austrian_economics

Reforma súčasného finančného systému – význam zlata

Tento článok je posledným zo série článkov ku knihe Juraja Karpiša. Písal som, kde sa mýli o ZLATE, Bitcoineúrokovej miere. V tomto článku nepôjde o diskusnú kritiku, ale polemiku. Názory Juraja na reformu súčasného systému bankovníctva a monetárnu politiku sú rozpustené do viacerých kapitol jeho knihy. Dá sa povedať, že s väčšinou, ako priaznivec Rakúskej školy, súhlasím. Tento článok je skôr krátkou úvahou s alternatívnymi názormi voči Jurajovi. Prečítajte si potenciálne i úvod k sérii.

Súčasný monetárny systém  

Ak sa zamyslíme nad dnešným systémom, tak v stručnosti popísané vznikajú peniaze prostredníctvom dlhu, ktorý je vytváraný voči existujúcemu kolaterálu (rôzne formy aktív) alebo ešte len vytváranému kolaterálu v najrôznejších podobách (napr. nová fabrika, stroje, nehnuteľnosti). Vznikajú síce akoby z ničoho, avšak vznikajú vždy voči „niečomu“. A aj keď to „niečo“, nie je ešte napr. postavené, tak na postavenie daného statku sa využívajú zdroje, ktoré už existujú v podobe úspor (na postavenie novej budovy je napr. využitá kapacita existujúcich strojov). V tomto procese majú nezastupiteľnú úlohu banky, ktoré úverovou aktivitou peniaze vytvárajú[1]. To, čo považujeme dnes za peniaze[2] je zároveň denominátorom toho, v čom ohodnocujeme daný kolaterál. Myslím si, že práve vzhľadom na to, že sú peniaze kryté rôznym druhom kolaterálu, musia vo vyššej miere destabilizovať výšku úrokovej miery v porovnaní so systémom založeným na krytí zlatom, resp. v porovnaní so systémom, kedy je úroková miera určovaná prostredníctvom mechanizmu hoardingu/dishoardingu zlata, ťažby nového zlata a korešpondujúcej úverovej aktivity. Systém je preto i viac nestabilný.

Vysvetlenie začnime popisom situácie so zlatom (jedná sa tu o teoretický koncept, ktorý bol v historickej praxi rôznym spôsobom ovplyvňovaný a regulovaný). Ako sme už vysvetľovali, zjednodušene pri ohodnocovaní statkov voči zlatu, ohodnocujeme statky stabilným denominátorom, ktorý prenáša akoby hodnotu životného štandardu ľudí v čase. Realizuje sa to cez stabilizáciu úrokovej miery. Staršie úvery = ekonomické projekty = peniaze sú splácané na základe ich pôsobenia v ekonomických vzťahoch. Sú splácané tak, že musia generovať príjem. Príjem musí byť vyšší, ako sú náklady na obsluhu dlhu, náklady samotného projektu a marža podnikateľa. Na to však potrebujeme novo-vzniknuté peniaze, t.j. nové úvery = nové ekonomické projekty = nové peniaze[3]. Novo vznikajúce projekty sú však neskôr v čase ohodnocované v kontexte nových preferencií a ekonomických podmienok „akoby rovnako“. Z hľadiska pohľadu na ekonomiku ako celok by sa jednalo o istý druh black boxu s mixom nákladov, výnosov a preferencií v čase „t“, pričom v čase „t+n“ by rovnako išlo o black box nákladov, výnosov a preferencií v čase, avšak už iných. Ohodnocovanie daných black boxov sa deje vždy vzhľadom na podobnú výšku úrokovej miery, ktorej stabilitu udržiava zlato. Môžeme si to predstaviť aj tak, že staršie projekty sú akoby splácané novými projektmi s vyššou pridanou hodnotou s podobnou úrokovou mierou. Tým je zachovávané optimálnejšie splácanie starších úverov novými ekonomickými projektmi. Dlh je eliminovaný zároveň presunmi zlata, resp. meny, ktorá ho reprezentuje, čiže niečím reálnym. Samozrejme nedá sa tvrdiť, že ani v tomto systéme sa nemôžu objavovať podnikateľské chyby, ktoré spôsobujú potom stratu hodnôt a výkyvy úrokovej miery. Dá sa len povedať, že systém je v tomto prípade stabilnejší. Otázka, ktorá je na mieste je, že prečo?

Pri systéme bez zlata (alebo iných drahých kovov), je rovnakým spôsobom starší dlh = starší ekonomický projekt, splácaný novým dlhom = novým ekonomickým projektom. Avšak denominátorom je mena, ktorá je krytá „len“ samotným kolaterálom. Problém, ktorý sa týmto spôsobuje, je relatívne vyššia volatilita úrokovej miery v čase oproti systému so zlatom. Opomeňme zároveň na chvíľu podstatný rozdiel medzi súkromnou a monopolne určovanou menou prostredníctvom centrálnej banky. Monopolná mena je v tomto prípade akcelerátorom destabilizácie systému, čo si popíšeme stručne nižšie a bude platiť okrem tejto aj neskôr uvedená argumentácia. Predpokladajme zatiaľ existenciu súkromných mien bez ich krytia voči zlatu (drahým kovom).

