Archív značiek: peniaze

Juraj Karpiš sa mýli – kúpna sila peňazí nie je založená na viere.

Minulý týždeň som absolvoval plodnú diskusiu na FCB v slovenskej BTC komunite. V nej jeden z účastníkov písal, že kolega Karpiš v diskusii s ním tvrdil, parafrázujem, „všetky peniaze sú založené na viere“. Tvrdenie som si všimol aj ja v niektorých jeho článkoch, či vyjadreniach. Podľa môjho názoru ide o zásadný omyl.

Viera v kúpnu silu

Tvrdenie, že kúpna sila peňazí závisí od viery, je založené na argumente o tom, ako peniaze podľa ekonómov Rakúskej ekonomickej školy, nadobúdajú svoju cenu – kúpnu silu. Argument je nasledovný: predpokladáme kúpnu silu peňazí v budúcnosti (veríme v ňu) a od nej odvodzujeme kúpnu silu dnes; a takto spätne, až do stavu keď peniaze – komodita – slúžili na priemyselné použitie. Jedná sa o tzv. Misesov regresný teorém. „Argument viery“ je však ukážkou používania objektivizácie hodnoty v čase. Prečo? Mises odvodzuje budúcu kúpnu silu výmenného prostriedku predsa len od minulej ceny. Nielenže to Mises sám priznáva. Aj v logike samotného regresného teorému je v jednom momente v minulosti kúpna sila peňazí (ich cena) odvodená od priemyselnej ceny komodity, ktorá začína byť ako peniaze používaná. Pripomína to schrödingerovu mačku (aj mŕtvu/aj živú); komodita má zároveň priemyselnú aj peňažnú cenu. Mises tak explicitne prenáša hodnotenie komodity na jej nové použitie – peniaze. V ekonómii je to problém. Ide totiž o výnimku z teórie subjektívnej hodnoty. Peniaze sa tak stávajú jediným statkom, ktorý je hodnotovo invariantný v čase. Za identické tvrdenie iní autori tejto školy, napr. Hoppe kritizujú Keynesa. Hodnotová invariantnosť peňazí v čase má platiť samozrejme aj vtedy, keď sa mení množstvo peňažných jednotiek. Novo – pridaná peňažná jednotka totižto len „riedi“ ich inak objektívnu kúpnu silu.

Peniaze a úroková miera   

Na čom je teda založená kúpna sila peňazí – zlata, mien odvodených od zlata a fiat mien? Paradoxne riešenie ponúka opäť Rakúska ekonomická škola. Plne subjektívne nadobudnutie hodnoty peňazí sa dá vysvetliť na základe toho, že peniaze reflektujú úrokovú mieru. Autori Rakúskej školy sami tvrdia, že úroková miera je indiferentná od peňazí – existuje aj mimo peňažný systém. Zároveň tvrdia, že je hodnotovým fenoménom. Vychádza z rozhodnutia ľudí; nie je priamo určená výškou úspor, či množstvom kapitálu; tieto tvrdenia je možné nájsť napr. u Misesa, Rothbarda, Hoppeho, či Hülsmanna. Z hľadiska subjektívnej teórie hodnoty je to možné preto, lebo úrok je všetkými subjektmi používaná matematická funkcia, ktorá je časovo invariantná, na rozdiel od akéhokoľvek iného statku, ktorý ľudia v čase hodnotia. To znamená, že sa jedná o matematický konštrukt a tým pádom je ho možné uplatňovať v čase. Všimnite si prosím ten rozdiel! V čase používame na ohodnocovanie „objektívnu matematiku“ a nie objektívne hodnotený statok. Zlato sa teda nestalo peniazmi preto, že ľudia verili v jeho stálu hodnotu v čase, ale preto, lebo najlepšie reflektovalo úrok, ktorým ľudia hodnotia vymeniteľnosť statkov v čase. Meny (IOUs, resp. obchodovateľné záväzky vznikajúce voči obchodovateľným pohľadávkam v bankovom systéme) odvodené od zlata (nazývame ich fiduciary media) túto funkciu zdokonalili (!). Systém fiat mien je iný príbeh. A to vzhľadom na monopolizáciu mien a zásahy verejných autorít do bankového systému. Avšak aj fiat meny (t.j. IOUs bez držania rezerv vo forme drahých kovov bankami) nadobúdajú svoju kúpnu silu v závislosti od toho, ako dobre dokážu reflektovať úrokovú mieru; to, že je dnes manipulovaná a že sa preto následne môže kúpna sila fiat mien vymknúť spod kontroly je, zdôrazňujem ešte raz, iný príbeh. Príbeh založený na intencii splácať/nesplácať dlh poskytnutím relevantnej služby a produktu v čase.

