austrian_economics

Juraj Karpiš sa mýli – Zlato ako peniaze

Prečítajte si prosím aj úvod k tejto sérii článkov. Ak som v prechádzajúcom blogu o úrokovej miere skôr polemizoval a snažil sa ukázať, že nie je všetko čierno-biele ani v Rakúskej ekonomickej škole (a je aj tu čo skúmať), tak v tomto blogu zastávam striktnejší názor.

Juraj sa nemýli v tom, že považuje zlato za peniaze. Kvalitné. Avšak dnes dehonestované a už nahradené. Z prečítaného si nie som úplne istý, akú presnú predstavu o zlate má a šípim skôr horšiu ako lepšiu. Ako problematické vidím porovnávanie toho, ako zlato uchováva hodnotu; Juraj používa príklad rímskeho vojaka a dnešného kapitána americkej armády[1], ktorí dostávali v zlate vyjadrený veľmi podobný žold. Porovnáva dva neporovnateľné statky v čase (možno na prvý pohľad podobné), rovnako ako to niektorí predstavitelia Rakúskej školy robia pri teórii úroku prostredníctvom časových preferencií. Rovnako sa dozvedáme, že ceny statkov vyjadrených v zlate klesajú, pričom dáva príklad ceny produktu v USA v rokoch 1820 a 1913 (o ich hodnote ale už nič nenapísal a nevedno, či cena daného statku vyjadrovala obdobnú hodnotu). Môžeme špekulovať, že išlo len o nepodarenú ilustráciu, avšak práve daná ilustrácia indikuje nesprávny charakter jeho vnímania zlata ako peňazí, čo má dôsledok v kontexte názoru na charakter optimálnych peňazí, či na spôsob, akým by mal fungovať optimálny finančný systém (nie ideálny, ale optimálne možný).

Na druhej strane správne píše (ale aj tak bez nejakého širšieho výkladu prečo), že stabilita výmennej hodnoty zlata je vysoká vzhľadom na pomer existujúcich zásob voči novej produkcii, či napr. že „zlato je tak akurát vzácne, ľahko deliteľné … má svoje použitie aj mimo monetárneho dopytu, …“, čo je určite správne. Nuž ale potom prekvapí veta, v úplne inom kontexte: „Z hľadiska postupne klesajúceho tempa pribúdania nových bitcoinov, ktoré navyše dosiahne limit, možno bitcoin považovať za menu tvrdšiu než zlato“ (o problémových vyjadreniach k bitcoinu si napíšeme samostatne; toto však naznačuje mylnú predstavu o zlate). Rovnako na iných miestach knihy sa vyjadruje za rigidné množstvo peňazí vo finančnom systéme, čo v spojitosti so zlatom naznačuje, že ho posudzuje ako peniaze kvôli tomu, že je ho obmedzené množstvo. To je nesprávne chápanie vyplývajúce z mylnej predstavy niektorých predstaviteľov Rakúskej školy, že teoreticky akékoľvek množstvo peňazí je optimálne, hlavne nech sa nemení. Na základe uvedeného si myslím, že Juraj nemá koncept zlata ako peňazí uchopený správne. Sčasti je to podľa mňa práve dôsledok pohľadu na teóriu úrokovej miery, sčasti dôsledok vnímania zlata len ako vzácneho statku (zlato je pritom relatívne vzácne, čo je veľký rozdiel, ako čitateľ uvidí nižšie) a čiastočne v dôsledku predstavy o tom, ako drží hodnotu v čase.

Začnime najprv stručne tým, prečo bolo (čiastočne stále je) zlato považované za peniaze. Podobnú argumentáciu môže potom čitateľ vztiahnuť aj na striebro. Je jasné, že ak by človek nezačal prisudzovať uvedeným komoditám okrem ich praktickej užitočnosti i monetárnu funkciu, dané komodity by určite peniazmi neboli. Avšak ak by dané komodity nemali určité fyzikálne vlastnosti (deliteľnosť, stabilita, prenosnosť, skladovateľnosť, …), ľudia by im nemohli monetárne funkcie pripísať. Zlato sa na konci dňa stalo peniazmi kvôli tomu, že postupne získavalo v nových a nových výmenách čoraz nižší „spread“ – rozdiel medzi nákupnou a predajnou cenou – voči iným statkom, ktoré boli zaň vymieňané. Marginálna užitočnosť zlata nie je z tohto hľadiska konštantná, ako sa uvádza napr. v tejto brožúre (od TRIM BROKER). Je znižujúca sa, avšak z hľadiska ekonomického konania ľudí je jej znižovanie sa veľmi nízke, resp. nižšie ako u iných statkov. Daný „spread“ sa v histórii naďalej znižuje z dôvodu, že zlato je hromadené[2], resp. že je len relatívne vzácne – nie je ho málo a ani príliš veľa. Toto je podľa môjho názoru jeden z kľúčových poznatkov o zlate. Na jeho základe sa postupom času zo zlata stal denominátor hodnotenia ostatných ekonomických statkov – čiže peniaze.

