Archív značiek: karpiš

Juraj Karpiš sa mýli – Problematika Bitcoinu

Prečítajte si prosím aj úvod k tejto sérii článkov.

V tomto príspevku si popíšeme, prečo nemôže byť Bitcoin a od neho do dnešného dňa odvodené kryptomeny nikdy stabilnými a dobrými peniazmi (resp. aby som bol presnejší, zatiaľ som sa s takým krypto-projektom nestretol). Neznamená to, že by Bitcoin nemohol byť používaný na transakcie, že nie je v rôznej forme využiteľný aj vo finančnom svete, že by mal byť celý jeho koncept zlý, resp. že nie je zaujímavou technológiu. Len nemôže byť dobrými peniazmi. Názor je v striktnom rozpore s presvedčením mnohých nadšencov kryptomien. Pre ucelený pohľad poprosím čitateľa prečítať si aj súvisiaci článok o zlate.

Doteraz som skôr s názormi Juraja polemizoval. V oblasti Bitcoinu mám však dosť vyhradený názor. Juraj hovorí o Bitcoine, ako o „mene tvrdšej ako zlato“. Neviem presne ako to chápať, lebo zlato boli/sú peniazmi a nie menou a meny boli od zlata odvodené. Ak za meny považujeme dnes peniaze, môžeme vyvodiť, že o Bitcoine tvrdí, že by teoreticky mohol byť lepšími peniazmi ako je zlato. Dá sa to predpokladať aj preto, že ďalej píše: „táto syntetická komoditná mena by nezažívala manické nafukovanie a následné depresívne sfukovanie peňažnej zásoby so všetkými negatívnymi dosahmi na ekonomiku, ktoré okolo seba pozorujeme dnes“. Na inom mieste špekuluje: „ako peniaze možno môžu dnes slúžiť aj iné statky, či výlučne reprezentácie statkov v podobe databázových záznamov“, kde asi naráža na krypto technológiu. Jeho argument, že Bitcoin nie je dnes peniazmi, lebo mu zatiaľ verí len málo ľudí, nie je argumentom, ktorý by som považoval za kardinálny v zmysle mojich výhrad. Ako budem viesť argumentáciu proti jeho tvrdeniam? Je naznačená už v článku, kde sme písali o zlate.

Ak by Bitcoin bol peniazmi, nebol by „dobrými peniazmi“. Pod pojmom „dobré peniaze“ si môže čitateľ predstaviť opak toho, čo píše Juraj o „zlých peniazoch“. Pre toho, kto knihu nečítal, je to niečo, čo nespôsobuje vážne krízy, nie je úplne pod vplyvom politických rozhodnutí[1], je spravodlivými peniazmi, či umožňuje efektívnu ekonomickú kalkuláciu jednotlivcov v spoločnosti. Budem tvrdiť, že zatiaľ tieto vlastnosti majú drahé kovy. Bitcoin to nikdy nemôže dosiahnuť. Otázka znie prečo.

Na prvý pohľad sa zdá, že Bitcoin by mohol byť dobrým adeptom. Má podobné vlastnosti ako zlato. Je dobre deliteľný, je uniformný, je prenositeľný, je skladný, dokonca môže mať významnú vnútornú hodnotu[2] a v prípade jeho širšieho užívania a všeobecného akceptovania, sú to vlastnosti, ktoré by mohli naozaj výrazne znižovať jeho „spread“ voči ostatným druhom statkov. Kde je teda problém? Nie je relatívne vzácny. Je naopak absolútne vzácny. Bitcoinov môže byť len 21 mil. ks. Z hľadiska jednej vetvy Rakúskeho náhľadu na peniaze sa aj toto zdá byť unikátnou vlastnosťou[3]. Z hľadiska iného pohľadu na peniaze problémy podobného charakteru, ako vidíme pri dnešnom systéme. Je dôležité zvýrazniť pojem „podobného“ (!), nie rovnakého.

Už sme písali, prečo je zlato (pre striebro je daná argumentácia rovnako vhodná) peniazmi a čo vo finančnom svete robí – má tendenciu vyrovnávať (prirodzene regulovať) výšku úrokovej miery, pričom má schopnosť pôsobiť ako efektívny vyrovnávač dlhu (dobrého i zlého) vo frakčnom systéme bankovníctva. Robí to tak, že v prípade prílišného hoardingu zlata oproti tomu, čo spoločnosť požaduje, začne pôsobiť protichodná sila v podobe novej ťažby. Deje sa tak vtedy, keď je hodnota vyťaženého zlata vyššia, ako sú náklady na jeho ťažbu.

Čo by sa stalo v prípade, že by funkciu efektívneho vyrovnávača dlhu prebral BTC? Nestabilizoval by ani úrokovú mieru a ani by nemohol tým pádom byť vyrovnávačom dlhu v dlhom období. Prečo? Predstavte si situáciu, že BTC je príliš hromadený. Aká proti-sila by proti tejto špekulácii vznikla? Po vyťažení posledných relevantných množstiev BTC (v roku 2033), žiadna. Inými slovami by držitelia BTC mohli špekulovať na rast úrokovej miery, ktorá by sa snažila nedostatok BTC odstraňovať. Špekulácia, ktorá má „teoreticky“ zhora neobmedzený strop[4]; praktická obmedzenosť stropu by samozrejme existovala, vždy na nejakej inej úrovni a daná vlastnosť by teda nutne musela spôsobovať vyššiu volatilitu BTC. To by spôsobovalo, že hodnota BTC (vyjadrená v iných statkoch) by musela nevyhnutne kolísať; špekulácia na výšku úrokovej miery by tak spôsobovala vyššiu volatilitu, ako keby sme mali systém, založený na drahých kovoch. V systéme slobodného výberu by preto skôr „vyhrali“ tento konkurenčný boj drahé kovy.