Chybné úvahy o Bitcoine vyplývajúce z viery v peniaze (nie nevyhnutne kolegu Karpiša)

Práve z argumentu o tom, že kúpna sila peňazí je založené na viere v ich kúpnu silu, je odvodená i argumentácia o tom, že Bitcoin bude peniazmi. Nebude. Jednak je to iný útvar reality (software), ktorý nemá vlastnosti peňazí (zlata) a nie je to ani obchodovateľný záväzok (IOU/mena). Tým hlavným argumentom však je, že nedokáže reflektovať úrok (pozrite prosím ešte raz vyššie, o čom je úrok). Prečo? Bitcoin je perfektne rigidným aktívom. Jeho zásoba je finitná. Naopak, je to ekonomicky zmysluplná možnosť pridania dodatočnej peňažnej jednotky (zlato, fiduciary media) v slobodnom bankovom systéme, ktorá umožňuje správnu reflexiu úroku; t.j. ak sa úrok rozhodnutím subjektov znižuje, je „nutné“ mať na trhu „proti-silu“, ktorá znemožní už existujúcim vlastníkom peňažných jednotiek špekulovať na jeho vyššiu úroveň. Ako proti-sila vystupuje nová ťažba, resp. nové vytvorenie meny (IOU). V zmysle zvýšenia úroku to platí opačne. Peniaze zároveň nie sú automaticky niečo, čím sa dá platiť. To je naivná ekonomická predstava. Ich primárna funkcia je odvodená od úroku, ktorý vstupuje do vzťahov dlžník / veriteľ. A sú to práve tieto vzťahy, ktoré sú v rozvinutom ekonomickom systéme z hľadiska peňazí tie podstatné. Prečo? Dlh umožňuje rozširovať produkčnú štruktúru. Komplikovanejšia produkčná štruktúra prináša prosperitu. A zlato a následne fiduciary media „zvíťazili“ v konkurenčnom boji iných platobných prostriedkov v minulosti práve preto, že ľudia si vyberali vyššiu prosperitu. Ostáva teda len parafrázovať Kanta: „Musel som obmedziť rozum, aby som vytvoril priestor viere„. Viera, že Bitcoin bude peniazmi, je vierou šesťročného dieťaťa v Santa Clausa.

Kolega Karpiš sa teda podľa mňa mýli. Peniaze nie sú založené na viere v ich kúpnu silu. Za ich kúpnou silou v čase stojí úroková miera – hodnotový fenomén, ktorý peniaze reflektujú.

Matúš Pošvanc

PS1: Predtým, ako sa začne časť čitateľov rozčuľovať, že „útočím“ na kolegu Karpiša, je nutné podotknúť, že daný omyl nie je triviálny. Môžete sa o tom, presvedčiť v mojej rozsiahlej práci o Teórii úrokuKritike regresného teorému, kde uvidíte rozsah a hĺbku problematiky a problémy, ktoré je nutné vyriešiť. Netvrdím rovnako, že sa mi to podarilo úplne; skôr to vnímam ako príspevok do diskusie o odstránení určitého objektívneho charakteru peňazí.

PS2: Nejde o útok na Rakúsku ekonomickú školu. Sám sa považujem za ekonóma jednej jej vetvy; používam však inú metodológiu odvodenú od Hayek-Pavlíkovského monizmu a nie misesovskú praxeológiu.

PS3: Ak ste náhodou sklamaní, že Bitcoin nebude peniazmi, nezúfajte. Je to technológia, ktorá umožní tvorbu slobodných mien (cez smart kontrakty), resp. vylepší súčasný monetárny svet tak, aby nespôsoboval škody hromadného rozsahu. Detailnejší a nie úplný popis realizujem v práci Manifest za frakčné slobodné (decentralizované) bankovníctvo.

PS4: Budúci rok sa zameriam na dve ďalšie témy. Jedna bude úpravou Rakúskej teórie cyklu – vysvetlím v nej okrem iných jej problémov to, prečo by mal Bitcoin ako peniaze podobný (nie identický!) vplyv na ekonomiku ako hyperinflácia a druhá téma sa bude zaoberať problémami Fiat systémov; obe témy budú pripravené v kontexte toho, že peniaze nie sú založené na viere a že sú plne subjektívnym statkom. Stay tuned.

