Problémy argumentatívnej etiky Hansa Hermana Hoppeho

V článku sa zameriavam na kritiku Hansa Hermana Hoppeho v zmysle nedostatočnej Hoppeho argumentácie pri vysvetlení koncepcie vlastníctva. Článok je možné považovať i za úvod k mojej práci “Vlastníctvo ako inherentná súčasť spoločenských vzťahov“, v ktorej je problematika vlastníctva riešená v kontexte monistickej Hayek-Pavlíkovej metodológie.

Hoppeho augmentatívna etika

Hoppe začína svoju argumentáciu proti-stanoviskom voči predstaviteľom empirizmu. Tí neuznávajú, že normatívne výroky sú skutočnými kognitívnymi výrokmi. Tvrdia, že normatívne výroky sú slovnými vyjadreniami o pocitoch, „vzhľadom na to, že nie sú výrokmi, ktoré korešpondujú s faktami a zároveň nie sú ani slovnými definíciami, t.j. že tieto výroky nemajú ani analytický ani empirický charakter[1]“. Hoppe tvrdí, že dané tvrdenia stoja samé proti sebe. Pretože pokiaľ by bola pravda, že názory predstaviteľov empirizmu o normatívnych výrokoch sú platné, potom by samotná argumentácia vznesená proti normatívnym výrokom, musela mať buď analytický alebo empirický charakter, vzhľadom na to, že tento charakter je empirizmu vlastný. Pokiaľ by mala argumentácia vznesená proti normatívnym výrokom analytický charakter, bola by len určitým chytaním sa za slovíčka bez prínosu akéhokoľvek nového poznania o danom probléme, vzhľadom na to, že prostredníctvom samotného analytického výroku nemôžeme priniesť žiadne nové poznanie o stanovenom probléme, ktorý výrok popisuje. Pokiaľ by na strane druhej mala empirický charakter, nemohla by si zas nárokovať na žiadnu absolútnu platnosť, ale bola by len falzifikovateľnou hypotézou vznesenou voči faktom objavujúcim sa v minulosti. Podobnú argumentáciu stavia Hoppe i proti tomu, že normatívne výroky sú len vyjadreniami o pocitoch. Hoppe túto argumentáciu uzatvára nasledovným:

„Fortunately, this impression is wrong and there is already much more won here than might be suspected. The above argument shows us that any truth claim—the claim connected with any proposition that it is true, objective, or valid (all terms used synonymously here)—is and must be raised and decided upon in the course of an argumentation. And since it cannot be disputed that this is so (one cannot communicate and argue that one cannot communicate and argue), and it must be assumed that everyone knows what it means to claim something to be true (one cannot deny this statement without claiming its negation to be true), this has been aptly called “the apriori of communication and argumentation[2].”

Apriórnosť komunikácie a argumentácie preberá Hoppe od Apela a Habermasa. Argumentáciu chápe Hoppe ako konanie, praktickú činnosť, ktorá znamená, že musia existovať určité intersubjektívne zmysluplné normy, ktoré majú špeciálny kognitívny status v tom, že „sú praktickým predpokladom objektivity a pravdy[3]“. Ďalej Hoppe tvrdí, že etika musí podliehať Kantovmu kategorickému imperatívu[4], na základe čoho sa môže formulovať univerzalizačný princíp ako nutnú podmienka každej etickej normy, t.j. aby bola každá etická norma platná pre každého človeka. Keďže tento princíp podľa Hoppeho samostatne nepostačuje k formulovaniu noriem, ktoré môžeme považovať za oprávnene platné a keďže sú aj iné pozitívne normy zahrnuté v argumentácií okrem princípu univerzality, musia byť rozpoznané vo vedenej argumentácii i ďalšie tri fakty: argumentácia ako nielen kognitívna ale i praktická záležitosť, argumentácia ako forma konania, ktorá implikuje používanie tela ako vzácneho zdroja a argumentácia, ako bezkonfliktný spôsob interakcie v zmysle toho, že sa minimálne musíme zhodnúť na tom, že sme nedosiahli zhodu. Hoppe ďalej tvrdí, že pokiaľ druhá strana pristúpi na argumentáciu, musí logicky prísť k záveru, že nutnou podmienkou argumentácie je, že jednotliví aktéri diskusie musia mať výhradnú kontrolu nad svojim telom, t.j. že ho musia vlastniť (na argumentáciu musia používať svoje telo, hlasivky, pľúca, mozog a pod.), tvrdiť opak by znamenalo dostať sa do sporu. Hoppe vysvetľuje, že

