sú holderi zlata konkurenciou držaní v šachu. Nemôžu si dovoliť urobiť hocičo.

Samozrejme stále platí, že od správneho odhadu potreby zrealizovania dodatočnej úverovej výmeny pri nižšom úroku potom samozrejme vyplýva i budúca kúpna sila takto pridanej dodatočnej peňažnej jednotky na trh. Nie je náhoda, že si ľudia vyberali pre sprostredkovanie dlhu v čase niečo, čo je relatívne vzácne a čo vyjadruje význam a náročnosť daného odhadu. Zlato. V prípade, že je na základe nového zlata zrealizovaná a odhadnutá marginálna dlhová výmena úspešná, čo však zistíme až neskôr v čase, tak nová pridaná dodatočná peňažná jednotka zlata ďalej v ekonomickom procese úspešne sprostredkovala alokovanie kapitálových zdrojov, a dodatočnej peňažnej jednotke je pripisované hodnotové ážio (rast kúpnej sily); v prípade neúspechu hodnotový diskont (pokles kúpnej sily). Jednoducho to závisí aj od úspešnosti/neúspešnosti dohody o dlhu vo vrchnej vrstve vzťahov.

Situácia je samozrejme opačná v prípade rastu úrokovej miery; rast úrokovej miery implikuje, že dodatočná úverová výmena môže nastať len za podmienky vyššieho úroku. V princípe je vtedy vlastník kapitálových zdrojov (uspor) ochotný z nejakého dôvodu alokovať tieto zdroje len do tých ekonomických projektov, ktoré ponúkajú vyššiu úrokovú mieru, ako bolo pred jej zvýšením. Vtedy odchádza z trhu baňa, ktorá napr. dokáže vyprodukovať pri 100 unciach nákladov, menej ako 106 uncí zlata, v prípade, že sa na trhu zvýšila úroková miera napr. z 5 % na 6%. Vtedy existujúca ťažba zlata zabezpečuje to, aby vlastníci staršieho zlata, nevytlačili výšku úrokovej ešte viac nad 6%, ale aby bola výška úrokovej miery stále správne reflektovaná.

Ako vidíme, pridávanie a odoberanie peňažných jednotiek, zlata, z trhu, je závislé od vývoja úrokovej miery. Rovnako je tu zabezpečené to, aby si nemohol holder existujúceho zlata robiť čo chce. A kúpna sila zlata, t.j. čo si za zlato kúpime, je odvodená od toho, aké druhy ekonomických projektov na dlh zlato sprostredkuje vo vrchnej vrstve vzťahov. Pozeráme sa teda na poprepájaný mechanizmus, kedy od dlhu vyjadreného v peniazoch závisí ekonomická činnosť, ktorá produkuje nejaké statky, ktorá ak je úspešná, zas spätne vplýva na kúpnu silu peňazí. A takto dookola a v princípe donekonečna v čase. Jediné čo sa mení je, že niektoré činnosti nie sú už realizované na individuálnej báze, ale na podnikateľskej, inštitucionálnej, báze, kedy vrchnú vrstvu vzťahov koordinujeme ako ľudstvo prostredníctvom bankového sektora. Ten musí byť samozrejme čo najviac slobodný a musí v ňom byť konkurencia. Inak hapruje celý systém.

 

A teraz späť k BTC a nášmu kľúčovému argumentu.

Rigidita BTC zamedzuje vyššie popísanej flexibilite, ktorú má naopak zlato. Jednak je BTC pridávaný v priemere každých 10 min, presne určeným spôsobom, a po určitom čase nebude pridávaný vôbec. Marginálny ťažiar BTC nemá ako flexibilne reagovať na potenciálne zmeny úrokovej miery. Z definície systému, ktorým BTC je. Môžeme si to vysvetliť aj takto:

1) Rigidnosť BTC je problém pre výmenu v čase (dlh). Ako sme si ukázali, úrok je samostatný fenomén dlhovej výmeny dohadovanej vo vyššej vrstve, ktorý v peniazoch vyjadrujeme. Peniaze si vyberáme aj podľa toho, ako flexibilne sa dá nimi sprostredkovať dlh – výmena v čase. Ak by sme uvažovali o BTC ako o peniazoch, spôsobovalo by to, že holder už existujúceho vyťaženého BTC, by mohol pri prípadnom požičiavaní BTC špekulovať na vyššiu úrokovú mieru, ako by bola generovaná na trhu v prípade používania iných peňazí, ktoré sú relatívne flexibilnejšie. Ako sme i ukázali, v  prípade sound money (zlata), je táto potenciálna hrozba zo strany holdera zlata, t.j. hrozba snažiť sa umelo zvyšovať úrok, eliminovaná novým pridaním novej peňažnej jednotky do obehu marginálnou baňou na zlato, ktorá sa vtedy stáva ziskovou a vyťaží dodatočnú jednotku zlata. Tým je v prípade zlata správne reflektovaná úroková miera. V prípade BTC nie je táto flexibilita z definície nastavenia celého systému možná. A keďže dlhové výmeny potrebujeme – budujeme cez ne tzv. efektívne produkčné štruktúry vyžadujúce čas (to sú továrne, R&D, automatizácia a pod. – všetko čo zvyšuje efektívnosť produkcie) – a úrok je súčasťou týchto výmen a BTC ho nemôže správne reflektovať, BTC nebude nikdy dobrovoľne zvolený ako peniaze.

2) Druhý spôsob uvedomenia si tohto problému je možné cez nasledovnú hypotetickú predstavu. Predstavme si situáciu, že všetci vlastníci BTC požičajú všetkých 21 mil. existujúcich BTC. Odhliadnime od toho, či sú nejaké stratené alebo ako veľmi reálny je tento scenár; nemení to zmysel argumentu. Ak by všetci požičali už vyťažené BTC naraz (veritelia), neexistuje spôsob, ako vrátiť veriteľom to, čo požičali a plus k tomu pozitívny úrok. Jedine je vtedy možné uvažovať s negatívnym úrokom, ktorý by však odrádzal veriteľov požičiavať BTC.

