41-17: Zlato sa odrazilo od dna. Striebro môže ešte padať.

Ceny na trhu

Ostatný týždeň bol v znamení poklesu cien. Dokonca v piatok (6.10) sme mali flash crash ceny na trhu ako pri zlate tak pri striebre. Cena zlata nakoniec uzavrela koncom minulého týždňa na úrovni 1276,1 USD, čo bolo o 3,3 USD menej ako predminulý týždeň. Cena striebra bola na úrovni 16,81 USD, čo bolo o 18 centov viac ako predminulý týždeň. Pomer cien zlata a striebra týmto mierne klesol na úroveň 1 ku 75,91 čo znamená, že striebru sa minulý týždeň darilo viac ako zlatu. HUI index (index najdôležitejších zlatých ťažobných spoločností) bol na úrovni 203,16. XAU index (index zlatých a strieborných ťažobných spoločností) uzavrel na úrovni 86,9.

Dianie na trhu

Minulý týždeň som písal o zlate: „Môže cena teda ešte padať ďalej? Áno. Vtedy však bude zaujímavé sledovať, či sa zvýši dopyt po fyzickom kove. Ak hej, pokles ceny by dlho nevydržal. Dnes je však cena nie je stlačená až tak výrazne ako by mohla byť. Priestor pre pokles existuje.“ Striebro som neodhadoval, lebo som tvrdil, že trh je značne vyrovnaný.

Na trhu sa prejavuje stále ten istý trend. Pokles ceny spustí nákupy fyzického kovu. Podporuje to naše tvrdenia z minulého týždňa, že ďalšie stlačenie ceny by spustilo fyzické nákupy kovu. Nižšie ceny ako 1250 USD by zároveň veľmi pravdepodobne spôsobili na trhu stres – backwardáciu. Čo sa týka striebra, pohyb smerom dole rovnako zvyšuje nákupy fyzického kovu. Pamätajme však na to, že trh so striebrom je menší, čo spôsobuje potenciál pre ďalší pád ceny, bez ohľadu na to, že pri nižších cenách sa zvyšuje nakupovanie kovu. Čo sa týka piatkové prudkého poklesu a následného rastu ceny, vyzerá to skôr na nízku likviditu na trhu, ako na nejaké veľké špekulácie. O bludoch o manipulácii s cenami drahých kovov, by mal čitateľ skôr pozrieť sem.

Teoretické pozadie pre tieto tvrdenia a mnohé ďalšie informácie o trhu so zlatom a striebrom nájde čitateľ v mojej knihe Mrcha Zlato:  http://viagold.sk/kniha-mrcha-zlato/.

Výhľad

Cena zlata by nemala výraznejšie padnúť pod 1250 USD. Ak by sa tak stalo, dá sa predpokladať, že by sa cena blízko danej úrovne neohriala dlho. Spustili by sa nákupy fyzického kovu. Neočakávam však nejaké výrazné stúpanie ceny. Nie je k tomu dôvod. Cena striebra vzhľadom na to, že sa jedná o menší trh, môže pokojne klesnúť aj niekde k 16 USD. Zatiaľ to však vyzerá, že okolie 17 USD je svedčí viac.

Viagold je i na Facebooku. Staňte sa fanúšikom a sledujte najzaujímavejšie správy, ktoré sa týkajú zlata a striebra. Ako odhaliť a spoznať zmeny na trhu so zlatom a striebrom z hľadiska fundamentov sa dozviete v mojej knihe „Mrcha zlato“.

Vývoj cien drahých kovov

1_ceny_drahe_kovy_41_17 cena_zlato_41_17 cena_striebro_41_17

Zdroj: kitco.com, viagold.sk

Matúš Pošvanc, viagold.sk

40-17: Zlato je stlačené píliš

Po ostatných hektických týždňoch zameraných na iné aktivity, môžem opätovne venovať časť svojho času analýzam trhu so zlatom. Budú pravidelnejšie. Minimálne do Vianoc.

Ceny na trhu

Za ostatný týždeň sme videli pekný pokles ceny. Cena zlata z úrovne 1305 USD klesala postupne až k 1280 USD. Cena striebra klesala niekde z 17,2 USD až skoro k 16,6 USD. Cena zlata nakoniec uzavrela koncom minulého týždňa na úrovni 1279,4 USD, čo bolo len o 30 centov viac ako predminulý týždeň. Cena striebra bola na úrovni 16,63 USD, čo o 34 centov menej ako predminulý týždeň. Pomer cien zlata a striebra týmto mierne klesol na úroveň 1 ku 76,93 čo znamená, že striebru sa minulý týždeň darilo menej ako zlatu. HUI index (index najdôležitejších zlatých ťažobných spoločností) bol na úrovni 196,9. XAU index (index zlatých a strieborných ťažobných spoločností) uzavrel na úrovni 84,64.

Dianie na trhu

Predminulý týždeň (22.9) som opätovne len na facebooku a linkedin napísal status, že „Pred skoro dvoma týždňami som písal že cena striebra padne skôr pod 17.5 usd a pokiaľ sa dostane zlato pod 1300 usd bude pod tlakom. Tak sa aj deje … Ceny zlata sú dnes stlačené výraznejšie špekulatívnymi predajmi. To neznamená že cena zlata má na to, aby bola nad 1350 usd a neboli by za tým zas špekulácie.“

Čo sa odvtedy zmenilo? Na vigold.sk sledujeme, čo sa deje na dvoch trhoch – spot a futures. Spotový trh sa využíva na reálne nákupy fyzického kovu a futures na špekulácie. Ceny padali na oboch trhoch. Avšak nie rovnomerne. Na spotovom trhu klesali o niečo menej. Čo to znamená? Každý predaj má svojho kupca. A tým, že cena klesala na spote relatívne pomalšie, znamená to relatívne vyšší dopyt po fyzickom kove, oproti špekulatívnym predajom na futures trhu. A tak sa dá hodnotiť i súčasná situácia. Ceny sú síce tlačené dole, dopyt po fyzickom kove na pokles ceny reaguje jeho zvýšením. Špekulanti tlačia cenu príliš. Avšak nie sme v bakwardácii – tá by hovorila o rozsiahlom dopyte po fyzickom kove. Naopak sme v contangu. Teoretické pozadie tohto fenoménu nájde čitateľ v mojej knihe Mrcha Zlato:  http://viagold.sk/kniha-mrcha-zlato/.

Výhľad

Nákupy fyzického zlata neboli až tak výrazné pri padajúcej cene. Pokiaľ sa cena opätovne dostane nad 1300 USD, nečudoval by som sa rozsiahlejšiemu contangu na trhu; dostatku fyzického zlata. Cena výrazne nad 1300 USD by bola len špekulatívna. Môže cena teda ešte padať ďalej? Áno. Vtedy však bude zaujímavé sledovať, či sa zvýši dopyt po fyzickom kove. Ak hej, pokles ceny by dlho nevydržal. Dnes je však cena nie je stlačená až tak výrazne ako by mohla byť. Priestor pre pokles existuje.

Tak ako padala cena striebra, stúpal i dopyt po ňom. Avšak, že by bol na trhu nedostatok striebra sa povedať nedá. Cena striebra je teda v relatívne optimálnom pásme. Netrúfam si odhadnúť, či sa vráti k 17 USD alebo ďalej poklesne. Obe varianty sú v hre; vyrovnané cenové pásma sú už také – musíme počkať na ďalší cenový pohyb a potom ho hodnotiť.

Viagold je i na Facebooku. Staňte sa fanúšikom a sledujte najzaujímavejšie správy, ktoré sa týkajú zlata a striebra. Ako odhaliť a spoznať zmeny na trhu so zlatom a striebrom z hľadiska fundamentov sa dozviete v mojej knihe „Mrcha zlato“.

Vývoj cien drahých kovov

1_ceny_drahe_kovy_40_17 cena_striebro_40_17 cena_zlato_40_17

Zdroj: kitco.com, viagold.sk

Matúš Pošvanc, viagold.sk

37-17: Zlato reaguje špekulatívne

Ceny na trhu

Cena zlata i striebra sa pohybovala minulý týždeň až do stredy bez zásadnejších výkyvov. Štvrtok ceny výrazne stúpli. Zlato sa dostalo nad 1350 USD a striebro nad 18 USD. Cena zlata nakoniec uzavrela koncom minulého týždňa na úrovni 1346 USD, čo bolo o 21,6 USD viac ako predminulý týždeň. Cena striebra bola na úrovni 17,93 USD, čo o 23 centov viac ako predminulý týždeň. Pomer cien zlata a striebra týmto mierne klesol na úroveň 1 ku 74,75 čo znamená, že striebru sa minulý týždeň darilo viac ako zlatu. HUI index (index najdôležitejších zlatých ťažobných spoločností) bol na úrovni 216,7. XAU index (index zlatých a strieborných ťažobných spoločností) uzavrel na úrovni 91,65.

Dianie na trhu

Minulý týždeň som len na facebooku a linkedin napísal status, že ceny drahých kovov sú špekulatívne. Špekulatívnymi cenami nazývam pravidelne v komentároch tie, ktoré sú ťahané futures trhom oproti spotovému trhu, ktorý je používaný na vyrovnávanie obchodných záväzkov vo fyzickej podobe. A to, či už sú špekulatívne ťahané vyššie alebo či sú už tlačené nižšie. Minulý týždeň som písal, že „Zlato je v relatívne vyrovnanej pozícií. Cena nad 1300 USD je z hľadiska dopytu a ponuky fyzického kovu (voči futures kontraktom) v pohode. Ak bude cena ďalej stúpať tak skôr špekulatívne (nad 1350 USD). Striebro je prekúpené. Cena nad 17,5 USD je spôsobená vyššími nákupmi na futures trhoch (čiže špekulácie).

Už v skorom začiatku tohto týždňa na ázijských trhoch nastal výpredaj. Pre čitateľa viagold.sk to nie je nič nové; indikuje to rozdiel cien medzi futures trhom a spotovým trhom. Ten tu aj sledujeme. Teoretické pozadie tohto fenoménu nájde čitateľ v mojej knihe http://viagold.sk/kniha-mrcha-zlato/. Pre klasického investora do zlata a striebra je to potvrdenie manipulácie s drahými kovmi. Každý podľa seba.

Faktom však bolo to, že trh bol prekúpený. Futures kontrakty boli naprieč trhom v peknom contangu; t.j. cena futures trhu bola relatívne vyššia ako cena spotového trhu. To indikuje nižší dopyt po fyzickom kove a vyšší dopyt po kontraktoch. Čiže špekulatívne obchodovanie. Pravdepodobne v kontexte hurikánov v Karibiku, ktoré majú vplyv aj na USA, možno aj v súvislosti s vypätou situáciou na kórejskom polostrove.

Výhľad

Ceny zlata v okolí 1330 USD odzrkadľujú relatívne vyrovnanú situáciu na trhu. Zatiaľ to vyzerá tak, že akýkoľvek pokles pod 1300 USD by bol len krátkodobý a trh by sa vrátil na súčasné cenové pozície. Keďže spotový trh mierne dobieha i ceny na futures trhu, existuje i potenciál na rast ceny nad 1350 USD. Striebro je stále prekúpené. Skôr by som tipoval, že cena klesne pod 17,5 USD. Vyššia cena ako súčasná, by rovnako z dnešného hľadiska indikovala špekulácie.

Viagold je i na Facebooku. Staňte sa fanúšikom a sledujte najzaujímavejšie správy, ktoré sa týkajú zlata a striebra. Ako odhaliť a spoznať zmeny na trhu so zlatom a striebrom z hľadiska fundamentov sa dozviete v mojej knihe „Mrcha zlato“.

Vývoj cien drahých kovov

1_ceny_drahe_kovy_37_17 cena_zlato_37_17 cena_striebro_37_17

Zdroj: kitco.com, viagold.sk

Matúš Pošvanc, viagold.sk

Kritika regresného teorému a rigidnej monetárnej zásoby. Zlato optimálne peniaze. Aktualizovaný článok.

Článok je stále pracovnou verziou. Môže podliehať ďalším zmenám. Text je upravený na základe diskusie s Petrom Šurdom, ktorá prebiehala na Facebooku v skupine Slovenská Bitcoinová komunita od 31.5.2017 do 12.6.2017. Jedná sa o doplnenie pôvodného textu, spresnenie niektorých tvrdení a opravu niektorých mojich pôvodne nesprávne uvedených tvrdení.

V kontexte predstavenej teórie úroku (aktualizovanej), v ktorej definujem úrok ako reflexiu intersubjektívneho hodnotenia statkov v čase, t.j. je predstavu subjektu o tom, ako sú a budú ním vlastnené statky hodnotené inými subjektmi v časovom kontinuu, je nutné konštatovať, že viaceré tvrdenia Misesa a jeho stúpencov o rôznych monetárnych fenoménoch nie sú správne; to platí i na tvrdenia v knihe Juraja Karpiša, ktorý dané názory prezentuje. Ak by zároveň čitateľ nesúhlasil s mojim návrhom interpretácie úrokovej miery a zastával by Hülsmannov názor, ktorý som kritizoval, tak argumentácia uvedená v tomto článku by mala byť platná rovnako, vzhľadom na to, že Hülsmann rovnako vysvetľuje úrok ako hodnotový spread. Predpoklad o úroku ako hodnotovom spreade výrazne mení náhľad na rakúsku interpretáciu niektorých monetárnych fenoménov a to z toho dôvodu, že peniaze ako statok na úrok reagujú.

V tomto článku poukážem na problémy misesovského popisu toho, akým spôsobom získavajú peniaze svoj monetárny status – na problémy koncepcie regresného teorému a poukážem na chybné tvrdenia o peňažnej zásobe. V článku zároveň ponúknem opravu teorému, z ktorej sa bude dať implikovať i oprava tvrdení o peňažnej zásobe. Nakoniec si ukážeme ako a prečo boli a z určitej časti aj dnes stále sú drahé kovy základnými optimálnymi peniazmi.

Problémy spojené s koncepciou Regresného teorému

Mises pri vysvetľovaní vzniku peňazí a používania výmenného prostriedku v nepriamej výmene, aplikuje argumentáciu založenú na koncepcii tzv. Regresného teorému. Tá v princípe hovorí, že subjekty anticipujú kúpnu silu výmenného prostriedku v budúcnosti a preto ho akceptujú dnes. Uvedený proces stopuje Mises spätne. Ide teda o proces, kedy anticipujeme budúcu kúpnu silu výmenného prostriedku, ktorá určuje kúpnu silu dnes v čase „t“, potom sa musíme pohnúť v čase späť, k času „t – 1“, kde uplatňuje rovnakú logiku. To znamená, že v čase „t – 1“ určoval kúpnu silu predpoklad o jeho kúpnej sile niekedy v čase „t“. A takto spätne až do stavu, kedy je výmenný prostriedok používaný len priemyselne.

Mises a jeho nasledovníci tvrdia, že v spojení s Mengerovou teóriou vzniku peňazí, ukazuje Mises teóriu peňazí založenú na subjektivizme a individualizme a regresne stopuje monetárny status komoditného výmenného prostriedku až do situácie, kedy nebol používaný na výmenu a mal cenu odvodenú od svojho priemyselného, resp. iného použitia, kedy aplikujú subjektívnu teóriu hodnoty. Tým vysvetľujú nadobudnutie monetárneho statusu výmenného prostriedku. Teória obstojí voči jej kritike v zmysle regresie ad infinitum, či voči kritike toho, že ide o historickú metódu.

Kritiku tejto koncepcie v tomto článku realizujem v dvoch rovinách. Prvá je, že Mises chtiac-nechtiac musí predpokladať anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku na základe odvodzovania jeho ceny (kúpnej sily) z minulosti, pričom logicky nevysvetľuje ako je odvodená; jeho vysvetlenie má len psychologický charakter, pričom pripisuje výmennému prostriedku objektívne vlastnosti. Druhá je, že teorém tak, ako je interpretovaný (peniaze majú podľa Misesa určitú objektívnu výmennú hodnotu), stojí pred empirickým problémom časového horizontu v akom subjekt anticipuje jeho kúpnu silu smerom do budúcnosti, na základe čoho ho používa v súčasnosti.

Prvá rovina je problematická preto, lebo Mises odvodzuje kúpnu silu výmenného prostriedku z hľadiska jeho ceny – kúpnej sily, t.j. výmenného pomeru voči iným komoditám, pričom tým anticipuje jeho objektívnu výmennú hodnotu. Mises v Human Action[1] píše:

“He who believes that prices of the goods in which he takes an interest will rise, buys more of them than he would have bought in the absence of this beliefs; accordingly he restricts his cash holding. He who believes that prices will drop, restricts his purchase and thus enlarge his cash holdings. As long as such speculative anticipations are limited to some commodities, they do not bring about general tendency toward changes in cash holding. But is this different if people believe that they are on the eve of big cash-induced changes in purchasing power. When they expect that the money prices of all goods will rise or fall, they expand or restrict their purchases. These attitudes strengthen and accelerate the expected tendencies considerably. This goes on until the point is reached beyond which no further changes in the purchasing power of money are expected.”  

… But if knowledge about money´s purchasing power were to fade away, the process of developing indirect exchange and media of exchange would have to anew. …

… Neither a buyer nor a seller could judge the value of a monetary unit if he had no information about its exchange value – its purchasing power – in the immediate past. …

… Today´s money relation, as it is shaped on the ground of yesterday´s purchasing power, determines today´s purchasing power. “   

Mises síce predpokladá odvodzovanie kúpnej sily, ceny výmenného prostriedku voči budúcnosti, ale aj na základe toho, akú mal cenu v minulosti. To je však problematické. Je to možné vidieť vtedy, ak sa pri regresii dostaneme až do stavu, kedy má výmenný prostriedok len cenu odvodenú od jeho priemyselného využitia. Z definície tak nemôže mať cenu odvodenú od svojej výmennej schopnosti. Buď je totižto cena odvodená od priemyselného využitia alebo je v ponímaní Misesa odvodená aj od kúpnej sily (s dôrazom na „aj“). Na druhej strane si treba uvedomiť, že Mises tvrdí, že cena statku je odvodená v určitom momente len od priemyselného využitia. Ako sa však potom odvodí charakter výmenného prostriedku v kontexte jeho kúpnej sily? To je predsa možné zrealizovať len na základe zmeny hodnotového zaradenia danej komodity na preferenčnej škále subjektu. Komodita je dopytovaná pre výmenné účely z hľadiska jej výmennej schopnosti, nie toho, že bola používaná na priemyselné použitie. Ak je teda komodite pripísaná vlastnosť kúpnej sily, tak sa zmení nielen jej hodnotový charakter, ale zmení sa aj charakter jej ceny. Cena pre subjekt môže psychologicky vyjadrovať akoby o jednu hodnotovú vlastnosť viac. Logicky však cena potom vyjadruje iný charakter komodity, nie jej priemyselný. Nepôjde teda o jednu vlastnosť naviac. Pôjde o nový statok, monetárny statok M, ktorý má iný charakter. Je to už úplne nová cena, ktorá nemá s tou predtým (priemyselnou) nič spoločné. Nevyhnutne. A to práve z dôvodu úplne novej hodnotovej vlastnosti danej komodity. Inými slovami sa Mises musí opätovne dostať len do stavu, kedy je komodita dopytovaná len pre jej vlastnosť kúpnej sily, ktorú však chce vysvetliť.

Mises môže danú argumentáciu viesť preto, lebo o všeobecnom výmennom prostriedku uvažuje aj v objektívnych reláciách (tzv. certain objective exchange – value of money; viď napr. v Theory of Money and Credit). Peniaze nezodpovedajú čisto subjektívnemu ohodnocovaniu, ale majú aj svoju objektívnu výmennú hodnotu. Misesovci vidia pre dané tvrdenie dôvod v tom, že peniaze nie sú nikdy spotrebovávané, pričom subjektívna a objektívna hodnota peňazí vzájomne splýva. Podobný druh objektivizmu sme už kritizovali u Feketeho v kontexte jeho vyjadrení o zlate. Objektívna „pamäť“ spojená s výmenným prostriedkom je nevyhnutná i pre Misesa. Mises o tom napr. v jeho Theory of Money and Credit píše:

“But, as has been said already, the subjective use-value of money, which coincides with its subjective exchange-value, is nothing but the anticipated use-value of things that are to be bought with it. The subjective value of money must be measured by the marginal utility of the goods for which the money can be exchanged. It follows that a valuation of money is possible only on the assumption that money has a certain objective exchange-value. …

… Since there is no direct connection between money as such and any human want, individuals can obtain an idea of its utility and consequently of its value only by assuming a definite purchasing power. But it is easy to see that this supposition cannot be anything but an expression of the exchange ratio ruling at the time in the market between the money and commodities. Once an exchange ratio between money and commodities has been established, it continues to exercise an influence beyond the period during which it is maintained; it provides the basis for the further valuation of money. …

The money price of today are linked with those of yesterday and before, and with those of tomorrow and after.”

Čitateľ by sa mohol zároveň nad objektivizáciou hodnoty výmenného prostriedku pozastaviť a vysloviť podozrenie, prečo majú mať peniaze (výmenný prostriedok) špeciálny status – objektívny i subjektívny. Prečo sú jedinou výnimkou z celej teórie o subjektívnej (intersubjektívnej) hodnote? Je to skutočne preto, lebo nie sú spotrebovávané, ale používané len na samotné ohodnocovanie výmeny statkov A,B, C, … X? Je nevyhnutné, aby mali svoju objektívnu hodnotu? Samotný Mises ponúka vo svojej Theory of Money and Credit takéto vysvetlenie:

„In the case of money, subjective use-value and subjective exchange-value coincide. Both are derived from objective exchange-value, for money has no utility other than that arising from possibility of obtaining other economic goods in exchange for it. … When explaining the value of commodities, the economist can and must be content to take subjective use-value for granted and leave investigation of its origins to the psychologist; but the real problem of the value of money only begins where it leaves off in the case of commodity-values, viz., at the point of tracing the objective determinants of its subjective value, for there is no subjective value of money without objective exchange-value. … Consideration of the subjective value of money without discussion of its objective exchange-value is impossible. In contrast to commodities, money would never be used unless it had an objective-exchange value or purchasing power. The subjective value of money always depends on the subjective value of the other economic goods that can be obtained in exchange for it. Its subjective value is in fact a derived concept … The exchange-value of money is the anticipated use-value of the things that can be obtained with it. “

Dôvodom, prečo Mises zaraďuje výmenne prostriedky do špeciálnej kategórie je to, že sa ako statky nedajú skonzumovať (spotrebovať) a zároveň nie sú súčasťou produkčného procesu. Z toho Miseosvi vyplýva, že žiaden výrobný proces ako taký, nezávisí od zvýšenia množstva peňazí. Zvýšenie množstva peňazí tak nemôže spôsobiť zvýšenie výroby, lebo sa nezvýši množstvo výrobných statkov. Po peniazoch musí byť špeciálny druh dopytu, ktorý sa líši od spotrebného a produkčného[2].

To, čo sa samozrejme v tomto zmysle nedá spochybniť je, že peniaze (výmenný prostriedok) sú iným statkom, ako sú ostatné statky. Ide o to, že statok syr sa dá vymeniť za statok chlieb, statok chlieb za statok pivo, statok pivo za statok stroj, atď.. Pri týchto statkoch však záleží ich hodnotenie a zároveň vymeniteľnosť na tom, či a do akej miery sú používané v procese výroby a spotreby, čím sa vzájomne ovplyvňuje ich vymeniteľnosť a tým i ohodnocovanie, t.j. zaraďovanie statkov na preferenčnú škálu subjektu a stanovenie ich vzájomných výmenných pomerov (cien). Avšak tým, že sú kardinálne ceny statkov vyjadrované v mernej jednotke výmenného prostriedku M, je daný výmenný prostriedok M hodnotovo nezávislý od hodnotovej využiteľnosti ostatných statkov navzájom. Výmenný prostriedok je závislý len od vnímanej hodnotovej závislosti jeho samého a všetkých ostatných/iných statkov. Hodnotové závislosti ostatných statkov sú „riešené“ prostredníctvom mernej jednotky statku M[3].

Peniaze teda nevstupujú do procesu výroby a ani nie sú spotrebovávané, avšak vstupujú do procesu výmeny výrobných a spotrebných statkov; a to veľmi intenzívne. To znamená, že všetky statky (resp. väčšina), ktoré vstupujú do produkčného procesu a nie sú subjektom vlastnené, sú najprv vymenené za výmenný prostriedok, čím na jednej strane dané statky získavajú svoju trhovú, kardinálne vyjadrenú cenu v jednotke výmenného prostriedku a na strane druhej výmenný prostriedok získava svoju cenu (kúpnu silu), ktorá reflektuje to, na čo je výmenný prostriedok určený – na sprostredkovanie efektívnejšieho procesu preferenčného zaraďovania statkov na hodnotové stupnice subjektov; t.j. statok M sprostredkováva intersubjektívne hodnotenie ostatných statkov vyjadrovaných v M.

Z filozofického hľadiska tu stojíme pred klasickým dualistickým problémom prepojenia sveta „jak jest“ a „jak býti má“ a problému vzájomného vplyvu daných svetov. Na jednej strane máme fyzikálno-technologický proces (jak jest) a na strane druhej máme jeho hodnotové vnímanie (jak býti má). Tým, že peniaze vstupujú ako prostredník do procesu výmeny (nie výroby a spotreby) výrobných prostriedkov, pričom sú zároveň súčasťou sveta „jak jest“, avšak zároveň sprostredkovávajú hodnotové vnímanie statkov zo sveta „jak býti má“, nadobúdajú dualistický charakter[4]. Nie je predmetom tohto článku posudzovať a riešiť problém z filozofického hľadiska, resp. rozhodovať o tom, či na jeho riešenie použijeme napr. Hoppeho metódu argumentu o ľudskom konaní, ktoré podľa Hoppeho vytvára medzi týmto svetmi premostenie (čo by mala byť aj Misesova pozícia)[5], či Hayek-Pavlíkovský monizmus založený na intersubjektívnom reflexionizme (prístup, ktorý autor preferuje a ktorý kritizuje Mises-Hoppeovský koncept). Ani jeden z prístupov však neimplikuje riešenie problému prostredníctvom objektivizácie výmenného prostriedku. Misesove „certain objective exchange value“ je však riešením uvedeného problému práve prostredníctvom objektivizácie univerzálneho výmenného prostriedku. Objektivizáciou výmenného prostriedku Mises problém obchádza. Misesov dôvod zaradiť peniaze do špeciálnej kategórie statku, po ktorom má subjekt dopyt, je potom pochopiteľný, avšak jedná sa o zásadnú výnimku v inak konzistentnej argumentácii založenej na subjektivizme (subjektívnej teórii hodnoty).

Snaha o objektivizáciu hodnoty výmenného prostriedku mohla byť zo strany Misesa, ako aj iných autorov pred ním a aj po ňom, používaná preto, že sa jedná skutočne o ekonomický statok, ktorého charakter je vo všetkých druhoch výmeny identický. Má charakter určený na stanovenie ceny statky v jednotke výmenného prostriedku, čo reflektuje hodnotové zaradenia statkov na ordinárnej preferenčnej škále subjektov. Tento charakter  je vždy identický bez ohľadu na charakter statkov, ktoré sú prostredníctvom neho vymieňané. Je možné, že práve preto Mises skĺzol a priradil peniazom určitú objektívnu vymeniteľnú schopnosť, pre ktoré je nevyhnutné urobiť potom samostatnú výnimku a vyňať ich čiastočne zo subjektívnej teórie hodnoty a definovať pre peniaze špeciálnu kategóriu dopytu. Peniaze sú skutočne statok, ktorý je používaný vo významnej časti ekonomických procesov. Stoja na opačnej strane všetkých finančných druhov výmen. Sú z tohto hľadiska statkom „par excellence“. Rovnako popisuje danú vlastnosť i Rothbard (v Man, Economy and State):

„The money commodity, however, can be expressed only by array of all the other commodities, i.e. all the goods and services that money can buy on the market.“

Jeho problém je však identický ako u Misesa, pričom sa snaží daný objektivizmus vysvetliť takto:

To put it in another way: without a price, or an objective exchange-value, any other good would be snapped up as a welcome free gift; but money, without a price, would not be used at all, since its entire use consists in its command of other goods on the market. The sole use of money is to be exchange for goods, and if it had no price and therefore no exchange-value, it could not be exchanged and would no longer be used.”

Je nutné konštatovať, že práve pre tvrdenia o objektívnom charaktere peňazí Misesov regresný teorém „funguje“. Funguje teda len za predpokladu, že pripisujeme peniazom objektívne vlastnosti. Potom však pri vysvetľovaní nadobudnutia ich kúpnej sily musí Mises pristúpiť k tvrdeniu, že subjekt sa inšpiruje priemyselnou hodnotou komodity, ktorý využije pri jej ohodnotení ako potenciálneho výmenného prostriedku, čo je psychologizácia vysvetlenia. Mises k tomu píše:

First, that the demand for a medium of exchange is determined by considerations [p. 410] of its exchange value which is an outcome both of the monetary and the industrial services it renders,

Tým, že je statok vnímaný v kontexte oboch vlastností naraz sa jedná o psychologické vysvetlenie, čím však vysvetleniu odoberáme logický charakter. Z hľadiska samotného regresného teorému tento objektivistický (mini) progre-regre-sivizmus postupného odvodzovania budúcej hodnoty cez súčasnosť, pri akomsi psychologickom vnímaní minulosti nepomôže. Stavia totiž potom teóriu ešte pred druhý bod tu uvedenej kritiky. Pred empirický argument, kedy je nutné rozhodnúť o relevantnosti rozsahu času daného vnímania kúpnej sily a to smerom do budúcnosti i do minulosti. Sú to mesiace, dni, hodiny, minúty, sekundy, milisekundy, na základe čoho je časovo nutné odvodzovať kúpnu silu výmenného prostriedku? Tu len upozorňujem na iné Misesove tvrdenia o minulosti v kontexte ostatných statkov:

As has been pointed out and must be emphasized again, there is no need for him to look backward to the history of various capital goods available. Acting man counts waiting time and the period of production always from today on. “ 

Ako je vidno, minulosť je pre Misesa pri iných statkoch navždy stratená. Dôležité je to, čo bude. (Mini) progre-regre-sivizmus vývoja hodnotových pohybov výmenného prostriedku by mal byť z tohto hľadiska neudržateľný aj pre samotného Misesa, s čím však Mises nemá problém, lebo vyhlasuje o peniazoch objektivistické tvrdenia. Stále však nedokáže vysvetliť ako a prečo, sa zmení vnímanie priemyselného statku M na monetárny statok M´. Udržať Misesove tvrdenia vyžaduje zároveň predpokladať podmienku prenosu hodnoty v čase, resp. uvažovať o tomto procese za podmienky ceteris paribus. Inak nevieme už ani len v náznaku odpovedať na otázku problému vzniku peňazí a tým pádom ani toho, ako dosahujú svoju kúpnu silu. Avšak ak dané predpoklady uplatníme, nie sú zas v súlade s inými časťami rakúskej teórie o subjektívnej hodnote. Inými slovami máme v teórii dieru, resp. je nutné uplatniť výnimku z logického uvažovania.