„Thus it can be stated that whenever a person claims that some statement can be justified, he at least implicitly assumes the following norm to be justified: “Nobody has the right to uninvitedly aggress against the body of any other person and thus delimit or restrict anyone’s control over his own body.” This rule is implied in the concept of justification as argumentative justification. Justifying means justifying without having to rely on coercion. In fact, if one formulates the opposite of this rule, i.e., “everybody has the right to uninvitedly aggress against other people” (a rule, by the way, that would pass the formal test of the universalization principle!), then it is easy to see that this rule is not, and never could be, defended in argumentation. To do so would in fact have to presuppose the validity of precisely its opposite, i.e., the aforementioned principle of nonaggression[5].“

Inými slovami z toho, že používame naše telo pri argumentácií, vyplýva naň i vlastnícke právo. Potom však musíme minimálne implicitne predpokladať pri obhajovaní akéhokoľvek princípu usporiadania spoločnosti, že akákoľvek agresia[6] (v zmysle útoku) voči nášmu telu nie je prípustná ako norma. Hoppe vzťahuje podobnú logiku i na predmety reality. Tvrdí, že človek, aby žil, musí užívať statky (predmety reality), pretože inak by nemohol ani argumentovať, pričom každá ďalšia oprávnená norma vzťahujúca sa k týmto predmetom reality (vzhľadom na ich vzácnosť a potenciál konfliktu), musí byť „logicky kompatibilná s princípom neagresie“ a musia sa na dané predmety reality vzťahovať rovnaké normy ako k vlastnému telu človeka, t.j. vlastnícke práva. Tým Hoppe prichádza k všeobecnej (prirodzenej) teórii vlastníckych práv prostredníctvom nástrojov logiky a argumentácie. Snaží sa dokázať, že ak by niekto chcel napadnúť túto teóriu vlastníckych práv, musí sa nevyhnutne dostať do sporu. Tvrdí, že pokiaľ niekto pristúpi na argumentáciu, ktorou demonštruje, že nemá v úmysle fyzicky napadnúť druhú stranu a ak pristúpi na túto neagresiu, všetky normy, pokiaľ majú byť všeobecne platné, musia zodpovedať určitým pravidlám aplikovateľnosti na každého a vzhľadom na to, že samotní účastníci diskusie sú konajúce bytosti, ktoré sú si vedomé samých seba a používania svojho tela, musia akceptovať existenciu vlastníckych práv.

Kritika Hoppeho argumentatívnej etiky existuje od viacerých autorov. Kritiky sú zamerané hlavne na stanovenie hranice aplikovateľnosti Hoppeho argumentu, resp. na to, čo všetko a v akej miere je nevyhnutné na samotnú argumentáciu (potrebujeme k argumentácii napr. celé telo? Vyplýva potom z toho, že odrezať niekomu nohu je v súlade s argumentáciou?)[7].

Hoppe samozrejme v rámci svojho systému argumentácie ponúka riešenie. To, že sa namieta, že nemusíme nevyhnutne používať na vyživovanie svojho tela časti reality pri argumentácii, je len časový problém, ktorý sa prejaví vtedy, keď bude naše telo umierať od hladu či smädu, čo následne zamedzuje argumentácii. Čo sa týka vlastnenia tela a kritiky zameranej na to, že niektoré časti tela nie sú potrebné pri argumentácii, tak je na mieste otázka, ktoré časti tela nie sú na argumentáciu potrebné. Budem môcť argumentovať bez nohy? Niekto môže povedať, že áno, iný zas nie, čo nie je objektívne kritérium. A ak som si nie celkom istý, musím predpokladať celistvosť entity človeka ako takého, pokiaľ neviem jednoznačne, kde sú možné hranice môjho konania. Inak by ľudia nemohli konať, lebo by si boli vždy neistí, kedy porušujú/neporušujú práva niekoho iného.

Na tomto mieste je vhodné spomenúť i kritiku doc. Pavlíka[8], ktorá sa síce nezaoberá priamo argumentatívnou etikou, avšak je zameraná na jadro Misesovko – Hoppeovského systému axióm konania a tým na jadro a princípy Hoppeho etiky, ktorá – ako teória – nemá spojitosť s historickým vývojom spoločnosti. Voči axiómu konania vznáša Pavlík námietky, či už k platnosti samotného axiómu ako zákonu myslenia ľudí všetkých dôb, zároveň ako zákona reality a nakoniec ho kritizuje i po obsahovej stránke samotného axiómu, čiže toho, čo sa dá z neho všetko logicky odvodiť.