Ok, dajme tomu, že by sa bitcoinom podarilo stať sa slobodnými peniazmi. Skúsme myšlienkový experiment. Bol by BTC lepšími peniazmi, ako je dnešný fiat? Myslím, že by bol lepší, ako dnešný systém. Minimálne z toho hľadiska, že by pri BTC absentovalo pôsobenie centrálnej banky ako inštancie poslednej záchrany a zároveň by systém neoplýval privilégiami, ktoré si dnešný bankový systém užíva. To sú predpoklady, ktoré hovoria v prospech BTC oproti súčasnému systému. Nie je to však kvôli intuitívne vnímanej vlastnosti toho, že BTC je zvrchu obmedzený. Ak by boli BTC peniazmi, stále by zostala nemožnosť stabilizácie úrokovej miery a tým hodnoty BTC voči iným ekonomickým statkom v čase. Výsledkom by boli preto podobné problémy, aké vyvoláva dnešný frakčný systém bez zlata ako eliminátora dlhu (ak teda opomenieme úlohu centrálnych bánk a politických privilégií).

Ak si zoberieme paralelu k súčasnosti, dnes ľudia vnímajú napr. dolár, euro ako peniaze a kalkulujú v týchto menách – kalkulujú zároveň tak, že vedia, že ich hodnota v čase kolíše (môže stúpať i klesať). Nevedia, ako presne kolíše, len to približne odhadujú. Kalkulácia na krátke obdobie teda možná je. Zároveň však z toho vyplýva, že sa musia mýliť častejšie ako pri stabilných peniazoch a že dlžníci sú zvýhodňovaní pred veriteľmi. Tú istú paralelu môžeme použiť s BTC. BTC by teda mohol byť z krátkodobého hľadiska rovnako využiteľný v ekonomickej kalkulácii ako dnešné meny. Pre BTC ako (dobré) peniaze, by bol však problém v tom, že ak by bol používaný ako kolaterál v systéme frakčného bankovníctva, podnikatelia by mali problém so splácaním svojich projektov – teda s ich ekonomickou kalkuláciou, len v opačnom zmysle, ako pri dnešnom fiat systéme. Veritelia by boli zvýhodňovaní pred dlžníkmi. Nazývať to výhodou sa podľa môjho názoru nedá. Aj preto sa dajú drahé kovy v kontexte ich monetárnej funkcie považovať za akoby „spravodlivé“, či už voči dlžníkom, tak i voči veriteľom. Politické elity si však s vyššou pravdepodobnosťou vyberú presadenie a vymáhanie dnešnej formy frakčného systém, vzhľadom na to, že sú sami dlžníkmi; to rovnako hovorí proti BTC v kontexte špekulácií o jeho zavedení ako oficiálnej politickej mene.

Myslím si (skôr špekulujem), že anonymný tvorca (tvorcovia??) Bitcoinu sa skutočne snažil vytvoriť náhradu pre súčasný systém. Je dosť pravdepodobné, že mal/i nejaké teoretické pozadie z klasických Rakúskych kruhov, ktoré si často myslia, že zlato sú peniaze, hlavne kvôli tomu, že je zlata „málo“ a zároveň tvrdia, že množstvo peňazí v ekonomickom systéme je irelevantné, hlavne ak je stabilné. Prečo teda nevytvoriť niečo, čo je maximalizáciou týchto vlastností? Čaro nechceného vytvorilo však z Bitcoinu úplne niečo iné, z môjho hľadiska však hodné obdivu.

Bitcoin a kryptosystémy (môžeme pokojne použiť výraz „digitálne internetové kryptokomodity“[5]) by nemali byť podľa môjho názoru propagované v kontexte náhrady finančného systému, či dobrých peňazí. Dokonca to považujem pre ich budúcnosť za kontraproduktívne; ľudia budú očakávať od nich niečo, na čo nie sú určené. Ak vôbec, tak budú nejakou formou odvodenej meny/mien so všetkými dôsledkami toho, že napr. Bitcoinu je obmedzené množstvo.

Kryptosystémy by mali byť vnímané ako to, čím skutočne sú – technologickým vylepšením; Bitcoin je napr. bezpečnou databázou bez pochybnosti o autenticite dát a bez toho, aby sme sa museli spoliehať pri overovaní autenticity dát na tretiu stranu[6]. Dôsledky tejto, na prvé počutie nie veľmi zaujímavej vlastnosti, sú nedozerné; teoreticky nekončiace v informačnom kontexte úpravy spoločenských vzťahov (priamy prenos hodnoty, automatizácia riadiacich procesov, automatizácia cashflow v ekonomike, smart kontrakty, dôveryhodné záznamy, bezpečnosť na internete, vierohodnosť bez potreby tretích strán). No a v samotnom kontexte finančného sveta je táto technológia použiteľná napr. na transfer hodnoty[7] – avšak naozaj ho vnímajme ako technologickú platformu, ktorá nahradzuje sprostredkovateľov – banky – v oblasti posielania peňazí[8], náhrady za VISA, MASTERCARD karty, či Western Union; nie však ako alternatívu k peniazom ako takým.

Význam krypto-technológie sa nám potom ukáže v inom svetle. Zaujímavom. Zatiaľ teda, lebo sa môže stať, že nás za pár rokov niečím prekvapí a potom bude treba priznať, že sme sa mýlili. V prípade investovania do Bitcoinu alebo podobného klonu, je nutné na vyššie uvedené argumenty pamätať. Neznamená to zároveň, že nemôže byť vhodnou obranou proti súčasnému finančnému systému (zákazy hotovosti, kapitálové kontroly, diverzifikácia rizika súčasného systému a pod.), pokiaľ ho tak niekto chce vnímať. Rovnako to neznamená, že by jeho hodnota (napr. voči zlatu) i cena (napr. voči doláru) nemohla byť v budúcnosti vyššia, vzhľadom na zaujímavý technologický potenciál, ktorý má.

V poslednom plánovanom článku sa stručne zamyslím nad možnosťami reformy súčasného finančného systému.

[1] Drahé kovy pod vplyvom politických rozhodnutí relatívne stále sú; je možné ich napr. znárodniť (existujúce zásoby nad zemou, ale i pod zemou – znárodnia banské spoločnosti); bitcoin, resp. iné kryptosystémy pod relatívnym vplyvom politických rozhodnutí rovnako sú (aj keď si to komunita nechce príliš priznať); stačí ich vytesniť do šedej sféry ekonomiky napr. zákazom používania, či obmedzovať ich prepojenie na bankový sektor. Odhliadnuc od daného politického vplyvu, sú kryptosystémy vnútorne regulované svojimi vlastnými pravidlami a pravidlá sú vynucované matematickými zákonitosťami – práve táto vlastnosť je potom zároveň obmedzujúca pre ich využitie v oblasti peňazí. Drahé kovy sú naopak prirodzene „regulované“ a to prírodnými zákonitosťami – môžeme povedať, že sa ide práve o skutočnú dereguláciu – s obmedzeným vplyvom človeka (napr. z hľadiska ich množstva, či dostupnosti).