Centrálne bankovníctvo v 21. storočí

Federálny rezervný systém oslávi v roku 2013 svoje storočné pôsobenie v roli americkej centrálnej banky. Mnoho odborníkov, ekonómov a politikov debatuje o prínosoch a výsledkoch za posledné storočie nielen v ekonomike Spojených štátov, ale aj v celosvetovom meradle. Počas tohto obdobia politicko-ekonomický systém prešiel nespočetnými zmenami. Od diktátorských režimov, cez dve svetové vojny až po rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý prispel k víťazstvu liberálnej demokracie. Vysoký ekonomický rast a blahobyt sa pred krízou zdal nezastaviteľný, hospodárske cykly sa považovali za prežitok. Potom však nečakane prišiel rok 2008 a pád banky Lehman Brothers. Svetový finančný systém dostal infarkt a stál pred kolapsom s nepredstaviteľnými následkami. Obrovské americké finančné domy potrebovali okamžitú záchranu, inak hrozila deštrukcia medzinárodného hospodárstva. Nespútaný trh vraj museli krotiť viditeľné ruky vlád a štátov. Vláda Spojených štátov spolu s Fed-om okamžitým poskytnutím likvidity investičným bankám chcela zabrániť dominovému efektu. Nákaza po páde Lehman Brothers mala zostať izolovaná a tak na úkor štátneho dlhu zostali stáť podľa mnohých analytikov najväčší vinníci krízy nedotknutí. A práve v týchto hektických časoch vystúpili do popredia centrálne banky. Vrcholné finančné inštitúcie každého dôležitého hospodárstva sveta sa stali poslednou inštanciou, ktorá udržala ekonomický systém na nohách. Kríza vypukla v Spojených štátoch, preto sa najväčšia pozornosť sústredila najmä na Federálny rezervný systém. Jeho šéf Ben Bernanke musel v spolupráci s administratívou Baracka Obamu sanovať novými finančnými prostriedkami krachujúce banky, ktorým hrozila insolventnosť a bankrot. Čerstvú likviditu poskytol Fed, veriteľ poslednej inštancie a jediný oprávnený orgán vytvárať nové peniaze. Finančná kríza sa rozšírila do celého sveta, premenila sa na hospodársku krízu a na začiatku roka 2013 sa boríme s krízou dlhovou.

bernanke_greenspanPo okamžitej záchrane finančného systému sa hospodárstva svetových lídrov prepadli a bolo treba činiť nápravu. Aj pri tomto probléme sa politickí predstavitelia nezaobišli bez pomoci centrálnych bankárov. Zvyšovanie daní, znižovanie výdavkov a štrukturálne reformy narazili na limity v podobe politicky nepriechodných riešení. Do súčasnosti neaplikované neortodoxné metódy stimulovania ekonomiky predstavili centrálne banky. Najnovšou zbraňou v boji proti hospodárskemu prepadu sa stalo kvantitatívne uvoľňovanie. Takto s postupom času konali aj ostatné centrálne banky najsilnejších ekonomík. Takmer päť rokov od vypuknutia krízy sa zdá, že aj tieto netradičné formy monetárnej politiky majú svoje hranice. Navyše tieto neštandardné praktiky centrálnych bánk sa dostali pod veľký tlak odbornej verejnosti.

Kým po dlhú dobu svojej existencie centrálne banky boli v tieni ministerstiev financií a politických reprezentantov, posledný ekonomický otras poodkryl ich činnosť a funkcie. Väčšina širokej verejnosti nepoznala a dodnes nepozná funkciu najvyššieho orgánu monetárnej politiky, no ekonómovia a analytici sú oboznámenejší. Nemálo sa ich začalo sústreďovať na praktizované politiky a ich dôsledky. Odborná debata sa nevyhla ani problematike nezávislosti centrálnych bánk, ktoré v súlade s politikou lacných peňazí stimulovali trápiace sa hospodárstvo. Reakciou bola vlna kritiky, ktorá si zobrala na mušku práve kroky menovej politiky. Kritici obviňovali centrálne banky, že takouto uvoľnenou menovou politikou nahrávali vládnym garnitúram, ktoré neboli schopné vlastnými silami zvládnuť následky krízy. Centrálni bankári sa mali podriadiť, napriek svojmu deklarovanému statusu nezávislosti, politikom a vykonávať bezbolestné opatrenie tlačením nových peňazí. Obvinenia novozvoleného kurzu monetárnej politiky sa týkali aj vytvárania deficitov, zvyšovania objemu dlhov a neposledne inflácie, ktorá mala ukrajovať z dlhu štátov a nepriamo nahlodávať úspory občanov. Inými slovami, kritici vyčítali financovanie vládneho utrácania a nezodpovedného zadlžovania sa, na úkor budúcich generácií. Poslednými desaťročiami vydobytá nezávislosť riadenia menovej politiky dostala vážne trhliny.