BTC by ako peniaze inými slovami doslova rozbíjal časovo náročné produkčné štruktúry, ktoré v ekonomickom spoločenstve zvyšujú efektívnosť produkcie statkov. BTC by pôsobil rovnako negatívne na ekonomiku ako pôsobia hyperinflačné meny. Hyperinflačné meny majú identicky zlú monetárnu politiku ako má BTC. Len v opačnom nastavení. Kým hyperinflačné meny spôsobujú rozpad produkčnej štruktúry zo strany veriteľov – vlastníkov kapitálových statkov (hyperinflačné meny si nevyberajú pre sprostredkovanie dlhovej výmene veritelia a preto sa rozpadá produkčná štruktúra), rigidný BTC by spôsoboval rozpad produkčnej štruktúry zo strany dlžníkov (rigidný BTC by si pre sprostredkovanie dlhovej výmeny jednoducho nevybrali potenciálni dlžníci – podnikatelia a preto by sa rozpadla produkčná štruktúra). Šialená monetárna politika centrálnej banky pri hyperinflácii, je len nahradená „šialenou“ monetárnou politikou v prípade Bitcoinu[16].

 

Záver

V článku sme si preukázali, že BTC nie je mena. A nemôže byť ani komoditnými peniazmi. Nedokáže mať kúpnu silu sám o sebe na rozdiel od zlata. Nedokážeme ho používať pri sprostredkovaní dlžníckych vzťahov. Scenáru zániku BTC kvôli tomu, že by sa stal peniazmi, sa však nie je nutné obávať. Stačí si uvedomiť, že BTC a každá iná kryptomena je „len“ technológiou založenou na základe transparentnej a zdieľanej (nikým nespravovanej) účtovnej knihy. Počin, ktorý ľudstvo nejako využije. Možno aj k lepším bankovým produktom, t.j. konkurenčným slobodným menám. Ale to je už iná téma. Avšak cena účtovnej jednotky / tokenu tejto technológie = BTC alebo inej možno niekedy aj lepšej technológie (maidesafe??), bude vždy odvodzovaná od peňazí / mien. Samozrejme podľa toho, ako užitočná táto technológia pre ľudstvo bude. Odvodenie ceny od peňazí a mien umožní tejto technológii zároveň existovať a zachovať svoje zaujímavé charakteristické vlastnosti ako je decentralizácia, nemennosť zápisu, či jej samotná existencia. BTC dnes funguje a fungovať vždy bude len preto, že má cenu odvodenú od USD alebo inej meny. A len preto sa dá ním i zaplatiť (lebo prenáša hodnotu USD) a len preto ho dnes ťažiari ťažia.

Zabudnime na to, že BTC je novými peniazmi, resp. že sú to najlepšie peniaze aké ľudstvo dodnes vynašlo. Nie sú a nikdy nebudú. Zo svojej podstaty.

———————————–

Matúš Pošvanc, 18.8.2018 bola uverejnená pôvodná verzia článku. Článok bol upravený, doplnený a finálne spresnený dňa 27.08.2019

„Bublinológia“ a viera v kúpnu silu BTC

Ako sme si ukázali v článku „Čo by sa stalo, ak by bol Bitcoin peniazmi? Zanikol by“, Bitcoin, na rozdiel od zlata, nemá ako získať svoju kúpnu silu samostatne. Už na základe daného článku je jasné, že BTC nemôže byť peniazmi. Dnes však existuje u niektorých ekonómov presvedčenie, že kúpna sila peňazí je odvodená od viery v to, že nejaký statok je alebo nie je peniazmi. Dokonca má ísť o to, že peniaze sú nejaká bublina, ktorá vždy nakoniec praskne. Pracovne nazývam danú teóriu „bublinológia“, resp. „ekonomické šarlatánstvo“, vzhľadom na argument viery v peniaze. Jedná sa o používanie objektivizmu pri vysvetľovaní kúpnej sily peňazí[17]. Peniaze majú mať ako statok sám o sebe kúpnu silu. Každý iný statok dopytujeme kvôli jeho úžitku, ktorý nám prináša, a jeho hodnotenie je odvodené od toho, čo si o statku subjektívne myslíme v zmysle uspokojovania našich potrieb. V tejto teórii však peniaze dopytujeme vraj len preto, lebo ich vieme a vlastne chceme vymeniť a chce to zároveň každý. Peniaze nemajú úžitkovú hodnotu. Nedajú sa zjesť, nedajú sa spotrebovať. Máme ich len na výmenu. A práve v ich vymeniteľnosť každý verí. Ak vieru stratíme, stratia peniaze i kúpnu silu. Kúpnu silu podľa tejto teórie jednoducho peniaze objektívne majú. Veríme v ňu. A vieru v ich vymeniteľnosť potrebujeme preto, aby sme vedeli vysvetliť, odkiaľ sa ich vymeniteľnosť berie[18].

V rámci tejto argumentácie je prisúdenie kúpnej sily peňazí založené na odhadovaní ich kúpnej sily smerom do budúcnosti, od čoho je odvodzovaná kúpna sila dnes. Znamená to, že ak veríme, že peniaze budú mať v budúcnosti nejakú kúpnu silu (veríme, že si niečo za peniaze budeme vedieť kúpiť), tak od tohto je odvodená ich kúpna sila dnes. Ak by sme si mysleli, že peniaze nebudú mať v budúcnosti kúpnu silu, tak by sme ich ani dnes nechceli. Viera by sa stratila.

