Inflácia

Znovuobjavovanie ceny peňazí… Keď už nemôže byť horšie

Už dlhší čas začínam svoje prejavy slovami: „Som najoptimistickejší za posledných tridsať rokov na trhu – už len kvôli tomu, že nemôže byť horšie.“

Je to pravda? A ešte dôležitejšie – ako dosiahneme fundamentálnu zmenu tohto „extend-and-pretend“ trendu (banka predĺži termín splatnosti pôžičky a predstiera že malé a neskoré platby sú lepšie ako žiadne – pozn. prekl.), ktorý prevláda nielen v Európe ale aj vo svete?

História nám hovorí, že jediné reálne zmeny sú dôsledkami vojny, hladomoru, sociálnych nepokojov alebo kolapsu akciových trhov. Nič z toho sa vo veľkej časti sveta nevyskytuje (zatiaľ), ale na druhej strane sme od 2. Svetovej vojny nemali menší rast, horšiu demografiu, alebo vyššiu nezamestnanosť. Tento paradox je potrebné nejako vyriešiť. A hlavne rýchlo, ak sa chceme vyhnúť zničeniu celej generácie mladých Európanov.

Zákonodarcovia predstierajú, že dosiahnutý pokrok a stabilita je výsledkom ich konania, ale z fundamentálneho pohľadu je to len obyčajná ilúzia. Talianske banky dnes vlastnia viac vládnych dlhopisov ako pred bankovou krízou, čo ich systematicky robí viac nechránenými pred ich vlastnou vládou. „Spread“ (rozdiel medzi výnosmi dlhopisov) vládnych dlhopisov medzi Nemeckom a Club Med je pod historickým priemerom, no táto cena je dôsledkom totálneho potlačenia prirodzeného procesu tvorby ceny peňazí.jakobsen

Proces tvorby ceny peňazí je tým krutým kapitalistickým prvkom vo všetkých systémoch. Učebnica ekonómie by ho označila ako modus operandi, ktorým sa kapitál alokuje tam, kde nachádza najvyššiu hraničnú užitočnosť. V praxi by to malo znamenať že trh diktuje cenu peňazí na obdobie dlhšie ako jeden rok, kým na obdobia kratšie ako jeden rok túto úlohu preberajú centrálne banky. Krása tohto systému je v tom, že peniaze sú alokované v aukcii, kde záujemca s najvyššou ponukou dostane „peniaze“ alebo „úver“  za cenu, ktorú považuje za adekvátnu cenu peňazí.

Porovnajte tento trhom riadený model so súčasnou situáciou relatívne nízkych „sovereign spreads“ (rozdiely medzi výnosmi dlhopisov centrálnych bánk) v Európe, spôsobenou sľubom Maria Draghiho urobiť „všetko čo bude treba“ aby bola zaručená stabilita eura. Už zahrozil aktiváciou Európskeho nástroja finančnej stability a Európskeho stabilizačného mechanizmu a použitím celého arzenálu politických nástrojov na zaručenie stability.

Týmto účinne pozastavil proces tvorby ceny štátneho dlhu a peňazí, keďže ECB a lokálne centrálne banky poskytnú neobmedzenú likviditu lokálnym bankám a teda nepriamo ich vláde v akýchkoľvek trhových podmienkach. Táto jednostranná ponuka od ECB a trhu znamená, že neexistuje moc, ktorá by bola schopná ukázniť vládu vyššími sadzbami alebo alokovať úvery všeobecnejšie. Jednoducho sme od seba odpojili trh a cenu peňazí.

Toto prichádza po Draghiho dlhodobejšej refinančnej operácii, lacného financovania bánk s malým alebo žiadnym ručením, alebo najbližšej možnej veci ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu, čo sa ešte nevolá kvantitatívne uvoľňovanie.

Toto je problém, lebo spoločnosti, ktoré potrebujú financovať dlhodobé projekty ako budovanie elektrárne počas šiestich až ôsmich rokov, potrebujú cenu úveru počas celého obdobia budovania. Teraz majú takmer rovnú krivku výnosov od 0 do 30 rokov, čo by bolo fajn, ak by to bolo realistické. Ale problém je že jedného dňa vo „vzdialenej budúcnosti“, keď sa trh znormalizuje, úrokové sadzby sa vrátia do normálnych výšok, čo je zhruba inflácia plus riziková prémia.