Aj v systéme so zlatom, aj v systéme bez zlata banka vytvára peniaze na ekonomické projekty. V tom rozdiel nie je. V prípade bez zlata banka vytvára svoju menu / peniaze. V tomto prípade by sa peniaze rovnali mene. Mena môže byť odvodená aj od monopolnej meny (potom platí okrem tejto argumentácie, ešte naviac argumentácia uvedená nižšie o pôsobení centrálnej banky). V oboch systémoch (so zlatom i bez zlata) sa úverová pohľadávka dostáva medzi aktíva banky a voči nej je zaučovaný na stranu pasív banky úpis meny na účet veriteľa. Rozdiel je potom v tom, ako budú dané aktíva hodnotené denominátorom a ako bude určovaná úroková miera v systéme.

Pokiaľ je mena súkromnou, je v princípe závislá od toho, ako sa darí banke. Hodnota danej meny (ako je vnímaná spotrebiteľmi) je určená ekonomickými projektmi, na ktoré peniaze vznikali v čase „t“ a v čase „t+n“, atď.. Ak predpokladáme stav 0, vzniká problém určenia výmenného hodnotového pomeru voči iným konkurenčným menám v systéme. Tie sú vydávané voči druhovo odlišnému kolaterálu (iným budovám, iným strojom, a pod.). Výmenný pomer by sa však postupne ustálil tak, ako by boli ekonomické statky navzájom v rôznych menách obchodované. Stav 0 dnes nemá zmysel predpokladať. Ak teda nepredpokladáme stav 0, je to jednoduchšie a nová mena je odvodená od inej už existujúcej, pričom jej výmenný pomer je závislý od toho, ako sa darí banke, ktorá ju emitovala, ale aj od toho, ako sa darí ostatným bankám v systéme. To znamená od toho, ako sú splácané dané ekonomické projekty bánk, aká je kvalita ich kolaterálu a ako systém ohodnocuje výmenný pomer ich mien; je dôležité aby výmenný pomer, čo najviac reflektoval realitu kvality kolaterálu a jeho splácania. Bez zlata, resp. drahých kovov, ako univerzálneho denominátora je to náročnejší proces[4]. V systéme je denominátorom mena plne závislá na rôznorodom spreade kolaterálu, ktorým je mena krytá. Statky, ktoré kryjú peniaze/menu, nemajú totiž také vlastnosti, ako má zlato, bez ohľadu na to, že dané statky sú navzájom meniteľné a že sú ohodnocované v jednotkách danej meny. Jednotka danej meny tak predstavuje intersubjektívny denominátor hodnoty a definuje vzájomnú vymeniteľnosť predmetných ekonomických projektov, avšak denominátor je plne závislý od úspechu/neúspechu samotnej banky, či od úspechu/neúspechu iných bánk v systéme. Prečo je to problém?

Dajme tomu, že sa mena banky dostane pod tlak, napr. kvôli horším ekonomickým výsledkom. Mena banky je vlastne kupónom na časť ekonomických projektov, na ktoré bola vydaná a v ktorej sa dané projekty účtujú. Čo potom vydá banka v prípade „runu“ na ňu? Runom na banku, klienti vlastne požadujú hodnotu, ktorú reprezentujú ekonomické projekty. Ešte sa môžu snažiť dostať k inej mene, ktorá reprezentuje lepšie ekonomické projekty inej banky. V oboch prípadoch úraduje vyšší spread. V prípade deklarácie toho, čo banka drží vo svojich aktívach (úverovú pohľadávku) sa klient dostáva do problematickej situácie. Ako deklarovať token na časť budovy, časť stroja alebo auta: Na dané statky boli pritom peniaze – tokeny – vydané. Z hľadiska svojej podstaty majú dané statky nezmyselnú deliteľnosť. Predaj daného kolaterálu a vysporiadanie jej záväzkov, musí preto podliehať relatívne vyššiemu haircutu hodnoty vyjadrenej v danej mene. Druhá možnosť je, že by mohla byť klientom ponúknutá alternatíva v podobe inej meny (meny inej banky), ktorá by napr. kúpila aktíva problematickej banky. Tá by však rovnako uplatňovala vyšší haircut. Prečo? Vzhľadom na to, že druhá banka/y by inak prebrala na seba všetky záväzky prvej banky, čím by sa mohla jej mena dostať rovnako do potenciálnych problémov. Vyšší haircut spôsobuje potom stratu hodnoty v spoločnosti. To musí mať vplyv na vyššiu volatilitu úrokovej miery. Akýkoľvek neúspech jednej z bánk v systéme, vyvoláva umelý rast peňažnej zásoby na úrovni celej ekonomiky; nesplatený úver znamená, že v systéme ostali navyše peniaze danej banky (nezabudujme, že im bola prispaná hodnota), čo musí vplývať spätne na výmenný kurz meny danej banky voči menám ostatných bánk a mať tak vplyv i na volatilitu trhovej úrokovej miery – nielen v problematickej mene, ale sprostredkovane aj v iných menách. Vyššia volatilita má spätne zároveň vplyv na samotné ekonomické projekty v ekonomike, ktoré sa tým pádom dostávajú do problémov so splácaním. V princípe by šlo o to, že niektoré nové projekty by kvôli vyššej úrokovej miere nevznikali, resp. by boli menej ziskové, ako za iných podmienok, čím by sa ohrozilo splácanie aj tých starších.