Funkcie americkej centrálnej banky sa vyvíjali a prispôsobovali novým trendom postupne rozvíjajúcej sa ekonomiky. Ako sme v práci spomenuli, vznik bol odôvodnený zabráneniu opakovania finančných paník v devätnástom a na prelome dvadsiateho storočia s následným poskytovaním likvidity v podobe veriteľa poslednej inštancie. Súčasný stav postavil centrálne banky do nového svetla a do novej úlohy. Najmä Fed vystupuje ako veľmi silná a vplyvná inštitúcia na stav ekonomicko-sociálnej situácie miliónov ľudí nielen v Spojených štátoch. Sčasti sa tejto téme venujeme v druhej kapitole, je však potrebné sa na funkciu centrálnej banky v najsilnejšej ekonomike sveta pozrieť pozornejšie. Nové problémy si vyžadujú nové riešenia. Jedným z hlavných cieľov centrálnych bánk po celom svete je sledovanie inflácie a jej držanie na stanovenej hranici. Zvyšovanie daní, šetrenie a štrukturálne reformy, to sú politicky veľmi nepopulárne riešenia a monetárne uvoľňovanie prostredníctvom rekordne nízkych úrokových sadzieb, sa zdá byť pohodlnou alternatívou. Nastupujúcou novou stratégiou by mohlo byť posúvanie hranice cieľovanej inflácie na vyššie kvantitatívne priečky. Túto možnosť zvažujú mnohí predstavitelia predných ekonomík. Duálny mandát predkladá Federálnym rezervám sledovať cieľ do dvoch percentuálnych bodov cenovej hladiny. Na konci roka 2012 sa toto pravidlo podľa najvyšších predstaviteľov Fed-u malo posunúť dočasne na dva a pol percenta. Najviac viditeľný posun nezávislosti je pozorovateľný v Japonsku. Po voľbách v roku 2012 sa zmenila vláda, k moci sa dostal premiér Šinzó Abe. Odhodlaný ukončiť dve stratené dekády ekonomiky krajiny vychádzajúceho slnka. Otvorene sa v Japonsku hovorí o posunutí inflačného cieľovania. Navyše odchádzajúci šéf japonskej centrálnej banky deklaruje nesúhlas s týmto posunom politiky. Rozhodnosť exekutívy Japonska v ovplyvňovaní monetárnej politiky nabrala nevídané rozmery, preto nezávislosť centrálnej banky je de facto v troskách. Zmenu na čele predsedu centrálnej banky zaznamenala aj Veľká Británia, ktorá je takisto odhodlaná vymaniť sa pomocou monetárnej politiky z plazivého rastu a konečne nasmerovať ekonomiku k vyššiemu výkonu. Keby sme pomocou hladiny sledovanej inflácie mali definovať nezávislosť centrálnej banky, museli by sme konštatovať, že nabratý kurz monetárnej politiky lacných peňazí nahrádza doterajšie klasické fiškálne opatrenia a odsúva rozhodovanie o monetárnej politike z predstavenstiev centrálnych bánk do centrál vládnych garnitúr.

Ben Bernanke sústavne čelí kritikom, pretože výsledky sa dostavujú buď veľmi pomaly alebo sú často veľmi rozporuplne interpretované. Navyše Fed pristúpil k priamemu vykupovaniu štátnych cenných papierov, čím sa stal priamym financovateľom vládneho dlhu. Makroekonomické ukazovatele tlačia politikov do okamžitých rozhodnutí, ktoré politici nechcú alebo nie sú schopní vykonať. Vzápätí politici tento tlak smerujú k centrálnym bankárom, ktorí majú v rukách moc ovplyvniť kondíciu ekonomiky bez následkov, ktoré by negatívne mohli doľahnúť na politickú popularitu. Kvantitatívne uvoľňovanie v celosvetovom meradle poskytlo politickým špičkám čas, na toľko potrebné štrukturálne reformy. Súvaha Fed-u sa prehupla cez tri bilióny dolárov. V predkrízovom období sa zdala byť táto čiastka nepredstaviteľná. Napumpované prostriedky majú pomôcť naštartovať rast a poskytnúť čas Barackovi Obamovi aby politicky zvládol prijať reformy a nechal zabudnúť na finančný šok z pred niekoľkých rokov. Opäť túto paralelu môžeme sledovať takmer vo všetkých vyspelých krajinách, centrálne banky kúpili čas pre politikov, ktorým dodali priestor na manévrovanie. Treba podotknúť, že tento priestor je obmedzený a má aj možné negatívne následky. Hlavným nedostatkom je fakt, že nekonvenčné metódy nie sú overené, nikdy v histórii neboli vyskúšané a preto si výsledky s úplnou presnosťou neodhaduje trúfnuť nikto.

