Archív značiek: dlhová kríza

Reforma súčasného finančného systému – význam zlata

Tento článok je posledným zo série článkov ku knihe Juraja Karpiša. Písal som, kde sa mýli o ZLATE, Bitcoineúrokovej miere. V tomto článku nepôjde o diskusnú kritiku, ale polemiku. Názory Juraja na reformu súčasného systému bankovníctva a monetárnu politiku sú rozpustené do viacerých kapitol jeho knihy. Dá sa povedať, že s väčšinou, ako priaznivec Rakúskej školy, súhlasím. Tento článok je skôr krátkou úvahou s alternatívnymi názormi voči Jurajovi. Prečítajte si potenciálne i úvod k sérii.

Súčasný monetárny systém  

Ak sa zamyslíme nad dnešným systémom, tak v stručnosti popísané vznikajú peniaze prostredníctvom dlhu, ktorý je vytváraný voči existujúcemu kolaterálu (rôzne formy aktív) alebo ešte len vytváranému kolaterálu v najrôznejších podobách (napr. nová fabrika, stroje, nehnuteľnosti). Vznikajú síce akoby z ničoho, avšak vznikajú vždy voči „niečomu“. A aj keď to „niečo“, nie je ešte napr. postavené, tak na postavenie daného statku sa využívajú zdroje, ktoré už existujú v podobe úspor (na postavenie novej budovy je napr. využitá kapacita existujúcich strojov). V tomto procese majú nezastupiteľnú úlohu banky, ktoré úverovou aktivitou peniaze vytvárajú[1]. To, čo považujeme dnes za peniaze[2] je zároveň denominátorom toho, v čom ohodnocujeme daný kolaterál. Myslím si, že práve vzhľadom na to, že sú peniaze kryté rôznym druhom kolaterálu, musia vo vyššej miere destabilizovať výšku úrokovej miery v porovnaní so systémom založeným na krytí zlatom, resp. v porovnaní so systémom, kedy je úroková miera určovaná prostredníctvom mechanizmu hoardingu/dishoardingu zlata, ťažby nového zlata a korešpondujúcej úverovej aktivity. Systém je preto i viac nestabilný.

Vysvetlenie začnime popisom situácie so zlatom (jedná sa tu o teoretický koncept, ktorý bol v historickej praxi rôznym spôsobom ovplyvňovaný a regulovaný). Ako sme už vysvetľovali, zjednodušene pri ohodnocovaní statkov voči zlatu, ohodnocujeme statky stabilným denominátorom, ktorý prenáša akoby hodnotu životného štandardu ľudí v čase. Realizuje sa to cez stabilizáciu úrokovej miery. Staršie úvery = ekonomické projekty = peniaze sú splácané na základe ich pôsobenia v ekonomických vzťahoch. Sú splácané tak, že musia generovať príjem. Príjem musí byť vyšší, ako sú náklady na obsluhu dlhu, náklady samotného projektu a marža podnikateľa. Na to však potrebujeme novo-vzniknuté peniaze, t.j. nové úvery = nové ekonomické projekty = nové peniaze[3]. Novo vznikajúce projekty sú však neskôr v čase ohodnocované v kontexte nových preferencií a ekonomických podmienok „akoby rovnako“. Z hľadiska pohľadu na ekonomiku ako celok by sa jednalo o istý druh black boxu s mixom nákladov, výnosov a preferencií v čase „t“, pričom v čase „t+n“ by rovnako išlo o black box nákladov, výnosov a preferencií v čase, avšak už iných. Ohodnocovanie daných black boxov sa deje vždy vzhľadom na podobnú výšku úrokovej miery, ktorej stabilitu udržiava zlato. Môžeme si to predstaviť aj tak, že staršie projekty sú akoby splácané novými projektmi s vyššou pridanou hodnotou s podobnou úrokovou mierou. Tým je zachovávané optimálnejšie splácanie starších úverov novými ekonomickými projektmi. Dlh je eliminovaný zároveň presunmi zlata, resp. meny, ktorá ho reprezentuje, čiže niečím reálnym. Samozrejme nedá sa tvrdiť, že ani v tomto systéme sa nemôžu objavovať podnikateľské chyby, ktoré spôsobujú potom stratu hodnôt a výkyvy úrokovej miery. Dá sa len povedať, že systém je v tomto prípade stabilnejší. Otázka, ktorá je na mieste je, že prečo?

Pri systéme bez zlata (alebo iných drahých kovov), je rovnakým spôsobom starší dlh = starší ekonomický projekt, splácaný novým dlhom = novým ekonomickým projektom. Avšak denominátorom je mena, ktorá je krytá „len“ samotným kolaterálom. Problém, ktorý sa týmto spôsobuje, je relatívne vyššia volatilita úrokovej miery v čase oproti systému so zlatom. Opomeňme zároveň na chvíľu podstatný rozdiel medzi súkromnou a monopolne určovanou menou prostredníctvom centrálnej banky. Monopolná mena je v tomto prípade akcelerátorom destabilizácie systému, čo si popíšeme stručne nižšie a bude platiť okrem tejto aj neskôr uvedená argumentácia. Predpokladajme zatiaľ existenciu súkromných mien bez ich krytia voči zlatu (drahým kovom).

Aj v systéme so zlatom, aj v systéme bez zlata banka vytvára peniaze na ekonomické projekty. V tom rozdiel nie je. V prípade bez zlata banka vytvára svoju menu / peniaze. V tomto prípade by sa peniaze rovnali mene. Mena môže byť odvodená aj od monopolnej meny (potom platí okrem tejto argumentácie, ešte naviac argumentácia uvedená nižšie o pôsobení centrálnej banky). V oboch systémoch (so zlatom i bez zlata) sa úverová pohľadávka dostáva medzi aktíva banky a voči nej je zaučovaný na stranu pasív banky úpis meny na účet veriteľa. Rozdiel je potom v tom, ako budú dané aktíva hodnotené denominátorom a ako bude určovaná úroková miera v systéme.

Pokiaľ je mena súkromnou, je v princípe závislá od toho, ako sa darí banke. Hodnota danej meny (ako je vnímaná spotrebiteľmi) je určená ekonomickými projektmi, na ktoré peniaze vznikali v čase „t“ a v čase „t+n“, atď.. Ak predpokladáme stav 0, vzniká problém určenia výmenného hodnotového pomeru voči iným konkurenčným menám v systéme. Tie sú vydávané voči druhovo odlišnému kolaterálu (iným budovám, iným strojom, a pod.). Výmenný pomer by sa však postupne ustálil tak, ako by boli ekonomické statky navzájom v rôznych menách obchodované. Stav 0 dnes nemá zmysel predpokladať. Ak teda nepredpokladáme stav 0, je to jednoduchšie a nová mena je odvodená od inej už existujúcej, pričom jej výmenný pomer je závislý od toho, ako sa darí banke, ktorá ju emitovala, ale aj od toho, ako sa darí ostatným bankám v systéme. To znamená od toho, ako sú splácané dané ekonomické projekty bánk, aká je kvalita ich kolaterálu a ako systém ohodnocuje výmenný pomer ich mien; je dôležité aby výmenný pomer, čo najviac reflektoval realitu kvality kolaterálu a jeho splácania. Bez zlata, resp. drahých kovov, ako univerzálneho denominátora je to náročnejší proces[4]. V systéme je denominátorom mena plne závislá na rôznorodom spreade kolaterálu, ktorým je mena krytá. Statky, ktoré kryjú peniaze/menu, nemajú totiž také vlastnosti, ako má zlato, bez ohľadu na to, že dané statky sú navzájom meniteľné a že sú ohodnocované v jednotkách danej meny. Jednotka danej meny tak predstavuje intersubjektívny denominátor hodnoty a definuje vzájomnú vymeniteľnosť predmetných ekonomických projektov, avšak denominátor je plne závislý od úspechu/neúspechu samotnej banky, či od úspechu/neúspechu iných bánk v systéme. Prečo je to problém?