V systéme s menami bánk odvodenými od hodnoty zlata to funguje inak. Jednak sú banky opatrnejšie, nie sú strážené len konkurenciou (i keď aj tá hrá samozrejme svoju úlohu), ale aj samotným hodnotením drahých kovov spoločnosťou – zlato resp. ďalšie drahé kovy sú tu ultimátny denominátor pre vnímanie hodnoty statkov. Ak si teda predstavíme tú istú situáciu, klienti banky, na ktorú je run, sú vysporiadaní zlatom, resp. menami iných bánk, ktorých hodnota je od drahých kovov odvodená. Preto hovoríme, že drahé kovy v danom systéme predstavujú efektívny eliminátor dlhu (samozrejme v porovnaní s niečím iným). V prípade runu zažíva systém relatívne menší odpis hodnoty, ako bol popísaný vyššie. Prečo? Pre úzky spread samotných drahých kovov. Aktíva, ktoré potrebuje banka predať na vysporiadanie svojich záväzkov sú likvidnejšie vzhľadom na ich ohodnocovanie v drahých kovoch. Zároveň získava klient reálny statok; vysporiadanie sa nedeje teda len cez prenos reprezentatívneho záznamu v databáze, či papierový reprezentant, ale buď prostredníctvom mincí zlata/striebra, resp. meny, ktoré dané reálne kovy reprezentujú. V prípade, že sú aktíva problematickej banky preberané inou bankou, tá je rovnako viac motivovaná uplatniť nižší haircut, ako v predchádzajúcom príklade. Výška úrokovej miery je potom relatívne stabilnejšia, ako v systéme bez zlata. Čím spätne vzniká menej chýb pri kalkulácií projektov na strane podnikateľov, ale i samotných bánk.

V systéme so zlatom, vytvára zlato akoby ďalší regulačný prvok, ktorý má dopad na úspech/neúspech bánk a ich podnikateľské projekty. Banky v systéme bez zlata sú regulované len konkurenciou. V systéme so zlatom sa dá povedať, že i samotným zlatom ako „neutrálnymi“ peniazmi, od ktorých sú ich meny odvodené (ako by to plus-mínus fungovalo, si čitateľ môže pozrieť nižšie). Pritiahnutím argumentácie za vlasy sa dá povedať, že zlato tu hrá úlohu akoby „prirodzenej centrálnej banky“. Prirodzeného regulátora, ktorý je vygenerovaný samotným trhom (teda ľuďmi). Úlohou tohto prirodzeného regulátora je, aby neboli banky ani príliš optimistické, ani príliš pesimistické pri svojich podnikateľských aktivitách.

V systémoch bez zlata zároveň existuje akcelerátor celého procesu v podobe monopolu štátu v menovej oblasti. V histórii nie ojedinelý stav a v princípe permanentný až na pár historických výnimiek. Ako akcelerátor tu pôsobí tvorba peňazí voči verejnému dlhu, tvorba a manipulácia menovej zásoby monopolizovanej meny centrálnou bankou (v minulosti panovníkom) a samotné regulačné mechanizmy štátu. Problém s prvým akcelerátorom – štátnym dlhom – je ten, že býva nesplatený, resp. splácaný dlhom novým v kontexte toho, že časom pravdepodobnosť jeho splácania klesá k nule[5]. Druhý akcelerátor je skutočným vydávaním peňazí ex nihilo – práve tento „falošný kredit“ generovaný centrálnou bankou môžeme nazývať infláciou (v minulosti napr. panovník riedil zloženie mincí). Centrálna banka tým umelo ovplyvňuje vznik nových peňazí. Robí to buď manipuláciou úrokovej miery alebo priamo nákupom aktív, so zameraním sa na dosahovanie politických cieľov. Tretí akcelerátor pôsobí nepriamo. V prípade vysokého regulačného zaťaženia podnikania politickou mocou (finančného i nefinančného, t.j. dane, regulačné povinnosti, ktoré umelo zvyšujú náklady ekonomických projektov), sa ekonomická kalkulácia, či už nových alebo i starších projektov výrazne mení, čo spôsobuje väčšie problémy so zachovávaním hodnoty daných projektov a negatívne pôsobí i na biznis model banky[6]. Všetky uvedené aktivity v konečnom dôsledku spôsobujú vyššiu mieru disalokácie kapitálu oproti stavu bez pôsobenia verejného sektora, resp. bez rozsiahlych zásahov verejného sektora.

