austrian_economics

Juraj Karpiš sa mýli – Teória úrokových mier

Prečítajte si prosím aj úvod k tejto sérii článkov.

Juraj vysvetľuje teóriu úroku v Rakúskej škole zaužívaným spôsobom časovej preferencie. Píše, „Úrok je výmenný pomer, určujúci koľko statkov dostaneme tam a vtedy, ak sa vzdáme nejakých statkov tu a teraz. Ľudia preferujú pôžitok dnes pred pôžitkom zajtra a subjektívna intenzita nezasýtenej potreby v čase zvykne rásť.“ Ale spomenie aj Hülsmanna: „Takzvaný pôvodný úrok, … , vychádza z rozdielneho hodnotenia cieľa a prostriedkov vynaložených na jeho dosiahnutie.“ Juraj nejde do veľkého detailu, používa argumentáciu Misesa, ale zbehne i k Hülsmannovi, ktorý Misesa kritizuje. Preto skúsime stručne popísať problematiku, aby sme čitateľovi nakoniec o niečo lepšie priblížili problém, ktorý nemusí byť z vyššie uvedených citácií zjavný.

Mises vysvetľuje existenciu pôvodného úroku (a z neho odvodeného trhového) na základe časových preferencií. Podľa Misesa človek diskontuje budúce statky (rovnakej kvality a druhu) voči statkom súčasným (rovnakej kvality a druhu). Mises pritom tvrdí, že súčasné statky sú hodné viac, ako statky budúce a tvrdí, že časová preferencia je nevyhnutnou súčasťou ľudského konania. Z nej je potom odvodený úrok.

Problém s vysvetľovaním úroku z hľadiska časovej preferencie je kardinálny. Je totiž nutné vysvetliť, akým spôsobom nahliada človek v čase „t“ na svoje preferencie statku X a ako v čase „t+n“ ovplyvnené už novým technologickým pokrokom, cenami a pod.; obrancovia Misesa tu nesprávne hovoria, že na daný problém treba nazerať na základe pravidla ceteris paribus. Problém ani je ani tak aktuálnosť posudzovania preferencií, teda čas „t“, ale čas „t+n“, o ktorom človek nevie nič; rovnako je možné argumentovať aj v kontexte toho, že statok X sa časom, zmenou preferencií, okolností, cenami a pod. už mení na statok Y. Vysvetliť pôvod úroku časovou preferenciou by teda znamenalo akceptovať buď nemennosť preferencií o danom statku alebo poznanie budúcnosti[1]. Rovnako je problémom vysvetlenia samotnej časovej preferencie súčasnosti pred budúcnosťou. Prečo by mal apriori niekto preferovať súčasnú spotrebu pred budúcou (samotná tendencia, história, či intuitívnosť nepostačuje pre definovanie pravidla)? Mises odvodzuje teóriu úroku skôr ako historický a empirický fakt, než ako argumentačný koncept.

Samotní Rakúšania si problém uvedomujú, viď. napr. Hülsmann, či jednu z kritík Hülsmannovho prístupu od Eduarda Brauna. Hülsmann sa Misesa snaží poopraviť. Tvrdí, že pôvodná úroková miera pramení zo „spreadu“ medzi subjektívnym hodnotením prostriedkov (means) a výsledkov (ends) ľudského konania, čo spomína i Juraj, pričom však vo výrokoch o časovej preferencii ostáva. Hülsmann si myslí, že problém pri vysvetľovaní nastal v tom, že jeho argumentační predchodcovia si mysleli, že hodnota výsledkov konania má v sebe už implicitne zakomponovanú hodnotu prostriedkov na ich dosiahnutie. Tým vlastne neponechali akoby priestor pre existenciu pôvodného úroku. Hülsmannovi kritici však poukazujú na to, že jeho argumentácia je argumentáciou v kruhu, kedy Hülsmann pôvodný úrok v danom koncepte už takto implicitne predpokladá a nie ho vysvetľuje. Danému logickému kruhu sa netreba čudovať vzhľadom na to, že misesovský a od neho odvodené systémy, je ich plný[2]. Potom Braun, aby sa vyhol danému kruhu, navrhuje, že pôvodný úrok je výsledkom rozdielu medzi hodnotením psychických nákladov s psychickými výnosmi vyjadrený nominálne už prostredníctvom peňazí. Pre poriadok je nutné podotknúť, že kritika Misesa zo stany oboch autorov je oprávnená a v oboch prístupoch sa objavuje napr. snaha porovnávať porovnateľné, či denominovať úrok v objektivizovateľných kategóriách (napr. psychické náklady a psychický príjem) a vyhnúť sa tak argumentácii na základe časových preferencií.

