Centrálne bankovníctvo v 21. storočí

Federálny rezervný systém oslávi v roku 2013 svoje storočné pôsobenie v roli americkej centrálnej banky. Mnoho odborníkov, ekonómov a politikov debatuje o prínosoch a výsledkoch za posledné storočie nielen v ekonomike Spojených štátov, ale aj v celosvetovom meradle. Počas tohto obdobia politicko-ekonomický systém prešiel nespočetnými zmenami. Od diktátorských režimov, cez dve svetové vojny až po rozpad Sovietskeho zväzu, ktorý prispel k víťazstvu liberálnej demokracie. Vysoký ekonomický rast a blahobyt sa pred krízou zdal nezastaviteľný, hospodárske cykly sa považovali za prežitok. Potom však nečakane prišiel rok 2008 a pád banky Lehman Brothers. Svetový finančný systém dostal infarkt a stál pred kolapsom s nepredstaviteľnými následkami. Obrovské americké finančné domy potrebovali okamžitú záchranu, inak hrozila deštrukcia medzinárodného hospodárstva. Nespútaný trh vraj museli krotiť viditeľné ruky vlád a štátov. Vláda Spojených štátov spolu s Fed-om okamžitým poskytnutím likvidity investičným bankám chcela zabrániť dominovému efektu. Nákaza po páde Lehman Brothers mala zostať izolovaná a tak na úkor štátneho dlhu zostali stáť podľa mnohých analytikov najväčší vinníci krízy nedotknutí. A práve v týchto hektických časoch vystúpili do popredia centrálne banky. Vrcholné finančné inštitúcie každého dôležitého hospodárstva sveta sa stali poslednou inštanciou, ktorá udržala ekonomický systém na nohách. Kríza vypukla v Spojených štátoch, preto sa najväčšia pozornosť sústredila najmä na Federálny rezervný systém. Jeho šéf Ben Bernanke musel v spolupráci s administratívou Baracka Obamu sanovať novými finančnými prostriedkami krachujúce banky, ktorým hrozila insolventnosť a bankrot. Čerstvú likviditu poskytol Fed, veriteľ poslednej inštancie a jediný oprávnený orgán vytvárať nové peniaze. Finančná kríza sa rozšírila do celého sveta, premenila sa na hospodársku krízu a na začiatku roka 2013 sa boríme s krízou dlhovou.

bernanke_greenspanPo okamžitej záchrane finančného systému sa hospodárstva svetových lídrov prepadli a bolo treba činiť nápravu. Aj pri tomto probléme sa politickí predstavitelia nezaobišli bez pomoci centrálnych bankárov. Zvyšovanie daní, znižovanie výdavkov a štrukturálne reformy narazili na limity v podobe politicky nepriechodných riešení. Do súčasnosti neaplikované neortodoxné metódy stimulovania ekonomiky predstavili centrálne banky. Najnovšou zbraňou v boji proti hospodárskemu prepadu sa stalo kvantitatívne uvoľňovanie. Takto s postupom času konali aj ostatné centrálne banky najsilnejších ekonomík. Takmer päť rokov od vypuknutia krízy sa zdá, že aj tieto netradičné formy monetárnej politiky majú svoje hranice. Navyše tieto neštandardné praktiky centrálnych bánk sa dostali pod veľký tlak odbornej verejnosti.

Kým po dlhú dobu svojej existencie centrálne banky boli v tieni ministerstiev financií a politických reprezentantov, posledný ekonomický otras poodkryl ich činnosť a funkcie. Väčšina širokej verejnosti nepoznala a dodnes nepozná funkciu najvyššieho orgánu monetárnej politiky, no ekonómovia a analytici sú oboznámenejší. Nemálo sa ich začalo sústreďovať na praktizované politiky a ich dôsledky. Odborná debata sa nevyhla ani problematike nezávislosti centrálnych bánk, ktoré v súlade s politikou lacných peňazí stimulovali trápiace sa hospodárstvo. Reakciou bola vlna kritiky, ktorá si zobrala na mušku práve kroky menovej politiky. Kritici obviňovali centrálne banky, že takouto uvoľnenou menovou politikou nahrávali vládnym garnitúram, ktoré neboli schopné vlastnými silami zvládnuť následky krízy. Centrálni bankári sa mali podriadiť, napriek svojmu deklarovanému statusu nezávislosti, politikom a vykonávať bezbolestné opatrenie tlačením nových peňazí. Obvinenia novozvoleného kurzu monetárnej politiky sa týkali aj vytvárania deficitov, zvyšovania objemu dlhov a neposledne inflácie, ktorá mala ukrajovať z dlhu štátov a nepriamo nahlodávať úspory občanov. Inými slovami, kritici vyčítali financovanie vládneho utrácania a nezodpovedného zadlžovania sa, na úkor budúcich generácií. Poslednými desaťročiami vydobytá nezávislosť riadenia menovej politiky dostala vážne trhliny.

