Archív značiek: finančná kríza

Znovuobjavovanie ceny peňazí… Keď už nemôže byť horšie

Už dlhší čas začínam svoje prejavy slovami: „Som najoptimistickejší za posledných tridsať rokov na trhu – už len kvôli tomu, že nemôže byť horšie.“

Je to pravda? A ešte dôležitejšie – ako dosiahneme fundamentálnu zmenu tohto „extend-and-pretend“ trendu (banka predĺži termín splatnosti pôžičky a predstiera že malé a neskoré platby sú lepšie ako žiadne – pozn. prekl.), ktorý prevláda nielen v Európe ale aj vo svete?

História nám hovorí, že jediné reálne zmeny sú dôsledkami vojny, hladomoru, sociálnych nepokojov alebo kolapsu akciových trhov. Nič z toho sa vo veľkej časti sveta nevyskytuje (zatiaľ), ale na druhej strane sme od 2. Svetovej vojny nemali menší rast, horšiu demografiu, alebo vyššiu nezamestnanosť. Tento paradox je potrebné nejako vyriešiť. A hlavne rýchlo, ak sa chceme vyhnúť zničeniu celej generácie mladých Európanov.

Zákonodarcovia predstierajú, že dosiahnutý pokrok a stabilita je výsledkom ich konania, ale z fundamentálneho pohľadu je to len obyčajná ilúzia. Talianske banky dnes vlastnia viac vládnych dlhopisov ako pred bankovou krízou, čo ich systematicky robí viac nechránenými pred ich vlastnou vládou. „Spread“ (rozdiel medzi výnosmi dlhopisov) vládnych dlhopisov medzi Nemeckom a Club Med je pod historickým priemerom, no táto cena je dôsledkom totálneho potlačenia prirodzeného procesu tvorby ceny peňazí.jakobsen

Proces tvorby ceny peňazí je tým krutým kapitalistickým prvkom vo všetkých systémoch. Učebnica ekonómie by ho označila ako modus operandi, ktorým sa kapitál alokuje tam, kde nachádza najvyššiu hraničnú užitočnosť. V praxi by to malo znamenať že trh diktuje cenu peňazí na obdobie dlhšie ako jeden rok, kým na obdobia kratšie ako jeden rok túto úlohu preberajú centrálne banky. Krása tohto systému je v tom, že peniaze sú alokované v aukcii, kde záujemca s najvyššou ponukou dostane „peniaze“ alebo „úver“  za cenu, ktorú považuje za adekvátnu cenu peňazí.

Porovnajte tento trhom riadený model so súčasnou situáciou relatívne nízkych „sovereign spreads“ (rozdiely medzi výnosmi dlhopisov centrálnych bánk) v Európe, spôsobenou sľubom Maria Draghiho urobiť „všetko čo bude treba“ aby bola zaručená stabilita eura. Už zahrozil aktiváciou Európskeho nástroja finančnej stability a Európskeho stabilizačného mechanizmu a použitím celého arzenálu politických nástrojov na zaručenie stability.

Týmto účinne pozastavil proces tvorby ceny štátneho dlhu a peňazí, keďže ECB a lokálne centrálne banky poskytnú neobmedzenú likviditu lokálnym bankám a teda nepriamo ich vláde v akýchkoľvek trhových podmienkach. Táto jednostranná ponuka od ECB a trhu znamená, že neexistuje moc, ktorá by bola schopná ukázniť vládu vyššími sadzbami alebo alokovať úvery všeobecnejšie. Jednoducho sme od seba odpojili trh a cenu peňazí.

Toto prichádza po Draghiho dlhodobejšej refinančnej operácii, lacného financovania bánk s malým alebo žiadnym ručením, alebo najbližšej možnej veci ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu, čo sa ešte nevolá kvantitatívne uvoľňovanie.