V debate Spojených štátov o hospodárskom smerovaní nie je možné vynechať centrálnu banku. Veľa komentátorov hodnotí nové metódy centrálnych bánk, ako stratu nezávislosti nad výkonom mandátu v prospech politikov. Priveľkú moc majú vo svojich rukách úradníci, v nikým nevolených pozíciách. Čím väčšiu úlohu bude Fed zohrávať, tým väčšiu pozornosť bude na seba priťahovať. Táto pozornosť priťahuje neodolateľnú túžbu ovládať z pozície nadradeného postavenia politika možnosť stimulovať ekonomiku. Tento fakt je kompenzovaný vysokou transparentnosťou a zodpovednosťou. Na činnosť Systému prísne dohliada najmä Kongres, pred ktorý pravidelne chodí vypovedať predseda. Problémom je fakt, že doterajšie konvenčné fiškálne a monetárne praktiky sa vyčerpali a centrálna banka zostáva akoby jediný hráč držiaci v rukách posledné nástroje na rozhýbanie ekonomiky. Obrovský verejný dlh Spojených štátov kladie ďalšie limity administratíve na tradičné rozpočtové opatrenia. Jednou z ďalších rizík centrálneho bankovníctva je morálny hazard. Fed slúži ako veriteľ poslednej inštancie a má právomoc pred bankrotom zachrániť banky, finančné inštitúcie alebo rôzne insolventné spoločnosti. V spolupráci s vládou tak môže dať nezodpovedným investorom a akcionárom signál, že v prípade najväčších finančných ťažkostí ich pred krachom zachráni štát. Straty by tak od nezodpovedných vinníkov prešli na plecia daňových poplatníkov. Táto schéme následne podkopáva vieru a dôveryhodnosť v politicko-ekonomický systém, ktorý v ťažkých časoch vyzerá, že pracuje len pre štát. Centrálne banky, zohrávajú ako kľúčový činiteľ, nezastupiteľnú úlohu v súčasnom svetovom hospodárstve. Garancia nezávislosti je preto podstatným prvkom k lepšiemu a prosperujúcejšiemu smerovaniu globálneho hospodárskeho vývoja.

V ekonómii existuje myšlienkový smer, ktorý pokladá dnešný finančný systém za zlý. Kritizuje hospodársku politiku štátov a zasadzuje sa o zrušenie centrálneho bankovníctva. Jeho predstavitelia nepatria do hlavného ekonomického prúdu a na mnoho hospodárskych problémov ponúkajú zaujímavé a nezriedka prínosné riešenia. Ekonómovia praktizujúci tieto myšlienky patria pod krídlo rakúskej ekonomickej školy. Liečbu politikou lacných peňazí považujú za možno horšiu, ako príčinu samotnú. Tvrdia, že zvyšuje riziko inflácie, ktorou sa politici chcú dostať z ekonomických problémov. Formou skrytej dane, za ktorú by neniesli priame následky, by sa dalo vyriešiť enormného dlhové zaťaženie súčasnosti. O vnímaní nezávislosti centrálnej banky Spojených štátov, ale aj centrálneho bankovníctva ako takého, z pohľadu málo známej rakúskej ekonomickej školy, si povieme v nasledujúcej časti.

Tomáš Zemko

prebraté z: hayek.sk

UTAJENÁ FAKTA O PENĚZÍCH – THE HIDDEN SECRETS OF MONEY

Nové video z dílny Mika Maloneyho:

UTAJENÁ FAKTA O PENĚZÍCH – THE HIDDEN SECRETS OF MONEY

Nejnovější trailer, který uvádí video sérii o tom, jako je možné současnou finanční krizi, největší finanční krizi v historii lidstva, proměnit ve svou vlastní investiční příležitost. Neváhejte a sdílejte na vašich stránkách.

Český preklad:

Odkaz od Mika MALONEYHO: Vstupujeme do období finanční krize největší, jakou kdy svět zažil. Transfer bohatství, který se během této dekády uskuteční, bude největším transferem bohatství v historii lidstva. Bohatství se nikdy úplně nezničí. Jenom se přemístí. To neznamená nic jiného, než to, že druhou stranou každé krize je příležitost. Dobrou zprávou je, že vše, co musíte učinit, abyste proměnili tuto krizi ve svou příležitost, je poznání. Věřím, že nejlepší investicí, kterou můžete udělat ve svém životě, je získat poznatky — poznatky o historii peněz a financí, poznatky o tom, jak funguje globální ekonomika, poznání, jak ti všichni kluci — centrální bankéři, burzovní makléři — jak vás můžou oklamat, či doběhnout. Když se dozvíte, co se děje a jak finanční svět funguje, můžete i Vy být na správné straně tohoto transferu bohatství. Winston Churchill jednou řekl: „Čím více se zadíváte do minulosti, tím dále můžete vidět do budoucnosti.“ Tato série je vlastně o vytvoření vaší vlastní křišťálové koule, abyste viděli do budoucna, abyste byli schopni změnit tuhle krizi, největší krizi v historii lidstva, ve svou vlastní příležitost.

Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, pomôžte nám. Podporte  a zdieľajte ho na linkovacích službách.

Matúš Pošvanc

 

Koľko zlata sa vyťažilo dodnes?

Aj keď sa to nezdá, je to zapeklitá otázka. Zlato má totižto unikátnu vlastnosť toho, že veľmi dobre pretrváva a zachováva svoje vlastnosti. To z neho robí i ideálne peniaze. Je to však zároveň i dôvod toho, že dnes nevieme presne koľko zlata sa svete je. Stačí si len uvedomiť fakt, že štatistiky o zásobách zlata sa vedú len od roku 1492 a aj tie nie sú presné. Čo dovtedy. Hrubé odhady. Koľko sa vyťažilo dovtedy. Opäť hrubé odhady. Koľko sa vyťaží dnes. Vzhľadom na to, že Čína s Ruskom nezverejňujú štatistiky o ťažbe máme len hrubé odhady. Čiže koľko je zlata? Bohužiaľ to vieme len odhadnúť. Jeden odhadov vám dnes predstavíme.