O podobné sa snaží i prof. Fekete (je dôležité pripomenúť, že nie so všetkým, čo v svojich teóriách tvrdí, aj súhlasím). Je mu jasné, že je nutné v čase porovnávať porovnateľné veličiny. Fekete stavia však otázku ohľadne úroku inak ako ostatní: „Čo urobí človek s možnosťou usporiť časť príjmu a s dopytom po bohatstve, ak stretne človeka, ktorý má usporené bohatstvo, avšak potrebuje príjem?“ Usporenie, alebo môžeme povedať aj hromadenie bohatstva v podobe najviac obchodovateľných statkov (zlata), tu stavia voči potenciálu príjmu, napr. podnikateľa, ktorý nemá usporené bohatstvo na rozbehnutie svojho podnikania. Z toho odvodzuje výmenný vzťah bez toho, aby sme v ňom posudzovali potrebu poznania budúcich preferencií. Vzťah vychádza zároveň z reálnej potreby jednotlivcov. Podnikateľ potrebuje bohatstvo a vlastník bohatstva chce z neho dodatočný úžitok v podobe príjmu. Fekete upozorňuje, že naopak koncept výmeny súčasných a budúcich statkov v kontexte časových preferencií, nemusí byť (nie je) naproti tomu explicitne zakomponovaný v ľudskom konaní.

Príjem a bohatstvo sú pre individuálneho človeka odlišné kategórie, avšak v postavení voči inému človeku s opačným dopytom sa dané kategórie „vyrovnávajú“. Aby sme tomu rozumeli. Podnikateľ na generovanie príjmu v čase „t“ potrebuje bohatstvo. Vlastník bohatstva v čase „t“ potrebuje príjem. Fekete tak odstraňuje problém časovej preferencie, pričom obsahovo odlišné kategórie, spája v rovnakom čase. Odlišnosť daných kategórií „príjem“ a „bohatstvo“ síce obsahová je, avšak je i časovo spojiteľná – bohatstvo bolo kedysi príjmom a príjem sa môže stať bohatstvom. Jedná sa o dva individuálne pohľady na „bohatstvo“ a „príjem“ v čase „t“, ktoré umožňujú výmenu[3]. Objektívny denominátor pre „komunikáciu“ dvoch subjektívne „naladených“ ľudí, je pre Feketeho zlato. V danom prípade je teda časť bohatstva (zlata) aktivizovaná v čase na to, aby poskytovala tok príjmu. Inými slovami sa časť zlata vymieňa za inú časť zlata v budúcnosti (individuálne arbitrárne veľkú) na základe pôsobenia zlata (bohatstva) v ekonomických vzťahoch resp. podnikateľských aktivitách v čase.

Vo Feketeho ponímaní je potom úroková miera ohodnotením danej výmeny bohatstva za výmenu potenciálneho príjmu, resp. je vyjadrením efektívnosti tejto nepriamej výmeny. Daná výmena môže mať vo Feketeho ponímaní i nulovú hodnotu. V prípade padnutia ohodnotenia danej výmeny na nulu, sa stáva výmena priamou (barterom). Bohatstvo sa vtedy na príjem mení jeho predajom – dishoarding, resp. príjem sa mení na bohatstvo úsporou – hoardingom.

