Archív kategorií: Teoretické články

Prečo sa stalo peniazmi zlato a nie voda. Aký druh evolúcie nás čaká kvôli krypto-technológiám?

Niektorí tvrdia, že dôvodom bolo, že sa zlato páčilo ženám. Iní tvrdia, že je to viera (u nás napr. Karpiš), ktorá spôsobí, že používame nejaký statok ako peniaze. Argument viery implikuje, že stačí viera, že peniazmi bude voda. V článku skúsime nájsť odpoveď, prečo voda peniazmi nebude. Začneme tým ako a prečo pripisujeme statkom ich hodnotu, potom sa pozrieme na historický kontext, ukážeme si, prečo sa stalo peniazmi zlato a pomohli i banky a nakoniec si popíšeme možnú evolúciu vývoja prostredníctvom krypto-technológii.

„Use Value“ a „Exchange value“ statkov

Statkom pripisujú ľudia tzv. use value a ecxchange value tým, že ich zaraďujú na svoju preferenčnú škálu (Menger, 1871). Use value je im pripisovaná na základe toho, ako prospievajú, uľahčujú život, zasýtia nás a pod.. Statky môžeme získavať samostatne – niečo si vyrobím, oberiem zo stromu, vypestujem, nájdem. Avšak človek je zároveň spoločenská bytosť. Vie získať statky aj výmenou. Pri výmene je nutné implikovať, že na to, aby som niečo vymenil, musím najprv niečo mať a až to niečo, môže byť predmetom výmeny. Platí teda Say-ov zákon (Say, 1803), že na uspokojovanie svojich potrieb, musia byť uspokojené i potreby iných. V kontexte výmeny pripisujeme statkom exchange value. Chceme ich preto, aby sme ich vymenili s inými ľuďmi za to, čo majú oni. Buď ich vymieňame preto, že druhí majú niečo, čo chceme v kontexte use value. To značí, že vymením hrušku za jablko, ak mám jablko, ale mám chuť na hrušku, ktorú potom zjem. Jablko tak má pre mňa exchange value, nie use. Obe naraz mať nie je možné; nemôžete totižto hrušku zjesť a potom ju vymeniť za jablko. Pre druhého má zas hruška echange value, nie use. Ak však mením jablko za hrušku kvôli tomu, že chcem hrušku vymeniť za motyku, hruška získava exchane value aj pre mňa a aj pre druhého. Aj keď každý jej ju pripisuje možno z iného dôvodu – jeden kvôli ďalšej výmene za motyku, druhý kvôli tomu, že mal chuť na jablko. Ak však statok získa všeobecne pripisovanú exchange value stáva sa výmenným prostriedkom.

Historický kontext I. – barter a dlh

Logická požiadavka na existenciu exchange value statkov vychádza z toho, že výmenný prostriedok nahrádza bártrovú výmenu. Rieši problém tzv. „double coincidence of wants“ (Jevons, 1893). Pri bártrovej výmene čelia subjekty problému, kedy jedna strana výmeny nemusí aktuálne chcieť to, čo ponúka druhá strana. A aby výmena nastala, používajú na výmenu tretí statok. Ako však upozorňuje antropológ Graeber (2011), problém „coincidence of wants“ mohli ľudia v spoločenstve riešiť ešte aj iným spôsobom – časom. To znamená, že síce dnes si s tebou vymením jablko, ale hrušku, ktorú za jablko ponúkaš dnes, nechcem, ale po určitom čase, mi dlh plynúci z výmeny, eliminuješ iným statkom, ktorý už chcieť budem. Nie nevyhnutne hruškou. Inými slovami problém formulovaný Jevonsom, môžu ľudia pri výmene vyriešiť dlhovými vzťahmi (IOU).

Tvrdenie je logické. Prečo by členovia prehistorickej skupiny tento druh „výmeny“ nevyužívali? Hlavne ak si uvedomíme, že sa subjekty poznajú, žijú spolu a skupina je „riadená“ určitými pravidlami, ktorých súčasťou môže byť i rozpoznanie vzájomných dlhov, ich vymáhanie na základe trestu, či na základe nejakej prehistorickej náboženskej morálky. Barter i IOU má charakter výmeny. Sú to však dve rozdielne koncepcie výmeny. Rozdiel medzi nimi predstavuje čas a spôsob eliminácie dlhu. Pri barteri sa „dlh“ eliminuje okamžite; jeden statok sa vymení za druhý. Pri IOU vzniká záväzok a dlh je eliminovaný neskôr v čase. Zároveň je však spôsob eliminácie dlhu závislý až na budúcej činnosti subjektu. To značí, že pri barteri musí z definície už existovať to, čo vymieňame. Pri dlhu, môže byť použitá aj produktívna činnosť v čase, t.j. až zajtra alebo o rok niečo vyrobím (vo veľmi širokom zmysle slova) a to použijem na elimináciu dlhu.

Logická argumentácia o prvotnej existencii IOU je Graeberom podložená i historickými artefaktmi, minimálne v nám známych spoločenských zriadeniach od r. 3500 B.C. Všetko pred r. 3500 B.C. sú odhady. Kam smerujú? Opätovne k existencii dlhov (IOU). Nasvedčujú tomu nálezy tzv. tally sticks, (účtovné záznamy záväzkov a pohľadávok používané v princípe do súčasnosti v Švajčiarskych regiónoch – 20 storočie, resp. do 19 storočia vo Veľká Británia), z ktorých pravdepodobne najstaršie sú Vlčí Radius (25-28 tis. rokov B.C.), Lemombo bone (35 tis. B.C.), či Ishango bone (18-20 tis. rokov B.C), o ktorých sa špekuluje, že sú prvotnými zobrazeniami matematických, spoločenských súvislostí, či potenciálne prvotných záznamov: „niečoho“.

Je logické, že barter využívaný či už v rámci skupiny alebo mimo nej a využívanie IOU, predchádzajú existencii všeobecne používaného výmenného prostriedku. Ten je totižto sofistikovanejším spôsobom eliminácie dlhu (IOU) a náhrady barteru.

Peniaze – výmenný prostriedok a spoločenská zúčtovacia jednotka

Všeobecne akceptovaný výmenný prostriedok nahrádza barter. Výmena je zrealizovaná a obchodný vzťah je ukončený v časovom okamihu výmeny. Dlh je iný. Tým, že je realizovaný v čase, je dynamickým javom. To znamená, že výmenný prostriedok používame nielen pri kalkulácii, kedy dlh vzniká, ale i následnej eliminácii dlhu v inom časovom okamihu. Zároveň platí, že dlh v čase vieme vymeniť aj za iný dlh v tom istom čase (clearing s iným dlhom), ale i v rozdielne prekrývajúcich sa časoch (clearing dlhu v čase, tzv. rolovanie dlhu). Je zjavné, že na výmenný prostriedok v kontexte barteru musia byť kladené iné nároky ako v kontexte dlhu. Všeobecný výmenný prostriedok musí byť zároveň použiteľný v oboch prípadoch – pri barteri i v kontexte IOU. Avšak na základe čoho to je? Tvrdím, že na základe toho, čo motivuje ľudí vždy – „nižšieho spreadu“. Obe strany výmeny si znížili použitím nejakého tretieho statku v podobe výmenného prostriedku spread, ktorému čelili.

Použiť vo výmene v konkrétnom časovom okamihu pšenicu, soľ, kožušiny, dobytok, či iné statky, ktoré boli ako výmenný prostriedok používané, súvisí s tým, že ľudia reflektovali ich objektívne vlastnosti, ako je deliteľnosť, prenosnosť, trvanlivosť, či skladnosť. Zjednodušovali im to výmenu – riešenie problému „coincidence of wants“, t.j. obe strany výmeny mali v danom konkrétnom čase použitím daného statku nižší spread. Ak by totižto menili statok voči inému statku, ktorý nie je napr. dobre deliteľný, či prenositeľný, tak spread výmeny sa musí nevyhnutne rozšíriť. Deliteľnosť, prenosnosť, či trvanlivosť, je preto vhodná vlastnosť na zníženie spreadu. Komplikovanejšie je to s dlhom.

Začnime popisom toho, aký veľký býval spread? V porovnaní so súčasným „moderným“ svetom bol rozsiahly a robil ľuďom problémy. Ukazuje to napr. Graeber na rôznych príkladoch, či už otroctva ako možnosti eliminácie dlhu, drastických historických praktík vymáhania dlhu, používania kolaterálu voči dlhu vo forme rodinných príslušníkov, či prenosu dlhu na rodinných príslušníkov cez viaceré generácie, či už z dôvodu krátkeho času dožitia sa ľudí alebo spoločensko-morálnych princípov spoločenstiev. Na strane druhej pôsobili vždy voči týmto praktikám i spoločenské inštitúty morálky a náboženstva, ktoré mali na jednej stane „držať na uzde“ veriteľov napr. v kontexte výšky úroku, spôsobu jeho kalkulácie, vymáhania, či dokonca odpúšťania dlhu, ale na strane druhej i „spoločensky vplývať“ na dlžníkov svoj dlh splatiť. Všimnite si inak komplexnosť spoločenského javov súvisiacich s problematikou dlhu. Spread úverovej výmeny mohol byť ovplyvňovaný i ďalšími súvislosťami a to rozhodnutím vládcu, vtedajšími reguláciami, či ďalšími faktormi.

Úrok v časovom kontinuu

Pred nami však stojí ekonomická otázka, ktorej vysvetlenie musí byť podané v zmysle ekonomických pojmov. Prečo sa nestalo peniazmi železo alebo voda? Prečo práve zlato? Teória, ktorú sa snažím rozvinúť hovorí, že je to kvôli tomu, že zlatom ľudia relatívne najlepšie reflektovali úrokovú mieru, ktorá je súčasťou dlhovej výmeny (IOU). Úroková miera je kritériom, na základe ktorého ľudia rozhodujú o tom, ktoré statky vyprodukujeme a použijeme pri tom už existujúce úspory. Zjednodušene, ak produkcia ocele nedokáže zabezpečiť min. napr. 10% výnos, majitelia usporených kapitálových statkov (stroje, pôda, práca) budú preferovať buď ich použitie v inej produkcii alebo statky usporia.

Vo svojej teórii úroku tvrdím, že úrok je matematická veličina, ktorou hodnotíme budúcnosť. Tým, že sa jedná o matematickú veličinu, vieme ju používať v odlišných hodnotových obdobiach. Matematika je totižto hodnotovo invariantná. Samotné statky sú v čase hodnotovo variantné. Úrok teda neodvodzujeme od konkrétneho statku (napr. oceľ) a náhľadu na daný statok v budúcnosti. Úrok odvodzujeme od toho, ako napr. oceľ prispeje do nášho portfólia statkov; t.j. ak dnes obetujem nejaké statky na výrobu ocele, ako oceľ, ktorú získam od druhého, prospeje môjmu portfóliu. To, že si vytvárame portfólio statkov ako prípravu na budúcnosť, nie je nič nezvyklé. Ľudia statky hromadia, napr. vyrobím luk a šípy, postavím chatrč, nazbieram drevo, uskladním jablká a pšenicu, … , a pripravím sa na budúcnosť. S portfóliom som nejako pripravený. Ľudia však vymysleli to, že nahromadené statky, dokážme dnes vymeniť za to, že mi niekto druhý poskytne v budúcnosti iný statok. Napr., ak špekulujem, že si urobím rezervu dreva na zimu a poskytne mi ho niekto iný za to, že som mu dnes požičal luk a šíp na lov zveri. Realizovali sme výmenu v čase, ktorá sa síce týkala nejakého statku, avšak týkala sa ho v kontexte toho, čo som mal už nahromadené. Táto výmena obsahuje aj úrok. V čase je logicky možná, pretože z môjho hľadiska nejde o samotné poskytnutie dreva, ale o poskytnutie dreva v kontexte môjho portfólia. Inými slovami nejde o drevo, ale o prežitie, resp. prípravu na neistú budúcnosť, k čomu malo aj drevo napomôcť. V čase teda neporovnávam statok drevo, ale porovnávam portfólio 1 – moje statky bez toho, aby som požičal luk a šípy a čelil potenciálnemu problému s drevom, voči portfóliu 2 – moje statky bez luku a šípov dnes vs. moje statky s vrátením luku a šípov a navyše so siahou dreva. Matematicky porovnávam teda v čase portfólio (matematický konštrukt), pričom aplikujem na danú výmenu (ak nastane) aj úrok – siaha dreva je vyjadrenie výšky úroku. Siaha dreva zároveň vyjadruje niekoľko veci. Po prvé jej minimálne jeden z výmeny pripisuje exchange value. Za siahu dostane dnes luk a šípy. V siahe dreva je zároveň vyjadrené to, čo nazývame úrok. Ak siahu dreva následne spálim (siahu dreva použijem v kontexte jej use value), tak sa informácia o úroku samozrejme stratí. Ak však siahu dreva použijem v budúcnosti na to, aby som ju vymenil za jablká, ktoré mi akurát možno došli a dreva mám dosť, tak siahe dreva pripisujem aj ja exchange value. Je jedno, či som to plánoval vopred alebo či som sa tak rozhodol až v momente výmeny siahy dreva za jablká v budúcnosti. Siaha dreva tak zároveň ďalej nesie informáciu o úroku – prepojili sme cez ňu jedno hodnotové časové obdobie s druhým (iným), pretože siaha dreva bola využitá v ďalšej výmene. Siaha dreva nám umožňuje zároveň vyjadriť v čase prvej dohody (luk a šípy za siahu dreva) rozsah výmeny a umožňuje to urobiť aj v tom ďalšom čase (siaha dreva za jablká). Siaha dreva sa tak stala v týchto výmenách unit of acount. Kalkulujeme cez ňu dve výmeny a to v rozdielnych časoch. Dokonca v nej vieme porovnať dané dva časové úseky; t.j. zaznamenať stratu alebo zisk vyjadrenú v siahe dreva. Siaha dreva sa v našom príklade stala teda výmenným prostriedkom v čase, ktorý reflektuje úrokovú mieru.

Otázka je, prečo sme teda nakoniec nekalkulovali v siahe dreva, ale v zlate?

Odpoveď je opätovne: výška spreadu. Predstavme si hypotetickú spoločnosť, ktorá ako statky výmeny používa, napr. zlato, striebro, meď, obilie, dobytok, siahu dreva, ale i vodu. Nie je to nepredstaviteľné. Prečo by v tejto spoločnosti malo logicky „vyhrať“ súboj zlato? Pre znižovanie spreadu je nutné poznať alternatívy, ktoré statky používané na výmenu prinášajú; t.j. boli odskúšané. Jedná sa zároveň o vzťah veriteľ/dlžník. Obe strany výmeny sa musia dohodnúť. Dohodnúť sa na unit of account v podobe statku voda a za predpokladu, že je v danom ekonomickom spoločenstve vody relatívny dostatok, by znamenalo, že dlžník by bol v značnej výhode voči veriteľovi, resp. veriteľov spred z výmeny by bol príliš široký a naopak, spred dlžníka by bol značne úzky, keďže splatenie svojho dlhu by veľmi jednoducho naplnil – zobral by vodu z rieky (majme na pamäti predpoklad relatívneho dostatku vody). Výmena musí byť recipročná v tom zmysle, že je individuálne preferovaná oboma strany výmeny. Vody je v našom predpoklade príliš veľa na to, aby bola výmenným prostriedkom v čase; dlžník by získaval úspory veriteľa za príliš výhodných podmienok. Preto je dôležité, aby sa jednalo o relatívne vzácny statok, ktorý vyjadruje aj riziko spojené s čakaním veriteľa, s neistotou, ktorej veriteľ čelí, či podnikateľských zručností dlžníka, ktoré sa majú prejaviť v čase. Tým, že má z fyzikálneho hľadiska zlato pomalý a postupný flow na trh a je relatívne vzácne, odzrkadľuje, práve tieto podmienky. Rovnako v prípade, že sa v spoločenstve znižuje úrok, vieme pridať novú jednotku zlata a reflektovať meniaci sa úrok a naopak. Vlastnosti, ktoré sú pri výmene v čase vhodné. Je to však všetko? Nie. Druhý podstatný faktor pre vyššie vymenované statky je ten, ako im ľudia v spoločenstve pripisujú use value. Ako sme si ukázali vyššie, čím viackrát je statok spotrebovaný, tým viac informácia o úroku zaniká. Zjednodušene povedané, zlato vyhralo i preto, že má pre ľudí menšiu mieru využiteľnosti v kontexte jeho use value, ako napr. dobytok, či soľ, s ktorými si zlato konkurovalo a ktoré majú pre subjekty vyššiu využiteľnosť; subjekty ich jednoducho častejšie zjedli, čím sa stráca možnosť dlhodobej kalkulácie. Ak by sme uvažovali v tomto prípade opätovne o vode a uplatnili predpoklad o tom, že je v spoločenstve relatívne vzácna, tak by voda oproti zlatu opätovne nevyhrala, lebo by bola v spoločenstve viac potrebná v kontexte jej use value.

Bankový systém – „útok“ na ešte užšie spready

To, že ide pri jednotke účtovania o znižovanie spreadu dlhovej výmeny (a nie vieru), naznačuje aj to, že v histórii sa používali ako zúčtovacie jednotky rôzne statky. Ľudia hľadali, aký statok im najlepšie vyhovuje, pričom nešlo len o statky, ale ako ukazuje Graeber i o ľudskú prácu (zaujímavou otázkou, ktorá ma napadá v tejto súvislosti je, či možno Marxova teória hodnoty, nemá pôvod práve v tom) a aj ľudí ako takých (napr. otroctvo). Výška spreadov súvisiaca s dlhovou výmenou súvisí teda i so spoločenským prostredím, právnym rámcom, morálkou a ďalšími faktormi.

Z ekonomického hľadiska má svoje obmedzenia aj zlato. V niektorých prípadoch, ak sa povedzme úrok znižuje – t.j. v spoločenstve je vyššia miera optimizmu ohľadne budúcnosti –  musia peniaze reflektovať zmeny úroku. Vtedy existuje dopyt po omnoho rýchlejšom dodaní nových jednotiek zlata na trh, ktoré majú sprostredkovať nové dlhové výmeny. Pamätajme na to, že úrok je odvodený od portfólia úspor, t.j. teoreticky môže klesnúť / stúpnuť až na marginálnu úroveň vnímania použitia množstva úspor na prežitie v subjektívne vnímanom čase. Úspory sú pri úroku dostatočnou podmienkou jeho výšky, avšak nie nutnou. Nutná podmienka určenia výšky úroku je závislá od vnímania budúcnosti a toho, akým spôsobom predikujeme, že bude portfólio statkov budúcnosť prekonávať; t.j. subjekt s úsporami pri dlhovej výmene rieši, či je lepšie hoardovať alebo sa spoľahnúť na príjem v budúcnosti od druhého a druhý sa rozhoduje, či sa zadlžiť alebo či v budúcnosti zabezpečí príjem pre prvého.

Potreba vyššieho množstva zlata je výraznejšia hlavne v prípade progresívne sa rozvíjajúcich spoločenstiev, ktoré dokážu na jednej strane akumulovať dostatok úspor a na strane druhej sú subjekty optimistické ohľadne budúcnosti v zmysle jej zabezpečovania prostredníctvom dlhovej výmeny. Masívne a rýchle pridávanie nových jednotiek zlata má však svoje objektívne obmedzenia. Čo je samozrejme „dobre“, ako sme uvideli vyššie. Ako sme si však ukázali tiež, výmena na dlh je dynamickým javom, kde čas umožňuje využívať viaceré možnosti vzájomného započítania si dlhu. Na jednej strane máme teda objektívne obmedzenie množstva zlata, na strane druhej dopyt po novej ekonomickej činnosti a zároveň možnosť riešiť dlhovú výmenu ako dynamický jav. To vytvára podnikateľskú príležitosť ako znížiť opätovne spread. Bankovou činnosťou, ktorá sprostredkováva aktuálny nedostatok peňazí vyplývajúci z nižšej úrokovej miery tak, že umožňuje clearing rôznych obchodov, ktorých setlement by inak musel prebiehať priamo v zlate. Po vstupe bankovej činnosti tak setlement prebieha v IOU banky – mene, ktorá je odvodená od rezerv zlata banky (popis fiat systému nateraz vynecháme), pričom ekonomické činnosti, ktoré sú v mene vyjadrované, budú splatené použitím tej istej meny alebo meny inej banky vytvorenými voči iným ekonomickým projektom alebo budú splatené v časovom kontinuu až ďalšou produktívnou (!) ekonomickou činnosťou vyjadrenou v mene banky alebo v mene inej banky; na to, aby bola takáto činnosť v čase možná, musí byť úvermi podporovaná samozrejme produktívna činnosť. Jedná sa o inštitucionalizáciu konkurenčného procesu objavovania výšky úrokovej miery viacerými bankami a štandardizácie podmienok poskytovania úverovej výmeny. Banková činnosť je teda zameraná na hľadanie a objavovanie výšky úrokovej miery. Jej výška nie je objavovaná len v peniazoch, ale i prostredníctvom samotnej úverovej aktivity. To je ďalší z dôvodov, prečo môžu banky pôsobiť ako inštitucionálni spoločenskí market makeri úrokovej miery.

Banky preberajú tvorbu IOU.

Banky vytvárajú meny, ktoré sú záväzkom (dlhom) voči nejakej pohľadávke (aktívu); zo začiatku to boli záväzky len voči zlatu. Avšak z charakteru IOU vyplýva, že je možné tvoriť IOU aj voči iným aktívam ako je zlato. Zlato sa potom používa len ako unit of accont na to, aby boli dlhy správne určené (ich výška) a mohli byť započítavané medzi sebou a v čase. Ak je mena vymeniteľná za zlato a zároveň klienti dobrovoľne akceptujú nižšie rezervy zlata ako 100 %, a systém nie je regulovaný prostredníctvom vlády, konkurenčný bankový clearing nemá prečo správne nefungovať.

Jedná sa o účtovný systém dlhov, ktorý obsahuje finálny eliminátor dlhu – zlato, pričom je tvorba úverovej aktivity (IOU) samo-regulovaná množstvom rezerv v podobe zlata. V prípade vyššieho poklesu rezerv, ako je klientmi akceptovateľné (bankové portfólio začína byť príliš rizikové), je nutné buď dodať do systému viac zlata prostredníctvom novej ťažby, čo zníži riziko portfólia banky, alebo je nutné zvýšiť úrokovú mieru, t.j. nalákať do systému zlato, ktoré sa nachádza mimo bankový systém; a naopak samozrejme. Máme tu teda dve základné možnosti ekonomickej situácie v spoločenstve.

Prvá – banky objavujú, že úrok klesá – spoločnosť je optimistická. Je to možné zistiť dvoma spôsobmi. Poklesom rezerv v bankovom systéme a vytvorením nových IOU voči novým ekonomickým projektom a nie zlatu a/alebo dodaním novo vyťaženého zlata do bankového systému. Spôsob objavovania závisí od toho, ako reagujú klienti na odhad bankárov. Ak zníženie rezerv nebude spôsobovať zvýšené vnímanie rizika bankovej činnosti, banka rezervy zníži. Nezníži ich, ak začne čeliť výberom zlata (výber zlata by implikoval vyšší úrok). V prípade, že sú marginálni klienti náchylní vyberať zlato, pričom sa úroková miera predsa len znižuje, zvyšuje sa dopyt po zlate. To je signál pre ťažobnú spoločnosť dodať nové zlato – za tejto situácie sa zmení totižto ekonomika marginálnej bane – to je možné kvôli relatívnemu poklesu nákladov a vyššiemu dopytu po zlate; nové zlato potom vložia do banky jeho noví vlastníci, ktorí akceptujú nižšiu úrokovú mieru a ktorí získavajú zlato za v minulosti poskytnuté služby a statky. Za danej situácie by mali byť podporené ekonomické projekty ziskové a dlhy sa splácajú.

Druhá možnosť – banky objavujú, že úrok stúpa – spoločenstvo je pesimistické o ekonomickej budúcnosti. Banka utlmí vydávanie nových IOU voči existujúcim, resp. už nízkym rezervám, a dvíha úrok na vklady a následne na poskytnutie úveru. Vyšší úrok má motivovať marginálneho sporiteľa vložiť zlato, ktoré je mimo bankový sektor, do banky. Ak banka s doplnením nových rezerv neuspeje, musí utlmiť svoju činnosť.  Za danej situácie by mali byť podporené ekonomické projekty stále ziskové a dlhy sa splácajú. Problém nastáva vtedy, ak činnosť neutlmí. Postupom času bude čeliť strate, ktorá súvisí s vnímaním vyššieho úroku v spoločenstve, pričom ona poskytuje úvery s nižším úrokom. Zdroje nie sú alokované správne a projekty, ktoré banka podporila, zaznamenajú stratu.

Banky žijú zo spreadu úroku, ktorý musia poskytnúť na vložené zlato klientmi a na strane druhej úroku, za ktorý poskytujú úver. Pri znižovaní rezerv si samozrejme ziskový spread rozširujú. IOU vytvoria v princípe s nulovými nákladmi, pričom za poskytnutie úveru požadujú trhový úrok. Spread je ovplyvňovaný konkurenčným správaním sa iných bánk a potenciálnou reakciou klientov vyberať zlato zo systému. V prípade, že banka/y nepodnikajú správne, t.j. umelo rozširujú svoj ziskový spread , napr. na úkor rizikovosti (v princípe znižujú úrokovú mieru príliš), v konkurenčnom prostredí neuspejú – skrachujú. Prečo? Vzhľadom na to, že projekty, voči ktorým vytvorili meny skrachujú. Dlhy sa nesplatia, systém vzájomného zúčtovania ekonomickej aktivity v čase sa rúca. O dôstojné správanie na trhu sa však stará konkurencia; tak ako vo všetkých iných oblastiach podnikania. Čo však, ak sa banka reálne a prirodzene pomýli pri odhade toho, na čo vytvoriť menu – dlh? Bez úmyslu v zmysle manipulácie? (len pre zaujímavosť, rozhodnúť objektívne, či to bolo alebo nebolo s úmyslom, je dosť ťažké).

Možnosť ako ostať na trhu je spojená s nutnosťou potvrdenia svojej solventnosti. To je možné zrealizovať niekoľkými spôsobmi. Vlastnými zdrojmi, t.j. banka doplní svoje rezervy zlata na úkor svojich ziskov, predajom aktív, ktoré drží na súvahe, čo jej zabezpečí nové zdroje v podobe zlata alebo inej dôveryhodnejšej meny inej banky. V prípade neúspechu a vyššieho rozsahu strát nasleduje bankrot. Alebo uplatní ešte jednu možnosť. Socializuje straty. To znamená uplatní hodnotový diskont na existujúcu emisiu svojich IOU – menu banky, t.j. vydá IOU voči neexistujúcim aktívam. To následne spôsobuje stratu kúpnej sily IOU – meny banky (inflácia meny).

Všetky možnosti – doplnenie zdrojov na úkor strát, bankrot, či socializácia strát, majú z ekonomického hľadiska ten istý dopad. Nejaký druh hodnotového diskontu. Buď pôjde o diskont hodnoty aktív, minimálne tých, ktoré by podliehali likvidačnému zostatku banky, či tých, ktoré boli použité na zlé podnikateľské projekty, resp. tých, ktoré sú nutné na doplnenie rezerv banky na úkor zisku banky, alebo sa hodnotový diskont uplatní na kúpnu silu meny, ktorú banka vydáva a pokiaľ banka ostane aj potom na trhu, je zjavné, že klienti akceptujú nejakú výšku socializácie strát.

Tu sa pravdepodobne zastavíte a poviete si. Máme ťa!

Tu je dôkaz toho, aký je frakčný bankový systém číre zlo – veď volám po socializácii strát. Predtým, ako si začnete odpľúvať, je nutné sa zamyslieť nad alternatívou: A) systém 100 % krytia meny banky a B) neexistencia bánk (to, že frakčné slobodné bankovníctvo nie je podvod a nespôsobuje systematický hospodársky cyklus, preukazujem potom v tejto práci). Čo nastane v daných prípadoch? Pričom predpokladám, že ľudia majú dopyt po pôžičkách? Deje sa presne to isté, čo sme popísali vyššie. V prípade prílišného optimizmu pri realizovaní nejakého druhu pôžičky čelia jednotlivci (stav bez bánk) alebo banky so 100 % rezervami tomu istému. Dlžník musí potvrdiť solventnosť predajom iných aktív, odstránením straty na úkor svojho zisku v inom podnikateľskom projekte, alebo v prípade, že to nie je možné, veriteľ uplatní hodnotový diskont na použitý výmenný prostriedok – zlato. To totižto sprostredkovalo prípravu projektu, ktorý nebol ekonomicky zmysluplný a utrpel stratu. Zrealizovala sa podnikateľská chyba. Na individuálnej úrovni (bez bánk) by sme v danom prípade videli pravdepodobne aj rozsiahlejšie spready tejto výmeny. Každý by sa asi „poistil“, aby niekto druhý naplnil s istotou svoj dlh. Nečudo, že Graeber popisuje rôzne historické druhy z dnešného hľadiska priam „beštiálnych“ praktík súvisiacich s vymáhaním dlhovej výmeny.

Inými slovami, alternatíva prináša principiálne to isté. Rozdielna by bola na individuálnej úrovni pravdepodobne jedine výška kolaterálu a tým i výška spreadu tejto výmeny. Mýliť sa je totižto ľudské, i v podnikateľskej oblasti dlhovej výmeny. Inštitucionálny „útok“ na spready totižto prináša na výber: A) vyššie spready (vyšší kolaterál, tvrdé a v niektorých prípadoch extrémne podmienky výmeny) a tým i nižšiu intenzita dlhovej výmeny, čo spôsobí nižší rozvoj podnikateľskej činnosti a pokles blahobytu; B) nižšie spready (nižší kolaterál, štandardizované a relatívne mäkšie podmienky dlhu), vyššia intenzita dlhovej výmeny, čo spôsobuje (v prípade ak sa štát moc nestará) omnoho vyššiu mieru ekonomického blahobytu. Cena? Potenciálna akceptácia určitej socializácie strát frakčnej banky (porovnaj s Hoppe 1994, ktorý tvrdí, že fiat systém je možný len preto, že je vynucovaný vládnym monopolom; touto argumentáciou sa dá na rozdiel od Hoppeho preukázať, že motivácia ľudí k akceptácii frakčného alebo fiat systému vedie aj cez porovnanie rozsahu ekonomického a spoločenského spreadu výmeny na dlh).

Z ekonomického hľadiska musíme podotknúť, že neexistuje žiadny ekonomický systém, ktorý by zaručil nulový (!) hodnotový diskont aktív či výmenného prostriedku v nejakom spoločenstve v časovom kontinuu. Vždy sa budeme o budúcnosti mýliť. Z ekonomického a spoločenského hľadiska preto stojíme pred hľadaním systému, ktorý motivuje aktérov čo najmenej socializovať straty a znižovať spread spojený s úverovou výmenou.

Kryptosystémy – evolúcia znižovania spreadov pokračuje

Vznikom kryptosystémov si mnohí myslia, že boli vynájdené nové – ideálne – peniaze. Čo by však token nejakého krypto-systému (napr. BTC) urobil so spreadom úverovej výmeny a úrokovou mierou? Presne to, čo v našom príklade s vodou, avšak z dôvodu toho, že by sa úverová výmena nekonala z hľadiska dlžníka; pri vode to bolo z hľadiska veriteľa. BTC je totižto rigidný. Pri spoločensky žiadanej zmene úrokovej miery (vyššej či nižšej), by sme prostredníctvom BTC nevedeli danú požiadavku sprostredkovať. Vlastníci existujúcich BTC by mohli neustále špekulovať na vyššiu úrokovú mieru, vzhľadom na neexistenciu proti-sily k ich aktivite – novej „ťažby“, t.j. pridávania nových jednotiek (po cca. roku 2033). Nepomôžu ani tzv. inflačné krypto-systémy s neustálym pribúdaním počtov jednotiek. Finančný systém musí byť flexibilný – niekedy je nutné pridávať jednotky mien a peňazí rýchlejšie, inokedy pomalšie. Krypto-systémy z peňažného hľadiska skôr pripomínajú rozhodnutie komisie centrálnej banky o množstve menovej zásoby, t.j. či bude niečoho 21 alebo 22 miliónov, alebo či niečo bude pribúdať presne 0,3% infláciou, čo zas pripomína plánovaný a presne určený rozsah socializácie strát spojený s úverovou výmenou. Na správne fungujúci finančný systém však potrebujeme automaticky proti-pôsobiace „sily“. Zlato napr. nie je výtvorom slobodného bankového systému; systém ho len využíva a jeho používanie je závislé od rozhodnutia klientov vnímajúcich výšku úrokovej miery a od ťažobných spoločností, nie od bánk ako takých; je teda indiferentné voči systému a preto môže pôsobiť v systéme samo-regulačne.

Vyplýva z toho, že treba všetko krypto okamžite predať? Pomaly. Pomaly. Kryptosystémy môžu sprostredkovať úverovú výmenu. Bezpečný ledger, či iná forma krypto-konsenzu nejakého kryptosystému (btc, ether, maidesafe), nie je v princípe nič inšie, ako moderná forma tally stick, nad ktorou je možné evidovať dlhovú výmenu – smart kontrakty, ktoré sú realizované voči činnostiam v realite. Túto činnosť si je možné predstaviť ako nejakú formu používania aplikácie (decentralizovanej appky – banky), ktorá bude sprostredkovávať úver (smart kontrakt) na ekonomickú aktivitu, pričom rozhodnutie o udelení úveru, bude určené na základe nejakého predikčného mechanizmu (automatizovaného / ľudského – ich kombinácií), naplnenie kontraktu bude realizované na základe automatizovanej činnosti na základe poskytnutej informácie z reality (IoT napojený na tzv. oracle software), pričom je možné uvažovať aj nad IoT vymáhaním sankcií za neplnenie podmienok smart kontraktu. Tokeny takýchto smart kontraktov (aplikácií) môžu byť zároveň novými slobodnými menami (modifikované Hayekove slobodné meny), pričom je pravdepodobné, že budú (alebo možno aj nebudú) naviazané na rezervy vyjadrované v drahých kovoch. Využívanie reputačných mechanizmov, konkurencia predikčných mechanizmov, realizácia automatických opatrení decentralizovanej appky v prospech klientov používajúcich token ako slobodnú menu, napr. na základe zistenia nejakej hranice kritickosti finančných ukazovateľov v podobe automatickej zmeny portfólia z viac rizikového na viac konzervatívne a pod., či automatizácia výrobného procesu a rýchle a aktuálne informácie o ekonomickom vývoji podkladových aktív (pohľadávok), sú len drobné špekulácie o tom, ako by mohla byť činnosť „organizovaná“.

Ak ste čítali pozorne, vidíte, že sa nezmení zmysel činnosti – výmena prostredníctvom dlhu. To, čo sa zmení, je spôsob. Uvedením tejto technológie sa vraciame viac k stavu, kedy je daná činnosť omnoho viac nezávislá od regulácií a vplyvu vládnej moci, do odvetvia bude mať možnosť vstúpiť omnoho viac jednotlivcov, ale i podnikateľských subjektov, ktorí si môžu konkurovať prostredníctvom lepších odhadov budúcnosti a ktorí by mohli aplikácie (decentralizované banky) využívať. Rovnako sa môže zmeniť tvorba pravidiel, ktoré budú jednotlivcami dohadované pri uzatváraní dlhov – smart kontraktov vymáhaných technológiou (IoT) bez nevyhnutnosti vstupu štátnej moci; pričom si rôzne druhy pravidiel a podmienok úveru môžu samozrejme konkurovať. Čo však nezanikne?

Nevyhnutnosť odpisu dlhu. Ten vzniká z nesprávne odhadovanej podnikateľskej činnosti, na ktorú sa smart kontrakty budú vytvárať. Predpokladať, že sa vždy vytvoria len na zmysluplné ekonomické projekty je nezmysel. T.j. aj tento systém bude čeliť hodnotovej diskontácii mien (tokenov), asi v menšom rozsahu, ale ktovie, úrok a odhadovanie budúcnosti je „triky“. To, či sa vrátime aj k nejakým brutálnym spôsobom vymáhania dlhu cez IoT sa ešte len uvidí; úplne vylúčiť sa to však nedá. O znižovanie spreadov vyplývajúcich z takejto organizácie výmeny sa však už „postará“ konkurencia. To, čo si nakoniec spotrebitelia vyberú nevieme. Pokojne si môžu zvoliť samoreguláciu prostredníctvom zlata, ale aj vyššiu mieru socializácie strát, ak by sa zlato ako rezerva appiek nepoužívalo. Ale môžu sa upnúť aj k radikálnejším spôsobom vymáhania dlhu. Ťažko povedať. Jediné, čo je najviac pravdepodobné, je to, že dlhová výmena nezanikne.

Matúš Pošvanc

PS: Pozorný čitateľ mojich prác si možno všimol, že som otvoril v tomto článku viaceré témy, ktoré sa týkajú revízie rakúskej teórie cyklu, ktorú pripravím tak do 3 – 4 mesiacov. Stay tuned. Podarí sa mi totižto integrovať iné teórie do modifikovanej verzie mises-hayekovej teórie cyklu, odpoviem na mnohé otázky, ktoré dnes rakúsku školu trápia, napr. prečo tu nie je ešte tá inflácia a kedy fiat systém skrachuje a pod..

Viera a úrok: dva pohľady na problém kúpnej sily peňazí

Juraj Karpiš na svojom blogu, a v médiách tvrdí, že to, čo definuje peniaze, je bublina a viera. Rád by som na Jurajove tvrdenia reagoval. Následne sa môžete rozhodnúť, ktoré vysvetlenie je pre vás zmysluplnejšie.

Hodnotenie

Začnime tým, ako zaraďujeme statky na hodnotovú preferenčnú škálu. Hodnotenie akéhokoľvek statku je subjektívne; napr. jablko preferujem pred klincom, lebo som hladný. Jablko je teda subjektívne hodnotené za daných okolností viac ako klinec. Ale môžem preferovať aj hrušku, ktorý ma druhý subjekt, ktorú za jablko vymeníte. Jablko je vtedy hodnotené pre jeho výmennú schopnosť – s cieľom získať hrušku. Jablko tak nadobúda tzv. výmennú hodnotu. Nechcem ho preto, lebo mi má priniesť priamy úžitok, ale preto, lebo mi má sprostredkovať iný úžitok – z hrušky. A jablko môže naplniť danú skutočnosť len vtedy, ak ho chce druhý, ktorý má hrušku. Jablko malo teda v jednom prípade úžitkovú hodnotu pre mňa kvôli tomu, že som mal naň chuť a v druhom, že som mal chuť na hrušku; avšak v druhom prípade ju má aj preto, že jablko chce druhý človek. Jablko však nemá zo subjektívneho hľadiska aj úžitkovú a aj výmennú hodnotu naraz (!).

Viera v peniaze

Teraz si predstavme, že sú to jablká, ktoré sú v spoločenstve peniazmi. Karpiš tvrdí, že to môže byť len vtedy, ak všetky subjekty veria, že jablká majú danú kúpnu silu. Bez toho, aby v to neverili všetci, dajme tomu v nejakej komunite, jablká peniazmi byť nemôžu. Preto je dôležitá i bublina. Bublina má okrem iného „pritiahnuť pozornosť“. Akonáhle statok začne priťahovať dostatočnú pozornosť, môže sa v jablká (ako peniaze) začať veriť. Hneď keď sa zároveň prestane veriť v to, že sú peniaze, bublina spľasne. Kde vidím problém?