Je teda teorém nezmyselným vysvetlením vzniku peňazí? Intuícia napovedá, že nie. Zatiaľ sa však zamerajme len na riešenie problému času, ktorého riešenie Mises (implicitne) ponúka v rámci svojej mini-progre-regre-sivistickej teorému. Ponúka, že subjekt realizuje anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku k jemu najbližšej výmene. Možno sa to pre čitateľa nezdá veľa, ale pomôže nám to riešiť empirický problém relevantného času. Individualizmom. Pre jedného môže ísť o minútu, pre iného o týždeň, pre ďalšieho mesiac a niekto realizuje svoje ekonomické aktivity v kontexte roka a viac. Je teda po probléme? Nie celkom. Na jednej strane sa môže uskutočniť týmto spôsobom priama peňažná výmena – statok A vymeníme za M s cieľom zabezpečenia si statku B, C, … X v konkrétnom partikulárnom čase „t“. Na strane druhej sa môže uskutočniť i iný druh výmeny. A to úverovej výmeny[6], kedy je časť výmeny zo strany druhého subjektu naplnená až v čase „t+n“, pričom v čase medzi „t“ a „t+n“, je realizovaný ďalší ekonomický proces smerujúci k výsledku výmeny v čase „t+n“. Do úverovej výmeny je však explicitne komponovaný i hodnotový spread v podobe úroku.

Aplikovaním individualizmu a zároveň úverovej výmeny dosiahneme flexibilnú mieru použitia časových možností anticipácie kúpnej sily výmenného prostriedku. Časové hľadisko tu môže byť v princípe akékoľvek a závisí od toho, v akom časovom meradle posudzujú jednotlivé subjekty charakter aktuálnej výmeny a charakter výmeny na báze úroku. Čím časovo kratšia výmena, tým je hodnotový spread (úrok) bližšie k nule a hovoríme o priamej peňažnej výmene (subjekty neuplatňujú hodnotový spread v podobe úroku). Čím dlhšie časové obdobie, tým sa hodnotový spread rozširuje a vytvára priestor pre uplatnenie úroku. Pozorný čitateľ si môže všimnúť, že nestanovujeme, od kedy ide o priamu peňažnú výmenu a od kedy už o úverovú peňažnú výmenu. Stále sme na úrovni výmeny, pričom časové hľadisko a hľadisko aplikácie úroku do výmeny posudzujú aktéri, ktorí k nej buď pridávajú hodnotový spread vo forme úroku alebo je pre nich bezvýznamný. Dopyt po likvidite (vymeniteľnosti) výmenného prostriedku tak nadobudne plne individualizovaný časový charakter. To však znamená, že všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok nie je dopytovaný len kvôli vysokej miere aktuálnej likvidnosti v partikulárnom čase „t“, ale i kvôli tomu, že reflektuje zachovanie likvidnosti a kúpnej sily v čase. To znamená, že dokáže sprostredkovať (ohodnotiť) i úverovú výmenu, v ktorej je pri hodnotiacom procese explicitne zakomponovaný i úrok.

Tvrdím preto, že pre udržanie platnosti regresného teorému je nutné zakomponovať i popis toho, ako všeobecný výmenný prostriedok reflektuje úrok, ktorý je ohodnotením výmeny (úverovej) na dlhšie časové obdobie. Je ale nutné pripomenúť, že nemôžeme aplikovať teóriu úroku misesovho druhu (založenú na teórii časových preferencií), ale teóriu úroku založenú na nami popisovanejvýmene úspor jedného za ešte len vznikajúce úspory druhého subjektu v kontexte zabezpečenia likvidity statkov v relatívne širšom časovom kontinuu“, resp. v kontexte Feketeho pojmov „výmeny úspor dnes za príjem v budúcnosti“. Poďme však ešte predtým poukázať na ďalší problém v misesovskej argumentácií a to vzhľadom na jej veľmi blízky súvis s problematikou zachovania likvidity a kúpnej sily výmenného prostriedku – problém rastúcej monetárnej zásoby (množstva peňazí).

Problém rastúcej monetárnej zásoby

Mises a jeho nasledovníci tvrdia, že v princípe akýkoľvek rast monetárnej zásoby deformuje produkčný systém a neexistuje nič také ako „normálna“, či „optimálna“ miera expanzie peňažnej zásoby. Akákoľvek čistá zmena (očistená o náklady spojené s produkciou peňazí) v monetárnej zásobe, ktorá nie je v momente pridania jednotky monetárnej zásoby do ekonomického procesu držaná ako nový hotovostný zostatok, nech už za ňu považujeme čokoľvek, musí nevyhnutne spôsobovať relatívne zmeny v cenovej hladine statkov, čím je spôsobované nekatalaktické prerozdeľovanie statkov v ekonomike a deformácia produkčného procesu.

Mises pri tejto argumentácii vychádza z Cantillona, ktorý peniazom rovnako pristupuje v kontexte ich určitej objektívnej vymeniteľnej schopnosti. Bez daného predpokladu nemá totižto tzv. Cantillonov efekt významný výpovedný charakter. Ak je totižto uplatnený aj na iné statky, ktoré nie sú vnímané objektívne (ako peniaze), ale subjektívne, je nutné pri argumentácii naraziť na problém toho, či je držanie akéhokoľvek statku kvôli likvidite (hoarding statku), ktorý nevyhnutne mení relatívne ceny statkov a tým i prerozdelenie statkov v ekonomickom spoločenstve za katalaktický alebo nekatalaktický stav, môžeme povedať i prirodzený ekonomický stav. A to vzhľadom na to, že pridanie, či odobratie statku z ekonomickej výmeny, musí nevyhnutne meniť jeho relatívne ohodnotenie a tým i jeho ceny, čím spôsobuje re-distribúciu bohatstva. Tvrdiť, že je to nekatalaktický stav, je však subjektívny súd o tom, že ľudia realizujú niečo, čo nemajú. Tvrdiť však opak, t.j. že sa jedná o katlaktický re-distribučný efekt, je potom argument proti tomu, že zvýšenie množstva peňažnej jednotky, má nejaký negatívne vnímaný (nekatalaktický) efekt na ekonomické spoločenstvo a produkčný proces v podobe ekonomického boom-u. Výpovedná hodnota Cantillonovho efektu je udržateľná teda len v prípade, ak ostane výmenný charakter peňazí objektivizovaný.

Z tvrdení rovnako vyplýva, že aj zlato i striebro nezodpovedajú ideálu požadovanej rigidity na výmenný prostriedok, len sa k nemu približujú, vzhľadom na to, že ich zásoba rovnako nie je rigidná[7]. Danému ideálu rigidity však dnes zodpovedá nový fenomén s názvom Bitcoin, resp. aj iné kryptosystémy. Mises k rastu peňažnej zásoby napr. píše:

„As the operation of the market tends to determine the final state of money’s purchasing power at a height at which the supply of and the demand for money coincide, there can never be an excess or deficiency of money. Each individual and all individuals together always enjoy fully the advantages which they can derive from indirect exchange and the use of money, no matter whether the total quantity of money is great, or small. . . . the services which money renders can be neither improved nor repaired by changing the supply of money. . . . The quantity of money available in the whole economy is always sufficient to secure for everybody all that money does and can do.“

Je jasné, že ak uvažujeme v zmysle objektivizácie ohodnocovania peňazí, musí z definície akékoľvek navýšenie monetárnej zásoby spôsobovať následne zmeny spôsobu ohodnocovania výmeny zo strany subjektov. Čitateľ si to môže opätovne predstaviť tak, že objektívne nadobudnutá hodnotová vlastnosť peňažnej jednotky je určujúca pre ohodnocovanie výmenného potenciálu novovznikajúcich statkov. Ohodnocovanie statkov zo strany subjektu je určované na základe akoby konštanty. Na ohodnocovanie statkov má potom vplyv nielen subjekt v zmysle jeho hodnotových preferencií, ale i samotná konštanta, ktorou sú statky ohodnocované. V teórii je však potom „diera“.

Problematické sa mi javí aj samotné vyvodzovanie zmien monetárnej bázy voči ohodnocovaniu statkov. V prípade, že si uvedomíme, že v čase „t+1“ sa z definície musí jednať o iný druh statkov, tie musia mať prirodzene iné ceny. Ide už o nové statky, ktoré získavajú svoju hodnotu  v kontexte nových zmien hodnotových preferenčných škál subjektov. A presne to je denno-denne na trhu realizované. Vlastník bane na zlato nemá nejaké špeciálne „šťastie“ (pozor, neprirovnávajme ho k politikovi), že ťaží peniaze. Na trhu musí poctivo súťažiť o zdroje, aby zabezpečil ťažbu. Trh inými slovami nerealizuje nič inšie ako to, čo Mises popisuje ako neprirodzené / nekatalaktické. Tí, ktorí dokážu zabezpečovať statky a služby efektívnejšie sú na trhu odmeňovaní a naopak, menej efektívni z trhu odchádzajú a uvoľňujú zdroje pre tých prvých. Misesove tvrdenia stoja potom na predpoklade, že nízka miera rastu monetárnej bázy, napr. pri zlate, je akceptovateľná len z pragmatického hľadiska[8]. V uvedenom prípade vznáša Mises subjektívny hodnotový súd a vymyká sa praxeologickým postupom popisu aktivít, ktoré subjekty v spoločenstve realizujú. Zároveň pri danom vysvetľovaní musí nevyhnutne čeliť i empirickému problému rozlíšenia, čo je a čo už nie je pragmaticky akceptovateľným rastom monetárnej bázy.

Dôvody pre vyššie uvedené tvrdenia je podľa môjho názoru možné nájsť aj v postupe vysvetľovania, ktorý Mises zvolil. Mises začína vysvetľovanie re-distribučného vplyvu monetárnej zásoby realizáciou popisu na politicky manipulovanom systéme[9] a až následne použije túto argumentáciu na katalaktický (prirodzený) monetárny prostriedok (zlato). Uvedené je zjavné z realizácie postupnosti argumentácie a napr. jeho názoru, ktorý reprezentuje nasledujúci citát z Human Action :

“If one looks at the catastrophic consequences of the great paper money inflations, one must admit that the expensiveness of gold production is the minor evil.”

Inými slovami z popisu konzekvencií politického vplyvu na monetárnu zásobu, implikuje rovnaký princíp na prirodzené katlaktické pôsobenie subjektov v spoločnosti. V kontexte jeho celej praxeologickej snahy by mal postupovať opačne – najprv popísať katlaktický prirodzený popis situácie, ktorý je následne narušovaný napr. politickým pôsobením. Ako si ukážeme nižšie, dané tvrdenia nie sú akokoľvek správne. Je to naopak flexibilná monetárna zásoba výmenného prostriedku, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie kúpnej sily všeobecne akceptovateľného prostriedku výmeny. Naše tvrdenie vychádza z nasledujúcich zmien vo výklade: prvé je spojené so zmenou vnímania úroku a druhé je spojené so zakomponovaním individuálneho časového hľadiska do vysvetľovania anticipácie kúpnej sily výmenného prostriedku prostredníctvom výmeny v časovom kontinuu (úverovej výmeny). Prvá zmena spôsobuje, že peniaze reflektujú zmeny hodnotového spreadu v podobe úroku; hodnotové určenie spreadu voči statku peniaze je nadradenejším vzťahom. Druhá zmena spôsobuje, že peniaze reflektujú výmenu v časovom kontinuu, čím sa vytvára ich kúpna sila v čase.

Úprava regresného teorému

Zakomponovaním úrokovej miery a úverovej výmeny (ide skôr o rozšírenie priamej peňažnej výmeny o úverovú výmenu, pretože úverová výmena je súčasťou konceptu výmeny) meníme významným kvalitatívnym spôsobom misesovskú koncepciu. Zakomponovanie úrokovej miery nám umožní viacero vysvetlení. Po prvé, umožní zakomponovať teóriu peňazí do subjektívnej teórie hodnoty bez toho, aby sme sa dostali do argumentačného kruhu v kontexte ich kúpnej sily. Po druhé nám dané vysvetlenie umožňuje eliminovať časové hľadisko, ktoré spôsobovalo regresnému teorému jeho empirický charakter; nebudeme sa musieť pýtať na relevantné časové hľadisko anticipácie hodnoty peňazí. Po tretie nám dané zakomponovanie umožní lepšie vysvetliť koexistenciu rôznych druhov výmenných prostriedkov (multi – peňažnosť) v rôznych spoločenstvách, pričom nám zároveň umožní identifikovať dôvody kvalitatívnych odlišností medzi výmennými prostriedkami.

Pri akejkoľvek výmene si musíme uvedomiť, že vzhľadom na čas je každá výmena vlastne z princípu vždy výmenou v kontexte plynutia času. Partikulárna súčasnosť „akoby“ neexistuje. Stále ide o časové kontinuum[10]. Z tohto hľadiska môžeme predpokladať, že výmena sa deje vždy na nejaké časové obdobie vopred, ktoré má rôzny časový rozsah a je rôznym spôsobom subjektmi vnímaný. Je to teda len naše vnímanie podmienok výmeny, ktoré rozdeľuje výmenu na výmenu v partikulárnom čase (priamu) a na úverovú, ktorá je už realizovaná na subjektívne vnímané dlhšie obdobie.

Priama výmena v partikulárnom čase „t“ ako taká v sebe obsahuje dva druhy podmienok. Pri výmene statku A za statok B vstupujú subjekty do výmeny s tým, že priamou výmenou zlepšia svoju hodnotovú preferenčnú škálu. Zároveň však musíme minimálne implicitne anticipovať, že subjekty v danom akte vnímajú pre nich nahliadnuté hodnoty získaných statkov, t.j., že anticipujú, že výmenou získavajú „presne danú“ vnímanú hodnotu. Pri priamej výmene vstupujú do nej subjekty s cieľom zlepšiť svoj stav nahradením statku, ktorého sa vzdávajú, za zaradenie získaného statku na svoju preferenčnú škálu. Zároveň však implicitne očakávajú, že v danom časovom okamihu „t“ sa hodnotové anticipácie o danom statku nezmenia. V princípe je to výmena existujúceho A za existujúce B v kontexte časového obdobia, v ktorom ani jeden zo subjektov nepredpokladá zmenu vnímaných hodnôt či už A ako aj B, pričom jedným z dôvodov nemennosti ohodnocovania môže byť, že oba statky už existujú a je možné ich vnímať v kontexte nejakého pre oba subjekty zmysluplného budúceho diania. Úrok je z tohto hľadiska zanedbateľný a nie je explicitne komponovaný do výmeny.

V prípade výmeny na dlhšie časové obdobie sa jedná o výmenu, v ktorej explicitne pozorujeme úrok. Avšak je tu vymieňané existujúce A, za ešte len vznikajúce B (napr. kapitálový statok A je menený za výsledky vznikajúceho ekonomického projektu B), resp. je existujúce A vymieňané za síce už existujúce B, ktoré však bude splatené ešte len plánovane vznikajúcim C (napr. B je existujúca nehnuteľnosť, ktorá však musí byť splatená nejakým iným ekonomickým projektom C – pre niekoho to môže byť poskytnutie práce kapitalistovi, pre iného to môže byť podnikateľský projekt). Subjekty teda vopred vedia, že sa môže zmeniť anticipovaná hodnota meneného statku v čase „t+n“, vopred anticipujú i neistotu v kontexte potenciálnej zmeny jeho získavanej hodnoty v zmysle jeho vymeniteľnosti. Anticipujú, že ešte len vznikajúce B alebo C vzhľadom na čas môže zmeniť svoju hodnotu. Výmenu na dlhšie časové obdobie (t+n) ohodnocujú teda v čase „t“ aj prostredníctvom úrokového spreadu.

Ako bolo uvedené v predstavenej teórii úroku, úrok je nutné považovať za hodnotový spread spojený s likvidnosťou statkov, kedy vlastník existujúcich úspor (kapitálových statkov) vymieňa úspory za ešte len prísľub budúcich vznikajúcich úspor (kapitálových a spotrebných statkov) v kontexte zabezpečenia likvidity statkov v časovom kontinuu. Výška úroku závisí od tzv. hodnotovo-časových projekcií budúcnosti subjektu, ktoré reflektujú ohodnocovanie budúcnosti zo strany oboch subjektov. Subjekt s úsporami (kapitálové statky) stavia proti sebe dve možné situácie. Buď vstúpi do úverovej výmeny a zrealizuje dishoarding svojich úspor (kapitálových statkov), kedy predpokladá, že subjekt, ktorý má jeho kapitálové statky – úspory získať, dokáže zabezpečiť novovzniknutým úsporám (novým spotrebným alebo kapitálovým statkom) relevantnú kúpnu silu v zmysle ich vymeniteľnosti za iné statky v budúcnosti, čo zabezpečuje nový ekonomický projekt subjektu, ktorý má o úver záujem. Alebo sa uchýli k hoardingu úspor, kedy nevstúpi do úverovej výmeny, pretože ohodnocuje danú výmenu ako menej výhodnú v porovnaní so zabezpečením kúpnej sily svojich úspor (kapitálových statkov) založených na odložení ich dishoardingu. Záujemca o úver zas hodnotí, či jeho ekonomický projekt dokáže alebo nedokáže zabezpečiť hodnotovo vyššiu sumu úspor (výsledkov jeho ekonomického projektu) v budúcnosti a stavia voči tomu druhú situáciu, kedy nevstúpi do výmeny a bude radšej sporiť a ekonomický projekt odloží na neskôr a podľa toho vstupuje do výmeny.

Subjekt s úsporami (napr. kapitálovým statkom – rýľom) si úverovou výmenou v čase „t“ zabezpečuje zachovanie, resp. potenciálne zvýšenie kúpnej sily svojich úspor; subjekt sa vzdáva hoardingu rýľu, ktorý považuje za menej efektívny prostriedok zabezpečenia si kúpnej sily rýľu v budúcnosti a prijíma vo výmene zabezpečenie napr. čerstvého jablka v budúcnosti, či už na priamu spotrebu alebo ako kapitálový statok. Subjekt bez úspor (bez rýľa) si zabezpečuje realizáciu projektu (pestovanie čerstvých jabĺk prostredníctvom rýľa), pričom cena za poskytnutie rýľa dnes, je čerstvé jablko v budúcnosti. Projekt by musel byť inak v čase odložený, vzhľadom na to, že napr. druhý subjekt nemá rýľ. Úverová výmena prebieha teda v kontexte úvah o tom, či samotné budúce statky, na ktoré sa úver poskytuje, dokážu zabezpečiť svoju kúpnu silu; či budú predajné, či bude projekt úspešný a pod.. Prvý subjekt posudzuje, ako bude rýľ v budúcnosti vymeniteľný za čerstvé jablká. Vie však, že sa môže medzičasom i pokaziť. Požičať ho dnes (ako dobrý kapitálový statok) s tým, že v budúcnosti získa čerstvé jablká, je preto zmysluplná voľba. A to vzhľadom na to, že v budúcnosti bude mať rýľ a aj jablká. Zlepší sa jeho majetkové portfólio a tým i jeho vymeniteľnosť. Vstúpením do výmeny však čelí riziku toho, či druhý subjekt dokáže zabezpečiť čerstvé jablká. Druhý subjekt uvažuje podobne, len inverzne. Nemá totižto rýľ a chce pestovať jablká. Nech už sa subjekty rozhodnú vstúpiť alebo nevstúpiť do danej výmeny, výsledkom rozhodovaní v partikulárnych výmenách a súvisiacich odvetviach, je generované na spoločenskej úrovni vnímanie hodnotového spreadu – úroku, ktorý reflektuje hodnotové spready daných subjektov a ich predstavu o ekonomicky zmysluplných projektoch.

Výška úroku je závislá od hodnotovo-časových projekcií subjektov o neistote spojenej s budúcnosťou a vymeniteľnosťou menených statkov. Ak je úrok vysoký, hodnotovo-časové projekcie budúcnosti subjektov sú ovplyvnené nejakým druhom neistoty, napr. stav v kontexte dlhšieho časového obdobia výmeny, anticipácie možných ekonomických problémov a pod., ktoré súvisia s nižšou mierou vymeniteľnosti predmetu výmeny. V prípade, že je úrok nízky, hodnotovo-časové projekcie budúcnosti sa blížia istote, napr. stav v podobe krátkeho časového obdobia, predpokladu stability ekonomického vývoja a pod., ktoré súvisia s vyššou mierou vymeniteľnosti predmetu výmeny. Čím je relatívna istota vyššia, tým viac sa subjektom môže úrok javiť ako nulový, či bezvýznamný. Hodnotové projekcie budúcnosti sa nemenia výrazne. Vtedy môžeme hovoriť o priamej peňažnej výmene, ktorej nie je z hľadiska subjektov individuálne pripisovaný úrokový spread a to vzhľadom na jeho zanedbateľnosť. Samozrejme oba druhy výmeny potom obsahujú aj ex post hodnotenie, ktorého účelom je sumarizácia toho, či subjekt dosiahol stratu alebo zisk.

Takto „vyzbrojení“, môžeme začať skúmať stav, v ktorom do výmeny zakomponujeme výmenný prostriedok. Ako si môžeme všimnúť, priama peňažná aj úverová peňažná výmena sú principiálne identickými výmenami, s tým, že pri priamej nie je individuálne aplikovaný úrokový spread. Úverová výmena je však časovo širším poňatím výmenného procesu. Poďme teda do daného popisu zakomponovať výmenný prostriedok. Majme zároveň stále na pamäti, že výmenný prostriedok M nemá v tomto kontexte inú úlohu, len sprostredkovať výmenu, ktorá je kardinálne ohodnotená v zmysluplnej časti M. To znamená, že výmena A za potenciálne B, C … X, je sprostredkovaná nejakou časťou statku M, čím dané ohodnotenie získava svoju mernú jednotku (na kardinálnej stupnici), t.j. monetárne vyjadrenú cenu.

Monetárny charakter statku M zároveň nemá byť ako odvodený zo samotnej charakteristiky statku používaného na niečo iné. Je to práve hodnotovo nová vlastnosť – monetárna, ktorá je vo výmene danému statku pripisovaná a ktorá spôsobuje monetárny dopyt po danom statku. Predtým bol považovaný len za priemyselný statok. Hodnota je mu pripisovaná v kontexte toho, na čo má jeho zásoba slúžiť (okrem priemyselného využitia) v budúcnosti. Nie kvôli tomu, že slúžil ako napr. prídavok do jedla (soľ) v minulosti, ale kvôli tomu, že bude prostredníctvom neho možné realizovať i výmenu iných statkov. Monetárna vlastnosť je mu zároveň pripisovaná vzhľadom na to, že daný statok M dokáže znížiť výmenný spread pri výmene statku A za statok B, C… X. Je to z dôvodu jeho fyzikálne objektívnych vlastností M, akými sú napr. deliteľnosť, trvácnosť, či prenositeľnosť, atď., ktoré sú však ohodnocované subjektmi v kontexte potenciálnej využiteľnosti statku M na zníženie výmenného spreadu statkov A, B, C … X; t.j. vyššej miere vymeniteľnosti, resp. likvidity M. To znamená, že ako výmenný prostriedok sú používané tie statky M1 – Mn, ktorých objektívne vlastnosti sú intersubjektívne vnímané subjektmi v zmysle toho, že znižujú spread výmeny; nezabudnime, že v prípade výmeny na rozsiahlejšie individuálne vnímané časové obdobie, je do výmeny komponovaný i úrok, ktorý súvisí s hodnotením vymeniteľnosti predmetov výmeny. Výmenné prostriedky M1 – Mn sú ako prostredník zvolené preto, lebo znižujú spread výmeny. Vlastnosť je im prisudzovaná na základe toho, že sú ich objektívne vlastnosti viacerými subjektmi reflektované v zmysle znižovania rozsahu úrokového spreadu v čase. To znamená, že napr. deliteľnosť, trvácnosť, či prenositeľnosť sú vlastnosti, ktoré spôsobujú dopyt po daných statkoch v zmysle ich lepšej vymeniteľnosti v časovom kontinuu, ako majú iné statky A, B, C, … X.. Ostatné statky sú potom vzájomne jednoduchšie a ľahšie vymeniteľné prostredníctvom výmenného prostriedku M; to je zároveň i jeho úžitková vlastnosť. Statok M je potom použiteľný v monetárnom procese, pričom subjekty vnímajú i statok M´ (na základe jeho fyzikálnych objektívnych vlastností) aj v priemyselnom procese. Avšak pri statku M´ sa už jedná o iný, „starší“ druh statku. Jeho „minulá cena“, ktorá ostala ako cena M´ a ktorá sa v čase môže rovnako potom rôzne meniť, je v tomto kontexte irelevantná. Dôležité pre statok M je jeho budúce ordinárne hodnotenie, ktoré sa následne zobrazuje v kardinálnych cenových reláciách. Vyššie uvedené dostávame do súladu s Misesovou požiadavkou, že konanie je nasmerované smerom do budúcnosti a minulosť je irelevantná; požiadavku uvádza na iných miestach svojich teoretických prác a považujem ju za správnu. Pre historický aspekt kúpnej sily výmenného prostriedku na báze historických cien, od ktorého odvádza kúpnu silu výmenného prostriedku Mises, ostáva len konštatovať, že sa jedná o empirickú skúsenosť subjektov s používaním danej komodity na priemyselné účely, ktorá však apriori nepôsobí na ich kúpnu silu v budúcnosti. Tá je závislá od novej anticipácie a hodnotenia ich kúpnej sily v kontexte úverovej výmeny a v kontexte priamej peňažnej výmeny v budúcnosti; ako si ukážeme nižšie. A práve tento proces je možné regresne stopovať smerom do minulosti, kedy bol statok M, ešte statkom M´. A môže sa tu jednať i o viaceré druhy statkov používaných na monetárne účely (multi-peňažnosť), ktoré je možné týmto spôsobom stopovať v ekonomickom spoločenstve. Nie je však možné ich stopovať k určitému momentu tak, ako to realizuje Mises.

Dôvodom je to, že každý statok má rôznu mieru vymeniteľnosti. Z fyzikálneho hľadiska sa môžu veľakrát statky podobať. Ich miera vymeniteľnosti je však odvodená od hodnotového vnímania vymeniteľnosti. To značí, že je rozdiel medzi 10 jahodami a 10 jahodami rozmixovanými v kokteil. Rovnako je rozdiel medzi napr. autom a autom rozloženým na súčiastky. Každý z daných statkov je inak zaraďovaný na preferenčnú škálu subjektu. Každý zo statkov je použiteľný na potenciálne vyrovnanie dlhu plynúceho z nejakej výmeny, avšak rôznym spôsobom – inak je hodnotené v niektorej situácii celé auto a už úplne inak jeho súčiastky, pričom sa môže aj celé auto v jednom prípade hodnotovo vnímať inak ako v druhom; napr. ak je dlh presne rovný autu, a napr. ak hodnota dlhu plynúceho z danej výmeny je vnímaná nižšia alebo vyššia ako predmetne vnímaná hodnota auta ako takého (auto vtedy na elimináciu dlhu moc nepomôže). Vyššiu mieru likvidity majú preto statky, ktoré majú fyzikálne (objektívne danú) veľmi identickú podobu (napr. soľ), kedy je statok „soľ na jedenie“ fyzikálne identická so statkom „soľ na výmenu“. Takýto statok lepším spôsobom znižuje spread výmeny statkov. Avšak každý z daných statkov „soľ na výmenu“ a „soľ na jedenie“ je zaraďovaný na preferenčnú škálu pri výmene inak. Raz je dopytovaný subjektom kvôli jedlu a inokedy kvôli výmene. To však neznamená, že môžeme odvodiť cenu jedného fyzikálne rovnakého statku od druhého a naopak. Aj keď psychologicky sa môže zdať, že dané splýva.

Statky, ktoré sa teda používali na výmenu a boli z fyzikálneho hľadiska identické, získavali  vlastnosť vymeniteľnosti postupne, pričom pokojne to mohlo byť v plynúcom čase aj tak, že raz bola časť statku dopytovaná ako výmenný prostriedok a inokedy ako napr. potrava, pričom tak ako boli vymieňané, sa menil aj ich charakter – v jednom prípade napr. potrava, inokedy výmenný prostriedok. Proces nadobúdania monetárnej vlastnosti statku teda skôr podliehal v histórií akejsi „ciky-cak“ hodnotovej zmene v zmysle toho, na čo bol pri výmene práve vnímaný a menený a nie konkrétnemu časovému okamihu, od kedy bol vnímaný na výmenu.

Čitateľ by zároveň nemal podľahnúť domnienke, že ak bola napr. cena 1 kg soli vyjadrená ako 5 kráv, tak získaním monetárnej vlastnosti soli sa cena 1 kg soli zvýšila napr. o 1 kravu. Soli je pripisované monetárne hodnotenie na ordinárnej stupnici. Soľ sa tak dostáva na preferenčnú škálu inak ako priemyselná soľ. Soľ použitá na výmenu sa stáva iným statkom. Z hľadiska fyzikálneho pohľadu na trh so soľou, je časť jej zásoby dopytovaná z hľadiska jej priemyselného využitia, avšak iná časť z hľadiska jej monetárnej funkcie. Z psychologického hľadiska subjektov je možno irelevantné, ktorá časť soli ako takej je používaná ako príchuť do jedla a ktorá ako výmenný prostriedok. Avšak z hľadiska ekonomickej analýzy je situácia rozdielna. Statok „soľ do jedla“ je iným statkom ako statok „soľ na výmenu“. Na kardinálnej stupnici sa cenové vyjadrenia „soli na výmenu“ začnú formovať po tomto ohodnotení následne a nemusia byť pri každej výmene rovnaké, v čase stabilné, či progresívne stupňujúce sa a dokonca rovnaké ako pri statku „soľ do jedla“. To, čo sa primárne mení z hľadiska subjektov je ordinárne hodnotenie soli a jej schopnosť pôsobiť ako monetárny statok. Kardinálna cena „monetárnej soli“, môže byť v čase „t“ iná ako v čase „t+1“. Môže byť na jednom mieste a v tom istom čase vyjadrená v podobe jednej kravy, na inom v podobe dvoch a už o niekoľko mesiacov to v cenovom kardinálnom vyjadrení môže byť úplne inak ako je vyjadrená cena statku „soľ do jedla“; dokonca to môže znamenať o jednu kravu menej. Ani ak by bola cena 1 kg soli po prisúdení monetárnej funkcie pre soľ o jednu kravu menej, neznamenalo by to, že z hodnotového hľadiska ordinárnej stupnice nie je realizované nasledovné: „soľ na výmenu“ je zaraďovaná na hodnotovo preferenčnej škále inak, ako by bola zaraďovaná „soľ do jedla“. Soľ sa jednoducho stáva iným statkom, od ktorého je realizovaná kalkulácia tých ostatných. Stáva sa teda určitou relatívnou bázou (nie však nemennou), voči ktorej sa relatívne mení ostatný svet. To znamená, že fyzikálny trh so zásobou soli na monetárne i priemyselné využitie má potom relatívne menší vplyv na zmeny cien monetárnej soli voči kravám, ako akékoľvek zmeny podmienok na trhu s kravami, ktorých cena je v soli vyjadrovaná a to z dôvodu, že by bola soľ v prípade jej monetárnej funkcie aj nevyhnutne hromadená na monetárne účely; a to z toho dôvodu ako správne hovorí Mises, že pri statku „soľ na výmenu“ je anticipovaná už jej kúpna sila voči iným statkom a statok dostáva iný charakter ako je jeho spotrebný a priemyselný.