Výrazné pôsobenie štátu je potom i jedným z dôvodov, prečo musí v takomto (politicky vynucovanom) systéme pôsobiť subjekt, ktorý nazývame centrálna banka; každý systém má nejaké vlastné „obranné“ mechanizmy[7]. Plánovači majú pritom jednoduchý plán. Centrálna banka bude svojou politikou popísané výkyvy v čase eliminovať a nastoľovať v systéme stabilitu. Mala by! Skôr však, ako sa hovorí, prilieva olej do ohňa. O tom, prečo musí byť neúspešná, písal Mises, Hayek, píše Hülsmann, White, či Selgin a mnohí ďalší. Podľa mňa jeden z najtrefnejších je vyjadrený v nedávno napísanom článku od Selgina: „Ako môže centrálna banka riadiť množstvo peňazí bez toho, aby si bola istá tým, ako peniaze definovať, resp. merať ich množstvo?“ V súčasnom kolaterálnom systéme je skutočne problematické zadefinovať presne to, čo peniaze znamenajú. Nečudujme sa tomu, vzhľadom na podstatu vytvárania meny = peňazí, voči rôznorodému kolaterálu. A vyrovnávať umelo výkyvy veľkosti niečoho, o čom nevieme, čo vlastne je a teda aj koľko toho je, musí byť z princípu nemožné.

Čo na to teoretické prístupy?

Monetárni teoretici volajú po naplnení základnej podmienky monetárnych systémov – peňazí nesmie byť málo a nesmie ich byť ani veľa. A v princípe sa odlišujú len náhľadom na to, ako danú podmienku zabezpečiť. Jedni veria trhu. Druhí si myslia, že táto oblasť je veľmi špecifická a trhovým silám treba nechať len obmedzený, vopred regulovaný priestor[8]. Druhí sú v dominancii. Riadenie monetárnej zásoby prebieha rôznymi spôsobmi od cielenia inflácie, cez politiku pravidelného a konzistentného informovania verejnosti centrálnou banku, či návrhmi automatického navyšovania monetárnej bázy. Jedným z ostatných a podľa mňa zaujímavých názorov, ktoré sa zaoberajú riadením optimálnej monetárnej zásoby sú názory tzv. market monetaristov. Základom ich politiky je cielenie nominálneho HDP. Juraj predstavil ucelenú kritiku celého konceptu[9]. Pridám len tri poznámky.

Prvá poznámka. V kontexte prác Selgina či Sumnera a vlastne i Hayeka, sa dá nad daným teoretickým prístupom uvažovať ako nad politikou „zmiernenia“ už existujúcich politík centrálnych bánk, ktoré výkyvy spôsobujú s cieľom zachovania status quo (nehovorím, že daný status je správny). Je to vlastne druh obrany systému. Myslím si, že dané snaženie sa dá pochopiť. Hlavne ak žije niekto v  realite a bez každodenného predpokladu, že sa politici zajtra vzdajú všetkej moci a budeme tu mať slobodnú spoločnosť. Osočovať Hayeka, či týchto autorov nepovažujem za správne; je podľa mňa škoda, že si Juraj napr. do Hayeka v tejto veci „kopol“.

Druhá poznámka. Podľa môjho názoru je kľúčovým argumentom proti cieleniu NHDP predpoklad toho, že centrálna banka vie, čo robí. Aby mala možnosť správne cieliť NHDP, musela by disponovať funkčným a realistickým modelom ekonomiky. Nielen, že ho nemá, nie je ho z definície ani možné zostrojiť[10].

Tretia poznámka. Osobne je pre mňa zaujímavým spôsobom popísaný mechanizmus toho, ako by mal byť NHDP cielený; Sumner si predstavuje realizovať tento proces prostredníctvom mechanizmu „futures trhu“. Monetárnu bázu a tým i výšku úrokovej miery by určoval trh a nie centrálna banka. Centrálna banka by sa zaviazala len k dosahovaniu určitého cieľa nominálneho rastu HDP, napr. 5 %. Bola by akoby realizátorom vôle trhu. V prípade náznaku poklesu nominálneho HDP pod danú hranicu (odhaleného trhom) sa zaviaže, že bude nakupovať dlhopisy dovtedy, kým trh „nezmení“ názor. A samozrejme v opačnom prípade, ak si bude trh myslieť, že NHDP skončí na vyššej úrovni, napr. 8 %, sa centrálna banka zaviaže, že bude dlhopisy predávať. Pekná predstava, ktorá však stále stojí a padá na tom predpoklade, že CB vie, aký cieľ NHDP má stanoviť[11]. Dané cielenie samozrejme možné je, avšak bude časom opätovne a nevyhnutne viesť k rôznym druhom nestability systému. Nezahadzujme však Sumnerov „nápad“ hneď na začiatku; niečo z neho sa môže zísť.

Môj názor na potenciálne fungovanie  slobodného monetárneho systému (naivný)

Ako by malo vyzerať fungovanie monetárneho systému? Začnem tým, že súhlasím s Jurajovými tvrdeniami o konkurencii, odstránení akýchkoľvek výhod pre bankový systém, či eliminácii pôsobenia centrálnej banky. Smer „free banking“. Juraj však po tomto nadefinovaní smeru skĺzava do neurčitých vyjadrení. Je sympatické, že pristupuje k budúcnosti s rešpektom. Áno, nikto nevieme, aká bude. Avšak niektoré predpoklady mohol podľa môjho názoru zrealizovať. Jednou z „výčitiek“ z mojej strany je, že predsa len nezdôrazňuje význam drahých kovov pre monetárny systém. Skúsme preto popísať, ako by to mohlo teoreticky vyzerať.