Toto je problém, lebo spoločnosti, ktoré potrebujú financovať dlhodobé projekty ako budovanie elektrárne počas šiestich až ôsmich rokov, potrebujú cenu úveru počas celého obdobia budovania. Teraz majú takmer rovnú krivku výnosov od 0 do 30 rokov, čo by bolo fajn, ak by to bolo realistické. Ale problém je že jedného dňa vo „vzdialenej budúcnosti“, keď sa trh znormalizuje, úrokové sadzby sa vrátia do normálnych výšok, čo je zhruba inflácia plus riziková prémia.

V prípade priemyselnej spoločnosti by vhodná kalkulácia úverovej sadzby vyzerala asi takto: inflácia + LIBOR + rozdiel rizík, z čoho by mohlo vyjsť cca 7 percent. Porovnajte toto so sadzbami dostupnými vysoko úveruschopným spoločnostiam. Nestlé bolo nedávno schopné  požičať si so sadzbou 0,75 percenta – najnižšou aká kedy bola. Áno, je to pekné pre Nestlé, ale pamätajte že táto situácia vznikla kvôli prítomnosti centrálnej banky na trhu a nie len vďaka finančnej sile Nestlé.

Zmena z jedného percenta na sedem percent by spoločnostiam spôsobila nepríjemný šok. Vytvorili sme negatívny a nebezpečný kruh v ktorom nie len investori, ale aj spoločnosti závisia na nekonečných nízkych úrokových sadzbách. Vypočítali svoje budúce príjmy a výdavky na základe vládou ovplyvňovaných cien, nie na základe realistických trhových cien.

Najhoršou vecou na tejto situácii je, že dôvodom toho, že veľký hráč ako Nestlé si je schopný požičať za úrok menší ako jedno percento, je nedostatok alternatív pre banky a investorov. Menej úveruschopné malé a stredné podniky, ktoré tvoria niekedy až 80 percent ekonomík mnohých krajín, si nedokážu požičať. Sú považované za príliš riskantné na to, aby im bolo požičané za súčasné „trhové sadzby“ napriek tomu, že práve ony sú kľúčom ku znižovaniu nezamestnanosti a zvyšovaniu produktivity.

Sú ochotné pracovať dlhšie, ťažšie, za menej peňazí a s vysokou toleranciou rizika, len aby prežili. Takže ostávajúcich 20 percent ekonomiky tvorených veľkými, kótovanými spoločnosťami a bankami dostane 95 percent úverov a 99 percent všetkého politického kapitálu. Inými slovami, veľkí hráči dostávajú nereálne nízke úrokové sadzby len preto, že malé a stredné podniky nedostávajú žiadne úvery. Odtiaľto pramení moja viera že veci sa musia čoskoro zlepšiť, lebo už to nemôže byť horšie.

Nikdy v histórii sme neboli v nefunkčnejšom stave z korporátneho, politického a individuálneho hľadiska. Je čas si uvedomiť, že dôvodom, prečo kapitalizmus vyhral v osemdesiatych rokoch vojnu proti komunizmu, bola jeho silná trhová ekonomika založená na prirodzenom procese tvorby cien. Teraz „osvietení“ zákonodarcovia kopírujú všetky znaky plánovanej ekonomiky: centrálne plánovanie a kontrola, žiadna prirodzená tvorba cien, jeden poskytovateľ úverov a peňazí a z toho vyplývajúce potláčanie malých a stredných podnikov a nakoniec aj jednotlivcov.

História nám ponúka pádnu lekciu. FED sa naposledy uchýlil ku značnému kvantitatívnemu uvoľňovaniu v štyridsiatych rokoch. No pomalý rast a klesajúca inflácia sa zvrátili až keď FED prestal intervenovať kvôli ťažkej recesii, ktorá vznikla v dôsledku politických omylov a príliš dlhého kvantitatívneho uvoľňovania.