Dajme tomu, že sa mena banky dostane pod tlak, napr. kvôli horším ekonomickým výsledkom. Mena banky je vlastne kupónom na časť ekonomických projektov, na ktoré bola vydaná a v ktorej sa dané projekty účtujú. Čo potom vydá banka v prípade „runu“ na ňu? Runom na banku, klienti vlastne požadujú hodnotu, ktorú reprezentujú ekonomické projekty. Ešte sa môžu snažiť dostať k inej mene, ktorá reprezentuje lepšie ekonomické projekty inej banky. V oboch prípadoch úraduje vyšší spread. V prípade deklarácie toho, čo banka drží vo svojich aktívach (úverovú pohľadávku) sa klient dostáva do problematickej situácie. Ako deklarovať token na časť budovy, časť stroja alebo auta: Na dané statky boli pritom peniaze – tokeny – vydané. Z hľadiska svojej podstaty majú dané statky nezmyselnú deliteľnosť. Predaj daného kolaterálu a vysporiadanie jej záväzkov, musí preto podliehať relatívne vyššiemu haircutu hodnoty vyjadrenej v danej mene. Druhá možnosť je, že by mohla byť klientom ponúknutá alternatíva v podobe inej meny (meny inej banky), ktorá by napr. kúpila aktíva problematickej banky. Tá by však rovnako uplatňovala vyšší haircut. Prečo? Vzhľadom na to, že druhá banka/y by inak prebrala na seba všetky záväzky prvej banky, čím by sa mohla jej mena dostať rovnako do potenciálnych problémov. Vyšší haircut spôsobuje potom stratu hodnoty v spoločnosti. To musí mať vplyv na vyššiu volatilitu úrokovej miery. Akýkoľvek neúspech jednej z bánk v systéme, vyvoláva umelý rast peňažnej zásoby na úrovni celej ekonomiky; nesplatený úver znamená, že v systéme ostali navyše peniaze danej banky (nezabudujme, že im bola prispaná hodnota), čo musí vplývať spätne na výmenný kurz meny danej banky voči menám ostatných bánk a mať tak vplyv i na volatilitu trhovej úrokovej miery – nielen v problematickej mene, ale sprostredkovane aj v iných menách. Vyššia volatilita má spätne zároveň vplyv na samotné ekonomické projekty v ekonomike, ktoré sa tým pádom dostávajú do problémov so splácaním. V princípe by šlo o to, že niektoré nové projekty by kvôli vyššej úrokovej miere nevznikali, resp. by boli menej ziskové, ako za iných podmienok, čím by sa ohrozilo splácanie aj tých starších.

V systéme s menami bánk odvodenými od hodnoty zlata to funguje inak. Jednak sú banky opatrnejšie, nie sú strážené len konkurenciou (i keď aj tá hrá samozrejme svoju úlohu), ale aj samotným hodnotením drahých kovov spoločnosťou – zlato resp. ďalšie drahé kovy sú tu ultimátny denominátor pre vnímanie hodnoty statkov. Ak si teda predstavíme tú istú situáciu, klienti banky, na ktorú je run, sú vysporiadaní zlatom, resp. menami iných bánk, ktorých hodnota je od drahých kovov odvodená. Preto hovoríme, že drahé kovy v danom systéme predstavujú efektívny eliminátor dlhu (samozrejme v porovnaní s niečím iným). V prípade runu zažíva systém relatívne menší odpis hodnoty, ako bol popísaný vyššie. Prečo? Pre úzky spread samotných drahých kovov. Aktíva, ktoré potrebuje banka predať na vysporiadanie svojich záväzkov sú likvidnejšie vzhľadom na ich ohodnocovanie v drahých kovoch. Zároveň získava klient reálny statok; vysporiadanie sa nedeje teda len cez prenos reprezentatívneho záznamu v databáze, či papierový reprezentant, ale buď prostredníctvom mincí zlata/striebra, resp. meny, ktoré dané reálne kovy reprezentujú. V prípade, že sú aktíva problematickej banky preberané inou bankou, tá je rovnako viac motivovaná uplatniť nižší haircut, ako v predchádzajúcom príklade. Výška úrokovej miery je potom relatívne stabilnejšia, ako v systéme bez zlata. Čím spätne vzniká menej chýb pri kalkulácií projektov na strane podnikateľov, ale i samotných bánk.

V systéme so zlatom, vytvára zlato akoby ďalší regulačný prvok, ktorý má dopad na úspech/neúspech bánk a ich podnikateľské projekty. Banky v systéme bez zlata sú regulované len konkurenciou. V systéme so zlatom sa dá povedať, že i samotným zlatom ako „neutrálnymi“ peniazmi, od ktorých sú ich meny odvodené (ako by to plus-mínus fungovalo, si čitateľ môže pozrieť nižšie). Pritiahnutím argumentácie za vlasy sa dá povedať, že zlato tu hrá úlohu akoby „prirodzenej centrálnej banky“. Prirodzeného regulátora, ktorý je vygenerovaný samotným trhom (teda ľuďmi). Úlohou tohto prirodzeného regulátora je, aby neboli banky ani príliš optimistické, ani príliš pesimistické pri svojich podnikateľských aktivitách.