U Juraja je zrejmé, že sympatizuje s potenciálnym usporiadaním voľného bankového trhu na báze 100 % držania rezerv drahých kovov voči vydávaným súkromným menám; aj keď ani on nevylučuje nakoniec iné možnosti. Podobného názoru som bol i ja, dnes však skôr zastávam Selginov názor na usporiadanie bankového systému na báze frakčného systému, založeného na drahých kovoch. Systém sa dá stručne popísať nasledovne (pre detailný popis Selgina musí čitateľ kliknúť na tento hyper link). Banka[12] vydáva úver v mene, ktorou slobodne konkuruje iným bankám na trhu (oni konkurujú svojou menou zas jej). Nazvime ju MARKA. A môže mať fyzickú (papierovú), ale i digitálnu podobu (záznam v databáze). Samozrejme úver je vydávaný voči nejakému kolaterálu (nová budova, stroje, …). Banka zároveň deklaruje, že 1 marka je napr. 1 unca zlata; alebo 0,5 unce zlata a 0,5 unce striebra[13]. Zvolením najoptimálnejšieho „krytia“ v zmysle stabilnej úrokovej miery, konkuruje iným bankám, ktoré vydávajú vlastné meny. Čím má mena stabilnejšiu úrokovú mieru, tým je atraktívnejšia pre veriteľov i dlžníkov; pri menách, ktoré majú vyššiu volatilitu sú väčšinou zvýhodňovaní buď veritelia (napr. potenciálne Bitcoin) alebo dlžníci (dnešné monopolné meny). Voči vydanej mene drží banka rezervy (nie 100 percentné) vo forme zlata (pomeru zlata / striebra) a deklarácie hodnoty MARKY. Výška rezerv je odvodená z pravdepodobnosti runu[14] na MARKU. Ten môže byť spôsobený inými bankami, resp. klientmi banky, ktorí jej zverili zlato, resp. samotné MARKY. Výška rezerv (v MARKÁCH, zlate, iných podobne odvodených mien) ovplyvňuje možnosť ďalšieho úverovania, čiže jej biznis model pretože viac dobrých úverov = vyšší zisk. Navýšenie rezerv sa snaží ovplyvňovať prostredníctvom atraktívnych úrokov na nové vklady, požičiavaním si na medzibankovom trhu, ale napr. aj dodatočným nákupom zlata v kontexte deklarovaného pomeru MARKY voči danému drahému kovu (banka potrebuje viac zlata v kontexte pravdepodobnosti runu na MARKU). Doplnenie nových rezerv, či už vo forme existujúceho zlata alebo vo forme ešte len vyťaženého zlata (časový kontrakt futures trhu) realizuje prostredníctvom novo vydaných MARIEK. Banka ukladá fyzické rezervy do skladu, takzvanej Clearing Banky[15], resp. v nej drží iné konkurenčné meny. Clearing banka jej niektoré vyššie popísané aktivity môže aj sprostredkovávať (nákup kovu, medzibankové pôžičky a pod.). Clearing banka pôsobí ako market maker na medzibankovom trhu a sprostredkováva vzájomnú „kooperáciu“ bánk v systéme. A to aj napriek tomu, že medzi bankami existuje vzájomná konkurencia v podobe vlastných monetárnych štandardov. Avšak samotná „kooperácia“ je pre banky aj výhodná. A to nielen kvôli tomu, že môžu poskytovať lepšie služby na rozsiahlejších trhoch plynúce napr. so vzájomného uznávania mien, akceptácii vkladov a výberov iných mien, či sprostredkovania platieb medzi klientami rôznych bankových inštitúcií a pod.. Kooperácia umožňuje i prístup k dodatočným zdrojom na medzibankovom trhu (ak disponuje niektorá banka prebytočnými zdrojmi).

Proti-silou, ktorá ovplyvňuje mieru udeľovania úverov (tvorbu nových peňazí) nami popisovanej banky, je výška úroku, ktorú banka ponúka na vklady, ktoré porovnáva s úrokom na poskytované úvery. Žije totiž zo „spreadu“ úroku medzi trhom úverov a trhom vkladov/medzibankových pôžičiek/nového nákupu zlata a nákladov na svoje pôsobenie. Hodnota kolaterálu je ohodnocovaná v MARKÁCH a aj je v nich účtovaná. Tým sa posudzuje ziskovosť/stratovosť banky i predmetného podnikateľského projektu. Projekt je splácaný v MARKÁCH, resp. v mene, ktorá je ekvivalentom MARKY vo vhodnom pomere (napr. v mene inej banky, ktorá pri danej mene deklaruje iný pomer krytia zlata) alebo samotným zlatom, ktoré vyjadruje počet MARIEK poskytnutých v úvere plus samozrejme úrok. Tým sa zároveň aj eliminuje dlh a zanikajú peniaze, ktoré vznikli len voči rezervám.