V roku 2014 by reálna recesia v Nemecku a USA mohla znovu naštartovať prirodzený mechanizmus tvorby peňazí, čo by nám pomohlo v liečení hlbokých rán po rokoch chýb zákonodarcov. Byť na dne je z určitého pohľadu dobré. Jediná cesta smeruje nahor.

Steen Jakobsen, CIO Saxo Bank

Zdroj: http://www.zerohedge.com/

Preložil Jakub Jablonický

Prebraté z : hayek.sk

Taliansko je ako Španielsko

Spustí kríza aj anti-environmentálnu agendu? Kto vie. Avšak taký Antonio Tajani, euro komisár pre priemysel uviedol, že síce je za zelenú agendu, „ale nemôžeme z nej robiť náboženstvo. Potrebujeme novú energetickú politiku, pretože nemôžeme zachrániť európsky priemysel s klimatickými cieľmi, ktoré sú nerealistické a ktoré nie je možné presadiť celosvetovo.“ Áno striktná environmentálna agenda nie je pre európske podnikateľské prostredie veľmi zdravá, o to viac ak podnikatelia čelia vysokému zdaneniu a vysokým reguláciám aj na iných frontoch. Tajani samozrejme volá i po uvoľnenej menovej politike a slabšom Eure. Stále však existuje i iná cesta. Silná mena, nízke dane a nízke regulácie. Bohužiaľ to však vyzerá, že politici idú presne opačným smerom.

Svedčí o tom i ostatná dohoda na summite krajín G20. Tá hovorí o tom, že krajiny sa budú navzájom informovať o daňových záznamoch do roku 2015. Na tejto agende sa dohodli lídri krajín G20, ktorí chcú týmto spôsobom bojovať proti daňovým únikom jednotlivcov, ale i globálnych korporácií, ktoré sa snažia platiť čo najmenej daní. Ale ako sa hovorí, „keď nechceme vidieť daňové raje, nerobme z našich krajín daňové peklá.“ Z toho si však len málo politikov berie ponaučenie.pozvanka_vseobecna_fom

Taliansko ešte stále nie je na radare médií tak, ako je Španielsko a žije si vlastne svojím životom. Zatiaľ. Faktom však je, že táto krajina si so sebou nesie viac problémov, ako sme ochotní pripustiť. A na všetkých frontoch. Vyzerá to, že z politického hľadiska sa ženie do výraznej politickej krízy. Tá je spojená s podporou vlády zo strany Berlusconiho strany. Pre mesiacom bol Berlusconi uznaný vinným najvyšším talianskym súdom za daňové podvody. Verdikt znel 4 roky. Berlusconi sa však vyhráža vládnej koalícií, že ak bude musieť niesť trest, tak položí vládu. Ako sa hovorí zákon nadovšetko, len nie nad politiku. Každý týždeň sa tak v talianskych médiách objavujú titulky, že sa vláda rozpadá. Vždy už nadobro. No nič uvidíme. Faktom je, že ak padne vláda, krajina sa dostane pod ekonomický stres. Z ekonomického hľadiska nie je na tom veľmi dobre. Má rovnako ako iné krajiny problematický bankový sektor, ktorý čelí mnohým dlhom a zlým investíciám. Svedčí o tom i príklad banky Monte dei Paschi di Siena, ktorá čelí znárodneniu. Banka musí získať dodatočný kapitál 2,5 mld. euro v priebehu 12 mesiacov od investorov. Mnohí však upozorňujú, že je viac menej nereálne, aby banka získala od svojich akcionárov túto sumu. Ak bude znárodnená, tak to na strane druhej nepridá Taliansku, ktoré už dnes čelí 2 biliónovému verejnému dlhu, ktorý sa prebratím záväzkov za problematické banky len navýši. Zlepšeniu situácie nenapomáha ani klesajúci trh s nehnuteľnosťami, ktorý je nastavený na ďalší pokles. Dôvod je veľmi prozaický. V krajine ubúda tých, ktorí sú hlavným motorom tohto trhu – nakupujúci medzi 30 a 40 rokom života, ktorých počet klesol od roku 2005 o jeden milión a pokles bude pokračovať do konca tejto dekády. Inými slovami sa zmenšuje dopyt po nehnuteľnostiach, ktorých ceny potom klesajú. Z týchto faktorov vyplýva i to, že úroky na talianske 10 ročné bondy sa po prvý krát po 18 mesiacoch koncom tohto týždňa dostali nad tie zo Španielska.