[2] Niektorí s tým asi nebudú súhlasiť, avšak jeho využitie je potenciálne veľmi vysoké; viď napr. tento link.

[3] Hülsmann napr. píše, že „ekonomika môže fungovať a fungovať dobre, s akýmkoľvek množstvom peňazí“. The Etihcs of Money Production. Kapitola „Hoarding. Tento výrok a predstavu nepovažujem za správne. Avšak práve tu mohla „nastať chyba“, o ktorej tvorca BTC nevedel, lebo môže byť zástancom klasickej odnože Rakúskej školy.

[4] Z hľadiska klasickej monetárnej poučky „MV=PT“, ktorá mne osobne moc nesedí vzhľadom na to, že popisuje javy na makroúrovni s problematickým prechodom na mikro, sme pri bitcoine – teda M, ktoré je stabilné a nehybné vlastne plne závislý od vývoja V, na ktorého pohyb a rýchlosť pohybu sa špekuluje. Pri zlate sú obe veličiny vzájomne a prirodzene sa ovplyvňujúce mechanizmom, ktorý sme popísali v predchádzajúcom blogu.

[5] Z tohto hľadiska je skutočne možné špekulovať o akoby novom druhu komodity. Tvorenej na internete, v digitálnom prostredí, s užitočnými vlastnosťami pre dané prostredie, ale i pre ostatnú realitu – v prípade Bitcoinu napr. ide o najbezpečnejšiu databázu sveta a jej potenciálna využiteľnosť je značne rozsiahla; s kolegami o potenciálom využívaní krypto-systémov píšeme v samostatnej štúdii – viď tento link.

[6] Kryptosystémy napr. riešia tzv. „problém dvoch byzantských generálov“ (vysvetlenie tiež tu); resp. ak je niekto dôsledný v argumentácii, tak ho neriešia v zmysle pojmu „absolútneho vyriešenia“, ide o pravdepodobnostné riešenie problému (s pravdepodobnosťou blížiacou sa istote).

[7] Vzhľadom na relatívnu rýchlosť transakcií (Bitcoin je síce relatívne pomalý a dnes nevhodný na vykonávanie veľkého množstva transakcií, avšak technologicky je dané obmedzenie riešiteľné a uvažuje sa o ňom) a to, že z krátkodobého hľadiska dokáže jeho cena kopírovať nejakú formu hodnoty, by mohla byť daná technológia vhodná pre transakcie z krátkodobého hľadiska. Z dlhodobého hľadiska však ide o špekulatívny nástroj a jeho hodnota sa bude na konci dňa odvíjať od jeho praktickej použiteľnosti. Pri používaní tejto technológie vo finančnej oblasti bude zároveň nutné, aby sa užívateľ naučil žiť s volatilitou jeho ceny i hodnoty v dlhšom období; nevidím v tom však problém, podobne to robíme so súčasnými menami, akciami, či inými finančnými nástrojmi, ktoré majú odvodeným spôsobom stanovenú hodnotu.

[8] Bitcoin nenahradzuje banky v oblasti pôsobenia bánk ako market makrov pri určovaní úrokových mier.

Juraj Karpiš sa mýli – Zlato ako peniaze

Prečítajte si prosím aj úvod k tejto sérii článkov. Ak som v prechádzajúcom blogu o úrokovej miere skôr polemizoval a snažil sa ukázať, že nie je všetko čierno-biele ani v Rakúskej ekonomickej škole (a je aj tu čo skúmať), tak v tomto blogu zastávam striktnejší názor.

Juraj sa nemýli v tom, že považuje zlato za peniaze. Kvalitné. Avšak dnes dehonestované a už nahradené. Z prečítaného si nie som úplne istý, akú presnú predstavu o zlate má a šípim skôr horšiu ako lepšiu. Ako problematické vidím porovnávanie toho, ako zlato uchováva hodnotu; Juraj používa príklad rímskeho vojaka a dnešného kapitána americkej armády[1], ktorí dostávali v zlate vyjadrený veľmi podobný žold. Porovnáva dva neporovnateľné statky v čase (možno na prvý pohľad podobné), rovnako ako to niektorí predstavitelia Rakúskej školy robia pri teórii úroku prostredníctvom časových preferencií. Rovnako sa dozvedáme, že ceny statkov vyjadrených v zlate klesajú, pričom dáva príklad ceny produktu v USA v rokoch 1820 a 1913 (o ich hodnote ale už nič nenapísal a nevedno, či cena daného statku vyjadrovala obdobnú hodnotu). Môžeme špekulovať, že išlo len o nepodarenú ilustráciu, avšak práve daná ilustrácia indikuje nesprávny charakter jeho vnímania zlata ako peňazí, čo má dôsledok v kontexte názoru na charakter optimálnych peňazí, či na spôsob, akým by mal fungovať optimálny finančný systém (nie ideálny, ale optimálne možný).

Na druhej strane správne píše (ale aj tak bez nejakého širšieho výkladu prečo), že stabilita výmennej hodnoty zlata je vysoká vzhľadom na pomer existujúcich zásob voči novej produkcii, či napr. že „zlato je tak akurát vzácne, ľahko deliteľné … má svoje použitie aj mimo monetárneho dopytu, …“, čo je určite správne. Nuž ale potom prekvapí veta, v úplne inom kontexte: „Z hľadiska postupne klesajúceho tempa pribúdania nových bitcoinov, ktoré navyše dosiahne limit, možno bitcoin považovať za menu tvrdšiu než zlato“ (o problémových vyjadreniach k bitcoinu si napíšeme samostatne; toto však naznačuje mylnú predstavu o zlate). Rovnako na iných miestach knihy sa vyjadruje za rigidné množstvo peňazí vo finančnom systéme, čo v spojitosti so zlatom naznačuje, že ho posudzuje ako peniaze kvôli tomu, že je ho obmedzené množstvo. To je nesprávne chápanie vyplývajúce z mylnej predstavy niektorých predstaviteľov Rakúskej školy, že teoreticky akékoľvek množstvo peňazí je optimálne, hlavne nech sa nemení. Na základe uvedeného si myslím, že Juraj nemá koncept zlata ako peňazí uchopený správne. Sčasti je to podľa mňa práve dôsledok pohľadu na teóriu úrokovej miery, sčasti dôsledok vnímania zlata len ako vzácneho statku (zlato je pritom relatívne vzácne, čo je veľký rozdiel, ako čitateľ uvidí nižšie) a čiastočne v dôsledku predstavy o tom, ako drží hodnotu v čase.