V systémoch bez zlata zároveň existuje akcelerátor celého procesu v podobe monopolu štátu v menovej oblasti. V histórii nie ojedinelý stav a v princípe permanentný až na pár historických výnimiek. Ako akcelerátor tu pôsobí tvorba peňazí voči verejnému dlhu, tvorba a manipulácia menovej zásoby monopolizovanej meny centrálnou bankou (v minulosti panovníkom) a samotné regulačné mechanizmy štátu. Problém s prvým akcelerátorom – štátnym dlhom – je ten, že býva nesplatený, resp. splácaný dlhom novým v kontexte toho, že časom pravdepodobnosť jeho splácania klesá k nule[5]. Druhý akcelerátor je skutočným vydávaním peňazí ex nihilo – práve tento „falošný kredit“ generovaný centrálnou bankou môžeme nazývať infláciou (v minulosti napr. panovník riedil zloženie mincí). Centrálna banka tým umelo ovplyvňuje vznik nových peňazí. Robí to buď manipuláciou úrokovej miery alebo priamo nákupom aktív, so zameraním sa na dosahovanie politických cieľov. Tretí akcelerátor pôsobí nepriamo. V prípade vysokého regulačného zaťaženia podnikania politickou mocou (finančného i nefinančného, t.j. dane, regulačné povinnosti, ktoré umelo zvyšujú náklady ekonomických projektov), sa ekonomická kalkulácia, či už nových alebo i starších projektov výrazne mení, čo spôsobuje väčšie problémy so zachovávaním hodnoty daných projektov a negatívne pôsobí i na biznis model banky[6]. Všetky uvedené aktivity v konečnom dôsledku spôsobujú vyššiu mieru disalokácie kapitálu oproti stavu bez pôsobenia verejného sektora, resp. bez rozsiahlych zásahov verejného sektora.

Výrazné pôsobenie štátu je potom i jedným z dôvodov, prečo musí v takomto (politicky vynucovanom) systéme pôsobiť subjekt, ktorý nazývame centrálna banka; každý systém má nejaké vlastné „obranné“ mechanizmy[7]. Plánovači majú pritom jednoduchý plán. Centrálna banka bude svojou politikou popísané výkyvy v čase eliminovať a nastoľovať v systéme stabilitu. Mala by! Skôr však, ako sa hovorí, prilieva olej do ohňa. O tom, prečo musí byť neúspešná, písal Mises, Hayek, píše Hülsmann, White, či Selgin a mnohí ďalší. Podľa mňa jeden z najtrefnejších je vyjadrený v nedávno napísanom článku od Selgina: „Ako môže centrálna banka riadiť množstvo peňazí bez toho, aby si bola istá tým, ako peniaze definovať, resp. merať ich množstvo?“ V súčasnom kolaterálnom systéme je skutočne problematické zadefinovať presne to, čo peniaze znamenajú. Nečudujme sa tomu, vzhľadom na podstatu vytvárania meny = peňazí, voči rôznorodému kolaterálu. A vyrovnávať umelo výkyvy veľkosti niečoho, o čom nevieme, čo vlastne je a teda aj koľko toho je, musí byť z princípu nemožné.

Čo na to teoretické prístupy?

Monetárni teoretici volajú po naplnení základnej podmienky monetárnych systémov – peňazí nesmie byť málo a nesmie ich byť ani veľa. A v princípe sa odlišujú len náhľadom na to, ako danú podmienku zabezpečiť. Jedni veria trhu. Druhí si myslia, že táto oblasť je veľmi špecifická a trhovým silám treba nechať len obmedzený, vopred regulovaný priestor[8]. Druhí sú v dominancii. Riadenie monetárnej zásoby prebieha rôznymi spôsobmi od cielenia inflácie, cez politiku pravidelného a konzistentného informovania verejnosti centrálnou banku, či návrhmi automatického navyšovania monetárnej bázy. Jedným z ostatných a podľa mňa zaujímavých názorov, ktoré sa zaoberajú riadením optimálnej monetárnej zásoby sú názory tzv. market monetaristov. Základom ich politiky je cielenie nominálneho HDP. Juraj predstavil ucelenú kritiku celého konceptu[9]. Pridám len tri poznámky.

Prvá poznámka. V kontexte prác Selgina či Sumnera a vlastne i Hayeka, sa dá nad daným teoretickým prístupom uvažovať ako nad politikou „zmiernenia“ už existujúcich politík centrálnych bánk, ktoré výkyvy spôsobujú s cieľom zachovania status quo (nehovorím, že daný status je správny). Je to vlastne druh obrany systému. Myslím si, že dané snaženie sa dá pochopiť. Hlavne ak žije niekto v  realite a bez každodenného predpokladu, že sa politici zajtra vzdajú všetkej moci a budeme tu mať slobodnú spoločnosť. Osočovať Hayeka, či týchto autorov nepovažujem za správne; je podľa mňa škoda, že si Juraj napr. do Hayeka v tejto veci „kopol“.

Druhá poznámka. Podľa môjho názoru je kľúčovým argumentom proti cieleniu NHDP predpoklad toho, že centrálna banka vie, čo robí. Aby mala možnosť správne cieliť NHDP, musela by disponovať funkčným a realistickým modelom ekonomiky. Nielen, že ho nemá, nie je ho z definície ani možné zostrojiť[10].

Tretia poznámka. Osobne je pre mňa zaujímavým spôsobom popísaný mechanizmus toho, ako by mal byť NHDP cielený; Sumner si predstavuje realizovať tento proces prostredníctvom mechanizmu „futures trhu“. Monetárnu bázu a tým i výšku úrokovej miery by určoval trh a nie centrálna banka. Centrálna banka by sa zaviazala len k dosahovaniu určitého cieľa nominálneho rastu HDP, napr. 5 %. Bola by akoby realizátorom vôle trhu. V prípade náznaku poklesu nominálneho HDP pod danú hranicu (odhaleného trhom) sa zaviaže, že bude nakupovať dlhopisy dovtedy, kým trh „nezmení“ názor. A samozrejme v opačnom prípade, ak si bude trh myslieť, že NHDP skončí na vyššej úrovni, napr. 8 %, sa centrálna banka zaviaže, že bude dlhopisy predávať. Pekná predstava, ktorá však stále stojí a padá na tom predpoklade, že CB vie, aký cieľ NHDP má stanoviť[11]. Dané cielenie samozrejme možné je, avšak bude časom opätovne a nevyhnutne viesť k rôznym druhom nestability systému. Nezahadzujme však Sumnerov „nápad“ hneď na začiatku; niečo z neho sa môže zísť.

Môj názor na potenciálne fungovanie  slobodného monetárneho systému (naivný)

Ako by malo vyzerať fungovanie monetárneho systému? Začnem tým, že súhlasím s Jurajovými tvrdeniami o konkurencii, odstránení akýchkoľvek výhod pre bankový systém, či eliminácii pôsobenia centrálnej banky. Smer „free banking“. Juraj však po tomto nadefinovaní smeru skĺzava do neurčitých vyjadrení. Je sympatické, že pristupuje k budúcnosti s rešpektom. Áno, nikto nevieme, aká bude. Avšak niektoré predpoklady mohol podľa môjho názoru zrealizovať. Jednou z „výčitiek“ z mojej strany je, že predsa len nezdôrazňuje význam drahých kovov pre monetárny systém. Skúsme preto popísať, ako by to mohlo teoreticky vyzerať.