Tento týždeň sme mali 5 rokov od vypuknutia krízy, resp. pádu banky Lehman Brodhers, čo je asi presnejšie pomenovanie. Áno 5 rokov krízy. Výsledok? Najväčšie ekonomiky sveta (G7) zvýšili kumulovane svoj dlh o 18 biliónov USD a dosiahli kombinovaný dlh vo výške 140 bln. USD. Nový dlh dokázal zároveň vyprodukovať len niečo viac ako 1 bln. USD nominálneho HDP. Inými slovami každých 18 USD dlhu dokázalo vygenerovať len 1 USD rastu. Udržateľné? Zatiaľ áno. Máme predsa historicky nízke úrokové miery, ktoré sú však umelo držané centrálnymi bankami. A to nie je dôvod na radosť.

Po tvrdých vyjednávaniach sa v Ženeve dohodol John Kerry a jeho náprotivok ruský minister zahraničia Sergey Lavrov o tom, ako by mal sýrsky režim odovzdať svoje chemické zbrane. Nateraz sa teda vojenský zásah zo strany USA odkladá. Aspoň teda nateraz. Budúci týždeň nás čaká zasadnutie monetárnej komisie FEDu. Uvidíme, ako to zahýbe trhmi. Stále si myslím, že FED nezmení svoju politiku. Ak sa mýlim, čo je možné, bude zaujímavé sledovať, čo sa stane s akciovými indexmi a trhmi všeobecne.

Matúš Pošvanc

 

To im stačí. Oni potom odídu

Tak sa to stalo. Recesia skončila. Rast eurozóny vo výške 0,3 % je za to považovaný. Ale nie tak rýchlo. Opatrný je i Mario Draghi, ktorý povedal, že treba byť veľmi, veľmi opatrný ohľadne vyhliadok na rast a rovnako treba sledovať i situáciu v Sýrii, ktorá môže podľa neho viesť ku geopolitickým rizikám. Základné úrokové miery ECB ostali nízke a rovnako sa rozhodla i Bank of England, ktorá pokračuje i v  politike nákupu dlhopisov vo výške 375 mld. libier mesačne.

Grécko musí sekať výdavky. Ako už počúvame viac týždňov, bude potrebovať ďalšie peniaze; minimálne 10 mld. euro. Zástupcovia Troiky sú však už značne greece_stormnervózni. A nie je sa čo čudovať, keď počúvajú príhody, aká sa stala bývalému ministrovi pre administratívu Dimitrisovi Reppasovi, ktorého zachytili mikrofóny na tlačovej konferencii ako hovorí svoju kolegovi: „Keď prídu zástupcovia Troiky, vždy hovor len, áno, áno. To im stačí a oni potom odídu.“ Jednou z najväčších výziev je rovnako prepustenie zástupu verejných zamestnancov a stopnutie podpory viac ako 1000 štátnym organizáciám. Jednou z nich je napr. „Organizácia pre manažment vodných zdrojov v určitých oblastiach,“ ktorá má jedného zamestnanca a v skutočnosti nikto netuší, čo vlastne robí. Žeby sa niečo podobné dalo nájsť i na Slovensku?