Kúpna sila je v tejto teórii závislá od dvoch základných premenných. Prvou je dopyt po držaní zostatkov peňazí a druhá je odhad riedenia kúpnej sily peňazí závislý od počtu novo pribúdajúcich peňažných jednotiek v ekonomickom systéme. Fundamentálne je však všetko odvodené od toho, že veríme, že peniaze vymeníme. Ak vieru stratíme, neexistuje ani dopyt po držaní peňažných zostatkov a ani anticipácia kúpnej sily na základe počtu monetárnych jednotiek v obehu. Ak neveríme v kúpnu silu, peniaze sú bezcenné. Preto títo autori tvrdia, že bublina okolo peňazí spľaskne. Odtiaľ moje pomenovanie „bublinológia“.

Prvá premenná má ovplyvňovať kúpnu silu nasledovne. Čím je zo strany ľudí vyšší dopyt po držaní peňažných zostatkov, tým viac rastie kúpna sila. Môžeme si to predstaviť tak, že ak máme celkovo 1000 jednotiek nejakých peňazí, tak ak 500 jednotiek niekto drží doma pod vankúšom, tak zvyšných 500 jednotiek, ktoré kolujú, spôsobujú celkovo vyššiu kúpnu silu všetkých peňazí; zvyšujú kúpnu silu aj tých 500 jednotiek, ktoré držíme pod vankúšom. A to preto, že používame v obehu len 500 jednotiek. Rastúca kúpna sila je však z opačného pohľadu pokles cien ostatných statkov. Pokles cien statkov má podľa tejto teórie spätne zabezpečiť, že vyšší dopyt po peniazoch zo strany holdera má byť automaticky vyrovnávaný zmenou kúpnej sily, čo má motivovať holdera znížiť držanie peňazí a nakupovať, t.j. uspokojiť novo nakúpenými statkami jeho ďalšie potreby. Motivovaný má byť preto, lebo keď stiahol peniaze z obehu (držal ich), ich kúpna cena stúpla, čo je ale z opačného hľadiska pokles cien. A sú to práve nižšie ceny, ktoré motivujú holdera zas ku kúpe statkov. Kúpou ale dáva do obehu opäť svoje doteraz držané peniaze. To spôsobí, že kúpna sila peňazí sa zas zmení a trh sa dostane do rovnováhy.

Druhá premenná ovplyvňujúca kúpnu silu peňazí v tejto teórii má byť spojená s množstvom nových peňazí. Platí jednoduchá premisa: ak pridám do obehu nové peňažné jednotky, spôsobí to, že sa zníži kúpna sila všetkých peňažných jednotiek. Ak máme teda v ekonomike 1000 jednotiek a 500 z nich niekto drží a v ekonomike sa navýši celkový počet jednotiek na 2000, pričom 500 z nich niekto drží, tak sa úmerne danému navýšeniu má zmeniť celková kúpna sila peňazí. Nedeje sa to síce rovnomerne, ale nakoniec sa tak udeje. Rovnomerne sa to nedeje preto, lebo k novým peniazom sa ich noví majitelia dostávajú postupne a až postupne ich alokujú do ekonomického systému. Efekt nových peňazí a vyšších cien sa teda prejaví až postupne.

Ak by táto teória platila[19], tak potom argumentácia okolo BTC ako peniazoch je stručne taká, že čím viac budú ľudia používať BTC ako prostriedok výmeny aj keď je jeho cena zatiaľ dnes odvodená od USD a čím viac bude používanie BTC rozšírené, tým viac má potenciál stať sa peniazmi. Až v jednom momente (neskôr v budúcnosti) „zabudnú“ ľudia na staršie peniaze, napr. USD, alebo okolnosti motivujú ľudí opustiť USD (fiat meny skolabujú) a začnú používať to, čo sa stalo medzitým najrozšírenejšie, t.j. BTC. Všetky ceny (vstupov i výstupov) budú odvtedy určované len a len v BTC. A BTC sa stane hypoteticky peniazmi.

Pristúpme na túto argumentáciu a akceptujme, že kúpna sila peňazí je závislá od viery v peniaze samotné. Jedná sa síce o zlú teóriu, no pre poctivosť tu vedenej argumentácie, predpokladajme, že je predsa len správna. BTC sa doslovne zázrakom stane peniazmi. Bum. A bude to. Čo by sa potom stalo? V článku si ukážeme, že výsledok by bol ten, že skolabuje ťažba, t.j. jeden zo základných pilierov Bitcoinovej siete. A BTC zanikne. Nebude existovať nikto, kto bude overovať transakcie; t.j. ťažiari (tzv. mineri) stratia ekonomickú motiváciu ťažiť. Otázka je, že prečo?

Kým v článku „Čo by sa stalo, ak by bol Bitcoin peniazmi? Zanikol by“, som poukazoval na to, že BTC nebude mať kúpnu silu sám o sebe, pretože nevie sprostredkovať dlhovú výmenu, tak v tomto dodatku k danému článku už predpokladáme, že kúpna sila BTC existuje. Nie je odvodená od sprostredkovania dlhu. Veríme v ňu. Bodka. Akonáhle existuje kúpna sila BTC, ťažiari nemajú problém určiť svoje náklady. Ako však uvidíme, ťažiarom to bohužiaľ nepomôže.

Predpoklady argumentácie o zániku BTC aj v prípade, že by BTC mal kúpnu silu založenú na viere