Problém argumentu viery

Karpišovo vysvetlenie kúpnej sily peňazí na základe bubliny a viery, je buď nič hovoriacim vysvetlením alebo musí pri ňom nutne uplatniť objektivizáciou hodnoty statku. Prečo? Tým, že Karpiš tvrdí, že kúpna sila statku je odvodená od viery v kúpnu silu používa argument v kruhu (tzv. petitio principii eror). Jedná sa o „logickú chybu v dôkaze spočívajúcu v tom, že sa záver robí z tvrdenia, ktoré samo ešte treba dokázať“. Argumentácii v kruhu sa treba vyhnúť, inak nie je žiadnym vysvetlením. Mises sa o to pokúšal napr. prostredníctvom regresného teorému. „Stopuje“ kúpnu silu do minulosti, kedy majú v jednom momente peniaze cenu odvodenú od ich priemyselnej ceny. Problém s týmto vysvetlením je ten, že priemyselná cena a cena v zmysle kúpnej sily, sú dve rozdielne ceny. To, že sa psychologicky môžu podobať, je len argumentačná barlička. Rozdielnymi sú preto, lebo musia z definície inak vzniknúť. Priemyselná cena statku je totižto odvodená od priemyselného dopytu po statku (od pripísania jeho use value). A cena v zmysle kúpnej sily statku musí byť odvodená od inej preferencie – vymeniť statok (tzv. exchanage value; viď vyššie príklad jablka – v druhom prípade ho nechcem zjesť, chcem ho vymeniť za hrušku). Regresia teda nevysvetľuje logický kruh.

Aby neostal teda argument bezvýznamný, ostáva už len objektivizácia výmennej hodnoty statku; t.j. tvrdiť, že má statok aj úžitkovú aj výmennú hodnotu – naraz. Čo to však znamená? To znamená, že statok peniaze dopytujeme na základe jeho ceny (kúpnej sily), t.j. zaraďujeme ho na preferenčnú škálu nie na základe dopytu po ňom, od ktorého dovodíme cenu, ale cena určuje dopyt po ňom. A tú cenu získame od jeho priemyselného využitia. Toto inak nie je moje tvrdenie, ale tvrdenie misesovcov a ak vám logicky nesedí, ste na správnej stope. Preto sa jedná o objektivizáciu výmennej hodnoty. Mises je v tomto zároveň poctivý. Explicitne priznáva „určitú objektivizáciu výmennej hodnoty peňazí“ a vytvára u peňazí výnimku z teórie subjektívnej hodnoty. Dôvod má byť ten, že je to preto, lebo sa peniaze nespotrebovávajú, ale len hromadia a slúžia len na výmenu. Tento argument je však možné použiť preto, lebo sa kúpna sila (cena) odvodzuje od priemyselnej ceny; t.j. kúpnu silu (cenu) odvodím od priemyselnej, statok už používam len na výmenu (hromadím ho), čím však objektivizujem jeho kúpnu silu (cenu) a sme tak zas na začiatku. Zjednodušene – to, že je statok hromadený a nie spotrebovávaný je dôsledok a nie príčina toho, že je peniazmi. Paradoxne teda interpretácia, ktorá je zo začiatku založená na subjektivizme, končí pri peniazoch objektivizmom (pri iných statkoch nie). Preto musíme v kúpnu silu peňazí veriť, iné neostáva. Viera potrebuje príbeh. Pri peniazoch je príbehom to, že je „zlé“ pridávanie nových jednotiek do obehu. Ak máme totižto objektivizovanú kúpnu silu (cenu), tak jeden zo spôsobov, ako sa viera stratí, je „rozrieďovanie“ ich kúpnej sily pridávaním nových jednotiek.

Druhá možnosť vysvetlenia kúpnej sily

Čitateľovi ponúkam iné vysvetlenie kúpnej sily peňazí; pre hlbšiu analýzu pozri moje teoretické práce – teóriu úrokuúpravu misesovho regresného teorému. Tvrdím v nej, že peniaze nezískavajú kúpnu silu na základe viery, ale na základe reflexie výšky a zmien úrokovej miery. To implikuje dve situácie. Prvá situácia je, že pri výmene úrok ľudia nepoužívajú, resp. je zanedbateľný v subjektívne vnímanom krátkom čase; príkladom je aktuálna platba. Druhá situácia je, že úrok pri výmene používajú; jedná sa o výmenu v subjektívne vnímanom dlhšom čase (úverová výmena, výmena na dlh a pod.). V prvom prípade môže byť peniazmi v princípe akýkoľvek statok, ktorý zároveň druhý človek požaduje z akéhokoľvek dôvodu. V druhom prípade je to už komplikovanejšie. Po prvé sa „pohybujeme“ v čase. Po druhé, sú dnešné tzv.  kapitálové statky, použité na to, aby vzniklo niečo v budúcnosti, o čom sa len predpokladá, že bude pre ľudí užitočné. Implikuje to, že statky, ktoré sa ešte len tvoria, budú nielen užitočné, ale aj vymeniteľné – dôraz na vymeniteľnosť pramení z toho, že dlhšie produkčné časy sú používané na efektívnejšiu a hromadnú výrobu statkov. To znamená, že sa produkuje preto, aby sa „prebytok“ výroby vymieňal a neslúžil len pre potreby dvoch strán výmeny. Z hľadiska subjektívnej teórie hodnoty je to komplikovaná situácia. Prečo? Dnes, keď sa poskytujú kapitálové statky, nevieme hodnotové preferencie ľudí v budúcnosti. Nemôžeme jednoducho povedať, že hodnota statkov dnes, bude identická o pol roka, bez ohľadu na to, že fyzikálne vyrábame napr. ten istý statok. Tieto vzťahy v čase zároveň sprostredkovávajú práve peniaze. Stojíme teda pred problémom vysvetlenia toho, ako je možné, že hodnotové zaradenie statku „peniaze“ v kontexte výmeny v čase, zaraďujeme na preferenčnú škálu identicky dnes a aj o pol roka. Vyššie je vysvetlenie kolegu Karpiša. Stačí veriť. My to skúsime inak.

Dôležitosť úroku

Tvrdím, že to, čím ľudia „prepájajú“ dve obdobia, je úrok. Ako je to možné, keď sú dané dve obdobia z definície hodnotovo iné? Úrok je matematickou funkciou, ktorá je identická dnes i pol roka. Nie je to pomer dvoch cien nejakých dvoch statkov! Tvrdím, že je hodnotovým spreadom, kedy porovnáva vlastník kapitálových statkov dva stavy: prvý, budem naďalej hromadiť svoje statky (portfólio), aby som sa pripravil na neistú budúcnosť a druhý, časť portfólia statkov vymením dnes za to, že mi druhá osoba o pol roka poskytne flow ním produkovaných konkrétnych statkov, ktoré zaradím do portfólia. Druhý účastník výmeny je v podobnej avšak opačnej situácii. V prípade dohody subjektov je výsledkom výmena, ktorej pripisujeme úrok. Jeho výška (cena) je stanovená na základe toho, čo si myslím, že ako sa bude vyvíjať moje portfólio statkov; akoby sa pýtam, je pre mňa lepšie naďalej využívať moju činnosť a hromadiť alebo diverzifikujem príjmom nových statkov od druhého? Podľa toho sa rozhodnem. Druhý subjekt stojí pred veľmi podobným problémom. Úrok je teda pomerom dvoch pomerov. U prvého človeka je to pomer: hromadím portfólio / obohatím portfólio o iné statky, avšak dnes sa vzdám časti statkov v prospech druhého. A u druhého je to pomer: získam statky, ktoré nemám za to, že dodám nový statok do portfólia druhého / hromadím statky, ktoré zatiaľ nemám, aby som vedel zrealizovať činnosť, ktorou si chcem zabezpečiť svoju budúcnosť. Situácie, ktorými ľudia reagujú na neistú budúcnosť.

Výmenný prostriedok, ktorý reflektuje tento proces sa stáva vo vyspelých ekonomických spoločenstvách peniazmi. Teraz je vhodné sa spýtať tú zásadnú otázku: „A čo si pod takou reflexiou Kefalín predstavujete Vy?“. Nuž reflexia znamená, že keď sa úrok znižuje, tak je treba viac peňazí a keď sa zvyšuje, menej, pričom ak je v nejakej konkrétnej výške, tak danej výške, musí zodpovedať i ponuka peňazí. Zjednodušene sa dá povedať, že vyššie popísaný vzťah výmeny v čase prostredníctvom úroku vyjadrujem vo výmennom prostriedku. Vo výhode nesmie byť ani veriteľ a ani dlžník. Ak by bolo nedostatok peňazí, vo výhode by bol veriteľ, a ak príliš, vo výhode by bol dlžník. Dobre sa to dá ukázať na otázke toho, prečo nie je peniazmi napr. železo, či voda.

Prečo nie sú peniaze železo, či voda ?

Relatívna obmedzenosť zlata a striebra (aj zlato, aj striebro pribúda) je len dobrým vodítkom, ale nie tým kľúčovým. Uvedomme si, že úrok je v princípe rozhodnutie. Ak sa rozhodnem nepožičať kapitálové statky, znamená to, že preferujem súčasné portfólio, ktoré mám, pred potenciálne iným – založeným aj na flow-e nových statkov od druhej osoby a naopak. Obe situácie majú svoje riziká v kontexte budúcnosti a majú svoje konzekvencie. Rozhodnutie realizujeme teda opatrne. Pohľad druhého sa môže javiť odlišný – on chce niečo, čo nemá (kapitálové statky). Avšak rovnako nie je v nejakej super výhode. Aj on čelí pri danom rozhodnutí ekonomickým konzekvenciám plynúcich z úspechu/neúspechu jeho aktivity. Ak by subjekty reflektovali dané rozhodnutia statkami ako je voda alebo železo, vo väčšej výhode by bol dlžník. Ak by reflektovali dané rozhodnutia zas napr. cez reálne obmedzený bitcoin, vo výhode by bol veriteľ. Zlato a striebro boli teda relatívne optimálnym riešením. A to nielen z hľadiska ich obmedzenosti, ale hlavne z hľadiska ich relatívne stabilného a relatívne nepredvídateľného flow na trh. Práve tým spôsobom sa dá správne reagovať – pridávať nové i staré zásoby komodity a uberať pridávanie nových a sťahovať staršie zásoby komodity, ktorá slúži ako peniaze. V kontexte potrieb zmien a výšky úrokovej miery. Zároveň bol ich flow na trh ovplyvnený externými faktormi ako napr. nájsť baňu, ťažiť, investovať ekonomické prostriedky na ťažbu a pod.. Zlato a striebro teda boli aj indiferentnými produktami od rozhodovania ľudí vstúpiť/nevstúpiť do výmeny v dlhšom čase. „Ideál“ pre kombináciu opatrnosti pri rozhodovaní sa a sprostredkovaní výmeny (na základe ich fyzikálno-chemických vlastností) v čase.

Evolúcia peňažného systému

Postupná inštitucionalizácia daných vzťahoch v čoraz vyspelejšej spoločnosti zároveň pôsobila ďalej cez banky. Tie inštitucionalizovali hľadanie výšky úrokovej miery; stali sa market makrami v tejto oblasti. Tvrdím, že sa im to darilo aj prostredníctvom tzv. fiduciary media, mien, ktoré sú len čiastočne „kryté“ drahým kovom. Ich správne fungovanie v kontexte funkcionality peňazí je možné preto, lebo banky nerobili nič iné, len správne reflektovali úrokovú mieru na báze rezerv drahých kovov, pričom systém zdokonalili vytvorením mien (záväzkov voči pohľadávkam) a vytvorili systém započítavania záväzkov a pohľadávok v čase. Práve preto sa jedná pri používaní samotného zlata len o relatívny ideál. Záväzok (fiduciary mena) bola tvorená voči pohľadávke (ekonomickému projektu). Drahý kov slúžil v systéme až a len na finálnu elimináciu dlhu. Banka v princípe sprostredkovávala započítavanie si dodaných služieb a statkov ľudí (pre ľudí užitočná vec) na základe toho, ako udeľuje úvery s tým, že v prípade, ak klient nemá záujem participovať na tomto clearingu mien v čase, vyberie zlato zo systému. Banky si tak budujú reputáciu v správne rozhodovanie – ich finančníkov – o udeľovaní úverov na nákup existujúcich kapitálových statkov a zároveň v systéme existuje opatrnosť v podobe zlata pri danom rozhodovaní. Úloha peňazí tak bola posúvaná čoraz viac na fiduciary meny.

Systém sa samozrejme ďalej vyvíjal a vzniklo následne to, čo máme dnes – fiat systém; fiat meny nie sú dnes „kryté“ žiadnymi rezervami drahých kovov. Úspešnosť tohto systému je založená už na jedinom. Na dôvere v splatenie dlhu (záväzku); splatiť dlh implikuje správne rozhodnutie finančníka financovať úverom ekonomicky zmysluplný projekt. Splatiť záväzok je zároveň možné jediným spôsobom. Produktívnou činnosťou v čase; t.j. nové záväzky eliminujú tie staré na základe nových a produktívnych aktív, voči ktorým vznikajú. Inými slovami dlh použitý na tvorbu produktu v minulosti, musí byť splatený poskytnutím služby a produktu dnes a atď., ďalej v čase. Systém kolabuje vtedy, ak sa prestanú produkovať produktívne statky; verejné i súkromné. Kedy to je? Vtedy, ak sú subjekty k tomu priamo motivované (napr. vládnou politikou manipulácie úrokovej miery, monopolizáciou mien, odstránením zlata – poistky – zo systému), resp. sa z definície ekonomické subjekty neproduktívne správajú (časť služieb verejného sektora, niektoré aktivity uvalené na súkromný sektor – napr. byrokracia). Fiat systém však stále realizuje to isté, čo systém pred ním (fiduciary media) a fiat meny majú svoju kúpnu silu odvodenú od toho, ako vedia / nevedia reflektovať výšku a zmeny úroku. Na tomto mieste už nejdem ďalej popisovať, či je fiat systém najvhodnejším a kde sú jeho riziká. To je iná téma.

Záver

Máme pred sebou teda dve teórie o tom, ako peniaze nadobúdajú svoju kúpnu silu. Jedna hovorí, že na základe viery a dokonca bubliny. Druhá hovorí, že na základe riešenia reálne existujúceho problému, pred ktorým stoja ekonomickí agenti v súlade so subjektívnou teóriou hodnoty. Z druhej vyplýva napr. to, že výmenným prostriedkom mohli byť v minulosti rôzne statky a čím sa spoločnosť ekonomicky vyvíjala, ľudia boli nútení hľadať „ideál“, ktorý odzrkadľuje vzťahy veriteľ/dlžník a ktorý sa ďalej vyvíjal rozvojom bankovníctva. Peniaze používané v dlžníckych vzťahoch sa stali tak dôležité (unit of account in time), že sa nimi začalo platiť i v priamych a aktuálnych výmenách, pri ktorých z definície môžeme použiť akýkoľvek statok (aj bitcoin). Či potom systém už následne devioval alebo evolvoval do fiat systému, je iný druh diskusie. Z druhého pohľadu rovnako vyplýva, že statok, ktorý má rigidnú zásobu, nemôže byť z definície peniazmi (napr. bitcoin; avšak môže byť geniálnym nástrojom, ktorý by mohol finančný systém vylepšiť; o tom píšem v inom článku).

Juraj Karpiš sa mýli – kúpna sila peňazí nie je založená na viere.

Minulý týždeň som absolvoval plodnú diskusiu na FCB v slovenskej BTC komunite. V nej jeden z účastníkov písal, že kolega Karpiš v diskusii s ním tvrdil, parafrázujem, „všetky peniaze sú založené na viere“. Tvrdenie som si všimol aj ja v niektorých jeho článkoch, či vyjadreniach. Podľa môjho názoru ide o zásadný omyl.

Viera v kúpnu silu

Tvrdenie, že kúpna sila peňazí závisí od viery, je založené na argumente o tom, ako peniaze podľa ekonómov Rakúskej ekonomickej školy, nadobúdajú svoju cenu – kúpnu silu. Argument je nasledovný: predpokladáme kúpnu silu peňazí v budúcnosti (veríme v ňu) a od nej odvodzujeme kúpnu silu dnes; a takto spätne, až do stavu keď peniaze – komodita – slúžili na priemyselné použitie. Jedná sa o tzv. Misesov regresný teorém. „Argument viery“ je však ukážkou používania objektivizácie hodnoty v čase. Prečo? Mises odvodzuje budúcu kúpnu silu výmenného prostriedku predsa len od minulej ceny. Nielenže to Mises sám priznáva. Aj v logike samotného regresného teorému je v jednom momente v minulosti kúpna sila peňazí (ich cena) odvodená od priemyselnej ceny komodity, ktorá začína byť ako peniaze používaná. Pripomína to schrödingerovu mačku (aj mŕtvu/aj živú); komodita má zároveň priemyselnú aj peňažnú cenu. Mises tak explicitne prenáša hodnotenie komodity na jej nové použitie – peniaze. V ekonómii je to problém. Ide totiž o výnimku z teórie subjektívnej hodnoty. Peniaze sa tak stávajú jediným statkom, ktorý je hodnotovo invariantný v čase. Za identické tvrdenie iní autori tejto školy, napr. Hoppe kritizujú Keynesa. Hodnotová invariantnosť peňazí v čase má platiť samozrejme aj vtedy, keď sa mení množstvo peňažných jednotiek. Novo – pridaná peňažná jednotka totižto len „riedi“ ich inak objektívnu kúpnu silu.

Peniaze a úroková miera   

Na čom je teda založená kúpna sila peňazí – zlata, mien odvodených od zlata a fiat mien? Paradoxne riešenie ponúka opäť Rakúska ekonomická škola. Plne subjektívne nadobudnutie hodnoty peňazí sa dá vysvetliť na základe toho, že peniaze reflektujú úrokovú mieru. Autori Rakúskej školy sami tvrdia, že úroková miera je indiferentná od peňazí – existuje aj mimo peňažný systém. Zároveň tvrdia, že je hodnotovým fenoménom. Vychádza z rozhodnutia ľudí; nie je priamo určená výškou úspor, či množstvom kapitálu; tieto tvrdenia je možné nájsť napr. u Misesa, Rothbarda, Hoppeho, či Hülsmanna. Z hľadiska subjektívnej teórie hodnoty je to možné preto, lebo úrok je všetkými subjektmi používaná matematická funkcia, ktorá je časovo invariantná, na rozdiel od akéhokoľvek iného statku, ktorý ľudia v čase hodnotia. To znamená, že sa jedná o matematický konštrukt a tým pádom je ho možné uplatňovať v čase. Všimnite si prosím ten rozdiel! V čase používame na ohodnocovanie „objektívnu matematiku“ a nie objektívne hodnotený statok. Zlato sa teda nestalo peniazmi preto, že ľudia verili v jeho stálu hodnotu v čase, ale preto, lebo najlepšie reflektovalo úrok, ktorým ľudia hodnotia vymeniteľnosť statkov v čase. Meny (IOUs, resp. obchodovateľné záväzky vznikajúce voči obchodovateľným pohľadávkam v bankovom systéme) odvodené od zlata (nazývame ich fiduciary media) túto funkciu zdokonalili (!). Systém fiat mien je iný príbeh. A to vzhľadom na monopolizáciu mien a zásahy verejných autorít do bankového systému. Avšak aj fiat meny (t.j. IOUs bez držania rezerv vo forme drahých kovov bankami) nadobúdajú svoju kúpnu silu v závislosti od toho, ako dobre dokážu reflektovať úrokovú mieru; to, že je dnes manipulovaná a že sa preto následne môže kúpna sila fiat mien vymknúť spod kontroly je, zdôrazňujem ešte raz, iný príbeh. Príbeh založený na intencii splácať/nesplácať dlh poskytnutím relevantnej služby a produktu v čase.

Chybné úvahy o Bitcoine vyplývajúce z viery v peniaze (nie nevyhnutne kolegu Karpiša)

Práve z argumentu o tom, že kúpna sila peňazí je založené na viere v ich kúpnu silu, je odvodená i argumentácia o tom, že Bitcoin bude peniazmi. Nebude. Jednak je to iný útvar reality (software), ktorý nemá vlastnosti peňazí (zlata) a nie je to ani obchodovateľný záväzok (IOU/mena). Tým hlavným argumentom však je, že nedokáže reflektovať úrok (pozrite prosím ešte raz vyššie, o čom je úrok). Prečo? Bitcoin je perfektne rigidným aktívom. Jeho zásoba je finitná. Naopak, je to ekonomicky zmysluplná možnosť pridania dodatočnej peňažnej jednotky (zlato, fiduciary media) v slobodnom bankovom systéme, ktorá umožňuje správnu reflexiu úroku; t.j. ak sa úrok rozhodnutím subjektov znižuje, je „nutné“ mať na trhu „proti-silu“, ktorá znemožní už existujúcim vlastníkom peňažných jednotiek špekulovať na jeho vyššiu úroveň. Ako proti-sila vystupuje nová ťažba, resp. nové vytvorenie meny (IOU). V zmysle zvýšenia úroku to platí opačne. Peniaze zároveň nie sú automaticky niečo, čím sa dá platiť. To je naivná ekonomická predstava. Ich primárna funkcia je odvodená od úroku, ktorý vstupuje do vzťahov dlžník / veriteľ. A sú to práve tieto vzťahy, ktoré sú v rozvinutom ekonomickom systéme z hľadiska peňazí tie podstatné. Prečo? Dlh umožňuje rozširovať produkčnú štruktúru. Komplikovanejšia produkčná štruktúra prináša prosperitu. A zlato a následne fiduciary media „zvíťazili“ v konkurenčnom boji iných platobných prostriedkov v minulosti práve preto, že ľudia si vyberali vyššiu prosperitu. Ostáva teda len parafrázovať Kanta: „Musel som obmedziť rozum, aby som vytvoril priestor viere„. Viera, že Bitcoin bude peniazmi, je vierou šesťročného dieťaťa v Santa Clausa.

Kolega Karpiš sa teda podľa mňa mýli. Peniaze nie sú založené na viere v ich kúpnu silu. Za ich kúpnou silou v čase stojí úroková miera – hodnotový fenomén, ktorý peniaze reflektujú.

Matúš Pošvanc

PS1: Predtým, ako sa začne časť čitateľov rozčuľovať, že „útočím“ na kolegu Karpiša, je nutné podotknúť, že daný omyl nie je triviálny. Môžete sa o tom, presvedčiť v mojej rozsiahlej práci o Teórii úrokuKritike regresného teorému, kde uvidíte rozsah a hĺbku problematiky a problémy, ktoré je nutné vyriešiť. Netvrdím rovnako, že sa mi to podarilo úplne; skôr to vnímam ako príspevok do diskusie o odstránení určitého objektívneho charakteru peňazí.

PS2: Nejde o útok na Rakúsku ekonomickú školu. Sám sa považujem za ekonóma jednej jej vetvy; používam však inú metodológiu odvodenú od Hayek-Pavlíkovského monizmu a nie misesovskú praxeológiu.

PS3: Ak ste náhodou sklamaní, že Bitcoin nebude peniazmi, nezúfajte. Je to technológia, ktorá umožní tvorbu slobodných mien (cez smart kontrakty), resp. vylepší súčasný monetárny svet tak, aby nespôsoboval škody hromadného rozsahu. Detailnejší a nie úplný popis realizujem v práci Manifest za frakčné slobodné (decentralizované) bankovníctvo.

PS4: Budúci rok sa zameriam na dve ďalšie témy. Jedna bude úpravou Rakúskej teórie cyklu – vysvetlím v nej okrem iných jej problémov to, prečo by mal Bitcoin ako peniaze podobný (nie identický!) vplyv na ekonomiku ako hyperinflácia a druhá téma sa bude zaoberať problémami Fiat systémov; obe témy budú pripravené v kontexte toho, že peniaze nie sú založené na viere a že sú plne subjektívnym statkom. Stay tuned.

Manifest za slobodné frakčné (decentralizované) bankovníctvo

Cieľom článku je preukázať, že frakčné slobodné (!) bankovníctvo tvoriace tzv. fiduciary media nie je podvodným systémom, nespúšťa a ani nespôsobuje systematický boom-bust cyklus a naopak je evolučným vylepšením monetárnych spoločenských vzťahov. Článok oponuje časti autorov Rakúskej ekonomickej školy obhajujúcich 100 percentné rezervy v bankovom systéme. Nadväzuje na prezentovanú Teóriu úrokovej mieryKritiku Misesovho regresného teorému, ktoré popisujú peniaze plne v zmysle teórie subjektívnej hodnoty. Jedná sa o pracovnú verziu, ktorá môže na základe diskusie podliehať formulačný zmenám.

Rezervisti vs. Frakcionalisti

Za rezervistov budem označovať zástancov stopercentného krytia meny drahými kovmi; presnejšie ide o sto percentné držanie rezerv drahých kovov bankami. Súčasníci tejto vetvy sú (podľa abecedy) Walter Block, Peter Boetke, Hans Herman Hoppe, Jorg Hülsmann, Joseph T. Salerno, Jesus Huerta de Soto, Mark Thorton, Za frakcionalistov budem označovať zástancov tzv. „krytia meny“ drahými kovmi, pričom „krytie meny“ je len čiastočné, t.j. akokoľvek menšie ako sto percent a väčšie ako nula (fiduciary media systém). Medzi ich súčasníkov je možné zaradiť (podľa abecedy) Steve Horwitz, Pascal Salin, George Selgin, Lawrence White.

Rozsiahla diskusia medzi rezervistami a frakcionalistami v rámci Rakúskej ekonomickej školy prebiehala od roku 1994 až do roku 2004-2005. Prehľad príspevkov nájde čitateľ na tomto linku. Pokiaľ sa čitateľ „zahryzne“ do prác vyššie uvedených autorov, mal by prísť k záveru, že existujú dva kľúčové problémy, o ktoré je „spor“ vedený. Ostatné je podľa môjho názoru možné považovať za buď zástupné alebo riešiteľné v rámci daných dvoch kľúčových problémov. Prvým je spor o to, či je alebo nie frakčný systém podvod[1], t.j. či banky obmedzujú vlastnícke práva jednotlivcov. Druhý problém má ekonomický charakter a súvisí s tým, či frakčný systém spôsobuje systematický boom-bust cyklus (boom-bust cyklus spôsobuje samozrejme akákoľvek aktivita ekonomických agentov, pretože ľudia sú omylní; otázka však je, či frakčný systém vedie k systematickým ekonomických chybám).

Cieľom práce je obhajovať frakcionalistov a frakčný systém bankovníctva. Výsledkom toho článku by mala byť i odpoveďou na korektnú otázku položenú Hülsmannon a to: „prečo by mal byť stopercentný systém podriadeným systémom“. Budem vychádzať z prác rezervistov, na ktoré bude nutné reagovať, pričom v prípade potreby poukážem i na omyly, resp. nutnosť opravy frakcionalistov.

Ontológia peňažnosti

Jeden z najväčších problémov diskusií sú definície. V našom prípade je to otázka toho, ako zadefinovať peniaze? Ak diskusia medzi rezervistami a frakcionalistami na niečo konkrétne poukázala, tak je to zmätok v definíciách. Je to vidieť ako u frakcionalistov tak i u rezervistov. Hoppe neváha napr. fiat money hodiť do jedného koša s fiduciary media. Ako píše (1996) Selgin, White (S.W.):

(1) „Hoppe tacitly redefines the category of fiat money to include banknotes and deposits that are redeemable-on-demand claims to commodity money so long as they are not backed 100 percent by reserves of commodity money … According to Misesian terminology, then, a fractionally-backed banknote that is de facto redeemable, and is recognized by the public to be redeemable, is not example of fiat money. Contrary to Hoppe´s innovative phraseology, it is neither a „fractional” fiat money nor a „partial“ fiat money. It is instead a fractionally or partially fiduciary medium[2].“

Na definičné nezrovnalosti následne reagujú (1998) Hoppe s Hülsmannom a Blockom (H.H.B.):

(2) „As Hoppe formulated it, “two individuals cannot be the exclusive owner of one and the same thing at the same time.“ … In issuing and accepting a fiduciary note (at a necessarily discounted price), both bank and customer have in fact, regardless of whatever they may believe or think about the transaction, agreed to represent themselves — fraudulently — as the owner of one and the same object at the same time. … Selgin and White do not recognize the fundamental praxeological difference between property and property titles. Rather, in subsuming money (gold) and money substitutes (banknotes) under the same heading of “money,” they continually obfuscate this very distinction. For if money (gold) and titles to money (banknotes) are both defined as “money,” then it indeed seems to follow that it does not make any difference whether the supply of money or that of banknotes increases. Both are “money” and hence, by definition, in both cases the same event — an increase in the supply of money — has taken place.“

Selgin (2000) preto neskôr vysvetľoval:

(3) „ … this novel fraud argument is based on a simple failure to recognize that redeemable banknotes and deposit credits are not “titles,” as Hoppe and his  co-authors    They are instead IOUs, so there is nothing inherently fraudulent about there being more of them in existence at any moment than the total stock of what they promise to deliver.

Citácie sú len malou ukážkou zmätku. Ten umožňuje „poupratovať“ ontologický prístup. Ontológia vytvára „a set of concepts and categories in a subject area or domain that shows their properties and the relations between them[3].“ Ontologický prístup umožňuje rozlišovať medzi rôznymi objektmi reality na základe náhľadu ich vlastností a vzťahov medzi nimi. Ontológia peňažnosti je teda jednou z potenciálnych ciest, ako vniesť do diskusie určitú mieru „definičného poriadku“.

Rezervisti i frakcionalisti považujú za peniaze zlato (všade tam, kde hovoríme o zlate, môžeme myslieť i jeho dvojičku – striebro); v tomto ohľade nie je medzi nimi žiaden rozpor. Tým, že však používajú termín základné peniaze (basic money), implikujú, že existuje i rozšírenejšia verzia peňazí. Na ukážku môžeme použiť citácie rezervistov, ktoré správne poukazujú to, na čo chcem poukázať i my. H.H.B k téme samotného definovania peňazí píšu:

(4) „Money cannot but originate as a commodity, such as gold. Gold, then, as money, is defined as “the generally acceptable medium of exchange,” … Money substitutes, in turn, are defined as claims or titles to specified amounts of money (gold). If money substitutes (paper notes) are fully covered by reserves of money (gold), Mises denotes them “money certificates,” and we will refer to them here simply as money substitutes. If money substitutes (paper notes) are uncovered by money (gold), they will be referred to as fiduciary media instead …

… to refer to both money and money substitutes indiscriminately as money is to obscure the difference between two categorically — praxeologically — distinct phenomena and states of affairs. …

… Titles to money are — and should be — backed by money in the same way and for the same reason as titles to cars are and should be backed by cars. This is what defines them as property titles ….“

Z uvedeného však vyplýva, že či už „property titles“, alebo „money substitutes“, peniaze per se nie sú. Sú to už iné objekty reality, t.j. tak ako property titles k autám a nehnuteľnostiam (príklad používaný H.H.B) nie sú autá a nehnuteľnosti, tak ani property titles k peniazom nie sú peniaze. Peniaze môžu byť z ontologického hľadiska len jedny. Všetky ostatné nástroje, ktoré používame v monetárnom svete (money substitutes, fiduciary media, fiat money, money derivates) musia byť z definície niečím iným. Je to rovnako logické, ako keď nezaraďujeme lietadlo, či rogalo medzi vtákov, bez ohľadu na to, že všetky tri objekty reality dokážu za určitých okolností lietať. Je zaujímavé, že si rezervisti rozdiel medzi danými ontologicky odlišnými objektmi reality všímajú a poukazujú naň. Je to zjavné i z nasledujúcich citácií:

(5) There are money (gold) and money substitutes (titles to money) in existence, and there are titles to non-money goods (equity titles) and titles to non-yet-existing future goods (debt claims)[4].

(6) It is different with money substitutes. They can only come into being as a claim, a part of a contract that fixes their exchange rate to money. They are signs, expressions for the disposition of certain quantity of money. When they are exchange against money they are redeemed. Redeemability is the original meaning of the term convertibility. A document that is convertible in this sense can never have a value different from the object that it gives a claim to. A convertible currency – money substitutes in the form of bank notes – can neither be a money nor a standard. Only irredeemable notes are money – that is, fiat money. They are valued separately because they can be used independently from other goods. … In a system of free banking – whether on a fractional or 100-percent-reserves basis – the demand deposits and banknotes of the competing banks are substitutes. They represent a convenient means of documenting claims on money.[5]

(7) This is show intrinsically worthless pieces of paper can acquire purchasing power. If and insofar as they represent an unconditional claim to money and if and insofar as no doubt exist that they are valid and may indeed be redeemed at any time, paper tickets are bought and sold as if they were genuine money – they are traded against money at par. Once they (money substitutes) have thus acquired purchasing power and are then deprived of their character as claims to money (by somehow suspending redeemability), they may continue functioning as money[6].

Ak považujeme za peniaze zlato a bankový systém zlato neprodukuje, vyvstáva otázka: „Čo 100 % rezervný bankový systém alebo frakčný bankový systém vytvára?“ Táto otázka je v rámci diskusie rezervistov a frakcionalistov kľúčová. Vyžaduje samozrejme ontologickú odpoveď. Je zaujímavé, že oba tábory – rezervisti i frakcionalisti – na otázku odpovedajú v princípe správne ale nepresne. Práve nepresnosť vytvára u oboch táborov pojmový zmätok. Tvrdia, že nimi preferovaný systém nevytvára peniaze per se, ale vytvára náhradu peňazí, t.j. money substitutes (viď vyššie citácie 6, 7, 8) resp. fiduciary media[7]. Na citáciách a prácach je vidno, že oba tábory hovoria o odlišných objektoch reality, avšak nepristupujú k nim s dostatočnou precíznosťou v kontexte toho, že sú inými objektmi reality. Ak sú totižto inými objektmi reality, musí sa jednať nie o náhradu peňazí, ale o náhradu vlastností, ktoré pripisujeme aj peniazom. Nie je potom možné o daných objektoch reality tvorených v bankovom systéme tvrdiť, že majú úplne identické vlastnosti, aké majú peniaze; ak by ich mali, boli by priamo peniazmi[8]. Rozdielnosť nevyplýva len z definovania ich rozdielneho vzhľadu, tvorby, či fyzikálnej povahy, ale i z toho, akým spôsobom nadobúdajú svoje hodnotenie. To, čo sa dá o týchto odlišných objektoch reality tvrdiť, teda je, že podobným spôsobom reagujú na ekonomický problém, ktorý peniaze riešia (ukážeme si nižšie ako a prečo). Je to podobné ako pri príklade vtáka, lietadla a rogala – predmetné objekty za určitých okolností lietajú, avšak každý z nich má iné charakteristické vlastnosti, t.j. lieta za iných okolností. Vôbec sa zároveň nejedná o malý a nepodstatný detail. Naopak.

U rezervistov je možné nekonzitstentnosť ukázať na dvoch vyššie uvedených citáciách: Hoppeho (citácia 8) vs. Hülsmanna (citácia 7). Hoppeho konštatovanie je nutné považovať za správne, Hülsmannove je nesprávne. Na to, aby bolo Hoppeho konštatovanie správne, musí Hoppe nevyhnutne používať v danom popise podmienky (if and insofar no doubts exits), pričom ak Hülsmann podmienku dôveryhodnosti nepoužije, jeho konštatovanie platné nie je; Hülsmann si pritom explicitne uvedomuje, že vznik nových objektov reality vzniká ako záväzok. Jeho tvrdenie by bolo rovnako ako Hoppeho platné len za predpokladu, že neexistuje pochybnosť o kvalite vydanej náhrady (claims) za peniaze treťou stranou. Hodnotenie daných objektov reality nie je totižto závislé len od podkladového aktíva (peňazí per se; čo vyplýva z Hülsmannovej citácie), ale je závislé aj od dôveryhodnosti voči tretej strane, že naplní predmetný záväzok; t.j. ak a pokiaľ neexistuje pochybnosť o tom, že sa daná 100 percentná rezervná banka správa tak, ako deklaruje. „Ak a pokiaľ“ rovnako indikuje, že hodnotenie objektu reality, ktorý je vytváraný bankovým systémom (v prípade rezervistov bankou so 100 percentnýmirezervami), t.j. money substitute, závisí od iných spoločensko-ekonomických súvislostí, od akých získavajú hodnotenie samotné peniaze. V prípade vstupu tretej strany je to napr. dôvera, že banka naplní svoj záväzok, ale aj jej podnikateľský plán, t.j. úspešnosť úverovania, hodnotová stabilita jej portfólia, reputácia, či história, a pod..

Ani frakcionalisti nie sú plne konzistentní. Wthite so Selgin-om na nutnosť dôveryhodnosti voči tretej strane poukazujú. To je zjavné z toho, keď upozorňujú na to, že frakčné banky sa netaja nižšími rezervami, resp. deklarovanie vyšších rezerv aké v skutočnosti banka má, je podľa nich forma podvodu. Avšak (v poznámke pod čiarou) tým, že jednoznačne nepristupujú k fiduciary media ako k odlišným objektom reality od peňazí, vnášajú do argumentácie zmätok. Pozrime sa na to, píšu:

(8) The demandability of a particular claim issued by a bank, i.e., the holder’s contractual option to redeem it at any time, is not per se a representation that the bank is holding 100 percent reserves against the total of its demandable claims. Rothbard (1990, pp. 49-50) argues otherwise, based on the view that a bank’s demand deposits and notes are necessarily ‚warehouse receipt“ and not debts. We do not see why bank and customer cannot contractually agree to make them debts and not warehouse receipts, and we believe that historically they have so agreed.

Poslednou vetou implikujú, že považujú objekt reality „potvrdenku skladu“ za náhradu (zámenu) peňazí, pričom ďalej tvrdia, že danú náhradu peňazí, môže banka a klient dobrovoľne zameniť na dlh (záväzok – ergo iný fenomén reality). Kritika vznesená H.H.B. je preto v tomto kontexte oprávnená[9], avšak ako nám ukazuje ontológia peňažnosti irelevantná. A to preto, že je zjavné, že S. W. robia chybu v tom, že nerozoznávajú explicitne, že sa jedná o iné objekty reality, t.j. záväzky a tvrdia, že ide o náhradu peňazí.

Argumentácia S.W. je však správna v kontexte jej dôsledkov, t.j. ako sme si ukázali vyššie „potvrdenka skladu“ má rovnaký charakter, ako dlh, ktorý je formou záväzku; potvrdenka (claim) a mena (fiduciary media) sú teda objektmi reality, ktorých znaky sú identické so znakmi záväzku. Tým ju klienti banky za záväzok (dlh) považovať môžu a banka k nej rovnako pristupuje. Pri explicitnom rozlíšení týchto rozdielov, by bola ich argumentácia konzistentná, t.j. platí, že banka s klientom dobrovoľne vnímajú daný objekt reality ako záväzok banky voči klientovi a že presne to sa i historicky dialo.