Ako zlato držalo hodnotu v čase? Podľa môjho názoru netreba „požadovať“, resp. špekulovať o akejkoľvek stabilnej hodnotovej, či cenovej hladine statkov (pre upozornenie, to Juraj v kontexte knihy nerobí)[3]. Ceny i hodnota statkov sa menia. Prečo? Lebo sa menia preferencie, podnikateľské nápady, kontext doby, atď.. Porovnávanie cien v čase a hľadanie nejakých cenových, či hodnotových súvislostí je síce možné, ale skôr vedie k nesprávnym záverom.

Otázka teda je, čo zlato historicky dokáže udržať? Zlato je stabilizátorom úrokovej miery v čase[4].  „Dobré“ peniaze sú také, ktorých je v ekonomike optimálne množstvo. Nemá ich byť ani príliš veľa, ale nesmie ich byť ani príliš málo. Regulovanie tejto požiadavky sprostredkováva úroková miera. A práve relatívne stabilizovaná úroková miera zachováva potom vnímanie stabilnej hodnoty peňažnej jednotky na uspokojovanie potrieb jednotlivcov. Pre zjednodušenie si môžeme funkciu držania hodnoty predstaviť vo forme zachovania nejakého „životného štandardu“. Zlato zabezpečuje v čase „t“ a čase „t+n“, ktoré sú už od seba odlišné – technologicky, preferenčne, cenovo, ako aj odlišnými podnikateľskými projektami, iným kontextom doby – podobnú mieru životného štandardu pre daného jednotlivca bez ohľadu na to, čo on zo subjektívneho hľadiska za životný štandard považuje. Je to možné preto, že relatívne stabilizovaná úroková miera umožňovala podnikateľským subjektom správnejšiu ekonomickú kalkuláciu aj na dlhšie obdobie bez potreby výraznej miery odhadov, čím sa znižuje miera zlých ekonomických rozhodnutí a zvyšuje celkový rast životnej úrovne (samozrejme v stave bez vojen, či prílišného zasahovania verejných subjektov; tieto podmienky sú dôležité, pretože akýkoľvek nielen finančný systém, vie byť zlikvidovaný politikmi)[5].

A ako to zlato robilo? Tak, že je relatívne vzácne. V prípade, že vlastníci zlata ho príliš držali (pamätajme, že zlato sa hromadí) a nechceli ho z akéhokoľvek dôvodu požičiavať, stavala sa proti tejto špekulácii druhá sila – nová ťažba zlata; a naopak. Nová ťažba sa v tomto zmysle zintenzívňuje vtedy, ak hodnota statkov vyjadrená v zlate potrebná na dodanie novej peňažnej jednotky na trh, je nižšia ako hodnota samotnej peňažnej jednotky. Peňažná jednotka je vtedy spoločensky dopytovaná vo vyššej miere, akou sú schopní uvoľniť ju na trh držitelia peňazí. Nová ťažba nemôže byť ani nekonečná – čo je fyzikálna vlastnosť zlata. Ide teda o prirodzenú reguláciu množstva peňazí vyžadovaných spoločnosťou v kontexte využívania daných peňažných jednotiek v podnikateľských projektoch. Úrokové miery zároveň spätne vplývali na samotnú motiváciu požičiavať kapitál (zlato), na reguláciu množstva ťažby a pomeru rizika/výnosov podnikateľských nápadov pretavených do plánovaných projektov, ktorých je nekonečné množstvo a z ktorých musí daný mechanizmus „vyberať“ relatívne najpotrebnejšie, najefektívnejšie v zmysle aktuálnych ekonomických a spoločenských potrieb, či preferencií.

Práve z tohto dôvodu mohlo byť zlato využívané ako kvalitné peniaze. Mohlo slúžiť ako efektívny vyrovnávač dlhov vo frakčnom bankovníctve. Frakčné bankovníctvo nemusíme hneď zavrhovať ako zlý koncept (kedysi som bol opačného názoru). Zlato v ňom slúžilo ako všeobecný vyrovnávač dlhu – nie nevyhnutne len zlého. Práve v tomto kontexte je možné mať na mysli to, že finančný systém – peňažné jednotky – je niečím krytý. Úver je tu krytý kvalitnými peniazmi (zlatom).