  1. V prvej rade predpokladajme, že USD a iné meny nepoužívame. Ako peniaze používame BTC. USD neexistuje.
  2. Ako sme videli v prípade Bublinológie, kúpna sila je odhadovaná aj na základe pridávania nových peňažných jednotiek do obehu. V prípade BTC je samozrejme táto premenná irelevantná. Počet je po určitom čase jednoznačne daný a nemenný[20].
  3. Zmenu kúpnej sily však bude priamo ovplyvňovať dopyt po držaní peňažných zostatkov a vzhľadom na predpoklad č.1 je to už len dopyt po držaní BTC. Čím je úroková miera vyššia, tým menej sú holderi motivovaní držať BTC a naopak. Úroková miera a tým i kúpna sila by však mala byť v kontexte Bublinológie relatívne stabilizovaná. Nemení sa totižto celkový počet jednotiek BTC v ekonomickom systéme. Mení sa len dopyt po ich zostatkoch, ktorý je riadený úrokovou mierou a zmenami cenovej hladiny, čo má spätne pôsobiť ako proti-sila na vyrovnávanie kúpnej sily. Kúpna sila je preto pre ťažiarov, ktorí ťažia BTC neutrálnou veličinou.
  4. Z tohto hľadiska je primárnym dôvodom zmien cien v ekonomickom systéme dopyt a ponuka statkov. To inými slovami znamená, že sa ceny elektriny, datacentier, režijných nákladov a všetkých iných statkov menia len v závislosti od ponuky a dopytu po daných statkoch ako takých a nie v závislosti od zmien kúpnej sily BTC. Ak potom napr. stúpa ponuka elektriny, tak klesá jej cena v peniazoch. Alebo ak stúpa dopyt po stavebníkoch, tak stúpa ich cena v peniazoch. A naopak samozrejme. Cenové pohyby sú spôsobované len podnikateľskou aktivitou a spotrebiteľskými náladami, ktoré sa následne prejavujú v tom, či ekonomika rastie, klesá alebo stagnuje. To spôsobí, že ťažiari BTC budú samozrejme vyhľadávať oblasti s relatívne nižšími nákladmi na ťažbu, kam sa bude i ťažba presúvať. Premenná v podobe v podobe vyhľadávania nižších vstupných nákladov je v kontexte našej argumentácie preto neutrálnou veličinou. Nemá vplyv na to, či sa bude alebo nebude ťažiť. Tažiť budú podnikatelia v tejto oblasti za čo najmenších nákladov.
  5. Charakter ekonomiky je pre našu diskusiu rovnako neutrálny. Nezáleží, či je ekonomika rastúca, klesajúca alebo stagnujúca. Typ ekonomiky nemá z hľadiska ťažby peňazí vplyv. Po prvé neplatí, že kúpna sila BTC musí rásť v prípade rastúcej ekonomiky, klesať v prípade klesajúcej ekonomiky a stagnovať v prípade stagnujúcej ekonomiky. Peniaze nemajú kúpnu silu vyjadrenú celkovou početnosťou statkov v ekonomickom spoločenstve. Statkov je v ekonomickom spoločenstve vždy viac, ako je vyjadrených v peniazoch. Peniaze sprostredkovávajú len výmenu, t.j. len výmenu určitej časti všetkých existujúcich statkov za peniaze. Peniaze majú kúpnu silu odvodenú v tejto teórii od počtu ich jednotiek a dopyte po ich držaní. Po druhé, typ ekonomiky je identický pre každého účastníka na trhu. Každému účastníkovi na trhu v rastúcej ekonomike s identickou monetárnou zásobou klesajú ceny, v klesajúcej stúpajú a v stagnujúcej sú rovnaké. Typ ekonomiky je z tohto hľadiska neutrálna veličina. Platí to i z hľadiska ťažiara. A to preto, lebo ani ťažiar sa nedostáva k novým vyťaženým jednotkám BTC, ktoré by predtým neexistovali ako prvý. Platí predpoklad č.2. Ťažiar získava už existujúce peňažné jednotky, ktoré sa len prerozdeľujú a on si berie svoju províziu. Distorzné efekty súvisiace s tým, že ten, kto získa novú peňažnú jednotku ako prvý, pri BTC neplatia. Rovnako platí predpoklad č.3 a č.4. Zmeny kúpnej sily smerujú do rovnováhy. To značí, že v rastúcej ekonomike len relatívne rastie kúpna sila, klesajúcej len relatívne klesá kúpna sila a v stagnujúcej je identická pre každého v ekonomickom spoločenstve. Relatívne z toho dôvodu, pretože nie každý musí napr. v rastúcej ekonomike preferovať vyššiu spotrebu statkov vzhľadom na pokles ich cien a naopak to platí v klesajúcej ekonomike. Podnikatelia zároveň na prípadný pokles alebo rast cien neustále reagujú. A aj ťažiari BTC.
  6. Peniaze neslúžia len na kúpu vecí (t.j. kúpim si za peniaze zmrzlinu, traktor, kolobežku, tu a teraz), ale i na výmenu v čase (dostanem istinu dnes a splatím istinu a úrok neskôr). Boli by teda aj tzv. unit of account. A ak má BTC kúpnu silu, t.j. veríme v ňu, a peniaze používame aj na sprostredkovanie dlhu, tak musíme BTC používať i v dlhovej výmene. Ak má byť BTC peniazmi tomu sa jednoducho nevyhneme! V BTC musí teda i v tomto predpoklade a v tejto zlej teórii, vyjadrovať úrokovú mieru. Fenoménu úroku sa ani pri predpoklade o viere v peniaze nezbavíme. To, čo je v tejto teórii iné, je prístup k tomu, čo je úroková miera. Tá je v tomto prípade závislá od tzv. časovej preferencie, kedy preferujeme 1 BTC dnes pred 1BTC v budúcnosti, resp. za to, že preferujeme BTC v budúcnosti požadujeme úrokovú mieru. Takto definovaná koncepcia úroku obsahuje viacero chýb[21]. Kritiku danej koncepcie popisuje v inom článku[22]. Pre naše účely však postačuje uvedomiť si, že komplikovanejšie produkcie vyžadujú cudzie financovanie a vyžadujú splatiť istinu a úrok. BTC ťažba by rovnako komplikovanejšou a špecializovanou produkčnou štruktúrou určite bola.
  7. Ďalším predpokladom, s ktorým musíme rátať je charakter BTC. Charakter BTC je úplne iný, ako v prípade všetkých ostatných statkov. V prípade, že by sa na základe viery stali peniazmi kokosové orechy, soľ, koža, či iné statky (tieto statky boli ako peniaze i reálne používané[23]), ktoré by zároveň nejakým zázrakom boli už vyrobené a zároveň by platilo, že sa nedajú z akéhokoľvek dôvodu pridať ich nové jednotky do ekonomického spoločenstva, tak ich výrobcovia by z princípu veci zanikli. Nikto by ich už nevyrábal, lebo by sa to nedalo. Dané statky by len boli. Na rozdiel od takýchto statkov je však BTC iné. Na existenciu BTC stále potrebujeme ekonomickú činnosť. BTC nemôže len byť, ako sú iné hmatateľné statky. BTC musí byť stále ťažený, pokiaľ chce existovať. Inak nemá žiaden zmysel.
  8. Ďalší predpoklad je ten, že si musíme uvedomiť, že v prípade BTC raz budú vyťažené v princípe všetky relevantné jednotky BTC. Nové nepribudnú[24]. Zisk ťažiarov môže byť teda založený len a len (!) na redistribúcii už existujúcich jednotiek BTC. Na základe poplatkov v BTC. Koláč sa nezväčšuje, len sa delí.
  9. Keďže ťažiari môžu po vyťažení posledného relevantného počtu BTC žiť jedine z poplatkov a keďže platí predpoklad č.1, poplatková kapacita BTC, nech je akákoľvek, bude využitá na maximum. Tento predpoklad vyplýva z toho, že množstvo transakcií bude vždy obmedzené z hľadiska decentralizovaného charakteru BTC a maximálne využívanie implikuje i používanie BTC ako peňazí.
  10. Nominálna výška poplatku v BTC a súvisiace rozhodovanie ľudí pri používaní BTC ako peňazí na základe nominálnej výšky poplatku v BTC (máme predpoklad, že USD nemáme) je nutné považovať za neutrálne, resp. pre našu argumentáciu irelevantné. BTC by ako peniaze slúžil veľmi pravdepodobne len v zmysle settlement vrstvy. Nad BTC by existovala LN vrstva (lightning network), v ktorej je množstvo transakcií v princípe neobmedzené a poplatky by boli relatívne nízke, pričom by platilo, že v LN vrstve sa akoby ľudia skladajú na poplatky v settlement vrstve BTC. Cenu poplatkov v LN vrstve by zároveň mohlo ešte ovplyvňovať rozhodovanie klientov realizovať settlement v rôznych časoch, čo by malo za výsledok to, že tie transakcie, u ktorých prebieha settlement častejšie sú drahšie a naopak. Z tohto vyplýva, že realizácia transakcie pre konečného klienta nemusí byť v nominálnej výške BTC vôbec drahá. Jednak by sa na základnú settlement transakciu v BTC vrstve skladali viacerí a jednak by si ľudia mohli slobodne vyberať aj časové hľadisko settlementu, kedy by settlement raz za hodinu bol o niečo drahší ako settlement napr. raz za mesiac. Nominálna výška poplatkov z hľadiska klientov nie je jednoducho pre našu argumentáciu rozhodujúca.
  11. Posledný a kľúčový predpoklad je však nasledovný. Daný predpoklad je celkom známy v bitcoinovej komunite a pochádza od autora knihy „Bitcoin Standard[25]“. Parafrázujem: čím viac ľudia dopytujú BTC ako tzv. store of value, vzhľadom na to, že je ho obmedzené množstvo, tým viac jeho cena (v USD) rastie. A čím viac jeho cena rastie, tým viac sa stáva jeho mining ziskový (v USD) a tak sa ho ľudia snažia viac ťažiť. To však nevytvára viac BTC, len vyššiu hasrate, čo znamená vyššiu bezpečnosť siete, čo zas spätne zvyšuje dopyt po tom, že BTC je ešte lepší store of value[26].