Argumentácia je u doc. Pavlíka vedená nasledovne. Pokiaľ je konanie zákonom myslenia, všetkých dôb, malo by byť všeobecne platným a praktikovaným zákonom, čo je však v rozpore s realitou a vytýka Hoppemu, že robí rovnakú chybu ako Kant, ktorá spočívala v tom, že u Kanta boli apriórnymi:

 „učiněny principy moderní přírodovědy (jako např. výše uvedený soud „Vše, co se děje, má svou příčinu.“), která má sice ve svých tvrzeních nárok na univerzální platnost, avšak jakožto aktuální myšlenková činnost není prováděna všemi lidmi všech dob, ba dokonce ve větší části lidské historie nebyla známá vůbec nikomu.[9]

Pavlík samozrejme pripúšťa, že formovanie myslenia ľudí má určitý apriórny charakter, ktorý však prebieha v predpojmovej podobe a nie ako zákonitosť myslenia. Voči stanoveniu axiómu konania ako zákona reality argumentuje doc. Pavlík v zmysle toho, že Hoppe síce tvrdí, že axióm konania je založený na činnosti, pričom kategórie činnosti musia byť zároveň mentálnymi vecami a tým i charakteristikami reality, čím sa vytvára „premostenie“ medzi mentálnym (vnútorným) a reálnym (vonkajším, fyzickým) svetom, avšak takéto tvrdenia nie sú podložené žiadnou relevantnou argumentáciou, ktorá by obsahovala genézu jazyka, genézu účelového konania, či genézu noriem, ktoré formujú pravdivé poznanie, pričom tvrdí, že:

„Misesova teze, podle níž náš rozum vyrůstá z činnosti, pročež je s to poznat její podstatu a s ní i objektivní realitu, na niž činnost působí, je bludným logickým kruhem, neboť účelová činnost již předpokládá rozumové stanovování účelů[10]“.

Po obsahovej stránke je kritický argument vedený v zmysle toho, že človek nestanovuje vždy účelovo vyvrátenie axiómu konania a ide skôr o proces, ktorý môže mať dve extrémne podoby. Jednak uvedomelého rozporu, ktorý nemusí mať jednoznačne charakter „speech act,“ ktorým by sme chceli ovplyvniť druhé bytosti a po druhé implicitným uvedomením si, že niečo v rámci systému rozmýšľania daného indivídua nie je v poriadku.

Kritika Hoppeho  – doplnenie Pavlíka

Hoppeho etika vymedzuje vlastníctvo ako empiricko-praktický koncept v zmysle vlastníckych práv, ktorému chýba relevantné teoretické zdôvodnenie toho, čo znamená a čo je vlastníctvo ako také, postuluje vlastníctvo ako prostriedok riešenia problému vzácnosti, pričom nie je explicitne stanovené, prečo je jediný možný. Ďalej je etika postavená na argumentácii v kruhu a na metóde sporom, čo svedčí o analytičnosti Hoppeho argumentácie a nakoniec obsahuje problém vymedzenia vlastníctva voči ostatným jednotlivcom.

Hoppe vymedzuje vlastníctvo ako praktický/empirický koncept, t.j. vlastnícke práva konkrétnych fyzicky vymedzených vecí. Avšak v zmysle celého Hoppeho systému, akoby Hoppe zabudol na vlastné vyvrátenie empirizmu a pozitivizmu[11] a na správny postreh toho, že musia existovať určité normy, ktoré sú všetkým ľuďom dané a ktoré sú podmienkou našej objektivity (intersubjektivity uchopovania reality). To znamená, že na vyvinutie teórie vlastníckych práv (fyzicko-empiricky vymedzených) a pri predpoklade nevyhnutnosti vzácnosti statkov, musíme predpokladať aj existenciu určitej teoretickej koncepcie vlastníctva (protonormy), ktorá popisuje, čo vlastníctvo je a teoreticky túto koncepciu poznať, aby sme ju mohli aplikovať na vonkajšiu realitu. Potrebnosť takejto koncepcie je zároveň nevyhnutná i pre stanovenie samotného kritéria pre to, čo je objektívne platná forma vlastníckych práv[12]. To znamená, že z Hoppeho pohľadu musí existovať intersubjektívna teoretická predstava o tom, že práve „toto“ a nie niečo „iné“ považujeme za vlastníctvo. Hoppe však takúto argumentáciu nepredstavuje.