A ako je vidno z toho ako plynula diskusia medzi frakcionalistami a rezervistami, prístup k tomu, že bankový systém vytvára IOU, si uvedomuje i neskorší Selgin (2000) – viď. citácia 4, ale i neskorší Hülsmann (2000), ktorý píše v kontexte jeho požiadavky na to, čo nazýva „čestné frakčné bankovníctvo“:

(9) „Fractional reserve banks would have to use a different language than they commonly use, because words such as “deposit” are deceptive. They would have to make it clear that money “deposited” with them is in fact a credit of unspecified duration. And the “bank notes” they issue would have to be presented not as money titles but as some sort of very liquid IOUs.“

Ontologicky konzistentnou odpoveďou na otázku, čo bankový systém vytvára sa teda javí, že vytvára IOUs (I Owe You); záväzky. To vyplýva z toho, že do vzťahov vstupuje tretia strana – bankový systém; treba upozorniť, že z hľadiska podnikateľskej aktivity v oblasti finančníctva v jeho rôznorodej podobe, ktorá by si zaslúžila rovnako ontologický prístup. Záväzky systému môžu byť už rôzne a aj ich právny i finančný charakter môže byť rôzny a prejavuje sa v podobe napr. titles to moeny, equity titles, debts, atď. (viď citáciu č.6 a rôznorodosť dnešných finančných derivátov). Aj pri rezervistickom ponímaní bankového systému vytvárajú banky IOUs. Potvrdenka na uložené zlato nie je peniazmi samotnými[10]. Banky vytvárajú (zúčtovateľný a obchodovateľný) záväzok voči podkladovému aktívu, ktoré má výlučnú formu zlata a banka voči nemu drží 100 percentné rezervy podkladového aktíva. Požičiava zároveň len tie peniaze (vklady), na ktoré získala súhlas klienta (z ontologického hľadiska je potom nutné rozlišovať napr. medzi bankoucustodianom, custodian bank). Ani vo frakčnom systéme banky nevytvárajú peniaze. Vytvárajú to, čo nazývame „mena“, pričom je to rovnako druh záväzku voči určitej pohľadávke. Pri „fidiciary media“ sa jedná o menu – obchodovateľný záväzok, ktorej hodnota je odvodená od podkladovej pohľadávky (obchodovateľný druh aktív), pričom sú záväzky banky (všeobecne a nie konkrétne) istené určitou rezervou vo forme drahého kovu, ktorú emitent záväzku drží vo výške od 99,xy % do 0,xy%. Peniaze (zlato) sú používané k finálnej eliminácii záväzkov banky v prípade, že klient odmieta ďalej používať menu emitenta alebo menu iného emitenta v bankovom systéme[11]. 100 percentný i frakčný bankový systém je teda z hľadiska ontologického náhľadu identickým z hľadiska tvorby IOUs. Rozdiel je v tom, čo je a čo nie je podkladové aktívum, resp. súčasť podkladového aktíva. Je na zváženie, či však nepoužívať u oboch systémov termín property clearing title / clearing claim, ktorý práve vyjadruje charakter predmetného záväzku.

Dopady ontologického prístupu sú však v otázke podvodu jednoznačne naklonené frakcionalistom. Argument o podvode, kedy rezervisti tvrdia, že akt zníženia výšky rezerv držaných bankou vo forme peňazí (zlata) je aktom podvodu, musí zákonite padnúť. Rezervisti tvrdia (1998) H.H.B:

(10) „In issuing and accepting a fiduciary note (at a necessarily discounted price), both bank and customer have in fact, regardless of whatever they may believe or think about the transaction, agreed to represent themselves — fraudulently — as the owner of one and the same object at the same time.“

Vzhľadom na to, že sa či už v rezervistickom systéme alebo frakčnom systéme explicitne jedná o objekt reality vo forme záväzku, argument o podvode nemôže byť platný, pokiaľ banka správne a bez úmyslu podvodu deklaruje výšku svojich rezerv, ktorú aj skutočne drží. Dôvodom pre túto možnosť je práve forma objektu reality vo forme záväzku. Padá rovnako argument H.H. B. o tom, že S.W. nesprávne používajú Rothbardovskú teóriu kontraktuálnych vzťahov. Kritika zameraná na to, že dobrovoľnému kontraktu musí predchádzať existencia vlastníckeho titulu k menenému statku je samozrejme správna. Avšak je i plne aplikovateľná na bankový systém, vzhľadom na to, že systém generuje obchodovateľné záväzky voči obchodovateľným aktívam; negeneruje náhradu peňazí ako objekt a ekonomický fenomén per se. Neexistuje totižto žiadna logická, ekonomická, či právna zákonitosť, ktorá hovorí, že dlžník nemôže ponúknuť eliminovať svoj záväzok voči veriteľovi prostredníctvom niečoho iného ako sú samotné peniaze (zlato). A neexistuje žiadna zákonitosť, ktorá hovorí, že veriteľ nemôže túto ponuku formy eliminácie záväzku prijať. To, že klienti bánk dobrovoľne akceptujú znižujúce sa rezervy banky vo forme drahých kovov neznamená nič inšie len to, že dobrovoľne pristupujú k modelu potenciálnej eliminácie záväzku banky v inej forme ako vo forme peňazí; t.j. vo forme meny emitenta alebo iných emitentov, t.j. clearingového titulu/ov, ktorý/é frakčná banka / bankový systém generuje voči rôznorodým obchodovateľným aktívam v aktuálnom čase a v širšom časovom kontinuu (ekonomickú stránku problému v čase popíšeme nižšie).

Peniaze (zlato) slúžia vo frakčnom systém až na finálnu elimináciu dlhu, ktorá znamená opustenie bankového systému; výberom peňazí (zlata) totižto klient deklaruje indiferenciu voči systému a to so všetkými konzekvenciami, ktoré z toho plynú (nulový úrok, problém skladovania, atď.). To je zároveň veľmi podstatný ekonomický fenomén akéhokoľvek slobodného bankového systému vzhľadom na pozitívnu črtu indiferencie objektu reality „peniaze“ (zlata) od samotného finančného systému; indiferencia je spôsobená tým, že daný objekt reality inak vzniká, má inak definované podmienky vstupu na trh a inak nadobúda svoju hodnotovú povahu, ako objekt reality vo forme IOUs bankového systému.

Zástupné proti-argumenty: double ownership a tvorba novej peňažnej zásoby ex nihilo

Rezervisti používajú ešte dva druhy zástupných a vzájomne súvisiacich argumentov (za zástupné ich považujem preto, lebo je možné použiť pri nich už vyššie stanovené argumenty). Prvý je že mena, ktorá reprezentuje určité množstvo zlata, vytvára vlastnícky nárok dvoch klientov k tým istým peniazom (zlatu). Druhý argument súvisí s vytváraním peňazí ex nihilo.

Problém dvojitého vlastnenia peňazí môžeme ešte spojiť i s tvrdením de Sotu[12], že akýkoľvek frakčný systém musí zákonite skrachovať vzhľadom na nemožnosť poistenia sa voči riziku výberu zlata (frakčným rezervám). Frakčné banky by skutočne museli venovať časť svojho podnikania sledovaniu pravdepodobnosti výberu zlata z banky a na základe toho odhadovať v akej miere musia držať jeho rezervy. Pre rezervistov z toho vyplýva, že banky nie sú schopné naplniť svoj záväzok v prípade požiadania vydať zlato každému klientovi. Rezervisti rovnako tvrdia, že frakčné banky tým, že používali v minulosti tzv. option clause (možnosť pozdržania výberu peňazí, t.j. zlata z banky), explicitne deklarujú, že sa banky dopúšťajú podvodu. K nemožnosti uplatnenia poistnej matematiky De Soto píše:

(11) „… all insurance theorists know, the consequences of an event (untypical withdrawal of deposits) which is not totally independent of the „insurance itself (fractional reserve) are not technically insurable, for reasons of moral hazard[13].“

Na to, aby bol argument platný, však rezervisti nutne potrebujú stanoviť podmienku vo forme en masse udalosti. De Soto tvrdí, že práve nemožnosť poistenia sa voči danej udalosti vyvolá masovú možnosť všeobecnej krízy dôvery, ktorá nezasiahne len frakčné banky, ktorých dôvera je narušená, ale i všetky ostatné frakčné banky, t.j. celý bankový systém. A to v prípade, že všetci klienti budú naraz a spoločne požadovať zlato. Logicky niektorí zlato nedostanú. S.W. pri obhajobe frakčného systému v tomto zmysle používajú buď empirické argumenty o tom, že banky tak v minulosti fungovali, resp. že banky môžu prežiť aj na základe frakčných rezerv, pričom ako ochranu pred danými udalosťami používali práve systém option clause[14].

Nereálnosť de Sotovho predpokladu v slobodnom frakčnom bankovníctve vyplýva však z toho, že bankový systém negeneruje náhradu peňazí, ale IOU, ktoré klienti dobrovoľne akceptujú. Keďže sa jedná o IOU, banka a bankový systém nečelí len riziku výberu zlata zo systému. Čelí aj (systémovému) riziku, že klient nie je ochotný akceptovať ako elimináciu záväzku banky voči nemu, iný druh záväzku, t.j. že klient nebude akceptovať fiduciary media svojho emitenta / banky za fiduciary media iného emitenta / inej banky. To znamená, že čelí aj riziku, že klienti prestanú veriť clearingovému systému a clearingovým titulom[15] ako takým. To mení optiku argumentácie. Klienti totižto okrem výberu peňazí (zlata) majú možnosť uplatňovať hodnotový diskont na menu emitenta a pri krachu daného emitenta byť vyplácaní predajom aktív emitenta, za inú menu – iného emitenta (s uplatnením hodnotového diskontu na predmetné aktíva), ktorého mena je dôveryhodná a dôveryhodnosť danej meny je založená na správnom podnikateľskom pláne banky. Predmetná možnosť výberu musí nevyhnutne narúšať de Sotov argument. Nejde totižto o využívanie poistnej matematiky pri určovaní pravdepodobnosti výberu zlata z partikulárnej banky, s čím by frakčná banka aj tak nejako kalkulovala. Ide o komponovanie finančnej matematiky súvisiacej s posúdením ekonomickej úspešnosti/neúspešnosti bankového portfólia jednej banky alebo bánk v celom systéme, t.j. dôveryhodnosti meny = produktu banky / mien = produktov bankového sektora, na čo sa poistná matematika používať dá. Neexistuje potom logický dôvod, aby krach jednej frakčnej banky v slobodnom systéme spôsobil nevyhnutný krach iných frakčných bánk (systematický krach bankového systému). A problém popisovaný rezervistami je systematický krach. Predstava systematického (en masse) krachu býva ešte založená na nesprávnom predpoklade, že (všetky) banky konajú vždy a za každých okolností podvodným spôsobom ako kartel, či v neprospech klientov. To je empirický predpoklad a nie logický argument. Súvisiaca historická skúsenosť, že banky konajú skôr v prospech politickej moci, resp. že žiadajú o privilégia pokiaľ sa dostanú do problémov, nie je ojedinelým správaním v žiadnom ekonomickom sektore v spoločnosti a zároveň nie je logickým dôkazom nemožnosti fungovania frakčného systému[16]; identickým spôsobom je totižto možné uplatniť argument i na 100 percentný bankový systém.

Ďalším zástupným problémom je problém vytváranie peňažnej zásoby tzv. ex nihilo. Je to zástupný problém, ktorý súvisí s otologickým nerozlišovaním medzi peniazmi (zlatom) a IOUs. Rast a pokles toho, čo dnes nazývame (z ontologického hľadiska nesprávne) peňažná zásoba, sú IOU bankového systému, ktoré rastú alebo klesajú. Vytvorenie záväzku realizuje banka skutočne ex nihilo, ale ex nihilo je záväzok vytváraný zo svojej podstaty vždy. Ak napr. Jano zoberie svoju motyku a pomôže Edovi na jar zušľachtiť pôdu, pričom Edo mu za oplátku ponúkne kilo jabĺk, ktoré sa majú urodiť na jeseň, vzniká záväzok – ex nihilo, ktorý však (!) vzniká v kontexte Edovho záväzku dodať jablká. V prípade, že je spísaný v nejakej distribuovateľnej forme (napr. listinnej), je ho možné, napr. v rámci komunity, využívať na vzájomné započítavanie dlhov v ďalších súvisiacich i nesúvisiacich výmenách, ktoré v komunite prebiehajú (vzniklo tak dokonca to, čo nazývame fiat money).

To, čo často v popise problému ex nihilo vytvárania peňažnej zásoby uniká je, že sa jedná o záväzok, ktorý vzniká voči pohľadávke. Nejedná sa z definície o žiadnu multiplikáciu vkladov alebo vytvorenie nových peňazí (zlata). Meny frakčného bankového systému sú tvorené zmenšovaním miery rezerv. To znamená, že frakčná banka postupne znižuje 100 % mieru rezerv vkladov peňazí (zlata), oproti vydávanej mene. Menou je financovaná ekonomická aktivita Y tým spôsobom, že je za ňu možné získať kapitálové statky X, resp. spotrebné statky Z, ktoré sú potrebné na predmetnú ekonomickú aktivitu Y. Týmto spôsobom zanikajú v minulosti vzniknuté meny (záväzky), ktoré sprostredkovali vznik X a Z. Ekonomická aktivita Y sa jej vznikom rovnako dostáva do nekončiaceho ekonomického procesu, pričom mena (záväzok), ktorý umožnil jej vznik bude eliminovaný identickým spôsobom v budúcnosti[17]. Ex nihilo problém neexistuje ani vo fiat systéme bánk, v ktorom sa princípe deje to isté (záväzok vzniká voči pohľadávke) len bez existencie rezerv vo forme peňazí (zlata); za skutočné ex nihilo vytvárania záväzkov môžeme považovať až niektoré aktivity centrálnych bánk, ktorým chýba korešpondujúca pohľadávka, resp. pohľadávka, ktorá už bola použitá.

Ekonomický charakter bankového systému

Ako sme avizovali v úvode tejto práce, samotní rezervisti relatívne upúšťajú[18] od významu toho, či je alebo či nie je frakčný bankový systém podvodom. Dôležitým argumentom pre obhajobu 100 percentného systému bankovníctva ostáva, že akékoľvek navýšenie fiduciary media spôsobuje ekonomické distorzie v podobe bomm/bust cyklu a neprirodzenej reditribúcie ekonomických zdrojov. Jav popisuje Rakúska teória cyklu (RTC). Interpretácia RTC rezervistickou vetvou Rakúskej školy je založená na tvrdení, že A) spoločensky anticipované navýšenie peňažnej zásoby (argument sa vzťahuje i na zlato[19]) a vytvorenie nových peňazí frakčnými bankami voči nižším ako 100 percentným rezervám, spôsobuje ekonomicky neefektívne prerozdelenie bohatstva. Pri pridaní dodatočnej peňažnej jednotky podnikatelia komponujú do svojich plánov plán navýšenia monetárnej zásoby a trhová úroková miera sa zvyšuje v kontexte očakávaní vyšších cien. Efektivita trhového mechanizmu je však narušená tým, že niektorí členovia spoločenstva (tí, ktorí sa dostanú k novým peniazom skôr) získavajú na úkor tých, ktorí získavajú peniaze v ďalšom rade. Alebo B) spoločensky neanticipované navýšenie monetárnej zásoby, t.j. viac nových peňazí, ktoré nepredpokladáme, že idú vzniknúť, spôsobuje zas umelé zníženie úrokovej miery, t.j. zmenu v spoločenskej miere časovej preferencie. To má vplyv na existujúce úspory a spotrebu – ekonomické subjekty menia svoje preferencie súčasnej a budúcej spotreby. Umelo stlačená úroková miera spôsobuje, že podnikatelia umelo predlžujú produkčnú štruktúru; zvyšujú spotrebu zdrojov. Vzniká boom. Keďže produkčná štruktúra nezodpovedá spoločenskej miere časovej preferencie a vyššia miera investícií nekorešpondovala s vyššou mierou spoločenských úspor, zdroje boli mis-alokované, čo sa prejavuje v systematickej neefektivite vzniknutých podnikateľských projektov a následne ich krachu. Ekonomický boom musí byť preto nevyhnutne nasledovaný ekonomickým pádom (bust). Cyklus je potom v realite spôsobovaný kombináciou možností A) a B).

Objektivizácia hodnotenia peňazí – príliš jednoduché riešenie komplikovaného problému

Tento druh interpretácie RTC je možný len na základe toho, že sa v argumentácii používa predpoklad určitej objektivizácii hodnoty peňazí a zároveň nesprávneho pristupu k problému úrokovej miery. Mises píše, že peniaze majú „certain objective exchange value“. To tvrdí i Rothbard[20] a implikujú i ostatní autori (nielen v rezervistickej vetve) Rakúskej školy. Tento určitý objektívny status peňazí má vyplývať z toho, že peniaze sú statkom, ktorý vstupuje do každej nepriamej výmeny, resp. každá nepriama výmena je realizovaná prostredníctvom neho; statok peniaze má teda permanentný dopyt, ktorý slúži na to, aby agenti prostredníctvom neho získali iné statky. Čitateľ by si mal zároveň všimnúť, že rakúski autori hovoria o „určitej“ objektívnej výmennej hodnote; nie absolútnej. To má vyplývať z toho, že hodnotenie peňazí a anticipácia ich kúpnej sily subjektmi, závisí len od množstva peňazí – množstva zlata, money substitutes alebo fiduciary media[21] – (ďalej M); M je teda hodnotovo/cenovo objektivizované v čase, resp. môžeme povedať, že peniaze sú v čase hodnotovo invariantné. Hodnotová invariantnosť znamená, že sa v prípade ich zachovaného počtu v čase nemení ich hodnotenie. Všetky ostatné statky sú hodnotené na základe toho, aký je po nich dopyt a ponuka. V prípade peňazí to má byť naopak. Hodnotenie závisí od ich „ceny“. Ich cena určuje po nich dopyt. Nová ponuka pôsobí len distorzne (ak sa čitateľovi zdá popis neuchopiteľný, tak je na správnej stope; presné znenie tohto myšlienkového pochodu pozri u Rothbarda v poznámke pod čiarou č.20). Rakúski autori týmto v princípe tvrdia, že hodnotenie peňazí ako jediný statok teda neovplyvňuje a aj ovplyvňuje zákon klesajúcej hraničnej užitočnosti, a to na základe množstva pridávaných / odoberaných jednotiek M. M má teda svoju hodnotu per se, ktorá nie je odvodená od hodnotenia agenta/ov, resp. je odvodzovaná od hodnotení agenta/ov len na základe počtu jednotiek M. To vyplýva i z popisu toho, ako získava M svoju hodnotu; jej anticipáciou do budúcnosti na základe minulej ceny (jeho kúpnej sily), ktorá sa nemení v prípade nemennosti počtu jednotiek M v obehu a naopak[22].

V kontexte rezervistickej interpretácie RTC musí potom samozrejme platiť, že akékoľvek zvýšenie množstva výmenného prostriedku M, z definície musí buď rozriediť kúpnu silu M (anticipované pridanie) alebo znížiť umelo výšku úrokovej miery (ne-aniticipované pridanie). Tým, že sa totižto pridá do peňažnej zásoby nová peňažná jednotka (s objektivizovaným hodnotením), t.j. nové zlato / nová jednotka meny, ktorá nie je 100 percentne krytá zlatom, vytvára sa dodatočná peňažná jednotka, ktorá znižuje kúpnu silu M, čím spôsobuje prerozdeľovanie ekonomických zdrojov od tých, ktorí sa k M dostanú neskôr k tým, ktorí sa k M dostanú skôr, na základe toho, že sa ceny postupne prispôsobujú pridaniu novej jednotky M (inflácia). Ne-anticipované pridanie novej jednotky M spôsobuje neprirodzenú výšku úroku. Úrok v misesovskom systéme vyjadruje prémiu spojenú s odložením spotreby. To vyplýva z toho, že úrok je odvodzovaný od časovej preferencie, zákonitosti konania – súčasný statok rovnakého druhu a kvality je preferovaný vždy viac ako identický statok v budúcnosti. Časové preferencie pôsobia na rozsah spoločenských úspor, úrok a tým na sklon k spotrebe. Nová neanticipovaná peňažná jednotka pridaná bankovým sektorom potom znižuje spoločenskú úrokovú mieru pod jej prirodzenú hladinu. Prečo? Nová peňažná jednotka (s objektivizovaným hodnotením) vytára totižto dojem vyššieho sklonu k úsporám na strane agentov, čo však nezodpovedá reálnej časovej preferencii agentov. V prípade nevytvorenia novej peňažnej jednotky by sa teda nezmenil sklon k spotrebe a úsporám a investíciám; ostal by prirodzený, resp. úrok by bol v súlade s časovými preferenciami agentov. Pridanie jednotky M však spôsobuje zníženie úrokovej miery, čo spôsobí vyšší (neprirodzený) sklon k investíciám, pri ktorých však absentuje reálny vyšší sklon k úsporám. Vytvára sa teda rast, ktorý raz narazí na svoje limity – nové investície nebudú kryté novou mierou úspor. Úspory sú zároveň použité v produkčných procesoch, ktoré by neboli za týchto umelých okolností financované. To je zistené potom, ako dané investície prestávajú prinášať očakávané výnosy (nemusí sa to prejaviť hneď, ale až po ďalších vlnách pridávania nových jednotiek M). A to spôsobí krach projektov.

Určitú objektivizáciu hodnotenia peňazí sa dá ukázať ešte na jednom súvisiacom ekonomickom probléme. Na otázke, že na základe čoho vieme zistiť, že sú projekty stratové alebo ziskové a ako sa stanú nakoniec stratové? Ekonomické hodnotenie podnikateľských projektov v čase je možné na základe ekonomickej kalkulácie, kedy do ekonomickej kalkulácie vstupuje statok M (peniaze, unit of account), ktorým sa oceňuje ekonomická aktivita v čase. Keďže je M hodnotovo objektivizované, ekonomická kalkulácia produkovaných statkov je možná. Je totižto možné porovnať cenu kapitálových statkov A, B v čase, ktoré sú napr. v čase t+1 pretvorené na statok C, ktorý bude ponúkaný v ďalšom ekonomickom procese napr. v čase t+2. V prípade, že je po ňom dopyt, je vymenený za statok M, čím sa ukazuje efektívnosť podnikateľského zámeru (t.j. pretvoriť A + B na C) a v prípade, že C generuje vyšší príjem (diskontovaný úrokom) vyjadrený v M, ako je nákup A, B, je projekt ekonomicky zmysluplný a naopak. Ak by peňažná jednotka M nebola objektivizovaná, porovnávať ceny statkov v čase t, t+1 a t+2, by nebolo v kontexte prác rezerivstov možné. Objektivizácia výmennej hodnoty peňazí im to umožňuje. Kritizované pridanie dodatočnej jednotky M teda podľa nich spôsobuje neoptimálne ceny A, B, a nakoniec i C, ktoré vedú k neoptimálnemu využívaniu ekonomických zdrojov (nadspotreba a misalokácia kapitálu), čo v konečnom dôsledku spôsobí stratovosť a tým krach projektov a následne krízovú udalosť. Nadspotreba a misalokácia kapitálu je dôsledkom distorzií pri ekonomickej kalkulácii cien kapitálových statkov vyjadrovaných v objektivizovaných peňažných jednotkách, ktorých množstvo sa neprirodzene zvýšilo.

Problémy argumentu o určitej objektívnej výmennej hodnote peňazí

Určitá objektivizácia výmennej hodnoty peňazí vedie k nekonzistentnosti vo výklade a mnohým „nepríjemnostiam“ vo vysvetľovaní. V prvej rade je nutné peniaze vymaniť zo subjektívnej teórie hodnoty a urobiť z nich výnimku.. Natískajú sa však i ďalšie otázky. Ako a čo teda ľudia robili pred tým, kým neobjavili peniaze, kým používali rôzne iné statky ako prostriedok výmeny, až kým trh negeneralizoval jeden výmenný prostriedok? Dovtedy využívané komodity ako výmenný prostriedok boli teda čím? Polo-peniazmi? Ak áno a ak aj nie, prečo ich ľudia na výmenu používali, keď existoval objektivizovaný výmenný prostriedok (zlato)? Rovnako sa natíska otázka, ako vôbec nejaká komodita svoje objektivizované hodnotenie získala; preto ju všetci ľudia takto vnímajú, či pre niečo iné? A vôbec! O akom výmennom prostriedku misesovci hovoria, resp. aký popisujú? Zlato to vlastne nie je. Aj o zlate napr. Mises píše, že sa jedná len o „minor evil“. Vyzerá to skôr, že popis peňazí je zadefinovaný ako teoretický konštrukt (nezabudol ho náhodou Mises vo svojej koncepcie ERE?). A ako súvisí tento koncept s metodológiou praxeológie? Ak by sa totižto jednalo len o teoretický konštrukt, ako sa tento konštrukt – objektivizované hodnotenie peňazí – rozlišuje od iných teoretických konštruktov, ktoré samotní misesovci kritizujú – napr. dokonalú konkurenciu, trhové equilibrium, či krivky indiferencie a pod.. Tu zároveň skončiť s otázkami nemôžeme. Zásadným problémom, ktorý Misesa logicky viedol k záverom o peniazoch, je problém s popisom úrokovej miery prostredníctvom časovej preferencie. Úroková miera je totižto v misesovskom systéme časovou preferenciou statku M (peňazí), ktorá hovorí o tom, že súčasný statok M, je vždy preferovaný pred budúcim statkom M. Je nutné upozorniť, že úrok nie je možné v kontexte misesovského systému prepojiť s iným statkom ako peniazmi! Diskusia vyvolaná Hülsmannom v rámci rakúskej školy o úrokovej miere ako hodnotovom spreade bola „ukončená“ kritikou Hülsmanna, že časovú preferenciu Mises vzťahuje k peniazom a nie k akýmkoľvek statkom; tvrdia teda, že peniaze sú statkom, ktorý je v čase hodnotovo invariantný[23]. Problém, pred ktorým misesovský systém úrokovej miery stojí, je totižto ten, že ako môže niekto preferovať viac statok A dnes oproti statku A (rovnakého druhu a kvality) v budúcnosti, keď nepoznáme budúcnosť a nič také ako statok rovnakého druhu a kvality v čase neexistuje. Hodnotenie statkov sa v čase predsa nevyhnutne mení. Hülsmann správne poukazuje na to, že koncepciu časovej preferencie je nutné vnímať len v kontrafaktuálnom kontexte konania, čiže ako predstavu statku A v budúcnosti (nie preferenciu v čase per se) a konanie v kontexte tejto predstavy pri tvorbe úspor subjektu a že nie je možné od časovej preferencie odvodiť cenu úroku[24].

Misesovský systém na základe toho čelí i ďalšej inkonzistencii. Mises[25] a Rothbard[26] tvrdia, že úrok je indiferentným fenoménom od dopytu a ponuky kapitálu a kapitálových statkov. Je samostatným fenoménom, ktorý tento dopyt a ponuku určuje v kontexte časových preferencií. Mises explicitne hovorí o tom, že pôvodný úrok je „pomerom cien komodít, nie cenou samou o sebe“. Pomer cien komodít neznamená, že sú dané ceny komodít určené monetárne – prostredníctvom nepriamej výmeny a peňazí. Z toho sa dá implikovať, že úrok musí existovať aj mimo monetárnych vzťahov; pred vznikom peňazí. To tvrdí i Hoppe[27] a kritizuje za predstavu úroku ako monetárneho fenoménu Keynesa. Ako môže byť však potom úrok v kontexte časovej preferencie spojený jedine s peniazmi? Z toho by zároveň plynulo, že pokým neboli objavené peniaze, úrok ľudia nepoužívali a rovnako by bol problém, že s akým výmenným prostriedkom (peniazmi), t.j. ktorou komoditou používanou ako výmenný prostriedok, treba úrok spojiť.

Dopyt po peniazoch a peňažných substitútoch (IOU) ako statkoch s určitou objektívnou výmennou hodnotou – distorzný charakter novej peňažnej zásoby

V kontexte objektivizácie výmennej hodnoty peňazí by mali byť pre konzistentných rezervistov problematické i samotné peniaze v podobe zlata, nielen IOU frakčného systému bankovníctva. Konzistentnej argumentácii ohľadne peňazí by z hľadiska rezervistov nemal zodpovedať žiadny statok do roku 2009, kedy vznikol Bitcoin, ktorého zásoba má byť konečná. Sú to totižto nové jednotky peňazí / mien, ktoré sú podrobené hlavnému náporu kritiky zo strany rezervistov v kontexte RTC. Či sa jedná už o zlato alebo o IOU fračkného bankového systému, jednotky peňazí a mien do ekonomického systému pribúdajú; kritike rezervistov by mal teda podliehať i Bitcoin minimálne do roku 2033, kedy sa vytvoria jeho posledné zmysluplne veľké jednotky[28].

Frakcionalisti naopak tvrdia, že nové peniaze a nové meny (IOUs) reagujú na tzv. problém money shortage; t.j. na potrebu dodania nových peňažných jednotiek do ekonomického systému, ktorým ekonomický systém vyrovnáva peňažné dis-equilibrium. Kritika rezervistov  voči frakcionalistom je v kontexte dopytu po nových peniazoch a jednotiek mien dvojaká. Po prvé je zameraná na samotný problém dis-ekvilibria súvisiaceho so zmenami dopytu po peniazoch a ktoré podľa frakcionalistov vedie k mis-alokácii zdrojov. Pozrime sa najprv, čo k téme píšu frakcionalisti (S.W.):

(12) “In the long run, nominal prices will adjust to equate supply and demand for money balances, whatever the nominal quantity of money. It does not follow, however, that each and every change in the supply of or demand for money will lead at once to a new long-run equilibrium, because the required price adjustments take time. They take time because not all agents are instantly and perfectly aware of changes in the money stock or money demand, and because some prices are costly to adjust and therefore “sticky.” It follows that, in the short-run (empirically, think “for a number of months”), less than fully anticipated changes to the supply of or demand for money can give rise to monetary disequilibrium. … It is therefore an attractive feature of free banking with fractional reserves that the nominal quantity of bank-issued money tends to adjust so as to offset changes in the velocity of money[29].”

Rezervisti cenové dis-ekvilibrium a misalokáciu zdrojov spochybňujú. Neexistuje podľa nich dôvod rozlišovať medzi krátkodobým dis-ekvilibriom a dlhodobým ekvilibriom. Tvrdia, že nové peniaze nie sú potrebné vzhľadom na to, že sa peňažné ceny (konaním agentov) prispôsobia okamžite na základe dopytu a ponuky po statkoch. V kontexte jednotlivcov má byť zvýšený dopyt po peniazoch spojený totižto so zvýšením ich individuálnych peňažných zostatkov, ktoré súvisia buď s obmedzením kúpy alebo zvýšením predaja statkov, ktoré jednotlivci predávajú (statky, ktorými sa živia). Zvýšenie predaja alebo obmedzenie kúpy je však automaticky spojené so zmenami cien statkov v ekonomickom spoločenstve. Rezervisti tvrdia, že sa nikto nezaujíma o všeobecnú cenovú hladinu a ani všeobecnú kúpnu silu peňazí (argument frakcionalistov), ale naopak vždy sa zaujíma o konkrétne ceny a kúpnu silu jeho peňazí. Vzhľadom na to, že peniaze sú používané na ďalšiu výmenu / kúpu statkov (peniaze nie sú spotrebné), konanie agenta v zmysle buď vyšších predajov jeho statkov alebo reštrikcii kúpy iných statkov a anticipácia pridávania nových peňažných jednotiek do systému tak musí podľa nich ovplyvňovať vnímaný rast/pokles kúpnej sily jeho peňažných zostatkov, čím mieria peňažných zostatkov jednotlivca vedie nestále k ekvilibriu. Dopyt po peniazoch musí byť zároveň efektívnym dopytom; t.j. ovplyvneným buď reštrikciou kúpy nejakých statkov alebo zvýšením predaja statkov poskytovaných jednotlivcom. Platí totižto Say-ov zákon, že všetky statky sú kupované za iné statky, pričom nikto nemôže dopytovať niečo bez toho, aby niečo neponúkal. Avšak vydanie novej jednotky meny tomuto zákonu nezodpovedá.

Druhý problém súvisí s tým, že pridanie novej peňažnej jednotky, ktoré sú vytvárané voči nezmenenému množstvu zdrojov, nemá ako spôsobiť rast množstva týchto zdrojov, resp. zabrániť v prípadnom poklese množstva týchto zdrojov. S. W. tu v súlade s rezervistami tvrdia, že časové preferencie a dopyt po peniazoch spolu nesúvisia a zmena v jednom neimplikuje zmenu v druhom. To by však znamenalo, že nové peniaze nesúvisia s rastom úspor a tým novými zdrojmi použiteľnými na tvorbu novej kapitálovej štruktúry. S.W. sa snažia tomuto argumentu vyhnúť následne tým, že tvrdia, že držanie peňazí implikuje ich neskoršie minutie; t.j. že držanie peňazí posúva spotrebu na neskôr. K tomu H.H.B píšu:

(13) „Selgin and White try to escape from this conclusion by an ad hoc semantic shift, that is, in characterizing money as a future good. Essentially, their argument is that while increased money demand does not imply increased savings, it provides nonetheless for a larger loan fund, because money is held only to be spent “at uncertain future dates” (their emphasis), such that an increased demand for money is always and at the same time an increase in the demand for future goods[30].“

Rezervisti správne tvrdia, že peniaze nie sú budúcim statkom. Naopak sú jednoznačne súčasným statkom, ktorého úlohou je odstraňovanie neistoty (nie rizika) v konaní subjektov; a to z toho hľadiska, že peniaze ako najobchodovateľnejšia komodita (komodita s najvyššou likvidnosťou), umožňuje subjektu najlepšie reagovať na neistú budúcnosť. Inými slovami subjekt nemusí poznať svoje potreby v budúcnosti, stačí ak má peniaze, ktorých najvyššia miera likvidnosti zabezpečí, že budú jeho potreby uspokojované. H.H.B ďalej píšu:

(14) „Accordingly, to the extent that he feels certain regarding his future, a man will want to invest in consumer and producer goods. Only to the extent that he feels uncertain about his future will he want to make the sacrifice referred to by Mises, that is, will he possibly want to invest in relief from any uneasiness felt concerning the uncertainty of his future consumption-production (income-expenditure) pattern. Hence, rather than indicating his increased willingness to sacrifice present satisfaction in exchange for future satisfaction, an increased demand for money demonstrates a man’s more intensely felt uncertainty regarding his future; and rather than being an investment in the future, an addition to his cash balance represents an investment in present certainty (protection) vis-à-vis a future perceived as less certain[31].“

Podľa rezervistov znamená teda dis-ekvilibrium, o ktorom píše S.W., prirodzený stav, ktorým jednotlivci demonštrujú vyššiu mieru neistoty spojenej s budúcnosťou a pridávanie nových peňazí (zlata), resp. nových jednotiek meny, je potom nevyhnutne distorzné. V poznámke pod čiarou H.H.B ešte dodávajú, že v princípe S.W. nikdy neodpovedali na otázku toho, prečo sa mení dopyt po peniazoch, čím v princípe nevysvetľujú (mikroekonomicky) zmenu v individuálnom subjektívnom hodnotení zmien súvisiacich s neistotou budúcnosti, ktorej jednotlivci čelia. Práve táto posledná výčitka zo strany rezervistov je kľúčová. Vysvetlenie S.W. skutočne opomína mikroekonomickú – individuálnu – stránku celého problému. Výklad a úpravu frakcionalistického postoja k dopyte po peniazoch, je preto nutné začať vysvetlením toho, kde a ako vzniká dopyt po peniazoch a mien – mimo obeh, v obehu a aj nových. Argumentáciu budeme viesť nasledovne – stanovíme naše východiská, ukážeme si možnosť ekonomickej kalkulácie na báze plne subjektívneho výmenného prostriedku a nakoniec popíšeme zmysluplnosť argumentácie frakcionalistov o dopyte po peniazoch a aj mien – mimo obeh, v obehu a aj nových.

Východiská modifikovaného a plne subjektívneho prístupu k peniazom

V mojich dvoch predchádzajúcich a nadväzujúcich prácach som do celkom rozsiahleho detailu predstavil upravenú Teóriu úrokuv Kritike regresného teorému som sa zameral na vysvetlenie peňazí z čisto subjektívneho hľadiska. Na tomto mieste len ostane konštatovať, že som sa snažil preukázať v súlade s Hülsmannom a s cieľom udržania jeho argumentácie o úroku ako hodnotovom spreade a hodnotovom fenoméne, ktorým jednotlivci odhadujú ekonomickú vymeniteľnosť statkov v časovom kontinuu. Pôvodný úrok som definoval inak ako Hülsmann a to ako reflexiu alterega voči statku/om, t.j. predstavu subjektu o tom, akú môžu mať predstavu o statku/och v časovom kontinuu ostatní jednotlivci[32].

Či už v nemonetárnej ekonomike alebo monetárnej ekonomike, prostredníctvom úroku, ohodnocujú subjekty vymeniteľnosť statkov v časovom kontinuu. Vyplýva to z toho, že subjekty čelia neistote plynúcej z budúcnosti. Tú prekonávajú prostredníctvom hromadenia nejakého portfólia statkov, ktoré si môžeme predstaviť ako napr. vlastniť rýľ a motyku na obrábanie pôdy, ale i luk a šípy na lov, či dom a drevo na kúrenie na prekonanie nepriazne počasia a pod.. V rámci daného portfólia existovali i statky, ktoré sú hromadené nie pre ich explicitnú úžitkovú vlastnosť pre subjekt sám o sebe, ale kvôli ich potenciálnej vymeniteľnosti v čase, napr. časť úrody jabĺk môže byť subjektom vlastnená na výmenu za drevo, ak by sa drevo v priebehu zimy danému subjektu minulo. V zmysle nami prezentovanej teórie úroku pripisujeme úrok statkom, o ktorých subjekt uvažuje aj v kontexte ich vymeniteľnosti; a to nielen pre partikulárnu výmenu, ale i v kontexte tzv. výmeny v čase – výmeny, z ktorej vyplýva existencia toho, čo nazývame dlh (zakomponovaním problému dlhu som zároveň upravoval dikciu regresného teorému týkajúcu sa peňažného nadobúdania hodnoty, čím ostáva udržateľný). To znamená, že dnes požičiam (vymením) prácu alebo rýľ za to, že druhý subjekt mi poskytne po určitom individuálne stanovenom dlhšom čase napr. jablká, pričom do tejto výmeny subjekt komponuje i hodnotový spread vo forme úroku, ktorým odhaduje úspešnosť/neúspešnosť toho, či budú jablká v budúcnosti vymeniteľné (užitočné pre iné subjekty, resp. pre neho samotného) a či je daný projekt druhého subjektu zmysluplný, t.j. či je reálne, že dopestuje jablká. Úrok je potom odvodený ako hodnotový spread, ktorým subjekt posudzuje, či poskytnúť (kapitálové) statky do tohto druhu výmeny alebo či nemá skôr zmysel naďalej hoardovať svoje statky (rýľ nepožičia, prácu neposkytne a pod.), ktorými čelí nepriazni budúcnosti (čitateľ si možno všíma podobnosť s citáciou č.14, kde H.H.B. píšu o neistej budúcnosti). Možné je to preto, lebo subjekt neposudzuje konkrétny statok X (ešte neexistujúce jablká) v čase „t“ voči konkrétnemu statku X´ (vypestované jablká) v čase t+1, ale posudzuje, aký vplyv bude mať jeho rozhodnutie (požičať rýľ) na jeho portfólio činností a statkov, ktorými čelí nepriazni budúcnosti; akoby sa pýtal: „budem sa mať lepšie v kontexte celého môjho portfólia ak budem naďalej hoardovať rýľ alebo sa budem mať lepšie v kontexte môjho portfólia ak ho požičiam a na oplátku dostanem jablká, resp. iný druh výnosu z ich predaja“. T.j. posudzuje pomerovú veličinu (portfólio) v čase. Úrok je teda čisto matematický konštrukt, ktorý je v čase plne invariantný[33] (časová ne-invariantnosť je práve problémom, ktorému čelí misesovské vysvetľovanie úroku pripisovaného statkom na základe časovej preferencie). Posudzovaním dvoch možností – hoarding vs, dishoarding statku/ov v časovom kontinuu – subjekt zvyšuje alebo znižuje úrok a tým i ekonomické podmienky toho, či sa bude/nebude realizovať druhý projekt (pestovanie jabĺk).