Pozorný čitateľ si možno i všimol, že bola využitá i argumentácia Sumnera. Jedným z dôvodov, pre ktoré je totiž zlato vnímané ako pre dnešnú dobu nevhodné peniaze, je argument o jeho nedostatku[16]. Argument vychádza podľa môjho názoru z už viac krát (v celom seriály článkov) spomínanej premisy, pri ktorej si mnohí teoretici neuvedomujú, že zlato (striebro) mohlo byť peniazmi nie kvôli jeho obmedzenosti z hľadiska množstva, ale kvôli relatívnej optimálnosti jeho množstva. Z toho podľa mňa nesprávne pramení požiadavka čo najväčšej rigidnosti peňažnej zásoby na strane niektorých Rakúšanov a na strane druhej odmietanie tejto rigidnosti zo strany ostatných ekonómov, ktorí sa zas obávajú problému, ktorý bol popísaný pri Bitcoine (v princípe nedostatok peňazí, resp. vyššia volatilita úrokovej miery kvôli obmedzenosti množstva Bitcoinu).

Nič z uvedeného však pri drahých kovoch nehrozí. Na vysvetlenie si môžeme požičať argument Sumnera[17]. Ak použijeme terminológiu monetaristov, Sumner navrhuje cieľovať nominálne HDP, čiže akoby časť klasickej monetárnej rovnice v jej druhej časti „PT“. Vyššie sme si písali, že to síce možné je, avšak v praxi budú opätovne vznikať významné chyby. Čo však „cieľovať[18]“ môžeme? Druhú stranu rovnice „MV“. A to z hľadiska veľkosti M. Ako? Stačí si uvedomiť, že zlata je relatívny dostatok. Čo to znamená? To znamená, že je aj niekde pod zemou – v zemskej kôre (v oceánoch sa napr. odhaduje, že je ho cca. 20 mil. ton). To znamená, že v prípade prirodzenej potreby zvýšenia peňažnej zásoby by pri relatívne urýchlenej potrebe navýšenia mohol pomôcť futures trh. Prirodzená potreba by bola signalizovaná ekonomickou zmysluplnosťou ťažby zlata / striebra. Ako je to možné? Ekonomická zmysluplnosť banských projektov je relatívne jednoducho odhaliteľná – náklady na ťažbu jednotky zlata musí byť nižšia ako samotná novo vyťažená jednotka; t.j. ťažba 1 unce zlata musí stáť ťažobnú spoločnosť menej, napr. 0,97 unce zlata. Informácia o ohodnocovaní výrobných faktorov v oblasti ťažby zlata je odvodená od ohodnocovania výrobných faktorov používaných v iných odvetviach ekonomiky. Pri zníženej miere úverovania, a za predpokladu potreby nových úverov, pričom hoarderi zlata / striebra z akéhokoľvek dôvodu nepúšťajú kov do systému, sa znižuje ohodnocovanie výrobných faktorov v oblasti ťažby drahých kovov, pretože sa relatívne zvyšuje ohodnocovanie potenciálne ťaženej unce a zvyšuje sa ohodnocovanie výrobných faktorov v iných sektoroch ekonomiky. Preto sa spustí „akoby automaticky“ dodatočná ťažba[19]. V danom prípade a pri potrebe preklenovať akékoľvek medziobdobie, by sa do monetárnej zásoby dalo započítať aj zlato, ktoré ešte nie je vyťažené, t.j. ktoré sa ešte len zmysluplne ekonomicky vyťaží. Inými slovami by sa špekulovalo na rast množstva zlata (peňažnej zásoby) v budúcnosti, čiže by samotný trh „prirodzene cieľoval“ výšku „M“ na strane klasickej rovnice „MV“, pričom V je zároveň ovplyvňované hoardingom/dishoardingom drahých kovov. Do monetárnej bázy by sa teda dali započítavať aj kontrakty na zlato a striebro.

Systém založený na krytí prostredníctvom komoditných peňazí by teda fungoval s nasledujúcimi prirodzenými samo-regulátormi monetárnej bázy. Expanzia bankového úverovania by bola obmedzovaná A) výškou úrokovej miery a rizikovosti podnikateľských projektov, B) rizikom, ktoré by banka bola ochotná podstupovať voči konkurencii, C) sklonom obyvateľstva k úsporám (viac úspor = nižšia úroková miera a naopak), D) výškou úrokovej miery na medzibankovom trhu (viac prebytkového kapitálu = nižšia úroková miera), ale aj E) získavaním novej zásoby kovov, či už priamo ich ťažením v čase „t“ alebo prostredníctvom kontraktov na drahé kovy, ktoré by sa uplatňovali v čase „t“, avšak boli by vyťažené až v čase „t+n“.

V takomto systéme má úroková miera tendenciu k vyššej stabilite v čase, čím spätne vplýva na nižšiu chybovosť pri kalkulácií podnikateľských projektov (oproti systému bez komoditného krytia). To má zároveň spätne i pozitívny vplyv na podnikateľský model samotných bánk; vedia relatívne lepšie kalkulovať riziko vzhľadom na to, že podnikatelia vedia relatívne lepšie kalkulovať podnikateľské projekty.

Akékoľvek úvahy o zavedení systému free bankingu však zároveň predpokladá existenciu optimálnej miery regulácií zo strany verejných inštitúcií, t.j. výrazne nižšiu mieru regulácie oproti súčasnej a čo najefektívnejšiu mieru vymáhania vlastníckych práv. Inými slovami je systém prakticky uskutočniteľný len za predpokladu, že zo strany verejných autorít dochádza k vyššiemu sklonu k voľnému trhu vo všetkých oblastiach pôsobenia ekonomiky, nielen potenciálne v oblasti bankovníctva.