V rámci výmeny v partikulárnom čase „t“ môžu slúžiť ako prostredník výmeny viaceré druhy statkov, ktoré na daný konkrétny čin nadobudnú monetárny charakter; stáva sa z nich statok M. Ich priemyselný charakter im potom môže byť opätovne pripísaný, avšak v danom partikulárnom čase, slúžia ako výmenný prostriedok M. Subjekty však časom, tak ako sa komplikuje produkčný proces, nepoužívajú M len v kontexte priamej finančnej výmeny v čase „t“, t.j. aktuálne vnímanej vlastnosti likvidnosti statku, ale aj v kontexte úverových výmen, t.j.  vnímania zachovania likvidnosti a kúpnej sily M v čase. Presné rozlíšenie toho, kedy ide o priamu finančnú výmenu a kedy o úverovú výmenu, nie je z tohto hľadiska potrebné. Je závislé od toho, či výmene budú subjekty pripisovať hodnotový spread v podobe úroku. Popis je teda realizovaný na úrovni výmeny ako takej, pričom samotný čas je irelevantný. To znamená, že časové obdobie je stanovované individuálne podľa subjektívnych preferencií a už dané konkrétne myslené obdobie potom reprezentuje suma úverových výmen (napr. 10 výmen na 3 mesiace, 8 výmen na 1 rok, a 50 výmen na 2 roky, atď.). Výmenný prostriedok je teda používaný napr. na sumu 10 výmen v kontexte 3 mesiacov, na sumu 8 výmen v kontexte 1 roku, či na sumu 50 výmen v kontexte 2 rokov, atď..

Aj pri úverových výmenách je statok M len prostredníkom. Sprostredkovanie je však „natiahnuté“ na dlhšie časové obdobie a to v kontexte nejakého výsledku výmeny, ktorá prebieha na úrovni tokov statkov v ekonomike. Subjekt v princípe nechce M v čase „t+n“. Subjekt len anticipuje, že v čase „t+n“ bude chcieť nejaké statky. M to len sprostredkováva. Pre subjekt nie je z hľadiska výmeny podstatné vlastnenie M neskôr v čase, ale to, že v čase t+n bude zachovaná jeho likvidnosť a kúpna sila, t.j. že bude zachovaná jeho funkcia sprostredkovania výmenných vzťahov v časovom kontinuu. To znamená, že ak subjekt A požičia subjektu B 10 častí výmenného prostriedku M v čase „t“, subjekt B minie 10 častí výmenného prostriedku M na kúpu kapitálového statku C (v čase „t“, resp. „t+x“), ktorý použije na výrobu nového statku D (v čase „t+1). Statok D (v čase „t+2“) potom predá za 15 častí výmenného prostriedku M, aby vrátil subjektu A 10 častí M plus úrok napr. v podobe 1 časti M. Pre D musí zároveň platiť, že v čase (t+2) po zmene hodnotových preferencií subjektov, by mal byť statok vymeniteľný napr. za 15 M, aby druhý subjekt mohol vrátiť 11 M a 4 M inkasovať ako zisk pre ďalšiu spotrebu alebo investície; t. z. pokračujúci ekonomický kolobeh. Rovnako môže časť z daných 4 M vyňať z monetárneho kolobehu a použiť ich na priemyselné využitie, čím by však zmenil ich charakter, hodnotenie i spôsob oceňovania. Subjekt A si tak zabezpečuje kúpnu silu M, ktorá nie je zaručená sama o sebe, ale tým, že plánované D bude v čase t+2 predajné. Na to, aby sme posúdili kúpnu silu novovzniknutých statkov z času „t+1“, je teda nutné realizovať ich výmenu v čase „t+2 a ďalej. Výmena môže byť realizovaná či už s cieľom získania spotrebných statkov alebo ďalších a ďalších kapitálových statkov, potrebných pre nový produkčný proces.

Pri výmene, ktorú má zabezpečovať výmenný prostriedok M, stojíme pred problémom hodnotových zmien v čase a to primárne z hľadiska ex ante hodnotenia. Aj z hľadiska ex post hodnotenia totižto nehodnotíme statky smerom späť. Hodnotíme ich neskôr v čase, avšak stále smerom do budúcnosti, v kontexte ich využiteľnosti v ekonomických procesoch. Pričom sa v tejto novej a novej budúcnosti a pri vstupe daných statkov do výmeny len „presviedčame“, či sme správne odhadli ich hodnotový potenciál v minulosti (ex post). V prípade, že nie, musíme zaknihovať stratu v podobe diskontu hodnoty statku oproti v minulosti očakávanej hodnote a v prípade, že áno, zaknihujeme zisk buď podľa očakávaní, resp. v podobe hodnotového ážia.

Hodnotenie ziskovosti alebo stratovosti produkčného procesu z hľadiska ordinárnej úrovne je pomerne jednoduché. Buď sa statok správa uspokojivo alebo neuspokojivo v kontexte hodnotových preferencií subjektu. To znamená, že buď je alebo nie je hodnotovo uspokojivo resp. neuspokojivo zaradený na preferenčnú škálu subjektu. Ak však vložíme do daného hodnotenia kardinárne – cenové – ohodnocovanie v mernej jednotke výmenného prostriedku, začínajú „komplikácie“; samozrejme nie z hľadiska subjektov, ale z hľadiska správnosti vysvetľovania procesu.

Komplikácie nemusia byť viditeľné na krátke obdobie. Na relatívne krátke časové obdobie nie je prečo predpokladať hodnotové zmeny, či už hodnoteného statku a ani samotnej kúpnej sily výmenného prostriedku. Problém však nastáva pri ohodnocovaní statkov na dlhšie obdobie. Problém, ktorý pred nami stojí, je totižto ten, že cena statku A napr. po roku, nemá žiadnu spojitosť s cenou statku A dnes (fyzikálne rovnakého A). Dokonca sa jedná z definície o úplne iný statok. Máme totižto iné hodnotové súvislosti, ktoré sa uplatňujú na A, ktoré je fyzikálne rovnaké, nie však hodnotovo. Tak, ako sa pohybujeme v čase smerom od „t“ k „ t+n“, menia sa i ekonomické podmienky. Mení sa technologický pokrok, miera úspor, ekonomické vnímanie životných podmienok subjektov; kráčame do budúcnosti, o ktorej nič nevieme. Stojíme pred stále novým a novým mixom nákladov a výnosov a novým a novým mixom ohodnocovania statkov subjektmi. To, čo v uvedenom kontexte vieme o danom procese povedať je jedine Misesove tvrdenie, že minulosť prestáva byť pre agentov podstatná. Podstatná je pre nich len budúcnosť.

Problém vo vysvetľovaní je, ako potom porovnať ziskovosť výmeny statku A spojenú s produkčným procesov v čase „t“ a v čase „t+n“. Bez toho, aby statok A opätovne vstúpil do procesu výmeny to nie je možné. Druhá možnosť je, že si subjekt statok A ponechá. Avšak ponechaním demonštruje, že A prináša ordinárne vyššie uspokojenie, ktoré nemusíme merať; resp. je z ekonomického hľadiska nie až tak zaujímavé. Ak statok vstúpi do výmeny, bude ohodnotený opätovne prostredníctvom výmenného prostriedku M. Dostane novú cenu vyjadrenú vo výmennom prostriedku M. Nová cena však nevzniká v kontexte jeho minulosti, ale v kontexte jeho potenciálneho požitia v budúcnosti a to vzhľadom na nové hodnotové súvislosti. Ako však kardinálne porovnať ziskovosť, ak cena pred rokom je z definície inou cenou ako dnes a to z hľadiska samotného statku i daného výmenného prostriedku?

Pri výklade zistenia ziskovosti máme potom v princípe dve možnosti: Misesovu a tú, ktorú prezentujeme v tomto článku. Misesova súvisí s tým, že statok M je zaradený do špeciálnej kategórie, kedy je M prezentované ako statok s určitou objektívnou vlastnosťou spojenou s jeho vymeniteľnosťou. Porovnanie cien v čase je potom možné realizovať; hodnotové zmeny vyjadrované v nových cenách ostatných statkov porovnávame akoby voči konštante. Druhá, v tomto článku prezentovaná možnosť je vysvetlenie prostredníctvom toho, že statok M umožňuje reflektovať zachovanie identickosti procesu ohodnocovania a stanovovania cien statkov vo výmennom prostriedku M v časovom kontinuu. Porovnanie cien v čase je potom možné realizovať; hodnotové zmeny statkov vyjadrované v nových cenách M sú porovnateľné, pretože M reflektuje proces ohodnocovania a stanovovania cien tak, aby ostal proces čo najviac zachovaný v čase, pričom konštantou je to, že sa že sa daný proces stále deje.

Zakomponovaním úverovej výmeny do vysvetľovania vzniku peňazí a zachovania ich kúpnej sily meníme optiku toho, ako je proces výmeny statkov prostredníctvom M realizovaný. Pri ohodnocovaní priamej výmeny subjekty nepripisujú potenciálnej zmene hodnoty výmenného prostriedku významný charakter[11]. Avšak vzhľadom na to, že sa v spoločenstvách začala čoraz viac rozširovať i úverová výmena (reflektujúca predlžovanie produkčných procesov), optimálny výmenný prostriedok musel reflektovať spôsob ohodnocovania nového produkčného procesu ekonomických statkov v časovom kontinuu, t.j. musel reflektovať i zmeny úroku. Pripomeňme si Hülsmannov výrok o úroku:

„A 10-percent interest rate obtained by making steel product X, for example, does not mean that 110 ounces of gold obtained through the future sale of X are inherently more valuable than the 100 ounces paid now for the corresponding factors of production. And neither does it mean that all current investments yield in fact a 10-percent return. What it means is that there are here and now no men ready to invest 100 ounces into the production of X unless the yield is at least 110 ounces.“ 

Je to teda hodnotový spread v podobe úroku, ktorý určuje, čo sa pre subjekty javí a čo sa nejaví ako ekonomicky možné a zmysluplné. Použitie výmenného prostriedku M je reflexiou tohto hodnotenia. Čím ideálnejšie reflektuje statok M zmeny ohodnocovania úverovej výmeny (úrok), tým identickejším spôsobom sú realizované nové a nové ohodnocovania v čase „t+1“, „t+2“ až „t+n“, v kontexte toho, čo a ako je ekonomicky možné a pravdepodobné (čo vlastne vyjadruje úroková miera). Statok M týmto umožňuje relatívne stabilizovanú ekonomickú kalkuláciu v čase, čím si následne zachováva kúpnu silu. Vlastnosť kúpnej sily je potom výsledkom samotných subjektívnych hodnotení o tom, ako sa statku M v čase darí daný proces ohodnocovania zabezpečovať. Až konkurencia rôznych výmenných prostriedkov potom samozrejme ukáže, či daný výmenný prostriedok M bude hodnotený z hľadiska subjektov ako lepší alebo horší[12]. Úrokovú mieru si zároveň nemôžeme zamieňať so spôsobom prenosu hodnoty v čase. Je nutné si uvedomiť, že nič také ako prenos hodnoty neexistuje. Vždy, keď sa subjekt dostane k novej výmene, akoby všetko zahodil a smeruje svoj pohľad do budúcnosti. Proces ohodnocovania je realizovaný odznova a odznova.

Pri priamej forme výmeny v partikulárnom čase „t“ je kúpna sila daného výmenného prostriedku vnímaná stabilne a nemenne (tento popis realizuje Mises). Je tomu tak preto, že pri danej výmene v čase „t“ nie je pre subjekty nutné uvažovať o hodnotových zmenách meneného statku X a statku M. Pri priamej výmene v čase „t“ sa zároveň ako statok M ponúka rôznorodejšia paleta potenciálnych statkov, ktorých objektívne vlastnosti (deliteľnosť, uniformnosť, prenositeľnosť), umožňujú vzťah výmeny sprostredkovať.

Pri úverovej výmene je však nutné vnímať i úrok. Niekomu by sa zdalo, že by bolo vhodné použiť istý druh zjednodušenia tohto výkladu a uvažovať s určitou stabilnou úrokovou mierou, napr. 5 %, čím by sa mohlo ukázať, že proces hodnotenia v čase tým, že je zachovaný 5% úrok, je akoby rovnaký. Avšak úrok je hodnotovým spreadom. Nemôže byť preto stabilný. Bude vždy volatilný a to tak, ako sa menia hodnotové preferencie subjektov. Stabilná úroková miera je chiméra, ktorá nemôže nikdy z definície reality a činného a uvedomeného agenta existovať. Z hľadiska agenta je stabilita úrokovej miery nemysliteľná a prináša riziko nesprávneho pochopenia procesu ohodnocovania. Naopak, pre popis daných procesov, je nevyhnutné neustále mať na mysli volatilnú úrokovú mieru. Je to nutné z dôvodu, že samotné ex post posúdenie dosiahnutia potenciálnej straty/zisku úverovej výmeny následne vplýva na zmenu výšky úroku. To znamená, že ak bude výsledkom úverových výmen v spoločnosti nakoniec viac stratových projektov ako ziskových, úrok sa pre ďalšie nové ohodnocovanie bude relatívne zvyšovať a naopak. Je to práve úroková miera, ktorá dáva relevantnú spätnú väzbu pre hodnotovo-časové projekcie subjektov v zmysle možnosti spätného vyhodnotenia procesu ohodnocovania jednotlivých výmen v čase a ich efektívnosti v kontexte využívania vzácnych zdrojov.

Historicky tento proces ohodnocovania v čase dokázali relatívne najlepšie pomôcť zabezpečiť drahé kovy[13]. Práve tie dokázali a dokážu relatívne najlepšie reagovať na potenciálne zmeny úrokovej miery v čase (nižšie si ukážeme ako a prečo to boli práve drahé kovy) a pozitívne tak vplývať na relatívnu stabilizáciu úrokovej miery. Je nutné upozorniť, že drahé kovy samé o sebe nič nerealizujú. Rovnako upozorňujem, že drahé kovy majú veľmi ďaleko od ideálnych peňazí; preto používam aj slovné spojenie „relatívne najlepšie pomôcť“. Je to až následná ľudská činnosť, ktorá sa snaží zabezpečovať ideálny stav zachovania likvidity výmenného prostriedku M v čase, kedy sú pre tento účel vytvárané i rôzne formy inštitucionalizovaných finančných nástrojov odvodených od drahých kovov. Drahé kovy sú v tomto zmysle základnými peniazmi.

Z uvedeného vyplýva i pochopenie toho, prečo v histórii mohli popri sebe pôsobiť a aj dodnes pôsobia viaceré výmenné prostriedky. Každý komoditný výmenný prostriedok (soľ, dobytok, kamene, mušle, cigarety, alkohol, pšenica….) nadobúda svoje monetárnu funkciu tak, ako bolo uvedené vyššie. Rôzne komodity majú fyzikálne vlastnosti (deliteľnosť, uniformnosť, prenositeľnosť), ktoré umožňovali a umožňujú priamu výmenu statkov A, B, C… X. Avšak nemajú vlastnosti, ktoré sú vhodné pre úverovú formu výmeny (trvácnosť, skladnosť, relatívna vzácnosť). Čím viac sa spoločnosť stáva komplikovanejšou, napr. v kontexte rozvíjania sa produkčnej štruktúry, tým viac je nevyhnutné komponovať do existujúcich ekonomických procesov úverové vzťahy, ktoré reflektujú časovú náročnosť ekonomických procesov. V jednoduchších spoločenstvách preto môžu byť za peniaze považované rôzne druhy výmenných prostriedkov, ktoré pôsobia v ekonomickom spoločenstve popri sebe navzájom. Dopyt po nich bol dopytom, ktorý súvisel s ich likviditou v relatívne krátkom a individuálne vnímanom časovom kontinuu. To znamená, že to bol dopyt po ich vysokej miere zameniteľnosti a možnosti prostredníctvom nich eliminovať dlh plynúci z akejkoľvek výmeny.

Avšak tým, ako sa produkčný cyklus komplikuje, stúpa v ekonomických vzťahoch dôležitosť výmenných prostriedkov, ktoré dokážu vhodným spôsobom ohodnocovať výmenu v širšom časovom kontinuu (úverovú). Nárok na peniaze stúpa v kontexte ich ďalších vlastností (trvácnosť, skladnosť), pričom jednou z hlavných konkurenčných vlastností je vyššia miera relatívnej stabilizácie úrokovej miery v čase (relatívna vzácnosť). Neznamená to zároveň, že by sa nemohli v takejto spoločnosti používať i iné druhy výmenných prostriedkov. Znamená to len, že od anticipácie hodnoty všeobecne akceptovateľného výmenného prostriedku, ktorý stabilizuje úrokovú mieru v čase, je potom odvodená aj hodnota ostatných výmenných prostriedkov v spoločenstve[14]. Dopyt po výmennom prostriedku bol potom modifikovaný v zmysle požiadavky nielen vysokej miery aktuálnej likvidnosti v partikulárnom čase „t“, ale i na základe toho, že výmenný prostriedok reflektuje zachovanie likvidnosti a kúpnej sily v relatívne širšom časovom kontinuu.

Zmenami v koncepcii regresného teorému sa ponúka aj kvalitatívne rozdielne vysvetlenie podstatnej námietky, ktorá bola vznesená voči Misesovi a jeho vysvetľovaniu vzniku peňazí regresným teorémom a to cyklickému argumentu o tom, že peniaze sú dopytované kvôli ich kúpnej sile, pričom práve kúpnu silu musíme u nich predpokladať. Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok je dopytovaný vzhľadom na zachovanie likvidity a tým i kúpnej silu v čase. Tá je však až odvodeným fenoménom. Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok nadobúda likviditu v čase preto, lebo vie najlepšie reagovať na potenciálne zmeny hodnotových úrokových spreadov. Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok zabezpečuje vyššiu mieru istoty, že dookola sa opakujúci proces ohodnocovania produkčného procesu v čase ostane čo najviac zachovaný smerom do budúcnosti. V princípe je prostredníctvom neho zabezpečená relatívne stabilizovanejšia úroková miera, ktorá je komponentom ceny výmeny v širšom časovom kontinuu, ako pri akomkoľvek inom výmennom prostriedku. Môžeme teda vyhlásiť, že:

Všeobecný výmenný prostriedok M je dopytovaný vzhľadom na jeho stabilnú likviditu a kúpnu silu v časovom kontinuu. Tá je získavaná na základe toho, že výmenný prostriedok M relatívne stabilizuje spôsob ohodnocovania, produkčného procesu ekonomických statkov v čase. Tým sa myslí sprostredkovanie výmeny (priamej i úverovej) akéhokoľvek statku A,B, … X za výmenný prostriedok M v časovom kontinuu, kedy výmenný prostriedok M relatívne najlepšie reflektuje zmeny úrokovej miery (hodnotového spreadu).

Uvedené vysvetlenie nám zároveň umožňuje zakomponovať výmenný prostriedok M do všeobecnej teórie subjektívnej hodnoty bez dopúšťania sa cyklickej argumentácie. Upravená teória predstavuje výmenný prostriedok M aj ako intersubjektívne ohodnocovaný statok bez toho, aby sme boli nútení sa uchyľovať sa k objektivizácii jeho hodnoty.

Sumarizácia tvrdení

Mises tvrdí, že proces nadobudnutia likvidity výmenného prostriedku M prebieha krok za krokom od výmeny k výmene, pričom z minulej ceny výmenného prostriedku sa subjekt inšpiruje aj pre anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku smerom do budúcnosti. Mises prenáša hodnotu výmenného prostriedku v čase. To nie je v súlade so subjektívnou teóriou hodnoty. Stojí potom aj pred problémom časového horizontu toho, voči akému času anticipujeme kúpnu silu výmenného prostriedku (hovorí o „krátkom“ časovom horizonte). Prostredníctvom regresného teorému popisuje nadobudnutie kúpnej sily výmenného prostriedku z ceny a ohodnotenia daného statku na priemyselné používanie. Tvrdím, že daný popis je založený na psychologizácii a nie je odvodený na základe logických tvrdení. Misesovi toto vysvetlenie umožňuje tvrdenie o výmennom prostriedku, že M nadobúda „certain objective exchange value“. Objektivizácia hodnoty výmenného prostriedku umožňuje ďalej tvrdenia o možnosti ekonomickej kalkulácie v čase, zachovania likvidity a kúpnej sily výmenného prostriedku. Jeho kúpna sila je však tým pádom závislá jedine od počtu jednotiek výmenného prostriedku v ekonomickom spoločenstve (objektívnu výmennú hodnotu už totižto M má), od čoho sa následne odvíja požiadavka na čo najvyššiu možnú mieru rigidity monetárnej zásoby. Mises akoby preniesol peniaze zo svojej koncepcie ERE do reality, ktorá však popisu ERE nezodpovedá.

Nadobudnutie kúpnej sily výmenného prostriedku je však možné vysvetliť aj v zmysle subjektívnej teórie hodnoty. A to na základe teórie úroku, ktorý je hodnotovým intersubjektívnym spreadom vyplývajúci z výmeny, ktorá v sebe obsahuje nejakú mieru neistoty spojenej s anticipáciou zmeny hodnotenia vymeniteľnosti statkov v čase. Rovnako ako Mises v článku tvrdím, že subjekty vnímajú dopyt po všeobecne akceptovateľnom výmennom prostriedku z dôvodu zachovania jeho likvidity a kúpnej sily v čase. O danom tvrdení polemika nie je. Rozdiel je však vo vysvetľovaní toho, ako výmenný prostriedok nadobúda svoju likviditu a kúpnu silu v čase. Tvrdím, že je to na základe toho, že všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok reflektuje a relatívne stabilizuje výšku úrokovej miery – intersubjektívneho hodnotového spreadu. A to preto, lebo každá výmena je realizovaná v určitom časovom kontinuu a pri anticipácii zmien hodnotenia menených statkov v čase. V prípade anticipácie minimálnej, resp. nulovej zmeny hodnoty väčšinou v kratšom čase, nie je úrok vnímaný, resp. je zanedbateľný. V prípade anticipácie zmeny hodnôt menených statkov väčšinou pri komplikovanejších výmenách spojených s komplikovanejším produkčným procesom v subjektívne vnímanom dlhšom časovom kontinuu, subjekty komponujú do výmeny i hodnotový spread v podobe úroku. Výmenný prostriedok vo výmennom procese slúži na ohodnotenie a stanovenie cien statkov v kontinuálnom produkčnom procese v jednotke samotného výmenného prostriedku (The prices are not measured in money; they consist in money; Mises). Ak je spôsob ohodnotenia a stanovenia ceny statkov v jednotkách výmenného prostriedku v čase zachovaný, čiže výmenný prostriedok reflektuje a relatívne stabilizuje volatilitu úrokovej miery (hodnotového spreadu) spojenú so zmenami jej výšky (výmenný prostriedok sa prispôsobuje zvýšeniu alebo zníženiu vnímania hodnoty úrokovej miery), ceny statkov vyjadrované v jednotkách výmenného prostriedku v čase odzrkadľujú hodnotové náhľady subjektov na statky v čase; t.j. reflektujú to, čo subjekty považujú za ekonomicky možné. Tým je zachovávaná stabilná likvidita a kúpna sila výmenného prostriedku. Subjekty vedia potom stanovovať ziskovosť / stratovosť výmen a realizovať ekonomickú kalkuláciu v časovom kontinuu, t.j. používať  výmenný prostriedok na kontinuálny nákup a predaj statkov tak, že je výmenný prostriedok vnímaný ako statok výmeny sám o sebe. Výmenné prostriedky mohli byť v minulosti viaceré statky súčasne a to preto lebo v minulosti prebiehala výmena bez rozsiahleho komponovania úrokového spredu do výmen. Ako sa však ekonomický produkčný proces komplikoval, musel výmenný prostriedok reflektovať i úrok, čím sa oddeľovalo „zrno od pliev“ a ako peniaze začali byť používané len zlato a striebro. Kúpna sila drahých kovov je tým pádom reflexívnym fenoménom hodnotových náhľadov subjektov na ohodnocovanie statkov v čase, od čoho sa následne odvíja požiadavka na flexibilnú monetárnu zásobu. Kúpna sila výmenného prostriedku teda nie je závislá len od nemennosti počtu jednotiek výmenného prostriedku v ekonomickom spoločenstve, ale aj od toho, ako výmenný prostriedok reaguje na zmeny hodnotového spreadu – úroku.

Misesovské vysvetľovanie je viac, či menej aplikovateľné na priamu peňažnú výmenu v aktuálnom čase. V rámci predkladaného alternatívneho popisu je však núkaná nová forma teoretického vysvetlenia ekonomickej reality, ktorá je aplikovateľná na širšiu časť reality a to na priamu a zároveň na úverovú výmenu reflektujúcu komplikovanejšie produkčné procesy.

Relatívna stabilizácia úrokovej miery prostredníctvom drahých kovov – flexibilná monetárna zásoba

Pre misesovcov je tvorba nových peňazí, ťažba drahých kovov a tvorba od nich odvodených finančných nástrojov[15] nechceným, avšak trpeným faktom. Akékoľvek čisté navýšenie monetárnej bázy nie je pre nich optimálne. Ich argumentácia je založená v stručnosti na nasledujúcej logike. V ekonomickom systéme máme už vzniknuté „staré“ peniaze, ktoré sú použiteľné. Tie sú považované za akúsi pamäť kapitálu – kapitálových statkov, ktoré vstupujú ďalej do výmenných vzťahov. To znační, že „starými“ peniazmi, ktoré vyjadrujú úspory, sú ohodnocované existujúce spotrebné a kapitálové statky, ktoré sú vždy za každých okolností nejakým druhom prebytku na preferenčných škálach subjektov. Dané statky sú v ekvivalentnom vzťahu voči existujúcim peniazom. Z daného plynie, že jedine ak sa nenavýši monetárna zásoba, musí byť ďalší hodnotiaci proces správne realizovaný (ceny sú optimálne), pričom malé navýšenie drahých kovov je akceptovateľné a subjekty sa s ním vedia vysporiadať.

Z hľadiska Misesa a jeho nasledovníkov je možné monetárnej zásobe pripisovať určité vlastnosti. Peniaze sú pre nich subjektívno-objektívnym fenoménom, ktorý vstupuje do jednotlivých hodnotení subjektov ako určitá konštanta. V prípade, že sa konštanta mení, má to vplyv na samotné ekonomicko-spoločenské vzťahy. Tí, ktorí sa dostávajú k novovytvoreným peniazom – menenej konštante skôr, sú zvýhodňovaní na úkor ostatných. Zlato, ako sme už spomínali, je minimálne v ponímaní Misesa nedokonalým nástrojom, v ponímaní ostatných (Rothbard, Salerno) nástrojom zodpovedajúcim plus/mínus definícii rigidity. A to z toho dôvodu, že drahé kovy majú i priemyselné využitie a na novú ťažbu sú vynakladané rovnako zdroje, o ktoré je nutné prírastok kovov v ekonomickom systéme očistiť. Z ich hľadiska je to zároveň navyšovanie monetárnej zásoby, čo je určujúcou zložkou fenoménu inflácie.

Ako si mohol pozorný čitateľ všimnúť, v nami prezentovanej teórii sú peniaze subjektívnym fenoménom. Monetárna zásoba je v našom ponímaní rovnako suma peňazí (a ako si ukážeme v ďalšom článku aj finančných nástrojov, ktoré sú od drahých kovov ako základných peňazí odvodené), ktoré používajú subjekty na hodnotenie výmenných vzťahov vždy smerom do budúcnosti. Subjekty dopytujú peniaze, vzhľadom na to, že si zachovávajú stabilnú likviditu v čase, ktorá je odvodenou funkciou v princípe jednej a tej istej veci: relatívnej stabilizácii úrokovej miery v čase, čo znamená relatívnu stabilizáciu hodnotiaceho procesu nových ekonomických vzťahov prostredníctvom M, čo je subjektmi vnímané ako zachovanie likvidity a kúpnej sily peňazí v časovom kontinuu.

Z nášho pohľadu je preto monetárna zásoba až reflexiou toho, čo sa deje na hodnotovo-preferenčnej úrovni jednotlivcov. Nie je určujúcou, ale je reflexívnou zložkou ekonomických vzťahov. Primárnym je vždy a za každých okolností subjektívne hodnotenie jednotlivcov hodnotiacich okolitú realitu. Z uvedeného je zjavné, že vnímanie monetárnej zásoby je v našom ponímaní značne odlišnou záležitosťou oproti tomu, ako ju vnímajú stúpenci Misesa.

Rigidná monetárna zásoba nemôže z definície správne reflektovať volatilitu úroku. Naopak. Musí pôsobiť distorzne. Skutočne rigidná monetárna zásoba by totižto motivovala veriteľov vo vyššej miere špekulovať voči správnej reflexii výšky úrokovej miery. Nie je to veľmi intuitívny záver, pretože sa môže zdať, že práve to, že presne vieme aké množstvo nejakej peňažnej komodity existuje/bude existovať, je lepším stavom, ako keď to nevieme. Poznáme akoby jednu premennú (ponuku), ktorá nám zdanlivo umožňuje lepšie plánovať v neistom svete. Nie je to tak. Pre ekonomickú kalkuláciu je neistota o množstve ponuky peňažnej komodity dôležitá. Neistota zabezpečuje, aby nebola ani jedna zo strán výmeny vo výhodnejšej pozícii. V prípade skutočne rigidnej peňažnej zásoby sú to vlastníci danej peňažnej zásoby, ktorí majú  lepšiu pozíciu vzhľadom na to, že môžu ovplyvňovať, či sa druhá strana výmeny dostane alebo nedostane k peňažnej komodite. Ak peňažná zásoba nie je obmedzená, sú to aj vlastníci peňažnej komodity, ktorí sa musia obávať straty záujmu o ich časť peňažnej zásoby, ktorá je nahradená úplne novou ponukou peňažnej komodity. V prípade nerigidnej peňažnej zásoby vyššia miera neistoty o množstve peňažnej komodity „paradoxne“ spôsobuje vyššiu mieru istoty výmenných vzťahov. Rigidná zásoba spôsobuje vyššiu volatilitu úrokovej miery, čím by sa komplikovanejšie tvorila zložitejšia produkčná štruktúra, ktorá vyžaduje viac času, resp. by sa postupne začala rozpadávať, vzhľadom na problém kalkulácie na dlhšie časové obdobie. V princípe ide o to, že jednou z funkcií optimálnych peňazí je pôsobiť ako „proti sila“ voči vzájomne protichodným motiváciám dlžníkov a veriteľov tak, aby neboli tieto ekonomické vzťahy hnané do extrémov. Optimálna monetárna zásoba prináša akoby „kompromis“, či „spravodlivosť“ do časovej výmeny – dlžník nebude uprednostňovaný pred veriteľom a naopak.

Vzhľadom na to, že je úroková miera hodnotovým spreadom, musí byť jej výška objavovaná a hľadaná. Dôvodom je to, že sa môže kedykoľvek meniť tak, ako sa menia hodnotové predpoklady subjektov. Preto inštitucionálne subjekty pôsobiace na finančnom trhu (banky, investičné domy a pod.), ktoré spravujú monetárnu zásobu, realizujú zároveň ďalšiu veľmi podstatnú a spoločensky pozitívnu činnosť, pri sledovaní svojich individuálnych záujmov motivovaných ziskom. Sú market makri úrokovej miery – hľadajú jej kardinálne vyjadrenie vyjadrené v mernej jednotke výmenného prostriedku. Individuálne subjekty, ktoré vstupujú do úverovej výmeny môžu mať v princípe tri druhy hodnotovo-časových projekcií budúcnosti, ktoré vplývajú na výšku úrokovej miery: príliš optimistickú, príliš pesimistickú a realistickú a to v kontexte toho, aké sú skutočné podmienky v ekonomickom spoločenstve. Z toho vyplýva, že finančné inštitúcie (vzhľadom na to, že sú market makri s úrokovou mierou), vytvárajú pre subjekty prostredie, ktoré prípadný prílišný optimizmus či pesimizmus relatívne umierňuje. Samozrejme sa popri tom nejedná o ideálny proces. Aj vo finančnom sektore je nutné stotožniť sa s princípom pokus/omyl, ktorý je prítomný v ostatných ekonomických činnostiach. To znamená, že v prípade, že aj market makri úrokovej miery zle odhadujú monetárnu výšku prirodzenej úrokovej miery, musí nastať korekcia tohto prílišného optimizmu alebo pesimizmu. Je preto dôležité, aby skôr existovali samoregulačné mechanizmy, ktoré v dostatočnom predstihu spôsobujú, že daný optimizmus alebo pesimizmus nenadobudne vysokú mieru. Až v ďalšom článku skúsim predstaviť argumentáciu, že samoregulačné mechanizmy najlepšie poskytuje konkurencia vo finančnom sektore a možnosť subjektov reagovať na správanie sa finančných inštitúcií v podobe výberu konkurenčných finančných produktov, ktoré však nie sú založené na 100 percentnom krytí finančných nástrojov.