Zrealizoval ho James Turk vo svojej novej štúdií s názvom „The Aboveground Gold Stock: Its Importance and Its Size” (Vyťažené zásoby zlata: ich význam a ich veľkosť).

To, čo však vieme je, že zlato sú jednoznačne peniaze. Predurčuje ho k tomu viacero vlastností. Boli nimi v minulosti a sú vlastne peniazmi dodnes, aj keď v súčasnosti, nie je zlato ako výmenný prostriedok veľmi používané. Zlato je totižto vytláčané prostredníctvom monopolu nekrytých mien, ktoré musí obyvateľ tej ktorej krajiny ako peniaze používať.

Avšak jedným z hlavných dôkazov toho, že zlato sú peniaze je fakt, že zlato je akumulované a nie je spotrebovávané. To je i dôvod, prečo je väčšina dodnes vyťaženého zlata stále v nejakej forme s nami. Je totižto pre ľudí hodnotné. Zoberte si možno príklad vašej mamy, alebo starej mamy, ktorej ak sa pokazí zlatý prsteň, alebo náramok, tak ho nevyhodí von oknom, ako napr. varechu z kuchyne, ale si uchová aj najmenší kúsok z neho.

Podľa Turka, ak chceme porovnávať veľkosť klasickej peňažnej zásoby so zlatom, mali by sme porovnávať peňažný agregát M3 (bankovky, mince, neterminované vklady v bankách, terminované vklady v bankách a terminované vklady s dlhšou výpovednou lehotou) s celkovými zásobami dodnes vyťaženého zlata, ktoré vlastne predstavujú akoby rovnaký agregát M3. História nám zároveň ukazuje, že zásoby zlata sa zvyšovali od roku 1948 v priemere rýchlosťou 1,8 % ročne, pričom najnižší a najvyšší prírastok bol 1,5% a 2,1%. Peňažný agregát M2 v USA sa zvyšoval priemernou rýchlosťou 6,8%. I to je jeden z dôvodov, prečo je zlato ideálnymi peniazmi. Jeho zásoba rastie podobným tempom, ako veľkosť populácie a zároveň musí ľudstva na novú ťažbu vynakladať zdroje (čo pri tlačení peňazí, resp. v súčasnom elektronickom veku naklikania elektronických peňazí je značný rozdiel). To je i dôvod, prečo si zlato uchováva svoju kúpnu silu.

No ale poďme späť k odhadu toho, koľko zlata bolo dodnes vyťaženého. Začnime s výsledkom a potom popíšme, ako sa k nemu Turk dostal a kde vidí príčinu rozdielu pri iných odhadoch. Podľa Truka je odhad dnešných vyťažených zásob zlata vo výške 155 244 ton. To je o 16 056 ton menej ako je odhad Thomson Reuters GFMS, ktorý je vo výške 171 300 ton.

Prečo taký výrazný rozdiel? Predsa len, je to rozdiel skoro dnešnej 7 ročnej celkovej produkcie zlata. Turk tvrdí, že je za tým hneď niekoľko vecí a myslím, že jeho argumentácia má, ako sa hovorí, hlavu a pätu. Existujú dva hlavné rozdiely jeho výpočtu oproti výpočtu Thomson Reuters. Prvý rozdiel je v odhade veľkosti zásob zlata do roku 1492 a druhým je ročný prírastok zlata počas ostatných rokov. Prečo práve 1492. Je to rok, kedy Kolumbus „znovuobjavil“ Ameriku a zároveň je to rok, odkedy sa zbierajú štatistiky o zásobách zlata. Táto tabuľka popisuje odhady Thomson Reuters:

Zdroj: http://www.goldmoney.com/goldmoney-foundation/essays.html

Ako je vidieť v tabuľke vyššie, Thomson Reuters značne preceňuje veľkosť zásoby do roku 1492. Po prvé, je to značné zvyšovanie produkcie zlata na osobu v dobe bronzovej, pričom sa predpokladá nízka miera deľby práce v danom období a nič nenasvedčuje tomu, že by sa mala produkcia tak výrazne zvyšovať (vysoko nepravdepodobný odhad, č.1). Po druhé je to predpoklad, že počas rímskych čias sa ročne ťažilo 4,7 tony zlata po dobu celých 550 rokov (vysoko neprevdepodobný odhad č.2). Po tretie sú tu iné predpoklady toho, koľko bolo vyťaženého zlata do roku 1492 a tie skôr odhadujú veľkosť celkovej produkcie do celkovej výšky 300 ton. To je i v súlade s tým, že dnes vieme ako ťažké je zlato ťažiť, aké technológie musíme používať. Ak podobný predpoklad aplikujeme na minulosť, na obmedzené technologické zázemie a obmedzenú deľbu práce, je viac pravdepodobné, že odhad okolo 300 ton je omnoho reálnejší.