Tvrdím ďalej, že peniaze získali svoj status na základe toho, že najlepšie reflektovali zmeny a výšku úrokovej miery; to bolo predmetom práce – Kritika regresného teorému. Misesov objektivistický prístup popisu peňazí a získania ich kúpnej sily je možné upraviť tým, že pri odhade kúpnej sily M je možné časové hľadisko výmeny individualizovať. Subjekty pri výmene statkov za peniaze (pri ich predaji/ohodnotení vo výmene) anticipujú kúpnu silu peňazí v subjektívne vnímanom kratšom a aj dlhšom časovom horizonte. Anticipácia kúpnej sily peňazí ostáva nemenná (krátke obdobie výmeny, úrok je vtedy zanedbateľný, výmenným prostriedkom môžu byť viaceré komodity) alebo sa anticipácia odvíja aj od reflexie úrokovej miery (dlhšie obdobie – úverová výmena, úrok je zmysluplný, peniazmi má byť tendenciu najlepšia komodita, ktorou sa najlepšie reflektuje úrok). Dlhší časový horizont je zároveň nutný pre rozvinutejšie procesy výroby a pre ekonomické spoločenstvá, ktoré sú ekonomicky efektívnejšie. Z uvedeného plynie, že peniaze sú statok, ktorý na úrok reagujú – v prípade nutnosti hľadania jeho nižšej úrovne sú do ekonomického systému rýchlejšie pridávané nové jednotky M, resp. ponechávané jednotky M, ktoré už obiehajú, až do momentu, kedy sú v prípade nutnosti hľadania jeho vyššej úrovne, jednotky M z ekonomického systému buď sťahované alebo nie sú pridávané v takom rýchlom tempe. Peniaze nadobúdajú týmto spôsobom čisto subjektívny charakter, ktorý svoju hodnotovosť získava na základe toho, ako dokáže reflektovať meniacu sa výšku úrokovej miery súvisiacej s hodnotením vymeniteľnosti statkov. Čitateľ by si mal zároveň uvedomiť, že tvrdenia o úroku nadväzujú na viacerých autorov Rakúskej školy, ktorí považujú úrok za hodnotový fenomén. To, čo je odlišné, je subjektívny prístup k peniazom, pričom sa o preukázanie subjektívneho charakteru peňazí misesovci pokúšali, avšak na základe vyššie uvedených výhrad je nutné konštatovať, že ich argumentácia nebola správna a konzistentná[34].

Ekonomická kalkulácia v kontexte peňazí a úrokovej miery

Ako sme ukázali, v klasickom misesovskom výklade je ekonomická kalkulácia možná vzhľadom na objektivizovanú výmennú schopnosť výmenného prostriedku. Hodnotenie daného výmenného prostriedku sa mení len na základe počtu jednotiek danej komodity. Kalkulácia v čase je potom možná. Nulová alebo veľmi nízka miera inflácie peňažných jednotiek zabezpečuje optimálnosť cien výrobných faktorov a tým sprostredkovať i správne cenové signály pre realizáciu ekonomických rozhodnutí. Na základe toho je možné kalkulovať zisk/stratu, t.j. náklady kalkulované v cenách určených výmenným pomerom peňazí a kapitálových statkov voči príjmom kalkulovaných výmenným pomerom peňazí a statku, ktorý je výsledkom podnikateľského rozhodnutia. To umožňuje konkurenčným trhovým „silám“ eliminovať projekty, ktoré sú stratové = neefektívne využívanie výrobných faktorov (náklady > príjmy) na základe porovnania cien nákladov a výnosov v čase a podporovať projekty, ktoré sú ziskové = efektívne využívanie výrobných faktorov (náklady < príjmy ). Zakomponovanie časového kontinua je nevyhnutné a to z toho dôvodu, že výrobný proces a predajný proces sú od seba časovo vzdialené.

Nami predstavené riešenie, ktoré je plne subjektívnym riešením, je odlišné. Ekonomická kalkulácia je možná na základe toho, že subjekty pripisujú výmennému prostriedku M určitú výmennú hodnotu v čase. V (subjektívne vnímanom) krátkom časovom kontinuu, subjekty nepredpokladajú hodnotové zmeny výmenného prostriedku a v (subjektívne vnímanom) dlhšom časovom kontinuu pripisujú hodnotenie výmenného prostriedku na základe toho, ako dokáže sprostredkovať reflexiu úrokovej miery. Keďže je úroková miera tým, čím subjekty hodnotia vymeniteľnosť statku v čase, výmenný prostriedok, ktorý sprostredkováva optimálne reflexiu úrokovej miery, je potom možné použiť na ekonomickú kalkuláciu. Prečo? Pretože v časovom kontinuu sú staré ekonomické projekty (kapitálové statky) používané na nové ekonomické projekty, ktoré sa stanú starými opätovne pre nové projekty. Staré ekonomické projekty boli posudzované v čase rovnako, ako sú teraz tie nové. To znamená, že staršie ekonomické projekty vznikali za určitých predpokladov o vymeniteľnosti ich výsledkov v budúcnosti, t.j. boli ohodnotené úrokom. Budúcnosť, ktorá sa stane prítomnosťou bude používať dané výsledky projektov opätovne pre novú budúcnosť a takto dookola. Ak boli v minulosti ohodnocované projekty na základe úrokovej miery a dnes sú opätovne ohodnocované nové projekty identickým spôsobom, je zachovaný akoby „modus operandi“ určovania cien. Úroková miera je totižto časovo invariantným hodnotovým fenoménom, t.j. je v čase identickým javom, ktorý tak prepája dve časovo odlišné obdobia, ktoré sa inak líšia hodnotovým náhľadom subjektov na statky. Výmenný prostriedok M, ktorý tento „modus operandi“ reflektuje, získava na jednej strane subjektívne svoje hodnotenie (intersubjektívny spoločenský status; čitateľ si ho môže len zjednodušene predstaviť tak ako popisujú status peňazí misesovci) a na strane druhej tak sprostredkováva informáciu o optimálnych cenách iných statkov, ktoré sú zaň v čase vymieňané[35]. Čitateľa je ešte nutné upozorniť, že pod pojmom optimálne ceny si musí predstaviť vo výmene vznikajúce ceny (na strane výrobných faktorov, ale aj na strane výmenného prostriedku), pri ktorých zároveň neznamená, že sa podnikatelia nemôžu mýliť. Optimálne je nutné používať v kontexte neexistencie exogénnych distorzií vo forme politických zásahov. Ekonomická kalkulácia na báze plne subjektívneho vnímania hodnoty výmenného prostriedku je potom možná. Zároveň nie je nutné prijímať žiadne výnimky z teórie subjektívnej hodnoty, či používať pre popis výmenného prostriedku M nejaký teoretický konštrukt, ale aplikovať teóriu na reálne komodity, ktoré v histórii ako výmenné prostriedky M slúžili. To, že sa jedná o komoditu, ktorá je uchopovaná v princípe každým subjektom rovnakým spôsobom, je vysvetliteľné práve tým, že daná komodita reflektovala úrokovú mieru, ktorá je individuálne-spoločenským hodnotovým fenoménom.

Dopyt po peniazoch a peňažných substitútoch (IOU) podliehajúci (plne) subjektívnemu hodnoteniu

Jedným z kľúčových vysvetlení toho, prečo je frakčný bankový systém nadradenejším ekonomickým systémom, otázka, ktorú korektne pokladá Hülsmann, je otázka dopytu po existujúcich peniazoch (už vyťaženom zlate) a mien bankového systému (IOUs) v obehu a zároveň dopytu po nových peniazoch (novo vyťaženom zlate), resp. po znižovaní peňažných rezerv v systéme frakčného bankovníctva, čo umožňuje bankovému systému tvoriť nové meny (nové IOUs). Na túto korektnú (mikroekonomickú) otázku, t.j. že čo mení a spôsobuje zmeny dopytu po peniazoch na individuálnej úrovni jednotlivca, je podľa nami uvedených argumentov odpoveď, že zmeny dopytu po peniazoch vyplývajú zo zmien vnímania úrokovej miery. Na celospoločenskej úrovni (suma individuálnych predstáv o úroku) potom v prípade, že úrok klesá, je „nutné“ do ekonomického systému pridávať nové peňažné jednotky (dopyt po peniazoch rastie) a v prípade, že rastie, je „nutné“ pridávanie nových peňažných jednotiek umierniť (dopyt po peniazoch klesá). V prípade, že dopyt po peniazoch rastie, podnikateľské subjekty, ktoré sa zaoberajú dodávaním nových peňazí – ťažobné spoločnosti, mincovne – zvyšujú produkciu peňazí a naopak. Pokles úroku súvisí s anticipáciou vyššej miery vymeniteľnosti statkov (v princípe podnikateľským optimizmom), na ktoré majú byť použité kapitálové statky a naopak.

Pozorný čitateľ by si mal všimnúť, že celý proces je invariantný od miery spoločenských úspor. Pridanie peňažnej jednotky (hromadenej mimo bankový systému alebo úplne novo-vytvorenej/vyťaženej) nevytvára teda domnienku o väčšej miere spoločenských úspor, ktoré umožňujú realizovať nejaký ekonomický projekt. Pridanie novej peňažnej jednotky vytvára vyššiu mieru optimizmu v kontexte financovania marginálnych ekonomických projektov, ktoré pred poklesom úrokovej miery nebolo možné financovať. To znamená, že nami realizovaný výklad je založený na danej a aktuálnej miere úspor v spoločenstve, ktorá závisí od časových preferencií subjektov a podnikateľskej aktivity, od ktorej závisí kombinácia kapitálových statkov a zmeny využitia existujúcich statkov, využívania uspatých kapitálových rezerv, či použitie nových metód využívania základných faktorov produkcie. Nová peňažná jednotka, ktorá reaguje (!) na zmenu úrokovej miery nemení na procese a sume úspor sama o sebe nič. To, čo mení, je až následné využitie úspor so všetkým súvisiacimi dôsledkami v kontexte nemožnosti vrátiť dané rozhodnutie financovať marginálny podnikateľský projekt (detailnejšie proces popíšem v ďalšom článku zameranom na RTC). Opätovne pridaná, resp. úplne nová peňažná jednotka je použitá na sprostredkovanie výmeny existujúcich kapitálových zdrojov, čím sa v minulosti produkované kapitálové statky ocenia. Ich ocenením v danej peňažnej jednotke, sa zároveň zisťuje, či boli ekonomické projekty použité na výrobu predmetných kapitálových statkov zmysluplné, t.j. či boli ziskové/stratové. Jedná sa zároveň o kontinuálny (!), dookola sa opakujúci a nikdy (!) nekončiaci proces.

Tak ako sa vyvíja každý iný trh, tak sa vyvíja i trh s peniazmi. Na ňom, okrem ťažobných spoločností a mincovní, začínajú pôsobiť aj tzv. market – makri. A ako bolo už v iných teoretických prácach či už rezervistov alebo frakcionalistov popísané, aj v oblasti monetárnej časti ekonomiky vznikali market-makri (banky) najprv ako custodians – sklady zlata. Tak ako existujú sklady aj iných statkov, na ktorých pôsobia iní market-makri. Úloha skladov je poskytovať komoditu na trh v aktuálnom čase. To značí, že v prípade akútneho nedostatku, je cieľom dodať komoditu, v čo najskoršom čase; napr. nečakať na novú úrodu a v prípade, že je komodity dostatok, naskladňovať ju pre predchádzajúci dôvod. Bankový sektor netvorí žiadnu výnimku. Jediné, v čom sa líši od iných skladov, je druh komodity, s ktorým „pracuje“, t.j. peniaze.

Aký druh market –makingu teda banky realizujú? Klasické videnie hovorí o sprostredkovaní vkladov a úverov. V princípe sa však jedná o market-making úrokovej miery, t.j. cenu úverovej výmeny v časovom kontinuu. Keďže je úroková miera hodnotový fenomén, ktorého zmeny a výška závisia od vnímania úroku jednotlivcov, jej výšku explicitne nemôžeme nikdy presne poznať. Je ju nutné podnikateľsky objavovať. Jej objavovanie súvisí s poskytnutím úveru, voči ktorému je vydaná mena (IOU), či už za podmienky 100 percentných alebo nižších rezerv. Banka tak reaguje na zvýšený dopyt po peniazoch. Tu si je nutné uvedomiť, že je to, rozhodnutie financovať podnikateľskú aktivitu zo strany banky, čo relatívne znižuje výšku úrokovej miery, nie samotné pridanie peňažnej jednotky. Pridanie peňažnej jednotky je následný proces, ktorý na rozhodnutie reaguje. Toto je dôležitý bod nami vedenej argumentácie. Ako sme preukázali v Teórií úrokovej miery, úroková miera je hodnotovo-matematický konštrukt (fenomén), ktorý je časovo invariantný; časová invariantnosť je pri ňom dôležitá, pretože sa jedná o fenomén pôsobiaci v čase – problém výkladu Misesa spojený s úrokovou mierou je ten, že časová preferencia voči konkrétnemu statku v čase nie je invariantná, ale naopak je v čase hodnotovo variantná a ako potom správne konštatuje Hülsmann, Mises tak nevie prepojiť úrok s cenami.

Úrok je naopak v našom výklade odvodzovaný v kontexte portfólia subjektu (pomerová veličina), ktorý poskytuje zdroje na realizáciu statkov. Predpokladaný dopad na portfólio v kontexte vymeniteľnosti statkov vyjadrovanej úrokom, je potom tým, čo určuje, či budú alebo nebudú zdroje použité. Čitateľ si to môže predstaviť tak, že pri určovaní úrokovej miery sa nepýtame len na jej výšku, ale aj na podmienky toho, kedy sú zdroje v dlhovej výmene uvoľňované. To znamená, že sa bude s vyššou pravdepodobnosťou inak rozhodovať vstúpiť do úverovej výmeny a k stanovenia výšky úroku človek s portfóliom svojich statkov, ktoré je širšie a robustnejšie a inak človek, ktorý má portfólio užšie a menej robustné. Ak človek X vlastní dom, drevo, jablká, 10 lukov, 1000 šípov a 5 rýľov, bude v kontexte predstavy seba samého v časovom kontinuu pravdepodobne pristupovať inak ako človek Y, ktorý má len dom, hrušky a jeden luk a 10 šípov. X s vyššou pravdepodobnosťou poskytne komukoľvek luk a časť šípov za to, že mu ho vrátia a získa zároveň podiel na love, pričom riziko ktorému čelí v zmysle napr. pokazenia luku, straty šípov alebo nedodania podielu na love, je pre neho akceptovateľnejšie ako pre človeka Y. Rozhodnutie o výške úroku (podiel na love) je zároveň ovplyvnené daným portfóliom, ale aj prispením úročeného statku do posudzovania portfólia  X. Čo je dôležité, je uvedomenie si, že stanovenie výšky úroku a rozhodnutie poskytnúť zdroje, je hodnotovým rozhodnutím (!). A o rozhodnutie sa jedná či už na individuálnej úrovni alebo na inštitucionálnej úrovni market-makra; tým spôsobom je vstúpením/nevstúpením do danej výmeny aj generovaná cena – výška úroku (problém, ktorý riešil Hülsmann pri misesovskom probléme).

Otázka, ktorá je dôležitá je, či je rozhodnutie o znížení / zvýšení úrokovej miery na inštitucionálnej úrovni market-makera oprávnené; na individuálnej úrovni čelia subjekty identickému problému avšak z hľadiska celospoločenského irelevantnému. Banka to explicitne nevie, nevie to ani financovaný podnikateľský subjekt s ekonomickým projektom. To, či je teda rozhodnutie relevantné, musí byť objavené v podnikateľskom procese, ktorý banka realizuje. Pri jej realizácií zároveň čelí v princípe trom trhovým proti-silám. Prvá je výber peňazí zo systému zo strany marginálneho sporiteľa. Je to reakcia marginálneho sporiteľa, ktorý v prípade prílišného optimizmu banky v kontexte objavovania úrokovej miery, prestáva byť klientom banky a vyberá peniaze zo systému. To spôsobuje pozastavenie financovania procesu financovania ďalšieho marginálneho ekonomického projektu. Druhá proti sila je v podobe umiernenia rozsahu produkcie peňazí – ťažobné spoločnosti a mincovne znižujú produkciu peňazí (kapitálové statky totižto „tečú“ do iných odvetví nie do odvetvia produkcie peňazí). Treťou silou je samotná konkurencia, t.j. iní market-makri, ktorí relatívne vyššou úrokovou mierou lákajú nové vklady, resp. majú lepšie ekonomické výsledky ako predmetný market-maker[36]. Lepšie výsledky zároveň súvisia s vyššou kúpnou silou IOU, ktoré úspešnejšia banka vydáva, či už voči 100 percentným alebo frakčným rezervám.

Ako pri 100 percentom, tak i pri frakčnom systéme je proces objavovania výšky úroku nesúvisí s rozsahom ekonomických úspor. V oboch systémoch je objavovanie úrokovej miery proces súvisiaci s pridávaním a odoberaním peňažných jednotiek, resp. IOUs, ktorými banka reaguje na zmeny dopytu po peniazoch a preklenuje nimi obdobie nedostatku ponuky peňazí. Otázka, na ktorú je nutné v kontexte frakčného systému odpovedať je, prečo majú IOUs banky s frakčnými rezervami vlastnosti, ktoré sú identické s vlastnostiam peňazí (správna reflexia výšky a zmien úrokovej miery). Zjednodušený pohľad je v tom, že vzhľadom na to, že banka vydáva menu (IOU, clearingový titul), voči ktorej môže klient kedykoľvek dopytovať peniaze (zlato), je proces objavovania úrokovej miery identický. Mena – IOU je totižto vnímaná ako ekvivalent zlata. Neodpovedáme však tým na otázku, prečo je to možné, ale na otázku ako sa to realizuje. Prečo je to možné je iný druh problému. Problému, ktorý pramení z toho, že IOU (mena) je záväzkom niekoho a peniaze (zlato) nie sú záväzkom nikoho. Súhlasím tu plne s Hoppem, ktorý kritizuje Keynsa za to, že Keynes považuje peniaze za zariadenie, ktorým prepájame dnešok a budúcnosti“. Peniaze nič také nerobia. Tvrdíme naopak, že prepojenie sa realizuje cez časovo invariatný koncept úrokovej miery, ktorú peniaze reflektujú. Peniaze ako samostatný ju reflektujú ako samostatný objekt reality. Prečo je identický proces možné aplikovať na IOU? IOU, ju reflektujú v kontexte vymeniteľnosti a likvidnosti statkov. Je to možné na základe toho, že IOU sú započítateľné a obchodovateľné záväzky, ktoré závisia od vymeniteľnosti toho, čo reprezentujú, resp. závisia od likvidnosti predmetných statkov, voči ktorým sú ako IOU vytvárané. A keďže platí Say-ov zákon, že statky sú vymeniteľné len za iné statky, a IOU umožňujú zápočet výmeny, môžeme i s IOUs reflektovať zmenu a výšku úrokovej miery závislej od predpokladu subjektov o ich vymeniteľnosti. IOU potom nadobúda kúpnu silu tým spôsobom, že je odvodená na jednej strane od peňazí, t.j IOU je možné vyrovnať v peniazoch – zlate, ktoré je finálnym eliminátorom dlhu v systéme fiduciary media (alebo je závislé len od výmenného kurzu voči iným IOU bez finálneho eliminátoru dlhu –systém fiat money), ako aj od toho, do akej miery sú úspešné ekonomické projekty (t.j. ako sú vymeniteľné), na ktoré boli vynaložené zdroje, ktorých aktiváciu sprostredkovalo predmetné IOU; t.j. úspešnosť aktivity banky (tretej strany). To, že IOU frakčnej banky získava vlastnosti peňazí, súvisí teda so samotnou podnikateľskou aktivitou banky, ktorá financuje projekty s určitou úrokovou mierou vyjadrujúcou vymeniteľnosť budúcich statkov; nejde zároveň o jeden partikulárny projekt, ale portfólio projektov, čo má za následok relatívne vyššiu mieru stability obchodovateľnosti daného IOU, ako keby boli dané projekty smerované len do jednej oblasti, či boli regionálne obmedzené (argument Selgina v kontexte nesprávnej regulácie amerického bankového sektora). Úspešnosť bankovej aktivity potom zvyšuje hodnotové ážio pripisované vydávanému IOU a naopak neúspešnosť, spôsobuje uplatňovanie hodnotového diskontu na dané IOU.

Tento objav hodnotí Selgin[37] ako na jeden z najväčších prínosov frakčného bankovníctva, kedy upozorňuje, že ekonomická činnosť môže byť zameraná na iné produktívne aktivity, ako je vytváranie peňazí per se. Druhou výhodou je rýchla reakcia market-makra na zmeny dopytu po peniazoch vyplývajúcich zo zmien vnímania výšky úrokovej miery a stabilizácia jej volatility. Na zníženie i zvýšenie úrokovej miery je možné promptne reagovať korešpondujúcim zvýšením / znížením množstva IOUs. Banka, klienti a ani podnikateľské subjekty zároveň nemusia čeliť volatilite, ktorú by spôsoboval praktický časový problém získavania nových peňazí (nová ťažba, vklady peňazí), t.j. zaznamenávať krátkodobo vyšší úrok spôsobený nedostatkom peňazí a naopak v prípade, že je vnímaná vyššia úroková miera, nepridávať IOUs, efektívne ich sťahovať tak, aby nebola zbytočne dlho úroková miera nízka. IOUs bankového sektora je práve reakciou trhu (market-makrov) na takto vzniknutý problém. Pre čitateľa by sa mohlo zároveň zdať, že sa jedná o nejaké zástupné riešenie, ktoré hovorí o tom, že sa nemusí ťažiť až toľko zlata a šetrí sa na jeho ťažbe, resp. že sa odstraňuje časový problém dopytu/ponuky po peniazoch. Stačí sa však na prínos pozrieť aj z inej perspektívy, aby si uvedomil jeho význam a význam. A to z perspektívy vyššej miery vymeniteľnosti statkov navzájom bez toho, aby boli k tomu nutné peniaze (zlato). Statky tým samé o sebe prostredníctvom ich oceňovania menami (clearing title) získavajú omnoho vyššiu likvidnosť a vzájomnú vymeniteľnosť. Z ekonomického hľadiska sa dá daná potom predmetná inovácia porovnať so samotným vynájdením peňazí.

Zástupné argumenty a problémy – rizikovosť frakčného a 100 percentného systému, manipulácia úroku, problém časového nesúladu vkladov a úverov

Rôzna rizikovosť frakčného a rezervného bankovníctva

Jedným z používaných argumentov, ktorý rezervisti používajú proti frakčnému bankovníctvu je argumentácia založená na vyššom riziku frakčného systému, ktorý plynie z toho, že frakčné banky sú vystavené vyššiemu riziku výberu peňazí (zlata) zo systému (runy na banky), problémom s likviditou, či rizikom spojenia sa bánk s politickou mocou. Vyššia rizikovosť systému znie skutočne intuitívne. Dokonca frakcionalisti s daným tvrdením súhlasia, pričom vysvetľujú pozitíva toho, že agenti podstupujú daný risk. Selgin napr. píše:

(15) Fractional reserve banking is undeniably riskier than one hundred percent reserve banking. The question is whether the extra risks are outweighed by benefits. I have already argued that, in the eyes of many past and present bank customers, fractional reserve banking does seem to be worth the risk[38].

Pri detailnejšej analýze však o vyššom alebo nižšom riziku jedného alebo druhého systému nemôžeme hovoriť s takou istotou, s akou sa o systémoch vyjadrujú či už rezervisti alebo frakcionalisti. Neexistuje totižto jediný logický dôvod, prečo by 100 percentný systém mal čeliť napr. nižšiemu riziku výberu peňazí (zlata) zo systému, resp. nemal podliehať runom na banky. Banka je vždy a za každých okolností treťou stranou, ktorej dôvera v jej podnikateľskú činnosť neovplyvňuje to, či je 100 percentná alebo frakčná, ale jej podnikateľské úspechy / neúspechy. Alebo nám chcú rezervisti povedať, že nejakým zázrakom je banka so 100 percentnými rezervami apriori poctivejšia ako banka s frakčnými rezervami? Zaujímavá súvisiaca otázka zároveň je, či by a spustil automaticky run na banku deklarujúcu 100 percentné rezervy pri ich poklese napr. o 1 percento, resp. či by sa spustil, ak by banka časť rezerv držala vo forme futures kontraktov bez uplatnenia hodnotového diskontu na predmetný objekt reality (IOU), resp. či by sa run spustil, ak by dané rezervy mali aj nejakú úplne inú formu IOU – napr. len záruk podnikateľov splatiť svoj dlh v zlate.

Nie je ani jasné, prečo by banky so 100 percentnými rezervami nemohli identickým spôsobom kartelizovať svoje podnikanie tak, ako to majú robiť frakčné banky (rezervisti obviňujú týmto spôsobom banky vo frakčnom systéme); tento argument popadá rovnako za predpokladu slobodného konkurenčného trhu, kedy sa o kartelizácii uvažovať nedá, ale rovnako i za predpokladu regulovaného trhu, ktorý ku kartelom síce vedie, ale rezervisti nestanovujú argumenty, prečo by vtedy práve banky so 100 percentnými rezervami kartel nevytvárali.

Rovnako nemôžeme s istotou hovoriť o tom, že frakčná banka poskytuje rizikovejšie úvery ako 100 percentná a rovnako nie je možné s istotou tvrdiť, že frakčná banka udelí vzhľadom na nižšiu mieru rezerv viac úverov ako 100 percentná; avšak ani pri potenciálne nižšej úverovej aktivite pri banke so 100 percentnými rezervami, nie je možné explicitne predpokladať, že bude systém ako celok čeliť nižšiemu riziku. Pre z tohto plynúci problém likvidity platí tá istá pochybnosť. Neexistuje žiaden logický dôvod, prečo by nemohla mať identický problém s likviditou i banka so 100 percentnými rezervami[39]; rozdiel je v tomto prípade len v tvrdení rezervistov, že si v jednom systéme klienti banky riziko likvidity uvedomujú (100 percentný) a v druhom si ho údajne uvedomovať nemajú (frakčný). To je však empirický argument, ktorý za určitých okolností platiť môže a za iných už nie a historici môžu mať na daný argument i rôzne pohľady.

Ak už niečomu systém frakčného bankovníctva čelí, tak vyššej miere konkurencie a rovnako tomu, že marginálny sporiteľ disponuje v systéme frakčného bankovníctva úmerne „vyššej sile“ voči frakčnej banke ako v systéme bánk so 100 percentnými rezervami, pretože môže na ňu relatívne rýchlejšie spôsobiť run. Skôr je možné tvrdiť, že frakčná banka pôsobiaca na slobodnom trhu musí byť omnoho opatrnejšia a dôslednejšia pri posudzovaní a rozhodovaní sa o realizácií úverovej aktivity a musí byť dôslednejšia v dodržiavaní deklarovanej miery rezerv ako banka rezervná.

Manipulácia úroku

Ďalším problémom má byť údajná manipulácia s úrokom. Problém nestojí na vode len kvôli vyššie uvedenému vysvetleniu, že peniaze a meny na úrok reagujú, ale aj zo samotnej podstaty daných tvrdení.  To vyplýva z toho, že ziskovosť banky sa neodvíja od úroku ale od spreadu; a to medzi úrokom na vklady a úrokom, ktorý požaduje pri udelení úveru, resp. v prípade, že by nepôsobila na úverovom trhu, tak spreadu, ktorý je vyjadrený výškou poplatku za skladovanie peňazí a nákladmi na skladovanie. Banka je v princípe indiferentná od partikulárnej výšky úrokovej miery. Cieľom banky nie je znižovať spoločenskú úrokovú mieru per se, ale zvyšovať svoj spread. Jej ideálny stav je poskytovať nulový úrok na vkladoch a požadovať maximálny úrok pri úveroch (jeden z dôvodov, prečo je pre banky fiat systém atraktívny a sú motivované kolaborovať s politickou mocou; je to preto, lebo vytvorenie IOU vo fiat systéme má nulové náklady – nie je nutnosť stanovovať úrok na vklad peňazí – zlata). Pri nulovom úroku na vkladoch v slobodnom systéme, však musí buď požadovať poplatok za skladovanie peňazí (zlata), ktorý prevyšuje náklady spojené so skladovaním a čelí problému atraktivity zo strany klientov, ktorých nízky úrok demotivuje. Je to teda marginálny sporiteľ, jej samotné náklady a podnikateľský úspech/neúspech, čím je spread obmedzený zospodu a z druhej strany je obmedzený rozhodnutím marginálneho podnikateľa prijať úver za ponúkanej výšky úroku a zároveň konkurenčnou aktivitou ostatných bánk, ktorá obmedzuje výšku úroku a výšku možných poplatkov za skladovanie peňazí. Banka je teda v slobodnom a trhovom systéme obmedzená v arbitrárnom stanovovaní úrokovej miery.

Maturity miss-match problém

Jedná sa o zástupný problém. Je pri ňom nutné upozorniť, že v kontexte peňazí (zlata) sa na daný problém musíme pozerať v kontexte toho, že prvotný je vklad peňazí, od ktorého sa odvíja následne úverová aktivita. Avšak v kontexte IOU je prvotným vznik záväzku, ktorý svojou obchodovateľnosťou vytvára v bankovom systéme tzv. vklady mien. Samotné nekorešpondovanie dvojice vklad-úver a úver-vklad, je eliminované možnosťou vzájomného započítavania si dlhu v čase (klient – vkladateľ vs banka vs klient – príjemca úveru), resp. z hľadiska toho, že sa jedná o kontinuálny ekonomický proces.

Možnosť započítavania záväzkov pramení z možnosti započítať dva a viac aktuálnych záväzkov súvisiacich s časom „t“ (dneškom) a dva a viac záväzkov vznikajúcich v časovom kontinuu, t.j. relatívne vyššie produktívne projekty, voči ktorým sú tvorené záväzky z budúcnosti sú používané na elimináciu relatívne menej produktívnych projektov, voči ktorým vznikali záväzky z minulosti, pričom sa jedná o nekončiaci a stále sa opakujúci ekonomický proces ad infinitum (resp. pokiaľ bude ľudstvo žiť). To je možné tým, že slobodné trhové hospodárstvo nie je tzv. zero sum game; t.j. ziskovosť podporených ekonomických projektov, ktorá spôsobuje pripisovanie hodnotového ážia menám, je výsledok pozitívneho zápočtu a stratovosť podporených ekonomických projektov, ktoré spôsobujú pripisovanie hodnotového diskontu menám, je výsledok negatívneho zápočtu.

Je nutné upozorniť, že v kontexte ekonomickej kalkulácie založenej na základe peňazí a IOU, ktoré reflektujú úrokovú mieru, je zmena hodnotového ážia, či diskontu závislá od zmien predpokladov jednotlivcov o ich ekonomickej budúcnosti. Je teda možné, že v časovom kontinuu odhadujú banky v čase „t“ správne ziskovosť/stratovosť projektov a vymeniteľnosť statkov, ktoré z nich plynú, t.j. správne odhadujú výšku úrokovej miery, avšak vzhľadom na exogénne faktory v čase „t+1“ sa daný odhad ukáže ako mylný. Zoberme si napr. extrému situáciu, že sa k Zemi blíži meteorit s katastrofickými dôsledkami dopadu. To zmení spoločenské vnímanie budúcnosti subjektmi a tým radikálne i výšku úrokovej miery, čím sa zmení predpokladaná vymeniteľnosť statkov, na ktoré boli predtým vynaložené zdroje, čím sa následne zmení hodnotenie nielen peňazí ale i predmetných mien (IOU).

To znamená, že konanie bánk v kontexte problému maturity miss-match, nemôže podliehať záverom RTC. A to z toho dôvodu, že pre samotnú RTC je podstatný nesúlad úspor a investícií a nie relatívne vnímaný nesúlad času úspor a úverov. To znamená, že vzhľadom na kontinuálny ekonomický proces bude problém časového nesúladu na inštitucionálnej úrovni eliminovaný novými úsporami iných klientov resp. podporením nových ekonomických projektov voči ktorým sú vytvárané nové jednotky mien (IOUs)[40].

Záver – Frakčný vs. 100 percentný bankový systém

Cieľom tejto práce bolo preukázať, že frakčný bankový systém je ekonomicky žiadanejším systémom oproti systému 100 percentných rezerv. Mám za to, že som preukázal nemalé množstvo argumentov v prospech tohto tvrdenia. Neznamená to zároveň, že by nemohli dané systémy koexistovať v kontexte preferencií klientov. Rovnako to neznamená, že by novo-vstupujúce banky na trh, nemohli začínať svoju podnikateľskú aktivitu ako 100 percentné banky. Sú to možnosti a podmienky, o ktorých koniec koncov rozhoduje spotrebiteľ.

Ako sme uviedli vyššie, peniaze sú zlato. Zlato má unikátne objektívne – fyzikálno-chemické – vlastnosti nahliadané jednotlivcami, ktoré subjektom umožňujú najlepšie reflektovať spoločenskú úrokovú mieru a jej zmeny. Zlato (peniaze) je od bankového systému oddelené nielen definične, ale i z hľadiska jeho hromadenia a tvorby; je indiferentné. Výroba a hromadenie peňazí totižto nezáleží na samotnom bankovom systéme, ale na produkcii zlata banskými projektmi (motivácia ťažiť alebo prestať ťažiť zlato je závislá od vývoja úrokovej miery[41]) a zároveň rozhodnutím spotrebiteľov vybrať alebo vložiť hromadené zlato z / alebo do finančného systému. Vstúpením zlata do systému, či už prostredníctvom vkladu existujúceho zlata zo strany klienta alebo samotným nákupom zlata bankami od ťažobných spoločností v dôsledku potreby navýšenia deklarovaných rezerv, či už vo forme reálneho kovu alebo futures kontraktu na kov, vstupujú peniaze do uzavretého prostredia; prostredia záväzkov a pohľadávok, ktorých charakteristickou črtou je i možnosť zúčtovania. Bankový systém vytvára IOU (meny), ktoré v prípade, že sú odvodené od drahých kovov, poskytujú subjektom podobné vlastnosti, aké im poskytujú peniaze. Meny sú obchodovateľné záväzky, vznikajúce voči obchodovateľným pohľadávkam. Vytvorením záväzku (meny) otvára banka akoby svoju short pozíciu voči pohľadávke, kde je v long pozícií. Aj short a aj long pozícia je zároveň obchodovateľná. Záväzky a pohľadávky je možné vzájomne započítavať. Zúčtovanie vzájomných výmenných vzťahov nevyplýva len z hľadiska existencie peňazí (zlata), ale i z hľadiska možnosti eliminácie dlhu plynúceho z výmeny v čase prostredníctvom iného statku. Subjekty sa môžu dobrovoľne dohodnúť eliminovať dlh z výmeny nielen prostredníctvom peňazí ale i iných statkov. To znemená, že systém umožňuje vzájomnú výmenu statkov, ktorých ceny sú určované voči peniazom (zlatu), priamo a to bez potreby existencie peňazí (zlata), ale len na základe clearingového titutlu – meny.

Apendix 1: Bitcoin, kryptomeny – ontologický pohľad

Už vo viacerých predchádzajúcich prácach som tvrdil, že Bitcoin (na iné kryptomeny to platí identicky), nie je a ani nikdy nebude peniazmi, tzv. digitálnym zlatom. Dnešné marketingom podporované presvedčenie krpyto-nadšencov o tom, že Bitcoin je nové digitálne zlato, vyplýva z dvoch vecí – nesprávnej predstavy, že akákoľvek monetárna zásoba je pre akékoľvek ekonomické spoločenstvo dostatočná (rakúski rezervisti) a ekonomicky kinder-naivnej predstavy toho, že keďže je Bitcoin použiteľný na platenie, musí sa jednať o peniaze. Bitcoin má skutočne niektoré vlastnosti, ktoré majú i peniaze. Má však limitovanú ponuku; konečné množstvo, ktoré je vopred známe (je irelevantné, že množstvo môže byť zmenené rozhodnutím komunity; problém je, že je stanovené). Z hľadiska stanoveného množstva by sa malo v prípade Bitcoinu jednať o ideál rakúskych rezervistov; neexistencia možnosti dodatočného pridania ďalšej jednotky do obehu nemá potom podľa nich spôsobovať ekonomické distorzie. Vyplýva z toho, že stačí už len počkať, kým Bitcoin uchopí a začne používať dostatočný počet ľudí a Bitcoin sa stane ideálnymi peniazmi.

Ako sme však ukázali, peniaze nemajú žiadnym spôsobom zaručenú „určitú objektívnu výmennú hodnotu“ (ako tvrdia rakúski rezervisti); ako sme sa snažili preukázať, svoju kúpnu silu získavajú na základe toho, ako dokážu reflektovať zmeny spoločenskej výšky úrokovej miery, ktorou subjekty ohodnocujú vymeniteľnosť statkov v čase. Bitcoin tak nielen prakticky, ale i teoreticky stráca možnosť toho, aby bol niekedy považovaný za reálne peniaze. Nikdy nebude môcť totižto relevantným spôsobom sprostredkovávať vzťahy veriteľa s dlžníkom. Peniaze totižto nie sú len statkom, ktorý je použiteľný na vyrovnanie dlhu (platbu) v partikulárnom čase „t“. Sú statkom, ktorým reflektujeme úrokovú mieru, ktorá sprostredkováva ekonomické vnímanie statkov v časovom kontinuu. Naivní „ekonómovia“ to vysvetľujú spôsobom, že peniaze „držia hodnotu v čase“. Správne ide o to, že sa jedná o statok s najvyššou mierou obchodovateľnosti v časovom kontinuu, ktorý týmto spôsobom zvyšuje istotu agentov súvisiacu s neistou budúcnosťou; inými slovami, nech sú vaše potreby akékoľvek, za peniaze ich viete uspokojovať. Statok s jednoznačným obmedzeným množstvom však úrokovú mieru nemôže reflektovať. Je to práve naopak pridanie novej jednotky peňazí, ktoré umožňuje reflektovať zmeny a výšku úrokovej miery. Dôvod je jednoduchý. Vlastníci existujúcich peňažných jednotiek majú „oslabenú“ pozíciu; nemôžu špekulovať pri objavovaní výšky úroku na jej vyššiu úroveň. V prípade, že tak robia, spúšťa sa proces pridania novej peňažnej jednotky, ktorý tomu zabráni; a samozrejme naopak. Bitcoin a ani iná kryptomena nemôže byť z definície ani menou; nie je totižto IOU, ktoré vzniká voči určitej pohľadávke a ani peniazmi per se.