Čo teda znamená optimálna monetárna zásoba ?

Pod pojmom optimálna peňažná zásoba nie je myslené jej apriórne zvyšovanie. Optimálna peňažná zásoba reflektuje pôsobenie subjektov trhu, ktoré reagujú na rôzne zmeny hodnotovo-časových projekcií subjektov tak, aby bola relatívne stabilizovaná úroková miera. Optimálna peňažná zásoba neznamená zároveň ani zabezpečenie určitej partikulárnej výšky úrokovej miery. Úroková miera môže byť akokoľvek vysoká alebo nízka – je totižto hodnotovým spreadom. To, čo je podstatné, je zabezpečenie správnej reflexie úrokovej miery na určité, z hľadiska subjektov zmysluplné, časové obdobie. Rovnako platí, že nie je cieľom akékoľvek znižovanie úrokovej miery.

Ovplyvňovanie samotnej výšky, či rozsahu prirodzenej úrokovej miery nie je ani z definície možné, vzhľadom na to, že ide o hodnotový spread, vyplývajúci z výmeny minimálne dvoch subjektov. Optimálna monetárna zásoba môže byť teda vždy len reflexiou stavu, akým spôsobom si subjekty predstavujú spôsob ohodnocovania produkčného ekonomického procesu v danom čase. Samozrejme platí, že čím je prirodzená úroková miera nižšia a menej volatilná, tým viac subjekty vnímajú stabilitu spoločenského vývoja a naopak.

Možno si pozorný čitateľ všimol, že úverový vzťah (výmenný vzťah v časovom kontinuu) má oproti priamej výmene jednu odlišnú charakteristiku. Druhá časť výmeny (zo strany dlžníka) je v čase „t“, kedy sa daná výmena ohodnocuje, len právnym záväzkom – prísľubom a z hľadiska ekonomického je len účtovným záznamom. Subjekty tu ohodnocujú teda aj vzájomnú dôveru, či vzájomné odhady toho, čo kto a ako dokáže naplniť. Táto vlastnosť úverovej výmeny je zároveň dôvodom pre možnosť existencie rôznych finančných nástrojov odvodených primárne od drahých kovov, ale i iných komodít, ktoré môžu nadobudnúť status výmenného prostriedku, slúžiacich na vysporiadanie vzájomných záväzkov subjektov v čase, ktoré túto formu výmeny ohodnocujú. To znamená, že napr. obilie a od neho závislé finančné nástroje, môžu slúžiť na vyrovnanie dlhu (právneho záväzku a účtovného záznamu) plynúceho z predchádzajúcej dohodnutej výmeny v minulosti v partikulárnom následnom čase (tn) bez potreby zakomponovania vzájomnej výmeny drahých kovov. Problém obilia, resp. od neho odvodeného finančného nástroja je v tomto zmysle len ten, že nedokáže ideálne reflektovať úrokovú mieru, čím je zaraďované do „druhej“ kategórie statkov s potenciálnym monetárnym statusom odvodeným od drahých kovov. Avšak obiliu, resp. ľuďom realizujúcim jeho výmenu, nebráni nič v tom, použiť finančný nástroj odvodený od obilia ako potenciálny výmenný prostriedok (eliminátor dlhu z výmeny), ktorého hodnota je odvodená od hodnoty drahých kovov. Je to teda na jednej strane práve ekonomická multi-peňažnosť (potenciálny monetárny status aj iných statkov) a na strane druhej odvodzovanie hodnoty od základných peňazí (drahých kovov), ktorá umožňuje finančným inštitúciám tvoriť rôzne druhy finančných nástrojov použiteľných ako výmenné prostriedky. Úlohou finančných nástrojov je v tomto procese zvyšovať mieru istoty spojenú s ich používaním vo veľkom a v kontexte minimalizácie chybovosti a maximalizácie správnosti hodnotových odhadov spojených s reflexiou úroku. Aké princípy je správne pri ich tvorbe uplatňovať je už súčasťou diskusie o 100 percentnom a frakčnom bankovníctve, ktorá bude predmetom nasledujúceho článku.

Z tohto hľadiska je nutné rozlišovať i základnú formu monetárnej zásoby (fyzické formy drahých kovov), ktorú ovplyvňujú vklady a výbery vlastníkov drahých kovov do a z finančných väzieb (do a z finančného systému) a zároveň nová ťažba ťažobných spoločností. A potom monetárnu zásobu v širšom zmysle slova obsahujúcu i finančné nástroje, ktorých vznik a zánik ovplyvňujú finančné inštitúcie a opätovne ich klienti.

Prečo sú drahé kovy základnými peniazmi

Jednoduchá odpoveď znie, pre ich ideálne vlastnosti, ktoré napomáhajú stabilizovať nekonečný proces ekonomického ohodnocovania v čase. Drahé kovy majú však len relatívne ideálne vlastnosti výmenného prostriedku, ktorý znižuje spread výmeny a stabilizuje proces hodnotenia. A to na základe celej kombinácie ich vlastností. Žiadna vlastnosť nie je dominantná. Dokonca ani relatívna vzácnosť. Tá by bez hoardingu nepomohla. Hoarding je zas možný vďaka fyzikálnej hustote drahých kovov a ich trvácnosti. Tým, že vydržia dlho v čase musia byť rovnako vhodné pre dedičské vzťahy a prevod majetku cez generácie, či elimináciu dlhu v kontexte dlhšieho časové obdobia.

Relatívna vzácnosť a ich relatívne pomalá a hlavne postupná ťažba reflektuje zložitosť a stabilitu ekonomických procesov plynúcich v čase. Drahé kovy nie sú závislé od vplyvov počasia, či toho, že sa zrazu spotrebujú, resp. že sa raz nájde extrémne výdatná baňa a inokedy sa nenájde žiadna. Majú teda relatívne stabilné prúdenie do ekonomických vzťahov, čo umožňuje ich využitie pre ohodnocovanie plynúceho ekonomického procesu. Ich prúdenie na trh je síce nízko volatilné, avšak napriek všetkému volatilné. To je z hľadiska flexibilných reakcií v kontexte peňažnej zásoby lepšia vlastnosť, ako vysoká volatilita prúdenia, či presne dané prúdenie na trh (prípad kryptomien). Práve preto relatívne najlepšie napomáhajú stabilizovať úrokovú mieru, sú zároveň ideálnym eliminátorom dlhu v časovo dlhšie trvajúcich výmenách.

Ako som však naznačil vyššie, nie sú ideálnymi peniazmi. Sú to až ľudská invencia a hľadanie najlepších spôsobov ohodnocovania ekonomického procesu, ktoré zabezpečujú optimálnu monetárnu bázu. Monetárne nástroje zostrojované na základe ľudskej invencie môžu využívať vlastnosti aj iných komodít, ktoré sa vlastnostiam drahých kovov podobajú. Avšak drahé kovy zo svojej podstaty musia ostať základnými peniazmi, pretože predstavujú určitý ideál v kontexte vyššie popísaného procesu ohodnocovania statkov v čase. Je to teda kombinácia ich vlastností, ktorá napomáha relatívne najlepšie stabilizovať nekonečný proces ekonomického ohodnocovania v čase.

Otázka, prečo sú to práve drahé kovy, ktoré najlepšie pomáhajú stabilizovať proces ekonomického ohodnocovania súvisí i s otázkou , čo by sa stalo, ak by sa náhodou drahé kovy na zemi nevyskytovali. Stalo by sa presne nič. Ľudstvo by za relatívne najlepšie peniaze považovalo iný druh nerigidnej komodity, ktorý by nemusel mať v porovnaní s drahými kovmi až tak ideálne vlastnosti, avšak aj dané „horšie“ vlastnosti, by boli rovnako vylepšované finančnými nástrojmi – čiže ľudskou aktivitou a inováciami.

Ako je zabezpečovaná optimálna monetárna zásoba základných peňazí

O princípoch stabilizácie úrokovej miery prostredníctvom zlata, resp. drahých kovov sme si už písali tu a tu. Na tomto mieste skôr len doplníme a spresníme niektoré argumenty.

Nové peniaze prichádzajú do ekonomiky prostredníctvom ekonomickej činnosti, ktorá má svoje náklady a výnosy. Vzhľadom na to, že sa pri produkcii nových peňazí musela realizovať ekonomická činnosť, tá reflektuje hodnotové škály jednotlivcov v spoločnosti. Relatívne nižšie náklady v oblasti produkcie nových peňazí ako sú relatívne výnosy z danej produkcie, sú dôkazom o tom, že novovytvorené peniaze reflektujú správnu distribúciu ekonomických statkov (Cantillonov efekt tu nie je uplatniteľný, resp. nemá žiadnu výpovednú hodnotu). Čo znamená, že ekonomické zdroje prúdia k tým, ktorí poskytujú najžiadanejšie statky. V prípade vzniku nových peňazí, môžu peniaze vzniknúť len vtedy, ak má banský projekt výnosy voči mixu nákladov pozitívne. V princípe je to situácia, ak je kapacita bane napr. 1000 uncí ročne a je vyššia ako sú náklady na ťažbu 1000 uncí, teda napr. 900 uncí. Ako však zistí vlastník bane, že sú náklady na ťažbu 900 uncí? Jedine sprostredkovane. Ťaží totiž samotný denominátor ohodnocovania výmen. Čiže sú to iné ekonomické projekty, ktoré vytvárajú v ekonomike určitú hladinu nákladov, z ktorých je potom odvodený mix nákladov bane.

Ako sme uviedli, cieľom rozširovania alebo kompresie monetárnej zásoby nie je zvýšiť, či znížiť úrokovú mieru. Cieľom monetárnej zásoby (činnosti subjektov v pozadí), je reagovať na zvyšovanie a zvyšovanie úrokovej miery a relatívne je stabilizovať v čase. To znamená, že aktivity subjektov ovplyvňujúcich výšku monetárnej bázy, úrokovú mieru znížia, ak je vysoká a zvýšia, ak by mala byť príliš nízka. Banský projekt zároveň nereaguje na to, čo sa deje na úrovni spoločnosti z hľadiska úrokovej miery. Reaguje na to, čo sa deje z hľadiska jeho výnosov a nákladov.

Predstavme si teda, že je v ekonomickom spoločenstve napr. 6 % úroková miera. Dajme tomu, že však vzhľadom na určité faktory sa menia hodnotovo-časové projekcie subjektov v spoločenstve a budúcnosť sa javí subjektom o niečo istejšia, lepšia a pod. (z akýchkoľvek dôvodov). Povedzme, že sa úrok zníži na 5,9 %. Ešte raz si pripomeňme, že monetárna zásoba len reflektuje daný stav. Nevytvára ho. Nižšia úroková miera zvyšuje dopyt po peniazoch. Nie kvôli tomu, že sú peniaze akoby lacnejšie. Ide o to, že sa začínajú javiť niektoré plánované ekonomické projekty ako zmysluplné, pričom začínajú „súťažiť“ o to, či sa na ich realizáciu použijú alebo nepoužijú už existujúce kapitálové statky, ktoré niekto vlastní. Tie je potrebné nanovo ohodnotiť a zároveň tak zistiť, či sa subjekty, ktoré vynaložili na ich vznik zdroje v minulosti, rozhodovali ekonomicky efektívne. Z tohto hľadiska je vlastne nutné zaplatiť vlastníkom kapitálových statkov za uvoľnenie dovtedy nepoužívaných kapitálových statkov, resp. za uvoľnenie kapitálových statkov, s ktorými by sa bez zníženia úrokovej miery neplánovalo v produkčnom procese (viď Hülsmann vyššie); úroková miera sa totižto znížila. Z hľadiska množstva, resp. zásoby kapitálových statkov sa nič nemení. Zásoba je daná minulým ekonomickým procesom; nemôže sa ani umelo navýšiť ani umelo znížiť. Niektoré kapitálové statky boli odložené, s inými sa počítalo v iných ekonomických procesoch. Keďže sa mení vnímanie budúcnosti a menia sa ekonomické podmienky, mení sa i využívanie kapitálových statkov. Parametre hodnotiaceho procesu sa menia a tak musí reagovať i monetárna zásoba. V prípade rigidnej peňažnej zásoby by sa dialo to, že nižšia úroková miera by motivovala marginálnych vlastníkov výmenného prostriedku daný prostriedok držať a spôsobiť tlak na spätné zvýšenie úrokovej miery na 6 %. Daná špekulácia by spôsobila nevyužívanie v minulosti vzniknutých kapitálových statkov v kontexte hodnotovo vnímaných a prebiehajúcich ekonomických zmien (úrok klesá). Vlastníci výmenného prostriedku sú však pri nerigidnej peňažnej zásobe demotivovaní k prílišnému hoardingu kvôli tomu, že v danom prípade sa zvyšuje počet baní, ktoré sa stávajú relatívne ziskovejšími a ktoré dodávajú na trh komoditu – nové peniaze. Nové a staré peniaze tak zabezpečujú, že úroková miera v čo najväčšej miere zodpovedá reálnej situácii (5,9 %) a vlastníci starých peňazí neboli motivovaní ju zvyšovať (špekulovať na jej zvyšovanie). Kapitálové statky sú zároveň novo-oceňované tak, ako sú vnímané ekonomické reálie. A prečo bane dodávajú nové zlato? Bane sa stávajú relatívne ziskovejšími a tak k nim „prúdia“ kapitálové statky použiteľné na ťažbu. Je to preto, že vlastníci kapitálu porovnávajú ziskové spready na rôznych trhoch. Na ostatných ekonomických trhoch sa ziskový spread relatívne znižuje a na trhu so zlatom sa ziskový spread relatívne zvyšuje v porovnaní s ostatnými trhmi, pretože sa relatívne zvýšil dopyt po nových peniazoch.

Podobná situácia nastáva i v opačnom prípade, kedy sa menia hodnotovo-časové projekcie v spoločenstve v zmysle toho, že budúcnosť sa javí subjektom o niečo neistejšia, horšia a pod., z rôznych dôvodov. Plánované ekonomické projekty, ktoré by sa javili pred zmenou úrokovej miery ako zmysluplné, začínajú byť problematické. Dopyt po nových ekonomických projektoch sa znižuje a tým sa znižuje i potreba sumy peňazí na ohodnotenie daných vzťahov. Z tohto hľadiska vlastne nové ekonomické projekty nevyžadujú platiť vlastníkom kapitálových statkov za uvoľnenie dovtedy nepoužívaných kapitálových statkov do produkčného procesu, resp. sa s niektorými kapitálovými statkami prestane počítať, že vstúpia do ďalšieho ekonomického procesu. Čiže dopyt po kapitálových statkoch do nových produkcií klesá; úroková miera sa totižto zvýšila. Za daných okolností sa úroková miera zvyšuje napr. na 6,1 %. Marginálni vlastníci výmenného prostriedku sú však viac motivovaní požičiavať výmenný prostriedok (výmenný prostriedok je hoardovaný) a znížiť  úrokovú mieru späť na 6 %. Avšak za daných okolností sa niektoré banské projekty stávajú menej ziskovými a na trh začína prúdiť relatívne menej novej komodity – menej nových peňazí. To spôsobuje, že sa úroková miera umelo nezníži, avšak naďalej reflektuje vzniknutú situáciu v ekonomickom systéme. Je to preto, že vlastníci kapitálu opätovne porovnávajú ziskové spready na rôznych trhoch. Na ostatných ekonomických trhoch sa ziskový spread relatívne zvyšuje a na trhu so zlatom sa ziskový spread relatívne znižuje, pretože sa relatívne znížil dopyt po nových peniazoch. Na trh totiž prúdia v dostatočnej miere i „staršie“ peniaze. Je nutné podotknúť, že v prípade nutnosti kompresie monetárnej zásoby sa tak deje buď ukončením niektorých banských projektov alebo vyberaním drahých kovov z ekonomických výmenných vzťahov a ich hoardovaním mimo finančný systém, resp. ich používaním v priemyselnom procese. Základná monetárna zásoba sa môže zároveň zmenšiť aj v absolútnom vyjadrení a to v prípadoch straty peňazí, napr. loď so zlatom sa potopí a nie je možné zistiť, kde sa nachádza.

V kontexte širšej monetárnej zásoby sa realizujú obdobné procesy s tým, že finančné inštitúcie v slobodnej spoločnosti, budú zároveň špekulovať na výšku svojich komoditných rezerv a budú daný proces zároveň ovplyvňovať prostredníctvom rôznych finančných nástrojov a derivátov. Keďže finančné inštitúcie zarábajú na spreade medzi trhom vkladov a rôznych druhov platieb a trhom úverov, ich činnosť znižuje tento spread medzi dvoma trhmi, čím sú vyššie uvedené výkyvy čoraz nižšie. Tým, že je daný proces plne inštitucionalizovaný, bude sa na monetárnu zásobu (základnú i širšiu) nahliadať aj ako na inštitucionalizovaný nástroj, ktorý reflektuje celospoločenské ekonomické zmeny vo veľkom.

Záverečná poznámka: Kryptomeny – rigidné „peniaze“

Kryptomeny sa vyznačujú charakteristickým znakom – majú presne určený mechanizmus toho, koľko častí danej „meny“ môže vzniknúť. Množstvo je buď zvrchu presne obmedzené alebo je jeho zvyšovanie presne určené (napr. 2 % navyšovanie ročne). V prípade rigidnej peňažnej zásoby (Bitcoin), nie je z jej definície možné po určitom čase dodať do ekonomického systému jej dodatočnú jednotku, resp. je vopred jasné koľko jednotiek bude pridaných[16]. Druhým problémom je i presne definované prúdenie nových častí, jednotiek systému, do ekonomických a trhových vzťahov. Keďže realizujeme myšlienkový experiment o tom, že ide o potenciálne peniaze, je irelevantné zároveň špekulovať o tom, že rigidnosť zásoby je možné vyriešiť jej deliteľnosťou. Nejedná sa o problém distribúcie kryptomeny do spoločnosti, ale o problém rigidnosti danej zásoby, resp. o problém presného navyšovania daného množstva jednotiek kryptomeny.

Uvedené vlastnosti musia nevyhnutne spôsobovať vyššiu volatilitu úrokovej miery. Teoreticky je preto možné uvažovať o dopadoch rigidnej monetárnej zásoby v podobnom (nie rovnakom!) duchu, ako v kontexte politicky motivovanej inflácie. Politická inflácia i rigidná monetárna zásoba musia nevyhnutne spôsobovať rozpad produkčného systému v zmysle znižovania realizácie výmen v rozsiahlejšom časovom kontinuu, čím spôsobujú skracovanie a rozpad produkčného procesu v spoločenstve a tým sa spoločenstvo posúva bližšie k priamej výmene a tým menej efektívnym ekonomickým vzťahom. Rigidná zásoba motivuje vyššiu mieru volatility úrokovej miery, čím znemožňuje správnu ekonomickú kalkuláciu na dlhšie časové obdobie.

Teoretické úvahy o tom, že by sa Bitcoin a iné kryptosystémy mohli stať skutočnými peniazmi, ktoré zabezpečujú rovnakým spôsob ohodnocovania statkov v čase, t.j. zabezpečujú relatívnu stabilizáciu úrokovej miery ako drahé kovy, či potenciálne iné nerigidné komodity, sú ekonomickým nezmyslom. V prípade Bitcoinu, či inej kryptomeny sa zároveň jedná o systém, ktorý nie je zavedený štátom, čiže k politicky vymáhanému používaniu nikdy nedôjde. Dôvodom je, že samotná entita s názvom „štát“ je rada dlžníkom a nerada z dlhodobého hľadiska spláca dlhy – politická inflácia je pre preto vždy pravdepodobnejší scenár, ako vymáhanie politickej rigidnej monetárnej zásoby v podobe kryptosystému. Rovnako nemôže byť Bitcoin dobrovoľne považovaný za peniaze „par excellence“. V slobodnej spoločnosti by bol vždy nahradený lepšími peniazmi (zlato/striebro a od nich odvodenými finančnými nástrojmi), kým by situácia dospela k tomu, že by jeho používanie začalo spôsobovať rozpad produkčného systému. V prípade úvah o zavedení Bitcoinu ako nových peňazí sa teda jedná len a len o myšlienkový experiment. V prípade realizácie politickej inflácie, ktorá rovnako nezodpovedá optimálnemu procesu peňažného ohodnocovania, ide i o empirickú a nie ojedinelú skúsenosť.

Bitcoin (resp. iná krypto-technológia) je však zaujímavá databázová technológia (krypto-internetová komodita[17]), ktorá má rôzne druhy využitia primárne spojené s nastolením dôvery medzi dvoma stranami bez potreby prostredníka. Jej význam môže narastať vzhľadom na významne rastúcu konektivitu subjektov prostredníctvom internetu. Rovnako môže byť relatívne vhodným nástrojom pre priamu formu peňažnej výmeny v partikulárnom čase „t“; vzhľadom na to, že umožňuje okrem iného relatívne rýchle, efektívne, či relatívne alebo v prípade niektorých kryptosystémov absolútne anonymné plnenie výmeny. V slobodnej spoločnosti by však boli dané systémy len menovými jednotkami, ktoré sú vždy odvodenými od hodnoty iných nerigidných peňazí. Táto technológia môže v budúcnosti sprostredkovávať podmienky pre vydávanie a používanie štandardizovaných finančných nástrojov týkajúcich sa úverových vzťahov a postupne meniť fungovanie finančného systému tradičných finančných inštitúcií, či môže pôsobiť na zvyšovanie transparentnosti finančného sektora, zvyšovať možnosti slobodného používania existujúcich finančných nástrojov, či pôsobiť v iných príbuzných oblastiach. Nemôže však byť peniazmi.

Záver

Zámerom článku bolo popísať prvý dopad predstavenej teórie úroku na vysvetľovanie monetárnych fenoménov. Keďže bola teória úroku predstavená ako intersubjektívna koncepcia vychádzajúca z výmeny (nehľadali sme úrok v rámci ľudského konania, ale vo výsledku činnosti subjektov), umožnila upraviť regresný teorém tak, aby sa charakter peňazí nevymykal zo subjektívnej teórie hodnoty. Peniaze je možné považovať za jeden z najdôležitejších statkov (vstupujú implicitne alebo explicitne do veľkého rozsahu ekonomických činností subjektov) a ako sme si ukázali, je ich kúpna sila odvodzovaná od toho, ako efektívne dokážu zabezpečovať novo hodnotiaci ekonomický produkčný proces. V zmysle uvedenej argumentácie sme realizovali i opravu misesovských tvrdení o rozsahu monetárnej bázy (sumy peňazí), ktorá by mala optimálne reflektovať zmeny úrokovej miery v ekonomickom spoločenstve.

V ďalšom článku sa zameriam na porovnanie systému frakčných rezerv vs. 100 percentného krytia, ktorý bude popisovať funkcionalitu finančného systému. Pôjde o teoretické pojednanie o tom, ako dokáže slobodný finančný systém optimálne a „automaticky regulovať“  mieru peňažnej zásoby v spoločnosti. V následnom článku popíšem pôsobenie politických síl vo finančnom systéme a to, ako sa prejavuje fenomén inflácie/deflácie v zmysle manipulácie novo hodnotiaceho produkčného procesu. Je nutné upozorniť, že samotný rast monetárnej zásoby a všeobecnej cenovej hladiny nových statkov, bude treba uchopiť iným spôsobom, ako dnes uchopujú jav autori, zameraní na rozvoj Misesových teórií. V následnom článku sa zamyslím nad subjektívnym a intersubjektívnym vnímaním hodnoty, popíšem hodnotiaci proces statkov v kontexte teórie úroku a inštitucionalizácie hodnotiaceho procesu prostredníctvom market makrov. No a posledným plánovaným článkom bude (relatívne stručná) analýza súčasného politicky garantovaného kolaterálneho finančného systému v kontexte predstavených teórií a analýza niektorých dnes navrhovaných monetárnych politík.

——————————————————————————

[1] Upozornenie: vzhľadom na to, že citácie beriem z e-ekníh, neviem presne identifikovať stranu daného diela; to sa týka aj ďalších citácii uvedených v článku.

[2] Tu len môžeme upozorniť, že dopyt sám o sebe nevyžaduje definovanie špecifických vlastností statku a kontext ich použitia. Dopyt vychádza zo samotných preferencií človeka. Rovnako nerozlišujeme dopyt napr. po statku obilie, ktorý nie je použiteľný na stavbu nehnuteľnosti, že má špeciálny nestavebný dopyt.

[3] Z toho plynie i charakteristika zlata, že nie je nikoho IOU. Krach alebo podnikateľské správanie výrobcu syra, piva, či stroja, ovplyvní hodnotu daných statkov navzájom a aj ich hodnotu voči ostatným statkom v spoločnosti. Nič z toho sa nevzťahuje na zlato (peniaze), vzhľadom na to, že je hromadené a žiadne zo správaní jeho výrobcu nemá ako ovplyvniť celý trh. Zlato je teda statkom samým o sebe. Je peniazmi.

[4] V kontexte vlastnej vymeniteľnosti (hodnotového určenia statkov) čelia i ostatné statky problému dualizmu.

[5] Viď Hoppe, H.H. Economic Science and Austrian Method

[6] Termín úverová výmena má skôr charakter spojený s bankovými službami. Mám tu však na mysli i výmenu v zmysle investície, či v zmysle získania kapitálu prostredníctvom vydávania rôznych finančných inštrumentov a pod. T. z. akúkoľvek výmenu, ktorej jedna časť sa realizuje v čase „t“ (poskytnutie kapitálu) z hľadiska jedného subjektu a druhá časť výmeny sa zrealizuje v čase „t+n“ (poskytnutie nového príjmu = splátka istiny + úroku; splátka investície a výnosu, a pod.) z hľadiska druhého subjektu.

[7] Tu Misesovi stúpenci (Rothbard, Salerno) používajú nasledujúci argument v prospech zlata: Keďže je zlato využívane i v priemysle, tak časť zásoby zlata je použitá v danom odvetví a zlato potom spĺňa charakter minimálne sa meniacej, resp. rigidnej monetárnej zásoby. Je škoda, že daný argument nerozvádzajú detailnejšie. Implikujú v ňom minimálne stabilný percentuálne zachovaný priemyselný dopyt po zlate. Namieste je otázka, čo sa stane, ak sa zvyšuje miera používania zlata na monetárne účely, keďže šperky a iné predmety založené na priemyselnom využívaní zlata môžu byť recyklované. Rovnako je namieste otázka, či je pre nich relevantné do potenciálnej zásoby zlata zakomponovať aj ešte nevyťažené zlato (napr. formou futures kontraktov). Mises je pri tejto argumentácii o zlate „poctivejší“ a priznáva, že zlato nie je vôbec ideálnymi peniazmi (viď napr. Human Action alebo Theory of Money and Credit).

[8] Netreba sa teda čudovať nadšeniu niektorých fanúšikov rakúskej školy, že v prípade úspešnej argumentácie toho, že Bitcoin je v súlade s Misesovym regresným teorémom, majú za to, že v roku 2009 boli vlastne vynájdené technologické peniaze, ktoré zodpovedajú ideálu – skutočne rigidnej peňažnej zásobe. Stačí počkať, kým Bitcoin uchopia aj ostatní. Ako si ukážeme nižšie, nadšenie nie je na mieste. To však neznamená, že Bitcoin nemôže byť technologickou novinkou a inováciou; dokonca z časti aj v monetárnom svete. Nemôže však byť optimálnymi peniazmi.

[9] Ako dané prerozdeľovanie potom funguje musíme vzhľadom na zmenu koncepcie regresného teorému ukázať nanovo. To bude však už predmetom iného článku

[10] Čitateľ si to najlepšie uvedomí vtedy, ak si položí otázku, čo presne môže považuje za súčasnosť. Veľmi zaujímavo o danom probléme píše či už Pavlík, Pstružina, Hayek (Sensory Order). Naznačujú, že „súčasnosť“ znamená určitú mieru časovo plytkej budúcnosti. Mozog uvedomelého subjektu akoby „dovytváraval“ anticipáciu najbližších časových udalostí, prostredníctvom čoho je subjektu umožnené vytvárať uvedomenie seba samého. Dané je v súlade s našim popisom problematiky ohodnocovania statkov. Zároveň ale ide o značne komplikovanú tému, ktorá je mimo záber tohto článku a len odporúčam čitateľovi v prípade záujmu vyhľadať diela vyššie spomínaných autorov, resp. aj iných, ktorí v tejto veci vedú diskusiu.

[11] Ako si ukážeme nižšie toto „rozdelenie“ vysvetľuje existencie viacerých výmenných prostriedkov v spoločenstve súčasne

[12] Ako si ukážeme pri popise fenoménu inflácie (avšak až v ďalšom článku), výmenný prostriedok je z hľadiska subjektov vždy používaný v určitom ekonomickom, a ako uvidíme aj politickom, kontexte. Akonáhle sa daný kontext mení, mení sa prístup subjektov i k danému výmennému prostriedku, vzhľadom na to, že subjekty nedokážu (je im to v princípe zakázané) prostredníctvom výmenného prostriedku správne reflektovať (politicky vytváranú a nanucovanú) realitu.

[13] Tvrdenie o tom, že zlato najlepšie stabilizuje úrokovú mieru som našiel jedine u Feketeho. Zároveň však k nemu neponúkol samostatne prezentovanú teóriu. Nejde však ani tak o stabilizáciu výšky úrokovej miery, ale skôr o stabilizáciu likvidity výmenného prostriedku M v čase prostredníctvom procesu hodnotenia M v čase subjektmi. M teda relatívne najlepšie reflektuje hodnotovo-časové projekcie subjektov o budúcnosti. T.j. procesu, ktorý najlepšie reflektuje zmeny vo výške úrokovej miery a v prípade jej zmeny zabezpečuje, že zmena nebude zároveň podliehať vysokej miere volatility. Ako sme zároveň upozornili na iných miestach, Fekete, rovnako ako Mises vo všeobecnosti realizuje chybu v kontexte objektivizácie zlata ako výmenného prostriedku.

[14] Na tomto mieste je potrebné upozorniť, že z uvedeného vyplýva, že rôzne výmenné prostriedky potom rôznym spôsobom reagujú na zmeny úrokovej miery. To následne umožňuje teoretickú konštrukciu o existencii viacerých druhov komoditných peňazí a ich kombinácií v kontexte ich držby v zmysle bankových rezerv (viď napr. Hayek: Súkromné peniaze), či už v 100 percentom alebo frakčnom systéme bankovníctva. Ale o tom už pojednáme v ďalšom článku.

[15] Na slobodnom trhu by išlo o rôzne formy finančných nástrojov (derivátov) odvodených od podkladového aktíva – drahých kovov.

[16] Je nutné upozorniť, že v prípade kryptosystémov nepomôžu ani finančné nástroje; tie budú vždy a za každých okolností narážať na problém rigidnosti danej komodity, t.j. nemožnosti plného uplatňovania poistnej matematiky, či manažmentu rizika.