Posúdenie reálnosti uskutočnenia tohto posledného a kľúčového predpokladu, nechávam na čitateľa. Len pripomeniem, ako som už písal v jednej poznámke pod čiarou, že aj toto je dôvod, prečo sa v ostatnom čase stal zo mňa „apatický klasický liberál“ a práve preto je i tento názor na fungovanie finančného systému pomenovaný ako „naivný“.

Záver

Cieľom tejto série článkov – o úroku, o zlate, o bitcoin-e, a  monetárnom systéme, bolo ukázať čitateľovi, že aj v rámci Rakúskej školy, môže existovať diskusia. Druhým cieľom bolo upozorniť čitateľa na komplikovanosť celej problematiky, a ako si pozorný čitateľ všimol, hlavne okolo zlata. Jednoduché návody „mesiášov“ kričiacich o sprisahaní voči zlatu, o návrate k zlatu ako forme peňazí, či o tom, že bez zlata sa to dlhodobo nedá, nepopisujú problém ako celok. Len jeho malú časť. Skreslené názory, ktoré sa potom o zlate šíria, boli jedným z dôvodov, prečo som napísal k tejto téme i knihu „Mrcha“ zlato. Knihu odporúčam každému, kto má záujem investovať do zlata, či striebra, i bitcoinu. Je stručná, podľa mňa celkom čitateľná a popisuje všetko, čo by ste v základnej verzii mali o zlate vedieť. Dbá na to, aby ste na konci dňa nikomu nenaleteli. Kniha vytvára priestor pre kritické zamyslenie sa nad investíciami do zlata, striebra, či kryptomien (Bitcoin).

——————————————————————————————————————–

[1] Pôsobenie bánk je v monetárnom systéme kľúčové. Aj keď Juraj nešetrí ich kritikou, je nutné pripomenúť, že by sme ich mali vnímať primárne ako market makerov, ktorí vplývajú na výšku úrokovej miery (viac o tom píšem v knihe Mrcha zlato). Kritika je na mieste z hľadiska politicky garantovaných privilégií (ochrana vkladov, TBTF a pod.), ale mala by byť namierená voči politikom. Bankám sa netreba príliš čudovať. Pôsobenie verejného sektora stavia ich biznis model do omnoho väčšieho rizika – viď nižšie v texte. Myslím, že každý na ich mieste by to robil. Nezabúdajme však na ich potrebnú a významnú spoločenskú funkciu. Nepochopená kritika môže spôsobiť, že nejaký (šialený) ľavičiar ich začne rušiť a zakazovať, čo bude mať nedozerné dôsledky pre život ľudí na území, na ktoré bude mať dosah jeho potenciálne politické rozhodnutie.

[2] Pozorný čitateľ si všimne, že sa vyhýbam ich presnej definícii. Jeden z dôvodov je, že za skutočné peniaze považujem zlato / striebro. Všetko ostatné je podľa mňa od nich za odvodené; a to aj bez ohľadu na fakt, že dnes neexistuje žiaden druh viazanosti toho, čo nazývame peniazmi na uvedené komodity; v princípe ide o stav od roku 1971, kedy dolár stratil väzbu na zlato.

[3] V systéme s krytím na báze zlata (drahých kovov) sú nové peniaze vytvárané voči už existujúcemu zlatu, ktoré vstupuje do nových ekonomických vzťahov a zároveň voči novému zlatu, ktoré je pridávané do monetárnej zásoby.

[4] Zlato a striebro získalo tieto vlastnosti postupne a to vzhľadom na to, že majú svoju hodnotu odvodenú nielen od toho, že plnili funkciu peňazí, ale aj od toho, že mali svoju vnútornú hodnotu ako komodity pre iné druhy využitia; viac o procese píšem v knihe Mrcha Zlato.

[5] V zmysle monetárnej teórie dlh verejného sektora nemusí byť sám o sebe problém – vláda dané peniaze minie a sú preto príjmom niekoho iného; problémom je skôr v tom, že dlh je často používaný na projekty, pri ktorých sa hodnota stráca (napr. cesta od nikiaľ – nikam, financovanie administratívnych stupňov verejnej správy), resp. nie je taká, ako keby boli zdroje využívané súkromným sektorom (je rozdiel napr. zamestnať človeka v efektívnej produkcii a dať mu sociálnu podporu a financovať celý administratívny proces redistribúcie sociálnych dávok). Dochádza k disalokácii kapitálu.

[6] Niekedy sa potom netreba čudovať, že daný sektor volá po vyšších privilégiách, ktoré  „stabilizujú“ daný biznis model banky. Samozrejme na úkor všetkých ostatných.

[7] Inými príkladmi politickej ochrany systému môžu byť napr. protimonopolné zákonodarstvo, ktoré reaguje na existujúce obmedzenia vstupu podnikateľov na trh vytvorené tým istým politickým zoskupením; ďalej napr. zákony upravujúce ceny v niektorých odvetviach, potom, čo politici monopolizujú predmetnú oblasť poskytovania služieb, ale napr. i zákony a nariadenia, ktoré upravujú fungovanie rôznych štátnych systémov v oblasti vzdelávania, pohybu obyvateľstva, či zdravotníctva.