Druhým dôvodom nekonzistencie dát, je odhad následnej ťažby zlata – po roku 1492. Thomson Reuters vychádza z predpokladu, že od roku 1493 do roku 1600, je index zmeny produkcie na úrovni 1,0, od roku 1601 do 1700 indexujú ročnú produkcie indexom 1,4 a od roku 1701 index produkcie zvýšili až na 2,9 (viď súbor, apendix 1). Truk však uvádza vlastný odhad veľkosti produkcie, uvedený v nasledujúcej tabuľke:

Zdroj: http://www.goldmoney.com/goldmoney-foundation/essays.html

Ten je o 3573 ton nižší, ako odhad Thomson Reuters a je tvorený z viacerých vzájomne sa dopĺňajúcich zdrojov (viď tabuľku). Výsledkom je napokon odhad veľkosti zásob zlata na úrovni 155 244 ton. Rozdiel odhadu je dosť zásadný a je vo výške až 10% celkovej zásoby zlata a pri cene okolo 1700 USD je to rozdiel až 877 mld. USD. Turk zároveň hovorí, že odhad vo výške 155 244 ton by mal byť považovaný za zlatý peňažný agregát M3.

Aj keď dnes zlato nie je používané ako oficiálna mena, stále má dve základné vlastnosti meny. Po prvé je využiteľné v ekonomickej kalkulácii a po druhé uchováva svoju kúpnu silu na rozdiel od nekrytých mien ako je dolár, euro, yen, či juan.

James Turk

Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, pomôžte nám. Podporte  a zdieľajte ho na linkovacích službách.

Preklad, úprava textu Matúš Pošva

Zlatý štandard a zlato ako peniaze, preto veríme v zlato!

In Gold We Trust“ (Veríme v zlato) je 120 stránková publikácia z dielne analytikov Erste Group, ktorá hodnotí investovanie do zlata z rôznych uhlov pohľadu. Ako sa píše v štúdii: „Veríme, že zlato je zrozumiteľné, dnes ešte stále cenovo dostupné, časom otestované a spoľahlivé aktívum vhodné na to, aby bol jeho vlastník ochránený pred významným rizikom, ktorému dnes čelíme“. Preto sme sa na stránkach UPNER.COM rozhodli priniesť najdôležitejšie argumenty a najdôležitejšie odkazy z tejto štúdie v niekoľko týždňovom seriály. Tento týždeň o tom, prečo sú zlato peniaze a aké výhody mal zlatý štandard.

Prečo sú zlato peniaze?

Jednoduchá odpoveď je, pretože zlato je vzácne, ľahko deliteľné, trvácne a v princípe nezničiteľné, prenositeľné a z tohto dôvodu všeobecne akceptovateľné ako výmenný prostriedok. Z fyzikálneho hľadiska je zároveň prvkom (spolu so striebrom, platinou a paládiom), ktorý nielenže je naozaj vzácny, ale z ostatých vzácnych prvkov je aj prakticky použiteľný (napr. nie je toxický, či rádioaktívny). Písali sme o tom nedávno. Keďže je tento prvok vzácny, ťažba kovu je zložitá.

V spojení s ťažbou zároveň existuje jeden omyl, ktorí mnohí analytici veľmi často robia. V prípade, že produkcia zlata klesá/stúpa, majú za to, že to musí mať nevyhnutne vplyv na jeho cenu (rast/pokles). Rovnako je to i s názorom, že cena zlata nemôže padnúť pod svoje produkčné náklady. Rozdiel medzi zlatom (a čiastočne i striebrom) a všetkými inými statkami je ten, že zlata je v kontexte toho, koľko ho bolo dodnes vyťaženého, relatívny dostatok. Tu sa nechápme zle. Zlato je vzácne a je ho málo. Avšak na rozdiel od iných komodít, nebolo v princípe nikdy spotrebované – nezmizlo, nespotrebovalo sa.

Predpokladá sa, že väčšina dodnes vyťaženého zlata (asi 170 000 ton) je stále vo svete k dispozícií a je buď uskladnená vo forme investičných nástrojov (tehly, mince) alebo v šperkoch. A práve toto robí zo zlata unikátny nástroj uchovávania hodnoty. Jeho ročná produkcia sa totižto pohybuje na úrovni okolo 2600 ton, čo je len 1,52% jeho celkovej zásoby. Inými slovami inflácia (zväčšovanie počtu zlatých jednotiek) tohto produktu, je veľmi nízka a s vysokou pravdepodobnosťou sa bude dokonca znižovať. Ak totižto budeme naďalej ťažiť približne 2600 ton ročne, tak voči celkovej zásobe bude tento prírastok percentuálne stále klesať (napr. 2600 / 180 000 už nie je 1,52% ale len 1,44%).