27. augusta francúzska vláda predstavila dlho očakávaný návrh dôchodkovej reformy. Napriek pripomienkam odborov budú, zdá sa, odvody do dôchodkovej kasy navýšené o 0,3 bodu v roku 2017. Vláde totiž chýba 7,6 miliardy, ktoré potrebuje do roku 2020 nejakým spôsobom nájsť. Týmto spôsobom chce získať 4,4 miliardy. Firmám a zamestnancom tak bude ležať na pleciach ďalšie zvyšovanie. Olli Rehn, európsky komisár pre hospodárske a menové záležitosti, však upozornil, že ďalšie zvyšovanie môže vážne ohroziť ekonomický rast a vytváranie nových pracovných miest. Rovnaký názor má aj MMF, ktorý vyhlásil, že fiškálny tlak dosiahol vo Francúzsku svoj limit. Olli Rehn odporúča hlbšie a rýchlejšie štrukturálne reformy a viac odvahy v rámci dôchodkovej reformy. Zdá sa však, že francúzski politici si rady medzinárodných organizácií a Európskej únie neberú príliš k srdcu.

Aj my máme skúsenosti s riešením dier vo verejných financiách zmenou pravidiel v dôchodkovom systéme. Podobne k tomu pristúpili i v Poľsku, kde sa aktíva súkromných dôchodkových fondov presunú do štátneho fondu, čo zníži dlh krajiny voči HDP asi o 8 %. Zaváňa to znárodnením, ktoré však vláda popiera.

A ako sa hrá globálny poker? Celkom zaujímavý príklad sa stal minulý týždeň. Rusko súhlasilo s reštrukturalizáciou dlhu Cypru, ktorému znížilo úroky na 2,5 mld. pôžičku zo 4,5 % na 2,5%. Šľachetné gesto? Ani nie. Následne totižto cyperský minister zahraničných vecí Ioannis Kasoulides vyhlásil, že územie Cypru nebude v žiadnom prípade použité na žiadne vojenské aktivity voči Sýrii. I tak sa dá robiť politika a obhajovať svoje záujmy.

Patriť k európskemu obchodnému bloku alebo nie? To bola otázka pre Arménsko. Na prekvapenie sa arménsky prezident Serzh Sargsyan rozhodol pripojiť sa k obchodnému a politickému bloku s Ruskom, namiesto EU. Je to asi skôr politické riešenie. Na strane druhej, úprimne povedané, akceptovať všetky regulačné podmienky európskeho trhu, nie je rovnako med lízať.

Vyzerá to tak, že sa svet pomaly presúva do stavu, kedy budú existovať viaceré rezervné meny. Nebude to len dolár. Ďalší krok k tomu urobila Čína, ktorá sa podľa posledných správ chystá povoliť neobmedzené a slobodné obchodovanie svojej meny. Ozaj a ešte stále veríte, že Čína svoje ekonomické dáta nefalšuje? Tak vás asi zaujme to, že samotný Národný štatistický úrad Číny oznámil, že prišiel na prípad fatálneho falšovania dát. Malo sa to stať v čínskej provincii Yunnan. Tamojšia miestna vláda nútila firmy do vykazovania vyššej priemyselnej produkcie, ako bola skutočnosť. Audit zistil, že kým v roku 2012 vykázala provincia rast priemyselnej produkcie vo výške 6,34 mld. CNY, skutočnosť bola len na úrovni 2,82 mld. CNY. Čína je skutočne rozprávková krajina.

Plánovaný zásah USA v Sýrii je stále na radare médií a investorov. Komisia pre zahraničné vzťahy kongresu hlasovala za zákrok a použitie sily v Sýrii. Čína a Rusko sú však ostro proti zásahu voči Asadovmu režimu. Z toho vyplýva, že požehnanie bezpečnostnej rady OSN nebude. Uvidíme. Čísla z amerického trhu práce skončili pod očakávaniami, avšak miera nezamestnanosti klesla na 7,3 % (zo 7,4%). Zníži teda FEDu mesačné nákupy dlhopisov? Táto možnosť stále existuje, avšak dáta z trhu práce sa nevyvíjajú veľmi pozitívne. Na strane druhej sa rovnako objavujú vyhlásenia členov monetárnej komisie, ktoré sú úplne opačné. Napríklad prezident Mineapoliského FEDu Narayana Kocherlakota povedal, že FED by mal podporovať ekonomiku dokonca omnoho viac a nie menej. Všetko sa však dozvieme 17-18 septembra. Osobne si však myslím, že FED nákupy dlhopisov nestopne.