U Juraja je zrejmé, že sympatizuje s potenciálnym usporiadaním voľného bankového trhu na báze 100 % držania rezerv drahých kovov voči vydávaným súkromným menám; aj keď ani on nevylučuje nakoniec iné možnosti. Podobného názoru som bol i ja, dnes však skôr zastávam Selginov názor na usporiadanie bankového systému na báze frakčného systému, založeného na drahých kovoch. Systém sa dá stručne popísať nasledovne (pre detailný popis Selgina musí čitateľ kliknúť na tento hyper link). Banka[12] vydáva úver v mene, ktorou slobodne konkuruje iným bankám na trhu (oni konkurujú svojou menou zas jej). Nazvime ju MARKA. A môže mať fyzickú (papierovú), ale i digitálnu podobu (záznam v databáze). Samozrejme úver je vydávaný voči nejakému kolaterálu (nová budova, stroje, …). Banka zároveň deklaruje, že 1 marka je napr. 1 unca zlata; alebo 0,5 unce zlata a 0,5 unce striebra[13]. Zvolením najoptimálnejšieho „krytia“ v zmysle stabilnej úrokovej miery, konkuruje iným bankám, ktoré vydávajú vlastné meny. Čím má mena stabilnejšiu úrokovú mieru, tým je atraktívnejšia pre veriteľov i dlžníkov; pri menách, ktoré majú vyššiu volatilitu sú väčšinou zvýhodňovaní buď veritelia (napr. potenciálne Bitcoin) alebo dlžníci (dnešné monopolné meny). Voči vydanej mene drží banka rezervy (nie 100 percentné) vo forme zlata (pomeru zlata / striebra) a deklarácie hodnoty MARKY. Výška rezerv je odvodená z pravdepodobnosti runu[14] na MARKU. Ten môže byť spôsobený inými bankami, resp. klientmi banky, ktorí jej zverili zlato, resp. samotné MARKY. Výška rezerv (v MARKÁCH, zlate, iných podobne odvodených mien) ovplyvňuje možnosť ďalšieho úverovania, čiže jej biznis model pretože viac dobrých úverov = vyšší zisk. Navýšenie rezerv sa snaží ovplyvňovať prostredníctvom atraktívnych úrokov na nové vklady, požičiavaním si na medzibankovom trhu, ale napr. aj dodatočným nákupom zlata v kontexte deklarovaného pomeru MARKY voči danému drahému kovu (banka potrebuje viac zlata v kontexte pravdepodobnosti runu na MARKU). Doplnenie nových rezerv, či už vo forme existujúceho zlata alebo vo forme ešte len vyťaženého zlata (časový kontrakt futures trhu) realizuje prostredníctvom novo vydaných MARIEK. Banka ukladá fyzické rezervy do skladu, takzvanej Clearing Banky[15], resp. v nej drží iné konkurenčné meny. Clearing banka jej niektoré vyššie popísané aktivity môže aj sprostredkovávať (nákup kovu, medzibankové pôžičky a pod.). Clearing banka pôsobí ako market maker na medzibankovom trhu a sprostredkováva vzájomnú „kooperáciu“ bánk v systéme. A to aj napriek tomu, že medzi bankami existuje vzájomná konkurencia v podobe vlastných monetárnych štandardov. Avšak samotná „kooperácia“ je pre banky aj výhodná. A to nielen kvôli tomu, že môžu poskytovať lepšie služby na rozsiahlejších trhoch plynúce napr. so vzájomného uznávania mien, akceptácii vkladov a výberov iných mien, či sprostredkovania platieb medzi klientami rôznych bankových inštitúcií a pod.. Kooperácia umožňuje i prístup k dodatočným zdrojom na medzibankovom trhu (ak disponuje niektorá banka prebytočnými zdrojmi).

Proti-silou, ktorá ovplyvňuje mieru udeľovania úverov (tvorbu nových peňazí) nami popisovanej banky, je výška úroku, ktorú banka ponúka na vklady, ktoré porovnáva s úrokom na poskytované úvery. Žije totiž zo „spreadu“ úroku medzi trhom úverov a trhom vkladov/medzibankových pôžičiek/nového nákupu zlata a nákladov na svoje pôsobenie. Hodnota kolaterálu je ohodnocovaná v MARKÁCH a aj je v nich účtovaná. Tým sa posudzuje ziskovosť/stratovosť banky i predmetného podnikateľského projektu. Projekt je splácaný v MARKÁCH, resp. v mene, ktorá je ekvivalentom MARKY vo vhodnom pomere (napr. v mene inej banky, ktorá pri danej mene deklaruje iný pomer krytia zlata) alebo samotným zlatom, ktoré vyjadruje počet MARIEK poskytnutých v úvere plus samozrejme úrok. Tým sa zároveň aj eliminuje dlh a zanikajú peniaze, ktoré vznikli len voči rezervám.

Pozorný čitateľ si možno i všimol, že bola využitá i argumentácia Sumnera. Jedným z dôvodov, pre ktoré je totiž zlato vnímané ako pre dnešnú dobu nevhodné peniaze, je argument o jeho nedostatku[16]. Argument vychádza podľa môjho názoru z už viac krát (v celom seriály článkov) spomínanej premisy, pri ktorej si mnohí teoretici neuvedomujú, že zlato (striebro) mohlo byť peniazmi nie kvôli jeho obmedzenosti z hľadiska množstva, ale kvôli relatívnej optimálnosti jeho množstva. Z toho podľa mňa nesprávne pramení požiadavka čo najväčšej rigidnosti peňažnej zásoby na strane niektorých Rakúšanov a na strane druhej odmietanie tejto rigidnosti zo strany ostatných ekonómov, ktorí sa zas obávajú problému, ktorý bol popísaný pri Bitcoine (v princípe nedostatok peňazí, resp. vyššia volatilita úrokovej miery kvôli obmedzenosti množstva Bitcoinu).

Nič z uvedeného však pri drahých kovoch nehrozí. Na vysvetlenie si môžeme požičať argument Sumnera[17]. Ak použijeme terminológiu monetaristov, Sumner navrhuje cieľovať nominálne HDP, čiže akoby časť klasickej monetárnej rovnice v jej druhej časti „PT“. Vyššie sme si písali, že to síce možné je, avšak v praxi budú opätovne vznikať významné chyby. Čo však „cieľovať[18]“ môžeme? Druhú stranu rovnice „MV“. A to z hľadiska veľkosti M. Ako? Stačí si uvedomiť, že zlata je relatívny dostatok. Čo to znamená? To znamená, že je aj niekde pod zemou – v zemskej kôre (v oceánoch sa napr. odhaduje, že je ho cca. 20 mil. ton). To znamená, že v prípade prirodzenej potreby zvýšenia peňažnej zásoby by pri relatívne urýchlenej potrebe navýšenia mohol pomôcť futures trh. Prirodzená potreba by bola signalizovaná ekonomickou zmysluplnosťou ťažby zlata / striebra. Ako je to možné? Ekonomická zmysluplnosť banských projektov je relatívne jednoducho odhaliteľná – náklady na ťažbu jednotky zlata musí byť nižšia ako samotná novo vyťažená jednotka; t.j. ťažba 1 unce zlata musí stáť ťažobnú spoločnosť menej, napr. 0,97 unce zlata. Informácia o ohodnocovaní výrobných faktorov v oblasti ťažby zlata je odvodená od ohodnocovania výrobných faktorov používaných v iných odvetviach ekonomiky. Pri zníženej miere úverovania, a za predpokladu potreby nových úverov, pričom hoarderi zlata / striebra z akéhokoľvek dôvodu nepúšťajú kov do systému, sa znižuje ohodnocovanie výrobných faktorov v oblasti ťažby drahých kovov, pretože sa relatívne zvyšuje ohodnocovanie potenciálne ťaženej unce a zvyšuje sa ohodnocovanie výrobných faktorov v iných sektoroch ekonomiky. Preto sa spustí „akoby automaticky“ dodatočná ťažba[19]. V danom prípade a pri potrebe preklenovať akékoľvek medziobdobie, by sa do monetárnej zásoby dalo započítať aj zlato, ktoré ešte nie je vyťažené, t.j. ktoré sa ešte len zmysluplne ekonomicky vyťaží. Inými slovami by sa špekulovalo na rast množstva zlata (peňažnej zásoby) v budúcnosti, čiže by samotný trh „prirodzene cieľoval“ výšku „M“ na strane klasickej rovnice „MV“, pričom V je zároveň ovplyvňované hoardingom/dishoardingom drahých kovov. Do monetárnej bázy by sa teda dali započítavať aj kontrakty na zlato a striebro.