V prípade priemyselnej spoločnosti by vhodná kalkulácia úverovej sadzby vyzerala asi takto: inflácia + LIBOR + rozdiel rizík, z čoho by mohlo vyjsť cca 7 percent. Porovnajte toto so sadzbami dostupnými vysoko úveruschopným spoločnostiam. Nestlé bolo nedávno schopné  požičať si so sadzbou 0,75 percenta – najnižšou aká kedy bola. Áno, je to pekné pre Nestlé, ale pamätajte že táto situácia vznikla kvôli prítomnosti centrálnej banky na trhu a nie len vďaka finančnej sile Nestlé.

Zmena z jedného percenta na sedem percent by spoločnostiam spôsobila nepríjemný šok. Vytvorili sme negatívny a nebezpečný kruh v ktorom nie len investori, ale aj spoločnosti závisia na nekonečných nízkych úrokových sadzbách. Vypočítali svoje budúce príjmy a výdavky na základe vládou ovplyvňovaných cien, nie na základe realistických trhových cien.

Najhoršou vecou na tejto situácii je, že dôvodom toho, že veľký hráč ako Nestlé si je schopný požičať za úrok menší ako jedno percento, je nedostatok alternatív pre banky a investorov. Menej úveruschopné malé a stredné podniky, ktoré tvoria niekedy až 80 percent ekonomík mnohých krajín, si nedokážu požičať. Sú považované za príliš riskantné na to, aby im bolo požičané za súčasné „trhové sadzby“ napriek tomu, že práve ony sú kľúčom ku znižovaniu nezamestnanosti a zvyšovaniu produktivity.

Sú ochotné pracovať dlhšie, ťažšie, za menej peňazí a s vysokou toleranciou rizika, len aby prežili. Takže ostávajúcich 20 percent ekonomiky tvorených veľkými, kótovanými spoločnosťami a bankami dostane 95 percent úverov a 99 percent všetkého politického kapitálu. Inými slovami, veľkí hráči dostávajú nereálne nízke úrokové sadzby len preto, že malé a stredné podniky nedostávajú žiadne úvery. Odtiaľto pramení moja viera že veci sa musia čoskoro zlepšiť, lebo už to nemôže byť horšie.

Nikdy v histórii sme neboli v nefunkčnejšom stave z korporátneho, politického a individuálneho hľadiska. Je čas si uvedomiť, že dôvodom, prečo kapitalizmus vyhral v osemdesiatych rokoch vojnu proti komunizmu, bola jeho silná trhová ekonomika založená na prirodzenom procese tvorby cien. Teraz „osvietení“ zákonodarcovia kopírujú všetky znaky plánovanej ekonomiky: centrálne plánovanie a kontrola, žiadna prirodzená tvorba cien, jeden poskytovateľ úverov a peňazí a z toho vyplývajúce potláčanie malých a stredných podnikov a nakoniec aj jednotlivcov.

História nám ponúka pádnu lekciu. FED sa naposledy uchýlil ku značnému kvantitatívnemu uvoľňovaniu v štyridsiatych rokoch. No pomalý rast a klesajúca inflácia sa zvrátili až keď FED prestal intervenovať kvôli ťažkej recesii, ktorá vznikla v dôsledku politických omylov a príliš dlhého kvantitatívneho uvoľňovania.

V roku 2014 by reálna recesia v Nemecku a USA mohla znovu naštartovať prirodzený mechanizmus tvorby peňazí, čo by nám pomohlo v liečení hlbokých rán po rokoch chýb zákonodarcov. Byť na dne je z určitého pohľadu dobré. Jediná cesta smeruje nahor.

Steen Jakobsen, CIO Saxo Bank

Zdroj: http://www.zerohedge.com/

Preložil Jakub Jablonický

Prebraté z : hayek.sk

Tagged , , ,

About matus.posvanc

Trhu so zlatom a striebrom sa venujem od roku 2011. Prešiel som rôznymi fázami a pohľadmi na problematiku. "Trh je manipulovaný. To je jasné!" Inak by cena zlata predsa nešla dole. "Zlato na úrovni 100 tis. USD? Žiaden problém." Najneskôr do pár rokov. "Futures trh je najväčšie zlo a tzv. papierové zlato je nutné zakázať". Nuž, po dlhom štúdiu tejto problematiky, som hlúposti a táraniny opustil. Ostalo to, čo považujem za podstatné. Význam zlata je veľký. Avšak bez pochopenia trhu okolo neho, sa sám od seba znovu neobjaví. Kúpiť zlato ako časť svojho portfólia má zmysel. Snažiť sa na zlate zbohatnúť? To je iný príbeh. Jednu jeho časť nájdete na mojom blogu.
View all posts by matus.posvanc →