Matúš Pošvanc

pozvanka_vseobecna_fom

Svetová finančná pyramída v číslach

Pýtate sa, prečo je svetová ekonomika v tak vážnych problémoch? A ako si vlastne môže byť toľko ľudí istých, že svetový finančný systém nakoniec skolabuje? Pravdou je, že ak sa na celú vec pozrieme cez optiku tvrdých čísel, nie je až tak náročné pochopiť, prečo je svetová finančná pyramída odsúdená na zánik. Celkový dlh vo finančnom systéme Spojených štátov je v súčasnosti približne 56 biliónov dolárov, zatiaľ čo vklady na bankových účtoch predstavujú približne len 9 biliónov dolárov. To znamená, že aj keby sme vybrali všetky bankové vklady v USA do posledného centu a znásobili ich šesťkrát, ešte stále by to nestačilo na zaplatenie nahromadených dlhov.

Pritom celkový  dlh sveta dosahuje približne 190 biliónov dolárov.  Svetové HDP však predstavuje len niečo okolo 70 biliónov dolárov. Zaujímavá je najmä celková nominálna hodnota všetkých derivátov- tá sa pohybuje niekde medzi 600  až 1500 biliónmi dolárov.  Skrátka, máme pred sebou problém gigantických rozmerov. Svetový finančný systém  je nestabilný domček z karát vybudovaný na dlhu, pákovaní a neuveriteľne riskantných derivátoch. Žijeme v najväčšej finančnej bubline v histórií ľudstva a nebude trvať dlho než celá spľasne. Až sa to stane, bude to finančná katastrofa doposiaľ nevídaných rozmerov.

pyramide_schemeSvetový finančný systém je dnes omnoho prepojenejší než kedykoľvek predtým a problémy jedinej kľúčovej banky či regiónu sa môžu rozšíriť rýchlosťou blesku. Ako som už napísal, celý európsky bankový systém je momentálne napákovaný v pomere 26:1. Pokles hodnoty aktív len o 4% by teda dokázal úplne vymazať vlastné imanie mnohých bánk. Ak by sa takýto scenár naplnil, dôležité finančné inštitúcie by v následnej panike začali padať ako domino.

Malú ochutnávku toho, ako by to vyzeralo, sme dostali v roku 2008. Je nevyhnutné, že sa to zopakuje. Ktokoľvek, kto  tvrdí, že finančný systém v súčasnej podobe je udržateľný, nevie o čom hovorí. Stačí sa pozrieť na čísla.

Takto vyzerá svetová finančná pyramída:

$9,283,000,000,000 – celkové množstvo bankových depozitov v Spojených štátoch. Federálna spoločnosť pre poistenie vkladov (FDIC) má na svojich účtoch pre poistenie vkladov 25 miliárd dolárov, ktoré by v podstate mali všetky vklady „garantovať“. Inými slovami, pomer celkových vkladov k dostupným prostriedkom fondu ochrany vkladov je viac ako 371:1.

$10,012,800,000,000 – celkové množstvo hypotekárneho dlhu v Spojených štátoch. Aj keby sme vybrali  každý jeden cent z každého jedného bankového účtu v USA, stále by to nestačilo na jeho pokrytie.

$10,409,500,000,000 – veľkosť peňažnej zásoby M2 v Spojených štátoch. Toto je pravdepodobne najpoužívanejší spôsob merania celkového množstva peňazí v americkej ekonomike.

$15,094,000,000,000 – hrubý domáci produkt USA. Meria celkovú ekonomickú aktivitu v Spojených štátoch za jeden rok.