Funkcie americkej centrálnej banky sa vyvíjali a prispôsobovali novým trendom postupne rozvíjajúcej sa ekonomiky. Ako sme v práci spomenuli, vznik bol odôvodnený zabráneniu opakovania finančných paník v devätnástom a na prelome dvadsiateho storočia s následným poskytovaním likvidity v podobe veriteľa poslednej inštancie. Súčasný stav postavil centrálne banky do nového svetla a do novej úlohy. Najmä Fed vystupuje ako veľmi silná a vplyvná inštitúcia na stav ekonomicko-sociálnej situácie miliónov ľudí nielen v Spojených štátoch. Sčasti sa tejto téme venujeme v druhej kapitole, je však potrebné sa na funkciu centrálnej banky v najsilnejšej ekonomike sveta pozrieť pozornejšie. Nové problémy si vyžadujú nové riešenia. Jedným z hlavných cieľov centrálnych bánk po celom svete je sledovanie inflácie a jej držanie na stanovenej hranici. Zvyšovanie daní, šetrenie a štrukturálne reformy, to sú politicky veľmi nepopulárne riešenia a monetárne uvoľňovanie prostredníctvom rekordne nízkych úrokových sadzieb, sa zdá byť pohodlnou alternatívou. Nastupujúcou novou stratégiou by mohlo byť posúvanie hranice cieľovanej inflácie na vyššie kvantitatívne priečky. Túto možnosť zvažujú mnohí predstavitelia predných ekonomík. Duálny mandát predkladá Federálnym rezervám sledovať cieľ do dvoch percentuálnych bodov cenovej hladiny. Na konci roka 2012 sa toto pravidlo podľa najvyšších predstaviteľov Fed-u malo posunúť dočasne na dva a pol percenta. Najviac viditeľný posun nezávislosti je pozorovateľný v Japonsku. Po voľbách v roku 2012 sa zmenila vláda, k moci sa dostal premiér Šinzó Abe. Odhodlaný ukončiť dve stratené dekády ekonomiky krajiny vychádzajúceho slnka. Otvorene sa v Japonsku hovorí o posunutí inflačného cieľovania. Navyše odchádzajúci šéf japonskej centrálnej banky deklaruje nesúhlas s týmto posunom politiky. Rozhodnosť exekutívy Japonska v ovplyvňovaní monetárnej politiky nabrala nevídané rozmery, preto nezávislosť centrálnej banky je de facto v troskách. Zmenu na čele predsedu centrálnej banky zaznamenala aj Veľká Británia, ktorá je takisto odhodlaná vymaniť sa pomocou monetárnej politiky z plazivého rastu a konečne nasmerovať ekonomiku k vyššiemu výkonu. Keby sme pomocou hladiny sledovanej inflácie mali definovať nezávislosť centrálnej banky, museli by sme konštatovať, že nabratý kurz monetárnej politiky lacných peňazí nahrádza doterajšie klasické fiškálne opatrenia a odsúva rozhodovanie o monetárnej politike z predstavenstiev centrálnych bánk do centrál vládnych garnitúr.