Čo je teda Bitcoin (alebo iná kryptomena)?

Pri uplatnení ontologického hľadiska je ho podľa môjho názoru možné považovať za software, distribuovanú a decentralizované zdieľanú databázu záznamov zabezpečujúcich informačný konsenzus. Blockchain funguje ako register, či účtovná kniha, v ktorej je zaznamenaná história všetkých transakcií, ktoré sa kedy uskutočnili. Jej história je nemenná, pričom nemennosť je chránená kryptografiou. Vzhľadom na to, že sa jedná o databázu – záznam informácií – nejedná sa o niečo, čo by ľudia už niekedy nepoužívali; databázy záznamov o ľudskej činnosti existovali, existujú a budú existovať a sú spojené so spoločenským spolunažívaním. Samozrejme ich formy boli rôzne. Z tohto hľadiska sa teda jedná o vec/útvar, pričom jej podoba je samozrejme iná, na akú boli doposiaľ ľudia zvyknutí a to z toho dôvodu, že databáza o záznamoch nie je tvorená treťou stranou, konkrétnou firmou, či poskytovateľom záznamov, ale existuje na základe činnosti určitých subjektov (pri Bitcoine sú to tzv. mineri).

Z tohto hľadiska sa teda skôr podobá na komoditu. Existuje. Jej existencia je závislá od vynaloženia zdrojov, činnosti ľudí. Avšak exituje v tzv. kyber-priestore[42]; nie je teda prirodzenou prírodnou vecou/útvarom. Správa sa indiferentne od cieľov jednotlivca. Je preto vecou/útvarom závislým od činnosti mnohých súčasne (spoločenstva; komunity), pričom má zároveň aj indiferentné znaky nezávislé od spoločenstva (kryptograficky zaistená správnosť, obmedzený počet jednotiek, resp. presne definovaný počet jednotiek) avšak zároveň (v prípade dostatočného konsenzu) sa dané vlastnosti môžu zmeniť (napr. zmena kryptografických prvkov, zmena systému fungovania, zmena počtu jej jednotiek a pod.).

Je teda databázou záznamov, ktorá existuje aj sama o sebe, avšak v kyberpriestore, a aj je závislá na spoločenstve/komunite. Nie je teda databázou záznamov a softwarom, ktorý je ovplyvniteľný treťou stranou, resp. vôľou jednotlivca, resp. vôľa jedného by musela byť akceptovaná určitým počtom členov spoločenstva. Z ontologického hľadiska sa teda jedná o nový druh útvaru / veci, ktorú predtým ľudstvo nepoznalo, resp. popisovalo len teoreticky. Jedná sa teda o krypto-softvér / krypto-internetovú komoditu / zdieľanú krypto-databázu zabezpečujúcu druh informačného konsenzu.

Apendix 2: Slobodné bankovníctvo založené na decentralizovaných technologických riešeniach  

Pozorný čitateľ si mohol všimnúť, že bankový systém bol v tejto práci predstavený ako systém založený na dôvere; nielen na dôvere v existenciu rezerv držaných bankami (či už 100 percentných alebo nižších) v podobe drahých kovov, ale hlavne v dôveru v podnikateľské schopnosti bankového sektora. Tie sú zameraná na zvyšovanie vymeniteľnosti statkov v časovom kontinuu bez explicitnej nutnosti použiť peniaze. Činnosť bánk ovplyvňuje výšku a stabilizáciu úrokovej miery, ktorou subjekty hodnotia vymeniteľnosť statkov v časovom kontinuu. Subjekty dôverujú v podnikateľské schopnosti banky v kontexte posudzovania relevantnosti podporovaného portfólia projektov podnikateľov a demonštrujú to používaním jej meny. Banky v slobodnom systéme tvoria meny (IOU) voči portfóliám statkov a držia svoje rezervy drahých kovov práve v kontexte tejto podnikateľskej činnosti. V prípade, že sú neúspešné, je neúspešné aj ich podnikanie a spotrebitelia ich v relatívne dostatočnom predstihu „varujú“– uplatňujú hodnotový diskont na vydávané IOU, čo môže viesť až k výberu peňazí (drahých kovov) z bankového systému. Ako bolo preukázané, samotná tvorba IOU, nespôsobuje v slobodnom ekonomickom systéme neprirodzené distorzie, t.j. ceny kapitálových statkov ostávajú optimálne a chybovosť bánk a podnikateľov je spojená primárne s klasickou formou rizika spojenou s akýmkoľvek iným konaním a reakciami agenta na problém spojený s ekonomickým využívaním obmedzených zdrojov a neznámou budúcnosťou. Dôveryhodnosť v podnikateľský subjekt – banku – je však kľúčová. Decentralizované technológie založené na kryptografických metódach dokážu zabezpečovať informačný konsenzus a tým zvyšovať dôveryhodnosť v informácie, ktoré so zápisom v daných databázach súvisia[43]. Ako sme si ukázali, to sú v monetárnom svete dve veľmi podstatné vlastnosti. Ako by to teda mohli fungovať monetárne vzťahy na báze decentralizovaných technologických riešení? Jednou z možností je modifikovaná Hayekovská koncepcia konkurujúcich si komoditných mien založená na báze tzv. smart kontraktov[44], ktorej popis si ukážeme.

Hayekovská koncepcia konkurujúcich si mien

Nie každý musí poznať Hayekov návrh. Začnime teda tým, o čom je Hayekovská koncepcia konkurujúcich si mien. Hayekov návrh sa dá v princípe popísať nasledovne[45]: Hayek v prvej rade predpokladá odstránenie akýchkoľvek vládnych prekážok tvorby nových mien a požaduje ponechať ich ďalšiu tvorbu na proces konkurencie. Meny by mohli vydávať napr. firmy s reputáciou a dostatočnými aktívami, pričom by sa zaviazali k tomu, že budú ich mena vždy vymeniteľná za napr. doláre alebo juany. Dajme tomu, že nejaká firma bude vydávať menu s názvom Hayek, ktorá bude vymeniteľná za 10 USD alebo 80 juanov. To umožňuje stanoviť jej základnú výmennú hodnotu. Menu – Hayek bude potom verejnosť využívať na základe toho, že daná firma sa zaviaže, že aktíva firmy bude využívať na nákup nejakého koša komodít (čohokoľvek reálneho), ktorý je ekvivalentom, jednotky danej meny; jednotka meny bude mať vždy a za každých okolností predmetnú kúpnu silu reprezentujúcu daný komoditný kôš. To znamená, že firma by musela reagovať v kontexte toho, ako by sa vyvíjala kúpna sila doláru a juanu voči danému komoditnému košu, aby stabilizovala kúpnu silu Hayeka; v prípade poklesu hodnoty doláru a juanu, by musela teda nakupovať danú menu od jej marginálnych držiteľov. To samozrejme vyvoláva otázku, či by v prípade veľkej straty hodnoty doláru a juanu, musela nakoniec kúpiť všetkých Hayekov, resp. či by ľudia začali danú menu využívať na základe jej očakávanej výmennej schopnosti v budúcnosti? Na tomto mieste nie je nutné realizovať rozsiahlu kritiku Hayekovej koncepcie; je jasné, že Hayekova koncepcia naráža na problém posledných dvoch otázok. Hayek sa však snaží uchopovať peňažnosť statkov a monetárnych vzťahov bez objektivizácie výmennej hodnoty peňazí. Chyba, ktorú Hayek realizuje, opätovne tkvie v probléme ontológie peňažnosti; t.j. v rozlišovaní medzi peniazmi a menami (IOU). V jeho systéme mien je teda nutné uvažovať nielen o odoberaní, ale i pridávaní nových Hayekov tak, aby boli schopné reagovať na vymeniteľnosť statkov v stanovenom koši statkov (portfóliu), a teda reflektovať úrokovú mieru. Rovnako je problém hayekovho popisu odvodzovania jeho mien od fiat mien a nie od peňazí (drahých kovov). To však neznamená, že sa nedá daná koncepcia upraviť v kontexte nami vedenej argumentácie; t.j. že slobodné meny založené na peniazoch (drahých kovoch) majú schopnosť reagovať na zmeny a výšku úrokovej miery. Skúsme do popisu zakomponovať i najnovšie technológie – distribuované systémy zabezpečujúce informačný konsenzus.

Modifikácia hayekovskej koncepcie mien na báze distribuovaných systémov zabezpečujúcich informačný konsenzus

Modifikáciu hayekovskej koncepcie mien na báze blockchainu nebudem popisovať z technologického hľadiska, ktoré je mi cudzie. Zameriam sa na popis princípov. Či už bude daný princíp technologicky realizovateľný na báze blockchainu Bicoinu, Ethera, či druhovo iného distribuovaného systému zabezpečujúceho konsenzus (napr. v podobe Maidesafenetu; môj tip na úspech, ak sa teda daný projekt podarí zrealizovať[46]), nechám už na technicky zdatnejších. Z technického hľadiska je nutné vyriešiť jedinú záležitosť. Obmedzenosť množstva tokenov databázy. Smart kontrakty založené na blockchaine fungujú totižto tým spôsobom, že „vidia“ len do samotného blockchainu. Nevidia do okolitej reality. Samotný bitcoin, ether alebo maidesafe (t.j. token toho ktorého blockachinu) je zároveň motivačným prvkom naplnenia kontraktu. To znamená, že aby bola technológia použiteľná, je nutné z technologického hľadiska vyriešiť dva problémy. Prvým je informácia z reality, druhý je hodnotová volatilita tokenu, ktorý vyplýva z vyššie popísaného problému rigidnosti; hodnotová volatilita tokenu by totižto mohla spôsobovať hlavne v čase motiváciu porušiť a nenaplniť podmienky kontraktu prebiehajúce v realite.

Prvý problém je riešiteľný prostredníctvom tzv. programov s názvom „oracle“ prepojených napr. buď s predikčnými trhmi alebo Internetom vecí (IoT), kde senzor (na báze kamery, merania hmotnosti, veľkosti, počtu a pod.) prenáša online informáciu o skutkovom stave reality – kvalitatívne (zabezpečenie požadovaných štandardov) i kvantitatívne (počet, hmotnosť, tvar, a pod.). Druhý problém je riešiteľný vzájomným reťazením dvojíc kontraktov; t.j. aby ich naplnenie bolo síce závislé od tokenu používaného blockchainu, avšak ten bol zároveň hodnotovo neutrálnym. To znamená, že naplnenie podmienky kontraktu by súviselo s naplnením inej podmienky iného kontraktu v realite, pričom by tým pádom boli súvisiace tokeny predmetného blockchainu hodnotovo neutrálne a používali by sa len pre samotné technické vytváranie kontraktov.

Hayekov návrh v realite naráža na nutnosť presvedčenia verejných predstaviteľov zaviesť do procesu konkurenciu. Blokchainové technológie umožňujú naplniť relatívne jednoducho prvú podmienku hayekovského systému peňazí naplniť bez nutnosti žiadať o povolenie verejné autority; vylúčiť interakciu s verejným sektorom a politickou mocou však podľa môjho názoru nie je úplne možné, avšak popis nižšie je možné využiť aj pre vládne systémy fiat mien.

V rámci ďalšieho popisu však musíme koncepčne popísať riešenie nasledujúcich problémov. Zakomponovanie peňazí (drahých kovov) do systému, ich centralizáciu a decentralizáciu skladovania a možnosti ich používania ako formy finálneho eliminátora dlhu. Problém reputácie meny a vstupu subjektov do odvetvia a prepojenia mien s reálnym svetom a zvýšenie transparentnosti finančného sektora v kontexte trhového oceňovania mien a na nich založených finančných derivátov na základe online a aktuálnych informácií z trhu. Poďme to teoreticky skúsiť.

Na rozdiel od Hayeka tvrdím, že potenciálne vznikajúce meny môžu ako svoju referenčnú bázu používať nielen akékoľvek vládne fiat meny, ale i drahé kovy (zlato, striebro; možno platina). Mena, nazvime ju Fénix, by mohla v tomto systéme vzniknúť teda ako smart kontrakt. T.j. program fungujúci v kontexte nejakého druhu blockchainu, ktorý je napojený na iný program (oracle), ktorý ovláda monitorovanie reálneho stavu podkladavého aktíva – drahého kovu. Prvá možnosť by bola, že „oracle“ získava informácie napr. od existujúceho skladníka drahých kovov (dnes na trhu existujú viaceré spoločnosti, napr. Goldmoney). Klient skladujúci kov by samozrejme s používaním ním vlastneného uskladneného kovu ako podkladového aktíva pre Fénix musel súhlasiť. Spoločnosť by poskytovala údaje (cez „Oracle“), na základe ktorých by potom smart kontrakt vykonával súvisiace úkony (v prípade drahých kovov by teda evidoval možnosť používať predmetný kolaterál v stanovenom rozsahu kontraktu). Druhá možnosť je založená na decentralizovanom skladovaní; pod tým by si mohol čitateľ predstaviť nejakú formu bezpečnostnej schránky, ktorá má v sebe zabudované senzory (napr. na meranie hmotnosti a rozmerov pre zmeranie hutnosti kovu, resp. identifikácie formy napr. zlatej tehly) a ovládanej smart kontraktom v kontexte jej zamknutia resp. otvorenia, resp. zmeny vlastníckych vzťahov. Schránka by mohla byť i mobilná (napr. viac schránok uložených v pohybujúcom sa autonómnom kamióne a pod.; predstavivosti sa medze nekladú a všetko je len otázkou nákladov, rizík a potenciálnych výnosov). Možnosť decentralizácie skladovania zlata je nutné riešiť s možnosťou vytvárania úplne slobodných mien založených na drahých kovoch (centralizované skladovanie čelí totižto vyššiemu riziku intervencie verejných autorít, t.j. útoku na sklad a konfiškáciu zlata). Mena by mohla byť tvorená teda aj na základe napr. decentralizovanej aplikácie (projekt Fénix by mohol byť teda nielen projektom konkrétnej firmy, ale i komunity ľudí), ktorá sprostredkováva možnosť použitia drahého kovu pre Fénix od jednotlivcov identickým spôsobom popísaným v prvej možnosti. Odpoveď na otázku, čím „prinútite“ / motivujete ľudí vlastniacich drahé kovy, aby opätovne začali používať drahé kovy v ekonomických vzťahoch, dáva Keith Weiner; motiváciou je úrok. Úrok vyplácaný buď priamo v drahom kove alebo v predmetnej mene (smart kontrakte), ktorá kov reprezentuje[47].

Nie je zároveň nutné zavrhnúť, ani myšlienku Hayeka v kontexte vydávania slobodnej meny voči existujúcim fiat menám, napr. z dôvodu prechodných období, či existencie ich súčasného využívania. Ako si môže čitateľ všimnúť, preferencia drahých kovov pri tomto popise neplynie z nejakej historickej skúsenosti, ale teoretického poznatku, že drahé kovy najlepšie reflektujú výšku a zmeny úrokovej miery, t.j. vymeniteľnosti statkov v čase. Dá sa preto predpokladať, že vytváranie Fénixa voči drahým kovom bude vhodné nielen na kratšie časové úseky ale i na dlhšie. To by ho práve favorizovalo v konkurencii voči iným komoditám, či fiat menám. Týmto spôsobom by mohol samozrejme vzniknúť nielen Fénix, ale i akékoľvek iné meny.

Zásadná časť nášho popisu vyššie je však zameraná na obhajobu frakčného bankovníctva. Predpokladať možnosť vzniku Fénixa na základe znižovania rezerv drahých kovov, by mal byť zo strany čitateľa teda očakávaný krok. Rozhodovanie o používaní, požičiavaní a novej tvorbe  Fénixa (zatiaľ 100 percentne krytého), by bolo v kompetencii firmy, ktorá Fénixa emituje (finančných profesionálov), resp. v rozhodnutí používania decentralizovanej aplikácie, ktorá by sprostredkovala možnosť používania drahých kovov, ktoré sú decentralizovane skladované. To, čo by rozhodovalo o úspechu/neúspechu Fénixa, by bola dôveryhodnosť súvisiaca s úspešnosťou predikcie vývoja ekonomického portfólia, na tvorbu ktorého by sa Fénix emitoval. Čím úspešnejší by bol tento druh aktivity, tým vyšší priestor by existoval pre elimináciu nutnosti 100 percentného krytia drahými kovmi a Fénix by mohol byť generovaný aj voči ekonomickým projektom ako takým. To znamená len na základe udelenia úveru vyjadreného vo Fénixe, pričom by nebolo nutné aby firma, resp. aplikácia, evidovala voči Fénixu 100 percentné rezervy. Inými slovami frakčné bankovníctvo, ktoré zabezpečuje relevantné objavovanie spoločenskej úrovne výšky úrokovej miery.

Stále však nezabúdajme, že v prípade Fénixu (smart kontraktu) sa nachádzame na úrovni nejakého druhu blokchainu, či iného decentralizovaného systému zabezpečujúceho informačný konsenzus o určitom stave vecí. Realita je však mimo tohto systému. Čo to znamená? Znamená to, že emitent Fénixu musí zabezpečovať vymáhanie zmluvných vzťahov (okrem napr. potenciálneho nápadu využitia reputačných mechanizmov, si musí čitateľ uvedomiť, že je nutné zabezpečiť aj vymáhanie prípadných dlhov, zmeny záložných práv, či iné právne súvislosti; eliminovať z daného procesu verejné autority je preto značne komplexná záležitosť). Avšak mnohé problémy by mohli riešiť práve programy „oracle“ prepojené na IoT. A tak, ako sa dajú automaticky uzatvárať a otvárať decentralizované schránky s drahými kovmi, by mohli byť „uzatvárané a otvárané“ veci v realite (dvere bytu, auto, spustenie vody, elektriny, tankovanie benzínu, naloženie / vyloženie pšenice v sile do autonómneho kamiónu / lode, naskladnenie / vyskladnenie komodít a pod.). To znamená automatizácia priemyselného procesu bez vplyvu tretej strany.

V tomto kontexte sa nejedná len o samotné riadenie, zamedzovanie, či umožňovanie používania vecí v realite. V kontexte Fénixa a celého finančného systému ide aj o prístup k informáciám z reality v reálnom čase, ktoré majú zároveň relevantnú váhu; t.j. nie sú zatajované, ovplyvňované pri toku a sú zaručene pravdivé (to zabezpečujú práve konsenzuálne systémy založené na distribuovaných a decentralizovaných riešeniach). Čo to znamená? Možnosť reálnejšieho ohodnocovania aktív a ich hodnoty vyjadrovanej vo Fénixe v kontexte book-to-market, resp. mark-to-market pravidiel t.j. získavanie reálnych a transparentných informácií o ekonomickom „stave“ portfólia voči, ktorému je Fénix emitovaný a to, či už v podobe jeho emisie nejakou firmou (bankou) alebo formou jeho decentralizovanej emisie v podobe aplikácie (decentralizovaná banka). Na základe daných informácií by potom v relatívne aktuálnom čase bolo možné uplatňovať na Fénix hodnotové ážio/diskont a prijímať nápravné rozhodnutia v kratšom čase; t.j. zamedzovať, resp. rýchlejšie vyrovnávať prirodzený boom/bust ekonomický cyklus, udeľovaním/neudeľovaním ďalších úverov. Pozorný čitateľ si zároveň môže všimnúť, že tieto druhy inovácií je možné využiť aj v súčasnom systéme fiat mien, pričom som presvedčený, že by mali pozitívny dopad na celý finančný sektor minimálne v podobe jeho vyššej transparentnosti a rýchlejšieho odhaľovania jeho problémov.

Matúš Pošvanc, 19.11.2017

——————————————————————————————————————

[1] Salerno napr. konštatuje, že tento problém je menej významnejším problémom. Viď Salerno. J.T. : White contra Mises on Fiduciary Media. WWW DOCUMENET <https://mises.org/library/white-contra-mises-fiduciary-media>; čitateľ však uvidí, že oba problémy nie sú mises-rothbradouoskou vetvou rakúskej školy reflektované správne. Porovnaj tiež s názorom Cachanoskyho, že Misesa nemožno explicitne zaraďovať do tejto rezervistickej vetvy rakúskej školy. Viď Cachanosky N. Mises on fractional reserves a review on Huerta de Soto’s argument. WWW DOCUMENT <http://www.cevroinstitut.cz/upload/ck/files/Casopisy_clanky/12_05_NPPE_Vol7_06.pdf.> Ako uvidíme neskôr, rezervisti však využívajú značnú časť Misesovej ekonomickej argumentácie o bankovom systéme.

[2] Selgin, G. White, L. (1996): In defence of Fiduciary media – or, We are Not Devo(lutionists), We are Misesians.  WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/defense-fiduciary-media%E2%80%94or-we-are-not-devolutionists-we-are-misesians> str. 85.

[3] Definition of ontology. Oxford dictionary. WWW DOCUMENT <https://en.oxforddictionaries.com/definition/ontology>; mojím obľúbeným ontológom je Barry Smith, viď. WWW DOCUMENT <http://ontology.buffalo.edu/smith/>

[4] Hoppe, H. with Hülsmann, J.G. Block, W.: Against Fiduciary Media. WWW DOCUMENT https://mises.org/library/against-fiduciary-media-0, str. 4

[5] Hülsmann, J.G. Free Banking and the Free Bankers. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/free-banking-and-free-bankers> str. 7

[6] Hoppe, H. How is Fiat Money Possible? or, The Devolution of Money and Credit. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/how-fiat-money-possible-or-devolution-money-and-credit>, str.56

[7] Viď napr. Selgin. G: Theory of Free Banking. str. 22. WWW DOCUMENT <http://files.libertyfund.org/files/2307/Selgin_1544_Bk.pdf>. Segin píše: „Of even greater significance than Ruritania’s one time savings from fiduciary substitution (the replacement of commodity money with unbacked inside money) is its continuing gain from using additional issues of fiduciary media to meet increased demands for money balances. (italic pridaný)

[8] Boli by napr. objektmi reality, ktoré sú indiferentné od bankového sektora a neboli by nikoho IOU.

[9] Pozri Hoppe, H. with Hülsmann, J.G. Block, W.: Against Fiduciary Media. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/against-fiduciary-media-0> (str. 30-31); Podobne oprávnená kritika, ako pri zámene potvrdenky skladu, je oprávnená i kritika H.H.B. ohľadne problému „dôkazu založeného na existencii niečoho“ (proof from existence); S.W. týmto spôsobom obhajujú frakčný systém; t.j. že tým, že historicky frakčné bankovníctvo existovalo dokazuje jeho prospešnosť. Kritika je v zmysle nesprávneho použitia argumentu zo strany S.W. správna, avšak ako uvidí čitateľ nižšie v kontexte opätovne irelevantná vzhľadom na to, že si ukážeme iný ekonomicko-logický argument obhájiteľnosti frakčného systému.

[10] White upozorňuje, že vzhľadom na to, že sa jedná o certifikáty na uloženie zlata (peňazí) do skladu za poplatok, tak ich obchodovateľnosť je obmedzená a to vzhľadom na problém výberu poplatku od vlastníka daného certifikátu, ktorý by v prípade využívania daného certifikátu ako obeživa menil majiteľa a sklad by čelil technickému problému výberu poplatku. Argument má však skôr technický ako logický charakter a nie je nevyhnutne neriešiteľný (viď napr. dnes systém spoločnosti Goldmoney). Preto by som ho považoval v dnešnej dobe za zástupný a používal ho len ako podporný argument k historickému vývoju bankovníctva smerom k frakčnému systému. Viď. White, L. (2003): Accounting for Fractional-Reserve Banknotes and Deposits—or, What’s Twenty Quid to the Bloody Midland Bank? Str. 425. WWW DOCUMENT <http://www.independent.org/pdf/tir/tir_07_3_white.pdf>

[11] Pri „fiat money“ sa rovnako jedná o záväzok, ktorého hodnota je odvodená len od podkladového aktíva. Emitent má udelené právo tvoriť monopolnú menu, nedrží sám o sebe ako rezervu zlato a záväzok je „istený“ prísľubom vlády, resp. nejakej formy vládnej inštitúcie, napr. centrálnou bankou (tá môže a nemusí držať vo svojich rezervách zlato. Tu explicitne nie je možné súhlasiť s Hülsmannom, ktorý o „fiat money“ tvrdí nasledovné (str.7): „Only irredeemable notes are money-that is, fiat money. They are valued separately because they can be used independently from other goods.“ v Hülsmann, J.G. Free Banking and Free Bankers. WWW DOCUMENT < https://mises.org/system/tdf/rae9_1_1_2.pdf?file=1&type=document>

[12] De Soto, A Critical Analysis of Central Banks and Fractional-Reserve Free Banking from the Austrian School Perspective. WWW DOCUMENT <https://mises.org/system/tdf/rae8_2_2_2.pdf?file=1&type=document>

[13] Ibid. str. 30

[14] Selgin, White (1996): In defence of Fiduciary media – or, We are Not Devo(lutionists), We are Misesians.  WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/defense-fiduciary-media%E2%80%94or-we-are-not-devolutionists-we-are-misesians> str. 89 – 92

[15] Popis vzniku „vkladov“ v bankovom systéme pekne a jednoducho popisuje štúdia McLeay, M. Radia, A. Thoma, R.: Money creation in the modern economy. WWW DOCUMENT <http://www.bankofengland.co.uk/publications/Documents/quarterlybulletin/2014/qb14q102.pdf> Vklady vznikajú udelením úveru a nie naopak. Je to zásadný rozdiel v ponímaní fungovania bankového systému z hľadiska Rakúskych ekonómov. To, čo sa dá kritizovať v danom popise z ontologického hľadiska je, že sa nejedná o vklady ale o nové clearingové tituly. Termín vklad vytvára zmätok v argumentácii, keďže indikuje vklad peňazí (zlata) do bankového systému. Na tejto štúdii je aj pekne vidieť, že v prípade, že popisujeme rovnakou terminológiou dva odlišné objekty reality, vytvára to priestor pre nesprávne vedenú argumentáciu.

[16] V kontexte potenciálnej námietky, že z historického hľadiska systém frakčného bankovníctva vznikol ako podvod je nutné podotknúť, že táto práca nie je zameraná na historické posúdenie tejto otázky, ale logickú argumentáciu zameranú na to, či je frakčný systém logicky možný a právne a ekonomický zmysluplný. Práce Whita a Selgina však podľa môjho názoru dostatočne preukazujú na to, že aj z historického hľadiska sa nejedná o podvod a ak nebol systém zbytočne regulovaný, preukázal i svoju ekonomickú odolnosť. Avšak výhrady niektorých rezervistov (viď napr. Hülsmann, J.G.: Legal Tender Laws and Fractional-Reserve Banking. WWW DOCUMENT < https://mises.org/library/legal-tender-laws-and-fractional-reserve-banking-0>), ktoré poukazujú na historické preferovanie frakčného systému zo strany súdnych a politických autorít, môžu dané skúmanie spochybniť a vyvolávať otázky; identicky je možné použiť historickú metódu de Sota, ktorý argumentuje napr. na základe judikátov Rímskeho práva, či Európskej právnej kontinentálnej tradície. Z hľadiska logickej argumentácie sú však tieto empirické postupy irelevantné, keďže sa jedná o historickú metódu skúmania. Rovnako je nutné upozorniť, že samotní rezervisti z hľadiska potenciálnej praktickej realizácie svojej teórie, presadzujú urobiť v určitom momente „hrubú čiaru“ za minulosťou a zamerať praktické riešenia usporiadania spoločenských vzťahov smerom do budúcnosti. Pozri k tomu napr. Kinsela, S. (2014): Mises, Rothbard, and Hoppe on the “Original Sin” in the Distribution of Property Rights. WWW DOCUMENT < http://www.stephankinsella.com/2014/10/mises-rothbard-and-hoppe-on-the-original-sin-in-the-distribution-of-property-rights/>. Zjednodušene z toho vyplýva, čo bolo, bolo. Minulosť je navždy stratená. A je nutné sa pozerať do budúcnosti.

[17] Porovnaj napr. so sugestívnym (rezervistickým) druhom popisu, ktorý použil Karpiš. J. Zlé peniaze. Karpiš používa príklad nájdenia 100 eur, ktorý vygeneruje nové peniaze v hodnote 9900 eur. Kapitola: Kde sa zlé peniaze rodia, komu slúžia, ako zanikajú – exkurzia bankovým systémom.

[18] Viď Salerno. J.T. : White contra Mises on Fiduciary Media. WWW DOCUMENET <https://mises.org/library/white-contra-mises-fiduciary-media>

[19] Argumentácia sa vzťahuje i na samotné zlato. Zlato je z tohto hľadiska akceptovateľné rezervistami preto, lebo navýšenie jeho množstva v ekonomickom spoločenstve je relatívne nízke, dokonca ak je očistené od nákladov na jeho ťažbu, má podľa nich skoro rigidnú ponuku. Ideálom, ktorý by však mohol poslúžiť by sa mohol stať Bitcoin. Skutočne rigidná internetová komodita, decentralizovane distribuovaná databáza, počítačový program. Problém Bitcoinu viď nižšie.

[20] Rothbard, M. Man Economy and State: “To put it in another way: without a price, or an objective exchange-value, any other good would be snapped up as a welcome free gift; but money, without a price, would not be used at all, since its entire use consists in its command of other goods on the market. The sole use of money is to be exchange for goods, and if it had no price and therefore no exchange-value, it could not be exchanged and would no longer be used.”

[21] Už tu by sa mal čitateľ pozastaviť nad nekonzistetnosťou rezervistickej vetvy rakúskej školy; ako sme preukázali vyššie, títo autori explicitne rozlišujú medzi peniazmi a money subsitutes (náhradou za peniaze) a fiduciary media. Avšak pri ekonomickom popise reality hovoria o novo-vzniknutej peňažnej zásobe nech sa jedná o akýkoľvek druh objektov reality. Z ekonomického hľadiska popisujú peniaze – zlato, money substitutes, ale aj fiduciary media a mutatis mutandis i fiat money ako peniaze a pri všetkých druhoch je ich interpretácia zároveň založená na objektivizácii hodnoty daných objektov reality; porovnaj s citáciami č. 5, 6 a 7 v tomto texte.

[22] Problém vyplýva z toho, že Mises pri popise vzniku peňazí prostredníctvom regresného teorému psychologizuje proces toho, ako peniaze nadobudnú hodnotu; v jednom momente v minulosti bola ich cena (kúpna sila) odvodená od priemyselnej ceny. Čo je logicky nemožné bez toho, aby Mises neobjektivizoval cenu a hodnotu statku peniaze v čase. Detailný popis problému viď v Pošvanc, M.: Kritika regresného teorému. Zlato a striebro ako optimálne peniaze. WWW DOCUMENT <http://viagold.sk/kritika-regresneho-teoremu-rigidnej-monetarnej-zasoby-zlato-optimalne-peniaze-aktualizovany-clanok/>

[23] Pozri Guning, J.P. Interest: In defence of Mises. WWW DOCUMENT <https://mises.org/system/tdf/qjae8_3_5.pdf?file=1&type=document> alebo Latham, K. Dr. Hülsmann and the Pure Time Preference Theory of Interest. WWW DOCUMENT <http://csinvesting.org/wp-content/uploads/2015/04/latham_interesttheory.pdf >

[24] Detailne pozri v Pošvanc, M. Teória úrokovej miery. WWW DOCUMENT <http://viagold.sk/teoria-urokovej-miery-aktualizacia/>

[25] Mises. L.: Human Action. „Originary interest is not a price determined on the market by the interplay of the demand for and the supply of capital or capital goods. Its height does not depend on the extent of this demand and supply. It is rather the rate of originary interest that determines both the demand for and the supply of capital and capital goods. It determines how much of the available supply of goods is to be devoted to consumption in the immediate future and how much to provision for remoter periods of the future.“ Krurzíva pridané. str. 527-528. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/human-action-0/html/pp/806>

[26] Rothbard. M Man, Economy and State (kapitola Progressing Economy and the Pure Rate of Interest) píše: „We are not concluding, therefore, that an increase in the quantity or value of capital goods lowers the pure rate of interest because interest tis the „price of capital“ (or for any other reason). On the contrary, we are asserting precisely the reverse: namely, that a lower pure rate of interest increase the quantity and value of capital goods available.“ (kurzíva pôvodné)

[27] Hoppe. H.H. The Misesian Case against Keynes.: „According to Keynes, since money has a systematic impact on employment, income, and interest, then interest itself — quite consistently, for that matter — must be conceived of as a purely monetary phenomenon (Keynes 1936: 173). I need not explain the elementary fallacy of this view. Suffice it to say here again that money would disappear in equilibrium, but interest would not, which suggests that interest must be considered a real, not a monetary, phenomenon. Sekcia II.3. WWW DOCUMENT < https://mises.org/library/misesian-case-against-keynes#ii3>

[28] Absurdnosť tejto pozície by pozornému čitateľovi nemala ujsť. Čokoľvek, čoho zásoba rastie, je pre rezervistov z hľadiska predpokladu objektivizácie výmennej schopnosti peňažného statku problematická! Je potom skutočne otázne, ako sa niečo z tohto hľadiska môže vôbec peniazmi stať (stačí predsa jedna unca / jeden bitcoin a jej/jeho matematické delenie). Rezervisti musia okolo danej argumentácie potom samozrejme vytvoriť iný systém argumentov podobný argumentácii, ako vytvorili okolo zlata, t.j. že náklady na ťažbu jednej jednotky sú rovné danej jednotke v dlhodobom horizonte (čo inak implikuje ekonomickú nezmyselnosť danej aktivity, jedine, že by skutočne existovalo krátkodobé peňažné dis-equilibrium, čo rezerevisti popierajú), kedy však rovnako zabúdajú, napr. na individuálnu ziskovosť/stratovosť baní, resp. na to, že zlato bolo nahradené v historickom kontexte bankovými IOU (ako si ukážeme nižšie), čo vytvára v ich empirickej argumentácii o nákladoch a výnosoch ťažby zlata nezohľadnenú premennú (ak by totižto bolo ako výmenný prostriedok používané LEN zlato, t.j. 100 percentný rezervný systém, stále ostáva nezodpovedaná otázka, či by ho malo byť viac – prečo „viac“ uvedieme nižšie – a ak áno, tak jeho ťažba musí byť apriori zisková a ak by ho viac nemalo byť, tak platí vyššia poznámka o ekonomickej nezmyselnosti daného procesu). To, že sa náklady jednotky zlata rovnajú jej výnosom v historicky dlhodobom kontexte je podľa môjho názoru skôr empirickým argumentom o tom, že systému frakčného bankovníctva sa darilo relatívne efektívne usporadúvať spoločenské monetárne vzťahy aj s existujúcimi zásobami rezerv zlata (aj môj argument je samozrejme empirický, je ho treba testovať, a nie je ho možné vzťahovať na všetky monetárne situácie v histórií bez stanovenie ďalších podmienok platnosti).

[29] Selgin, G. White, L. (1996): In defence of Fiduciary media – or, We are Not Devo(lutionists), We are Misesians.  WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/defense-fiduciary-media%E2%80%94or-we-are-not-devolutionists-we-are-misesians> str.100-101

[30] Hoppe, H. with Hülsmann, J.G. Block, W.: Against Fiduciary Media. WWW DOCUMENT https://mises.org/library/against-fiduciary-media-0, str. 43

[31] Ibid. str. 46

[32] V rámci Rakúskej školy sa nejedná opätovne o nejaký iný druh už nevysloveného poznatku. Skôr ide o doposiaľ nepoužitý poznatok. O rozlišovaní medzi hodnotením použiteľnosti a vymeniteľnosti statkov píše napr. Menger. Pozri Menger, C. Principles of Economics. WWW DOCUMENT < https://mises.org/system/tdf/Principles%20of%20Economics_5.pdf?file=1&type=document > str. 226-231

[33] Na danú charakteristiku ma upozornil môj priateľ, druh v boji za slobodu a spoluorganizátor PROTI-PROTI František Chroustal. Chroustal, F. Osobný rozhovor. Bratislava. 16.10.2017.

[34] Na tomto mieste je nutné pripomenúť, že jedným z dôvodov nemožnosti formulovať konzistentné teoretické závery je samotná metodológia rakúskej školy založená na axióme konania a z toho plynúceho praxeologického systému. Ako som už uviedol v Teórii úroku, jedná sa o radikálny apriorizmus a subjektivizmus. Naopak metodologické pozadie, ktoré je východiskom tejto práce umožňuje uchopovať javy v ich väčšej šírke a súvislostiach. Hayek-Pavlíkovský reflexionistický monizmus je totižto „akoby“ širším metodologickým záberom, aký ponúka smaotná praxeológia, ktorá je skôr jeho súčasťou. Reflexionizmus umožňuje uchopovať javy okolo nás nielen v kontexte (uvedomelého) konania subjektu, ale i v kontexte jeho činností, ktoré môžu prebiehať na reflexívnej úrovni (vnem, reflex, kauzálne procesy prednastavené v ľudskom tela a mysli) a hlavne na tzv. pred-pojmovej úrovni, t.j. na úrovni s nízkou mieru sebauvedomenia (pre-historické spoločenstvá). Táto metodológia zároveň implikuje existenciu určitých fenoménov, ktorých nutná podmienka (podmienka, bez ktorej by daný fenomén neexistoval) neplynie iba z individuálnej povahy subjektu (človeka), ale i z jeho spoločenskej (!) povahy (porovnaj s Mises, L: Human Action, str. 144-145). Príkladmi fenoménov, ktoré existujú práve na tejto (dvojitej) úrovni je napr. výmena, úrok, ale napr. i vlastníctvo ako som preukázal v Pošvanc, M. Vlastníctvo ako inherentná súčasť spoločenských vzťahov. WWW DOCUMENT <http://www.hayek.sk/wp-content/uploads/2012/12/posvanc09b.pdf>). Vo všetkých týchto fenoménoch je nutné uvažovať minimálne dvoch jednotlivcov. Ani jeden z fenoménov by neexistoval v prípade, že existuje len jeden človek.

[35] Pre tieto tvrdenie bolo zároveň nevyhnutné vytvoriť teóriu úroku, ktorý však nie je možné vysvetliť na základe praxeológie (pokus Hülsmanna), ale na základe Hayek-Pavlíkovského reflexionistického monizmu, kedy je výmena a úrok spoločenskými fenoménmi, ktoré môžu byť subjektmi reflektované aj na pred-pojmovej úrovni; t.j. nie je nutné pri nich uvažovať s plne uvedomelým subjektom (to je nevyhnutná pozícia praxeológie). Hayek-Pavlíkovský reflexionistický monizmis umožňuje popis vzniku týchto fenoménov na uvedomelej úrovni subjektov v zmysle následného „nazretia“ daného fenoménu subjektom (keď sa subjekt stával uvedomelým) na základe toho, čo vyplývalo z prirodzenej činnosti plne neuvedomelého subjektu v spoločenstve. Inými slovami spoločenské fenomény ako výmena, či úrok (hodnotenie vymeniteľnosti statkov v kontexte budúcnosti a ostatných subjektov), je možné potom vysvetliť ako vlastné ľudským a pred-ľudským spoločenstvám, pričom sedimenty praktizovaných činností boli postupne komponované do myšlienkových a jazykových súvsťažností mysle, čím postupne nadobúdali uvedomelý charakter, t.j. boli subjektmi nahliadnuté a formulované.