Systém založený na krytí prostredníctvom komoditných peňazí by teda fungoval s nasledujúcimi prirodzenými samo-regulátormi monetárnej bázy. Expanzia bankového úverovania by bola obmedzovaná A) výškou úrokovej miery a rizikovosti podnikateľských projektov, B) rizikom, ktoré by banka bola ochotná podstupovať voči konkurencii, C) sklonom obyvateľstva k úsporám (viac úspor = nižšia úroková miera a naopak), D) výškou úrokovej miery na medzibankovom trhu (viac prebytkového kapitálu = nižšia úroková miera), ale aj E) získavaním novej zásoby kovov, či už priamo ich ťažením v čase „t“ alebo prostredníctvom kontraktov na drahé kovy, ktoré by sa uplatňovali v čase „t“, avšak boli by vyťažené až v čase „t+n“.

V takomto systéme má úroková miera tendenciu k vyššej stabilite v čase, čím spätne vplýva na nižšiu chybovosť pri kalkulácií podnikateľských projektov (oproti systému bez komoditného krytia). To má zároveň spätne i pozitívny vplyv na podnikateľský model samotných bánk; vedia relatívne lepšie kalkulovať riziko vzhľadom na to, že podnikatelia vedia relatívne lepšie kalkulovať podnikateľské projekty.

Akékoľvek úvahy o zavedení systému free bankingu však zároveň predpokladá existenciu optimálnej miery regulácií zo strany verejných inštitúcií, t.j. výrazne nižšiu mieru regulácie oproti súčasnej a čo najefektívnejšiu mieru vymáhania vlastníckych práv. Inými slovami je systém prakticky uskutočniteľný len za predpokladu, že zo strany verejných autorít dochádza k vyššiemu sklonu k voľnému trhu vo všetkých oblastiach pôsobenia ekonomiky, nielen potenciálne v oblasti bankovníctva.

Posúdenie reálnosti uskutočnenia tohto posledného a kľúčového predpokladu, nechávam na čitateľa. Len pripomeniem, ako som už písal v jednej poznámke pod čiarou, že aj toto je dôvod, prečo sa v ostatnom čase stal zo mňa „apatický klasický liberál“ a práve preto je i tento názor na fungovanie finančného systému pomenovaný ako „naivný“.

Záver

Cieľom tejto série článkov – o úroku, o zlate, o bitcoin-e, a  monetárnom systéme, bolo ukázať čitateľovi, že aj v rámci Rakúskej školy, môže existovať diskusia. Druhým cieľom bolo upozorniť čitateľa na komplikovanosť celej problematiky, a ako si pozorný čitateľ všimol, hlavne okolo zlata. Jednoduché návody „mesiášov“ kričiacich o sprisahaní voči zlatu, o návrate k zlatu ako forme peňazí, či o tom, že bez zlata sa to dlhodobo nedá, nepopisujú problém ako celok. Len jeho malú časť. Skreslené názory, ktoré sa potom o zlate šíria, boli jedným z dôvodov, prečo som napísal k tejto téme i knihu „Mrcha“ zlato. Knihu odporúčam každému, kto má záujem investovať do zlata, či striebra, i bitcoinu. Je stručná, podľa mňa celkom čitateľná a popisuje všetko, čo by ste v základnej verzii mali o zlate vedieť. Dbá na to, aby ste na konci dňa nikomu nenaleteli. Kniha vytvára priestor pre kritické zamyslenie sa nad investíciami do zlata, striebra, či kryptomien (Bitcoin).

——————————————————————————————————————–

[1] Pôsobenie bánk je v monetárnom systéme kľúčové. Aj keď Juraj nešetrí ich kritikou, je nutné pripomenúť, že by sme ich mali vnímať primárne ako market makerov, ktorí vplývajú na výšku úrokovej miery (viac o tom píšem v knihe Mrcha zlato). Kritika je na mieste z hľadiska politicky garantovaných privilégií (ochrana vkladov, TBTF a pod.), ale mala by byť namierená voči politikom. Bankám sa netreba príliš čudovať. Pôsobenie verejného sektora stavia ich biznis model do omnoho väčšieho rizika – viď nižšie v texte. Myslím, že každý na ich mieste by to robil. Nezabúdajme však na ich potrebnú a významnú spoločenskú funkciu. Nepochopená kritika môže spôsobiť, že nejaký (šialený) ľavičiar ich začne rušiť a zakazovať, čo bude mať nedozerné dôsledky pre život ľudí na území, na ktoré bude mať dosah jeho potenciálne politické rozhodnutie.

[2] Pozorný čitateľ si všimne, že sa vyhýbam ich presnej definícii. Jeden z dôvodov je, že za skutočné peniaze považujem zlato / striebro. Všetko ostatné je podľa mňa od nich za odvodené; a to aj bez ohľadu na fakt, že dnes neexistuje žiaden druh viazanosti toho, čo nazývame peniazmi na uvedené komodity; v princípe ide o stav od roku 1971, kedy dolár stratil väzbu na zlato.

[3] V systéme s krytím na báze zlata (drahých kovov) sú nové peniaze vytvárané voči už existujúcemu zlatu, ktoré vstupuje do nových ekonomických vzťahov a zároveň voči novému zlatu, ktoré je pridávané do monetárnej zásoby.

[4] Zlato a striebro získalo tieto vlastnosti postupne a to vzhľadom na to, že majú svoju hodnotu odvodenú nielen od toho, že plnili funkciu peňazí, ale aj od toho, že mali svoju vnútornú hodnotu ako komodity pre iné druhy využitia; viac o procese píšem v knihe Mrcha Zlato.