Aj keď to Fekete netvrdí, mne osobne vyplýva, že úroková miera môže byť teoreticky i negatívna, napr. zničením bohatstva (netvrdím, že sa v tomto názore nemôžem mýliť; je to skôr na zamyslenie sa). Je jasné, že voči danému sa môžete ohradiť tým, že osobná úroková miera musí byť aj zničením bohatstva pozitívna. Konajúci človek, ktorého preferencie sú „naladené“ na samotný akt ničenia, má z daného konania pozitívny psychický zisk. Avšak intersubjektívne posudzovaná úroková miera – posudzovanie preferencií ostatných voči danému správaniu, negatívne ohodnotená byť môže. Inými slovami o pôvodnej úrokovej miere človeka ničiaceho bohatstvo, môžu iní vyhlásiť, že bola (z ich hľadiska) negatívna. Ľudia môžu dané konanie posudzovať odlišne a v zmysle ich preferencií[4].

Je Feketeho prístup správny? Jedným z problémov, ktorý mu je možné vytknúť je, že zlato považuje za niečo s objektívnou hodnotou (rovnako na iných miestach tvrdil, že zlato má konštantnú marginálnu užitočnosť, čo rovnako nie je správne, aj keď neskôr svoj názor upravil, či sa dá napadnúť jeho koncepcia tzv. „Real Bills“, alebo nie úplne správne popísaný problém arbitráže; inými slovami je „sranda“ v tom, že ani on nie je neomylný). A práve kvôli danému presvedčeniu (objektivizácie hodnoty zlata) mohol daný popis realizovať[5], avšak je tým pádom napadnuteľný. Fekete je Ayn Rand-ovec. Omyly objektivizmu sú podľa môjho názoru pekne vyvrátené i napr. v prácach Jána Pavlíka, ale nielen jeho. Tento omyl je však možné napraviť. A len pre účely tohto článku, môžeme zjednodušene hovoriť o postupne získavanej intersubjektívnej hodnote zlata, resp. o postupnej objektivizácii hodnoty (pod pojmom objektivizácia si treba predstaviť stálu perpetuitu úkonu)[6] tohto denominátora potrebného pre ekonomickú kalkuláciu medzi jednotlivcami s individuálnymi a subjektívnymi preferenciami[7], čím by sa dal problém objektivizmu použitého Feketem odstrániť. Feketeho prístup k vysvetleniu úrokovej miery je však minimálne inšpiratívny a je ho možné buď ďalej rozvíjať, alebo môže poslúžiť na relevantnú kritiku, ktorá zas posunie druhú stranu nejakým smerom (a o tom je inak veda).

O teórii úrokových mier, fungovaní finančného systému a významu zlata píšem stručne i v knihe „Mrcha zlato.“ Detailne rozpracovaná alternatívna teória úrokových miera sa dá nájsť v prácach Antala Feketeho, nad ktorými by mal čitateľ uvažovať kriticky.

———————————————————————

[1] Tu je nutné pripomenúť, že s absolútnou istotou nemôžeme tvrdiť ani to, že z čisto subjektívneho hľadiska nemôže osoba vnímať preferenciu statku X v čase „t“ a v čase „t+n“ rovnako/veľmi podobne, bez ohľadu na to, že z intersubjektívneho hľadiska a na základe logiky myslenia vyplýva, že v čase „t+n“ sa už jedná o iný statok (Y).

[2] Jeden zo všeobecných problémov, ktorým misesovské systémy čelia je prechod zo subjektívneho popisu jednotlivých fenoménov reality na objektivizačnú úroveň reality. Práve k tomu je nutná filozofia, ktorú misesovské systémy využívajú len čiastočne. Misesovské argumentačné systémy sú potom značne uzavreté. Keďže kritiku témy vediem i na základe prác Pavlíka, je nutné spomenúť, že Pavlík, kritizuje misesovské systémy práve za to, že nemajú správne vybudované filozofické pozadie. Pavlík rieši inak tieto „logické dilemy (argumentácie v kruhu)“ úpravou a využitím Hegelovej filozofie. V tomto úseku článku mi musí čitateľ buď veriť, alebo skutočne začať čítať Pavlíka. Problematika je to rozsiahla, tento článok ju nemá ako pokryť a je určite hodná zamyslenia. Ak sa rozhodne čítať, odporúčam potom k nemu pristupovať kriticky, lebo ani on nedokáže vyriešiť niektoré dilemy. A netreba ho potom brať tak, ako mnohí berú Misesa – mesiáša liberalizmu. Ani Pavlík by si to neprial, lebo problém „posadnutia“ Misesom nie je veľmi vedecký. Čitateľ toto malé „kopnutie“ do Misesa a jeho nasledovníkov odpustí, lebo je rovnako nevedecké. Mises bol skutočne „frajer“ na poli vedy; skôr ide z mojej strany o „sarkastické“ upozornenie, že obdobné kopnutia do Hayeka; nie sú zo strany misesových (častokrát bez kritických stúpencov) vôbec ojedinelé, pričom Juraj si do Hayeka rovnako neváha sem tam „kopnúť“.