[17] Pomenovanie krypto-internetová komodita je podľa môjho názoru dostatočne výstižné, vzhľadom na to, že technológia prináša práve pridanú hodnotu vo virtuálnom internetovom prostredí a je v princípe unikátne riešenou databázou z hľadiska svojej bezpečnosti.

Teória úrokovej miery – aktualizácia

Článok je pracovnou verziou. Môže podliehať ďalším zmenám. Komentáre a konštruktívna kritika je vítaná. Aktualizácia je realizovaná na základe diskusie na FCB s kolegom Petrom Šurdom a Jánom Závackým, ako aj na základe ďalšieho štúdia problematiky. Úprava textu oproti pôvodnej verzii z 13.4.2017 je vo formulačných zmenách, zmenách terminológie, preskupení textu, vynechaní niektorého zbytočného textu a opravy chybných tvrdení.

Aktualizovaný text:

Musím priznať, že v prvom článku, ktorý som písal ako kritiku Juraja Karpiša a jeho názoru na teóriu úrokovej miery na základe argumentácie Antala Feketeho som zanechal otvorený koniec článku. Sám som totižto kritizoval Feketeho a načrtol len veľmi hmlisto, ako by sa dal opraviť. V tomto článku by som sa pokúsil napraviť chybu.

Myslím si, že je nutné začať tým, že sa odlíšim od „klasických“ Rakúšanov a ich svätého grálu – axióme o konaní (pasáž je možné preskočiť, pokiaľ niekoho irituje, napr. nekritických obhajcov Misesa), následne poukážem na problémy, ktoré má Misesova a následne Hülsmannova teória úroku, popíšem, prečo sa dá inšpirovať Feketem a pristúpim k vysvetleniu teórie úroku z hľadiska Hayek-Pavlíkovej monistickej metodológie. Následne predstavím upravenú definíciu toho, čo úrok predstavuje. To znamená, že predstavím alternatívnu koncepciu úroku, zakomponujem do koncepcie hodnotovo-časové projekcie budúcnosti, ktoré vplývajú na výšku úroku a zamyslím sa nad problémom nemožnosti arbitrácie úroku podnikateľskou činnosťou a problému negatívnej úrokovej miery.

Človek koná

Začať metodologické, ekonomické (teleologické), či normatívne skúmanie ľudskej spoločnosti teorémou „Človek koná“ nie je správne. Neznamená to, že poukázaním na tento problém, sa musí považovať za nesprávne všetko, čo Mises napísal. Klasickí Rakušáci sa toho nemusia báť. Tak veda nefunguje. V úvode tejto série článkov som načrtol, že ide o príliš radikálnu formu apriorizmu. Poďme si ukázať, prečo je axióma o konaní – „Človek koná“ nedostatočným základom.

Misesovci začínajú s vysvetľovaním praxeológie (vedy o ľudskom konaní) väčšinou tvrdením, teorémou: „Človek koná“. Obecenstvo vyzvú k tomu, aby sa pokúsilo daný výrok vyvrátiť. Obecenstvo sa väčšinou do nastavenej „pasce“ chytí; presnejšie ide o zjednodušenie problému. Akonáhle sa obecenstvo snaží o vyvrátenie výroku, Misesovci vyhlásia, že svojím konaním obecenstvo práve potvrdilo platnosť Misesovho výroku – cieľavedome totižto konalo[1]. Je to geniálny ťah, ktorým sa dajú ľudia pomýliť. Píšem to preto, lebo som tiež medzi „nachytaných“ patril a to minimálne od roku 1999, kedy som sa s Misesovými prácami oboznámil, až niekedy do roku 2007.

Ako nespadnúť do nastavenej pasce?   

Danému zjednodušeniu sa treba vyhnúť. Neznamená to, že nekonáme. „Pasca“ – Človek koná – je dokonalá. Problém tkvie však úplne niekde inde. V prvom rade by sa mal čitateľ zamyslieť nad tým, čo znamená „človek“ a potom, čo znamená „konať“. Konanie Mises definuje ako cieľavedomú činnosť na dosahovanie zámerov jednotlivca[2]. Práve na tomto mieste by sa mal čitateľ zastaviť a zamyslieť sa. Poctivo.

Ak sa zamyslí poctivo, minimálne by mal naraziť na nasledujúce problémy. Neexistuje presná definícia človeka. Pri akýchkoľvek definičných kategóriách, ktoré začneme používať, nájdeme podobu aj u iných subjektov žijúcich na tejto planéte. Nie je to minimálne divné, že nevieme zadefinovať samých seba? Že musíme v tejto veci používať common sense? Určite nie podľa Hayeka. Rovnako všetky definičné znaky nemajú charakter čisto apriórnych poznatkov. Na kategorizáciu musíme používať rozsiahly aparát empirických vied, ergo tento tzv. apriórny syntetický výrok sám o sebe závisí od empirického nazerania na kategóriu „človek“. Tým by však čitateľ nemal končiť. Ďalšie problémy, na ktoré narazí sú minimálne napr. to, čo znamená cieľavedomosť, od toho sa dostane čitateľ minimálne k problému slobodnej vôle (neriešiteľný problém[3]), k tomu sa pritrafí problém dualizmu (objekt-subjekt), či do akej miery je ovplyvňované myslenie človeka samotnou vôľou a samotným kauzálnym mechanizmom, na ktorom myslenie funguje – mozgom; a vlastne či vôbec. Úvahy by mal čitateľ doviesť minimálne do stavu pochybností o tom, aký je vplyv reality na samotné myslenie. Rovnako narazí na problém toho, ako subjekt začína vnímať iné objekty v realite a akým spôsobom by mal nahliadať iné subjekty. A ak sa dostane až sem, tak zistí, že samotná terminológia, ktorá je používaná (aj v tomto článku), závisí od spôsobu, akým je uchopovaná samotnými jednotlivcami z ich intersubjektívneho hľadiska (implikujeme tu nutnosť rozumieť si), pričom odpovede na tieto otázky hľadajú teórie jazyka, či teórie myslenia a vzniku inteligencie.

Na základe uvedeného je preto nemožné vyhlásiť o praxeológii (vede o ľudskom konaní), že je odvodená len na základe logickej interpretácie axiómy „Človek koná“. Jednak to nie je tak, pretože Misesovci často používajú, či už explicitne alebo implicitne aj empirické vysvetľovanie problémov. A samozrejme vyššie definované problémy zároveň vytvárajú neistotu okolo ich ústrednej tézy, čo je v rozpore s ich tvrdením, že praxeologické závery sú čisto logickými dôsledkami interpretácie danej axiómy. Problém teda nie je v intuitívnom tvrdení „človek koná“, ale v metodologických základoch. Misesovci obchádzajú asi tak 3000 rokov filozofického bádania a problémov, na ktoré narazíme. Stačí vyhlásiť, že to je priestor pre iné vedy a začať až tým, že človek koná a od toho odvodzovať závery? Bohužiaľ nie. Je to akoby ste pri popise splodenia dieťaťa začali tým, že spermia oplodnila vajíčko a vyhli sa všetkému predtým, čo k danému aktu viedlo. Z vyššie uvedeného vyplývajú totižto argumentačné problémy, či nesprávne premisy a následne napadnuteľné závery. Ako príklad je možné uviesť samotný predmet tohto článku – úrokovú mieru alebo Hoppeovskú argumentatatívnu etiku[4] a vysvetlenie prirodzenosti vlastníckych práv človeka, ktorú riešim už v inej práci[5].

Zrozumiteľne to vysvetľuje i Ján Pavlík, ktorý vo svojej práci „Austrian Economics and the Problems of Apriorism[6]“ rieši problém platnosti apriórnej ekonómie a praxeológie. Tá podľa neho čelí tzv. problému argumentácie v kruhu (petitto principi error). Dôvodom je to, že každá snaha o preukázanie platnosti pravdivého apriórneho poznania je založená na inom apriórnom poznaní, t.j. každý „syntetický a dokonca i analytický apriórny výrok, musí naraziť na problém argumentácie v kruhu, vzhľadom na to, že každý vedecký prístup je založený na nejakých apriórnych predpokladoch“. Ako hovorí Pavlík, tomuto problému sa nie je možné vyhnúť hlavne vtedy, „pokiaľ je predmet poznania samotnou štruktúrou a pôvodom samotného poznania.“ Ako zrozumiteľný príklad na pochopenie môže byť vysvetľovanie fungovania a vzniku jazyka, kedy na vysvetlenie jeho fungovania a vzniku musíme použiť jazyk ako taký. Pavlík návrh riešenia (skôr smeru bádania) tohto problému samozrejme navrhuje a čitateľ ho môže nájsť v stručnosti popísaný v inej mojej práci[7].

Pre mňa je to jeden z dôvodov, pre ktoré nevidím ďalšiu možnosť zmysluplného rozvíjania samotného misesovského systému, ktorý vnímam ako uzavretý a zraniteľný. Na ďalší rozvoj tradície Rakúskej školy je podľa môjho názoru potrebné iné teoreticko-metodologické pozadie. Podľa mňa je to práve Hayek, ktorého práce môžu byť inšpiráciou s jeho systémom a teóriou spontánneho „řádu“ (používam čechizmus vzhľadom na krajší význam pojmu „řád“, po slovensky by sa malo jednať o „usporiadanosť“), pričom ako píše Pavlík jeho samotná teória nie je niečím, čím by sa už vedci pred ním nezaoberali[8]. Hayek urobil vo svojej argumentácii chyby, ktoré musia byť napravené. Úpravu urobil Pavlík a ponúka niečo, čo nemôžeme nazvať riešením (to je inak zbytočné hľadať), ale smerom, ktorým možno tradíciu Rakúskej školy ďalej rozvíjať. Tento smer nie je radikálnym apriorizmom, ale slovami Pavlíka ide o „nie až tak radikálny apriorizmus“ (bez apriorizmu to nejde). Poďme sa už však teraz pozrieť na problémy klasickej interpretácie teórie úroku v post-misesovskej tradícii.

Problémy Missesovej a Hülsmannovej interpretácie úroku

Misesova teória úroku je založená na tzv. koncepcii časovej preferencie, t.j. tvrdení, že človek preferuje súčasné uspokojovanie potrieb pred budúcim. Úrok je podľa Misesa diskontom budúceho uspokojovania potrieb voči súčasnému a vyjadruje mieru toho, na koľko sú ľudia ochotní oddialiť uspokojenie niektorých svojich potrieb smerom do budúcnosti. Kritiku Misesovej interpretácie úroku v kontexte časových preferencií som popisoval stručne v inom článku. Predtým, ako o niečo detailnejšie poukážem na hlavný problém Misesovej koncepcie, ukážme si, čo presne Mises píše, pričom uvediem viacero citácií, ktoré budú relevantné nielen pre jeho kritiku, ale i pre naše ďalšie skúmanie problému (Human Action, bold textu pridaný):

„Time preference is a categorial requisite of human action. No mode of action can be thought of in which satisfaction within a nearer period of the future is not–other things being equal–preferred to that in a later period. The very act of gratifying a desire implies that gratification at the present instant is preferred to that at a later instant. He who consumes a nonperishable good instead of postponing consumption for an indefinite later moment thereby reveals a higher valuation of present satisfaction as compared with later satisfaction. If he were not to prefer satisfaction in a nearer period of the future to that in a remoter period, he would never consume and so satisfy wants. He would always accumulate, he would never consume and enjoy. He would not consume today, but he would not consume tomorrow either, as the morrow would confront him with the same alternative. …

… The time preference manifests itself in the phenomenon of originary interest, i.e. the discount of future goods as against present goods. …

… As the consumers’ goods are present goods, while the factors of production are means for the production of future goods, and as present goods are valued higher than future goods of the same kind and quantity, the sum thus apportioned, even in the imaginary construction of the evenly rotating economy, falls behind the present price of the consumers’ goods concerned. This difference is the originary interest. …

Originary interest is the ratio of the value assigned to want-satisfaction in the immediate future and the value assigned to want-satisfaction in remote periods of the future. It manifests itself in the market economy in the discount of future goods as against present goods. It is a ratio of commodity prices, not a price in itself. …

The valuations resulting in the emergence of originary interest prefer satisfaction in a nearer period of the future to satisfaction of the same kind and extent in a remoter period of the future.”

Misesov problém pri popisovaní úroku prostredníctvom časovej preferencie nie je časová preferencia sama o sebe. Človek „koná a neodďaľuje neustále svoj konanie[9]“, z čoho vyplýva aj samotná existencia časovej preferencie. Človek vníma seba samého v čase a hodnotí uspokojenie nejakých poznaných potrieb dnes vyššie, ako keby mali byť uspokojené v nejakej budúcnosti za inak nezmenených okolností. To je fakt. Otázka však je, ako z toho odvodiť fenomén úroku. Problém pri vysvetľovaní úroku len prostredníctvom časovej preferencie vzniká totižto z toho dôvodu, že hodnotenie musíme pri vysvetľovaní úroku nevyhnutne vztiahnuť k nejakému partikulárnemu konaniu, t.j. musíme ho vztiahnuť k hodnoteniu statkov a činností subjektu v čase. Avšak vzhľadom na potenciálne zmeny hodnotových preferencií v čase, realizovať predpoklad o hodnotení statkov v čase „t“ voči času „t+n“, nie je možné. Mises síce hovorí o statkoch rovnakého druhu a kvality, tie však neexistujú. Statky sa hodnotovo menia, resp. my meníme ich hodnotové vnímanie. Minimálne empirická skúsenosť ukazuje, že jablko dnes a jablko o rok, nie sú tie isté statky. Ak by sme potom chceli udržať argumentáciu o odvodení úroku len z časových preferencií, museli by sme tvrdiť, že človek buď pozná zmenu svojej preferenčnej škály v čase (a aj iných subjektov), ergo budúcnosť. Inak nemá ako posúdiť voči budúcnosti statky, ktoré budú rovnakého druhu a kvality. Druhú možnosť, ktorá sa ponúka, je tá, že človek prostredníctvom časových preferencií posudzuje napr. statok A v čase bez toho, aby predpokladal jeho potenciálnu hodnotovú zmenu, t.j. že človek predpokladá, že sa hodnotové vnímanie statku A v čase nezmení. Na základe toho by vedel odvodiť rozsah úroku. Posudzoval by potom reálne vnímanie hodnoty statku A voči nezmenenému hodnotovému vnímaniu statku A v nejakej predstave o budúcnosti. Vzhľadom na to, že by bolo hodnotové vnímanie statku A  rovnaké a bolo by rozdelené len časom, tak úrok odvoditeľný je a to ako diskont časového porovnania. Čo je však argumentácia založená na predpoklade prenosu hodnoty, resp. objektivizácie hodnoty statkov v čase.

V tomto zmysle nepomôže ani vysvetlenie Hülsmanna, že Mises používa pojem časovej preferencie v zmysle faktuálneho a kontrafaktuálneho konania v čase „t“[10]. To značí, že Mises má časovou preferenciou myslieť, že človek hodnotovo posudzuje faktuálne statok A voči poznanej súčasnosti a len kontra-faktuálnu predstavu daného statku A v kontexte predstavy budúcnosti; akoby predstavy daného nezmeneného statku A v budúcnosti. To možné je, avšak nie je to postačujúce pre vysvetlenie úroku, ako konštatuje i sám Hülsmann. Hülsmann vysvetľuje, že tým, že človek demonštruje preferenciu súčasnej spotreby statku A pred jeho spotrebou v budúcnosti, musí byť koncepcia časových preferencií súčasťou konania človeka, aj keď teda podľa Hülsmanna nie jej apriórnou črtou (problém martýra, samovraha)[11]. Hülsmann si však všíma, že ňou nie je možné vysvetliť pôvod peňažného úroku, pretože koncepcia časových preferencií nevysvetľuje rozdiel medzi cenou produktu a sumou cien faktorov produkcie produktov, v kontexte jeho posúdenia časovou preferenciou. To znamená, že Misesova teória nevysvetľuje trhové ceny statkov pri úverovej výmene. Časovou preferenciou je možné vysvetliť podľa Hülsmanna teda len to, že človek posudzuje súčasné použitie statku A voči rovnakému potenciálnemu použitiu statku A v budúcnosti; t.j. faktuálne a kontra-faktuálne posúdenie, ako sa človek rozhodne, pričom si človek vyberá skoršiu spotrebu, avšak nevysvetľuje druhú časť konania človeka, ktorú je pri vysvetľovaní teórie úroku potrebné objasniť: a to kúpu prostriedkov produkcie (means of producion) a predaja nového produktu, ktorý na základe použitia prostriedkov produkcie vzniká; čiže udelenia úveru a splatenia istiny a úroku. Samotný úrok tak z danej koncepcie nie je možné odvodiť. Hülsmann uzatvára svoju kritiku Misesa takto:

It (Misesova teória) can only account for the value differential between the actual use of a good and the counterfactual (unrealized) future uses of the same good.     

Na kritiku reagovali obhajcovia Misesa, napr. Latham, či Gunning[12]. Hülsmann podľa nich nedokáže udržať niektoré svoje tvrdenia proti teórii časových preferencií. Treba uznať, že ich kritika má svoju racionalitu. Nie je možné tvrdiť, že časová preferencia nie je súčasťou každého rozhodovania a konania človeka v realite. Hülsmann nemá ako udržať argument o neexistencii časovej preferencie u niektorých druhoch konania; príklad samovraha, martýra, či bojovníka, ktorí rovnako pri svojej činnosti aplikujú princíp časovej preferencie. Rovnako čelí Hülsmann problému udržať teóriu v duchu preferencie spotreby v čase založenej na nevyhnutnosti prežitia. Mises časovú preferenciu týmto spôsobom nemyslel a ani nevysvetľoval. Vplyv časových preferencií na úrok je teda nutné pripustiť. Obhajcovia Misesa zároveň indikujú, že Mises „rovnakými statkami druhu a kvality“ myslí výmenný prostriedok – peniaze. Je to v princípe možnosť odvodenia úroku na základe predpokladu o zachovaní hodnoty v čase (viď vyššie). Tvrdia, že argumentácia o pôvodnom úroku na základe časovej preferencie sa vzťahuje k peniazom, čím sa snažia teóriu úroku založenú na časových preferenciách udržať[13]:

Mises’s arguments on time preference are counterfactual; they deal with two possible uses of the same good. Misesian time preference deals with the same good, but Mises points out goods at different places in time are different goods! Time preference is untenable as long as these points are true. If we cannot say 104 future dollars are more valuable than 100 present dollars, Mises’s challenge loses its rhetorical bite. So, are 104 future dollars preferred to 100 present dollars? If the good were anything but money, time preference would be in trouble. Money has certain characteristics that prevent this critique from being problematic.

Na základe objektivizácie hodnoty peňazí by to bolo skutočne možné. Pri analýze textov Misesa, či niektorých ostatných jeho nasledovníkov, by som sa prikláňal k tvrdeniu, že je to práve tento druh vysvetlenia, ktoré Mises aplikuje. Ako príklad môžeme uviesť i Guninga, ktorý píše:

Mises’s deduction that a person prefers a present good over a future good is based on the assumption that an individual compares things “of the same kind and quantity.” “Of the same kind” means of identical value in terms of satisfaction, except of course for the time at which they are available. It is a value definition not a physical productivity definition. Hülsmann apparently misunderstands the example and its context. The example refers to money because it is an effort to show that the capitalist saver in the market economy would not always postpone his receipt of money even though he could receive more money in the future by doing so.

Nadväzujúci a neoddeliteľne súvisiaci článok venujúci sa kritike Misesovho regresného teorému a teórii peňazí, pojednáva práve o tomto probléme. Teória úroku založená na teórii časových preferencií v zmysle peňazí, ktoré sú považované za statok rovnakého druhu a kvality, je potom založená na predpoklade o „certain objective exchange value of money“. Peniaze túto vlastnosť podľa Misesa majú, čo je však objektivistický predpoklad, ktorý nie je v súlade so subjektívnou teóriou hodnoty. Mises akoby pozabudol peniaze čiastočne vo svojej koncepcii ERE[14] a nepreniesol ich do reálneho sveta. Rovnako by misesovský výklad čelil aj historickému problému spojenému s otázkou toho, že kým ľudia neobjavili peniaze (napr. zlato), ako odvodzovali úrok na základe časovej preferencie u ostatných statkov, o ktorých už ani oni nehovoria ako o statkoch rovnakého druhu a kvality v čase?

Hülsmann je v tomto zmysle „na stope“ zaujímavejšej interpretácii teórie úroku. Úroku ako hodnotového spreadu. V kontexte „opravy“ Misesa postupuje Hülsmann tak, že v prvom rade vysvetľuje existenciu tzv. pôvodného úroku, ktorý je hodnotovým spreadom medzi prostriedkami a výsledkami konania a následne vysvetľuje, ako pôvodný úrok spôsobuje v realite úrok monetárny. Pri Hülsmannovi sú dôležité podľa mňa nasledujúce pasáže (odporúčam čitateľovi aj tak pozorne Hülsmanna prečítať; výroky je nutné pochopiť v kontexte):

„Originary interest itself does not have any manifestations in the realm of the objects of human action; it is not an object of action, but a feature of action itself.“…

„Smith and Jones do not impute the value of their ends onto their means. Smith values his apple (means) less than Jones’s tomato (end), and therefore he desires to make the exchange. Thus we see that market exchanges are mutually beneficial because of originary interest.“ …

„Originary interest is not a manifestation of human action in the world of physical things, but a structural feature of human action itself or, more precisely, of human labor.“ …

„It follows that originary interest, to the extent that it is manifest in the passing of time at all, concerns value spreads between future ends and present means and value spreads between present ends and future means.“

U Hülsmanna sú prítomné podľa môjho názoru dva kardinálne problémy. Prvým je argumentácia v kruhu. Na problém upozorňuje i jeho nasledovník Braun. Vyplýva z premisy o ľudskom konaní. Konanie je definované ako dosahovanie výsledkov konania (ends) prostredníctvom cieľavedomej aktivácie prostriedkov konania (means). Pôvodný úrok však Hulsmann definuje ako spread medzi prostriedkami a výsledkami konania a zároveň upozorňuje, že je vlastnosťou konania ako takého. Čiže existenciu daného spreadu (pôvodného úroku) vysvetľuje vlastne samotným spreadom (pôvodným úrokom). Hulsmann sa nemôže v popise pomýliť, pretože akákoľvek aktivita je spreadom medzi budúcimi výsledkami a súčasnými prostriedkami. Braunov pokus o vylepšenie Hülsmanna prostredníctvom dosahovania psychických ziskov (v zmysle ends) a nákladov (v zmysle means) je však rovnako neúspešný, pretože formálnu rovinu logického popisu konania stiahol do psychologickej oblasti a psychologického vysvetľovania, čím problém nevyriešil, len ho popísal z iného uhľa pohľadu.

Druhý nadväzujúci problém je ten, že Hülsmann na jednej strane tvrdí, že pôvodný úrok je vlastnosťou konania ako takého, jeho základnou črtou. Vzápätí však obmedzuje jeho existenciu len pri určitých druhoch konania a to tých, ktoré sú spojené s prácou. Musí. Pôvodný úrok nemá v jeho interpretácii zmysel pri konaní, ktoré má byť samo o sebe prostriedkom i výsledkom/ cieľom konania, resp. ak pri niektorých druhoch cieľavedomého konania prostriedky a výsledky splývajú. T.j. ak je konanie realizované pre konanie ako také, tak prostriedok voči výsledku konania nie je možné rozlíšiť a tým ustanoviť v rámci neho spread; podmienka sa podľa neho vzťahuje na psycho-fyzikálne činnosti, ako je napr. hranie na nástroj pre hranie na nástroj, či aktivity ako je chodenie pre chodenie, tancovanie pre tancovanie, diskutovanie pre diskutovanie, písanie pre písanie a pod.. Buď je však úrok konceptom len určitého druhu konania a nie je základnou črtou konania, alebo je základnou črtou konania, avšak potom musí existovať i v druhoch konania, ktoré nie sú spojené len s prácou.

Hülsmann sa tu púšťa aj na dosť tenký ľad z hľadiska definície toho, čo považuje za ľudské konanie, kedy v princípe pripúšťa špeciálnu črtu toho, čo znamená konať. Cituje Misesa v nasledujúcom zmysle (bold sú pôvodné kurzíva pridané Hülsmannom):

The employment of the physiological functions and manifestation of human life as a means is called labor. The display of the potentialities of human energy and vital processes which the man whose life they manifest does not use for the attainment of external ends different from the mere running of these processes and from physiological role they play in biological consummation of his own vital economy is not labor; it is simple life.”

V uvedených Hülsmannových príkladoch však cieľavedomosť musíme pripustiť a to v zmysle celej koncepcie založenej na tvrdení, že „človek koná[15]“. Inak by sme museli tvrdiť, že vyššie uvedené príklady nie sú cieľavedomou činnosťou a sú reflexívnou aktivitou tela. Tým, že Hülsmann stavia úrok medzi prostriedky a výsledky konania, si vytvára sám sebe problém. Akoby si neuvedomoval, že samotné výsledky a prostriedky sú už fenomény konania; konanie je teda danými fenoménmi definované. Vložiť medzi ne spread v podobe pôvodného úroku, je nevyhnutne problematické a vedie k vyššie popisovaným záverom[16].

Hülsmann by mal v zmysle jeho tvrdenia, že úrok je vlastnosťou konania ako takého tvrdiť, že pôvodný úrok je zodpovedný za vytváranie hodnotovej škály jednotlivca. Tým by zakomponoval úrok aj do konania (aktivity s cieľom), ktorá je realizovaná sama o sebe v čase. Pôvodný úrok (spread medzi súčasnými a budúcimi prostriedkami a výsledkami konania), by mal byť potom tým, čo danú škálu určuje v čase. Tadiaľto však Hulsmann argumentáciu nevedie a je otázne, či sa týmto spôsobom argumentácia vôbec viesť dá. Hülsmann by musel preukázať, že tzv. pôvodný úrok, je tým, čím EGO zadeľuje hodnotové rozdiely v čase v tom zmysle, že napr. mäso je na hodnotovej škále vyššie ako jablko a jablko je vyššie ako hruška, atď.. Mäso by bolo na hodnotovej škále vyššie ako jablko kvôli pôvodnému úroku, ktorý by mal danú hodnotu dvoch statkov kategorizovať a zaraďovať (ordinárne) na škálu. Potom by sme mohli prehlásiť, že pôvodný úrok je aplikovateľný aj na konanie, kedy sa nám javí, že prostriedky a výsledky konania splývajú, pričom by to bol čas, ktorý delí prostriedky od výsledkov. Uspokojenie cieľa (tancovanie) by prinášala identická činnosť tancovanie (výsledok) vnímaná v časovom kontinuu, kedy by bol pôvodný úrok ohodnotením času stráveného na tancovanie (proces zmeny prostriedkov na výsledky). Z toho však plynie, že by sa dostal k tomu, že úrok je vlastne dôvodom, príčinou, či pozadím akéhokoľvek konania. V kontexte misesovskej metodológie je to však problém – axiómou o konaní začína všetka argumentácia o praxeológii, nemá ním byť vysvetľovaná. Druhý problém by nastal v tom, čo to vlastne aj tak pôvodný úrok je – pre niekoho by to bola vlastne slobodná vôľa, pre iného by to mohol byť práve dôvod, ktorý nás odlišuje od iných druhov živočíchov na zemi atď.. Predtým, ako pristúpim k úpravám Hülsmanna, pozrime sa na to, čo tvrdí o úroku ešte Antal Fekete.

Inšpiratívny Fekete

Predtým, ako začneme s vlastným výkladom teórie úroku, bude dobré ukázať, prečo je Fekete[17] inšpiratívny. Fekete rovnako odmieta vysvetlenie teórie úroku cez časové preferencie a prichádza s vlastnou premisou teórie úroku, ako výmenného pomeru medzi bohatstvom a príjmom. Fekete síce pri popise príjmu a bohatstva používa v argumentácii primárne zlato,  avšak poukazuje aj na zmysel hoardingu (vytvárania prebytkov, úspor) akýchkoľvek statkov. Zlato považuje za objektívny denominátor hodnoty, ktorý vstupuje do ekonomických vzťahov, pričom vyjadruje mieru bohatstva. Vysvetľuje, že hoarding/dishoarding zlata, nová ťažba zlata a ekonomické projekty, určujú základ pre vznik úrokovej miery. Čo je na Feketem zároveň inštruktívne je jeho vnímanie princípu úroku. Ten je v jeho ponímaní výmenou: bohatstva a príjmu. Úrok vystupuje teda explicitne ako intersubjektívny koncept. Už vo Feketeho prípade sa teda pozeráme na dve koncepcie. Prvá je koncepcia samotnej hodnotovej a plne subjektívnej škály jednotlivcov. Druhá koncepcia je koncepcia samotnej výmeny. Fekete tvrdí, že úrok je ohodnotením výmeny, t.j intersubjektívneho konceptu. Na rozdiel od Hülsmanna, ktorý tvrdí, že jeho pôvod je nutné hľadať v samotnom konaní, teda u subjektu.

Fekete tvrdí, že je nutné v čase porovnávať porovnateľné veličiny. Fekete stavia aj otázku ohľadne úroku inak ako ostatní: „Čo urobí človek s možnosťou usporiť časť príjmu a s dopytom po bohatstve, ak stretne človeka, ktorý má usporené bohatstvo, avšak potrebuje príjem?“ Usporenie, alebo môžeme povedať aj hromadenie bohatstva v podobe najviac obchodovateľných statkov (zlata), tu stavia voči potenciálu príjmu, napr. podnikateľa, ktorý nemá usporené bohatstvo na rozbehnutie svojho podnikania. Z toho odvodzuje výmenný vzťah bez toho, aby sme v ňom posudzovali potrebu poznania budúcich preferencií. Vzťah vychádza zároveň z reálnej potreby jednotlivcov. Podnikateľ potrebuje bohatstvo a vlastník bohatstva chce z neho dodatočný úžitok v podobe príjmu.

Príjem a bohatstvo sú pre individuálneho človeka odlišné kategórie, avšak v postavení voči inému človeku s opačným dopytom sa dané kategórie „vyrovnávajú“. Podnikateľ na generovanie príjmu v čase „t“ potrebuje bohatstvo. Vlastník bohatstva v čase „t“ si potrebuje zabezpečiť príjem v budúcnosti. Fekete tak odstraňuje problém, ktorý sme popisovali pri vysvetľovaní úroku prostredníctvom časovej preferencie. Fekete spája síce dve odlišné kategórie v rovnakom čase. Avšak odlišnosť daných kategórií „príjem“ a „bohatstvo“ je len časová, nie obsahová. Bohatstvo bolo kedysi príjmom a príjem sa môže stať bohatstvom. Jedná sa o dva individuálne odlišné avšak zakomponovaním času identické pohľady na „bohatstvo“ a „príjem“. Objektívny denominátor je pre Feketeho zlato (rovnako ako v prípade Misesa – pamätajme na to, že Mises tvrdí o všeobecnom výmennom prostriedku, že má „certain objective exchange value“). V danom prípade je teda časť bohatstva (zlata) aktivizovaná v čase na to, aby poskytovala tok príjmu. Inými slovami sa časť zlata vymieňa za inú časť zlata v budúcnosti (individuálne arbitrárne veľkú) na základe pôsobenia zlata (bohatstva) v ekonomických vzťahoch resp. podnikateľských aktivitách v čase.

Vo Feketeho ponímaní je potom úroková miera ohodnotením danej výmeny bohatstva za výmenu potenciálneho príjmu, resp. je vyjadrením efektívnosti tejto nepriamej výmeny. Daná výmena môže mať vo Feketeho ponímaní i nulovú hodnotu. V prípade padnutia ohodnotenia danej výmeny na nulu, sa stáva výmena priamou (barterom). Bohatstvo sa vtedy na príjem mení jeho predajom – dishoarding, resp. príjem sa mení na bohatstvo úsporou – hoardingom. Negatívne úročenie je potom pre Feketeho ničením bohatstva.