[8] V časoch, keď som bol zanietený libertarián (dnes som skôr apatický klasický liberál) sme to s kolegami volali „teória špecializácie“. Ak pôsobíte v nejakom obore, tak si teoreticky viete predstaviť pôsobenie trhových síl všade inde, len nie v obore, kde pôsobíte. Ak je čitateľ zástanca voľného trhu, nech niekedy skúsi presvedčiť napr. poľnohospodára o konkurencii v školstve. Je omnoho viac pravdepodobné, že sa mu to podarí. Budem však veľmi skeptický v tom, že ho dokáže presvedčiť o rovnakých princípoch fungovania v samotnom poľnohospodárstve.

[9] Odporúčam však čitateľovi prečítať k tejto problematike i samotného Selgina alebo Sumnera, ktorí politiku viac, či menej obhajujú; nemám zároveň ani z jedného autora pocit, že by chceli obhajovať politiku centrálnych bánk – skôr ide o ich názor, ako „zachrániť“ systém pred zásadným kolapsom bez vážnejších spoločenských dopadov. Kritizovať daný prístup môžeme, avšak zároveň by sme sa mali zamyslieť i nad možnosťami inej alternatívy. Alternatívy, ktorá je z hľadiska politickej súčasnosti skutočne realistická. Inými slovami, v prípade výberu z viacerých zlých možností, je uvedená politika jednou z tých, nad ktorými sa treba podľa môjho názoru skutočne zamýšľať.

[10] Odporúčam čitateľovi pozorne prečítať pre uvedenie do témy knihu F.A. Hayeka Osudová domýšľavosť.

[11] Kritika voči Sumnerovi je vedená aj prostredníctvom samotnej nezmyselnosti obchodovania týchto kontraktov, viď napr. tu.

[12] Používam tradične pojem „banka“. Rozvojom nových technológií však môže nastať, že súčasné klasické vnímanie banky ako inštitúcie per se sa zmení. Je dosť možné, že práve v dôsledku ďalšieho rozvoja kryptotechnológií.

[13] Tu by mohol nejeden nadšenec kryptomeny Bitcoin zajasať a povedať „Nemohol by sa spojiť z definície deflačný Bitcoin s niečím inflačným, niečím, čo je dnes až príliš inflačné a vytvorilo by sa tak optimálne krytie?“. Optimálne krytie by samozrejme generoval trh a mohlo by byť aj iné, ako popisujeme v texte. Problém BTC je však stále jeho jednoznačná (matematicky strážená) zásoba. Musí byť preto z definície volatilnejší ako iný druh komodity. Čitateľ si to môže predstaviť tak, že napr. oproti akejkoľvek inej komodite je pri BTC jasné, koľko ho je a vždy bude. Pri všetkom inom (čo by sa zároveň nespotrebovalo, ale sa aj hoardovalo) je to otázne. Preto je BTC plne závislý od dopytu po ňom. Všetko ostatné je na rozdiel od neho závislé od dopytu, ale aj od novej ponuky. A práve to znižuje mieru špekulácie a závislosti na jednej premennej. Zahrnúť Bitcoin do akéhokoľvek portfólia krytia je preto rizikové a vystavuje dané krtie vyššej miere špekulácie, ako pri krytí niečím iným.

[14] Tu je nutné podotknúť, že vo free banking systéme, by začínajúce banky držali pravdepodobne vyššie rezervy ako staršie banky.

[15] Rovnako je možné, že clearing banka by rovnako vydávala svoju menu a bola by bankou so 100 % krytím danej meny; bola by dominantnou bankou na trhu (skladom drahých kovov), ktorej menu by už používali komerčné banky, ktoré by mohli vydávať i vlastné meny.

[16] Argument môže byť vedený i tak, že vzhľadom na banský cyklus (cca 10 rokov od nájdenia relevantného náleziska po spustenie relevantnej ťažby) by mohol byť skutočne nedostatok zlata v zmysle naplnenia podmienky optimálneho množstva peňazí v ekonomickom systéme. Na zlato by sme museli akoby čakať a dovtedy by sme zažívali ekonomický výkyv, ktorý bol popísaný pri používaní Bitcoinu ako ekvivalentu peňazí.

[17] Ako si mohol čitateľ všimnúť, niektoré argumenty (aj keď sa s nimi nedá úplne súhlasiť), je možné prebrať od kritizovaných autorov po ich úprave.

[18] Čitateľ by si mal uvedomiť, že len používame terminológiu monetaristov. Cieľovanie by neprebiehalo tak, že by nejaká autorita stanovovala, koľko zlata je potrebné dodať a mať. Stále sme v predpoklade slobodného monetárneho systému.

[19] Čitateľ by si mal uvedomiť, že v realite by dané spustenie / ukončovanie ťažby bolo plynulé, vzhľadom na to, že ťažobné projekty majú rôznu mieru nákladovosti – každý ťažobný projekt má v princípe vlastný mix nákladov a výnosov. Inými slovami by sa nikdy nezastavila všetka ťažba a nikdy by neboli využívané všetky potenciálne bane, či ťažobné projekty naraz.

Be Sociable, Share!