Ben Bernanke sústavne čelí kritikom, pretože výsledky sa dostavujú buď veľmi pomaly alebo sú často veľmi rozporuplne interpretované. Navyše Fed pristúpil k priamemu vykupovaniu štátnych cenných papierov, čím sa stal priamym financovateľom vládneho dlhu. Makroekonomické ukazovatele tlačia politikov do okamžitých rozhodnutí, ktoré politici nechcú alebo nie sú schopní vykonať. Vzápätí politici tento tlak smerujú k centrálnym bankárom, ktorí majú v rukách moc ovplyvniť kondíciu ekonomiky bez následkov, ktoré by negatívne mohli doľahnúť na politickú popularitu. Kvantitatívne uvoľňovanie v celosvetovom meradle poskytlo politickým špičkám čas, na toľko potrebné štrukturálne reformy. Súvaha Fed-u sa prehupla cez tri bilióny dolárov. V predkrízovom období sa zdala byť táto čiastka nepredstaviteľná. Napumpované prostriedky majú pomôcť naštartovať rast a poskytnúť čas Barackovi Obamovi aby politicky zvládol prijať reformy a nechal zabudnúť na finančný šok z pred niekoľkých rokov. Opäť túto paralelu môžeme sledovať takmer vo všetkých vyspelých krajinách, centrálne banky kúpili čas pre politikov, ktorým dodali priestor na manévrovanie. Treba podotknúť, že tento priestor je obmedzený a má aj možné negatívne následky. Hlavným nedostatkom je fakt, že nekonvenčné metódy nie sú overené, nikdy v histórii neboli vyskúšané a preto si výsledky s úplnou presnosťou neodhaduje trúfnuť nikto.

V debate Spojených štátov o hospodárskom smerovaní nie je možné vynechať centrálnu banku. Veľa komentátorov hodnotí nové metódy centrálnych bánk, ako stratu nezávislosti nad výkonom mandátu v prospech politikov. Priveľkú moc majú vo svojich rukách úradníci, v nikým nevolených pozíciách. Čím väčšiu úlohu bude Fed zohrávať, tým väčšiu pozornosť bude na seba priťahovať. Táto pozornosť priťahuje neodolateľnú túžbu ovládať z pozície nadradeného postavenia politika možnosť stimulovať ekonomiku. Tento fakt je kompenzovaný vysokou transparentnosťou a zodpovednosťou. Na činnosť Systému prísne dohliada najmä Kongres, pred ktorý pravidelne chodí vypovedať predseda. Problémom je fakt, že doterajšie konvenčné fiškálne a monetárne praktiky sa vyčerpali a centrálna banka zostáva akoby jediný hráč držiaci v rukách posledné nástroje na rozhýbanie ekonomiky. Obrovský verejný dlh Spojených štátov kladie ďalšie limity administratíve na tradičné rozpočtové opatrenia. Jednou z ďalších rizík centrálneho bankovníctva je morálny hazard. Fed slúži ako veriteľ poslednej inštancie a má právomoc pred bankrotom zachrániť banky, finančné inštitúcie alebo rôzne insolventné spoločnosti. V spolupráci s vládou tak môže dať nezodpovedným investorom a akcionárom signál, že v prípade najväčších finančných ťažkostí ich pred krachom zachráni štát. Straty by tak od nezodpovedných vinníkov prešli na plecia daňových poplatníkov. Táto schéme následne podkopáva vieru a dôveryhodnosť v politicko-ekonomický systém, ktorý v ťažkých časoch vyzerá, že pracuje len pre štát. Centrálne banky, zohrávajú ako kľúčový činiteľ, nezastupiteľnú úlohu v súčasnom svetovom hospodárstve. Garancia nezávislosti je preto podstatným prvkom k lepšiemu a prosperujúcejšiemu smerovaniu globálneho hospodárskeho vývoja.

V ekonómii existuje myšlienkový smer, ktorý pokladá dnešný finančný systém za zlý. Kritizuje hospodársku politiku štátov a zasadzuje sa o zrušenie centrálneho bankovníctva. Jeho predstavitelia nepatria do hlavného ekonomického prúdu a na mnoho hospodárskych problémov ponúkajú zaujímavé a nezriedka prínosné riešenia. Ekonómovia praktizujúci tieto myšlienky patria pod krídlo rakúskej ekonomickej školy. Liečbu politikou lacných peňazí považujú za možno horšiu, ako príčinu samotnú. Tvrdia, že zvyšuje riziko inflácie, ktorou sa politici chcú dostať z ekonomických problémov. Formou skrytej dane, za ktorú by neniesli priame následky, by sa dalo vyriešiť enormného dlhové zaťaženie súčasnosti. O vnímaní nezávislosti centrálnej banky Spojených štátov, ale aj centrálneho bankovníctva ako takého, z pohľadu málo známej rakúskej ekonomickej školy, si povieme v nasledujúcej časti.

Tomáš Zemko

prebraté z: hayek.sk

Pridaj komentár