[3] Z hľadiska historického kontextu vzniku danej výmeny, predtým, ako môžeme hovoriť o relevantnom nahromadení úspor (bohatstva), ktoré sú pre danú výmenu potrebné, realizuje Fekete myšlienkový experiment, kedy za výmenný pomer určuje „prácu“ voči „inej práci v budúcnosti“. To znamená, že ľudia akoby vymieňali: „Ja ti pomôžem pri nejakej práci teraz a ty mi pomôžeš pri nejakej zas mojej práci, potom“. Usporený kapitál – výmena bohatstva za príjem – tu predstavovala práca a výsledok práce. Čo je pritom zaujímavé je to, že daná práca „potom“ nebola ničím krytá – len prísľubom. Žeby prvý náznak frakčného bankovníctva, kedy je kolaterálom dôvera a dobré vzťahy a v prípade nesplnenia prísľubu opak, t.j. exkomunikácia zo spoločnosti, či zlé vzťahy? Pekne popísaný vznik niektorých základných pravidiel spoločnosti nájde čitateľ u Pavlíka a v jeho diele „On the Spontaneous Emergence of the Norms of Distributive Justice and the Catallactic Rules“.

[4] Pre kriticky čítajúceho čitateľa a potenciálne toho, kto má načítané práce rakúskej ekonomickej školy len podotýkam, že v misesovskom systéme nie je tento druh uvažovania prípustný. Znamenal by, že myslenie ovplyvňuje aj realita (empirický vplyv). „Oslobodenie“ od tohto uzavretia práve prináša Hayek-Pavlíkovský systém, kde bol Hayek Pavlíkom upravený a omnoho lepšie zasadený do filozofického myslenia. Zjednodušene sa dá na daný koncept pozerať aj tak, že vzhľadom na to, že človeka ovplyvňuje myslenie iného človeka (ľudské myslenie sa vyvíja práve prostredníctvom druhých, pričom druhý človek je pre iného len súčasť reality), tak realita na myslenie vplýva. Zároveň je nutné podotknúť, že aj nástroj nášho myslenia – mozog – je súčasťou reality. V kontexte pôvodnej úrokovej miery by to znamenalo, že síce zo subjektívneho hľadiska musíme o danom konaní v danom čase vyhlasovať, že má pôvodnú úrokovú mieru vždy pozitívnu, avšak z intersubjektívneho hľadiska (iných jednotlivcov) to nie je nevyhnutné, pričom sa vzájomným spôsobom oba náhľady ovplyvňujú. Ako si mohol už pozorný čitateľ všimnúť rovnako nepopieram, že nie je možné z hľadiska jednotlivca posudzovať preferovaný statok rovnakým/podobným spôsobom v čase „t“ a aj v čase „t+n“ (nevieme to).

[5] Ak misesovské systémy obsahujú problém prechodu zo subjektívneho popisu fenoménov na objektívne (intersubjektívne), tak Fekete má akoby opačný problém.

[6] Pavlík sa daný problém snaží riešiť podľa jeho terminológie určitou formou „nie až tak radikálneho apriorizmu“; o malý príspevok k diskusii som pokúsil napr. kritikou a úpravou Pavlíka v práci „O niektorých problémoch vzniku apriórnych súvzťažností myslenia a ich riešení prostredníctvom nomotvorného charakteru myslenia“.

[7] A áno v rámci hayek-pavlíkovho systému je možné hovoriť aj o vplyve reality na myslenie človeka.

Be Sociable, Share!