Po druhé Hoppe argumentuje v kruhu. Existencia potenciálneho konfliktu o vzácne zdroje a rovnako pristúpenie na argumentáciu vyžaduje totižto vopred vedieť (zadefinovať), čo je to konflikt a aké sú kritéria konfliktu, pričom konflikt už v sebe zahŕňa definovanie toho, čo je vlastníctvo konajúcich osôb. Inými slovami na to, aby sme rozpoznali, čo konflikt naozaj je, potrebujeme predpokladať poznanie vlastníctva. Len vlastníctvo nám totižto poskytuje kritériá pre konfliktnosť a nekonfliktnosť ľudského konania. A pokiaľ by sme pri argumentácii nemuseli vopred poznať, čo znamená nekonfliktné konanie voči druhému, mohli by sme v podstate tvrdiť, že fyzické napadnutie jednej osoby, bola len určitým typom argumentácie[13]. Obhajcovia Hoppeho etiky sa (pravdepodobne) pokúšajú vysvetľovať, že argumentácia je myslená v zmysle nekonfliktnej formy konania a nie ako absencia sporu, čím sa snažia vyhnúť argumentácii v kruhu[14]. Samotná argumentácia však ako nekonfliktná forma konania absenciu sporu a tým dodržiavanie vlastníckych pravidiel nevyhnutne vyžaduje (pričom práve to chceme dokázať!). V tomto kontexte je nutné upozorniť, že Hoppe používa metódu performatívnej kontradikcie (t.j. musíme pozorovať v realite uskutočnenie argumentácie) ako dôkaz logickej argumentácie[15]. Z toho však plynie, dokonca aj podľa Hoppeho argumentácie o empirických poznatkoch, neistota, ktorá je spojená s obsahom toho, čo presne znamená „argumentovať“. To značí, že pokiaľ je v Hoppeho systéme nutné vždy empiricky rozpoznávať kedy človek argumentoval, vystavuje Hoppe celý svoj systém problému „empirického testovania,“ čo sám kritizuje.

Tretím identifikovaným problémom je (a to zásadným), ako Hoppe vzťahuje vlastníctvo na veci v našom okolí, kedy sa hlavným argumentom stáva to, že potrebujeme vyživovať vlastnené telo, čo nám umožňuje prežiť, demonštrovať preferencie a vôbec o tomto argumentovať. Tým však nijako nepodáva legitimitu vlastnenia okolitého sveta. Len konštatuje, že bez možnosti vlastnenia by sme neboli. To však nie je odpoveď na to, prečo je legitímne vlastniť realitu, ale odpoveď na to, že by sme nemohli existovať.

V rámci kritiky je možné ešte upozorniť na dve základe charakteristiky Hoppeho argumentácie, ktoré pri svojich úvahách používa a ktoré sa primárne týkajú prvého stanoveného problému. Hoppe používa argumentáciu sporom. Avšak už Kant o metóde sporom píše[16]:

Proto i my musíme nechat platit zásadu sporu jako obecný a plně dostačující princip veškerého analytického poznání; jeho vážnost a použitelnost však nesahá dál, než jako dostačujícího kritéria pravdy. To, že této zásadě nemůže odporovat vůbec žádné poznání, aniž by se samo znehodnocovalo, z ní (zásada sporu) činí určité conditio sine qua non, avšak nikoli určující důvod pravdivosti našeho poznání.“

Metóda sporom len vytvára predpoklad pre to, že existuje niečo zásadnejšie, kvôli čomu vedená argumentácia prichádza k platným záverom. Hoppe teoretickú koncepciu vlastníctva neposkytuje.

Druhá charakteristika Hoppeho argumentácie predpokladá uchopenie konceptu vzácnosti ako nevyhnutnej podmienky existencie vlastníctva, kedy Hoppe tvrdí, že vlastnícke práva sú prostriedkom riešenia problému vzácnosti a potenciálnych konfliktov o vzácne zdroje. To nie je správne. Pokiaľ sú totižto vlastnícke práva len prostriedkom riešenia potenciálnych alebo existujúcich sporov, nemusí mať takáto argumentácia všeobecnú platnosť, t.j. čo zabráni niekomu tvrdiť, že stačí prísť na iný prostriedok riešenia týchto sporov o vzácne zdroje – napr. redistribúciu prostredníctvom politických elít. A pokiaľ majú byť vlastnícke práva všeobecne platný prostriedok, na základe Hoppeho etiky a jeho celého systému, nie je potom explicitne povedané, prečo sú jedinými. Čiže opätovne chýba Hoppemu popis existencie určitej teoretickej protonormy koncepcie vlastníctva, ktorá popisuje, čo vlastníctvo je a teoreticky túto koncepciu poznať.