[36] V kontexte znižovania úrokovej miery, používajú rezervisti proti bankám argument kartelu, t.j. že všetky banky sú vzájomne motivované umelo znižovať úrokovú mieru. Ako sme však ukázali v slobodnom systéme čelia trom proti silám, pričom minimálne prvé dve uvedené sú nesúvisiace s potenciálnou kartelizáciou odvetvia.

[37] Selgin. G: Theory of Free Banking. str. 22. WWW DOCUMENT <http://files.libertyfund.org/files/2307/Selgin_1544_Bk.pdf>. Selgin tu cituje Wicksela. viď str.22

[38] Selgin, G. Should We Let Banks Create Money? WWW DOCUMENT <http://www.independent.org/pdf/tir/tir_05_1_selgin.pdf>, str. 98.

[39] Porovnaj s Hülsmann, J.G. Free Banking and the Free Bankers. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/free-banking-and-free-bankers> str.13-14

[40] Porovnaj napr. s Davidson. L.  The Economic Consequences of Loan Maturity Mismatching in the Unhampered Economy. WWW DOCUMENT < https://mises.org/library/economic-consequences-loan-maturity-mismatching-unhampered-economy> Na individuálnej úrovni je realizovaný identický proces, kedy eliminácia dlhu jedného subjektu voči druhému subjektu nemusí prebiehať nevyhnutne na peňažnej úrovni, ale môže sa diať v kontexte započítania záväzkov a pohľadávok, prenosu záväzkov a pohľadávok, ich obchodovaniu, či je možné uvažovať aj o bártrovej kompenzácií (cenovo odvodenej od peňažných cien) a rovnako pripisovaniu hodnotového ážia, resp. diskontu v závislosti od ekonomických výsledkov projektov v čase.

[41] Pošvanc. M. Kritika regresného teorému.

[42]Wikipedia. Cyberspace. WWW DOCUMENT <https://en.wikipedia.org/wiki/Cyberspace>

[43] Pozri tzv. problém byzantských generálov. Wikipedia. Two General´s problem. WWW DOCUMENT < https://en.wikipedia.org/wiki/Two_Generals%27_Problem>

[44] Wikipedia. Smart Contract. WWW DOCUMENT <https://en.wikipedia.org/wiki/Smart_contract>

[45] Text o hayekovských peniazoch je rešeršom textu Murphy, R.P. Hayek’s Plan for Private Money. WWW DOCUMENT <https://mises.org/library/hayeks-plan-private-money>

[46] Systém distribúcie tokenov je závislý na dopyte a ponuke; safecoin je však rovnako rigidný a jeho počet má byť 232. Tu len upozorňujem, že jeho ambíciou nie je byť novými peniazmi, ale technologickým prostredím na správu dát. Technicky vopred priznávam, že nedokážem reálne posúdiť reálnosť naplnenia tohto projektu. Viac info viď WWW DOCUMENT https://safenetwork.wiki/en/FAQe

[47] Weiner, K. The Coming Gold Standard. VIDEO. WWW DOCUMENT <https://www.youtube.com/watch?time_continue=1&v=FRSkzMEjWAg>

Kritika regresného teorému a rigidnej monetárnej zásoby. Zlato optimálne peniaze. Aktualizovaný článok.

Článok je stále pracovnou verziou. Môže podliehať ďalším zmenám. Text je upravený na základe diskusie s Petrom Šurdom, ktorá prebiehala na Facebooku v skupine Slovenská Bitcoinová komunita od 31.5.2017 do 12.6.2017. Jedná sa o doplnenie pôvodného textu, spresnenie niektorých tvrdení a opravu niektorých mojich pôvodne nesprávne uvedených tvrdení.

V kontexte predstavenej teórie úroku (aktualizovanej), v ktorej definujem úrok ako reflexiu intersubjektívneho hodnotenia statkov v čase, t.j. je predstavu subjektu o tom, ako sú a budú ním vlastnené statky hodnotené inými subjektmi v časovom kontinuu, je nutné konštatovať, že viaceré tvrdenia Misesa a jeho stúpencov o rôznych monetárnych fenoménoch nie sú správne; to platí i na tvrdenia v knihe Juraja Karpiša, ktorý dané názory prezentuje. Ak by zároveň čitateľ nesúhlasil s mojim návrhom interpretácie úrokovej miery a zastával by Hülsmannov názor, ktorý som kritizoval, tak argumentácia uvedená v tomto článku by mala byť platná rovnako, vzhľadom na to, že Hülsmann rovnako vysvetľuje úrok ako hodnotový spread. Predpoklad o úroku ako hodnotovom spreade výrazne mení náhľad na rakúsku interpretáciu niektorých monetárnych fenoménov a to z toho dôvodu, že peniaze ako statok na úrok reagujú.

V tomto článku poukážem na problémy misesovského popisu toho, akým spôsobom získavajú peniaze svoj monetárny status – na problémy koncepcie regresného teorému a poukážem na chybné tvrdenia o peňažnej zásobe. V článku zároveň ponúknem opravu teorému, z ktorej sa bude dať implikovať i oprava tvrdení o peňažnej zásobe. Nakoniec si ukážeme ako a prečo boli a z určitej časti aj dnes stále sú drahé kovy základnými optimálnymi peniazmi.

Problémy spojené s koncepciou Regresného teorému

Mises pri vysvetľovaní vzniku peňazí a používania výmenného prostriedku v nepriamej výmene, aplikuje argumentáciu založenú na koncepcii tzv. Regresného teorému. Tá v princípe hovorí, že subjekty anticipujú kúpnu silu výmenného prostriedku v budúcnosti a preto ho akceptujú dnes. Uvedený proces stopuje Mises spätne. Ide teda o proces, kedy anticipujeme budúcu kúpnu silu výmenného prostriedku, ktorá určuje kúpnu silu dnes v čase „t“, potom sa musíme pohnúť v čase späť, k času „t – 1“, kde uplatňuje rovnakú logiku. To znamená, že v čase „t – 1“ určoval kúpnu silu predpoklad o jeho kúpnej sile niekedy v čase „t“. A takto spätne až do stavu, kedy je výmenný prostriedok používaný len priemyselne.

Mises a jeho nasledovníci tvrdia, že v spojení s Mengerovou teóriou vzniku peňazí, ukazuje Mises teóriu peňazí založenú na subjektivizme a individualizme a regresne stopuje monetárny status komoditného výmenného prostriedku až do situácie, kedy nebol používaný na výmenu a mal cenu odvodenú od svojho priemyselného, resp. iného použitia, kedy aplikujú subjektívnu teóriu hodnoty. Tým vysvetľujú nadobudnutie monetárneho statusu výmenného prostriedku. Teória obstojí voči jej kritike v zmysle regresie ad infinitum, či voči kritike toho, že ide o historickú metódu.

Kritiku tejto koncepcie v tomto článku realizujem v dvoch rovinách. Prvá je, že Mises chtiac-nechtiac musí predpokladať anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku na základe odvodzovania jeho ceny (kúpnej sily) z minulosti, pričom logicky nevysvetľuje ako je odvodená; jeho vysvetlenie má len psychologický charakter, pričom pripisuje výmennému prostriedku objektívne vlastnosti. Druhá je, že teorém tak, ako je interpretovaný (peniaze majú podľa Misesa určitú objektívnu výmennú hodnotu), stojí pred empirickým problémom časového horizontu v akom subjekt anticipuje jeho kúpnu silu smerom do budúcnosti, na základe čoho ho používa v súčasnosti.

Prvá rovina je problematická preto, lebo Mises odvodzuje kúpnu silu výmenného prostriedku z hľadiska jeho ceny – kúpnej sily, t.j. výmenného pomeru voči iným komoditám, pričom tým anticipuje jeho objektívnu výmennú hodnotu. Mises v Human Action[1] píše:

“He who believes that prices of the goods in which he takes an interest will rise, buys more of them than he would have bought in the absence of this beliefs; accordingly he restricts his cash holding. He who believes that prices will drop, restricts his purchase and thus enlarge his cash holdings. As long as such speculative anticipations are limited to some commodities, they do not bring about general tendency toward changes in cash holding. But is this different if people believe that they are on the eve of big cash-induced changes in purchasing power. When they expect that the money prices of all goods will rise or fall, they expand or restrict their purchases. These attitudes strengthen and accelerate the expected tendencies considerably. This goes on until the point is reached beyond which no further changes in the purchasing power of money are expected.”  

… But if knowledge about money´s purchasing power were to fade away, the process of developing indirect exchange and media of exchange would have to anew. …

… Neither a buyer nor a seller could judge the value of a monetary unit if he had no information about its exchange value – its purchasing power – in the immediate past. …

… Today´s money relation, as it is shaped on the ground of yesterday´s purchasing power, determines today´s purchasing power. “   

Mises síce predpokladá odvodzovanie kúpnej sily, ceny výmenného prostriedku voči budúcnosti, ale aj na základe toho, akú mal cenu v minulosti. To je však problematické. Je to možné vidieť vtedy, ak sa pri regresii dostaneme až do stavu, kedy má výmenný prostriedok len cenu odvodenú od jeho priemyselného využitia. Z definície tak nemôže mať cenu odvodenú od svojej výmennej schopnosti. Buď je totižto cena odvodená od priemyselného využitia alebo je v ponímaní Misesa odvodená aj od kúpnej sily (s dôrazom na „aj“). Na druhej strane si treba uvedomiť, že Mises tvrdí, že cena statku je odvodená v určitom momente len od priemyselného využitia. Ako sa však potom odvodí charakter výmenného prostriedku v kontexte jeho kúpnej sily? To je predsa možné zrealizovať len na základe zmeny hodnotového zaradenia danej komodity na preferenčnej škále subjektu. Komodita je dopytovaná pre výmenné účely z hľadiska jej výmennej schopnosti, nie toho, že bola používaná na priemyselné použitie. Ak je teda komodite pripísaná vlastnosť kúpnej sily, tak sa zmení nielen jej hodnotový charakter, ale zmení sa aj charakter jej ceny. Cena pre subjekt môže psychologicky vyjadrovať akoby o jednu hodnotovú vlastnosť viac. Logicky však cena potom vyjadruje iný charakter komodity, nie jej priemyselný. Nepôjde teda o jednu vlastnosť naviac. Pôjde o nový statok, monetárny statok M, ktorý má iný charakter. Je to už úplne nová cena, ktorá nemá s tou predtým (priemyselnou) nič spoločné. Nevyhnutne. A to práve z dôvodu úplne novej hodnotovej vlastnosti danej komodity. Inými slovami sa Mises musí opätovne dostať len do stavu, kedy je komodita dopytovaná len pre jej vlastnosť kúpnej sily, ktorú však chce vysvetliť.

Mises môže danú argumentáciu viesť preto, lebo o všeobecnom výmennom prostriedku uvažuje aj v objektívnych reláciách (tzv. certain objective exchange – value of money; viď napr. v Theory of Money and Credit). Peniaze nezodpovedajú čisto subjektívnemu ohodnocovaniu, ale majú aj svoju objektívnu výmennú hodnotu. Misesovci vidia pre dané tvrdenie dôvod v tom, že peniaze nie sú nikdy spotrebovávané, pričom subjektívna a objektívna hodnota peňazí vzájomne splýva. Podobný druh objektivizmu sme už kritizovali u Feketeho v kontexte jeho vyjadrení o zlate. Objektívna „pamäť“ spojená s výmenným prostriedkom je nevyhnutná i pre Misesa. Mises o tom napr. v jeho Theory of Money and Credit píše:

“But, as has been said already, the subjective use-value of money, which coincides with its subjective exchange-value, is nothing but the anticipated use-value of things that are to be bought with it. The subjective value of money must be measured by the marginal utility of the goods for which the money can be exchanged. It follows that a valuation of money is possible only on the assumption that money has a certain objective exchange-value. …

… Since there is no direct connection between money as such and any human want, individuals can obtain an idea of its utility and consequently of its value only by assuming a definite purchasing power. But it is easy to see that this supposition cannot be anything but an expression of the exchange ratio ruling at the time in the market between the money and commodities. Once an exchange ratio between money and commodities has been established, it continues to exercise an influence beyond the period during which it is maintained; it provides the basis for the further valuation of money. …

The money price of today are linked with those of yesterday and before, and with those of tomorrow and after.”

Čitateľ by sa mohol zároveň nad objektivizáciou hodnoty výmenného prostriedku pozastaviť a vysloviť podozrenie, prečo majú mať peniaze (výmenný prostriedok) špeciálny status – objektívny i subjektívny. Prečo sú jedinou výnimkou z celej teórie o subjektívnej (intersubjektívnej) hodnote? Je to skutočne preto, lebo nie sú spotrebovávané, ale používané len na samotné ohodnocovanie výmeny statkov A,B, C, … X? Je nevyhnutné, aby mali svoju objektívnu hodnotu? Samotný Mises ponúka vo svojej Theory of Money and Credit takéto vysvetlenie:

„In the case of money, subjective use-value and subjective exchange-value coincide. Both are derived from objective exchange-value, for money has no utility other than that arising from possibility of obtaining other economic goods in exchange for it. … When explaining the value of commodities, the economist can and must be content to take subjective use-value for granted and leave investigation of its origins to the psychologist; but the real problem of the value of money only begins where it leaves off in the case of commodity-values, viz., at the point of tracing the objective determinants of its subjective value, for there is no subjective value of money without objective exchange-value. … Consideration of the subjective value of money without discussion of its objective exchange-value is impossible. In contrast to commodities, money would never be used unless it had an objective-exchange value or purchasing power. The subjective value of money always depends on the subjective value of the other economic goods that can be obtained in exchange for it. Its subjective value is in fact a derived concept … The exchange-value of money is the anticipated use-value of the things that can be obtained with it. “

Dôvodom, prečo Mises zaraďuje výmenne prostriedky do špeciálnej kategórie je to, že sa ako statky nedajú skonzumovať (spotrebovať) a zároveň nie sú súčasťou produkčného procesu. Z toho Miseosvi vyplýva, že žiaden výrobný proces ako taký, nezávisí od zvýšenia množstva peňazí. Zvýšenie množstva peňazí tak nemôže spôsobiť zvýšenie výroby, lebo sa nezvýši množstvo výrobných statkov. Po peniazoch musí byť špeciálny druh dopytu, ktorý sa líši od spotrebného a produkčného[2].

To, čo sa samozrejme v tomto zmysle nedá spochybniť je, že peniaze (výmenný prostriedok) sú iným statkom, ako sú ostatné statky. Ide o to, že statok syr sa dá vymeniť za statok chlieb, statok chlieb za statok pivo, statok pivo za statok stroj, atď.. Pri týchto statkoch však záleží ich hodnotenie a zároveň vymeniteľnosť na tom, či a do akej miery sú používané v procese výroby a spotreby, čím sa vzájomne ovplyvňuje ich vymeniteľnosť a tým i ohodnocovanie, t.j. zaraďovanie statkov na preferenčnú škálu subjektu a stanovenie ich vzájomných výmenných pomerov (cien). Avšak tým, že sú kardinálne ceny statkov vyjadrované v mernej jednotke výmenného prostriedku M, je daný výmenný prostriedok M hodnotovo nezávislý od hodnotovej využiteľnosti ostatných statkov navzájom. Výmenný prostriedok je závislý len od vnímanej hodnotovej závislosti jeho samého a všetkých ostatných/iných statkov. Hodnotové závislosti ostatných statkov sú „riešené“ prostredníctvom mernej jednotky statku M[3].

Peniaze teda nevstupujú do procesu výroby a ani nie sú spotrebovávané, avšak vstupujú do procesu výmeny výrobných a spotrebných statkov; a to veľmi intenzívne. To znamená, že všetky statky (resp. väčšina), ktoré vstupujú do produkčného procesu a nie sú subjektom vlastnené, sú najprv vymenené za výmenný prostriedok, čím na jednej strane dané statky získavajú svoju trhovú, kardinálne vyjadrenú cenu v jednotke výmenného prostriedku a na strane druhej výmenný prostriedok získava svoju cenu (kúpnu silu), ktorá reflektuje to, na čo je výmenný prostriedok určený – na sprostredkovanie efektívnejšieho procesu preferenčného zaraďovania statkov na hodnotové stupnice subjektov; t.j. statok M sprostredkováva intersubjektívne hodnotenie ostatných statkov vyjadrovaných v M.

Z filozofického hľadiska tu stojíme pred klasickým dualistickým problémom prepojenia sveta „jak jest“ a „jak býti má“ a problému vzájomného vplyvu daných svetov. Na jednej strane máme fyzikálno-technologický proces (jak jest) a na strane druhej máme jeho hodnotové vnímanie (jak býti má). Tým, že peniaze vstupujú ako prostredník do procesu výmeny (nie výroby a spotreby) výrobných prostriedkov, pričom sú zároveň súčasťou sveta „jak jest“, avšak zároveň sprostredkovávajú hodnotové vnímanie statkov zo sveta „jak býti má“, nadobúdajú dualistický charakter[4]. Nie je predmetom tohto článku posudzovať a riešiť problém z filozofického hľadiska, resp. rozhodovať o tom, či na jeho riešenie použijeme napr. Hoppeho metódu argumentu o ľudskom konaní, ktoré podľa Hoppeho vytvára medzi týmto svetmi premostenie (čo by mala byť aj Misesova pozícia)[5], či Hayek-Pavlíkovský monizmus založený na intersubjektívnom reflexionizme (prístup, ktorý autor preferuje a ktorý kritizuje Mises-Hoppeovský koncept). Ani jeden z prístupov však neimplikuje riešenie problému prostredníctvom objektivizácie výmenného prostriedku. Misesove „certain objective exchange value“ je však riešením uvedeného problému práve prostredníctvom objektivizácie univerzálneho výmenného prostriedku. Objektivizáciou výmenného prostriedku Mises problém obchádza. Misesov dôvod zaradiť peniaze do špeciálnej kategórie statku, po ktorom má subjekt dopyt, je potom pochopiteľný, avšak jedná sa o zásadnú výnimku v inak konzistentnej argumentácii založenej na subjektivizme (subjektívnej teórii hodnoty).

Snaha o objektivizáciu hodnoty výmenného prostriedku mohla byť zo strany Misesa, ako aj iných autorov pred ním a aj po ňom, používaná preto, že sa jedná skutočne o ekonomický statok, ktorého charakter je vo všetkých druhoch výmeny identický. Má charakter určený na stanovenie ceny statky v jednotke výmenného prostriedku, čo reflektuje hodnotové zaradenia statkov na ordinárnej preferenčnej škále subjektov. Tento charakter  je vždy identický bez ohľadu na charakter statkov, ktoré sú prostredníctvom neho vymieňané. Je možné, že práve preto Mises skĺzol a priradil peniazom určitú objektívnu vymeniteľnú schopnosť, pre ktoré je nevyhnutné urobiť potom samostatnú výnimku a vyňať ich čiastočne zo subjektívnej teórie hodnoty a definovať pre peniaze špeciálnu kategóriu dopytu. Peniaze sú skutočne statok, ktorý je používaný vo významnej časti ekonomických procesov. Stoja na opačnej strane všetkých finančných druhov výmen. Sú z tohto hľadiska statkom „par excellence“. Rovnako popisuje danú vlastnosť i Rothbard (v Man, Economy and State):

„The money commodity, however, can be expressed only by array of all the other commodities, i.e. all the goods and services that money can buy on the market.“

Jeho problém je však identický ako u Misesa, pričom sa snaží daný objektivizmus vysvetliť takto:

To put it in another way: without a price, or an objective exchange-value, any other good would be snapped up as a welcome free gift; but money, without a price, would not be used at all, since its entire use consists in its command of other goods on the market. The sole use of money is to be exchange for goods, and if it had no price and therefore no exchange-value, it could not be exchanged and would no longer be used.”

Je nutné konštatovať, že práve pre tvrdenia o objektívnom charaktere peňazí Misesov regresný teorém „funguje“. Funguje teda len za predpokladu, že pripisujeme peniazom objektívne vlastnosti. Potom však pri vysvetľovaní nadobudnutia ich kúpnej sily musí Mises pristúpiť k tvrdeniu, že subjekt sa inšpiruje priemyselnou hodnotou komodity, ktorý využije pri jej ohodnotení ako potenciálneho výmenného prostriedku, čo je psychologizácia vysvetlenia. Mises k tomu píše:

First, that the demand for a medium of exchange is determined by considerations [p. 410] of its exchange value which is an outcome both of the monetary and the industrial services it renders,

Tým, že je statok vnímaný v kontexte oboch vlastností naraz sa jedná o psychologické vysvetlenie, čím však vysvetleniu odoberáme logický charakter. Z hľadiska samotného regresného teorému tento objektivistický (mini) progre-regre-sivizmus postupného odvodzovania budúcej hodnoty cez súčasnosť, pri akomsi psychologickom vnímaní minulosti nepomôže. Stavia totiž potom teóriu ešte pred druhý bod tu uvedenej kritiky. Pred empirický argument, kedy je nutné rozhodnúť o relevantnosti rozsahu času daného vnímania kúpnej sily a to smerom do budúcnosti i do minulosti. Sú to mesiace, dni, hodiny, minúty, sekundy, milisekundy, na základe čoho je časovo nutné odvodzovať kúpnu silu výmenného prostriedku? Tu len upozorňujem na iné Misesove tvrdenia o minulosti v kontexte ostatných statkov:

As has been pointed out and must be emphasized again, there is no need for him to look backward to the history of various capital goods available. Acting man counts waiting time and the period of production always from today on. “ 

Ako je vidno, minulosť je pre Misesa pri iných statkoch navždy stratená. Dôležité je to, čo bude. (Mini) progre-regre-sivizmus vývoja hodnotových pohybov výmenného prostriedku by mal byť z tohto hľadiska neudržateľný aj pre samotného Misesa, s čím však Mises nemá problém, lebo vyhlasuje o peniazoch objektivistické tvrdenia. Stále však nedokáže vysvetliť ako a prečo, sa zmení vnímanie priemyselného statku M na monetárny statok M´. Udržať Misesove tvrdenia vyžaduje zároveň predpokladať podmienku prenosu hodnoty v čase, resp. uvažovať o tomto procese za podmienky ceteris paribus. Inak nevieme už ani len v náznaku odpovedať na otázku problému vzniku peňazí a tým pádom ani toho, ako dosahujú svoju kúpnu silu. Avšak ak dané predpoklady uplatníme, nie sú zas v súlade s inými časťami rakúskej teórie o subjektívnej hodnote. Inými slovami máme v teórii dieru, resp. je nutné uplatniť výnimku z logického uvažovania.

Je teda teorém nezmyselným vysvetlením vzniku peňazí? Intuícia napovedá, že nie. Zatiaľ sa však zamerajme len na riešenie problému času, ktorého riešenie Mises (implicitne) ponúka v rámci svojej mini-progre-regre-sivistickej teorému. Ponúka, že subjekt realizuje anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku k jemu najbližšej výmene. Možno sa to pre čitateľa nezdá veľa, ale pomôže nám to riešiť empirický problém relevantného času. Individualizmom. Pre jedného môže ísť o minútu, pre iného o týždeň, pre ďalšieho mesiac a niekto realizuje svoje ekonomické aktivity v kontexte roka a viac. Je teda po probléme? Nie celkom. Na jednej strane sa môže uskutočniť týmto spôsobom priama peňažná výmena – statok A vymeníme za M s cieľom zabezpečenia si statku B, C, … X v konkrétnom partikulárnom čase „t“. Na strane druhej sa môže uskutočniť i iný druh výmeny. A to úverovej výmeny[6], kedy je časť výmeny zo strany druhého subjektu naplnená až v čase „t+n“, pričom v čase medzi „t“ a „t+n“, je realizovaný ďalší ekonomický proces smerujúci k výsledku výmeny v čase „t+n“. Do úverovej výmeny je však explicitne komponovaný i hodnotový spread v podobe úroku.

Aplikovaním individualizmu a zároveň úverovej výmeny dosiahneme flexibilnú mieru použitia časových možností anticipácie kúpnej sily výmenného prostriedku. Časové hľadisko tu môže byť v princípe akékoľvek a závisí od toho, v akom časovom meradle posudzujú jednotlivé subjekty charakter aktuálnej výmeny a charakter výmeny na báze úroku. Čím časovo kratšia výmena, tým je hodnotový spread (úrok) bližšie k nule a hovoríme o priamej peňažnej výmene (subjekty neuplatňujú hodnotový spread v podobe úroku). Čím dlhšie časové obdobie, tým sa hodnotový spread rozširuje a vytvára priestor pre uplatnenie úroku. Pozorný čitateľ si môže všimnúť, že nestanovujeme, od kedy ide o priamu peňažnú výmenu a od kedy už o úverovú peňažnú výmenu. Stále sme na úrovni výmeny, pričom časové hľadisko a hľadisko aplikácie úroku do výmeny posudzujú aktéri, ktorí k nej buď pridávajú hodnotový spread vo forme úroku alebo je pre nich bezvýznamný. Dopyt po likvidite (vymeniteľnosti) výmenného prostriedku tak nadobudne plne individualizovaný časový charakter. To však znamená, že všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok nie je dopytovaný len kvôli vysokej miere aktuálnej likvidnosti v partikulárnom čase „t“, ale i kvôli tomu, že reflektuje zachovanie likvidnosti a kúpnej sily v čase. To znamená, že dokáže sprostredkovať (ohodnotiť) i úverovú výmenu, v ktorej je pri hodnotiacom procese explicitne zakomponovaný i úrok.

Tvrdím preto, že pre udržanie platnosti regresného teorému je nutné zakomponovať i popis toho, ako všeobecný výmenný prostriedok reflektuje úrok, ktorý je ohodnotením výmeny (úverovej) na dlhšie časové obdobie. Je ale nutné pripomenúť, že nemôžeme aplikovať teóriu úroku misesovho druhu (založenú na teórii časových preferencií), ale teóriu úroku založenú na nami popisovanejvýmene úspor jedného za ešte len vznikajúce úspory druhého subjektu v kontexte zabezpečenia likvidity statkov v relatívne širšom časovom kontinuu“, resp. v kontexte Feketeho pojmov „výmeny úspor dnes za príjem v budúcnosti“. Poďme však ešte predtým poukázať na ďalší problém v misesovskej argumentácií a to vzhľadom na jej veľmi blízky súvis s problematikou zachovania likvidity a kúpnej sily výmenného prostriedku – problém rastúcej monetárnej zásoby (množstva peňazí).

Problém rastúcej monetárnej zásoby

Mises a jeho nasledovníci tvrdia, že v princípe akýkoľvek rast monetárnej zásoby deformuje produkčný systém a neexistuje nič také ako „normálna“, či „optimálna“ miera expanzie peňažnej zásoby. Akákoľvek čistá zmena (očistená o náklady spojené s produkciou peňazí) v monetárnej zásobe, ktorá nie je v momente pridania jednotky monetárnej zásoby do ekonomického procesu držaná ako nový hotovostný zostatok, nech už za ňu považujeme čokoľvek, musí nevyhnutne spôsobovať relatívne zmeny v cenovej hladine statkov, čím je spôsobované nekatalaktické prerozdeľovanie statkov v ekonomike a deformácia produkčného procesu.

Mises pri tejto argumentácii vychádza z Cantillona, ktorý peniazom rovnako pristupuje v kontexte ich určitej objektívnej vymeniteľnej schopnosti. Bez daného predpokladu nemá totižto tzv. Cantillonov efekt významný výpovedný charakter. Ak je totižto uplatnený aj na iné statky, ktoré nie sú vnímané objektívne (ako peniaze), ale subjektívne, je nutné pri argumentácii naraziť na problém toho, či je držanie akéhokoľvek statku kvôli likvidite (hoarding statku), ktorý nevyhnutne mení relatívne ceny statkov a tým i prerozdelenie statkov v ekonomickom spoločenstve za katalaktický alebo nekatalaktický stav, môžeme povedať i prirodzený ekonomický stav. A to vzhľadom na to, že pridanie, či odobratie statku z ekonomickej výmeny, musí nevyhnutne meniť jeho relatívne ohodnotenie a tým i jeho ceny, čím spôsobuje re-distribúciu bohatstva. Tvrdiť, že je to nekatalaktický stav, je však subjektívny súd o tom, že ľudia realizujú niečo, čo nemajú. Tvrdiť však opak, t.j. že sa jedná o katlaktický re-distribučný efekt, je potom argument proti tomu, že zvýšenie množstva peňažnej jednotky, má nejaký negatívne vnímaný (nekatalaktický) efekt na ekonomické spoločenstvo a produkčný proces v podobe ekonomického boom-u. Výpovedná hodnota Cantillonovho efektu je udržateľná teda len v prípade, ak ostane výmenný charakter peňazí objektivizovaný.

Z tvrdení rovnako vyplýva, že aj zlato i striebro nezodpovedajú ideálu požadovanej rigidity na výmenný prostriedok, len sa k nemu približujú, vzhľadom na to, že ich zásoba rovnako nie je rigidná[7]. Danému ideálu rigidity však dnes zodpovedá nový fenomén s názvom Bitcoin, resp. aj iné kryptosystémy. Mises k rastu peňažnej zásoby napr. píše:

„As the operation of the market tends to determine the final state of money’s purchasing power at a height at which the supply of and the demand for money coincide, there can never be an excess or deficiency of money. Each individual and all individuals together always enjoy fully the advantages which they can derive from indirect exchange and the use of money, no matter whether the total quantity of money is great, or small. . . . the services which money renders can be neither improved nor repaired by changing the supply of money. . . . The quantity of money available in the whole economy is always sufficient to secure for everybody all that money does and can do.“

Je jasné, že ak uvažujeme v zmysle objektivizácie ohodnocovania peňazí, musí z definície akékoľvek navýšenie monetárnej zásoby spôsobovať následne zmeny spôsobu ohodnocovania výmeny zo strany subjektov. Čitateľ si to môže opätovne predstaviť tak, že objektívne nadobudnutá hodnotová vlastnosť peňažnej jednotky je určujúca pre ohodnocovanie výmenného potenciálu novovznikajúcich statkov. Ohodnocovanie statkov zo strany subjektu je určované na základe akoby konštanty. Na ohodnocovanie statkov má potom vplyv nielen subjekt v zmysle jeho hodnotových preferencií, ale i samotná konštanta, ktorou sú statky ohodnocované. V teórii je však potom „diera“.

Problematické sa mi javí aj samotné vyvodzovanie zmien monetárnej bázy voči ohodnocovaniu statkov. V prípade, že si uvedomíme, že v čase „t+1“ sa z definície musí jednať o iný druh statkov, tie musia mať prirodzene iné ceny. Ide už o nové statky, ktoré získavajú svoju hodnotu  v kontexte nových zmien hodnotových preferenčných škál subjektov. A presne to je denno-denne na trhu realizované. Vlastník bane na zlato nemá nejaké špeciálne „šťastie“ (pozor, neprirovnávajme ho k politikovi), že ťaží peniaze. Na trhu musí poctivo súťažiť o zdroje, aby zabezpečil ťažbu. Trh inými slovami nerealizuje nič inšie ako to, čo Mises popisuje ako neprirodzené / nekatalaktické. Tí, ktorí dokážu zabezpečovať statky a služby efektívnejšie sú na trhu odmeňovaní a naopak, menej efektívni z trhu odchádzajú a uvoľňujú zdroje pre tých prvých. Misesove tvrdenia stoja potom na predpoklade, že nízka miera rastu monetárnej bázy, napr. pri zlate, je akceptovateľná len z pragmatického hľadiska[8]. V uvedenom prípade vznáša Mises subjektívny hodnotový súd a vymyká sa praxeologickým postupom popisu aktivít, ktoré subjekty v spoločenstve realizujú. Zároveň pri danom vysvetľovaní musí nevyhnutne čeliť i empirickému problému rozlíšenia, čo je a čo už nie je pragmaticky akceptovateľným rastom monetárnej bázy.

Dôvody pre vyššie uvedené tvrdenia je podľa môjho názoru možné nájsť aj v postupe vysvetľovania, ktorý Mises zvolil. Mises začína vysvetľovanie re-distribučného vplyvu monetárnej zásoby realizáciou popisu na politicky manipulovanom systéme[9] a až následne použije túto argumentáciu na katalaktický (prirodzený) monetárny prostriedok (zlato). Uvedené je zjavné z realizácie postupnosti argumentácie a napr. jeho názoru, ktorý reprezentuje nasledujúci citát z Human Action :

“If one looks at the catastrophic consequences of the great paper money inflations, one must admit that the expensiveness of gold production is the minor evil.”

Inými slovami z popisu konzekvencií politického vplyvu na monetárnu zásobu, implikuje rovnaký princíp na prirodzené katlaktické pôsobenie subjektov v spoločnosti. V kontexte jeho celej praxeologickej snahy by mal postupovať opačne – najprv popísať katlaktický prirodzený popis situácie, ktorý je následne narušovaný napr. politickým pôsobením. Ako si ukážeme nižšie, dané tvrdenia nie sú akokoľvek správne. Je to naopak flexibilná monetárna zásoba výmenného prostriedku, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie kúpnej sily všeobecne akceptovateľného prostriedku výmeny. Naše tvrdenie vychádza z nasledujúcich zmien vo výklade: prvé je spojené so zmenou vnímania úroku a druhé je spojené so zakomponovaním individuálneho časového hľadiska do vysvetľovania anticipácie kúpnej sily výmenného prostriedku prostredníctvom výmeny v časovom kontinuu (úverovej výmeny). Prvá zmena spôsobuje, že peniaze reflektujú zmeny hodnotového spreadu v podobe úroku; hodnotové určenie spreadu voči statku peniaze je nadradenejším vzťahom. Druhá zmena spôsobuje, že peniaze reflektujú výmenu v časovom kontinuu, čím sa vytvára ich kúpna sila v čase.

Úprava regresného teorému

Zakomponovaním úrokovej miery a úverovej výmeny (ide skôr o rozšírenie priamej peňažnej výmeny o úverovú výmenu, pretože úverová výmena je súčasťou konceptu výmeny) meníme významným kvalitatívnym spôsobom misesovskú koncepciu. Zakomponovanie úrokovej miery nám umožní viacero vysvetlení. Po prvé, umožní zakomponovať teóriu peňazí do subjektívnej teórie hodnoty bez toho, aby sme sa dostali do argumentačného kruhu v kontexte ich kúpnej sily. Po druhé nám dané vysvetlenie umožňuje eliminovať časové hľadisko, ktoré spôsobovalo regresnému teorému jeho empirický charakter; nebudeme sa musieť pýtať na relevantné časové hľadisko anticipácie hodnoty peňazí. Po tretie nám dané zakomponovanie umožní lepšie vysvetliť koexistenciu rôznych druhov výmenných prostriedkov (multi – peňažnosť) v rôznych spoločenstvách, pričom nám zároveň umožní identifikovať dôvody kvalitatívnych odlišností medzi výmennými prostriedkami.

Pri akejkoľvek výmene si musíme uvedomiť, že vzhľadom na čas je každá výmena vlastne z princípu vždy výmenou v kontexte plynutia času. Partikulárna súčasnosť „akoby“ neexistuje. Stále ide o časové kontinuum[10]. Z tohto hľadiska môžeme predpokladať, že výmena sa deje vždy na nejaké časové obdobie vopred, ktoré má rôzny časový rozsah a je rôznym spôsobom subjektmi vnímaný. Je to teda len naše vnímanie podmienok výmeny, ktoré rozdeľuje výmenu na výmenu v partikulárnom čase (priamu) a na úverovú, ktorá je už realizovaná na subjektívne vnímané dlhšie obdobie.

Priama výmena v partikulárnom čase „t“ ako taká v sebe obsahuje dva druhy podmienok. Pri výmene statku A za statok B vstupujú subjekty do výmeny s tým, že priamou výmenou zlepšia svoju hodnotovú preferenčnú škálu. Zároveň však musíme minimálne implicitne anticipovať, že subjekty v danom akte vnímajú pre nich nahliadnuté hodnoty získaných statkov, t.j., že anticipujú, že výmenou získavajú „presne danú“ vnímanú hodnotu. Pri priamej výmene vstupujú do nej subjekty s cieľom zlepšiť svoj stav nahradením statku, ktorého sa vzdávajú, za zaradenie získaného statku na svoju preferenčnú škálu. Zároveň však implicitne očakávajú, že v danom časovom okamihu „t“ sa hodnotové anticipácie o danom statku nezmenia. V princípe je to výmena existujúceho A za existujúce B v kontexte časového obdobia, v ktorom ani jeden zo subjektov nepredpokladá zmenu vnímaných hodnôt či už A ako aj B, pričom jedným z dôvodov nemennosti ohodnocovania môže byť, že oba statky už existujú a je možné ich vnímať v kontexte nejakého pre oba subjekty zmysluplného budúceho diania. Úrok je z tohto hľadiska zanedbateľný a nie je explicitne komponovaný do výmeny.

V prípade výmeny na dlhšie časové obdobie sa jedná o výmenu, v ktorej explicitne pozorujeme úrok. Avšak je tu vymieňané existujúce A, za ešte len vznikajúce B (napr. kapitálový statok A je menený za výsledky vznikajúceho ekonomického projektu B), resp. je existujúce A vymieňané za síce už existujúce B, ktoré však bude splatené ešte len plánovane vznikajúcim C (napr. B je existujúca nehnuteľnosť, ktorá však musí byť splatená nejakým iným ekonomickým projektom C – pre niekoho to môže byť poskytnutie práce kapitalistovi, pre iného to môže byť podnikateľský projekt). Subjekty teda vopred vedia, že sa môže zmeniť anticipovaná hodnota meneného statku v čase „t+n“, vopred anticipujú i neistotu v kontexte potenciálnej zmeny jeho získavanej hodnoty v zmysle jeho vymeniteľnosti. Anticipujú, že ešte len vznikajúce B alebo C vzhľadom na čas môže zmeniť svoju hodnotu. Výmenu na dlhšie časové obdobie (t+n) ohodnocujú teda v čase „t“ aj prostredníctvom úrokového spreadu.

Ako bolo uvedené v predstavenej teórii úroku, úrok je nutné považovať za hodnotový spread spojený s likvidnosťou statkov, kedy vlastník existujúcich úspor (kapitálových statkov) vymieňa úspory za ešte len prísľub budúcich vznikajúcich úspor (kapitálových a spotrebných statkov) v kontexte zabezpečenia likvidity statkov v časovom kontinuu. Výška úroku závisí od tzv. hodnotovo-časových projekcií budúcnosti subjektu, ktoré reflektujú ohodnocovanie budúcnosti zo strany oboch subjektov. Subjekt s úsporami (kapitálové statky) stavia proti sebe dve možné situácie. Buď vstúpi do úverovej výmeny a zrealizuje dishoarding svojich úspor (kapitálových statkov), kedy predpokladá, že subjekt, ktorý má jeho kapitálové statky – úspory získať, dokáže zabezpečiť novovzniknutým úsporám (novým spotrebným alebo kapitálovým statkom) relevantnú kúpnu silu v zmysle ich vymeniteľnosti za iné statky v budúcnosti, čo zabezpečuje nový ekonomický projekt subjektu, ktorý má o úver záujem. Alebo sa uchýli k hoardingu úspor, kedy nevstúpi do úverovej výmeny, pretože ohodnocuje danú výmenu ako menej výhodnú v porovnaní so zabezpečením kúpnej sily svojich úspor (kapitálových statkov) založených na odložení ich dishoardingu. Záujemca o úver zas hodnotí, či jeho ekonomický projekt dokáže alebo nedokáže zabezpečiť hodnotovo vyššiu sumu úspor (výsledkov jeho ekonomického projektu) v budúcnosti a stavia voči tomu druhú situáciu, kedy nevstúpi do výmeny a bude radšej sporiť a ekonomický projekt odloží na neskôr a podľa toho vstupuje do výmeny.