Začnime najprv stručne tým, prečo bolo (čiastočne stále je) zlato považované za peniaze. Podobnú argumentáciu môže potom čitateľ vztiahnuť aj na striebro. Je jasné, že ak by človek nezačal prisudzovať uvedeným komoditám okrem ich praktickej užitočnosti i monetárnu funkciu, dané komodity by určite peniazmi neboli. Avšak ak by dané komodity nemali určité fyzikálne vlastnosti (deliteľnosť, stabilita, prenosnosť, skladovateľnosť, …), ľudia by im nemohli monetárne funkcie pripísať. Zlato sa na konci dňa stalo peniazmi kvôli tomu, že postupne získavalo v nových a nových výmenách čoraz nižší „spread“ – rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou – voči iným statkom, ktoré boli zaň vymieňané. Marginálna užitočnosť zlata nie je z tohto hľadiska konštantná, ako sa uvádza napr. v tejto brožúre (od TRIM BROKER). Je znižujúca sa, avšak z hľadiska ekonomického konania ľudí je jej znižovanie sa veľmi nízke, resp. nižšie ako u iných statkov. Daný „spread“ sa v histórii naďalej znižuje z dôvodu, že zlato je hromadené[2], resp. že je len relatívne vzácne – nie je ho málo a ani príliš veľa. Toto je podľa môjho názoru jeden z kľúčových poznatkov o zlate. Na jeho základe sa postupom času zo zlata stal denominátor hodnotenia ostatných ekonomických statkov – čiže peniaze.

Ako zlato držalo hodnotu v čase? Podľa môjho názoru netreba „požadovať“, resp. špekulovať o akejkoľvek stabilnej hodnotovej, či cenovej hladine statkov (pre upozornenie, to Juraj v kontexte knihy nerobí)[3]. Ceny i hodnota statkov sa menia. Prečo? Lebo sa menia preferencie, podnikateľské nápady, kontext doby, atď.. Porovnávanie cien v čase a hľadanie nejakých cenových, či hodnotových súvislostí je síce možné, ale skôr vedie k nesprávnym záverom.

Otázka teda je, čo zlato historicky dokáže udržať? Zlato je stabilizátorom úrokovej miery v čase[4].  „Dobré“ peniaze sú také, ktorých je v ekonomike optimálne množstvo. Nemá ich byť ani príliš veľa, ale nesmie ich byť ani príliš málo. Regulovanie tejto požiadavky sprostredkováva úroková miera. A práve relatívne stabilizovaná úroková miera zachováva potom vnímanie stabilnej hodnoty peňažnej jednotky na uspokojovanie potrieb jednotlivcov. Pre zjednodušenie si môžeme funkciu držania hodnoty predstaviť vo forme zachovania nejakého „životného štandardu“. Zlato zabezpečuje v čase „t“ a čase „t+n“, ktoré sú už od seba odlišné – technologicky, preferenčne, cenovo, ako aj odlišnými podnikateľskými projektami, iným kontextom doby – podobnú mieru životného štandardu pre daného jednotlivca bez ohľadu na to, čo on zo subjektívneho hľadiska za životný štandard považuje. Je to možné preto, že relatívne stabilizovaná úroková miera umožňovala podnikateľským subjektom správnejšiu ekonomickú kalkuláciu aj na dlhšie obdobie bez potreby výraznej miery odhadov, čím sa znižuje miera zlých ekonomických rozhodnutí a zvyšuje celkový rast životnej úrovne (samozrejme v stave bez vojen, či prílišného zasahovania verejných subjektov; tieto podmienky sú dôležité, pretože akýkoľvek nielen finančný systém, vie byť zlikvidovaný politikmi)[5].

A ako to zlato robilo? Tak, že je relatívne vzácne. V prípade, že vlastníci zlata ho príliš držali (pamätajme, že zlato sa hromadí) a nechceli ho z akéhokoľvek dôvodu požičiavať, stavala sa proti tejto špekulácii druhá sila – nová ťažba zlata; a naopak. Nová ťažba sa v tomto zmysle zintenzívňuje vtedy, ak hodnota statkov vyjadrená v zlate potrebná na dodanie novej peňažnej jednotky na trh, je nižšia ako hodnota samotnej peňažnej jednotky. Peňažná jednotka je vtedy spoločensky dopytovaná vo vyššej miere, akou sú schopní uvoľniť ju na trh držitelia peňazí. Nová ťažba nemôže byť ani nekonečná – čo je fyzikálna vlastnosť zlata. Ide teda o prirodzenú reguláciu množstva peňazí vyžadovaných spoločnosťou v kontexte využívania daných peňažných jednotiek v podnikateľských projektoch. Úrokové miery zároveň spätne vplývali na samotnú motiváciu požičiavať kapitál (zlato), na reguláciu množstva ťažby a pomeru rizika/výnosov podnikateľských nápadov pretavených do plánovaných projektov, ktorých je nekonečné množstvo a z ktorých musí daný mechanizmus „vyberať“ relatívne najpotrebnejšie, najefektívnejšie v zmysle aktuálnych ekonomických a spoločenských potrieb, či preferencií.

Práve z tohto dôvodu mohlo byť zlato využívané ako kvalitné peniaze. Mohlo slúžiť ako efektívny vyrovnávač dlhov vo frakčnom bankovníctve. Frakčné bankovníctvo nemusíme hneď zavrhovať ako zlý koncept (kedysi som bol opačného názoru). Zlato v ňom slúžilo ako všeobecný vyrovnávač dlhu – nie nevyhnutne len zlého. Práve v tomto kontexte je možné mať na mysli to, že finančný systém – peňažné jednotky – je niečím krytý. Úver je tu krytý kvalitnými peniazmi (zlatom).