U Feketeho je elegantne vyriešený problém, ktorý má samotný Mises v kontexte časových preferencií. Pri výmene bohatstva za príjem je úkon výmeny realizovaný v konkrétnom partikulárnom čase „t“, pričom veličiny bohatstva a príjmu stoja proti sebe, čím existuje motivácia pre výmenu. Po druhé je tu elegantne posunutý problém vysvetlenia výmeny a úroku na intersubjektívnu úroveň, ktorú oba subjekty môžu uchopiť po obsahovej i časovej stránke. Neviem zároveň, či si tento kľúčový bod svojho vysvetľovania sám Fekete uvedomuje, pretože práve tento bod bude pre naše ďalšie vysvetľovanie dôležitým. Výmena a z nej vyplývajúci úrok je tak konceptom samým o sebe. Prečo však Feketeho kritizovať?

Prvá výčitka, ktorá sa dá proti Feketemu vzniesť je tá, že sa v  popise svojej koncepcie nachádza už (len) na úrovni monetárneho úroku. Je „príliš ďaleko“ vo vysvetľovaní. Je to zjavné, keď hovorí, že úrok je ohodnotením nepriamej výmeny bohatstva za príjem, kedy ide podľa neho o vyššiu formu ekonomickej spolupráce subjektov v spoločenstve a píše o nulovom úroku v prípade priamej nemonetárnej výmeny. Neuvedomuje si však, že aj v prípade barteru by mal platiť rovnaký modus operandi, ak máme hovoriť o princípoch popisovania fungovania úroku. Inými slovami nevysvetľuje, či je alebo nie je úrok zakomponovaný i v bártrovej výmene, kedy si subjekty vymieňajú napr. jablko za hrušku. Platí aj vtedy rovnaký princíp? Fekete o tom už nehovorí, avšak ako si ukážeme nižšie, vieme to urobiť zaňho.

Druhý kardinálny problém je v tom, že používa zlato ako objektívny denominátor hodnoty[18]. Preto môže vyslovovať o úroku predmetné tvrdenia a nemusí sa zamýšľať nad jeho pôvodom. A rovnako mu to umožňuje vyhnúť sa časovým preferenciám. Fekete totiž implikuje, že 100 uncí zlata dnes a 100 uncí zlata v budúcnosti sú hodnotovo tie isté statky (objektivizmus). Nesprávne. Čitateľ si to môže predstaviť tak, že Fekete sa má akoby o čo oprieť pri vysvetľovaní, pritom to niečo má byť podľa neho objektívne platné pre všetkých jednotlivcov. Preto nemá potrebu vysvetľovať ani pôvod úroku a nevysvetľuje ani úrok v prostredí barteru.

Úprava teórie úroku ako hodnotového spreadu v zmysle monisitickej Hayek – Pavlíkovej metodológie 

Jeden z rozdielov, ktorý vnímam medzi rôznymi prístupmi v rámci rakúskej školy, je prístup k tomu ako subjekt uchopuje realitu. V misesovskej tradícii sa prejavuje akoby radikálny subjektivizmus. Je to logický dôsledok axiómy o konaní. Komplexnejší náhľad na problém predstavuje podľa môjho názoru Hayek-Pavlíkovský monistický systém, ktorý okrem subjektivizmu explicitne neopomína ani vplyv iných subjektov na samotné myslenie subjektu, ako aj vplyv reality na myslenie subjektu (minimálne z hľadiska toho, že mozog je súčasťou reality a prebiehajú v ňom procesy reality); jedná sa tu o intersubjektívny reflexionizmus.

Zjednodušene povedané to znamená, že človek sa vyvíja aj prostredníctvom druhých subjektov – ľudí v spoločnosti v zmysle jeho myslenia, pojmového systému, náhľadov reality a pod.. Z toho je možné implikovať, že i samotný hodnotový systém a ohodnocovanie a uchopovanie reality nie je výsledkom samotného pôsobenia subjektu, ale je explicitne ovplyvnené i hodnotovým systémom iných jednotlivcov[19]. Skúsme si preto predstaviť, ako prebieha jeden z kľúčových vysvetľovacích momentov ohodnotenia objektu reality, jeho zaradenia na hodnotovú škálu jednotlivca a ako vyzerá ekonomická výmena, aby sme si urobili priestor pre popis problematiky úroku z formálneho hľadiska.

Hodnotenie subjektu nie je samo o osebe subjektívne (axióm „Človek koná“ nie je dostatočným pre popis problému). Hodnotenie je závislé od objektívnych – prírodou daných – charakteristík objektu. Tým je priraďovaná hodnota subjektívne, avšak subjekt ju vníma i intersubjektívne, t.j. na základe toho, ako je vnímaná ostatnými subjektmi. Zároveň objektívne charakteristiky objektu sú spoznávané ako na subjektívnej i na intersubjektívnej rovine, vzhľadom na možnosť prenosu poznatkov. Práve na základe toho je potom pripisovaná hodnota objektom (stav mysle a tela, čiže stav subjektu samého o sebe sem spadá rovnako) a je škálovaná na hodnotovej stupnici už individuálneho subjektu. Zámerne nepíšem človek, ale subjekt, lebo nevieme, či týmto alebo veľmi podobným spôsobom neuchopujú realitu aj iné subjekty dnes s nami žijúce na zemi. Ak si to aplikujeme na konkrétny príklad, tak hodnota jablka je na hodnotovú stupnicu jednotlivca zaradená nasledovne. V prvom rade subjekt používa intersubjektívne platnú terminológiu na uchopenie toho, čo znamená jablko, aby ho mohol odlíšiť od hrušky. Táto terminológia je vzájomne zdieľaná subjektmi prostredníctvom jazyka a myslenia. Len pre čitateľovu informáciu sa tu nachádzame na ontologickom poli z hľadiska metodológie[20]. To znamená, že subjekt používa intersubjektívne definované hranice pre rozlíšenie jablka od inej časti reality[21]. Dané hranice sú intersubjektívne uchopované a zdieľané, avšak zároveň reflektujú objektívne charakteristiky reality[22]. Je to však bez vplyvu iných subjektov? Nie. Nedeje sa to ani pri ontologickom uchopovaní reality a ani pri hodnotovom uchopovaní reality. Hodnotenie a škálovanie je závislé aj od toho, ako je jablko hodnotené inými subjektmi, ktorí rovnako dané jablko hodnotia a vytvárajú tak okolo neho mieru vzácnosti, ktorá je samozrejme opätovne daná na jednej strane samotným zhmotnením sa objektu v realite a zároveň hodnotením daného statku inými subjektmi v realite. Subjekt až na základe toho zaraďuje jablko na svoju hodnotovú škálu (zatiaľ ordinálne). Subjekt zaraďuje jablko na svoju hodnotovú škálu zároveň aj v kontexte ostatných (jemu známych) druhov statkov prítomných v danom čase a realite a v kontexte jeho predstavy o ich využití, ktorá je však zase opätovne ovplyvnená samotnou charakteristikou statkov ako takých a ich hodnotením ostatnými subjektmi. Je jasné, že týmto aplikujeme „tenkú červenú čiaru“ medzi subjektom a tým, čo všetko je a nie je schopný ovplyvňovať[23].

Hľadanie úroku

Úrok nebudeme „hľadať“ tam, kde nie je; a to v samotnom konaní jednotlivcov tak, ako to robia Misesovci. Budeme ho hľadať a popisovať z hľadiska subjektu a jeho vnímania seba samého v časovom kontinuu a z hľadiska toho, že subjekt je rovnako ovplyvnený životom v spoločenstve[24], t.j z hľadiska intersubjektívnej úrovne koncepcie výmeny. Intersubjektívna úroveň nám zároveň umožňuje vyhnúť sa argumentácii v kruhu. Nebudeme úrok totižto popisovať v kontexte samotného ľudského konania per se, ale budeme ho popisovať ako výsledok konania s tým, že sa nejedná o výsledok zo subjektívneho hľadiska, ale o výsledok dvoch rôznych subjektov; v zmysle jedného jedinca by nemal úrok žiaden zmysel. To znamená, že vysvetľovanie posúvame na vyššiu úroveň vzťahov[25]. Môžeme zjednodušene povedať, že obe strany si „užívajú“ svoje konanie (svoju axiómu konania). Oba subjekty však realizujú výmenu, ktorá je už intersubjektívnou koncepciou. Logický kruh, ktorý musí pretrvávať na úrovni konania tu neexistuje. Pri popise koncepcie sme akoby v inom systéme, ktorý je nad systémom samotného konania. Prečo je daný úkon možný, nájde čitateľ v už inej mojej štúdii, kde sa detailne zaoberám danými predpokladmi a problematikou vzájomného porozumenia si jednotlivcov a spôsobmi uchopovania reality subjektom.

S tým postupom súvisia dve základné otázky: prečo môžeme hľadať úrok v interpersonálnej výmene a prečo v nej hľadáme. Prečo môžeme hľadať súvisí s tým, že výmena ako taká, je inherentnou koncepciou myslenia človeka vyplývajúcou zo spoločenských vzťahov, pričom priamo súvisí s koncepciou vlastníckych práv. Je koncepciou, ktorú musí každý človek v spoločenstve nevyhnutne uchopovať, vzhľadom na to, že je súčasťou nejakého spoločenstva. Koncepcia výmeny musí byť preto rovnako ako napr. koncepcia vlastníctva, inherentnou súvzťažnosťou myslenia človeka žijúceho v spoločenstve[26].

Prečo hľadáme v interpersonálnej výmene je inšpirované tým, že úroveň interpersonálnej výmeny implikuje väčšina autorov, ktorí sa pôvodom úroku zaoberajú. Príkladom nie je len Hülsmann, ktorý uvažuje o úroku ako o spreade medzi prostriedkami/výsledkami (jedného subjektu) a prostriedkami/výsledkami (druhého subjektu) a zároveň, že ho obmedzuje na konanie spojené s ľudskou prácou. Kritici Hülsmanna tým, že odvodzujú pôvod úroku z koncepcie časovej preferencie týkajúcej sa „statkov rovnakého druhu a kvality v zmysle peňazí“, implikujú rovnako oblasť výmeny. Peniaze sú totižto interpersonálnym výmenným prostriedkom pôsobiacim v čase; ničím iným. Rovnako je nutné upozorniť, že úrok sa nezjavuje v iných druhoch ekonomických fenoménov, t.j. v empirickej realite je a vždy bol fenoménom spojeným s monetárnou výmenou[27].

Pôvodný úrok a spoločenstvá bez monetárnej výmeny

Otázka prečo práve vo výmene však týmto nie je zodpovedaná. Hľadanie úroku v interpersonálnej výmene je závislé od toho, že samotný koncept úroku súvisí s tým, že človek nevníma sám seba len tu a teraz, ale v časovom kontinuu. Nezáleží mu len na existenčnej partikulárnej súčasnosti, ale aj na tom, ako prežije budúcnosť. Život človeka nie je rozdelený na nejaké úseky, kedy jeden skončí a druhý začne; aj keď napr. faktom je, že v prípade spánku sa mení miera nášho sebauvedomenia. Z časového hľadiska však vníma seba samého aj naprieč meniace sa stavy sebauvedomenia.

Človek realizuje predpoklady o svojom živote v individuálne pre neho predstaviteľnom a relevantnom časovom kontinuu. V kontexte časovej preferencie sa teda nejedná o nejaký partikulárny čas „t“, ktorý je hodnotovo preferovanejší, ale o relevantné časové obdobie, na ktoré sa konanie vzťahuje. V niektorých prípadoch to môže byť deň, inokedy týždeň, mesiac, atď., pričom daná predstava nemusí byť ani obmedzená maximom, ktoré je spojené s aktuálnym potenciálnym vekom dožitia; človek koná aj v kontexte toho, čo ostane po jeho smrti  (koncepcia dedičstva). Vnímanie seba samého v časovom kontinuu spôsobuje dôležitý fenomén. Je dôvodom toho, že hromadíme úspory (na hromadenie upozorňuje napr. Fekete). Na to, aby mohol človek konať potrebuje totižto nevyhnutne úspory – prebytky statkov. Bez nich nie je možné žiadne konanie. Hülsmann k tomu píše:

„Action is possible only if the person can live on previously accumulated means of sustenance that are not yet exhausted (“savings”), for example, on the food in his stomach that gives him the energy to engage in his present activities. In short, any single instance of human action, not just long-term production processes, is possible only through savings.“

Konanie, ktoré je zamerané na získanie prebytkov statkov (úspor v celku, ktoré tvoria v ne-monetárnych spoločenstvách tzv. means of sustenance – larger range of heterogeneous goods) nie je realizované len v kontexte preferovania partikulárnej a konkrétnej súčasnosti, ale i v kontexte toho, že človek bude žiť v pre neho predstaviteľnom a relevantnom časovom kontinuu. Hromadené úspory v podobe prebytkov sú zároveň dostačujúcou podmienkou výmeny. Nie nevyhnutnou. Nevyhnutnou je hodnotiaci agent. Bez úspor by sme len nevstupovali do výmeny, nemali by sme totižto čo vymieňať, avšak výmena by mohla byť prítomná v mysli človeka ako koncepcia[28]. Človek pri uvedomovaní seba samého v časovom kontinuu a jeho existencii v spoločenstve čelí zároveň objektívnej istote toho, že napr. prebytok jedla sa časom pokazí, že sa mení jeho telesná schránka, že zomrie, atď.. Zároveň čelí neistote okolo budúcnosti ako takej, o ktorej nič nevie.

V kontexte časového kontinua človek zároveň reflektuje, že čím dlhšie dokáže zachovať hromadené úspory v stave vhodnom pre uspokojovanie jeho potrieb, tým zvyšuje svoju mieru uspokojenia v ním vnímanom časovom kontinuu. Je možné predpokladať, že to bola jedna z pozitívnych deviácii, ktorá umožnila uchopiť i zmysel výmeny, pretože človek skutočne čelí problému toho, že nejaká napr. ním nahromadená potrava sa v čase pokazí, avšak ak jej prebytok vymení, zvýši sa uspokojenie jeho potrieb i potrieb druhého v pre nich relevantných časových úsekoch. Keďže človek vníma hodnotové zmeny, ktoré sa dejú v čase, pripisuje im význam – hodnotí ich. Nevie síce nič o budúcnosti. Avšak vzhľadom na to, že si uvedomuje časové kontinuum, (intuitívne) implikuje, že je to neustála aktivácia prostriedkov na dosiahnutie stále nových výsledkov v novom hodnotovom kontexte, čo sa neustále opakuje. Čiže na jednej strane tu máme neustále opakujúci sa proces využívania prostriedkov (means) a na strane druhej tu máme meniace sa ciele, výsledky konania (ends) v čase. Je to zároveň zmena cieľov, výsledkov konania (ends) v čase, ktorá spôsobuje zmeny hodnotenia prostriedkov. Tie musíme vždy ohodnotiť v kontexte nových požadovaných výsledkov. A je to hodnotová neistota okolo prostriedkov (means), ktorá je pre človeka v časovom kontinuu „problematická“. O cieľoch, výsledkoch konania môže človek predpokladať, že budú rovnaké (napr. budem hladný), ale i úplne nové a doposiaľ nepoznané (chcem luk a nie oštep, chcem luk a aj oštep, atď.). O nich človek (intuitívne) predpokladá, že budú. Avšak je to voľba prostriedkov (sumy úspor) v časovom kontinuu, ktoré budú zabezpečovať dosahovanie meniacich sa výsledkov v čase. Voľba prostriedkov teda „limituje“ uspokojovania rovnakých, meniacich sa i novo stanovených cieľov, výsledkov konania v čase. Raz realizovaná voľba v podobe napr. výroby luku, už nie je zmeniteľná a nedá sa zvrátiť.

Človek však pripisuje statkom nielen hodnotu v kontexte uspokojovania vlastných potrieb. Ale pripisuje statkom hodnotu aj podľa toho, ako vedia uspokojovať potreby iných. Čím vyššiu hodnotovú stabilitu sumy úspor, ktoré zodpovedajú podmienke potenciálneho uspokojenia potrieb aj iných ľudí, statky (prostriedky) vo vlastníctve jednotlivca majú, tým je pre neho jednoduchšie reagovať na budúcnosť. Ak totižto vlastní niečo, čo potrebuje aj niekto iný, má vyššiu istotu toho, že daný prebytok vymení za to, čo aktuálne potrebuje on sám. Požadovaná vlastnosť vymeniteľnosti statkov (prostriedkov) vyplýva zároveň z toho, že sa ako ľudia nevyvíjame samy o sebe, ale vždy v spoločenstve s ostatnými. Každé konanie zamerané na dosahovanie požadovaných cieľov, výsledkov konania prostredníctvom a v časovom kontinuu zvolených prostriedkov (t.j. sumy nejakých úspor – statkov, času, práce), v sebe implicitne obsahuje nielen hodnotenie naplnenia toho, ktorého partikulárneho cieľa subjektu, ale i hodnotenie samotnej vymeniteľnosti daných prostriedkov v kontexte ostatných. A to je dôvod prečo musíme hľadať úrok v kontexte výmeny.

Zabezpečenie zachovania úspor v stave vhodnom pre uspokojovanie potrieb je možné v časovom kontinuu vnímať v troch rovinách – v zmysle uspokojovania potrieb priamo, t.j. postupnou produkciou a spotrebou získaných a hromadených úspor a nepriamo, t.j. výmenou časti hromadených statkov za iné statky v partikulárnom čase a výmenou hromadených statkov za iné statky v dlhšom časovom kontinuu. Vo všetkých troch prípadoch čelí subjekt problému straty/zachovania/zvýšenia hodnotovej sumy – likvidnosti – svojich úspor v čase.

Tento problém reflektuje prostredníctvom toho, čo nazývame „pôvodný úrok“. Pôvodný úrok je reflexia intersubjektívneho hodnotenia statkov v čase. Je predstavou subjektu o tom, ako sú a budú ním vlastnené statky hodnotené inými subjektmi v časovom kontinuu. Alebo môžeme povedať, že pôvodný úrok je reflexiou EGA v kontexte alter EGA[29] pri hodnotení statkov v časovom kontinuu.

Keďže sa jedná o spread, otázka znie, medzi akými cieľmi a prostriedkami tento spread vzniká. Cieľ, výsledok konania (ends) je uspokojovanie rovnakých ale i nových potrieb subjektu v čase, ktorá súvisí s minimálne zachovanou alebo zvýšenou vymeniteľnosťou / likvidity sumy statkov vo vlastníctve subjektu v časovom kontinuu. Prostriedkom (means) k dosiahnutiu cieľa je neustále budované portfólio statkov (pomer rôznych statkov / bohatstvo), ktoré subjekt vlastní a ktoré sa úmerne cieľu/výsledku konania, mení v čase.

Pôvodný úrok je hodnotový komponent, ktorý prisudzujeme statkom v kontexte našej predstavy o tom, ako budú statky hodnotovo vnímané inými subjektmi, čo spätne pomáha uspokojovať zas potreby subjektu prostredníctvom z toho vyplývajúcej výmeny. Rozsah daného spreadu určuje mieru toho, ako subjekty vnímajú predpokladanú vymeniteľnosť statku v časovom kontinuu, pričom rozsah daného spreadu zodpovedá sume rôznorodých faktorov, ktoré považujú za relevantné voči tomu, ako dané faktory ovplyvňujú budúcu vymeniteľnosť celého portfólia im prislúchajúcich statkov. Rozsah spreadu vo výške X % teda zodpovedá akoby poistke a zisku spojeného s tým, že statok bude využiteľný subjektom a ostatnými členmi spoločenstva v časovom období, v ktorom má byť daný statok používaný. Spread zodpovedá predpokladu o miere vymeniteľnosti a rizika spojeného s budúcou vymeniteľnosťou avšak v kontexte celého portfólia statkov, ktoré subjekty vlastnia[30]. Faktor rizika, ktorý odzrkadľuje nepoznanú budúcnosť, je zároveň nevyhnutne spojený s celkovým vnímaním portfólia statkov. Je to práve portfólio statkov, ktoré spôsobuje, že rozsah spreadu nie je tak rozsiahly, aby boli subjekty odradené realizovať svoju činnosť v časovom kontinuu. Rozsah spreadu sa zároveň zvyšuje so znižujúcim sa hodnotením likvidity statkov a znižuje sa v spojení so zvyšujúcou sa likviditou statkov v čase.

Keďže úrok empiricky vnímame len pri výmene v rozsiahlejšom čase, potenciálny kritik nami predstavenej koncepcie, by mohol tvrdiť, že subjekty koncepciu úroku nevyužívajú ani pri produkcii statkov v kontexte ich ďalšej výmeny a ani pri ich priamej výmene v partikulárnom čase „t“. Úrok nie je totižto explicitne komponovaný do daných činností, pričom dané činnosti určite súvisia s problémom straty/zachovania/zvýšenia vymeniteľnosti resp. likvidnosti hodnotovej sumy úspor subjektu v časovom kontinuu. Máme tu teda výnimku z teórie?

Úrok a produkcia statkov

V princípe existujú dva druhy činností, ktoré človek realizuje. Prvá je zameraná na uspokojovanie len jeho potrieb. Druhá je zameraná na uspokojovanie jeho potrieb sprostredkovane (prostredníctvom výmeny). Druhá v sebe implicitne nesie i nevyhnutnosť reciprocity, t.j. súvisí i s uspokojovaním potrieb druhých. Druhému druhu činností pripisujú subjekty nevyhnutne hodnotový spread v podobe úroku[31]. Prvá činnosť sa zároveň značne podobá na činnosť, o ktorej Hülsmann prehlasuje, že v nej neexistuje úrok. Činnosť sama pre seba. Jedná sa však o to isté? Z časti áno. V kontexte nami predstavenej teórie o úroku neuvažujeme vtedy, pokiaľ sa jedná o činnosti spojené s priamym uspokojovaním vlastných potrieb. Na rozdiel od Hülsmanna sa teda nejedná len o činnosti pre samotnú činnosť (spievanie pre spievanie), ale i o činnosti, pri ktorých by aj Hülsmann rozlišoval prostriedok a výsledok konania. Naše ponímanie splýva s Hülsmannovým vtedy, ak je statok produkovaný len pre vlastné potešenie, napr. načmáram niečo na papier. V danom čase skutočne nepripisujem danej činnosti a z toho plynúceho statku – čmáranici – úrok. Lebo si kreslím sám pre seba (kreslenie pre kreslenie). Rozdiel je však v tom, že sa to môže časom zmeniť. V prípade, že čmáranica získava status vymeniteľnosti, môžem jej v kontexte nových okolností a novo vnímanej budúcnosti, začať pripisovať úrokový spread. A to sa opätovne môže zmeniť. Pokiaľ vymeniteľnosť statok časom stratí; ľudia napr. zistia, že sa skutočne nejedná o nimi pozitívne hodnotené umenie, ale čmáranicu. Statku potom prestávam pripisovať hodnotový spread úroku v kontexte jeho potenciálnej vymeniteľnosti v čase. Statok sa stáva nevymeniteľným a slúži len pre moju potrebu. Buď potom bude naďalej subjektívne uspokojovať moje potreby, alebo sa stáva bezcenným. Hülsmann by pripísal úrok i produkcii statkov (konanie – spojené s prácou). V nami predstavenej koncepcii to tak nie je. Ak napr. pestujeme obilie, kvôli tomu, aby sme si vyrobili chlieb, úrok nepoužívame dovtedy, kým nezačneme nad pestovaním obilia uvažovať aj v kontexte jeho vymeniteľnosti. Rozdiel oproti Hülsmannovi by mal byť teda pre čitateľa zjavný.

Činnosti s ktorými nespájame úrok nie sú len činnosti spojené s konaním pre konanie, ale i činnosti, ktoré nie sú zamerané na výmenu. Je to logické. Akonáhle človek produkuje statok, o ktorom predpokladá, že z hodnotového hľadiska zabezpečí uspokojovanie len jeho potrieb, tak ho produkuje z hľadiska samého seba a nebude ho produkovať z hľadiska ostatných. Nemá prečo potom uvažovať o potenciálnom hodnotení daného statku druhými. Statok z definície musí uspokojovať jeho potreby – je to demonštrované tým, že si ho necháva a nesnaží sa o jeho výmenu. Zmysel úroku, ktorý komponujeme až do samotnej výmeny v časovom kontinuu sa tým pádom stráca. Akonáhle však nad daným statkom subjekt uvažuje aj v kontexte jeho vymeniteľnosti, uvažuje pri produkcii daného statku i v kontexte pôvodného úroku, bez ohľadu na to, že sa môže zdať, že realizuje len činnosť pre svoje potešenie.

Úrok komponujme i do činností, ktoré súvisia s prácou v kontexte jej vymeniteľnosti, nie v kontexte práce pre seba samých. Ak subjekt disponuje jedinými úsporami v podobe času a nejakej zručnosti, ktoré chce v časovom kontinuu meniť za iné statky, rovnako uvažuje, v kontexte toho, aké druhy zručností budú vymeniteľné a tie hodnotí a pripisuje im úrokový spread v podobe toho, ako bude jeho práca a zručnosti v budúcnosti vymeniteľné. V prípade toho, že ich vymeniteľnosť klesá, t.j. hodnotenie existujúcich zručností v čase klesá, musí nevyhnutne začať vnímať rozširujúci sa úrokový spread, ktorý ho donúti v určitom momente zručnosti zmeniť za iné zručnosti, ktorých úrokový spread v kontexte ich vymeniteľnosti v časovom kontinuu je nižší a tým pádom akceptovateľný aj pre ostatných členov spoločenstva. Na posudzovanie kombinácie vlastnených statkov a práce je uplatniteľná rovnaká logika.

Priama výmena (v partikulárnom čase „t“) a úverová výmena (v širšom časovom kontinuu)

Druhý prípad je spojený s nepoužívaním úroku pri priamej výmene, oproti výmene v časovo dlhšom období. Vzhľadom na to, že sa jedná o výmenu, implicitne pripisujeme hodnoteniu úrokový spread; nejedná sa totižto ani o produkciu a ani o prácu pre seba samých. Pri cene, ktorá je prejavom ohodnotenia výmeny statkov v partikulárnom čase „t“ však úrok ako taký nie je explicitne súčasťou ceny výmeny. Je nutné konštatovať, že úrok pri výmene existuje, avšak nie je explicitne komponovaný do výmeny a to vzhľadom na to, že jeho rozsah je zanedbateľný v kontexte nejakého subjektívne vnímaného common sense spojeného s potenciálnou zmenou vnímanej hodnoty daného statku v čase – statok je menený v kontexte času, pri ktorom subjekty nepredpokladajú, že by sa zmenili ich hodnotenia statkov v zmysle cieľov, na ktoré boli získavané a vymieňané. Neznemená to, že úrok v danom prípade neexistuje. Existuje, avšak jeho rozsah je zanedbateľný. Z toho plynie, že môže nastať i situácia, kedy je úrok jedným subjektom vo výmene vnímaný a druhým nie. To je predstaviteľné, ako uvidí čitateľ nižšie pri popise historického vzniku úroku.

Úrokom je však explicitne komponovaný do komplikovanejšej formy výmeny, ktorá je realizovaná v širšom časovom kontinuu. To znamená, že subjekty nevymieňajú len aktuálne existujúce úspory navzájom, ale vymieňajú existujúce úspory voči ešte len vznikajúcim úsporám, t.j. voči tomu, čo ešte nemajú, avšak jeden zo subjektov sa zaväzuje v budúcnosti svoj dlh prameniaci z prvej časti výmeny eliminovať tým, čo dodá v budúcnosti. To znamená, že výmena je ohodnotená v čase „t“, avšak realizácia jej druhej časti, je rozdelená v čase: „t+1“, „t+2“ až „t+n“. Inými slovami to znamená, že hrušku mením za 3 jablká tým spôsobom, že v čase „t“, realizujem ohodnotenie výmeny (1 hruška dnes = 3 čerstvé jablká v budúcnosti), v čase „t“ získam hrušku a 3 čerstvé jablká sú vymieňané v časovom kontinuu, t.j. jedno čerstvé jablko v „t+1“, druhé čerstvé jablko v „t+2“ a tretie čerstvé jablko v „t+n“. Rovnako to môže byť zrealizované aj pri výmene hrušky za jablko, kedy bude jablko vymenené až v čase „t+n“, t. j. v čase „t+1“ a „t+2“ nebude k dispozícii žiadne jablko a to bude vymenené až v čase „t+n“, pričom výmena bola realizovaná (dohodnutá) v čase „t“.

Úrok ako hodnotový sprad vymeniteľnosti statkov v časovom kontinuu

Úrok je fenoménom výmeny. Nie je reflektovaný v konaní ako takom, ale v konaní v kontexte výmeny. Oddeliť konanie pre seba a v kontexte druhých, je do určitej miery problematické. A to vzhľadom na to, že žijeme v spoločenstve. Čo je a čo nie je realizované subjektom v kontexte ostatných členov spoločnosti, je preto čisto na subjektívne posúdenie daného človeka. Z toho bude vyplývať i náš ďalší postup. Popíšme ako vzniká uvedený hodnotový spread pri komplikovanejšej výmene v časovom kontinuu, kde ho subjekty explicitne vnímajú. Jeho prítomnosť však môžeme predpokladať pri akejkoľvek výmene. Je na subjektoch samotných, či ho explicitne vnímajú alebo nie. Nakoniec popíšeme, čo má vplyv na jeho rozsah.

Na trhu nikde neexistuje jedna cena pri výmene statku X s Y. Na trhu sa vždy a za každých okolností objavujú dve ceny – ponuková (ask) a dopytová (bid); vyplýva to z toho, že žijeme v spoločenstve ľudí, ktorí majú rôzne predstavy o statkoch X a Y. Medzi bid a ask cenou existuje spread, ktorý je spreadom medzi dvoma prostriedkami (means) výmeny. Výsledok výmeny (ends) je z hľadiska subjektov získanie statkov a nie statky samé o sebe. Statky vstupujúce do výmeny sú preto prostriedkami výmeny a ich pomerom vzniká výsledná cena výmeny a to vtedy, keď sa predstava o bid a ask cene stretne. Daná cena obsahuje i komponent úroku, ktorého rozsah je alebo nie je pre subjekty relevantný. Buď ho subjekt teda vníma, väčšinou v spojení s výmenou v rozsiahlejšom čase, kedy je jedna časť výmeny rozdelená nejakým časovým obdobím, alebo nevníma, väčšinou v spojení s výmenou v partikulárnom čase.

Komponent ceny v podobe úroku potom vyplýva ako spred z dvoch spreadov. Prvý spread plynie z hodnotového spreadu, ktorý vyplýva z posudzovania súčasnej výmeny existujúcich (už nadobudnutých a hoardovaných) úspor A voči alternatíve postupnej priamej spotreby existujúcich úspor A (dishoarding) v čase. Prvá alternatíva je posudzovaná z hľadiska nadobudnutia nového druhu úspor B od iného subjektu, o ktorých realizuje predpoklad, že budú použité vo výmene za nešpecifické C, D … X v budúcnosti. Druhá alternatíva je posudzovaná z hľadiska postupného použitia úspor A (ako statkov A´, A´´ … An)[32] v ich postupnej výmene za nešpecifické C, D … X v budúcnosti. Subjekt posudzuje spread v kontexte toho, o ktorom zo stavov anticipuje, že mu zabezpečí lepšiu mieru vymeniteľnosti – likvidnosti toho, čo bude mať (úspor An alebo aj B) v budúcnosti.