Z tohto vyplývajú ďalšie dve dôležité veci. Ak by sa podarilo zvýšiť produkciu aj na dvojnásobok (čo je nepravdepodobné), tak prírastok voči celkovej zásobe bude na úrovni približne 3%, čo je v porovnaní so zvyšovaním monetárnej bázy nekrytej meny úplná pohoda. Druhým dôsledkom je, že samotná aj zásadná zmena produkcie nemôže zatriasť s cenou v kontexte, ako tak, stabilného dopytu po zlate. Produkcia zlata nemá zároveň jednoznačné náklady. Každá baňa má rôzne náklady produkcie. Náklady produkcie len identifikujú, ktorá baňa je ekonomicky výnosná a ktorá ekonomicky výnosná nie je. Dopyt po zlate zároveň nie je tvorený len aktuálnym záujmom investorov, či šperkárskeho priemyslu, ale aj tzv. rezervačným dopytom. Ten je tvorený tými vlastníkmi zlata, ktorí dnes zlato držia a nie sú ochotní ho predať za súčasnú cenu. Tým, že odmietajú predávať, sú teda spoluzodpovední za to, aká je dnes cena zlata. Z toho zároveň vyplýva, že rozhodnutie nepredať za súčasnú cenu je rovnako dôležité ako kupovať zlato v kontexte toho, aká je/mala by byť cena zlata. Nasledujúci obrázok porovnáva tzv. stock-to-flow ratio (pomer medzi ročnou produkciou a zásobou komodity):

Z tejto logiky vyplýva i zaujímavá informácia pre dnešnú situáciu. Tak ako rastie cena zlata, tak sa zvyšuje i predaj a recyklácia už vyťaženého zlata. Z nasledujúceho grafu, je však zjavné, že sa ponuka recyklovaného zlata rastom ceny zvýšila, avšak nie až tak zásadne. Z toho vyplýva, že zlato sa pomaly dostáva do rúk investorov, ktorí ho nie sú ochotní pustiť na trh pri súčasnej cene.

Výhody zlatého štandardu

Asi základnou výhodou zlatého štandardu je to, že slúži ako akýsi strážny pes proti nadmernému míňaniu politikov a zadlžovania daňových poplatníkov. Toto je pravdepodobne jeho centrálnou výhodou a je to zároveň charakteristická črta, kvôli ktorej politici vždy z času na čas zlatý štandard opúšťajú. Nechcú mať zviazané ruky zodpovednosťou, resp. nechcú za svoje dlhy ručiť zlatom.

So zlatým štandardom je úzko prepojený i mier. Počas 100 ročnej histórie po napoleonských vojnách za existencie krytia meny kovom zažilo ľudstvo nielen mierové časy, ale i prosperitu, zrušilo sa otroctvo a pracujúcej triede sa umožnil prístup k vzdelaniu a zvýšeniu svojho životného štandardu. To prestalo platiť v roku 1914. Ak by štáty zachovali zlatý štandard, prvá svetová vojna by pravdepodobne trvala len niekoľko mesiacov a to primárne z toho dôvodu, že by ju nemal kto financovať. Naopak vojny sa vždy financovali prostredníctvom inflácie a v novodobej histórií prostredníctvom inflácie nekrytej meny.

Dnes je myšlienka zlatého štandardu, resp. demonopolizácie poskytovania menových služieb neznáma, či už ekonomickému mainstreamu, alebo väčšine verejnosti. Mainstream i verejnosť ho odmieta ako niečo archaické. Verejnosť zároveň často ani nevie, že mena nie je ničím krytá. Aj keď pravda je, že určité drobné aktivity na znovuzavedenie krytia meny sa dnes realizujú. Je to hlavne zásluha Rona Paula, ktorý dlhodobo presadzuje v USA zákon o voľnej konkurencii mien, resp. existujúci zákon štátu Utah, ktorý povolil tzv. „legal tender“ v rámci svojho územia i v zlate a striebre. Každopádne sú to podľa nášho názoru  len marginálne aktivity, ktoré v najbližšej budúcnosti nebudú mať významný vplyv na re-monetizáciu zlata. A to čisto z hľadiska tzv. Greshamovho zákona, ktorý hovorí, že horšia mena, ak je stanovená ako legal tender, vytláča lepšiu menu z obehu a to z dôvodu toho, že ľudia sa chcú prioritne zbaviť horšej meny (ktorú musia aj používať) a lepšiu meny budú držať (napr. zlato, striebro) mimo obehu. Avšak symbolický význam týchto iniciatív, je z dlhodobého hľadiska veľmi dôležitý.

Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, pomôžte nám. Podporte a zdieľajte ho na linkovacích službách.

Spracoval podľa pôvodného zdroja Matúš Pošvanc