Subjekt s úsporami (napr. kapitálovým statkom – rýľom) si úverovou výmenou v čase „t“ zabezpečuje zachovanie, resp. potenciálne zvýšenie kúpnej sily svojich úspor; subjekt sa vzdáva hoardingu rýľu, ktorý považuje za menej efektívny prostriedok zabezpečenia si kúpnej sily rýľu v budúcnosti a prijíma vo výmene zabezpečenie napr. čerstvého jablka v budúcnosti, či už na priamu spotrebu alebo ako kapitálový statok. Subjekt bez úspor (bez rýľa) si zabezpečuje realizáciu projektu (pestovanie čerstvých jabĺk prostredníctvom rýľa), pričom cena za poskytnutie rýľa dnes, je čerstvé jablko v budúcnosti. Projekt by musel byť inak v čase odložený, vzhľadom na to, že napr. druhý subjekt nemá rýľ. Úverová výmena prebieha teda v kontexte úvah o tom, či samotné budúce statky, na ktoré sa úver poskytuje, dokážu zabezpečiť svoju kúpnu silu; či budú predajné, či bude projekt úspešný a pod.. Prvý subjekt posudzuje, ako bude rýľ v budúcnosti vymeniteľný za čerstvé jablká. Vie však, že sa môže medzičasom i pokaziť. Požičať ho dnes (ako dobrý kapitálový statok) s tým, že v budúcnosti získa čerstvé jablká, je preto zmysluplná voľba. A to vzhľadom na to, že v budúcnosti bude mať rýľ a aj jablká. Zlepší sa jeho majetkové portfólio a tým i jeho vymeniteľnosť. Vstúpením do výmeny však čelí riziku toho, či druhý subjekt dokáže zabezpečiť čerstvé jablká. Druhý subjekt uvažuje podobne, len inverzne. Nemá totižto rýľ a chce pestovať jablká. Nech už sa subjekty rozhodnú vstúpiť alebo nevstúpiť do danej výmeny, výsledkom rozhodovaní v partikulárnych výmenách a súvisiacich odvetviach, je generované na spoločenskej úrovni vnímanie hodnotového spreadu – úroku, ktorý reflektuje hodnotové spready daných subjektov a ich predstavu o ekonomicky zmysluplných projektoch.

Výška úroku je závislá od hodnotovo-časových projekcií subjektov o neistote spojenej s budúcnosťou a vymeniteľnosťou menených statkov. Ak je úrok vysoký, hodnotovo-časové projekcie budúcnosti subjektov sú ovplyvnené nejakým druhom neistoty, napr. stav v kontexte dlhšieho časového obdobia výmeny, anticipácie možných ekonomických problémov a pod., ktoré súvisia s nižšou mierou vymeniteľnosti predmetu výmeny. V prípade, že je úrok nízky, hodnotovo-časové projekcie budúcnosti sa blížia istote, napr. stav v podobe krátkeho časového obdobia, predpokladu stability ekonomického vývoja a pod., ktoré súvisia s vyššou mierou vymeniteľnosti predmetu výmeny. Čím je relatívna istota vyššia, tým viac sa subjektom môže úrok javiť ako nulový, či bezvýznamný. Hodnotové projekcie budúcnosti sa nemenia výrazne. Vtedy môžeme hovoriť o priamej peňažnej výmene, ktorej nie je z hľadiska subjektov individuálne pripisovaný úrokový spread a to vzhľadom na jeho zanedbateľnosť. Samozrejme oba druhy výmeny potom obsahujú aj ex post hodnotenie, ktorého účelom je sumarizácia toho, či subjekt dosiahol stratu alebo zisk.

Takto „vyzbrojení“, môžeme začať skúmať stav, v ktorom do výmeny zakomponujeme výmenný prostriedok. Ako si môžeme všimnúť, priama peňažná aj úverová peňažná výmena sú principiálne identickými výmenami, s tým, že pri priamej nie je individuálne aplikovaný úrokový spread. Úverová výmena je však časovo širším poňatím výmenného procesu. Poďme teda do daného popisu zakomponovať výmenný prostriedok. Majme zároveň stále na pamäti, že výmenný prostriedok M nemá v tomto kontexte inú úlohu, len sprostredkovať výmenu, ktorá je kardinálne ohodnotená v zmysluplnej časti M. To znamená, že výmena A za potenciálne B, C … X, je sprostredkovaná nejakou časťou statku M, čím dané ohodnotenie získava svoju mernú jednotku (na kardinálnej stupnici), t.j. monetárne vyjadrenú cenu.

Monetárny charakter statku M zároveň nemá byť ako odvodený zo samotnej charakteristiky statku používaného na niečo iné. Je to práve hodnotovo nová vlastnosť – monetárna, ktorá je vo výmene danému statku pripisovaná a ktorá spôsobuje monetárny dopyt po danom statku. Predtým bol považovaný len za priemyselný statok. Hodnota je mu pripisovaná v kontexte toho, na čo má jeho zásoba slúžiť (okrem priemyselného využitia) v budúcnosti. Nie kvôli tomu, že slúžil ako napr. prídavok do jedla (soľ) v minulosti, ale kvôli tomu, že bude prostredníctvom neho možné realizovať i výmenu iných statkov. Monetárna vlastnosť je mu zároveň pripisovaná vzhľadom na to, že daný statok M dokáže znížiť výmenný spread pri výmene statku A za statok B, C… X. Je to z dôvodu jeho fyzikálne objektívnych vlastností M, akými sú napr. deliteľnosť, trvácnosť, či prenositeľnosť, atď., ktoré sú však ohodnocované subjektmi v kontexte potenciálnej využiteľnosti statku M na zníženie výmenného spreadu statkov A, B, C … X; t.j. vyššej miere vymeniteľnosti, resp. likvidity M. To znamená, že ako výmenný prostriedok sú používané tie statky M1 – Mn, ktorých objektívne vlastnosti sú intersubjektívne vnímané subjektmi v zmysle toho, že znižujú spread výmeny; nezabudnime, že v prípade výmeny na rozsiahlejšie individuálne vnímané časové obdobie, je do výmeny komponovaný i úrok, ktorý súvisí s hodnotením vymeniteľnosti predmetov výmeny. Výmenné prostriedky M1 – Mn sú ako prostredník zvolené preto, lebo znižujú spread výmeny. Vlastnosť je im prisudzovaná na základe toho, že sú ich objektívne vlastnosti viacerými subjektmi reflektované v zmysle znižovania rozsahu úrokového spreadu v čase. To znamená, že napr. deliteľnosť, trvácnosť, či prenositeľnosť sú vlastnosti, ktoré spôsobujú dopyt po daných statkoch v zmysle ich lepšej vymeniteľnosti v časovom kontinuu, ako majú iné statky A, B, C, … X.. Ostatné statky sú potom vzájomne jednoduchšie a ľahšie vymeniteľné prostredníctvom výmenného prostriedku M; to je zároveň i jeho úžitková vlastnosť. Statok M je potom použiteľný v monetárnom procese, pričom subjekty vnímajú i statok M´ (na základe jeho fyzikálnych objektívnych vlastností) aj v priemyselnom procese. Avšak pri statku M´ sa už jedná o iný, „starší“ druh statku. Jeho „minulá cena“, ktorá ostala ako cena M´ a ktorá sa v čase môže rovnako potom rôzne meniť, je v tomto kontexte irelevantná. Dôležité pre statok M je jeho budúce ordinárne hodnotenie, ktoré sa následne zobrazuje v kardinálnych cenových reláciách. Vyššie uvedené dostávame do súladu s Misesovou požiadavkou, že konanie je nasmerované smerom do budúcnosti a minulosť je irelevantná; požiadavku uvádza na iných miestach svojich teoretických prác a považujem ju za správnu. Pre historický aspekt kúpnej sily výmenného prostriedku na báze historických cien, od ktorého odvádza kúpnu silu výmenného prostriedku Mises, ostáva len konštatovať, že sa jedná o empirickú skúsenosť subjektov s používaním danej komodity na priemyselné účely, ktorá však apriori nepôsobí na ich kúpnu silu v budúcnosti. Tá je závislá od novej anticipácie a hodnotenia ich kúpnej sily v kontexte úverovej výmeny a v kontexte priamej peňažnej výmeny v budúcnosti; ako si ukážeme nižšie. A práve tento proces je možné regresne stopovať smerom do minulosti, kedy bol statok M, ešte statkom M´. A môže sa tu jednať i o viaceré druhy statkov používaných na monetárne účely (multi-peňažnosť), ktoré je možné týmto spôsobom stopovať v ekonomickom spoločenstve. Nie je však možné ich stopovať k určitému momentu tak, ako to realizuje Mises.

Dôvodom je to, že každý statok má rôznu mieru vymeniteľnosti. Z fyzikálneho hľadiska sa môžu veľakrát statky podobať. Ich miera vymeniteľnosti je však odvodená od hodnotového vnímania vymeniteľnosti. To značí, že je rozdiel medzi 10 jahodami a 10 jahodami rozmixovanými v kokteil. Rovnako je rozdiel medzi napr. autom a autom rozloženým na súčiastky. Každý z daných statkov je inak zaraďovaný na preferenčnú škálu subjektu. Každý zo statkov je použiteľný na potenciálne vyrovnanie dlhu plynúceho z nejakej výmeny, avšak rôznym spôsobom – inak je hodnotené v niektorej situácii celé auto a už úplne inak jeho súčiastky, pričom sa môže aj celé auto v jednom prípade hodnotovo vnímať inak ako v druhom; napr. ak je dlh presne rovný autu, a napr. ak hodnota dlhu plynúceho z danej výmeny je vnímaná nižšia alebo vyššia ako predmetne vnímaná hodnota auta ako takého (auto vtedy na elimináciu dlhu moc nepomôže). Vyššiu mieru likvidity majú preto statky, ktoré majú fyzikálne (objektívne danú) veľmi identickú podobu (napr. soľ), kedy je statok „soľ na jedenie“ fyzikálne identická so statkom „soľ na výmenu“. Takýto statok lepším spôsobom znižuje spread výmeny statkov. Avšak každý z daných statkov „soľ na výmenu“ a „soľ na jedenie“ je zaraďovaný na preferenčnú škálu pri výmene inak. Raz je dopytovaný subjektom kvôli jedlu a inokedy kvôli výmene. To však neznamená, že môžeme odvodiť cenu jedného fyzikálne rovnakého statku od druhého a naopak. Aj keď psychologicky sa môže zdať, že dané splýva.

Statky, ktoré sa teda používali na výmenu a boli z fyzikálneho hľadiska identické, získavali  vlastnosť vymeniteľnosti postupne, pričom pokojne to mohlo byť v plynúcom čase aj tak, že raz bola časť statku dopytovaná ako výmenný prostriedok a inokedy ako napr. potrava, pričom tak ako boli vymieňané, sa menil aj ich charakter – v jednom prípade napr. potrava, inokedy výmenný prostriedok. Proces nadobúdania monetárnej vlastnosti statku teda skôr podliehal v histórií akejsi „ciky-cak“ hodnotovej zmene v zmysle toho, na čo bol pri výmene práve vnímaný a menený a nie konkrétnemu časovému okamihu, od kedy bol vnímaný na výmenu.

Čitateľ by zároveň nemal podľahnúť domnienke, že ak bola napr. cena 1 kg soli vyjadrená ako 5 kráv, tak získaním monetárnej vlastnosti soli sa cena 1 kg soli zvýšila napr. o 1 kravu. Soli je pripisované monetárne hodnotenie na ordinárnej stupnici. Soľ sa tak dostáva na preferenčnú škálu inak ako priemyselná soľ. Soľ použitá na výmenu sa stáva iným statkom. Z hľadiska fyzikálneho pohľadu na trh so soľou, je časť jej zásoby dopytovaná z hľadiska jej priemyselného využitia, avšak iná časť z hľadiska jej monetárnej funkcie. Z psychologického hľadiska subjektov je možno irelevantné, ktorá časť soli ako takej je používaná ako príchuť do jedla a ktorá ako výmenný prostriedok. Avšak z hľadiska ekonomickej analýzy je situácia rozdielna. Statok „soľ do jedla“ je iným statkom ako statok „soľ na výmenu“. Na kardinálnej stupnici sa cenové vyjadrenia „soli na výmenu“ začnú formovať po tomto ohodnotení následne a nemusia byť pri každej výmene rovnaké, v čase stabilné, či progresívne stupňujúce sa a dokonca rovnaké ako pri statku „soľ do jedla“. To, čo sa primárne mení z hľadiska subjektov je ordinárne hodnotenie soli a jej schopnosť pôsobiť ako monetárny statok. Kardinálna cena „monetárnej soli“, môže byť v čase „t“ iná ako v čase „t+1“. Môže byť na jednom mieste a v tom istom čase vyjadrená v podobe jednej kravy, na inom v podobe dvoch a už o niekoľko mesiacov to v cenovom kardinálnom vyjadrení môže byť úplne inak ako je vyjadrená cena statku „soľ do jedla“; dokonca to môže znamenať o jednu kravu menej. Ani ak by bola cena 1 kg soli po prisúdení monetárnej funkcie pre soľ o jednu kravu menej, neznamenalo by to, že z hodnotového hľadiska ordinárnej stupnice nie je realizované nasledovné: „soľ na výmenu“ je zaraďovaná na hodnotovo preferenčnej škále inak, ako by bola zaraďovaná „soľ do jedla“. Soľ sa jednoducho stáva iným statkom, od ktorého je realizovaná kalkulácia tých ostatných. Stáva sa teda určitou relatívnou bázou (nie však nemennou), voči ktorej sa relatívne mení ostatný svet. To znamená, že fyzikálny trh so zásobou soli na monetárne i priemyselné využitie má potom relatívne menší vplyv na zmeny cien monetárnej soli voči kravám, ako akékoľvek zmeny podmienok na trhu s kravami, ktorých cena je v soli vyjadrovaná a to z dôvodu, že by bola soľ v prípade jej monetárnej funkcie aj nevyhnutne hromadená na monetárne účely; a to z toho dôvodu ako správne hovorí Mises, že pri statku „soľ na výmenu“ je anticipovaná už jej kúpna sila voči iným statkom a statok dostáva iný charakter ako je jeho spotrebný a priemyselný.

V rámci výmeny v partikulárnom čase „t“ môžu slúžiť ako prostredník výmeny viaceré druhy statkov, ktoré na daný konkrétny čin nadobudnú monetárny charakter; stáva sa z nich statok M. Ich priemyselný charakter im potom môže byť opätovne pripísaný, avšak v danom partikulárnom čase, slúžia ako výmenný prostriedok M. Subjekty však časom, tak ako sa komplikuje produkčný proces, nepoužívajú M len v kontexte priamej finančnej výmeny v čase „t“, t.j. aktuálne vnímanej vlastnosti likvidnosti statku, ale aj v kontexte úverových výmen, t.j.  vnímania zachovania likvidnosti a kúpnej sily M v čase. Presné rozlíšenie toho, kedy ide o priamu finančnú výmenu a kedy o úverovú výmenu, nie je z tohto hľadiska potrebné. Je závislé od toho, či výmene budú subjekty pripisovať hodnotový spread v podobe úroku. Popis je teda realizovaný na úrovni výmeny ako takej, pričom samotný čas je irelevantný. To znamená, že časové obdobie je stanovované individuálne podľa subjektívnych preferencií a už dané konkrétne myslené obdobie potom reprezentuje suma úverových výmen (napr. 10 výmen na 3 mesiace, 8 výmen na 1 rok, a 50 výmen na 2 roky, atď.). Výmenný prostriedok je teda používaný napr. na sumu 10 výmen v kontexte 3 mesiacov, na sumu 8 výmen v kontexte 1 roku, či na sumu 50 výmen v kontexte 2 rokov, atď..

Aj pri úverových výmenách je statok M len prostredníkom. Sprostredkovanie je však „natiahnuté“ na dlhšie časové obdobie a to v kontexte nejakého výsledku výmeny, ktorá prebieha na úrovni tokov statkov v ekonomike. Subjekt v princípe nechce M v čase „t+n“. Subjekt len anticipuje, že v čase „t+n“ bude chcieť nejaké statky. M to len sprostredkováva. Pre subjekt nie je z hľadiska výmeny podstatné vlastnenie M neskôr v čase, ale to, že v čase t+n bude zachovaná jeho likvidnosť a kúpna sila, t.j. že bude zachovaná jeho funkcia sprostredkovania výmenných vzťahov v časovom kontinuu. To znamená, že ak subjekt A požičia subjektu B 10 častí výmenného prostriedku M v čase „t“, subjekt B minie 10 častí výmenného prostriedku M na kúpu kapitálového statku C (v čase „t“, resp. „t+x“), ktorý použije na výrobu nového statku D (v čase „t+1). Statok D (v čase „t+2“) potom predá za 15 častí výmenného prostriedku M, aby vrátil subjektu A 10 častí M plus úrok napr. v podobe 1 časti M. Pre D musí zároveň platiť, že v čase (t+2) po zmene hodnotových preferencií subjektov, by mal byť statok vymeniteľný napr. za 15 M, aby druhý subjekt mohol vrátiť 11 M a 4 M inkasovať ako zisk pre ďalšiu spotrebu alebo investície; t. z. pokračujúci ekonomický kolobeh. Rovnako môže časť z daných 4 M vyňať z monetárneho kolobehu a použiť ich na priemyselné využitie, čím by však zmenil ich charakter, hodnotenie i spôsob oceňovania. Subjekt A si tak zabezpečuje kúpnu silu M, ktorá nie je zaručená sama o sebe, ale tým, že plánované D bude v čase t+2 predajné. Na to, aby sme posúdili kúpnu silu novovzniknutých statkov z času „t+1“, je teda nutné realizovať ich výmenu v čase „t+2 a ďalej. Výmena môže byť realizovaná či už s cieľom získania spotrebných statkov alebo ďalších a ďalších kapitálových statkov, potrebných pre nový produkčný proces.

Pri výmene, ktorú má zabezpečovať výmenný prostriedok M, stojíme pred problémom hodnotových zmien v čase a to primárne z hľadiska ex ante hodnotenia. Aj z hľadiska ex post hodnotenia totižto nehodnotíme statky smerom späť. Hodnotíme ich neskôr v čase, avšak stále smerom do budúcnosti, v kontexte ich využiteľnosti v ekonomických procesoch. Pričom sa v tejto novej a novej budúcnosti a pri vstupe daných statkov do výmeny len „presviedčame“, či sme správne odhadli ich hodnotový potenciál v minulosti (ex post). V prípade, že nie, musíme zaknihovať stratu v podobe diskontu hodnoty statku oproti v minulosti očakávanej hodnote a v prípade, že áno, zaknihujeme zisk buď podľa očakávaní, resp. v podobe hodnotového ážia.

Hodnotenie ziskovosti alebo stratovosti produkčného procesu z hľadiska ordinárnej úrovne je pomerne jednoduché. Buď sa statok správa uspokojivo alebo neuspokojivo v kontexte hodnotových preferencií subjektu. To znamená, že buď je alebo nie je hodnotovo uspokojivo resp. neuspokojivo zaradený na preferenčnú škálu subjektu. Ak však vložíme do daného hodnotenia kardinárne – cenové – ohodnocovanie v mernej jednotke výmenného prostriedku, začínajú „komplikácie“; samozrejme nie z hľadiska subjektov, ale z hľadiska správnosti vysvetľovania procesu.

Komplikácie nemusia byť viditeľné na krátke obdobie. Na relatívne krátke časové obdobie nie je prečo predpokladať hodnotové zmeny, či už hodnoteného statku a ani samotnej kúpnej sily výmenného prostriedku. Problém však nastáva pri ohodnocovaní statkov na dlhšie obdobie. Problém, ktorý pred nami stojí, je totižto ten, že cena statku A napr. po roku, nemá žiadnu spojitosť s cenou statku A dnes (fyzikálne rovnakého A). Dokonca sa jedná z definície o úplne iný statok. Máme totižto iné hodnotové súvislosti, ktoré sa uplatňujú na A, ktoré je fyzikálne rovnaké, nie však hodnotovo. Tak, ako sa pohybujeme v čase smerom od „t“ k „ t+n“, menia sa i ekonomické podmienky. Mení sa technologický pokrok, miera úspor, ekonomické vnímanie životných podmienok subjektov; kráčame do budúcnosti, o ktorej nič nevieme. Stojíme pred stále novým a novým mixom nákladov a výnosov a novým a novým mixom ohodnocovania statkov subjektmi. To, čo v uvedenom kontexte vieme o danom procese povedať je jedine Misesove tvrdenie, že minulosť prestáva byť pre agentov podstatná. Podstatná je pre nich len budúcnosť.

Problém vo vysvetľovaní je, ako potom porovnať ziskovosť výmeny statku A spojenú s produkčným procesov v čase „t“ a v čase „t+n“. Bez toho, aby statok A opätovne vstúpil do procesu výmeny to nie je možné. Druhá možnosť je, že si subjekt statok A ponechá. Avšak ponechaním demonštruje, že A prináša ordinárne vyššie uspokojenie, ktoré nemusíme merať; resp. je z ekonomického hľadiska nie až tak zaujímavé. Ak statok vstúpi do výmeny, bude ohodnotený opätovne prostredníctvom výmenného prostriedku M. Dostane novú cenu vyjadrenú vo výmennom prostriedku M. Nová cena však nevzniká v kontexte jeho minulosti, ale v kontexte jeho potenciálneho požitia v budúcnosti a to vzhľadom na nové hodnotové súvislosti. Ako však kardinálne porovnať ziskovosť, ak cena pred rokom je z definície inou cenou ako dnes a to z hľadiska samotného statku i daného výmenného prostriedku?

Pri výklade zistenia ziskovosti máme potom v princípe dve možnosti: Misesovu a tú, ktorú prezentujeme v tomto článku. Misesova súvisí s tým, že statok M je zaradený do špeciálnej kategórie, kedy je M prezentované ako statok s určitou objektívnou vlastnosťou spojenou s jeho vymeniteľnosťou. Porovnanie cien v čase je potom možné realizovať; hodnotové zmeny vyjadrované v nových cenách ostatných statkov porovnávame akoby voči konštante. Druhá, v tomto článku prezentovaná možnosť je vysvetlenie prostredníctvom toho, že statok M umožňuje reflektovať zachovanie identickosti procesu ohodnocovania a stanovovania cien statkov vo výmennom prostriedku M v časovom kontinuu. Porovnanie cien v čase je potom možné realizovať; hodnotové zmeny statkov vyjadrované v nových cenách M sú porovnateľné, pretože M reflektuje proces ohodnocovania a stanovovania cien tak, aby ostal proces čo najviac zachovaný v čase, pričom konštantou je to, že sa že sa daný proces stále deje.

Zakomponovaním úverovej výmeny do vysvetľovania vzniku peňazí a zachovania ich kúpnej sily meníme optiku toho, ako je proces výmeny statkov prostredníctvom M realizovaný. Pri ohodnocovaní priamej výmeny subjekty nepripisujú potenciálnej zmene hodnoty výmenného prostriedku významný charakter[11]. Avšak vzhľadom na to, že sa v spoločenstvách začala čoraz viac rozširovať i úverová výmena (reflektujúca predlžovanie produkčných procesov), optimálny výmenný prostriedok musel reflektovať spôsob ohodnocovania nového produkčného procesu ekonomických statkov v časovom kontinuu, t.j. musel reflektovať i zmeny úroku. Pripomeňme si Hülsmannov výrok o úroku:

„A 10-percent interest rate obtained by making steel product X, for example, does not mean that 110 ounces of gold obtained through the future sale of X are inherently more valuable than the 100 ounces paid now for the corresponding factors of production. And neither does it mean that all current investments yield in fact a 10-percent return. What it means is that there are here and now no men ready to invest 100 ounces into the production of X unless the yield is at least 110 ounces.“ 

Je to teda hodnotový spread v podobe úroku, ktorý určuje, čo sa pre subjekty javí a čo sa nejaví ako ekonomicky možné a zmysluplné. Použitie výmenného prostriedku M je reflexiou tohto hodnotenia. Čím ideálnejšie reflektuje statok M zmeny ohodnocovania úverovej výmeny (úrok), tým identickejším spôsobom sú realizované nové a nové ohodnocovania v čase „t+1“, „t+2“ až „t+n“, v kontexte toho, čo a ako je ekonomicky možné a pravdepodobné (čo vlastne vyjadruje úroková miera). Statok M týmto umožňuje relatívne stabilizovanú ekonomickú kalkuláciu v čase, čím si následne zachováva kúpnu silu. Vlastnosť kúpnej sily je potom výsledkom samotných subjektívnych hodnotení o tom, ako sa statku M v čase darí daný proces ohodnocovania zabezpečovať. Až konkurencia rôznych výmenných prostriedkov potom samozrejme ukáže, či daný výmenný prostriedok M bude hodnotený z hľadiska subjektov ako lepší alebo horší[12]. Úrokovú mieru si zároveň nemôžeme zamieňať so spôsobom prenosu hodnoty v čase. Je nutné si uvedomiť, že nič také ako prenos hodnoty neexistuje. Vždy, keď sa subjekt dostane k novej výmene, akoby všetko zahodil a smeruje svoj pohľad do budúcnosti. Proces ohodnocovania je realizovaný odznova a odznova.

Pri priamej forme výmeny v partikulárnom čase „t“ je kúpna sila daného výmenného prostriedku vnímaná stabilne a nemenne (tento popis realizuje Mises). Je tomu tak preto, že pri danej výmene v čase „t“ nie je pre subjekty nutné uvažovať o hodnotových zmenách meneného statku X a statku M. Pri priamej výmene v čase „t“ sa zároveň ako statok M ponúka rôznorodejšia paleta potenciálnych statkov, ktorých objektívne vlastnosti (deliteľnosť, uniformnosť, prenositeľnosť), umožňujú vzťah výmeny sprostredkovať.

Pri úverovej výmene je však nutné vnímať i úrok. Niekomu by sa zdalo, že by bolo vhodné použiť istý druh zjednodušenia tohto výkladu a uvažovať s určitou stabilnou úrokovou mierou, napr. 5 %, čím by sa mohlo ukázať, že proces hodnotenia v čase tým, že je zachovaný 5% úrok, je akoby rovnaký. Avšak úrok je hodnotovým spreadom. Nemôže byť preto stabilný. Bude vždy volatilný a to tak, ako sa menia hodnotové preferencie subjektov. Stabilná úroková miera je chiméra, ktorá nemôže nikdy z definície reality a činného a uvedomeného agenta existovať. Z hľadiska agenta je stabilita úrokovej miery nemysliteľná a prináša riziko nesprávneho pochopenia procesu ohodnocovania. Naopak, pre popis daných procesov, je nevyhnutné neustále mať na mysli volatilnú úrokovú mieru. Je to nutné z dôvodu, že samotné ex post posúdenie dosiahnutia potenciálnej straty/zisku úverovej výmeny následne vplýva na zmenu výšky úroku. To znamená, že ak bude výsledkom úverových výmen v spoločnosti nakoniec viac stratových projektov ako ziskových, úrok sa pre ďalšie nové ohodnocovanie bude relatívne zvyšovať a naopak. Je to práve úroková miera, ktorá dáva relevantnú spätnú väzbu pre hodnotovo-časové projekcie subjektov v zmysle možnosti spätného vyhodnotenia procesu ohodnocovania jednotlivých výmen v čase a ich efektívnosti v kontexte využívania vzácnych zdrojov.

Historicky tento proces ohodnocovania v čase dokázali relatívne najlepšie pomôcť zabezpečiť drahé kovy[13]. Práve tie dokázali a dokážu relatívne najlepšie reagovať na potenciálne zmeny úrokovej miery v čase (nižšie si ukážeme ako a prečo to boli práve drahé kovy) a pozitívne tak vplývať na relatívnu stabilizáciu úrokovej miery. Je nutné upozorniť, že drahé kovy samé o sebe nič nerealizujú. Rovnako upozorňujem, že drahé kovy majú veľmi ďaleko od ideálnych peňazí; preto používam aj slovné spojenie „relatívne najlepšie pomôcť“. Je to až následná ľudská činnosť, ktorá sa snaží zabezpečovať ideálny stav zachovania likvidity výmenného prostriedku M v čase, kedy sú pre tento účel vytvárané i rôzne formy inštitucionalizovaných finančných nástrojov odvodených od drahých kovov. Drahé kovy sú v tomto zmysle základnými peniazmi.

Z uvedeného vyplýva i pochopenie toho, prečo v histórii mohli popri sebe pôsobiť a aj dodnes pôsobia viaceré výmenné prostriedky. Každý komoditný výmenný prostriedok (soľ, dobytok, kamene, mušle, cigarety, alkohol, pšenica….) nadobúda svoje monetárnu funkciu tak, ako bolo uvedené vyššie. Rôzne komodity majú fyzikálne vlastnosti (deliteľnosť, uniformnosť, prenositeľnosť), ktoré umožňovali a umožňujú priamu výmenu statkov A, B, C… X. Avšak nemajú vlastnosti, ktoré sú vhodné pre úverovú formu výmeny (trvácnosť, skladnosť, relatívna vzácnosť). Čím viac sa spoločnosť stáva komplikovanejšou, napr. v kontexte rozvíjania sa produkčnej štruktúry, tým viac je nevyhnutné komponovať do existujúcich ekonomických procesov úverové vzťahy, ktoré reflektujú časovú náročnosť ekonomických procesov. V jednoduchších spoločenstvách preto môžu byť za peniaze považované rôzne druhy výmenných prostriedkov, ktoré pôsobia v ekonomickom spoločenstve popri sebe navzájom. Dopyt po nich bol dopytom, ktorý súvisel s ich likviditou v relatívne krátkom a individuálne vnímanom časovom kontinuu. To znamená, že to bol dopyt po ich vysokej miere zameniteľnosti a možnosti prostredníctvom nich eliminovať dlh plynúci z akejkoľvek výmeny.

Avšak tým, ako sa produkčný cyklus komplikuje, stúpa v ekonomických vzťahoch dôležitosť výmenných prostriedkov, ktoré dokážu vhodným spôsobom ohodnocovať výmenu v širšom časovom kontinuu (úverovú). Nárok na peniaze stúpa v kontexte ich ďalších vlastností (trvácnosť, skladnosť), pričom jednou z hlavných konkurenčných vlastností je vyššia miera relatívnej stabilizácie úrokovej miery v čase (relatívna vzácnosť). Neznamená to zároveň, že by sa nemohli v takejto spoločnosti používať i iné druhy výmenných prostriedkov. Znamená to len, že od anticipácie hodnoty všeobecne akceptovateľného výmenného prostriedku, ktorý stabilizuje úrokovú mieru v čase, je potom odvodená aj hodnota ostatných výmenných prostriedkov v spoločenstve[14]. Dopyt po výmennom prostriedku bol potom modifikovaný v zmysle požiadavky nielen vysokej miery aktuálnej likvidnosti v partikulárnom čase „t“, ale i na základe toho, že výmenný prostriedok reflektuje zachovanie likvidnosti a kúpnej sily v relatívne širšom časovom kontinuu.

Zmenami v koncepcii regresného teorému sa ponúka aj kvalitatívne rozdielne vysvetlenie podstatnej námietky, ktorá bola vznesená voči Misesovi a jeho vysvetľovaniu vzniku peňazí regresným teorémom a to cyklickému argumentu o tom, že peniaze sú dopytované kvôli ich kúpnej sile, pričom práve kúpnu silu musíme u nich predpokladať. Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok je dopytovaný vzhľadom na zachovanie likvidity a tým i kúpnej silu v čase. Tá je však až odvodeným fenoménom. Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok nadobúda likviditu v čase preto, lebo vie najlepšie reagovať na potenciálne zmeny hodnotových úrokových spreadov. Všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok zabezpečuje vyššiu mieru istoty, že dookola sa opakujúci proces ohodnocovania produkčného procesu v čase ostane čo najviac zachovaný smerom do budúcnosti. V princípe je prostredníctvom neho zabezpečená relatívne stabilizovanejšia úroková miera, ktorá je komponentom ceny výmeny v širšom časovom kontinuu, ako pri akomkoľvek inom výmennom prostriedku. Môžeme teda vyhlásiť, že:

Všeobecný výmenný prostriedok M je dopytovaný vzhľadom na jeho stabilnú likviditu a kúpnu silu v časovom kontinuu. Tá je získavaná na základe toho, že výmenný prostriedok M relatívne stabilizuje spôsob ohodnocovania, produkčného procesu ekonomických statkov v čase. Tým sa myslí sprostredkovanie výmeny (priamej i úverovej) akéhokoľvek statku A,B, … X za výmenný prostriedok M v časovom kontinuu, kedy výmenný prostriedok M relatívne najlepšie reflektuje zmeny úrokovej miery (hodnotového spreadu).

Uvedené vysvetlenie nám zároveň umožňuje zakomponovať výmenný prostriedok M do všeobecnej teórie subjektívnej hodnoty bez dopúšťania sa cyklickej argumentácie. Upravená teória predstavuje výmenný prostriedok M aj ako intersubjektívne ohodnocovaný statok bez toho, aby sme boli nútení sa uchyľovať sa k objektivizácii jeho hodnoty.

Sumarizácia tvrdení

Mises tvrdí, že proces nadobudnutia likvidity výmenného prostriedku M prebieha krok za krokom od výmeny k výmene, pričom z minulej ceny výmenného prostriedku sa subjekt inšpiruje aj pre anticipáciu kúpnej sily výmenného prostriedku smerom do budúcnosti. Mises prenáša hodnotu výmenného prostriedku v čase. To nie je v súlade so subjektívnou teóriou hodnoty. Stojí potom aj pred problémom časového horizontu toho, voči akému času anticipujeme kúpnu silu výmenného prostriedku (hovorí o „krátkom“ časovom horizonte). Prostredníctvom regresného teorému popisuje nadobudnutie kúpnej sily výmenného prostriedku z ceny a ohodnotenia daného statku na priemyselné používanie. Tvrdím, že daný popis je založený na psychologizácii a nie je odvodený na základe logických tvrdení. Misesovi toto vysvetlenie umožňuje tvrdenie o výmennom prostriedku, že M nadobúda „certain objective exchange value“. Objektivizácia hodnoty výmenného prostriedku umožňuje ďalej tvrdenia o možnosti ekonomickej kalkulácie v čase, zachovania likvidity a kúpnej sily výmenného prostriedku. Jeho kúpna sila je však tým pádom závislá jedine od počtu jednotiek výmenného prostriedku v ekonomickom spoločenstve (objektívnu výmennú hodnotu už totižto M má), od čoho sa následne odvíja požiadavka na čo najvyššiu možnú mieru rigidity monetárnej zásoby. Mises akoby preniesol peniaze zo svojej koncepcie ERE do reality, ktorá však popisu ERE nezodpovedá.

Nadobudnutie kúpnej sily výmenného prostriedku je však možné vysvetliť aj v zmysle subjektívnej teórie hodnoty. A to na základe teórie úroku, ktorý je hodnotovým intersubjektívnym spreadom vyplývajúci z výmeny, ktorá v sebe obsahuje nejakú mieru neistoty spojenej s anticipáciou zmeny hodnotenia vymeniteľnosti statkov v čase. Rovnako ako Mises v článku tvrdím, že subjekty vnímajú dopyt po všeobecne akceptovateľnom výmennom prostriedku z dôvodu zachovania jeho likvidity a kúpnej sily v čase. O danom tvrdení polemika nie je. Rozdiel je však vo vysvetľovaní toho, ako výmenný prostriedok nadobúda svoju likviditu a kúpnu silu v čase. Tvrdím, že je to na základe toho, že všeobecne akceptovateľný výmenný prostriedok reflektuje a relatívne stabilizuje výšku úrokovej miery – intersubjektívneho hodnotového spreadu. A to preto, lebo každá výmena je realizovaná v určitom časovom kontinuu a pri anticipácii zmien hodnotenia menených statkov v čase. V prípade anticipácie minimálnej, resp. nulovej zmeny hodnoty väčšinou v kratšom čase, nie je úrok vnímaný, resp. je zanedbateľný. V prípade anticipácie zmeny hodnôt menených statkov väčšinou pri komplikovanejších výmenách spojených s komplikovanejším produkčným procesom v subjektívne vnímanom dlhšom časovom kontinuu, subjekty komponujú do výmeny i hodnotový spread v podobe úroku. Výmenný prostriedok vo výmennom procese slúži na ohodnotenie a stanovenie cien statkov v kontinuálnom produkčnom procese v jednotke samotného výmenného prostriedku (The prices are not measured in money; they consist in money; Mises). Ak je spôsob ohodnotenia a stanovenia ceny statkov v jednotkách výmenného prostriedku v čase zachovaný, čiže výmenný prostriedok reflektuje a relatívne stabilizuje volatilitu úrokovej miery (hodnotového spreadu) spojenú so zmenami jej výšky (výmenný prostriedok sa prispôsobuje zvýšeniu alebo zníženiu vnímania hodnoty úrokovej miery), ceny statkov vyjadrované v jednotkách výmenného prostriedku v čase odzrkadľujú hodnotové náhľady subjektov na statky v čase; t.j. reflektujú to, čo subjekty považujú za ekonomicky možné. Tým je zachovávaná stabilná likvidita a kúpna sila výmenného prostriedku. Subjekty vedia potom stanovovať ziskovosť / stratovosť výmen a realizovať ekonomickú kalkuláciu v časovom kontinuu, t.j. používať  výmenný prostriedok na kontinuálny nákup a predaj statkov tak, že je výmenný prostriedok vnímaný ako statok výmeny sám o sebe. Výmenné prostriedky mohli byť v minulosti viaceré statky súčasne a to preto lebo v minulosti prebiehala výmena bez rozsiahleho komponovania úrokového spredu do výmen. Ako sa však ekonomický produkčný proces komplikoval, musel výmenný prostriedok reflektovať i úrok, čím sa oddeľovalo „zrno od pliev“ a ako peniaze začali byť používané len zlato a striebro. Kúpna sila drahých kovov je tým pádom reflexívnym fenoménom hodnotových náhľadov subjektov na ohodnocovanie statkov v čase, od čoho sa následne odvíja požiadavka na flexibilnú monetárnu zásobu. Kúpna sila výmenného prostriedku teda nie je závislá len od nemennosti počtu jednotiek výmenného prostriedku v ekonomickom spoločenstve, ale aj od toho, ako výmenný prostriedok reaguje na zmeny hodnotového spreadu – úroku.

Misesovské vysvetľovanie je viac, či menej aplikovateľné na priamu peňažnú výmenu v aktuálnom čase. V rámci predkladaného alternatívneho popisu je však núkaná nová forma teoretického vysvetlenia ekonomickej reality, ktorá je aplikovateľná na širšiu časť reality a to na priamu a zároveň na úverovú výmenu reflektujúcu komplikovanejšie produkčné procesy.