Prečo by BTC zanikol, ak by bol peniazmi a to aj v prípade, že by BTC mal kúpnu silu založenú na viere?

V prípade ťažby BTC platí to isté, čo sme si popísali v prípade ťažby peňazí = zlata. Ak je úroková miera 5 % a ťažiar ťaží komoditu, v ktorej vyjadrujeme úrok, tak pri nákladoch 100 BTC je ťažiar v zisku v prípade, ak dokáže vyťažiť viac ako 105 BTC, ale už len na poplatkoch; poplatok zároveň nemôže zvýšiť svoju cenu v USD, to už nemáme, máme len BTC, v ktorom sú všetky ostatné ceny určované. To značí, že existuje nejaké množstvo BTC v obehu a tie sa musia redistribuovať aj medzi ťažiarov za to, že overia transakcie a sieť bude mať relevantnú hashrate.

Platí zároveň, že dodatočná jednotka investovaného BTC neprináša dodatočnú jednotku v podobe vyššieho výnosu. Pri BTC sa zvyšuje vtedy jedine hasrate, ktorá spôsobuje dokonca opak – relatívne nižší priemerný výnos na dodatočne investovanú jednotku BTC do ťažby. Uvedené by viedlo k jedinému. Konkurencia ťažiarov nevyhnutne spôsobí, že výnos z ťažby bude vždy na úrovni nula. Nejedná sa tu o nejaký teoretický predpoklad o dokonalej konkurencii. Uvedomme si, že každý iný sektor ekonomiky je schopný novými investíciami do produktívnejších metód výroby zabezpečiť svoju vyššiu výnosnosť a to cez vyššiu produktívnosť, nižšie ceny a tým vyšší predaj počtu statkov. Uvedomme si, že v každom inom sektore ekonomiky môže podnikateľ objavovať túto vyššiu mieru produktivity. V prípade BTC však vyššia miera efektivity v podobe: napr. lepší hardware, nižšia cena elektriny, lepšie spôsoby chladenia, znižovanie marže, zmeny kódu a pod., nespôsobuje vyššie nominálne výnosy v BTC v odvetví ťažby ako celku. V oblasti ťažby BTC, aj keď nastanú akékoľvek podnikateľské objavy, nezmení to nič na fakte, že po určitom období boli už všetky BTC vyťažené. V každom inom sektore, sa môže inými slovami zväčšovať koláč, ktorý sa prerozdeľuje aj medzi viac podnikateľov. V sektore ťažby BTC nie. Koláč bude rovnaký. Ťažiari zároveň nemôžu v tomto prípade odmietať transakcie s nižšími poplatkami v BTC. Len od poplatkov závisí ich tržba. Boli by nevyhnutne tlačení režijnými nákladmi. V takto fungujúcom systéme, kedy je výška poplatkov určená v BTC (a nie USD).