Druhý spread plynie z hodnotového spreadu, kedy druhý subjekt posudzuje súčasnú možnosť použiť z jeho hľadiska neexistujúce úspory A pre možnosť vytvorenia statku B voči nevyhnutnosti zníženia jeho spotreby (postupný hoarding nejakých úspor X´, X´´ …Xn)[33] v čase. Prvá alternatíva je posudzovaná zároveň z hľadiska toho, že sa subjekt bude musieť zrieknuť časti spotreby statku B, ktorý chce produkovať v budúcnosti podľa dohody s prvým subjektom, voči ktorému vzniká dlh. Druhá alternatíva, ktorú môže využiť je postupný hoarding nejakého statku X, ktorý mu zabezpečí plánovanú realizáciu B alebo už iného nešpecifického (Y), na základe ktorého si bude môcť zabezpečiť svoju ekonomickú existenciu v budúcnosti.

Na subjektívnej úrovni a z hľadiska hodnotovej škály sa prvý subjekt rozhoduje, či bude preferovať pokračovanie v hoardingu, či dishoarding úspor A a ich priamu výmenu za iné aktuálne statky alebo či svoje úspory aktivuje v čase v komplikovanejšom ekonomickom vzťahu, pričom ich vymieňa za prísľub získania vznikajúcich statkov B v budúcnosti, t.j. v budúcnosti vzniknuté nové úspory B. Subjekt v princípe získava B v budúcnosti, ktoré mu znižuje mieru rizika vymeniteľnosti sumy statkov, ktoré vlastní (diverzifikuje svoje majetkové portfólio). Z formálno-logického hľadiska ide o predpoklad, že ak úspory vo forme A zabezpečujú výmenu dnes, budú ju schopné zabezpečovať i iné úspory B (poskytnuté druhým subjektom) v budúcnosti. T. z., že subjekt anticipuje formálno-logický predpoklad, že niečo, čo považuje za úspory (prebytky nejakých statkov), bude v budúcnosti rovnako nejako vymeniteľnými úsporami v kontexte nešpecifikovaných potrieb, pričom anticipuje, že nejaké potreby bude mať. Zo subjektívneho hľadiska druhého subjektu a z hľadiska jeho preferenčnej škály sa subjekt rozhoduje, či začne viac sporiť dnes, alebo či bude môcť okamžite použiť úspory A niekoho iného za to, že v budúcnosti bude musieť zvýšiť svoju mieru úspor B, ktorého prebytky postupne venuje prvému subjektu, aby vymazal uznaný dlh.

Motivácie oboch subjektov vstúpiť do komplikovanejšej formy výmeny nie sú spojené len s hodnotením výhodnosti alebo nevýhodnosti danej výmeny z hľadiska toho, čo ňou získajú, ale i s potenciálnymi hodnotovými zmenami statkov v čase. Subjekt s existujúcimi úsporami čelí totižto i riziku, že jeho úspory stratia v budúcnosti kúpyschopnosť. V prípade niektorých statkov je to zjavnejšie ako v prípade iných; vlastník jabĺk čelí objektívne vyššej miere rizika kúpyschopnosti jabĺk v čase, ako vlastník železa, vzhľadom na to, že jablká sa rýchlejšie kazia. Avšak ani vlastník železa, si nemôže byť istý hodnotovou stabilitou tejto komodity v plynúcom čase a to nielen kvôli objektívnej vlastnosti železa v podobe napr. jeho oxidácie, ale i hodnotovej zmene v zmysle budúcej ponuky a dopytu po železe. Podobnému problému čelí i druhý subjekt, len s tým rozdielom, že zároveň čelí aj rozhodnutiu, ktorú z komodít hoardovať (vytvárať v nej úspory) tak, aby si zaistil nákup iných kapitálových statkov na svoj ekonomický projekt, ktorého realizáciu musí v súčasnosti tak či onak odložiť, vzhľadom na to, že nemá dostatok úspor.

Tu by sa mohlo zdať, že skĺzavame do popisu toho, že úrok by mohol byť spreadom medzi súčasnými prostriedkami a budúcimi výsledkami konania a vice versa z hľadiska druhej osoby. Stále by sme čelili problému toho, že by sme museli poznať, čo sú výsledky a prostriedky v neznámej budúcnosti. To znamená, že by sme museli definovať spread ako posúdenie niečoho reálneho voči niečomu, o čom nič nevieme a čo sa môže hodnotovo x-krát časom zmeniť. Treba povedať, že tu vedená argumentácia rovnako porovnáva súčasnosť s budúcnosťou. Pri úverovej výmene sa faktoru času vyhnúť nedá. Avšak vzhľadom na to, že argumentáciu vedieme v zmysle zachovania likvidnosti statkov (kúpnej sily, vymeniteľnosti), argumentácia nie je z hľadiska času nekonzistentná. A to preto, lebo výsledkom výmeny je zmenený pomer sumy úspor (prostriedkov) u oboch subjektov. To znamená, že prvý subjekt predpokladá, že bude mať v čase „t+n“ nejakú novú sumu úspor v podobe starých úspor A (bohatstvo) a (príjem) v podobe nových úspor od druhého subjektu B, ktorá má zabezpečiť buď zachovanie likvidnosti jeho úspor v čase (vymeniteľnosť za iné statky v zmysle zabezpečenia ich výmeny pri uspokojovaní nových potrieb) alebo aj ziskom motivované potenciálne zvýšenie likvidnosti jeho úspor. Druhý subjekt vníma daný vzťah ivnerzne. To znamená, že výmena mu zabezpečí rovnako nejakú novú sumu úspor oproti stavu, ako mal v čase „t“, o ktorej predpokladá, že je pre neho výhodnejšia v zmysle nových uspokojovaní jeho potrieb. Výsledok výmeny tým pádom umožňuje prepojenie medzi súčasným a budúcim. Aj v súčasnosti aj v potenciálnej budúcnosti sa totižto jedná o pomer zloženia nejakých úspor, či statkov subjektu, ktoré majú mať nejaký druh likvidnosti, resp. vymeniteľnosti. Jedná sa teda o matematické vyjadrenie výsledku výmeny, ktoré má formálno-logický charakter a ktoré tým pádom umožňuje porovnávanie v čase. Pri obhajobe Hülsmannovej koncepcie by mohol ešte potenciálny kritik nami navrhovaného vysvetlenia namietať, že aj „prostriedky“ a „výsledky“ konania majú logicko-formálny charakter a preto sú rovnako porovnateľné v čase. To, že majú formálno-logický charakter, je pravda. Avšak prostriedky a výsledky konania majú zároveň absolútny charakter, t.j. sú vždy niečím konkrétnym v kontexte ekonomickej činnosti človeka. A práve to znemožňuje ich porovnávanie v širšom časovom kontinuu. Pomer má však relativistický charakter, t.j. je matematickou funkciou, ktorej konkrétne vyjadrenie v realite je vždy matematické a tým pádom časovo porovnateľné. Na základe uvedeného je možné popísať vznik úroku nasledovne:

Úrok vzniká ako hodnotový spread medzi hodnotovými spreadmi minimálne dvoch subjektov v kontexte zabezpečenia vymeniteľnosti (likvidnosti) sumy statkov (prostriedkov, portfólia statkov) používaných na zabezpečovanie ich cieľov v časovom kontinuu.

Hodnotovo- časové projekcie budúcnosti a rozsah spreadu

Vzhľadom na to, že je úrok hodnotovým spreadom, jeho rozsah závisí od rôznych druhov hodnotení a predstáv subjektu o ekonomickej realite. To znamená, že subjekty hodnotia, pravdepodobnosť predstavy výsledku výmeny (nejaké nové portfólio statkov), t.j. hodnotia pravdepodobnosť zlepšenia likvidnosti sumy statkov (bohatstva) v čase. Preto aplikujú hodnotovo-časovú projekciu o budúcnosti, t.j. hodnotový predpoklad o tom, od čoho závisí predpokladaný výsledok úverovej výmeny. Hodnotovo-časová projekcia potom určuje rozsah úrokového spreadu.

Uvedením koncepcie hodnotovo – časových projekcií budúcnosti, ktoré majú vplyv na výšku úroku, sledujem dve veci. Po prvé, terminologické odlíšenie sa od Misesa, ktorý vysvetľuje teóriu prostredníctvom časových preferencií (preferujem dosiahnutie cieľa skôr ako neskôr) a konania. Druhý dôvod je ten, že vysvetľovanie prostredníctvom časových preferencií je predsa len akoby „intuitívne správne“ (empiricky zaznamenávame, že sa subjekty majú rôzne preferencie statkov v čase, čo vplýva na výšku úroku, resp. rozsah úrokového spreadu, avšak nie sú ním samotným).

Hodnotovo-časová projekcia budúcnosti je subjektu umožnená vzhľadom k tomu, že dokáže reflektovať vlastné EGO v časovom kontinuu. Hodnotovo-časová projekcia je predstavou, ktorá nie je samozrejme presná. Človek o budúcnosti nič nevie. Akákoľvek predstava o budúcnosti je preto z definície nesprávna predstava; nemusí byť však pre subjekt neuspokojivá[34]. Subjekt ju môže zrealizovať na základe reflexie iných skúseností (empirického poznania) a na základe predstavy o stabilite/nestabilite vývoja reality a spoločnosti, čiže aktivít iných subjektov reality v kontexte technologického pokroku, stability/nestability preferencií, kultúrnych, národnostných a iných premenných[35]. Na samotnú hodnotovo-časovú projekciu subjektu o svojej budúcnosti má vplyv viacero faktorov. Jednak sa každý subjekt za určitých okolností správa inak a to vzhľadom na to, že dané okolnosti vníma individuálne. Rovnako môže mať napr. miera jeho individuálnych úspor vplyv na to, či bude pristupovať k priamej výmene, resp. úverovej výmene s vyššou, či nižšou mierou rizika. Inak sa môže správať niekto, kto má veľa úspor a inak niekto, kto ich má menej. Inak môže každý subjekt vnímať riziko spojené s budúcnosťou a inak môžu uchopovať projekciu o svojej budúcnosti mladí, starí, väzni, matky, deti, dospelí[36].

Hodnotovo-časové projekcie, ktoré zvyšujú predpoklad toho, že nové zloženie portfólia statkov zabezpečí vyššiu mieru likvidnosti statkov subjektu (popri tom výška úroku relatívne klesá), spôsobujú vyššiu mieru úverovej aktivity a naopak hodnotovo-časové projekcie budúcnosti, ktoré znižujú predpoklad toho, že nové zloženie portfólia statkov zabezpečí svoju likvidnosť v budúcnosti (popri tom výška úroku relatívne stúpa), spôsobujú zníženie úverovej aktivity[37].  Na zmenu hodnotovo-časových projekcií o budúcnosti musia mať rôzny vplyv i rôzne druhy spoločenských činností. V prípade, že spoločnosť zažíva nižšiu mieru chybovosti podnikateľských činností spojených s dobrovoľnou výmenou, nižšiu mieru krádeží a vrážd, vojnových udalostí, či prírodných katastrof, či nižšiu mieru pôsobnosti politických (regulačných a daňových) činností, budú hodnotovo-časové projekcie o budúcnosti viac stabilné a naopak. To bude vplývať na veľkosť a rozsah spreadu, jeho zužovania alebo rozširovania (úrok klesá alebo stúpa).

Je nutné si uvedomiť, že vyššia miera úspor (kapitálových statkov) v spoločnosti nezabezpečuje nízky úrok. Spoločnosť môže mať naakumulovaných obrovské množstvo úspor a úrok môže byť aj tak vysoký, vzhľadom na nejaký rizikový predpoklad subjektov o budúcnosti (hrozba vojny, prírodnej katastrofy, či toho, že projekt financovaný úverovou výmenou je hodnotený ako nereálny, resp. taký, ktorý nezabezpečí jeho vymeniteľnosť). Rovnako nižšia miera úspor nespôsobuje vysoký úrok. Spoločnosť nemusí mať rozsiahle úspory a úrok sa môže znižovať, vzhľadom na pokles rizika spojeného s budúcnosťou (napr. situácia po vojne). Pri nízkej úrokovej miere subjekty len očakávajú, že novo vzniknuté úspory im v budúcnosti zabezpečia veľmi podobnú kúpnu silu, aká je v čase vstupu do výmeny. Vyššia miera hromadenia úspor, ktorá z toho plynie, predpoklad o stabilite budúceho vývoja len podporuje, nie je však určujúca.

Hodnotovo-časové projekcie subjektu o budúcnosti vplývajú na rozsah úrokového spreadu a tým na výsledné ohodnotenie výmeny. Ako sme už spomenuli v prípade priamej výmeny (pre subjekt relevantnej súčasnosti), cenu výmeny neovplyvňuje z hľadiska subjektov faktor času a z toho vyplývajúce potenciálne hodnotové zmeny menených statkov. To však už neplatí pre výmenu realizovanú v čase. Tento druh výmeny je ovplyvnený posúdením toho, či subjekty zlepšia alebo aspoň zachovajú likvidnosť sumy statkov (bohatstva) v čase. Výmena a určenie ceny danej výmeny obsahuje teda v sebe i komponent úroku. Ten má vyšší vplyv na ohodnotenie výmeny a určenie ceny podľa anticipácie miery predpokladov o zachovaní, či zvýšení likvidnosti statkov plynúcich z výmeny.

Monetárne zobrazenie úroku a kalkulácia v čase

Z hľadiska prechodu na monetárne zobrazenie úroku (kardinálne škály), je nutné začať uvažovať o prostriedku výmeny. Ten je denominátorom, ktorým vyššie popísané výmenné vzťahy ohodnocujeme, používame ho na určenie cien a zároveň nám umožňuje kardinálne zobrazenie úroku vyjadrené v mernej jednotke výmenného prostriedku[38].

Ako sme si ukázali úrok je fenomén, ktorý je možné vnímať len v kontexte výmeny. Keďže ide o fenomén spojený s výmenou, tak v prípade použitia výmenného prostriedku, musí byť úrok súčasťou ceny výmeny vyjadrenej v mernej jednotke výmenného prostriedku. Zároveň platí, že vzhľadom na to, že oba subjekty chcú výmenou dosiahnuť zabezpečenie likvidnosti svojich úspor (statkov, bohatstva) v časovom kontinuu, avšak na sprostredkovanie výmeny používajú výmenný prostriedok, tak je požiadavka stabilnej likvidity prenášaná na statok, ktorý výmenu sprostredkováva nepriamo – výmenný prostriedok M. Subjekty naďalej dopytujú rôznorodosť portfólia svojho bohatstva (sumy statkov), ktoré umožňuje vyššiu pravdepodobnosť ich vymeniteľnosti v čase, čo je však sprostredkované aj stabilnou likviditou výmenného prostriedku M v čase, ktorý túto rôznorodosť reprezentuje. Úrok sa tak stáva nevyhnutne peňažným fenoménom, čo je v súlade s našou tézou, že súvisí s vnímaním vymeniteľnosti, resp. likvidnosti statkov v kontexte výmeny.

Použitie výmenného prostriedku M umožňuje oceniť výmenu, v ktorej úrok reflektuje z hľadiska veriteľa to, či dlžník dokáže zabezpečiť speňažiteľnosť nových statkov v budúcnosti a z hľadiska dlžníka to, či sa zaviaže k dlhu, ktorý vyplýva z použitia výmenného prostriedku M na nákup súčasných kapitálových statkov, ktoré sú kupované preto, aby bol subjekt schopný poskytnúť nové statky resp. služby v nejakej akokoľvek časovo definovanej budúcnosti, ktoré vyrovnajú dlh v M, ku ktorému sa upísal v súčasnosti. Pričom aj v súčasnosti nakupované (kapitálové) statky, ktoré vstupujú do ekonomického procesu, tak vznikali niekedy v minulosti. V súčasnosti sú vymieňané a na novo ocenené a ohodnotené v kontexte dnešných nových hodnotových súdov subjektov podľa toho, ako majú statky uspokojovať potreby agentov do budúcnosti. Subjekty tak zisťujú, či mala ich výroba v minulosti zmysel. Ak áno, znamená to, že sú speňažiteľné a prinášajú príjem v podobe M. Ak nie, znamená to, že nie sú speňažiteľné, subjekty zaknihujú stratu vyjadrenú v M a uplatňujú na nich a súvisiacu výmenu hodnotový diskont.

Oba subjekty majú zároveň aj možnosť ďalšieho hoardingu výmenného prostriedku M a subjekt s vlastníckym právom na výmenný prostriedok M má možnosť aj jeho postupného dishoardingu. Avšak ak subjekty vstúpia do úverovej výmeny, demonštrujú, že hoarding výmenného prostriedku je pre nich v kontexte budúcnosti menej výhodnou alternatívou. Oba subjekty totižto čelia aj problému kúpyschopnosti hoardovaného výmenného prostriedku. Veriteľ preto, že si nie je istý, či jeho „len“ hoardovaný výmenný prostriedok, bude mať tú istú kúpyschopnosť v budúcnosti a dlžník pre to isté, s tým rozdielom, že nevie aké množstvo hoardovaného výmenného prostriedku by bolo nutné na to, aby zabezpečil svoj projekt v budúcnosti len samotným hoardovaním. Nepozná kúpnu silu výmenného prostriedku M, pričom dnes sa mu núka kapitál veriteľa v podobe M. Hodnotové súdy subjektov sa totižto v čase menia a nie je jasné, aké ceny (kapitálových) statkov, potrebných na jeho projekt budú v budúcnosti; t.j. nevie, koľko jednotiek hoardovaného výmenného prostriedku bude potrebovať.

Problém, ktorému pri vysvetľovaní výmeny v čase čelíme, je ohodnotenie výmeny v časovom kontinuu. Je to problém z toho hľadiska, že statky ako aj samotné M, môžu podliehať v čase „t+n“ zmene ich ohodnotenia voči času „t“. O statku M je totižto rovnako nutné realizovať predpoklad hodnotových zmien. To znamená, že ak sú statky opätovne použité vo výmene za M v „t+n“, menia sa hodnotové vnímania statkov a pri vysvetľovaní stojíme pred dvoma časovými udalosťami, ktoré nie sú z hodnotového hľadiska nijako prepojiteľné. Problém, ktorému čelíme pri vysvetľovaní je, ako je teda možné v čase porovnať hodnotové určenie statkov vyjadrené v jednotke M, t.j. ako je možná ekonomická kalkulácia v M bez toho, aby sme o M predpokladali, tak ako Fekete (a ako uvidíme aj v ďalšom článku aj Mises), nejaké objektívne vlastnosti jeho vymeniteľnosti, t.j. likvidity. Z hľadiska ceny a komponentu úroku, ako aj prepojenia dvoch časových a navzájom hodnotovo odlišných časových úsekov je inštruktívna nasledovaná pasáž z Hülsmanna:

„A 10-percent interest rate obtained by making steel product X, for example, does not mean that 110 ounces of gold obtained through the future sale of X are inherently more valuable than the 100 ounces paid now for the corresponding factors of production. And neither does it mean that all current investments yield in fact a 10-percent return. What it means is that there are here and now no men ready to invest 100 ounces into the production of X unless the yield is at least 110 ounces.“ 

Veriteľ vstupuje do výmeny len v prípade, ak z nej získa v budúcnosti 110 uncí. 10 uncí, ktoré vyjadrujú 10 %-tný úrok, je ohodnotením predpokladu o schopnosti dlžníka produkovať statok X, riziká spojeného s produkciou X, je ním ohodnotený i ekonomický kontext, v ktorom sa výmena realizuje, ale i predpoklad o potenciálnej hodnotovej zmene vytváraného X, ktoré musí dlžník v budúcnosti vymeniť za 110 uncí (istina + úrok) plus jeho zisková marža. Úrok tak reflektuje hodnotovo-časové projekcie subjektov o ich ekonomickom pôsobení v časovom kontinuu (budúcnosti). Podstatné je, že je to existencia úroku a jeho rozsah na základe čoho sa v realite subjekty rozhodujú v zmysle realizácie alebo nerealizácie ekonomických projektov, t.j toho, čo sa pre subjekty hodnotovo javí ako ekonomicky zmysluplné alebo nezmysluplné.

Je to teda úrok, ktorým preklenujeme dve hodnotovo rozdielne časové obdobia. Tu si musíme uvedomiť, že používanie úroku neznamená, že sa prostredníctvom neho diskontuje alebo prenáša hodnota. Úrok reprezentuje náhľad subjektov na to, čo je ekonomicky možné. Prepojenie časových období je možné, pretože v čase subjekty porovnávajú súčasné náklady/výnosy spojené s ich úsporami voči nie rovnakým alebo akýmkoľvek iným partikulárnym úsporám v budúcnosti, ale voči rovnakému princípu využívania úroku pri hodnotení statkov. Ak by sme si predstavili ako myšlienkový experiment, že v spoločnosti je reflektovaná úroková miera na úrovni napr. 10 % pre statky X, Y, Z a medzi časom „t“ a „t+n“ sa jej výška nezmení, máme pred sebou obdobný proces ohodnotenia a stanovenia ceny ich výmeny v M v časovom kontinuu, ktorá je určená predstavou subjektov o tom, čo sa javí a čo sa nejaví ako ekonomicky zmysluplné. Na jednej strane subjekty reflektujú 10 % úrok spojený s vymeniteľnosťou X, Y, Z v čase a na strane druhej prenášajú danú reflexiu 10 % úroku na výmenný prostriedok M, ktorý sprostredkováva výmenu X, Y, Z. Tým pádom ceny X, Y, Z vyjadrované v M ako v čase „t“, tak i v čase „t+n“ zodpovedajú hodnotovým predstavám subjektov o X, Y, Z ako aj predstavám o výmennom prostriedku M. V realite sa samozrejme úrok mení; je hodnotový spread. Subjekty teda vnímajú v čase zmenu. Vzhľadom na to, že je požiadavka vymeniteľnosti na likvidnosť statkov prenášaná na výmenný prostriedok M, je to činnosť spojená s objavovaním rozsahu úrokového spreadu (o jej podstate už napíšeme v ďalšom článku, ktorý sa bude týkať peňazí), prostredníctvom ktorej subjekty reflektujú výšku úrokovej miery ekonomickom spoločenstve. Ak predpokladáme potom kontinuálny ekonomický proces, ktorý je založený na mechanizme reflexie úroku prostredníctvom M, subjekty môžu porovnávať výnosy a náklady spojené s ekonomickou činnosťou v čase a hodnotiť následne, ktorý z ekonomických procesov bol z hľadiska subjektov zmysluplnejší. Samozrejme za predpokladu, že M, čo najoptimálnejšie reflektuje ich hodnotové predpoklady o výške úroku. Prípadné zmeny samotných cien statkov X, Y, Z vyjadrené v M v časovom kontinuu pri správnej reflexii úroku tak vyjadrujú už len hodnotové zmeny, ktoré reflektujú zmeny vnímania využiteľnosti a úžitkovosti samotných statkov X, Y, Z.

Historický kontext a fenoménu úroku

Vzhľadom na to, že úverový vzťah resp. výmena v čase je komplikovaný, vyvstáva historicko-logická otázka, ako vznikal. Dokázal uchopiť jedinec danú koncepciu? Ako ukazuje Pavlík vo svojej práci „On the Spontaneous Emergence of the Norms of Distributive Justice and the Catallactic Rules“ , ktorá bola odpoveďou na relevantnú kritiku Hoppeho voči Hayekovi, nie je to nevyhnutné. Naši predchodcovia mohli dané normy a ekonomické koncepty uchopovať intuitívne, pričom ich základy mohli byť prítomné na pozadí iných noriem a iných činností. Zároveň však dané činnosti nie je možné explicitne presne stopovať v histórií. Preto je možné zrealizovať len myšlienkový experiment o danom vývoji, ktorý napĺňa atribúty Hegel-Pavlíkovej požiadavky logicko-formálneho stopovania činnosti v minulosti, vzhľadom na nemožnosť ich presného empirického stopovania v minulosti.

Inštruktívny je v tomto zmysle Feketeho myšlienkový experiment, v ktorom popisuje potenciálnu realizáciu tohto druhu (úverovej) výmeny v čase pri primitívnych spoločenstvách v zmysle výmeny množstva práce, kedy je vymieňaná „práca dnes voči inej práci v budúcnosti“. To znamená, že ľudia akoby vymieňali, „Ja ti pomôžem pri nejakej práci teraz mojím usporeným časom a ty mi zase pomôžeš pri nejakej mojej práci inokedy, tvojím usporeným časom“. Zakomponovanie úroku do výmeny v minulosti nemuselo zároveň prebiehať vedome v tom zmysle, že si subjekty explicitne uvedomovali, že používajú pri ohodnocovaní a tvorbe cien i úrok. Výmena mohla prebiehať intuitívne, pričom sa mohla vyvinúť z priamej výmeny, ktorá bola realizovaná na krátke časové obdobie, kedy sa statok A vymenil za 5 častí statku M v čase „t“ alebo v blízkosti času „t“, pričom subjekty nemali prečo predpokladať ich vzájomné hodnotové zmeny. V prípade, že sa však objavila psychologicky vnímaná podobná výmena, s podobnými cieľmi, podobného statku A´ prostredníctvom M v dlhšom časovom horizonte, subjekt poskytujúci statok A´ v čase „t“, kedy sa vzdal statku A´, komponoval do jeho ceny intuitívne i úrok a to v podobe požiadavky napr. 6 častí M, pokiaľ malo byť 6 častí M poskytnutých napr. až neskôr v čase „t+1“. A to vzhľadom na potenciálny problém, ktorý mohol anticipovať v kontexte budúcnosti v podobe napr. toho, že druhý subjekt nemusel byť zodpovedný, nemal dobrú reputáciu, jeho plán obživy mal nejaké trhliny z hľadiska prvého subjektu; v princípe čokoľvek, čo spôsobovalo nárast úrokového spreadu na úroveň, ktorú subjektívne vnímal ako relevantnú a úrok komponoval do ceny, čo subjekt vedome vníma, avšak daný fenomén nie je pomenovaný. Dokonca môžeme uvažovať aj o situácii, kedy jeden subjekt, úrok priamo komponuje do ceny, pričom druhý subjekt explicitne nevníma, že súčasťou ceny je aj úrok. Na cenu sa pozerá rovnako, ako keby prebiehala priama forma peňažnej výmeny.

Až následne je úrok nahliadnutý subjektmi v spoločenstve; je rozpoznaný. Rozpoznanie úroku v neskorších vývojových štádiách spoločnosti môže súvisieť aj s priemernou zvyšujúcou sa výškou dožitia subjektov. V nerozvinutých spoločenstvách nemusí byť úrok explicitne vnímaný aj vzhľadom na to, že horizont dožitia subjektov nebol až tak vysoký, čo spätne vplývalo na to, že subjekty nevstupovali často napr. do časovo rozsiahlejších výmen. Rozpoznanie úroku mohlo mať súvislosť aj so zvyšovaním časovej náročnosti procesu výrob, a potrebu reflexie výmeny v dlhšom časovom horizonte (zvyšujúca sa časová náročnosť produkčného procesu), ktorá mala spätne vplyv na lepšie životné podmienky jednotlivcov, čo zvyšovalo ich priemerný vek, čo spätne umožňovalo realizovať časovo rozsiahlejšie výmeny, atď..

Nemožnosť arbitrácie úroku

Poslednou otázkou, ktorú je ešte nutné v rámci nášho ponímania koncepcie úroku vyriešiť je otázka, prečo nie je úrok v ekonomických vzťahoch arbitrovaný k nule prostredníctvom podnikateľskej činnosti. Hülsmann tvrdí, že dôvodom uvedeného stavu je tzv. pôvodný úrok. Pre vysvetlenie toho, prečo nie je možné daný spread odstrániť môžeme začať argumentáciu myšlienkovým experimentom o „rajskej záhrade“. V nej by mal každý človek všetko a naraz a neexistoval by tam nedostatok ničoho. V tom prípade by nemalo skutočne zmysel temporálne preklenovať nesúlad úspor a spotreby; v rajskej záhrade by inak nebol ani dôvod pre realizáciu akejkoľvek výmeny. Výmena by však mohla existovať ako myšlienkový experiment (hra), kedy by nedostatok mohol byť simulovaný. Z toho je možné implikovať, že samotná podstata intersubjektívneho fenoménu úroku, či výmeny, je primárne závislá od agentov; okolitá realita a jej vzácnosť je len dostatočnou podmienkou výmeny. Rovnako je na tomto príklade možné vidieť, že úrok i výmena sú intersubjektívne koncepty. Ak by bol agent v rajskej záhrade sám, nemal by s kým dané „hry“ o nedostatku realizovať.

Nežijeme však v rajskej záhrade. Človek z definície svojej podstaty realizuje rôzne projekcie o svojej budúcnosti. Má mortálne telo, uvedomuje si seba samého v časovom kontinuu a vníma obmedzenosť reality. Z daného vyplýva, že vždy existuje u neho potenciál pre časový nesúlad výmeny v zmysle výmeny úspor za ešte len vznikajúce úspory. Inými slovami úrok nemôže byť arbitrovaný podnikateľskou činnosťou, pretože vždy existujú potreby v časovom kontinuu, ktoré nie sú naplnené, a ktoré je možno ohodnocovať.

V kontexte nášho vysvetľovania úroku treba mať zároveň na pamäti to, že zadefinovanie úroku v kardinálnom zobrazení v mernej jednotke výmenného prostriedku M na úrovni 0 neznamená, že je úrok zo spoločenských vzťahov odstránený. Znamená to len, že sú statky a činnosti vnímané len na uspokojenie potrieb subjektu bez ich ďalšej intencie výmeny alebo vzhľadom nato, že predpoklady o zmene hodnôt menených statkov sú zo subjektívneho hľadiska irelevantné, resp. ich nie je prečo na tak krátke obdobie vnímať. Koncept však naďalej existuje na intersubjektívnej (celospoločenskej) úrovni vzhľadom k faktu, že bude vždy existovať výmena vzhľadom na to, že sme spoločenské bytosti. Z uvedeného vyplývajú ďalšie stanoviská, ktoré môžeme o úroku prehlásiť. Je úplne odstránený v prípade, že by na svete ostal len jeden človek – sám. Ak sú subjekty uvedomelé, ale neobjavili ešte možnosť výmeny úspor v časovom kontinuu, musíme o úroku prehlásiť, že ešte neexistuje, resp. že existuje len vo svojej potenciálnej podobe. Samozrejme zároveň za podmienky, že subjekty sú mentálne schopné koncepciu výmeny uchopiť. Mentálna schopnosť uvedomenia si svojej osoby v časovom kontinuu nemusela zároveň existovať u niektorých našich prehistorických predchodcoch a objavila sa až v neskoršom štádiu vývoja človeka; v tom prípade môžeme rovnako prehlásiť o danom koncepte, že dovtedy neexistoval, dokonca v tom prípade neexistoval ani vo svojej potenciálnej podobe.

Negatívny úrok

Poslednou časťou tejto úvahy by malo byť zamyslenie sa nad tým, či existuje negatívny úrok. V minulom článku som špekuloval, či existuje alebo neexistuje negatívny pôvodný úrok a následne nominálny úrok. Tvrdil som, že negatívny úrok je možný v oboch kategóriách. Musím priznať, že tvrdenie je nesprávne. To som si uvedomil pri analýze úroku z hľadiska ordinárnych hodnotových stupníc subjektov, ktoré výmenu realizujú (alebo nerealizujú). Tu ma pomýlilo používanie pojmu „pozitívny“ a „negatívny“ v zmysle kardinálnej stupnice (ako plusový alebo mínusový). Na ordinárnej stupnici je nutné používať „pozitívny“ a „negatívny“ v zmysle „preferovanejší alebo menej preferovaný pred iným stavom“. Na ordinárnej škále nemáme možnosť z definície ukázať nulovú a tým pádom ani negatívnu hodnotu v zmysle mínusovej; tá sa nám zobrazí len na kardinálnej (monetárnej) stupnici.