Túto argumentáciu môžeme aplikovať aj do kontextu dnešného systému frakčného bankovníctva (niekto používa pojem „moderného“, aj keď mne to tak nepripadá). Dnes vznikajú peniaze ako dlh. „Krytie“ vznikajúcich peňazí v dnešnom systéme existuje v kontexte ekonomických projektov, na ktoré sú vznikajúce peniaze vynakladané. Nehnuteľnosti, stroje, autá, tovary, práca, know how, značka, atď. – peniaze sú vlastne požičiavané (tvorené) v kontexte rozmanitého kolaterálu; môžeme tiež hovoriť o „kolaterálnom bankovníctve[6]“.  Hodnota kolaterálu (vzhľadom na to, že tento má omnoho vyšší „spread“ ako zlato), má i omnoho väčší vplyv na volatilitu trhovej úrokovej miery. Do súčasného frakčného systému (bez zlata ako vyrovnávača dlhu) tak ani nemusíme teoreticky komponovať pôsobenie centrálnych bánk, ktoré s krátkodobou úrokovou mierou a denominátorom hodnoty daného kolaterálu (dolár, euro, jen) ešte aj rôznym spôsobom umelo manipulujú, aby sme vedeli o súčasnom bankovníctve urobiť nie úplne lichotivé závery v kontexte jeho dlhodobej stability.

Pozorný čitateľ si určite všimol, že o zlate a forme toho, ako prenáša hodnotu, píšem primárne v minulom čase. Namieste je otázka, či drží zlato hodnotu tak, ako je popísané vyššie, i dnes? Môj názor je, že len čiastočne. Dnes môže byť zlato podhodnotené, ale i nadhodnotené (ak v ňom vznikne napr. hyperinflačná dolárová bublina; resp. zlato postupne stratí dolárový „bid“). Hodnota zlata je dnes sprostredkovane odvodená od dolára, pričom hodnota dolára je odvodená od projektov, na ktoré boli vytvorené doláre použité. Samozrejme zároveň závisí od dopytu a ponuky po zlate ako takom; dopyt závisí od dôvery investorov v súčasný monetárny systém a ponuka od tendencie dishoardingu (akejkoľvek formy) a novej ťažby. V ponuke sa musí nevyhnutne odrážať i manipulovaná úroková miera (centrálnymi bankami), ktorá má vplyv na novú ťažbu (niektoré banské projekty by pri vyšších úrkových mierach neexistovali) , ale i na to, v akej miere je zlato používané ako kolaterál. Úplne iný náhľad získa čitateľ vtedy, ak sa odosobní od pohľadu na zlato v dolároch a uchopí ho tak, že zlato sa nikde nehýbe; že je to dolár a iné meny, ktoré oscilujú. Potom by bolo opätovne možné hovoriť, že zlato sprostredkováva prenos hodnoty v čase tak, ako sme popísali vyššie. Tento stav tu však objektívne nemáme (jednou z podmienok by bolo i vedenie účtovníctva vyjadrovaného v zlate, resp. v akomkoľvek menovom klone naviazanom na zlato).

Jurajove vnímanie zlata je preto podľa môjho názoru nepresné. A ak sa na zlato pozeráme takto a nie očami „klasických“ predstaviteľov Rakúskej ekonomickej školy, nadobúda úplne iný charakter. Hlavne v kontexte reformy finančného systému, jeho využívania ako formy peňazí, či názorov na optimálne množstvo peňazí v ekonomickom systéme. V ďalšom článku sa zamyslíme nad dôsledkami tejto argumentácie pre fenomén Bitcoinu.

[1] Často sa používa i príklad rímskej róby a kvalitného obleku kúpeného v New Yorku, či nedávno som videl prirovnanie hodnoty kvalitného auta z roku 1900 vs. modelu z 2016 . Pár rokov dozadu som argumentoval podobne; a treba priznať, že nesprávne.

[2] Termín „hromadené“ má v sebe implicitne zakomponovaný charakter perpetuálnej činnosti hromadenia.

[3] Len upozorňujem, že koncepcia inflácie, či deflácie je podľa môjho názoru konceptom súvisiacim skôr v zmysle klasickej monetárnej teórie aplikovanej na rôzne formy monopolizovaného bankovníctva. Hovoriť o prirodzenom navyšovaní zlata ako vyjadrenia peňažnej zásoby v zmysle jeho inflácie nepovažujem za úplne správne. Ale to je na samostatnú diskusiu.

[4] Tu je nutné čitateľa upozorniť, že ide o tendenciu. Čitateľ by nemal mať predstavu, že v slobodnom bankovom systéme s krytím napr. zlatom, bude úroková miera navždy napr. 6 %. Bude určite oscilovať, avšak bude mať tendenciu vracať sa k dlhodobému priemeru.

[5] V dnešnom monetárnom systéme to, čo považujeme za peniaze (dolár, euro), hodnotu v dlhšom období stráca, s čím sa podnikateľ síce dokáže vysporiadať, avšak miera chybovosti plynúca z daných odhadov musí byť vyššia v porovnaní so stabilným systémom.

[6] Výraz som si požičal od Roman Scherhaufer z diskusie na FCB.

 

Juraj Karpiš sa mýli – Teória úrokových mier

Prečítajte si prosím aj úvod k tejto sérii článkov.

Juraj vysvetľuje teóriu úroku v Rakúskej škole zaužívaným spôsobom časovej preferencie. Píše, „Úrok je výmenný pomer, určujúci koľko statkov dostaneme tam a vtedy, ak sa vzdáme nejakých statkov tu a teraz. Ľudia preferujú pôžitok dnes pred pôžitkom zajtra a subjektívna intenzita nezasýtenej potreby v čase zvykne rásť.“ Ale spomenie aj Hülsmanna: „Takzvaný pôvodný úrok, … , vychádza z rozdielneho hodnotenia cieľa a prostriedkov vynaložených na jeho dosiahnutie.“ Juraj nejde do veľkého detailu, používa argumentáciu Misesa, ale zbehne i k Hülsmannovi, ktorý Misesa kritizuje. Preto skúsime stručne popísať problematiku, aby sme čitateľovi nakoniec o niečo lepšie priblížili problém, ktorý nemusí byť z vyššie uvedených citácií zjavný.