Záver

Uvedená kritika samozrejme neznamená, že popieram pravdivosť toho, že vlastníctvo je všeobecne platný koncept. Zároveň si nemyslím, že vlastníctvo je nejaký utilitárny koncept, ktorého nasledovanie je spôsobené lepšími výsledkami jednotlivcov. Chcem poukázať na to, že existuje zjavne niečo hlbšie, na čom je nevyhnutné postaviť argumentáciu o všeobecnej platnosti vlastníckych práv. To je však už predmetom inej úvahy a inej práce s názvom “Vlastníctvo ako inherentná súčasť spoločenských vzťahov“.

_____________________________________________________

[1] Hoppe, H.H.: The Theory of Capitalism and Socialism. [WWW DOCUMENT] <http://www.mises.org>. str.128.

[2] ibid. str. 130

[3] ibid. str. 130

[4] Definícia Kantovho kategorického imperatívu znie: „Konaj tak, aby si mohol chcieť, aby sa zásada tvojho konania stala univerzálnym zákonom.“ [WWW DOCUMENTS] <http://ii.fmph.uniba.sk/~filit/fvi/imperativ_kategoricky_kant_i.html>.

[5] Hoppe, H.H.: The Theory of Capitalism and Socialism. [WWW DOCUMENT] <http://www.mises.org>. str.133.

[6] Akt násilia definuje Hoppe vo fyzických, intersubjektívne uchopiteľných termínoch, čo je zároveň jediným možným intersubjektívne rozpoznateľným pravidlom, na základe ktorého je možné sa eticky správať ex ante. Akákoľvek psychická ujma záleží na subjektívnych hodnoteniach a neumožňuje nám dopredu vedieť, či by sme naším konaním niekoho poškodzovali alebo nie

[7] Pozri napr. Murphy a Callahan: Hans Hermann Hope´s Argumentation ethic: A Crtitique. alebo Terrell, T. The origin of property right: A critique of Rothbard and Hoppe on Natural Rights, [WWW DOCUMENTS] <http//www.mises.org>;

[8] Pozri PAVLÍK, Ján. Na obranu (nikoliv příliš) extrémního apriorismu. In: PAVLÍK, Ján (ed.). Filosofické základy metodologie ekonomických věd I. Praha : Oeconomica, 2002, s. 11–81. ISBN 80-245-0468-5.

[9] Ibid. str. 24

[10] Ibid. str. 25

[11] Pozri napr. Hoppe, H. Economic science and Austrian method. [WWW DOCUMENT] <http//www.mises.org>

[12] To je prítomné i u samotného Hoppeho, ktorý tvrdí, že o potvrdenie platnosti vlastníctva musíme rozhodnúť v argumentácií, ktorá je nielen teoretickým (kognitívnym) činom, ale i praktickým činom uvedením vlastníctva voči realite.

[13] Porovnaj s Hoppe, H.: Theory of socialism and capitalism, [WWW DOCUMENT] <http//www.mises.org> „As a matter of fact, all other concepts to be introduced in this chapter – aggression, contract, capitalism and socialism – are definable in terms of property: aggression against property, …“ str. 8

[14] Viď napr. Lipka, D.: Etika společný základ ekonomie a práva. [WWW DOCUMENT] <http//www.libinst.cz>, str. 7.

[15] Kritické poznámky k Hoppeho metóde pozri napr. v Radnitzky, G.: Reply to Hoppe – on apriorism in Austrian Economics. [WWW DOCUMENT] < http://www.libertaere.ch/pdflib/libertarian-jasay/hoppe-apri.pdf >

[16] Pozri Kant, I.: Kritika čistého rozumu. Praha: Oikoymenh. 2001 A151-152, B 191.

Názor na “Problémy argumentatívnej etiky Hansa Hermana Hoppeho

  1. Spätné upozornenie: Teória úrokovej miery - viagold.sk

Nie je možné pridávať komentáre.