[5] V zmysle monetárnej teórie dlh verejného sektora nemusí byť sám o sebe problém – vláda dané peniaze minie a sú preto príjmom niekoho iného; problémom je skôr v tom, že dlh je často používaný na projekty, pri ktorých sa hodnota stráca (napr. cesta od nikiaľ – nikam, financovanie administratívnych stupňov verejnej správy), resp. nie je taká, ako keby boli zdroje využívané súkromným sektorom (je rozdiel napr. zamestnať človeka v efektívnej produkcii a dať mu sociálnu podporu a financovať celý administratívny proces redistribúcie sociálnych dávok). Dochádza k disalokácii kapitálu.

[6] Niekedy sa potom netreba čudovať, že daný sektor volá po vyšších privilégiách, ktoré  „stabilizujú“ daný biznis model banky. Samozrejme na úkor všetkých ostatných.

[7] Inými príkladmi politickej ochrany systému môžu byť napr. protimonopolné zákonodarstvo, ktoré reaguje na existujúce obmedzenia vstupu podnikateľov na trh vytvorené tým istým politickým zoskupením; ďalej napr. zákony upravujúce ceny v niektorých odvetviach, potom, čo politici monopolizujú predmetnú oblasť poskytovania služieb, ale napr. i zákony a nariadenia, ktoré upravujú fungovanie rôznych štátnych systémov v oblasti vzdelávania, pohybu obyvateľstva, či zdravotníctva.

[8] V časoch, keď som bol zanietený libertarián (dnes som skôr apatický klasický liberál) sme to s kolegami volali „teória špecializácie“. Ak pôsobíte v nejakom obore, tak si teoreticky viete predstaviť pôsobenie trhových síl všade inde, len nie v obore, kde pôsobíte. Ak je čitateľ zástanca voľného trhu, nech niekedy skúsi presvedčiť napr. poľnohospodára o konkurencii v školstve. Je omnoho viac pravdepodobné, že sa mu to podarí. Budem však veľmi skeptický v tom, že ho dokáže presvedčiť o rovnakých princípoch fungovania v samotnom poľnohospodárstve.

[9] Odporúčam však čitateľovi prečítať k tejto problematike i samotného Selgina alebo Sumnera, ktorí politiku viac, či menej obhajujú; nemám zároveň ani z jedného autora pocit, že by chceli obhajovať politiku centrálnych bánk – skôr ide o ich názor, ako „zachrániť“ systém pred zásadným kolapsom bez vážnejších spoločenských dopadov. Kritizovať daný prístup môžeme, avšak zároveň by sme sa mali zamyslieť i nad možnosťami inej alternatívy. Alternatívy, ktorá je z hľadiska politickej súčasnosti skutočne realistická. Inými slovami, v prípade výberu z viacerých zlých možností, je uvedená politika jednou z tých, nad ktorými sa treba podľa môjho názoru skutočne zamýšľať.

[10] Odporúčam čitateľovi pozorne prečítať pre uvedenie do témy knihu F.A. Hayeka Osudová domýšľavosť.

[11] Kritika voči Sumnerovi je vedená aj prostredníctvom samotnej nezmyselnosti obchodovania týchto kontraktov, viď napr. tu.

[12] Používam tradične pojem „banka“. Rozvojom nových technológií však môže nastať, že súčasné klasické vnímanie banky ako inštitúcie per se sa zmení. Je dosť možné, že práve v dôsledku ďalšieho rozvoja kryptotechnológií.

[13] Tu by mohol nejeden nadšenec kryptomeny Bitcoin zajasať a povedať „Nemohol by sa spojiť z definície deflačný Bitcoin s niečím inflačným, niečím, čo je dnes až príliš inflačné a vytvorilo by sa tak optimálne krytie?“. Optimálne krytie by samozrejme generoval trh a mohlo by byť aj iné, ako popisujeme v texte. Problém BTC je však stále jeho jednoznačná (matematicky strážená) zásoba. Musí byť preto z definície volatilnejší ako iný druh komodity. Čitateľ si to môže predstaviť tak, že napr. oproti akejkoľvek inej komodite je pri BTC jasné, koľko ho je a vždy bude. Pri všetkom inom (čo by sa zároveň nespotrebovalo, ale sa aj hoardovalo) je to otázne. Preto je BTC plne závislý od dopytu po ňom. Všetko ostatné je na rozdiel od neho závislé od dopytu, ale aj od novej ponuky. A práve to znižuje mieru špekulácie a závislosti na jednej premennej. Zahrnúť Bitcoin do akéhokoľvek portfólia krytia je preto rizikové a vystavuje dané krtie vyššej miere špekulácie, ako pri krytí niečím iným.

[14] Tu je nutné podotknúť, že vo free banking systéme, by začínajúce banky držali pravdepodobne vyššie rezervy ako staršie banky.

[15] Rovnako je možné, že clearing banka by rovnako vydávala svoju menu a bola by bankou so 100 % krytím danej meny; bola by dominantnou bankou na trhu (skladom drahých kovov), ktorej menu by už používali komerčné banky, ktoré by mohli vydávať i vlastné meny.

[16] Argument môže byť vedený i tak, že vzhľadom na banský cyklus (cca 10 rokov od nájdenia relevantného náleziska po spustenie relevantnej ťažby) by mohol byť skutočne nedostatok zlata v zmysle naplnenia podmienky optimálneho množstva peňazí v ekonomickom systéme. Na zlato by sme museli akoby čakať a dovtedy by sme zažívali ekonomický výkyv, ktorý bol popísaný pri používaní Bitcoinu ako ekvivalentu peňazí.

[17] Ako si mohol čitateľ všimnúť, niektoré argumenty (aj keď sa s nimi nedá úplne súhlasiť), je možné prebrať od kritizovaných autorov po ich úprave.

[18] Čitateľ by si mal uvedomiť, že len používame terminológiu monetaristov. Cieľovanie by neprebiehalo tak, že by nejaká autorita stanovovala, koľko zlata je potrebné dodať a mať. Stále sme v predpoklade slobodného monetárneho systému.

[19] Čitateľ by si mal uvedomiť, že v realite by dané spustenie / ukončovanie ťažby bolo plynulé, vzhľadom na to, že ťažobné projekty majú rôznu mieru nákladovosti – každý ťažobný projekt má v princípe vlastný mix nákladov a výnosov. Inými slovami by sa nikdy nezastavila všetka ťažba a nikdy by neboli využívané všetky potenciálne bane, či ťažobné projekty naraz.

Václav Kalus na akcii Future of Money 3.0

Konferencia

Každá kríza alebo ekonomická turbulencia vyvoláva vášnivé diskusie o tom, čo ju spôsobilo, prípade otázky týkajúce sa fungovania nášho súčasného ekonomického systému. S takmer železnou pravidelnosťou počúvame vyjadrenia ekonomických expertov, ktorí navrhujú riešenia, ktoré sa vôbec nelíšia od krokov, ktoré nás do týchto problémov zaviedli.

Podobný prístup je následne zvolený aj politikmi podporujúcimi bezbolestné opatrenia, ktoré navodia stav zdanlivého pokoja a predstavy, že to najhoršie už máme za sebou. Napriek tomu stále z médií počúvame informácie o pokračovaní ekonomických problémov.