Mises vysvetľuje existenciu pôvodného úroku (a z neho odvodeného trhového) na základe časových preferencií. Podľa Misesa človek diskontuje budúce statky (rovnakej kvality a druhu) voči statkom súčasným (rovnakej kvality a druhu). Mises pritom tvrdí, že súčasné statky sú hodné viac, ako statky budúce a tvrdí, že časová preferencia je nevyhnutnou súčasťou ľudského konania. Z nej je potom odvodený úrok.

Problém s vysvetľovaním úroku z hľadiska časovej preferencie je kardinálny. Je totiž nutné vysvetliť, akým spôsobom nahliada človek v čase „t“ na svoje preferencie statku X a ako v čase „t+n“ ovplyvnené už novým technologickým pokrokom, cenami a pod.; obrancovia Misesa tu nesprávne hovoria, že na daný problém treba nazerať na základe pravidla ceteris paribus. Problém ani je ani tak aktuálnosť posudzovania preferencií, teda čas „t“, ale čas „t+n“, o ktorom človek nevie nič; rovnako je možné argumentovať aj v kontexte toho, že statok X sa časom, zmenou preferencií, okolností, cenami a pod. už mení na statok Y. Vysvetliť pôvod úroku časovou preferenciou by teda znamenalo akceptovať buď nemennosť preferencií o danom statku alebo poznanie budúcnosti[1]. Rovnako je problémom vysvetlenia samotnej časovej preferencie súčasnosti pred budúcnosťou. Prečo by mal apriori niekto preferovať súčasnú spotrebu pred budúcou (samotná tendencia, história, či intuitívnosť nepostačuje pre definovanie pravidla)? Mises odvodzuje teóriu úroku skôr ako historický a empirický fakt, než ako argumentačný koncept.

Samotní Rakúšania si problém uvedomujú, viď. napr. Hülsmann, či jednu z kritík Hülsmannovho prístupu od Eduarda Brauna. Hülsmann sa Misesa snaží poopraviť. Tvrdí, že pôvodná úroková miera pramení zo „spreadu“ medzi subjektívnym hodnotením prostriedkov (means) a výsledkov (ends) ľudského konania, čo spomína i Juraj, pričom však vo výrokoch o časovej preferencii ostáva. Hülsmann si myslí, že problém pri vysvetľovaní nastal v tom, že jeho argumentační predchodcovia si mysleli, že hodnota výsledkov konania má v sebe už implicitne zakomponovanú hodnotu prostriedkov na ich dosiahnutie. Tým vlastne neponechali akoby priestor pre existenciu pôvodného úroku. Hülsmannovi kritici však poukazujú na to, že jeho argumentácia je argumentáciou v kruhu, kedy Hülsmann pôvodný úrok v danom koncepte už takto implicitne predpokladá a nie ho vysvetľuje. Danému logickému kruhu sa netreba čudovať vzhľadom na to, že misesovský a od neho odvodené systémy, je ich plný[2]. Potom Braun, aby sa vyhol danému kruhu, navrhuje, že pôvodný úrok je výsledkom rozdielu medzi hodnotením psychických nákladov s psychickými výnosmi vyjadrený nominálne už prostredníctvom peňazí. Pre poriadok je nutné podotknúť, že kritika Misesa zo stany oboch autorov je oprávnená a v oboch prístupoch sa objavuje napr. snaha porovnávať porovnateľné, či denominovať úrok v objektivizovateľných kategóriách (napr. psychické náklady a psychický príjem) a vyhnúť sa tak argumentácii na základe časových preferencií.

O podobné sa snaží i prof. Fekete (je dôležité pripomenúť, že nie so všetkým, čo v svojich teóriách tvrdí, aj súhlasím). Je mu jasné, že je nutné v čase porovnávať porovnateľné veličiny. Fekete stavia však otázku ohľadne úroku inak ako ostatní: „Čo urobí človek s možnosťou usporiť časť príjmu a s dopytom po bohatstve, ak stretne človeka, ktorý má usporené bohatstvo, avšak potrebuje príjem?“ Usporenie, alebo môžeme povedať aj hromadenie bohatstva v podobe najviac obchodovateľných statkov (zlata), tu stavia voči potenciálu príjmu, napr. podnikateľa, ktorý nemá usporené bohatstvo na rozbehnutie svojho podnikania. Z toho odvodzuje výmenný vzťah bez toho, aby sme v ňom posudzovali potrebu poznania budúcich preferencií. Vzťah vychádza zároveň z reálnej potreby jednotlivcov. Podnikateľ potrebuje bohatstvo a vlastník bohatstva chce z neho dodatočný úžitok v podobe príjmu. Fekete upozorňuje, že naopak koncept výmeny súčasných a budúcich statkov v kontexte časových preferencií, nemusí byť (nie je) naproti tomu explicitne zakomponovaný v ľudskom konaní.

Príjem a bohatstvo sú pre individuálneho človeka odlišné kategórie, avšak v postavení voči inému človeku s opačným dopytom sa dané kategórie „vyrovnávajú“. Aby sme tomu rozumeli. Podnikateľ na generovanie príjmu v čase „t“ potrebuje bohatstvo. Vlastník bohatstva v čase „t“ potrebuje príjem. Fekete tak odstraňuje problém časovej preferencie, pričom obsahovo odlišné kategórie, spája v rovnakom čase. Odlišnosť daných kategórií „príjem“ a „bohatstvo“ síce obsahová je, avšak je i časovo spojiteľná – bohatstvo bolo kedysi príjmom a príjem sa môže stať bohatstvom. Jedná sa o dva individuálne pohľady na „bohatstvo“ a „príjem“ v čase „t“, ktoré umožňujú výmenu[3]. Objektívny denominátor pre „komunikáciu“ dvoch subjektívne „naladených“ ľudí, je pre Feketeho zlato. V danom prípade je teda časť bohatstva (zlata) aktivizovaná v čase na to, aby poskytovala tok príjmu. Inými slovami sa časť zlata vymieňa za inú časť zlata v budúcnosti (individuálne arbitrárne veľkú) na základe pôsobenia zlata (bohatstva) v ekonomických vzťahoch resp. podnikateľských aktivitách v čase.