Relatívna stabilizácia úrokovej miery prostredníctvom drahých kovov – flexibilná monetárna zásoba

Pre misesovcov je tvorba nových peňazí, ťažba drahých kovov a tvorba od nich odvodených finančných nástrojov[15] nechceným, avšak trpeným faktom. Akékoľvek čisté navýšenie monetárnej bázy nie je pre nich optimálne. Ich argumentácia je založená v stručnosti na nasledujúcej logike. V ekonomickom systéme máme už vzniknuté „staré“ peniaze, ktoré sú použiteľné. Tie sú považované za akúsi pamäť kapitálu – kapitálových statkov, ktoré vstupujú ďalej do výmenných vzťahov. To znační, že „starými“ peniazmi, ktoré vyjadrujú úspory, sú ohodnocované existujúce spotrebné a kapitálové statky, ktoré sú vždy za každých okolností nejakým druhom prebytku na preferenčných škálach subjektov. Dané statky sú v ekvivalentnom vzťahu voči existujúcim peniazom. Z daného plynie, že jedine ak sa nenavýši monetárna zásoba, musí byť ďalší hodnotiaci proces správne realizovaný (ceny sú optimálne), pričom malé navýšenie drahých kovov je akceptovateľné a subjekty sa s ním vedia vysporiadať.

Z hľadiska Misesa a jeho nasledovníkov je možné monetárnej zásobe pripisovať určité vlastnosti. Peniaze sú pre nich subjektívno-objektívnym fenoménom, ktorý vstupuje do jednotlivých hodnotení subjektov ako určitá konštanta. V prípade, že sa konštanta mení, má to vplyv na samotné ekonomicko-spoločenské vzťahy. Tí, ktorí sa dostávajú k novovytvoreným peniazom – menenej konštante skôr, sú zvýhodňovaní na úkor ostatných. Zlato, ako sme už spomínali, je minimálne v ponímaní Misesa nedokonalým nástrojom, v ponímaní ostatných (Rothbard, Salerno) nástrojom zodpovedajúcim plus/mínus definícii rigidity. A to z toho dôvodu, že drahé kovy majú i priemyselné využitie a na novú ťažbu sú vynakladané rovnako zdroje, o ktoré je nutné prírastok kovov v ekonomickom systéme očistiť. Z ich hľadiska je to zároveň navyšovanie monetárnej zásoby, čo je určujúcou zložkou fenoménu inflácie.

Ako si mohol pozorný čitateľ všimnúť, v nami prezentovanej teórii sú peniaze subjektívnym fenoménom. Monetárna zásoba je v našom ponímaní rovnako suma peňazí (a ako si ukážeme v ďalšom článku aj finančných nástrojov, ktoré sú od drahých kovov ako základných peňazí odvodené), ktoré používajú subjekty na hodnotenie výmenných vzťahov vždy smerom do budúcnosti. Subjekty dopytujú peniaze, vzhľadom na to, že si zachovávajú stabilnú likviditu v čase, ktorá je odvodenou funkciou v princípe jednej a tej istej veci: relatívnej stabilizácii úrokovej miery v čase, čo znamená relatívnu stabilizáciu hodnotiaceho procesu nových ekonomických vzťahov prostredníctvom M, čo je subjektmi vnímané ako zachovanie likvidity a kúpnej sily peňazí v časovom kontinuu.

Z nášho pohľadu je preto monetárna zásoba až reflexiou toho, čo sa deje na hodnotovo-preferenčnej úrovni jednotlivcov. Nie je určujúcou, ale je reflexívnou zložkou ekonomických vzťahov. Primárnym je vždy a za každých okolností subjektívne hodnotenie jednotlivcov hodnotiacich okolitú realitu. Z uvedeného je zjavné, že vnímanie monetárnej zásoby je v našom ponímaní značne odlišnou záležitosťou oproti tomu, ako ju vnímajú stúpenci Misesa.

Rigidná monetárna zásoba nemôže z definície správne reflektovať volatilitu úroku. Naopak. Musí pôsobiť distorzne. Skutočne rigidná monetárna zásoba by totižto motivovala veriteľov vo vyššej miere špekulovať voči správnej reflexii výšky úrokovej miery. Nie je to veľmi intuitívny záver, pretože sa môže zdať, že práve to, že presne vieme aké množstvo nejakej peňažnej komodity existuje/bude existovať, je lepším stavom, ako keď to nevieme. Poznáme akoby jednu premennú (ponuku), ktorá nám zdanlivo umožňuje lepšie plánovať v neistom svete. Nie je to tak. Pre ekonomickú kalkuláciu je neistota o množstve ponuky peňažnej komodity dôležitá. Neistota zabezpečuje, aby nebola ani jedna zo strán výmeny vo výhodnejšej pozícii. V prípade skutočne rigidnej peňažnej zásoby sú to vlastníci danej peňažnej zásoby, ktorí majú  lepšiu pozíciu vzhľadom na to, že môžu ovplyvňovať, či sa druhá strana výmeny dostane alebo nedostane k peňažnej komodite. Ak peňažná zásoba nie je obmedzená, sú to aj vlastníci peňažnej komodity, ktorí sa musia obávať straty záujmu o ich časť peňažnej zásoby, ktorá je nahradená úplne novou ponukou peňažnej komodity. V prípade nerigidnej peňažnej zásoby vyššia miera neistoty o množstve peňažnej komodity „paradoxne“ spôsobuje vyššiu mieru istoty výmenných vzťahov. Rigidná zásoba spôsobuje vyššiu volatilitu úrokovej miery, čím by sa komplikovanejšie tvorila zložitejšia produkčná štruktúra, ktorá vyžaduje viac času, resp. by sa postupne začala rozpadávať, vzhľadom na problém kalkulácie na dlhšie časové obdobie. V princípe ide o to, že jednou z funkcií optimálnych peňazí je pôsobiť ako „proti sila“ voči vzájomne protichodným motiváciám dlžníkov a veriteľov tak, aby neboli tieto ekonomické vzťahy hnané do extrémov. Optimálna monetárna zásoba prináša akoby „kompromis“, či „spravodlivosť“ do časovej výmeny – dlžník nebude uprednostňovaný pred veriteľom a naopak.

Vzhľadom na to, že je úroková miera hodnotovým spreadom, musí byť jej výška objavovaná a hľadaná. Dôvodom je to, že sa môže kedykoľvek meniť tak, ako sa menia hodnotové predpoklady subjektov. Preto inštitucionálne subjekty pôsobiace na finančnom trhu (banky, investičné domy a pod.), ktoré spravujú monetárnu zásobu, realizujú zároveň ďalšiu veľmi podstatnú a spoločensky pozitívnu činnosť, pri sledovaní svojich individuálnych záujmov motivovaných ziskom. Sú market makri úrokovej miery – hľadajú jej kardinálne vyjadrenie vyjadrené v mernej jednotke výmenného prostriedku. Individuálne subjekty, ktoré vstupujú do úverovej výmeny môžu mať v princípe tri druhy hodnotovo-časových projekcií budúcnosti, ktoré vplývajú na výšku úrokovej miery: príliš optimistickú, príliš pesimistickú a realistickú a to v kontexte toho, aké sú skutočné podmienky v ekonomickom spoločenstve. Z toho vyplýva, že finančné inštitúcie (vzhľadom na to, že sú market makri s úrokovou mierou), vytvárajú pre subjekty prostredie, ktoré prípadný prílišný optimizmus či pesimizmus relatívne umierňuje. Samozrejme sa popri tom nejedná o ideálny proces. Aj vo finančnom sektore je nutné stotožniť sa s princípom pokus/omyl, ktorý je prítomný v ostatných ekonomických činnostiach. To znamená, že v prípade, že aj market makri úrokovej miery zle odhadujú monetárnu výšku prirodzenej úrokovej miery, musí nastať korekcia tohto prílišného optimizmu alebo pesimizmu. Je preto dôležité, aby skôr existovali samoregulačné mechanizmy, ktoré v dostatočnom predstihu spôsobujú, že daný optimizmus alebo pesimizmus nenadobudne vysokú mieru. Až v ďalšom článku skúsim predstaviť argumentáciu, že samoregulačné mechanizmy najlepšie poskytuje konkurencia vo finančnom sektore a možnosť subjektov reagovať na správanie sa finančných inštitúcií v podobe výberu konkurenčných finančných produktov, ktoré však nie sú založené na 100 percentnom krytí finančných nástrojov.

Čo teda znamená optimálna monetárna zásoba ?

Pod pojmom optimálna peňažná zásoba nie je myslené jej apriórne zvyšovanie. Optimálna peňažná zásoba reflektuje pôsobenie subjektov trhu, ktoré reagujú na rôzne zmeny hodnotovo-časových projekcií subjektov tak, aby bola relatívne stabilizovaná úroková miera. Optimálna peňažná zásoba neznamená zároveň ani zabezpečenie určitej partikulárnej výšky úrokovej miery. Úroková miera môže byť akokoľvek vysoká alebo nízka – je totižto hodnotovým spreadom. To, čo je podstatné, je zabezpečenie správnej reflexie úrokovej miery na určité, z hľadiska subjektov zmysluplné, časové obdobie. Rovnako platí, že nie je cieľom akékoľvek znižovanie úrokovej miery.

Ovplyvňovanie samotnej výšky, či rozsahu prirodzenej úrokovej miery nie je ani z definície možné, vzhľadom na to, že ide o hodnotový spread, vyplývajúci z výmeny minimálne dvoch subjektov. Optimálna monetárna zásoba môže byť teda vždy len reflexiou stavu, akým spôsobom si subjekty predstavujú spôsob ohodnocovania produkčného ekonomického procesu v danom čase. Samozrejme platí, že čím je prirodzená úroková miera nižšia a menej volatilná, tým viac subjekty vnímajú stabilitu spoločenského vývoja a naopak.

Možno si pozorný čitateľ všimol, že úverový vzťah (výmenný vzťah v časovom kontinuu) má oproti priamej výmene jednu odlišnú charakteristiku. Druhá časť výmeny (zo strany dlžníka) je v čase „t“, kedy sa daná výmena ohodnocuje, len právnym záväzkom – prísľubom a z hľadiska ekonomického je len účtovným záznamom. Subjekty tu ohodnocujú teda aj vzájomnú dôveru, či vzájomné odhady toho, čo kto a ako dokáže naplniť. Táto vlastnosť úverovej výmeny je zároveň dôvodom pre možnosť existencie rôznych finančných nástrojov odvodených primárne od drahých kovov, ale i iných komodít, ktoré môžu nadobudnúť status výmenného prostriedku, slúžiacich na vysporiadanie vzájomných záväzkov subjektov v čase, ktoré túto formu výmeny ohodnocujú. To znamená, že napr. obilie a od neho závislé finančné nástroje, môžu slúžiť na vyrovnanie dlhu (právneho záväzku a účtovného záznamu) plynúceho z predchádzajúcej dohodnutej výmeny v minulosti v partikulárnom následnom čase (tn) bez potreby zakomponovania vzájomnej výmeny drahých kovov. Problém obilia, resp. od neho odvodeného finančného nástroja je v tomto zmysle len ten, že nedokáže ideálne reflektovať úrokovú mieru, čím je zaraďované do „druhej“ kategórie statkov s potenciálnym monetárnym statusom odvodeným od drahých kovov. Avšak obiliu, resp. ľuďom realizujúcim jeho výmenu, nebráni nič v tom, použiť finančný nástroj odvodený od obilia ako potenciálny výmenný prostriedok (eliminátor dlhu z výmeny), ktorého hodnota je odvodená od hodnoty drahých kovov. Je to teda na jednej strane práve ekonomická multi-peňažnosť (potenciálny monetárny status aj iných statkov) a na strane druhej odvodzovanie hodnoty od základných peňazí (drahých kovov), ktorá umožňuje finančným inštitúciám tvoriť rôzne druhy finančných nástrojov použiteľných ako výmenné prostriedky. Úlohou finančných nástrojov je v tomto procese zvyšovať mieru istoty spojenú s ich používaním vo veľkom a v kontexte minimalizácie chybovosti a maximalizácie správnosti hodnotových odhadov spojených s reflexiou úroku. Aké princípy je správne pri ich tvorbe uplatňovať je už súčasťou diskusie o 100 percentnom a frakčnom bankovníctve, ktorá bude predmetom nasledujúceho článku.

Z tohto hľadiska je nutné rozlišovať i základnú formu monetárnej zásoby (fyzické formy drahých kovov), ktorú ovplyvňujú vklady a výbery vlastníkov drahých kovov do a z finančných väzieb (do a z finančného systému) a zároveň nová ťažba ťažobných spoločností. A potom monetárnu zásobu v širšom zmysle slova obsahujúcu i finančné nástroje, ktorých vznik a zánik ovplyvňujú finančné inštitúcie a opätovne ich klienti.

Prečo sú drahé kovy základnými peniazmi

Jednoduchá odpoveď znie, pre ich ideálne vlastnosti, ktoré napomáhajú stabilizovať nekonečný proces ekonomického ohodnocovania v čase. Drahé kovy majú však len relatívne ideálne vlastnosti výmenného prostriedku, ktorý znižuje spread výmeny a stabilizuje proces hodnotenia. A to na základe celej kombinácie ich vlastností. Žiadna vlastnosť nie je dominantná. Dokonca ani relatívna vzácnosť. Tá by bez hoardingu nepomohla. Hoarding je zas možný vďaka fyzikálnej hustote drahých kovov a ich trvácnosti. Tým, že vydržia dlho v čase musia byť rovnako vhodné pre dedičské vzťahy a prevod majetku cez generácie, či elimináciu dlhu v kontexte dlhšieho časové obdobia.

Relatívna vzácnosť a ich relatívne pomalá a hlavne postupná ťažba reflektuje zložitosť a stabilitu ekonomických procesov plynúcich v čase. Drahé kovy nie sú závislé od vplyvov počasia, či toho, že sa zrazu spotrebujú, resp. že sa raz nájde extrémne výdatná baňa a inokedy sa nenájde žiadna. Majú teda relatívne stabilné prúdenie do ekonomických vzťahov, čo umožňuje ich využitie pre ohodnocovanie plynúceho ekonomického procesu. Ich prúdenie na trh je síce nízko volatilné, avšak napriek všetkému volatilné. To je z hľadiska flexibilných reakcií v kontexte peňažnej zásoby lepšia vlastnosť, ako vysoká volatilita prúdenia, či presne dané prúdenie na trh (prípad kryptomien). Práve preto relatívne najlepšie napomáhajú stabilizovať úrokovú mieru, sú zároveň ideálnym eliminátorom dlhu v časovo dlhšie trvajúcich výmenách.

Ako som však naznačil vyššie, nie sú ideálnymi peniazmi. Sú to až ľudská invencia a hľadanie najlepších spôsobov ohodnocovania ekonomického procesu, ktoré zabezpečujú optimálnu monetárnu bázu. Monetárne nástroje zostrojované na základe ľudskej invencie môžu využívať vlastnosti aj iných komodít, ktoré sa vlastnostiam drahých kovov podobajú. Avšak drahé kovy zo svojej podstaty musia ostať základnými peniazmi, pretože predstavujú určitý ideál v kontexte vyššie popísaného procesu ohodnocovania statkov v čase. Je to teda kombinácia ich vlastností, ktorá napomáha relatívne najlepšie stabilizovať nekonečný proces ekonomického ohodnocovania v čase.

Otázka, prečo sú to práve drahé kovy, ktoré najlepšie pomáhajú stabilizovať proces ekonomického ohodnocovania súvisí i s otázkou , čo by sa stalo, ak by sa náhodou drahé kovy na zemi nevyskytovali. Stalo by sa presne nič. Ľudstvo by za relatívne najlepšie peniaze považovalo iný druh nerigidnej komodity, ktorý by nemusel mať v porovnaní s drahými kovmi až tak ideálne vlastnosti, avšak aj dané „horšie“ vlastnosti, by boli rovnako vylepšované finančnými nástrojmi – čiže ľudskou aktivitou a inováciami.

Ako je zabezpečovaná optimálna monetárna zásoba základných peňazí

O princípoch stabilizácie úrokovej miery prostredníctvom zlata, resp. drahých kovov sme si už písali tu a tu. Na tomto mieste skôr len doplníme a spresníme niektoré argumenty.

Nové peniaze prichádzajú do ekonomiky prostredníctvom ekonomickej činnosti, ktorá má svoje náklady a výnosy. Vzhľadom na to, že sa pri produkcii nových peňazí musela realizovať ekonomická činnosť, tá reflektuje hodnotové škály jednotlivcov v spoločnosti. Relatívne nižšie náklady v oblasti produkcie nových peňazí ako sú relatívne výnosy z danej produkcie, sú dôkazom o tom, že novovytvorené peniaze reflektujú správnu distribúciu ekonomických statkov (Cantillonov efekt tu nie je uplatniteľný, resp. nemá žiadnu výpovednú hodnotu). Čo znamená, že ekonomické zdroje prúdia k tým, ktorí poskytujú najžiadanejšie statky. V prípade vzniku nových peňazí, môžu peniaze vzniknúť len vtedy, ak má banský projekt výnosy voči mixu nákladov pozitívne. V princípe je to situácia, ak je kapacita bane napr. 1000 uncí ročne a je vyššia ako sú náklady na ťažbu 1000 uncí, teda napr. 900 uncí. Ako však zistí vlastník bane, že sú náklady na ťažbu 900 uncí? Jedine sprostredkovane. Ťaží totiž samotný denominátor ohodnocovania výmen. Čiže sú to iné ekonomické projekty, ktoré vytvárajú v ekonomike určitú hladinu nákladov, z ktorých je potom odvodený mix nákladov bane.

Ako sme uviedli, cieľom rozširovania alebo kompresie monetárnej zásoby nie je zvýšiť, či znížiť úrokovú mieru. Cieľom monetárnej zásoby (činnosti subjektov v pozadí), je reagovať na zvyšovanie a zvyšovanie úrokovej miery a relatívne je stabilizovať v čase. To znamená, že aktivity subjektov ovplyvňujúcich výšku monetárnej bázy, úrokovú mieru znížia, ak je vysoká a zvýšia, ak by mala byť príliš nízka. Banský projekt zároveň nereaguje na to, čo sa deje na úrovni spoločnosti z hľadiska úrokovej miery. Reaguje na to, čo sa deje z hľadiska jeho výnosov a nákladov.

Predstavme si teda, že je v ekonomickom spoločenstve napr. 6 % úroková miera. Dajme tomu, že však vzhľadom na určité faktory sa menia hodnotovo-časové projekcie subjektov v spoločenstve a budúcnosť sa javí subjektom o niečo istejšia, lepšia a pod. (z akýchkoľvek dôvodov). Povedzme, že sa úrok zníži na 5,9 %. Ešte raz si pripomeňme, že monetárna zásoba len reflektuje daný stav. Nevytvára ho. Nižšia úroková miera zvyšuje dopyt po peniazoch. Nie kvôli tomu, že sú peniaze akoby lacnejšie. Ide o to, že sa začínajú javiť niektoré plánované ekonomické projekty ako zmysluplné, pričom začínajú „súťažiť“ o to, či sa na ich realizáciu použijú alebo nepoužijú už existujúce kapitálové statky, ktoré niekto vlastní. Tie je potrebné nanovo ohodnotiť a zároveň tak zistiť, či sa subjekty, ktoré vynaložili na ich vznik zdroje v minulosti, rozhodovali ekonomicky efektívne. Z tohto hľadiska je vlastne nutné zaplatiť vlastníkom kapitálových statkov za uvoľnenie dovtedy nepoužívaných kapitálových statkov, resp. za uvoľnenie kapitálových statkov, s ktorými by sa bez zníženia úrokovej miery neplánovalo v produkčnom procese (viď Hülsmann vyššie); úroková miera sa totižto znížila. Z hľadiska množstva, resp. zásoby kapitálových statkov sa nič nemení. Zásoba je daná minulým ekonomickým procesom; nemôže sa ani umelo navýšiť ani umelo znížiť. Niektoré kapitálové statky boli odložené, s inými sa počítalo v iných ekonomických procesoch. Keďže sa mení vnímanie budúcnosti a menia sa ekonomické podmienky, mení sa i využívanie kapitálových statkov. Parametre hodnotiaceho procesu sa menia a tak musí reagovať i monetárna zásoba. V prípade rigidnej peňažnej zásoby by sa dialo to, že nižšia úroková miera by motivovala marginálnych vlastníkov výmenného prostriedku daný prostriedok držať a spôsobiť tlak na spätné zvýšenie úrokovej miery na 6 %. Daná špekulácia by spôsobila nevyužívanie v minulosti vzniknutých kapitálových statkov v kontexte hodnotovo vnímaných a prebiehajúcich ekonomických zmien (úrok klesá). Vlastníci výmenného prostriedku sú však pri nerigidnej peňažnej zásobe demotivovaní k prílišnému hoardingu kvôli tomu, že v danom prípade sa zvyšuje počet baní, ktoré sa stávajú relatívne ziskovejšími a ktoré dodávajú na trh komoditu – nové peniaze. Nové a staré peniaze tak zabezpečujú, že úroková miera v čo najväčšej miere zodpovedá reálnej situácii (5,9 %) a vlastníci starých peňazí neboli motivovaní ju zvyšovať (špekulovať na jej zvyšovanie). Kapitálové statky sú zároveň novo-oceňované tak, ako sú vnímané ekonomické reálie. A prečo bane dodávajú nové zlato? Bane sa stávajú relatívne ziskovejšími a tak k nim „prúdia“ kapitálové statky použiteľné na ťažbu. Je to preto, že vlastníci kapitálu porovnávajú ziskové spready na rôznych trhoch. Na ostatných ekonomických trhoch sa ziskový spread relatívne znižuje a na trhu so zlatom sa ziskový spread relatívne zvyšuje v porovnaní s ostatnými trhmi, pretože sa relatívne zvýšil dopyt po nových peniazoch.

Podobná situácia nastáva i v opačnom prípade, kedy sa menia hodnotovo-časové projekcie v spoločenstve v zmysle toho, že budúcnosť sa javí subjektom o niečo neistejšia, horšia a pod., z rôznych dôvodov. Plánované ekonomické projekty, ktoré by sa javili pred zmenou úrokovej miery ako zmysluplné, začínajú byť problematické. Dopyt po nových ekonomických projektoch sa znižuje a tým sa znižuje i potreba sumy peňazí na ohodnotenie daných vzťahov. Z tohto hľadiska vlastne nové ekonomické projekty nevyžadujú platiť vlastníkom kapitálových statkov za uvoľnenie dovtedy nepoužívaných kapitálových statkov do produkčného procesu, resp. sa s niektorými kapitálovými statkami prestane počítať, že vstúpia do ďalšieho ekonomického procesu. Čiže dopyt po kapitálových statkoch do nových produkcií klesá; úroková miera sa totižto zvýšila. Za daných okolností sa úroková miera zvyšuje napr. na 6,1 %. Marginálni vlastníci výmenného prostriedku sú však viac motivovaní požičiavať výmenný prostriedok (výmenný prostriedok je hoardovaný) a znížiť  úrokovú mieru späť na 6 %. Avšak za daných okolností sa niektoré banské projekty stávajú menej ziskovými a na trh začína prúdiť relatívne menej novej komodity – menej nových peňazí. To spôsobuje, že sa úroková miera umelo nezníži, avšak naďalej reflektuje vzniknutú situáciu v ekonomickom systéme. Je to preto, že vlastníci kapitálu opätovne porovnávajú ziskové spready na rôznych trhoch. Na ostatných ekonomických trhoch sa ziskový spread relatívne zvyšuje a na trhu so zlatom sa ziskový spread relatívne znižuje, pretože sa relatívne znížil dopyt po nových peniazoch. Na trh totiž prúdia v dostatočnej miere i „staršie“ peniaze. Je nutné podotknúť, že v prípade nutnosti kompresie monetárnej zásoby sa tak deje buď ukončením niektorých banských projektov alebo vyberaním drahých kovov z ekonomických výmenných vzťahov a ich hoardovaním mimo finančný systém, resp. ich používaním v priemyselnom procese. Základná monetárna zásoba sa môže zároveň zmenšiť aj v absolútnom vyjadrení a to v prípadoch straty peňazí, napr. loď so zlatom sa potopí a nie je možné zistiť, kde sa nachádza.

V kontexte širšej monetárnej zásoby sa realizujú obdobné procesy s tým, že finančné inštitúcie v slobodnej spoločnosti, budú zároveň špekulovať na výšku svojich komoditných rezerv a budú daný proces zároveň ovplyvňovať prostredníctvom rôznych finančných nástrojov a derivátov. Keďže finančné inštitúcie zarábajú na spreade medzi trhom vkladov a rôznych druhov platieb a trhom úverov, ich činnosť znižuje tento spread medzi dvoma trhmi, čím sú vyššie uvedené výkyvy čoraz nižšie. Tým, že je daný proces plne inštitucionalizovaný, bude sa na monetárnu zásobu (základnú i širšiu) nahliadať aj ako na inštitucionalizovaný nástroj, ktorý reflektuje celospoločenské ekonomické zmeny vo veľkom.

Záverečná poznámka: Kryptomeny – rigidné „peniaze“

Kryptomeny sa vyznačujú charakteristickým znakom – majú presne určený mechanizmus toho, koľko častí danej „meny“ môže vzniknúť. Množstvo je buď zvrchu presne obmedzené alebo je jeho zvyšovanie presne určené (napr. 2 % navyšovanie ročne). V prípade rigidnej peňažnej zásoby (Bitcoin), nie je z jej definície možné po určitom čase dodať do ekonomického systému jej dodatočnú jednotku, resp. je vopred jasné koľko jednotiek bude pridaných[16]. Druhým problémom je i presne definované prúdenie nových častí, jednotiek systému, do ekonomických a trhových vzťahov. Keďže realizujeme myšlienkový experiment o tom, že ide o potenciálne peniaze, je irelevantné zároveň špekulovať o tom, že rigidnosť zásoby je možné vyriešiť jej deliteľnosťou. Nejedná sa o problém distribúcie kryptomeny do spoločnosti, ale o problém rigidnosti danej zásoby, resp. o problém presného navyšovania daného množstva jednotiek kryptomeny.

Uvedené vlastnosti musia nevyhnutne spôsobovať vyššiu volatilitu úrokovej miery. Teoreticky je preto možné uvažovať o dopadoch rigidnej monetárnej zásoby v podobnom (nie rovnakom!) duchu, ako v kontexte politicky motivovanej inflácie. Politická inflácia i rigidná monetárna zásoba musia nevyhnutne spôsobovať rozpad produkčného systému v zmysle znižovania realizácie výmen v rozsiahlejšom časovom kontinuu, čím spôsobujú skracovanie a rozpad produkčného procesu v spoločenstve a tým sa spoločenstvo posúva bližšie k priamej výmene a tým menej efektívnym ekonomickým vzťahom. Rigidná zásoba motivuje vyššiu mieru volatility úrokovej miery, čím znemožňuje správnu ekonomickú kalkuláciu na dlhšie časové obdobie.

Teoretické úvahy o tom, že by sa Bitcoin a iné kryptosystémy mohli stať skutočnými peniazmi, ktoré zabezpečujú rovnakým spôsob ohodnocovania statkov v čase, t.j. zabezpečujú relatívnu stabilizáciu úrokovej miery ako drahé kovy, či potenciálne iné nerigidné komodity, sú ekonomickým nezmyslom. V prípade Bitcoinu, či inej kryptomeny sa zároveň jedná o systém, ktorý nie je zavedený štátom, čiže k politicky vymáhanému používaniu nikdy nedôjde. Dôvodom je, že samotná entita s názvom „štát“ je rada dlžníkom a nerada z dlhodobého hľadiska spláca dlhy – politická inflácia je pre preto vždy pravdepodobnejší scenár, ako vymáhanie politickej rigidnej monetárnej zásoby v podobe kryptosystému. Rovnako nemôže byť Bitcoin dobrovoľne považovaný za peniaze „par excellence“. V slobodnej spoločnosti by bol vždy nahradený lepšími peniazmi (zlato/striebro a od nich odvodenými finančnými nástrojmi), kým by situácia dospela k tomu, že by jeho používanie začalo spôsobovať rozpad produkčného systému. V prípade úvah o zavedení Bitcoinu ako nových peňazí sa teda jedná len a len o myšlienkový experiment. V prípade realizácie politickej inflácie, ktorá rovnako nezodpovedá optimálnemu procesu peňažného ohodnocovania, ide i o empirickú a nie ojedinelú skúsenosť.

Bitcoin (resp. iná krypto-technológia) je však zaujímavá databázová technológia (krypto-internetová komodita[17]), ktorá má rôzne druhy využitia primárne spojené s nastolením dôvery medzi dvoma stranami bez potreby prostredníka. Jej význam môže narastať vzhľadom na významne rastúcu konektivitu subjektov prostredníctvom internetu. Rovnako môže byť relatívne vhodným nástrojom pre priamu formu peňažnej výmeny v partikulárnom čase „t“; vzhľadom na to, že umožňuje okrem iného relatívne rýchle, efektívne, či relatívne alebo v prípade niektorých kryptosystémov absolútne anonymné plnenie výmeny. V slobodnej spoločnosti by však boli dané systémy len menovými jednotkami, ktoré sú vždy odvodenými od hodnoty iných nerigidných peňazí. Táto technológia môže v budúcnosti sprostredkovávať podmienky pre vydávanie a používanie štandardizovaných finančných nástrojov týkajúcich sa úverových vzťahov a postupne meniť fungovanie finančného systému tradičných finančných inštitúcií, či môže pôsobiť na zvyšovanie transparentnosti finančného sektora, zvyšovať možnosti slobodného používania existujúcich finančných nástrojov, či pôsobiť v iných príbuzných oblastiach. Nemôže však byť peniazmi.

Záver

Zámerom článku bolo popísať prvý dopad predstavenej teórie úroku na vysvetľovanie monetárnych fenoménov. Keďže bola teória úroku predstavená ako intersubjektívna koncepcia vychádzajúca z výmeny (nehľadali sme úrok v rámci ľudského konania, ale vo výsledku činnosti subjektov), umožnila upraviť regresný teorém tak, aby sa charakter peňazí nevymykal zo subjektívnej teórie hodnoty. Peniaze je možné považovať za jeden z najdôležitejších statkov (vstupujú implicitne alebo explicitne do veľkého rozsahu ekonomických činností subjektov) a ako sme si ukázali, je ich kúpna sila odvodzovaná od toho, ako efektívne dokážu zabezpečovať novo hodnotiaci ekonomický produkčný proces. V zmysle uvedenej argumentácie sme realizovali i opravu misesovských tvrdení o rozsahu monetárnej bázy (sumy peňazí), ktorá by mala optimálne reflektovať zmeny úrokovej miery v ekonomickom spoločenstve.

V ďalšom článku sa zameriam na porovnanie systému frakčných rezerv vs. 100 percentného krytia, ktorý bude popisovať funkcionalitu finančného systému. Pôjde o teoretické pojednanie o tom, ako dokáže slobodný finančný systém optimálne a „automaticky regulovať“  mieru peňažnej zásoby v spoločnosti. V následnom článku popíšem pôsobenie politických síl vo finančnom systéme a to, ako sa prejavuje fenomén inflácie/deflácie v zmysle manipulácie novo hodnotiaceho produkčného procesu. Je nutné upozorniť, že samotný rast monetárnej zásoby a všeobecnej cenovej hladiny nových statkov, bude treba uchopiť iným spôsobom, ako dnes uchopujú jav autori, zameraní na rozvoj Misesových teórií. V následnom článku sa zamyslím nad subjektívnym a intersubjektívnym vnímaním hodnoty, popíšem hodnotiaci proces statkov v kontexte teórie úroku a inštitucionalizácie hodnotiaceho procesu prostredníctvom market makrov. No a posledným plánovaným článkom bude (relatívne stručná) analýza súčasného politicky garantovaného kolaterálneho finančného systému v kontexte predstavených teórií a analýza niektorých dnes navrhovaných monetárnych politík.

——————————————————————————

[1] Upozornenie: vzhľadom na to, že citácie beriem z e-ekníh, neviem presne identifikovať stranu daného diela; to sa týka aj ďalších citácii uvedených v článku.

[2] Tu len môžeme upozorniť, že dopyt sám o sebe nevyžaduje definovanie špecifických vlastností statku a kontext ich použitia. Dopyt vychádza zo samotných preferencií človeka. Rovnako nerozlišujeme dopyt napr. po statku obilie, ktorý nie je použiteľný na stavbu nehnuteľnosti, že má špeciálny nestavebný dopyt.

[3] Z toho plynie i charakteristika zlata, že nie je nikoho IOU. Krach alebo podnikateľské správanie výrobcu syra, piva, či stroja, ovplyvní hodnotu daných statkov navzájom a aj ich hodnotu voči ostatným statkom v spoločnosti. Nič z toho sa nevzťahuje na zlato (peniaze), vzhľadom na to, že je hromadené a žiadne zo správaní jeho výrobcu nemá ako ovplyvniť celý trh. Zlato je teda statkom samým o sebe. Je peniazmi.

[4] V kontexte vlastnej vymeniteľnosti (hodnotového určenia statkov) čelia i ostatné statky problému dualizmu.

[5] Viď Hoppe, H.H. Economic Science and Austrian Method

[6] Termín úverová výmena má skôr charakter spojený s bankovými službami. Mám tu však na mysli i výmenu v zmysle investície, či v zmysle získania kapitálu prostredníctvom vydávania rôznych finančných inštrumentov a pod. T. z. akúkoľvek výmenu, ktorej jedna časť sa realizuje v čase „t“ (poskytnutie kapitálu) z hľadiska jedného subjektu a druhá časť výmeny sa zrealizuje v čase „t+n“ (poskytnutie nového príjmu = splátka istiny + úroku; splátka investície a výnosu, a pod.) z hľadiska druhého subjektu.

[7] Tu Misesovi stúpenci (Rothbard, Salerno) používajú nasledujúci argument v prospech zlata: Keďže je zlato využívane i v priemysle, tak časť zásoby zlata je použitá v danom odvetví a zlato potom spĺňa charakter minimálne sa meniacej, resp. rigidnej monetárnej zásoby. Je škoda, že daný argument nerozvádzajú detailnejšie. Implikujú v ňom minimálne stabilný percentuálne zachovaný priemyselný dopyt po zlate. Namieste je otázka, čo sa stane, ak sa zvyšuje miera používania zlata na monetárne účely, keďže šperky a iné predmety založené na priemyselnom využívaní zlata môžu byť recyklované. Rovnako je namieste otázka, či je pre nich relevantné do potenciálnej zásoby zlata zakomponovať aj ešte nevyťažené zlato (napr. formou futures kontraktov). Mises je pri tejto argumentácii o zlate „poctivejší“ a priznáva, že zlato nie je vôbec ideálnymi peniazmi (viď napr. Human Action alebo Theory of Money and Credit).

[8] Netreba sa teda čudovať nadšeniu niektorých fanúšikov rakúskej školy, že v prípade úspešnej argumentácie toho, že Bitcoin je v súlade s Misesovym regresným teorémom, majú za to, že v roku 2009 boli vlastne vynájdené technologické peniaze, ktoré zodpovedajú ideálu – skutočne rigidnej peňažnej zásobe. Stačí počkať, kým Bitcoin uchopia aj ostatní. Ako si ukážeme nižšie, nadšenie nie je na mieste. To však neznamená, že Bitcoin nemôže byť technologickou novinkou a inováciou; dokonca z časti aj v monetárnom svete. Nemôže však byť optimálnymi peniazmi.

[9] Ako dané prerozdeľovanie potom funguje musíme vzhľadom na zmenu koncepcie regresného teorému ukázať nanovo. To bude však už predmetom iného článku

[10] Čitateľ si to najlepšie uvedomí vtedy, ak si položí otázku, čo presne môže považuje za súčasnosť. Veľmi zaujímavo o danom probléme píše či už Pavlík, Pstružina, Hayek (Sensory Order). Naznačujú, že „súčasnosť“ znamená určitú mieru časovo plytkej budúcnosti. Mozog uvedomelého subjektu akoby „dovytváraval“ anticipáciu najbližších časových udalostí, prostredníctvom čoho je subjektu umožnené vytvárať uvedomenie seba samého. Dané je v súlade s našim popisom problematiky ohodnocovania statkov. Zároveň ale ide o značne komplikovanú tému, ktorá je mimo záber tohto článku a len odporúčam čitateľovi v prípade záujmu vyhľadať diela vyššie spomínaných autorov, resp. aj iných, ktorí v tejto veci vedú diskusiu.

[11] Ako si ukážeme nižšie toto „rozdelenie“ vysvetľuje existencie viacerých výmenných prostriedkov v spoločenstve súčasne

[12] Ako si ukážeme pri popise fenoménu inflácie (avšak až v ďalšom článku), výmenný prostriedok je z hľadiska subjektov vždy používaný v určitom ekonomickom, a ako uvidíme aj politickom, kontexte. Akonáhle sa daný kontext mení, mení sa prístup subjektov i k danému výmennému prostriedku, vzhľadom na to, že subjekty nedokážu (je im to v princípe zakázané) prostredníctvom výmenného prostriedku správne reflektovať (politicky vytváranú a nanucovanú) realitu.

[13] Tvrdenie o tom, že zlato najlepšie stabilizuje úrokovú mieru som našiel jedine u Feketeho. Zároveň však k nemu neponúkol samostatne prezentovanú teóriu. Nejde však ani tak o stabilizáciu výšky úrokovej miery, ale skôr o stabilizáciu likvidity výmenného prostriedku M v čase prostredníctvom procesu hodnotenia M v čase subjektmi. M teda relatívne najlepšie reflektuje hodnotovo-časové projekcie subjektov o budúcnosti. T.j. procesu, ktorý najlepšie reflektuje zmeny vo výške úrokovej miery a v prípade jej zmeny zabezpečuje, že zmena nebude zároveň podliehať vysokej miere volatility. Ako sme zároveň upozornili na iných miestach, Fekete, rovnako ako Mises vo všeobecnosti realizuje chybu v kontexte objektivizácie zlata ako výmenného prostriedku.

[14] Na tomto mieste je potrebné upozorniť, že z uvedeného vyplýva, že rôzne výmenné prostriedky potom rôznym spôsobom reagujú na zmeny úrokovej miery. To následne umožňuje teoretickú konštrukciu o existencii viacerých druhov komoditných peňazí a ich kombinácií v kontexte ich držby v zmysle bankových rezerv (viď napr. Hayek: Súkromné peniaze), či už v 100 percentom alebo frakčnom systéme bankovníctva. Ale o tom už pojednáme v ďalšom článku.

[15] Na slobodnom trhu by išlo o rôzne formy finančných nástrojov (derivátov) odvodených od podkladového aktíva – drahých kovov.

[16] Je nutné upozorniť, že v prípade kryptosystémov nepomôžu ani finančné nástroje; tie budú vždy a za každých okolností narážať na problém rigidnosti danej komodity, t.j. nemožnosti plného uplatňovania poistnej matematiky, či manažmentu rizika.

[17] Pomenovanie krypto-internetová komodita je podľa môjho názoru dostatočne výstižné, vzhľadom na to, že technológia prináša práve pridanú hodnotu vo virtuálnom internetovom prostredí a je v princípe unikátne riešenou databázou z hľadiska svojej bezpečnosti.