  1. A) Konkurencia, B) znižujúci sa výnos na investovanú jednotku kapitálu, C) nemožnosť pridať dodatočnú jednotku a D) princíp získavania výnosov len na základe prerozdeľovania, E) nutnosť úhrady minimálne režijných nákladov, čo implikuje, že ťažiar musí vziať akýkoľvek poplatok, musí nevyhnutne viesť k tomu, že výška poplatkov bude buď na úrovni úrokovej miery, alebo dokonca pod ňou. A to by spôsobovalo krach ťažiarov, ktorí financujú svoj projekt na dlh, resp. by ich k tomu viedli náklady obetovanej príležitosti ak by financovali svoje projekty z vlastných zdrojov.

Rozhodnutie sa pre BTC ako peniaze by malo však ďalšie neželané dopady. Keďže výnos v odvetví ťažby by bol vždy nulový alebo negatívny, tak výsledkom by bol krach ťažiarov a následná absolútna koncentrácia a centralizácia ťažby. Avšak, ak by aj ostal jediný ťažiar, BTC ako peniazom by to nepomohlo. Vzhľadom na to, že každý dodatočne investovaný BTC do sektora ťažby spôsobuje neustále priemerne nižšie výnosy, úroková miera v tomto sektore by sa tlačila vždy vyššie ako je v iných sektoroch ekonomiky. Dôvodom je nevyhnutnosť rizikovej prirážky súvisiacej s klesajúcim výnosom jednotky investovaného kapitálu. To by spôsobovalo, že sektor ťažby by na jednej strane stále lákal nové a nové investície, ktoré by stále krachovali, avšak rovnako by sa to dialo na úkor iných sektorov ekonomiky. Týmto spôsobom by investície do ťažby BTC spôsobovali rozpad produkčnej štruktúry v ostatných sektoroch ekonomiky, t.j. sektoroch, kde pôsobia všetci ostatní podnikatelia. Tie by sa samozrejme uchádzali o kapitálové zdroje. Avšak používať BTC by pre nich znamenalo existenciu neustáleho tlaku zo strany veriteľov na vyššiu úrokovú mieru, čo by pre nich nedávalo zmysel. BTC by preto ako peniaze radšej opustili. Čo naráža na náš základný predpoklad, že si ľudia slobodne vyberú BTC ako peniaze.

Ťažiari by nemohli ťažiť ani v prípade, že by sa neustále zvyšovala kúpna sila peňazí. To značí, že by sme obišli predpoklad č. 3 a 4 a mali by sme rastúcu ekonomiku s neustále rastúcou kúpnou silou peňazí. Vtedy by sa dalo uvažovať nad tým, že aj v prípade nulových alebo negatívnych nominálnych výnosov v sektore ťažby, by sa mohli ťažiari spoliehať na rast kúpnej sily peňazí. To by spôsobovalo, že výnos z ťažby by sa mohol javiť ako ziskový, vzhľadom na relatívny pokles nákladov súvisiacich s rastom kúpnej sily BTC. To je však opätovne problém. Takýto rast kúpnej sily totižto implikuje, že 1 BTC dnes je hodný menej ako napr. 0,99 BTC zajtra; BTC má v čase rastúcu kúpnu silu. Čo spôsobuje opätovne jediné. Načo by ťažili? Nemá to pre nich žiaden ekonomický zmysel a radšej by držali svoje BTC, ktoré by malo v čase získavať vyššiu a vyššiu kúpnu silu bez toho, aby museli vynakladať nejaké ekonomické zdroje a vstupovať do rizika spojeného s týmto podnikaním. Čo by sa však nestihlo udiať, lebo by medzitým BTC zaniklo kvôli tomu, že by ho nikto nechcel ťažiť.

Argumentácia prostredníctvom viery je platná jedine vtedy, ak by sme tvrdili, že ťažiar overuje transakcie dobrovoľne. Bez ekonomických motivácií. Táto úvaha je založená na predpoklade, že ťažiar vynakladá ekonomické zdroje zadarmo, aby zabezpečil existenciu BTC ako peňazí, pretože aj on ich ako peniaze používa a znehodnotil by tak svoje minulé investície. Táto alternatíva súvisí vlastne s dvoma možnosťami dotácie ťažby: verejným dotovaním alebo súkromným dotovaním ťažby BTC. Prípad verejných dotácií asi netreba moc rozoberať. BTC by mal byť totižto slobodnými peniazmi. Ak by malo byť ťaženie závislé od verejných dotácií, aby mohla existovať ťažba súkromných peňazí, jednalo by sa o výrazný paradox. V princípe logický nezmysel. Prípad súkromnej dobrovoľnej dotácie ťažby BTC existoval v začiatkoch fungovania tohto systému. Určite môže fungovať „v malom“ s partiou nadšencov. Avšak predstava, že by mali ľudia vo veľkom a dobrovoľne dotovať nejakú ekonomickú aktivitu, len aby existovalo BTC (ktoré nie je ani peniazmi) a pritom mali omnoho jednoduchšie alternatívy toho, čo si ako peniaze vybrať, je predstava hraničiaca s ešte vyššou mierou ekonomického šarlatánstva, než toho, na akom je založená teória okolo viery v peniaze. Je to holý ekonomický nezmysel. A jedná sa tu už len o hypotetické úvahy o hypotetických úvahách.