Vo Feketeho ponímaní je potom úroková miera ohodnotením danej výmeny bohatstva za výmenu potenciálneho príjmu, resp. je vyjadrením efektívnosti tejto nepriamej výmeny. Daná výmena môže mať vo Feketeho ponímaní i nulovú hodnotu. V prípade padnutia ohodnotenia danej výmeny na nulu, sa stáva výmena priamou (barterom). Bohatstvo sa vtedy na príjem mení jeho predajom – dishoarding, resp. príjem sa mení na bohatstvo úsporou – hoardingom.

Aj keď to Fekete netvrdí, mne osobne vyplýva, že úroková miera môže byť teoreticky i negatívna, napr. zničením bohatstva (netvrdím, že sa v tomto názore nemôžem mýliť; je to skôr na zamyslenie sa). Je jasné, že voči danému sa môžete ohradiť tým, že osobná úroková miera musí byť aj zničením bohatstva pozitívna. Konajúci človek, ktorého preferencie sú „naladené“ na samotný akt ničenia, má z daného konania pozitívny psychický zisk. Avšak intersubjektívne posudzovaná úroková miera – posudzovanie preferencií ostatných voči danému správaniu, negatívne ohodnotená byť môže. Inými slovami o pôvodnej úrokovej miere človeka ničiaceho bohatstvo, môžu iní vyhlásiť, že bola (z ich hľadiska) negatívna. Ľudia môžu dané konanie posudzovať odlišne a v zmysle ich preferencií[4].

Je Feketeho prístup správny? Jedným z problémov, ktorý mu je možné vytknúť je, že zlato považuje za niečo s objektívnou hodnotou (rovnako na iných miestach tvrdil, že zlato má konštantnú marginálnu užitočnosť, čo rovnako nie je správne, aj keď neskôr svoj názor upravil, či sa dá napadnúť jeho koncepcia tzv. „Real Bills“, alebo nie úplne správne popísaný problém arbitráže; inými slovami je „sranda“ v tom, že ani on nie je neomylný). A práve kvôli danému presvedčeniu (objektivizácie hodnoty zlata) mohol daný popis realizovať[5], avšak je tým pádom napadnuteľný. Fekete je Ayn Rand-ovec. Omyly objektivizmu sú podľa môjho názoru pekne vyvrátené i napr. v prácach Jána Pavlíka, ale nielen jeho. Tento omyl je však možné napraviť. A len pre účely tohto článku, môžeme zjednodušene hovoriť o postupne získavanej intersubjektívnej hodnote zlata, resp. o postupnej objektivizácii hodnoty (pod pojmom objektivizácia si treba predstaviť stálu perpetuitu úkonu)[6] tohto denominátora potrebného pre ekonomickú kalkuláciu medzi jednotlivcami s individuálnymi a subjektívnymi preferenciami[7], čím by sa dal problém objektivizmu použitého Feketem odstrániť. Feketeho prístup k vysvetleniu úrokovej miery je však minimálne inšpiratívny a je ho možné buď ďalej rozvíjať, alebo môže poslúžiť na relevantnú kritiku, ktorá zas posunie druhú stranu nejakým smerom (a o tom je inak veda).

O teórii úrokových mier, fungovaní finančného systému a významu zlata píšem stručne i v knihe „Mrcha zlato.“ Detailne rozpracovaná alternatívna teória úrokových miera sa dá nájsť v prácach Antala Feketeho, nad ktorými by mal čitateľ uvažovať kriticky.

———————————————————————

[1] Tu je nutné pripomenúť, že s absolútnou istotou nemôžeme tvrdiť ani to, že z čisto subjektívneho hľadiska nemôže osoba vnímať preferenciu statku X v čase „t“ a v čase „t+n“ rovnako/veľmi podobne, bez ohľadu na to, že z intersubjektívneho hľadiska a na základe logiky myslenia vyplýva, že v čase „t+n“ sa už jedná o iný statok (Y).

[2] Jeden zo všeobecných problémov, ktorým misesovské systémy čelia je prechod zo subjektívneho popisu jednotlivých fenoménov reality na objektivizačnú úroveň reality. Práve k tomu je nutná filozofia, ktorú misesovské systémy využívajú len čiastočne. Misesovské argumentačné systémy sú potom značne uzavreté. Keďže kritiku témy vediem i na základe prác Pavlíka, je nutné spomenúť, že Pavlík, kritizuje misesovské systémy práve za to, že nemajú správne vybudované filozofické pozadie. Pavlík rieši inak tieto „logické dilemy (argumentácie v kruhu)“ úpravou a využitím Hegelovej filozofie. V tomto úseku článku mi musí čitateľ buď veriť, alebo skutočne začať čítať Pavlíka. Problematika je to rozsiahla, tento článok ju nemá ako pokryť a je určite hodná zamyslenia. Ak sa rozhodne čítať, odporúčam potom k nemu pristupovať kriticky, lebo ani on nedokáže vyriešiť niektoré dilemy. A netreba ho potom brať tak, ako mnohí berú Misesa – mesiáša liberalizmu. Ani Pavlík by si to neprial, lebo problém „posadnutia“ Misesom nie je veľmi vedecký. Čitateľ toto malé „kopnutie“ do Misesa a jeho nasledovníkov odpustí, lebo je rovnako nevedecké. Mises bol skutočne „frajer“ na poli vedy; skôr ide z mojej strany o „sarkastické“ upozornenie, že obdobné kopnutia do Hayeka; nie sú zo strany misesových (častokrát bez kritických stúpencov) vôbec ojedinelé, pričom Juraj si do Hayeka rovnako neváha sem tam „kopnúť“.