Tu len implikujem, že Hülsmann používa termín pozitívny pôvodný úrok v zmysle „existujúci a preferovanejší pred iným stavom“. V prípade, že nie, tak je to ďalší z dôvodov pre kritizovanie jeho koncepcie úrokovej miery. Od Hülsmanna a jeho misesovskej tradície sa však môžeme v tomto prípade jednoznačne odlíšiť. Ako je vidno, u Hülsmanna musí úrok vždy existovať a musí zodpovedať preferovanejším stavom. V nami predstavenom systéme je možnosť uvažovať o neexistencii daného spreadu. A to v niektorých situáciách. Prvá možná situácia je spojená s nedostatočnou mentálnou výbavou našich predchodcov, ktorí si neuvedomujú seba samých v časovom kontinuu. Druhá situácia predstavuje prípad, že na svete by ostal len jeden  posledný človek. Tretia možnosť je, že môže existovať len vo svojej potenciálnej podobe, pretože nemusel byť v nejakom časovom historickom úseku subjektmi uchopovaný. Tiež platí, že tento spread nebude mať v realite napr. svoje kardinálne zobrazenie v prípade, že je extrémne vysoký. Rozsah hodnotového spreadu spôsobí, že subjekty budú síce hodnotový spread reflektovať na svojej hodnotovej škále, avšak riziko, ktoré z potenciálnej výmeny plynie, má až príliš vysoký vplyv na ohodnotenie daného spreadu a výmena nenastane. To spôsobí, že ho preto nebude možné ani nominálne vyčísliť. Rozdiel oproti Hülsmannovi je teda zjavný.

Pre poctivosť argumentácie, skúsme aj z hľadiska ordinárnych škál a ich spreadu hľadať potenciál pre negatívny úrok. Na kardinálnej stupnici je opakom pozitívneho (plusového) negatívne (mínusové). Na ordinárnej stupnici je opakom inverzný popis spreadu, ktorý je však zameraný na budúce javy, keďže z definície nie je možné meniť javy minulé[39]. Rovnako nemá zmysel myslieť úrok pri činnostiach človeka, ktoré nie sú spojené s výmenou. To, že je statok alebo činnosť spojená s vnútorným uspokojením človeka v časovom kontinuu implikuje, že spread nemá prečo existovať. V zmysle pôvodného úroku je preto možné hovoriť len o inverznom popise spreadu, čo implikuje potenciálne dve možnosti popisu výmeny: 1) Výmena súvisiaca s neexistujúcimi úsporami dnes za ešte len vznikajúce úspory v budúcnosti. To je však logicky nemožné. Vždy by sme museli z logiky veci čakať na vznik aspoň jedných úspor, aby sme ich mohli použiť v ekonomických vzťahoch; nie je možné realizovať v budúcnosti niečo z ničoho. 2) Druhá možnosť je výmena súvisiaca s neexistujúcimi dnešnými úsporami za vznik dnešných úspor. Rovnako však ide o logický nezmysel. Nie je možné v súčasnosti vytvoriť z ničoho niečo. Z hľadiska hodnotového spreadu ordinárnych stupníc subjektov bude teda inverzná definícia hľadaná márne.

To je i dôvod, prečo nie je možné uvažovať o situácii s negatívnym prirodzeným kardiálnym úrokom v jeho vyjadrení na celospoločenskej úrovni; t.j., že by vôbec mohol existovať celospoločensky aplikovaný a vnímaný prirodzený kardinálne zobrazený negatívny úrok. Je to z definície nemožné. O celospoločenskom negatívnom úroku by sa dalo uvažovať jedine za podmienky, ak by v spoločnosti existoval predpoklad, že existuje nielen dostatok úspor, ale že tieto úspory sú schopné uspokojiť i všetky potreby členov spoločnosti. Niektoré ľudské potreby budú však vždy z definície neuspokojené.

Čiastočné kardinálne negatívne zobrazenie však vylúčiť nemôžeme. V prípade hľadania negatívnej možnosti úroku je ho nutné hľadať vo výmene úspor za ešte len vznikajúce úspory tak, že subjekty kardinálne ohodnotia danú výmenu negatívne. T.j. miesto výmeny 100 uncí zlata (či hrušiek) za 110 uncí (jabĺk[40]) v budúcnosti, bude ex ante výmena ohodnotená v zmysle 100 uncí zlata (či hrušiek) za 90 uncí (jabĺk) v budúcnosti, resp. za akýkoľvek počet uncí, statkov, ktorý však implikuje nižšiu hodnotu. Tu je zároveň ako sa hovorí „pes zakopaný“. Je dôležité upozorniť, že samotný kardinálny nižší počet ako je istina neznamená, že bol hodnotový spread menej preferovaný. 90 uncí (jabĺk) v budúcnosti môže byť v čase realizácie úverovej výmeny aj preferovanejším stavom na subjektívnej hodnotovej škále subjektu, ktorý požičiava kapitál. Subjekty môžu totižto ex ante implikovať vyššiu hodnotu 90 uncí (jabĺk). V kontexte negatívneho úroku je zároveň nutné upozorniť v súlade s Hülsmannom, že ex post hodnotenie úverovej výmeny (konečný výnos z výmeny) v kontexte negatívneho úroku je už iným hodnotovým vzťahom. Ex post zhodnotenie úverovej výmeny v čase môže byť už akékoľvek – plusové, nulové i negatívne a závisí od nových podmienok, ktorá nastali v budúcnosti. Čiže subjekt uvažuje, či 110 uncí v budúcnosti, ktoré získal za požičanie 100 uncí v čase „t“, má pre neho vyššiu hodnotu, ako 100 uncí zlata v čase „t“, resp. či by postupný dishoarding 100 uncí v čase od „t“ do „t+n“ nebol hodnotený z jeho strany na preferenčnej škále nakoniec vyššie, ako je hodnotený výsledok výmeny v samotnom čase „t+n“, resp. či sa vôbec naplnili podmienky výmeny a subjekt získal 110 uncí zlata. Negatívny úrok je zároveň nutné odlišovať od výmeny, ktorá má kardinálne negatívny charakter. Tá sa prejavuje napr. v podobe darov, dobrovoľnej sociálnej podpory a pod., ktorá sa deje v čase „t“. Negatívny kardinálny úrok zároveň implikuje vysokú mieru vymeniteľnosti statku v budúcnosti. Vysoký pozitívny úrok implikuje opak – veľmi nízku mieru vymeniteľnosti[41]. Pri negatívnom úroku subjekty predpokladajú, že po statku bude tak rozsiahly dopyt, že ho chcú v súčasnosti v takom rozsahu, že nie je možné uspokojiť dopyt. Sú preto ochotní, požičiavať aj s tým, že v budúcnosti získajú nižšie množstvo peňazí. Z tohto by sa mohlo zdať, že peniaze sú napr. statkom, o ktorom sa dá prehlásiť, že bude po ňom nevyhnutne rozsiahly dopyt; napr. po zlate. Problém však je, že peniaze sú v úverových vzťahoch len na to, že sprostredkovávajú ekonomické väzby. To značí, že sú vždy použité v kontexte poskytovania nejakých služieb, či produkcie nejakých statkov. A o nich nevieme, či bude po nich dopyt. Preto sa zvyčajne aj v kontexte peňazí objavuje pozitívna úroková miera.

S týmto je rovnako spojená otázka, prečo v prípade negatívneho úroku kreditori potom skôr nepreferujú hoarding, či už výmenného prostriedku, resp. iných statkov a prečo aj tak vstupujú do úverovej výmeny. Cieľom úverovej výmeny je pre kreditora vyššia miera pravdepodobnosti zachovania kúpnej sily úspor. Vymieňame úspory dnes za participáciu na novozískaných a kúpyschopných úsporách iného človeka v budúcnosti. To je i motivácia vstupovať do úverového vzťahu.

Pozitívna úroková miera vyjadruje myslenú a vnímanú mieru neistoty o kúpyschopnosti úspor v budúcnosti. Nulová vyjadruje priamu výmenu – dishoarding úspor. Negatívna by mala vyjadrovať myslenú a vnímanú mieru istoty o stúpajúcej kúpyschopnosti úspor, pričom náklady spojené s nulovou úrokovou mierou hoarding / dishoarding výmenného prostriedku sú vyššie, ako vstúpenie do úverového vzťahu s negatívnym úrokom.

Vstúpenie subjektu do úverového vzťahu s negatívnym úrokom implikuje, že hodnotový spread v zmysle ordinárnej stupnice spôsobuje stav, v ktorom kreditor hodnotí vstúpenie do výmeny ako preferovanejší stav. Nevstúpenie do výmeny by bolo teda z nejakého hľadiska horšie, čo implikuje nejaký druh alternatívnych nákladov, resp. alternatívnych výnosov spojených s danou výmenou. Rovnako to implikuje, že subjekt potom preferuje negatívnu úrokovú mieru pretože hoarding výmenného prostriedku má vyššie alternatívne náklady ako realizácia úverového vzťahu. Je teda hodnotovo menej preferovanejším stavom; či už z dôvodu alternatívnych nákladov alebo v kontexte vnímania výšky rizika spojeného s hoardingom. Rovnako to platí v prípade bártrovej výmeny statkov, ktorých skladovanie má vyššie alternatívne náklady; napr. z dôvodu nemožnosti ich skladovania, či ich príliš krátkodobej trvanlivosti[42].

To zároveň definuje i možnosti negatívneho úroku, ktoré súvisia s nejakým obmedzením používania kvalitného výmenného prostriedku; napr. pod vplyvom politických činností je možné uvažovať o uvalení regulácií na kvalitný výmenný prostriedok, snahu o jeho vyvlastnenie a pod. a v prípade bártrovej výmeny to je neuspokojivý stav technologického pokroku v oblasti skladovania niektorých statkov. Z uvedeného rovnako vyplýva, že s akceptáciou negatívneho úroku by mali existovať i alternatívne výnosy spojené s daným vstúpením do výmeny.

Príkladom môžu byť napr. negatívne úroky na niektoré vládne a korporátne dlhopisy. Tie boli vyvolané vysokou mierou úspor (v tejto analýze neriešime, či reálnych alebo vytvorených centrálnou bankou), ktorých dopyt prevyšoval ponuku tejto formy dlhu, či alternatívne možnosti umiestňovania daných úspor (napr. vysoké náklady s cashom), alebo predpoklady o raste cien daných dlhopisov; nemalú zásluhu na danej situácii mali samozrejme i rôzne druhy politických činností, ktoré na jednej strane nominálnu úrokovú mieru umelo znižujú a na strane druhej politicky, regulačne a z pozície moci presviedčajú investorov, že čokoľvek sa stane, ich investícia bude mať nejakú mieru likvidnosti[43].

Úverová výmena s negatívnym úrokom nás však informuje o tom, že poskytnutie úspor (bohatstva) v čase „t“, bolo / je splácané v časoch „t+1“ až „t+n“ nižšou mierou kardinálne vyjadrených úspor na partikulárnom trhu, ktoré ešte len vznikajú. V tomto prípade zároveň explicitne ide o opak stavu, ktorý sme popisovali pri úverovej výmene v čase. Ide teda o mutatis mutandi, o väčšmi neefektívny ekonomický vzťah. Zároveň je nutné implikovať, že negatívny úrok môže nastať v spoločenstvách, v ktorých nie je používaný najkvalitnejší výmenný prostriedok M, a ktorý je vynucovaný politickými činnosťami a s existujúcimi obmedzeniami používať kvalitnejší výmenný prostriedok.

Záver

V článku som sa snažil preukázať, že úrok je intersubjektívnym hodnotovým konceptom, ktorý je komponentom ceny v komplikovanejšej forme výmeny „statkov za statky, ktoré ešte len vzniknú v kontexte zabezpečenia vymeniteľnosti (likvidnosti) statkov v relatívne širšom časovom kontinuu z hľadiska dvoch subjektov – veriteľa a dlžníka. Na jeho výšku vplývajú hodnotovo-časové projekcie subjektu o budúcnosti, ktoré určujú rozsah veľkosti daného spreadu. Ordinárna úroveň predmetného výmenného vzťahu (hodnotového spreadu) nemá žiadne plusové (pozitívne) alebo mínusové (negatívne) charakteristiky; je zmenou spreadu v zmysle viac a menej preferovaných statkov a stavov subjektov na ich subjektívnych preferenčných škálach. Negatívny úrok je možný len v zmysle kardinálnej monetárnej stupnice a to len na niektorých trhoch a nie ako všeobecný spoločenský koncept.

V ďalších na túto tému nadväzujúcich článkoch sa budem venovať problému zachovania likvidity výmenného prostriedku M v čase (kritika Misesovho regresného teorému), popisu koncepcie Free Banking a politických manipulácií bankového sektora. Koncepcia úrokovej miery ako hodnotového spreadu totižto výrazným spôsobom mení optiku na niektoré monetárne javy.

——————————————————————————

[1] Pozri tiež problém performatívnej kontradikcie, ktorý je založený na tom, že pozorujeme uskutočnenie konania,  ako dôkaz samotného konania. Radnitzky, G.: Reply to Hoppe – on apriorism in Austrian Economics. [WWW DOCUMENT] < http://www.libertaere.ch/pdflib/libertarian-jasay/hoppe-apri.pdf >

[2] „Human action is purposeful behavior. Or we may say: Action is will put into operation and transformed into an agency, is aiming at ends and goals, is the ego’s meaningful response to stimuli and to the conditions of its environment, is a person’s conscious adjustment to the state of the universe that determines his life. Such paraphrases may clarify the definition given and prevent possible misinterpretations. But the definition itself is adequate and does not need complement of commentary.“ Mises. L. Human Action. p.11

[3] Môžeme uviesť len niektoré teoretické prístupy, ktoré problém popisujú a snažia sa ho riešiť (skôr neúspešne); pozri napr. Piaget, J. „Teória inteligencie“ alebo Pstružina, K. „Etudy o Mozku a myšlení“, či Hayek F.A. „Sensory Order“.

[4] Hoppeho knihu Economic science and Austrian Method, kde argumentáciu predstavuje, som po slovensky, aj keď je to len pracovný preklad, preložil, a je ju možné nájsť  tomto linku na stránke www.hayek.sk.

[5] Problémy Hoppeovskej interpretácie som zhrnul v článku „Problémy argumentatívnej etiky Hanska Hermana Hoppeho“. Alternatívu voči vzniku vlastníckych práv v zmysle monistickej Hayek – Pavlíkovskej metodológie predstavujem v práci „Vlastníctvo ako inherentná súčasť spoločenských vzťahov“.

[6] PAVLÍK, Ján. Austrian Economics and the Problems of Apriorism. E-Logos – Electronic Journal for Philosophy [online], 2006, roč. 13, s. 1–73. ISSN 1211-0442. URL: http://nb.vse.cz/kfil/elogos/science/pavl106.pdf.

[7] Pošvanc, M. O niektorých problémoch vzniku apriórnych súvzťažností myslenia a ich riešení prostredníctvom nomotvorného charakteru myslenia. WWW DOCUMENT < http://www.hayek.sk/wp-content/uploads/2012/12/posvanc09a.pdf>

[8] Pozri napr. Pavlíkove publikácie: F. A. Hayek a teorie spontánního řádu, či Adam Smith a teorie spontánního řádu.

[9] Latham, K. Dr. Hülsmann and the Pure Time Preference Theory of Interest. str.8. WWW DOCUMENT < http://csinvesting.org/wp-content/uploads/2015/04/latham_interesttheory.pdf>

[10] Ak je to skutočne tak, tak Mises pôsobí zmätočne. Akoby používal aj argumentáciu Bohm-Bawerka, Fettera a Fishera, ktorý vnímajú časovú preferenciu ako preferenciu nezmeneného statku v dvoch časových obdobiach  a aj tú, prostredníctvom ktorej ho vníma Hülsmann. A to z toho dôvodu, že citácii, na ktorú sa odvoláva Hülsmann „The very act of gratifying a desire implies that gratification at the present instant is preferred to that at a later instant.“, predchádza nasledujúca veta: „No mode of action can be thought of in which satisfaction within a nearer period of the future is not–other things being equal–preferred to that in a later period.“  Za inak nezmenených okolností znamená, že sa jedná o predpoklad toho, že sa v čase nič nezmení.

[11] Hülsmann tu nesprávne interpretuje Misesa ako upozorňujú Guning, i Latham. Mises nevzťahuje časové preferencie k spotrebe, ale ku charakteristickej črte konania – preferencii hodnotenia súčasnosti pred budúcnosťou. Vzťahovanie časovej preferencie k spotrebe interpretuje Hülsmann nesprávne a nesprávny je i potom záver o tom, že martýr a sebe-vrah nepoužíva časovú preferenciu. V kontexte hlavného argumentu o úroku ako hodnotovom spreade je to však irelevantné.

[12] Viď napr. Guning, J.P. Interest: In defence of Mises. alebo Latham, K. Dr. Hülsmann and the Pure Time Preference Theory of Interest

[13] Ibid.. Str 4. viď celú stať od str.3 po 7.

[14] Equilibrium. Mises Wiki. WWW DOCUMENT <https://wiki.mises.org/wiki/Equilibrium>

[15] Tenký ľad, na ktorom sa tu Hülsmann (na základe použitia Misesa) pohybuje, nie je niečím, čo si klasickí rakúšáci neuvedomujú; viď napr. Rothbard Man, Economy, and State. Appendix B: On Means and Ends.: „The critics of praxeology confuse the necessary and eternal separation of ends and means as categories with their frequent coincidence in a particular concrete resource or course of action.“ Pričom vysvetlenie Rothbarda ako problém nevidím. Problém je, že Hülsmann stanovuje výnimku pri popisovaná konania, ktorú by stanovovať nemal.

[16] Pozri tiež: Latham, K. Dr. Hülsmann and the Pure Time Preference Theory of Interest. str. 14-21. Hülsmann je na tomto poli kritizovaný i Lathamom v zmysle jeho vysvetlenia, že pôvodný úrok je vlastne partikulárnym typom spreadu medzi rôznymi druhmi alternatív pri rozhodovaní sa, ktorý existuje pri akomkoľvek konaní, pričom špecifickejšie je druhom spreadu medzi hodnotením výsledkov a prostriedkov na ich dosiahnutie a to z hľadiska jeho využívania pri vysvetlení imputácie hodnoty, či problému demonštrácie spreadu medzi prostriedkami a výsledkami konania

[17] Feketeho som začal čítať kvôli jeho popisom zlata a problému backwardácie na zlate, nie kvôli jeho koncepcii úroku. Fekete ma následne zaujal svojou kritikou Misesa a kritikou jeho časových preferencií. Treba povedať, že kritiku písal po Hülsmannovi, možno ním bol inšpirovaný.

[18] Je nutné upozorniť, že Fekete tvrdí o zlate, že rovnako podlieha fenoménu hraničnej užitočnosti, avšak tvrdí, že je tak zanedbateľná, že zlato môžeme v kontexte common sense považovať za objektívny výmenný prostriedok.

[19] Misesovci to implikujú. Avšak samotný prístup nie je ich modus operandi. Modus operandi je hľadisko jednotlivca a hľadisko konania jednotlivca; porovnaj napr. s Boettke, Lavoie, Storr.: The Subjectivist Methodology of Austrian Economics and Dewey’s Theory of Inquiry. (2001): „The subjective side of this dichotomy is just as misleading. Human action is not subjective in the sense of arbitrary, or private. The “subjective preferences of individuals” sounds like something inaccessible, buried within the skulls of separate atomistic agents. It sounds like it requires a focus on the individual mind, as if it points us to the method of introspection But what they are getting at when we refer to the subjective point of view of the agent is really the meaning things in the world have to him, which involves us not in the private, inaccessible world of an individual mind, but rather in the public, social world of language.“

[20] Čitateľ v tejto veci môže nazrieť do prác filozofa rakúskej školy Barryho Smitha, ktorý je predstaviteľom tohto prúdu.

[21] V zmysle Hayekovho Sensory Order je to o tom, že príroda nás „akoby nastavila“ na dané a nie iné uchopovanie reality, tak ako „nastavila“ na uchopovanie reality iné živočíchy, ale už z ich pohľadu.

[22] Tu je nutné pripomenúť, že presnosť definícií daných hraníc sa zvyšovaním poznania a rôznymi náhľadmi na realitu spresňuje, resp. sa odstraňujú aj potenciálne chybné náhľady. Dané spresňovanie je výsledok poznania, ktoré je však výsledkom poznávania rôznych jednotlivcov. Pozri tiež moju prácu: Pošvanc, M. O niektorých problémoch vzniku apriórnych súvzťažností myslenia a ich riešení prostredníctvom nomotvorného charakteru myslenia.

[23] Problém „tenkej červenej čiary“ je v nasledujúcom. Subjekt je „prednastavený“ na uchopovanie reality práve tým „svojím“ spôsobom. Subjekt a jeho vnímanie je tu nutnou podmienkou. Avšak len do určitej miery. Subjekt by sa totižto nevyvinul v miere sebauvedomenia bez existencie iných subjektov – vyvíjame sa aj prostredníctvom druhých. Pre vyššiu mieru sebauvedomenia je preto nutnou podmienkou i intersubjektívny charakter poznania a uchopovania sveta. Pre tvorenie samotnej hodnotovej škály je bez diskusie nutnou podmienkou opätovne subjekt. Miera usporiadania hodnotovej škály je však už závislá aj od iných jednotlivcov a má intersubjektívny charakter, ktorý vystupuje v danom len ako dostačujúca podmienka. Avšak v prípade, že subjekt vstupuje napr. do výmeny, tak samotný charakter výmeny má už subjektívny i intersubjektívny charakter a obe charakteristiky vystupujú pri popise ako nutné podmienky, pričom postačujúce podmienky danej výmeny sú v tomto prípade inverzné hodnotové škály subjektov vo výmene. Táto „tenká červená čiara“ neodstraňuje z Rakúskej teórie subjektivizmus a ani predpoklad určitého apriórneho náhľadu na uchopovanie reality zo strany jednotlivca. Škodoradostne povedané len komplikuje niektoré náhľady na koncepty riešené aj v tomto článku. Zastávam však názor, že daná komplikácia je poctivejším náhľadom na realitu a predmetné problémy. Rovnako to neznamená, že akýkoľvek záver, či vysvetlenie, ktoré dodnes Rakúska škola ponúkala je týmto diskvalifikované.

[24] Porovnaj tiež s Mises, L. Human Action. kapitola 8.: „Individual man is born into a socially organized environment. In this sense alone we may accept the saying that society is–logically or historically–antecedent to the individual. In every other sense this dictum is either empty or nonsensical. The individual lives and acts within society. But society is nothing but the combination of individuals for cooperative effort.“ Uvedenú citáciu vnímam ako jeden z rozdielov, ako pristupuje praxeológiamonistický reflexionizmus k človeku. Mises si uvedomuje, že spoločenstvo predchádzalo človeku. Avšak jeho metodologický prístup tento poznatok nevyužíva a nekomponuje ho do svojich premís.

[25] Z hľadiska monizmu Hayek-Pavlíkovej teórie potom jasne vyplýva (a treba to vopred priznať), že vo výklade a ďalších z toho vyplývajúcich implikáciách, sa niekedy opäť dostane predložená argumentácia do fázy, kedy bude potrebné opätovne zmeniť mieru roviny vysvetľovania problému, aby bolo možné uchopiť iné deje a vedecký popis už novo vzniknutých koncepcií.

[26] Identickú argumentáciu som realizoval pri vysvetľovaní koncepcie vlastníctva, kde som sa snažil preukázať, že vlastníctvo je apriórnou súvzťažnosťou myslenia človeka vyplývajúcou z reflexie praktickej činnosti našich prehistorických (ešte plne neuvedomelých) predchodcov. Na základe toho je koncepcia vlastníctva nahliadnutá človekom, pričom môže nadobudnúť rôzne formy v rôznych spoločenstvách. Je však tým pádom nevyhnutným modus operandi konania človeka; viď. Pošvanc. M. (2009). Vlastníctvo ako inherentná súčasť spoločenských vzťahov.

[27] Viď napr. Herbener, J. M. Time Preference Theory of Interest and Its Enemies. Prednáška. Videokanál: misesmedia, https://www.youtube.com/watch?v=0fo2QcvE2Rw

[28] Hromadenie je vysvetliteľné i z historického hľadiska ako intuitívna činnosť človeka. Prehistorické spoločenstvá, v ktorých mali naši predchodcovia ešte len vágne vymedzené JA, mohli činnosť hromadenia realizovať intuitívne. Rovnakú vlastnosť vidíme aj u iných živočíšnych druhoch. Tak, ako sa následne vyvíjalo ľudské JA, bol koncept hromadenia uchopovaný a aplikovaný na primitívne spoločenské usporiadania, kde sa začali tvoriť na úrovni jednotlivca reflexívnym spôsobom sedimenty koncepcie výmeny, ako aj zachovania vymeniteľnosti statkov v čase.

[29] Filozofický slovník. Alter EGO: „Modus cudzieho súcna ako prvý stupeň toho, čo je cudzie transcedentálnemu ego“. WWW DOCUMENT <http://dai.fmph.uniba.sk/~filit/fva/alter_ego_husserl_e.html>

[30] Presne to implikuje i Hülsmann, ktorý tvrdí, že 10 % úrok spojený s úverom na produkciu železného statku X vyjadruje len to, že tu a teraz neexistujú žiadny ľudia, ktorí sú ochotní investovať do produkcie železného statku X pokiaľ výnos z danej investície nebude min. 10%. Inými slovami povedané, 10 % úrok vyjadruje všetky faktory, riziká a nejakú mieru zisku spojenú s budúcou vymeniteľnosťou statku X.

[31] To je možné vidieť napr. pri alternatívnom porovnávaní výnosovosti kapitálu; podnikateľ, kapitalista porovnáva možnosti vlastného podnikania s mierou výnosu voči alternatívnym možnostiam investovania kapitálu ohodnoteného úrokovou mierou.

[32] Tu je nevyhnutné anticipovať postupnú hodnotovú zmenu úspor A na A´, A´´, .. An, ktoré ostávajú v čase fyzikálne rovnaké, resp. podobné avšak mení sa ich hodnotové posudzovanie vzhľadom na meniace sa ekonomického okolnosti.

[33] Aj z hľadiska tohto subjektu je nevyhnutné anticipovať postupnú hodnotovú zmenu postupne hoardovaných úspor A´, A´´, .. An, ktoré ostávajú v čase fyzikálne rovnaké, avšak mení sa ich hodnotové posudzovanie vzhľadom na meniace sa ekonomického okolnosti.

[34] O tom svedčí i fakt, že subjekty sú hoarderi. Navyšujú úspory, ktoré odkladajú pre budúcnosť, z čoho vyplýva, že musí existovať určitá predstava o použití úspor v budúcnosti, ktorej základnou črtou musí byť podobný hodnotový predpoklad o daných statkoch, aký existuje v prítomnosti.

[35] Na toto miesto je možné zaradiť i Misesovskú koncepciu „podnikateľskej prémie“; aj keď Mises prostredníctvom nej rozlišuje medzi podnikateľskými úvermi a spotrebiteľskými úvermi, čo z nášho hľadiska nie je nevyhnutné, resp. nemení koncepciu úverovej výmeny a úroku. Poskytovateľ úveru voči spotrebiteľovi rovnako môže zakomponovať „spotrebiteľskú prémiu“, ktorá ohodnocuje schopnosti spotrebiteľa úver splatiť.

[36] Empirické príklady toho, kto, ako a na základe čoho sa správa, udáva napr. Juraj Karpiš vo svojej knihe „Zlé Peniaze“

[37] To napr. naznačuje i Rothbard aj keď v kontexte Misesovského vnímania úroku. Vo svojej Man, Economy and State v kapitole Progressing Economy and the Pure Rate of Interest píše: „We are not concluding, therefore, that an increase in the quantity or value of capital goods lowers the pure rate of interest because interest tis the „price of capital“ (or for any other reason). On the contrary, we are asserting precisely the reverse: namely, that a lower pure rate of interest increase the quantity and value of capital goods available.“ (kurzíva pôvodné)

[38] Nie je predmetom toho článku popísať vznik peňazí. Argumentáciu zameranú na vznik peňazí a získanie ich kúpnej sily predviedol napr. Mises s popisom a uplatnením jeho koncepcie regresnej peňažnej teorémy, ktorú však budeme v nasledujúcom článku upravovať v kontexte tu prezentovanej teórie úrokovej miery (obe koncepcie spolu úzko súvisia).

[39] Jedna z inverzii definície by sa dala slovne realizovať akoby smerom do minulosti (výmena súčasných úspor za neexistujúce úspory v minulosti), avšak z reálneho hľadiska ide o nezmysel. Preto je inverzia definície možná len v ďalej uvedených príkladoch.

[40] Príklad jabĺk používam ilustratívne preto, aby som poukázal na fakt, že 110 uncí v budúcnosti je už iný druh statku. Na tomto príklade čitateľ najlepšie vidí rozdiel oproti argumentácii časovými preferenciami.

[41] Niekto by mohol implikovať, že je to práve pripisovaný vysoký úrok, ktorý spôsobuje, že subjekt realizuje činnosť sám pre seba, o ktorej sme tvrdili, že neobsahuje v sebe úrok. Je nutné si uvedomiť, že je rozdiel medzi statkom, ktorý nie je vymeniteľný a ktorý je nevymieňaný. Statok, ktorý nie je vymeniteľný je statkom, ktorý ostatní členovia spoločnosť nechcú a vlastník z akéhokoľvek dôvodu implikuje, že by ho chcieť mali, či mohli. Nevymieňaný statok je statkom, pri ktorom nie je intencia človek ho vymieňať; z akéhokoľvek dôvodu.

[42] Porovnaj s Potužák, P. MŮŽE BÝT PŘIROZENÁ ÚROKOVÁ MÍRA NULOVÁ? NEOKLASICKÝ PŘÍSTUP. Potužák tu prezentuje možnosť negatívnej úrokovej miery v ekonomike, či už bez alebo s investičnými príležitosťami. Potužák analyzuje možnosti negatívneho úroku pri niektorých subjektoch v tom kontexte, že vzhľadom na nižšie potenciálne príjmy z bohatstva (úspor) v budúcnosti, môžu subjekty preferovať negatívnu úrokovú mieru, t.j. že dostanú v budúcnosti menej ako bola samotná istina. Udáva príklad kazivosti resp. straty hodnoty statkov v budúcnosti – napr. jablká, ktoré majú byť budúcim príjmom, splesnivejú. Tu je však nutné implikovať, že kardinálne zobrazenie úroku by síce bolo negatívne, avšak hodnotový stav je preferovanejší, pričom jeho kardinálne plusové zobrazenie by malo byť zrealizované na inom trhu – pokiaľ je to teda vôbec možné zobraziť; je nutné priznať, že niektoré pozitívne kardinálne hodnoty zobraziť nevieme, vzhľadom na to, že sa realizujú len v kontexte preferovanejšieho hodnotového spreadu. Druhým problémom, ktorý v Potužákovej prezentácii vnímam ako problematický sú niektoré nerealistické premisy, z ktorých vychádza (napr. ostrovná ekonomika, popisovaný princíp prerozdeľovania statkov a pod.).

[43] Mario Draghi’s „Whatever it takes“. You Tube. WWW DOCUMENT <https://www.youtube.com/watch?v=tB2CM2ngpQg>