Pri hľadaní odpovedí na tieto problémy by sme Vás chceli pozvať na v poradí už tretiu konferenciu Future of Money 3.0 organizovanú Nadáciou F. A. Hayeka, na ktorej Vám ponúkneme pohľad viacerých osobností na súčasný stav svetovej ekonomiky.

Hlavnými témami konferencie budú:

  • vývoj súčasnej monetárnej politiky v Európe
  • bezhotovostná spoločnosť
  • nové technologické trendy v oblasti finančníctva a peňazí.

Konferencia sa uskutoční 26. novembra 2015 v priestoroch Hotela Devín na ul. Riečna 162/4 v Bratislave.

Na konferencii vystúpia

  • Václav Klaus, prezident a bývalý premiér Českej republiky
  • Ján Tóth, viceguvernér, Národná banka Slovenska
  • Mirek Lukeš, riaditeľ, MasterCard pre Čechy, Slovensko a Rakúsko
  • Jakub Jedlinský, nezávislý konzultant v oblasti kryptomien, Vysoká škola ekonomická Praha

Príďte sa sami spýtať našich rečníkov na otázky, ktoré Vás zaujímajú v oblasti monetárnej politiky, nových technológií, peňazí a financií.

Táto konferencia je pokračovaním úspešných akcií z rokov 2011 a 2013, ktorých sa zúčastnili významné osobnosti ako James Turk, zakladateľ Goldmoney, Detlev Schlichter, Cobden Centre, viceguvernér Českej Národnej Banky Mojmír Hampl, svetoznámy komentátor, investičné eso a autor bestselleru „Currency Wars“ James Rickards, Steen Jacobsen, hlavný stratég investičnej Saxo Bank, či Philip Bagus, autor knihy „Tragédia Eura“.

Presný program konferencie Future of Money 3.0 nájdete na Program konferencie.

Prihláste sa prostredníctvom formulára:

<script type=“text/javascript“ src=“https://form.jotformeu.com/jsform/53073733475357″></script>

Prostitútky pomôžu HDP

Proti vysokým verejným dlhom ako podielu na HDP sa dá bojovať rôznymi spôsobmi. Vyššími daňami alebo nižšími výdavkami. To je jeden spôsob. Druhý je zvýšenie HDP. O to sa pokúšajú v Španielsku. A celkom prefíkaným spôsobom. Do HDP by radi započítali i ilegálne aktivity zamerané na predaj drog, či prostitúciu. Zdá sa vám to prehnané? Každopádne španielsky štatistický úrad sa snažil prostredníctvom prieskumu zisťovať, koľko si prostitútka vypýtala za svoje služby v rokoch 2002/2007/2012, koľko služieb ponúkla v priemere denne a koľko platila nájom za prenájom izby. A Španielsko nie je v tomto „zvyšovaní“ HDP samotné. prostitutka

Veľká Británia odhaduje, že započítaním ilegálnych aktivít by sa zvýšilo ich HDP o 0,6 % a Portugalsko odhaduje zvýšenie o 0,4 % tamojšieho HDP. Na mieste je teda otázka, či naozaj niektoré ilegálne aktivity nestavať mimo zákon. Štát Colorado už napríklad marihuanu zlegálnil a prináša mu to nemalé príjmy do štátnej pokladnice.

Minulotýždňová správa o neexistujúcom kolateráli, resp. o rovnakých nárokoch finančných inštitúcií na ten istý kolaterál v podobe zinku a medi v čínskom prístave Qingdao sa nám postupne rozvíja. Negatívne. Investori sa začali obávať, že podobný problém, môže existovať i v 150 míľ vzdialenom prístave Penglai. Vyslaní inšpektori neboli opätovne schopní skontrolovať existenciu kolaterálu uloženého v prístavných skladoch. Medzi západnými bankami, ktoré majú v tomto obchode svoje záujmy patria Citigroup Inc., Standard Chartered PLC, Standard Bank PLC, ABN Amro Bank NV, BNP Paribas SA a Natixis. Vyzerá to, že presne takto vyzerá čaro tieňového bankovníctva v Číne. Druhovou časovanou bombou, ktorá v Číne tiká je tamojší trh s nehnuteľnosťami. Podľa nedávno realizovaného prieskumu je každá piata nehnuteľnosť v Číne prázdna. To zároveň predstavuje hodnotu približne 670 mld. USD. Prieskum zároveň ukázal, že predajnosť nehnuteľností v roku 2013 dosiahol len 22,4 % všetkých postavených nehnuteľností, pričom až 3,5 milióna nehnuteľností ostáva v Číne nepredaných. Sektor stavebníctva zároveň robí až 25 % celkového čínskeho HDP. Ostáva len čakať, kto prvý skríkne kráľ je nahý.

Rusko reaguje na potenciálne ekonomické sankcie západu tým, že tamojšie firmy sa pripravuj uzatvárať kontrakty nie v amerických dolároch, ale v iných menách. Vzhľadom na obchodné zameranie Ruska voči Ázii sa snažia uzatvárať kontrakty v čínskom juane. Končí dolár ako rezervná svetová mena? To určite nie je na programe dňa, i keď situácia viacerých pri sebe existujúcich zúčtovacích mien okrem dolára je na dohľad. Hlavne, čo sa týka čínskeho juanu. Čína sa snaží dlhodobo uzatvárať bilaterálne dohody v čínskej mene primárne s krajinami BRIC a Ruskom a zároveň plánuje postupne liberalizovať svoju politiku vo finančnej oblasti, čo by pre status rezervnej meny juanu pomohlo.

Americký rozpočtový deficit po aprílovom prebytku vo výške 106 mld. USD sa opätovne dostal v máji do schodku vo výške 130 mld. USD. Avšak treba povedať, že celkovo USA míňajú v súčasnom rozpočtovom roku o 135 mld. menej ako za predchádzajúce obdobie. To sa im už nemusí podariť v ďalšom roku, pretože Obamova administratíva ide z daní daňových poplatníkov opätovne zachraňovať určitú skupinu obyvateľstva. Tento krát sú to absolventi, ktorí mali študentské pôžičky. Obamova administratíva chce zabezpečiť, aby bývalí študenti nesplácali za pôžičky viac, ako je 10 % ich príjmov. Samozrejme, na to, aby sa tento krok mohol zrealizovať, budú nutné verejné zdroje. Dane daňových poplatníkov, alebo nový dlh. Avšak zatiaľ sa nie je prečo obávať, že by to rozpočet USA nezvládol. USA si stále požičiavajú pomerne lacno a dokážu sa ešte zadlžovať dlhé obdobie. Dopomáha tomu i FED. Ten podľa posledného zverejneného záznamu z rokovania monetárnej komisie neplánuje tak skoro spustiť predaj štátnych dlhopisov, ktoré nahonobil od roku 2007, kedy zvýšil svoju súvahu zo 6 % HPD na 25 % HDP USA, práve prostredníctvom priameho nákupu dlhopisov.