Za rovnako naivné je treba považovať argumenty, ktoré tvrdia, že „veď podnikatelia si už nejako poradia, tak ako si vedia poradiť za každých iných okolností a BTC by peniazmi bol. Podnikatelia to predsa nejako vymyslia! Sú inovatívni.“. Odpoveď na tento argument je veľmi jednoduchá. Samozrejme, že by si poradili. Vybrali by si tú najjednoduchšiu a najschodnejšiu alternatívu. Vybrali by si za peniaze niečo iné ako BTC.

Záver dodatku

Čitateľovi je nutné opätovne pripomenúť, že samotná Bublinológia, či teória založená na viere v peniaze, nie je správna. Tento dodatok bol pripravený len v kontexte predpokladu a ukážky toho, že ak by sme aj predpokladali a verili v kúpnu silu BTC, tak skôr alebo neskôr by BTC ako peniaze zanikol. Ľudia by si vybrali za peniaze radšej niečo iné.

———————————–

Matúš Pošvanc, 18.8.2018 bola uverejnená pôvodná verzia článku. Článok bol upravený, doplnený a finálne spresnený dňa 04.09.2019

———————————————————————————–

[1] Cf. with e.g. Can Bitcoin Replace Government-Issued Money? A Debate. Soho Forum. Reason. WWW DOCUMENT <https://reason.com/video/bitcoin-in-every-wallet/>

[2] Jedná sa samozrejme o myšlienkový experiment. Daná situácia nemá prečo v realite nastať. BTC bude mať vždy svoju cenu určenú v peniazoch / menách. Token tejto technológie nebude teda len jediným jedným statkom – peniazmi. Čo je dosť rozšírené očakávanie v bitcoinovej komunite.

[3] Hoppe, H.H. How is Fiat Money possible. The Review of Austrian Economics Vol. 7,No. 2 (1994) p. 54. WWW DOCUMENT <https://mises-media.s3.amazonaws.com/rae7_2_3_3.pdf>

[4] Pozri v Pošvanc, M.: Why gold became money, and water did not. What kind of evolution can we expect to emerge from crypto-technologies? WWW DOCUMENT <https://medium.com/@matus.posvanc/why-gold-became-money-and-water-did-not-971612eb8cfa>

[5] Dnes je táto dohoda zastrešovaná systematicky a inštitucionálne. Bankami a bankovým sektorom.

[6] Trvanie daného štandardu – dohody je veľmi dôležité. Práve trvanie v čase umožňuje peňažnej vrstve existovať. Ak by sa jednalo len o výmenu napr. zlato/rožok – tu a teraz – vrchná vrstva vzťahov nemá prečo existovať. Ak by raz skončila výmena zlato/rožok resp. rožok/zlato, skončila by aj existencia danej vrstvy.

[7] Ako čitateľ vidí, za peniazmi nie je žiadna viera. Je za tým jasne identifikovaná, právne vymáhaná dohoda minimálne dvoch (prípadne viacerých) ľudí o tom, že jeden niečo poskytne v čase t a druhý vráti istinu a úrok v čase t+1. Pozri rovnako dodatok tohto článku.

[8] V prípade, že má výrobca elektrárne vlastné zdroje, je argumentácia identická. Vtedy len zvažuje oportunitné náklady použitia svojho kapitálu. Tie sú tvorené tak, že porovnáva, či sa mu viac oplatí použiť svoj kapitál na výstavbu svojej elektrárne alebo či nie je efektívnejšie použiť jeho kapitál v inom odvetví, ktoré prináša vyšší úrok.

[9] Relatívna flexibilita používania zlata sa neskôr ešte zvyšovala prostredníctvom používania bánk a ich produktov mien, ktoré boli založené práve na zlate (tzv. fiduciary media). Bankový sektor je v princípe ďalšou vrstvou vzťahov nad peňažnou vrstvou. Banky v princípe nerobia nič iné len inštitucionalizujú vzťahy medzi viacerými veriteľmi a dlžníkmi. Započítavajú pohľadávky a záväzky medzi viacerými veriteľmi a dlžníkmi a to v priestore a hlavne v čase a štandardizujú podmienky dlhu čím znižujú spread dlhovej výmeny medzi individuálnym veriteľom a dlžníkom. A týmto spôsobom riadia dlh a dlhové vzťahy v ekonomickom spoločenstve.

[10] Zmeny veľkosti monetárnej zásoby sú dnes kritizované Mises-Rothbardovou vetvou Rakúskej ekonomickej školy. Ako vysvetľujem v nadväzujúcom článku, daná kritika je chybná. Mises-Rothbardovou vetva Rakúskej ekonomickej školy používa pri vysvetľovaní kúpnej sily peňazí objektivizmus. Ich vysvetlenie nie je ani v súlade s teóriu klesajúcej hraničnej užitočnosti a ani teóriou subjektívnej hodnoty. Bližšie pozri v Pošvanc, M. Why We need not Gold but Free Banking System. WWW DOCUMENT <>

[11] Detailnejšie dôvody pre dané tvrdenie pozri v Pošvanc, M. The Theory of Interest. Revision of the Austrian Approach. WWW DOCUMENT <https://medium.com/@matus.posvanc/the-theory-of-interest-revision-of-the-austrian-approach-b2bd0988aeb3>

[12] Finančný sektor je vlastne profesionálne spravovaná vyššie popísaná vrstva dlžníckych vzťahov, ktorú peniazmi vyjadrujeme.

[13] Popisujeme samozrejme slobodné  trhové prostredie. V politicky ovládanom finančnom systéme daná postupnosť neplatí. V politickom systéme môže byť práve objavovanie výšky úrokovej miery, či štandardizácia dlžníckych vzťahov manipulovaná.

[14] Pozor 105 uncí nie je 5 % úrok. Minimálny výnos 105 uncí len implikuje, že v prípade, ak by nejaká baňa dosahovala výnos na 100 uncí nákladov 104 uncí výnosov, tak sa vlastníkovi staršieho zlata, ktorý požičiava zlato na ťažbu zlata, resp. majiteľovi bane s vlastným kapitálom, neoplatí ťažiť, pretože na trhu existuje niekto, kto je ochotný za jeho zlato produkovať minimálne 5 % výnos. Rovnako si musíme uvedomiť, že popisujeme problém ilustratívne. Na trhu by pravdepodobne boli bane, ktorým by boli ochotní vlastníci kapitálu požičať za menší, ale i za vyšší, ako nami stanovený priemerný trhový úroku 5%. Pre ilustráciu problému to však stačí.