$16,749,269,587,407.53 – veľkosť federálneho dlhu USA. Za posledných desať rokov narástol o viac ako 10 biliónov dolárov.

$32,000,000,000,000 – celkové známe množstvo peňazí, ktoré svetové elity poschovávali v offshore destináciách.

$50,230,844,000,000 – celkový štátny dlh všetkých krajín sveta.

$56,280,790,000,000 – celková výška dlhu (štátneho, firemného, spotrebiteľského, atď.) vo finančnom systéme USA.

$61,000,000,000,000 – celkové aktíva 50 najväčších bánk sveta.

$70,000,000,000,000 – približná veľkosť svetového HDP.

$190,000,000,000,000 – približná veľkosť celkového svetového dlhu. Za poslednú dekádu sa skoro zdvojnásobil.

$212,525,587,000,000 –  toto je podľa americkej vlády nominálna hodnota derivátov držaných 25 najväčšími bankami v USA. Tie však majú celkové aktíva vo výške len 8,9 bilióna dolárov. Inými slovami, expozícia týchto bánk voči derivátom prevyšuje ich celkové aktíva v pomere 24:1.

$600,000,000,000,000 až $1,500,000,000,000,000 – toto je odhad celkovej nominálnej hodnoty všetkých derivátov sveta. Na hornej hranici tohto rozpätia dosahuje pomer derivátov k celosvetovému HDP pomer viac ako 21:1.

Už to začínate chápať?

Celková výška dlhov bude každým dňom rásť rýchlejšie ako celkové množstvo peňazí, a to až do dňa, keď táto bublina praskne. To, čoho sme boli svedkami v roku 2008 bolo len malé zadrhnutie v systéme. Spôsobilo však najhorší ekonomický pokles od čias Veľkej Depresie a finančné autority s tým neboli schopné nič urobiť.

Nabudúce to už nebude také jednoduché.

Ďalšia vlna ekonomického kolapsu sa rýchlo blíži. Ekonomická depresia už naplno vypukla v južnej Európe. Nezamestnanosť je na historických maximách a ekonomická aktivita rapídne upadá. Hlavné offshore bankové centrá na Cypre sú už teraz na pokraji kolapsu. Najnovšie bolo oznámené, že ostanú zatvorené až do štvrtka, no skutočným dátumom ich otvorenia si stále nemôžeme byť istí. Už teraz sa ale hovorí, že po ich znovuotvorení budú zavedené prísne limity na množstvo vyberaných peňazí. Aby toho nebolo málo, Medzinárodný menový fond varuje, že najnovšie krachujú aj tri najväčšie slovinské banky, pričom na ich záchranu bude potrebná miliarda eur. Kocky domina začínajú padať a ani Spojené štáty voči tomu nebudú imúnne.  Prvé náznaky najväčších finančných problémov, aké doteraz táto krajina zažila sa vynárajú na obzore už teraz.

Pokojne si ale môžete veriť, že Ben Bernanke, Barack Obama a Kongres presne vedia, čo robia, a že budú nakoniec schopní celú situáciu zachrániť. Mainstreamové médiá vás budú zásobovať takým množstvom pozitívnych ekonomických správ aké si len budete želať. S radosťou vás budú informovať o tom, že index Dow Jones dosahuje stále nové historické maximá a najradšej by vás presvedčili, že zažívame silné ekonomické oživenie…

Ak ste skutočne v pokušení uveriť, že sa to všetko nejak napraví, skúste si ešte raz pozrieť tie čísla vyššie. Nie je možné, aby sa takáto finančná pyramída bola schopná udržať donekonečna. V istom bode úplne skolabuje. Ste na to pripravení?

Zdroj: The Economic Collapse

Preklad: Jozef Dzuriš, Prebraté z: www.hayek.sk

Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, pomôžte nám. Podporte  a zdieľajte ho na linkovacích službách.

Kto komu dlhuje ?