Túto argumentáciu môžeme aplikovať aj do kontextu dnešného systému frakčného bankovníctva (niekto používa pojem „moderného“, aj keď mne to tak nepripadá). Dnes vznikajú peniaze ako dlh. „Krytie“ vznikajúcich peňazí v dnešnom systéme existuje v kontexte ekonomických projektov, na ktoré sú vznikajúce peniaze vynakladané. Nehnuteľnosti, stroje, autá, tovary, práca, know how, značka, atď. – peniaze sú vlastne požičiavané (tvorené) v kontexte rozmanitého kolaterálu; môžeme tiež hovoriť o „kolaterálnom bankovníctve[6]“.  Hodnota kolaterálu (vzhľadom na to, že tento má omnoho vyšší „spread“ ako zlato), má i omnoho väčší vplyv na volatilitu trhovej úrokovej miery. Do súčasného frakčného systému (bez zlata ako vyrovnávača dlhu) tak ani nemusíme teoreticky komponovať pôsobenie centrálnych bánk, ktoré s krátkodobou úrokovou mierou a denominátorom hodnoty daného kolaterálu (dolár, euro, jen) ešte aj rôznym spôsobom umelo manipulujú, aby sme vedeli o súčasnom bankovníctve urobiť nie úplne lichotivé závery v kontexte jeho dlhodobej stability.

Pozorný čitateľ si určite všimol, že o zlate a forme toho, ako prenáša hodnotu, píšem primárne v minulom čase. Namieste je otázka, či drží zlato hodnotu tak, ako je popísané vyššie, i dnes? Môj názor je, že len čiastočne. Dnes môže byť zlato podhodnotené, ale i nadhodnotené (ak v ňom vznikne napr. hyperinflačná dolárová bublina; resp. zlato postupne stratí dolárový „bid“). Hodnota zlata je dnes sprostredkovane odvodená od dolára, pričom hodnota dolára je odvodená od projektov, na ktoré boli vytvorené doláre použité. Samozrejme zároveň závisí od dopytu a ponuky po zlate ako takom; dopyt závisí od dôvery investorov v súčasný monetárny systém a ponuka od tendencie dishoardingu (akejkoľvek formy) a novej ťažby. V ponuke sa musí nevyhnutne odrážať i manipulovaná úroková miera (centrálnymi bankami), ktorá má vplyv na novú ťažbu (niektoré banské projekty by pri vyšších úrkových mierach neexistovali) , ale i na to, v akej miere je zlato používané ako kolaterál. Úplne iný náhľad získa čitateľ vtedy, ak sa odosobní od pohľadu na zlato v dolároch a uchopí ho tak, že zlato sa nikde nehýbe; že je to dolár a iné meny, ktoré oscilujú. Potom by bolo opätovne možné hovoriť, že zlato sprostredkováva prenos hodnoty v čase tak, ako sme popísali vyššie. Tento stav tu však objektívne nemáme (jednou z podmienok by bolo i vedenie účtovníctva vyjadrovaného v zlate, resp. v akomkoľvek menovom klone naviazanom na zlato).

Jurajove vnímanie zlata je preto podľa môjho názoru nepresné. A ak sa na zlato pozeráme takto a nie očami „klasických“ predstaviteľov Rakúskej ekonomickej školy, nadobúda úplne iný charakter. Hlavne v kontexte reformy finančného systému, jeho využívania ako formy peňazí, či názorov na optimálne množstvo peňazí v ekonomickom systéme. V ďalšom článku sa zamyslíme nad dôsledkami tejto argumentácie pre fenomén Bitcoinu.

[1] Často sa používa i príklad rímskej róby a kvalitného obleku kúpeného v New Yorku, či nedávno som videl prirovnanie hodnoty kvalitného auta z roku 1900 vs. modelu z 2016 . Pár rokov dozadu som argumentoval podobne; a treba priznať, že nesprávne.

[2] Termín „hromadené“ má v sebe implicitne zakomponovaný charakter perpetuálnej činnosti hromadenia.

[3] Len upozorňujem, že koncepcia inflácie, či deflácie je podľa môjho názoru konceptom súvisiacim skôr v zmysle klasickej monetárnej teórie aplikovanej na rôzne formy monopolizovaného bankovníctva. Hovoriť o prirodzenom navyšovaní zlata ako vyjadrenia peňažnej zásoby v zmysle jeho inflácie nepovažujem za úplne správne. Ale to je na samostatnú diskusiu.

[4] Tu je nutné čitateľa upozorniť, že ide o tendenciu. Čitateľ by nemal mať predstavu, že v slobodnom bankovom systéme s krytím napr. zlatom, bude úroková miera navždy napr. 6 %. Bude určite oscilovať, avšak bude mať tendenciu vracať sa k dlhodobému priemeru.

[5] V dnešnom monetárnom systéme to, čo považujeme za peniaze (dolár, euro), hodnotu v dlhšom období stráca, s čím sa podnikateľ síce dokáže vysporiadať, avšak miera chybovosti plynúca z daných odhadov musí byť vyššia v porovnaní so stabilným systémom.

[6] Výraz som si požičal od Roman Scherhaufer z diskusie na FCB.

 

Be Sociable, Share!