[15] Pozor zlato by bolo pridávané aj v prípade 5% úrokovej miery. Len intenzita pridávania by bola nižšia oproti stavu so 4 % úrokovou mierou, kedy na trhu otvára výrobu i marginálna baňa.

[16] Bitcoin nepovažujem za peniaze. Vnímam však jeho technológické charakteristiky ako zaujímavé. Rád ho prirovnávam k tally stick – pra-historickému prostriedku záznamu dlhu. Bitcoin považujem akoby za moderný tally stick, technológiu, ktorá by mohla byť potenciálne využívaná práve v tomto kontexte. Preto uvádzam šialenú monetárnu politiku v prípade Bitcoinu do úvodzoviek. Monetárne šialené sa javí pravidlo o jeho rigidite len v kontexte toho, že Bitcoin je mnohými považovaný za kvalitné peniaze.

[17] Detailne popisujem daný problém v Pošvanc, M.: Theory of Intersubjective Perception of Value of Money. WWW DOCUMENT <https://medium.com/@matus.posvanc/theory-of-intersubjective-perception-of-value-of-money-4f02c9dad61d>

[18] Ak sa nad tým zamyslíte, tak argument o viere, je v princípe „poctivé“ riešenie problému získania kúpnej sily. Len nesprávne. Je to rovnako, ako keď ľudia vedeli, že sa strieda deň a noc a mysleli si, že je to preto, že sa Slnko točí okolo Zeme. Taká bola ich viera. A tá prinášala odpoveď na stanovený problém – prečo sa strieda deň a noc. A s danou odpoveďou sa vtedajší myslitelia i ľudia uspokojili. Aj keď bola odpoveď nesprávna. Viera nejakým spôsobom dávala odpoveď na problém. Tu je to veľmi podobné. Ľudia sa nad získaním kúpnej sily moc nezamýšľajú. Argument viery dáva nejakú odpoveď, ktorá je pre mnohých postačujúca. Len nesprávna.

[19][19] Kritiku tejto teórie je možné nájsť v Pošvanc, M.: Theory of Intersubjective Perception of Value of Money. WWW DOCUMENT <https://medium.com/@matus.posvanc/theory-of-intersubjective-perception-of-value-of-money-4f02c9dad61d> alebo v stručnom zhrnutí v Pošvanc, M.: Why we need not (inevitably) Gold Standard but Free Banking.

[20] Odhliadnime teraz od predpokladu, že nejaké privátne kľúče od BTC sú stratené a niektoré sa stratiť ešte môžu. Nemení to nič na podstate argumentácie. Rovnako nemení na podstate argumentácie teoreticky realizovaný hard-fork BTC v podobe navýšenia počtu BTC, resp. algoritmu ich pribúdania.

[21] Kritiku tzv. koncepcie čistej časovej preferencie úroku pozri napr. v Murphy, R.: Unanticipated Intertemporal Change in Theories of Interest. WWW DOCUMENT <http://consultingbyrpm.com/uploads/Dissertation.pdf> or in P. Potužák, P. 2016. CAPITAL AND THE MONETARY BUSINESS CYCLE THEORY. WWW DOCUMENT <https://vskp.vse.cz/49157_capital_and_the_monetary_business_cycle_theory_essays_on_the_austrian_theory_of_capital_interest_and_business_cycle>

[22] Pošvanc, M. The Theory of Interest. Revision of the Austrian Approach. WWW DOCUMENT <https://medium.com/@matus.posvanc/the-theory-of-interest-revision-of-the-austrian-approach-b2bd0988aeb3>

[23] Pozri napr. v Einzig, P. (1966, 2014). Primitive Money: In its Ethnological, Historical and Economic Aspects. Pergamon Publisher.

[24] Odhliadnime teraz od toho, že by teoreticky komunita predsa len zmenila počet BTC jednotiek z 21 na XY miliónov. Nič to však nemení na fakte, že BTC by bolo aj tak rigidné, len by sa oddialil daný problém a stále by platilo, že BTC nie je flexibilné v zmysle jeho absolútneho pridávania a sťahovania z obehu, čo je pri peniazoch výhodná a správna vlastnosť.

[25] Saifedean, A.: Bitcoin Standard: The Decentralized Alternative to Central Banking. Wiley. 2018.

[26] BTC má potom údajne nahradiť súčasné meny a stať (podľa autora knihy už je) najlepšími peniazmi, aké ľudstvo doteraz vynašlo. Ako čitateľ tohto dodatku a predchádzajúceho článku „Čo by sa stalo, ak by bol Bitcoin peniazmi? Zanikol by“ vidí, neexistuje nič ďalej od reality.

About matus.posvanc

Trhu so zlatom a striebrom sa venujem od roku 2011. Prešiel som rôznymi fázami a pohľadmi na problematiku. "Trh je manipulovaný. To je jasné!" Inak by cena zlata predsa nešla dole. "Zlato na úrovni 100 tis. USD? Žiaden problém." Najneskôr do pár rokov. "Futures trh je najväčšie zlo a tzv. papierové zlato je nutné zakázať". Nuž, po dlhom štúdiu tejto problematiky, som hlúposti a táraniny opustil. Ostalo to, čo považujem za podstatné. Význam zlata je veľký. Avšak bez pochopenia trhu okolo neho, sa sám od seba znovu neobjaví. Kúpiť zlato ako časť svojho portfólia má zmysel. Snažiť sa na zlate zbohatnúť? To je iný príbeh. Jednu jeho časť nájdete na mojom blogu.
View all posts by matus.posvanc →

Pridaj komentár