Dlh a zadlženosť sú dnes témou číslo jedna. Enormné zadlženie štátov, ale i súkromného sektora je jednou z príčin krízy, ktorá však na nás ešte nedoľahla v plnej miere. Kto vlastne komu dlží v tomto prepojenom a globalizovanom svete? Aká je zahraničná zadlženosť jednotlivých krajín? Koľko si dlžia krajiny, resp. ich obyvatelia navzájom? Prehľad zahraničnej zadlženosti Vám prinášame na základe článku z BBC.

USA

USA má najväčšiu expozíciu dlhu voči Ázii – primárne Číne a Japonsku. Zahraničný dlh USA dosahuje jednoročné HDP krajiny. Druhú najväčšiu expozíciu dlhu má krajina voči krajinám EÚ (primárne dlží Veľkej Británii, Nemecku, Francúzsku, ale i Švajčiarsku. Nominálna výška dlhu je 10,9 bilióna euro, t.j. 10 900 000 000 000 euro; na obyvateľa je to viac ako 35 000 euro. Aj keď je výška dlhu v USA tak vysoká, že dlh nie je možné v princípe splatiť, krajine investori zatiaľ veria. Je to dôsledok minimálne dvoch faktorov: 1) americký dolár je rezervnou menou, 2) zmenšujúci sa počet bezpečných investícií – čím menej dlhopisov krajín je považovaných za safe haven, tým tie, ktoré ostávajú v klube tzv. bezpečných, majú nižšie úroky.

Veľká Británia

Zahraničný dlh UK je vo výške 7,3 bilióna USD, t.j. 7 300 000 000 000 euro; na obyvateľa je to viac ako 117 000 euro. Hlavný komponent dlhu tvorí dlh v bankovom sektore. Výška dlhu však nie je považovaná za veľký problém, pretože UK vlastní rôzne hodnotné aktíva. Krajina dlží hlavne USA, Nemecku, Španielsku, či Francúzsku. Zatiaľ je krajina považovaná za bezpečnú.

Nemecko

Nemecko dlží najviac USA, Francúzsku, Taliansku, Japonsku a Veľkej Británii. A naopak tieto ekonomiky dlžia rovnako Nemecku. Nemecku je však rovnako exponované voči Grécku, čo je jednou z príčin toho, že Nemecku sa neustále snaží túto krajinu pred krachom zachraňovať. Výška dlhu je 4,2 bilióna euro, t.j. 4 200 000 000 000 euro, čo je na jednu osobu viac ako 50 000 euro. V prípade, že bude mať problémy akokoľvek krajina, voči ktorej má Nemecko expozíciu svojho dlhu, dostane sa do problémov i ono.

Francúzsko

Zahraničný dlh krajiny je rovnako ako pri Nemecku približne 4,2 bilióna euro, t.j. 4 200 000 000 000 euro, čo je na jedného obyvateľa viac ako 66 000 euro. Zahraničný dlh tvorí až 235 % HDP krajiny. Najviac dlží krajina Veľkej Británii, USA a Nemecku. Najväčším problémom krajiny je však to, že jej bankový sektor je značne exponovaný voči tým najväčším problémovým krajinám eurozóny.

Španielsko

Krajina, ktorá je čo sa týka pravdepodobnosti krachu niekoho v eurozóne hneď prvá za Gréckom. Najväčšiu expozíciu dlhu má voči Nemecku, Francúzsku, Veľkej Británii, ale i USA. Výška dlhu je slušných 1,9 bilióna euro, teda 1 900 000 000 000 euro, čo je na jedného obyvateľa viac ako 41 000 euro. Výška zahraničného dlhu tvorí až 284 % HDP. Najväčším postrachom Španielska je však Portugalsko, ktoré ak skrachuje, tak dlží Španielsku 65 mld. euro.

Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, pomôžte nám. Podporte  a zdieľajte ho na linkovacích službách.

Preložil a spracoval podľa originálneho zdroja Matúš Pošvanc