[3] Z hľadiska historického kontextu vzniku danej výmeny, predtým, ako môžeme hovoriť o relevantnom nahromadení úspor (bohatstva), ktoré sú pre danú výmenu potrebné, realizuje Fekete myšlienkový experiment, kedy za výmenný pomer určuje „prácu“ voči „inej práci v budúcnosti“. To znamená, že ľudia akoby vymieňali: „Ja ti pomôžem pri nejakej práci teraz a ty mi pomôžeš pri nejakej zas mojej práci, potom“. Usporený kapitál – výmena bohatstva za príjem – tu predstavovala práca a výsledok práce. Čo je pritom zaujímavé je to, že daná práca „potom“ nebola ničím krytá – len prísľubom. Žeby prvý náznak frakčného bankovníctva, kedy je kolaterálom dôvera a dobré vzťahy a v prípade nesplnenia prísľubu opak, t.j. exkomunikácia zo spoločnosti, či zlé vzťahy? Pekne popísaný vznik niektorých základných pravidiel spoločnosti nájde čitateľ u Pavlíka a v jeho diele „On the Spontaneous Emergence of the Norms of Distributive Justice and the Catallactic Rules“.

[4] Pre kriticky čítajúceho čitateľa a potenciálne toho, kto má načítané práce rakúskej ekonomickej školy len podotýkam, že v misesovskom systéme nie je tento druh uvažovania prípustný. Znamenal by, že myslenie ovplyvňuje aj realita (empirický vplyv). „Oslobodenie“ od tohto uzavretia práve prináša Hayek-Pavlíkovský systém, kde bol Hayek Pavlíkom upravený a omnoho lepšie zasadený do filozofického myslenia. Zjednodušene sa dá na daný koncept pozerať aj tak, že vzhľadom na to, že človeka ovplyvňuje myslenie iného človeka (ľudské myslenie sa vyvíja práve prostredníctvom druhých, pričom druhý človek je pre iného len súčasť reality), tak realita na myslenie vplýva. Zároveň je nutné podotknúť, že aj nástroj nášho myslenia – mozog – je súčasťou reality. V kontexte pôvodnej úrokovej miery by to znamenalo, že síce zo subjektívneho hľadiska musíme o danom konaní v danom čase vyhlasovať, že má pôvodnú úrokovú mieru vždy pozitívnu, avšak z intersubjektívneho hľadiska (iných jednotlivcov) to nie je nevyhnutné, pričom sa vzájomným spôsobom oba náhľady ovplyvňujú. Ako si mohol už pozorný čitateľ všimnúť rovnako nepopieram, že nie je možné z hľadiska jednotlivca posudzovať preferovaný statok rovnakým/podobným spôsobom v čase „t“ a aj v čase „t+n“ (nevieme to).

[5] Ak misesovské systémy obsahujú problém prechodu zo subjektívneho popisu fenoménov na objektívne (intersubjektívne), tak Fekete má akoby opačný problém.

[6] Pavlík sa daný problém snaží riešiť podľa jeho terminológie určitou formou „nie až tak radikálneho apriorizmu“; o malý príspevok k diskusii som pokúsil napr. kritikou a úpravou Pavlíka v práci „O niektorých problémoch vzniku apriórnych súvzťažností myslenia a ich riešení prostredníctvom nomotvorného charakteru myslenia“.

[7] A áno v rámci hayek-pavlíkovho systému je možné hovoriť aj o vplyve reality na myslenie človeka.

Juraj Karpiš sa mýli – úvod.

Juraj Karpiš napísal knihu s názvom „Zlé peniaze“. Je to pohľad na ostatnú krízu v roku 2008 a jej príčiny a pokojne môžeme povedať, že je napísaná z hľadiska Rakúskej ekonomickej školy, jej klasických autorov. Juraja považujem za „klasického“ Rakušáka, ktorý je skôr inšpirovaný prácami Misesa, Rothbarda, Hoppeho, či Hülsmanna. To sa samozrejme prejavuje v nezhode na niektoré témy, pokiaľ si teda dovolíte v rámci Rakúskej školy vôbec operovať s iným názorom (väčšinou sa pritom nestretnete s pochopením).

Typickým príkladom, kde mám napr. iný názor (pokiaľ teda kolegovia v INESS názor už nezmenili) je koncepcia Misesovej ústrednej tézy jeho Human Action „človek koná“, z ktorej vie Mises odvodiť celú ekonomickú vedu, či koncepcia Hoppeovskej augmentatívnej etiky a údajného apodiktického zdôvodnenia vlastníckych práv.

jan_pavlik

obr: Ján Pavlík, zdroj: Liberální institut

Nie žeby sme sa nezhodovali na výsledkoch (rovnako považujem seba samého za prívrženca Rakúskej školy), avšak cesta k nim je rozdielna. Dané témy sú podľa môjho názoru správne kritizované Jánom Pavlíkom (je ho nutné čítať, aby čitateľ uchopil problém), nasledovníkom Hayeka a jeho teórie spontánneho usporiadania, ktorá lepším spôsobom (avšak Pavlíkom upravená) opisuje nielen pôsobenie človeka v realite, ale je i správnejšie zasadená do filozofického kontextu, než práce vyššie menovaných autorov. O niektorých problémoch a rovnako riešeniach som si dovolil skutočne málinko prispieť do diskusie i ja, napr. tu a tu.

V kontexte uvedeného napíšem niekoľko článkov k Jurajovej knihe, kde si myslím, že mám čo povedať, kde môžem upozorniť na nesprávne formulácie, či kde si myslím, že sa mýli (témy: úrok, zlato, bitcoin) a zároveň by som si dovolil pridať jednu polemiku v kontexte úvah o reforme súčasného finančného systému. Suma sumárom 4 články (zatiaľ), ktoré vychádzajú z prác Antala Feketeho (New Austrian School of Economics), vyššie spomínaného Pavlíka a kadekoho a kadečoho iného, čo som k téme prečítal, ale si presne autorov nepamätám.

fekete

obr.: Antal Fekete; zdroj

Fekete podľa môjho názoru správe opravuje niektoré Misesovské názory na monetárnu problematiku. Práve z toho vyplýva iný pohľad na niektoré problémy, ktoré spomína Juraj Karpiš a to konkrétne:

Čitateľa by som potom rád poprosil aj o čítanie poznámok pod čiarou, ktoré ho navedú k téme z väčšej hĺbky a zároveň dokresľujú názor, ktorý by v článku potom pôsobil zmätočne. Problematika je to totiž celkom hlboká a ako veľmi rád upozorňujem, vôbec nie čiernobiela.

S Jurajom sme sa zároveň dohodli, že na dané názory bude prípadne reagovať, ak to samozrejme uzná za vhodné.