Matúš Pošvanc

ECB velí do útoku

Väčšina oslovených analytikov si myslí, že ECB príde s nejakým plánom na zvýšenie inflácie najneskôr do júna. Cieľom ECB je zabezpečiť 2 % infláciu, čo sa jej už určitú dobu nedarí. Analytici preto očakávajú buď ďalšie zníženie už tak nízkych úrokových sadzieb, priame nákupy dlhopisov po vzore USA, či novú formu úverov, podobne ako to urobila ECB pred dvoma rokmi cez program LTRO. Podľa „inside“ informácií sa odhaduje, že tak 1 bilión euro by stačilo. V akej podobe však opatrenia prídu nie je vôbec isté a v princípe sa spomínajú všetky možnosti.

Táto politika nahráva niektorým krajinám, ktoré sú v problémoch. Primárne ide o krajiny európskej periférie, ktoré si užívajú nevídané nízke úrokové miery na ich dlhopisoch. Španielske dlhopisy sa pohybujú na úrovni okolo 3,1 %. Grécko dokonca umiestnilo dlhopisy na trh v hodnote 3 mld. euro s úrokovou mierou 4,95 %. Áno to isté Grécko, ktorému odsúhlasili pred dvoma týždňami zástupcovia európskych daňových poplatníkov pôžičku vo výške 8 mld. euro. Grécko i Španielsko sú zároveň krajiny s oficiálnou nezamestnanosťou viac ako 25 %, pričom sú lídrami v nezamestnanosti mladých (viac ako 60 %); obom sa nedarí realizovať dôležité reformy v oblasti trhu práce, či rozbujnenom verejnom sektore. Grécko má navyše dlh vo výške 175 % jeho HDP. Sú teda nízke úrokové miery ekonomickým zázrakom? Nie. Má to železnú logiku. Investori rátajú s tým, že ak by sa ich peniazom malo niečo stať, buď ich vyplatia daňoví poplatníci alebo ich zachráni ECB. Už si len treba vybrať, čo je väčšia ekonomická zvrhlosť.

O Ukrajine budeme ešte určite počuť. Nateraz sa však Rusi pripravujú na sankcie západu voči nim. Jedným z protiopatrení má byť stiahnutie niektorých obchodovaných ruských firiem na západných burzách (New York, Londýn) späť na moskovskú burzu. Profitovať však z toho môžu aj ázijské burzy v Hong Kongu či Singapure, ktoré svojimi nižšími regulačnými pravidlami už dlhšie lákajú nielen investorov ale i firmy na umiestnenie svojich akcií. Už z toho je vidno, že vzájomná nevraživosť a konflikty neprospievajú ani jednej zo strán. A ako sa hovorí, kde sa dvaja bijú, tretí víťazí.

Čínske dáta neboli ideálne. V krajine klesol export i import tovarov a služieb. Dalo sa očakávať, že vedenie krajiny zareaguje vyhlásením o podpore ekonomiky. No nestalo sa tak, čínsky premiér len vyhlásil, že nebudú reagovať na krátkodobé trhové výkyvy a radšej sa zamerajú na podporu ekonomiky zo strednodobého a dlhodobého hľadiska. A zamyslieť sa nad Čínou stále oplatí. Už sme si totižto pomaly zvykli na správy o krachoch spoločností, resp. investičných fondov. Tento týždeň nebol výnimkou. Ďalším v rade, ktorý vyhlásil technický krach bol Xuzhou Zhongsen výrobca polymérov, ktorá nie je schopná plniť si svoje záväzky vyplývajúce z emisie dlhopisov. Dlhopisy spoločnosti boli pri ich vydaní v júni 2012 hodnotené relatívne vysokým ratingom. Každopádne bude z toho zatiaľ len technický krach, pretože sa za záväzky spoločnosti zatiaľ rozhodol zaplatiť garant, firma z podobného segmentu. Čínsky predstavitelia komentovali udalosť ako ojedinelú a prisudzujú jej izolované riziko. Avšak podľa agentúry Reuters bude čeliť podobným problémov tento rok viac ako 2600 spoločností. O ktorých sa samozrejme vieme. Mnohé spoločnosti si totižto v Číne požičiavali financie zo systému tzv. tieňového bankovníctva.

A aj v USA sa dejú veci. Zlepšujú sa im verejné financie. V marci dosiahol deficit verejných financií len 37 mld. USD, pričom rok predtým bol deficit za rovnaké obdobie 107 mld. USD. A aj keď je to zásluhou nižších výdavkov, tak primárne stoja za lepším číslom vyššie príjmy z daní a odvodov. Na tento rok plánuje administratíva deficit len vo výške 649 mld. USD oproti 680 mld. USD za minulý rok. A áno, znamená to, že USA si musia na svoje fungovanie požičiavať každý rok 650 mld. USD, resp. že k ich 17 biliónovému dlhu každý rok pribudne 650 mld. USD nového dlhu. A kongres netrápia len verejné financie. Politikov trápi i inflácia. Predsa len s jej započítaním aj oni môžu rozdeľovať omnoho menej reálnych statkov. Minulý týždeň na to upozornili celkom vtipným spôsobom pri návrhu zákona, ktorý mal zamedziť automatickému navyšovaniu neviazaných výdavkov o infláciu. A použili na to Big Mac, ktorý v roku 2004 stál 2,71 USD a v roku 2014 stojí už 4,62 USD.

2_bic_mac_inflacia

Dokonca sa tento týždeň na pôde kongresu hovorilo i o uvedení prvého zákona, ktorý mal regulovať bitcoin. Zákon je navrhovaný republikánskym kongresmanom Stevom Stockmanom, ktorý ako prvý akceptuje príspevky na politickú činnosť v bitcoinoch. Z toho by sa dal očakávať návrh, ktorý nie je k bitcoinu veľmi negatívny. Avšak bohužiaľ kongresman bitcoinu moc nerozumie, pretože navrhuje zdaňovať každý zisk pri každom predaji bitcoinu za fiat menu. To by bolo asi značne administratívne náročné, pokiaľ niekto s BTC obchoduje. Ideálnejšie by bolo, keby sa hodnotilo napr. ročné obdobie pri predaji a kúpe BTC. Tak uvidíme ako návrh dopadne.

Matúš Pošvanc

Inflácia vs deflácia

monetarna_tektonikaVeľmi dobrým spôsobom vysvetlené dnešné deflačno inflačné tlaky v jednoduchej prezentácii pripravenej pánmi Stoerferle a Valek z investičnej spoločnosti Incrementum, ktoré popisujú tlaky medzi parabolickým inflačným scenárom, ktorý je tlačený zvyšovaním monetárnej bázy M0 a zmenšujúcim sa agregátom M2 a M3 tlačených znižovaním pákového efektu tvorby nových úverov. Autori v prezentácii popisujú jednotlivé sily, ktoré nazvali termínom Monetárna tektonika, kedy sú na jednej strane silné deflačné tlaky, vyrovnávané výrazne expanzívnou monetárnou politikou. Viac už v prezentácii:

Monetary Tectonics Inflation vs Deflation Chartbook by Incrementum

 

Matúš Pošvanc