Archív kategorií: Inflácia

Blafovanie ECB

Už vieme, že ECB má pripravenú zbraň hromadného ničenia v podobe OMT mechanizmu, zameraného na kúpu dlhopisov krajín v problémoch. Detaily tohto plánu však dodnes nie sú známe. Dodnes stačí rétorika. Pred dvoma týždňami ECB oznámil pokles základných úrokových sadzieb. No a tento týždeň zdroje z prostredia ECB priniesli informácie, že banka uvažuje nad negatívnymi úrokovými sadzbami na depozity komerčných bánk vo výške mínus 0,1 %. To by bolo po prvý krát, čo by banka pristúpila k takémuto opatreniu. Z môjho hľadiska to však nie je úplne pravdepodobné, i keď nie vylúčené. ECB má totižto stále v zálohe ďalšie kolo LTRO, QE v podobe ako funguje v USA, či priame intervencie na menových trhoch, ktoré minulý týždeň začala využívať Česká národná banka. Takže ako vždy uvidíme a necháme sa prekvapiť. Avšak tieto správy svedčia o jednom. O bezmocnosti európskych lídrov. K tomu prispieva i fakt, že na strane druhej, predstavitelia EU zas rozmýšľajú nad špeciálnymi pôžičkami. Tie by udeľovali pre krajiny, ktoré sa rozhodnú podniknúť reformu v oblasti verejných financií. Áno. Čítate dobre. Dlhmi ideme bojovať proti dlhom. Pôžičky by mali byť vhodné pre menšie krajiny, tak si možno Slovensko niečo ukoristí. To, či urobí nejakú reformu, na to radšej ani nepomyslím. Dnes sa tu za reformu vydáva všeličo.   blafovat_karty

Bundesbanka upozorňuje vo svojej pravidelnej správe z minulého týždňa, že krajiny južnej Európy a ich bankový sektor sa nachádzajú v bludnom kruhu. Podľa Bundesbanky nakúpili talianske banky o 175 mld. euro viac národných dlhov, ako tomu bolo v novembri 2011 (o 70%). Expozícia španielskych bánk sa zvýšila o 81%, írskych o 60 % a portugalských o 51%. To je okrem OMT mechanizmu druhý dôvod, prečo sú zatiaľ úrokové miery na dlhopisy týchto krajín v udržateľných pásmach.

Jedným z najlepších príkladov „efektívnosti“ EU je každomesačné sťahovanie celého parlamentu z Bruselu do Štrasburgu. Čuduj sa svete, začalo to vadiť i samotným poslancom. Parlament teda skúsil navrhnúť, či by sa to nedalo stopnúť. Francúzi ho za to zažalovali. A vyhrali. Členovia parlamentu sa však nevzdávajú. Hľadajú riešenie. To má spočívať v návrhu, aby mohli oni sami hlasovať, kde budú zasadať. Návrh neobsahuje žiadnu zmienku miesta. Len, aby to nedopadlo napokon tak, že budú cestovať po celej EU. Veď čo je demokratickejšie, ako zasadanie v každom kúte Európy. Slovenská vláda výjazdové zasadnutia už má.

Už viac krát sme písali, že hlavným problémom dneška nie je len verejný dlh. Problémom je celkový dlh. Jeho súčasťou je i privátny dlh, ktorý rovnako nie je investovaný len do efektívnych výrob. Príkladom alarmujúceho stavu môže byť Británia. Tam dosiahol súkromný dlh nový rekord na úrovni 1,4 bilióna libier. Znamená to, že domácnosti dlžia 94 % ročného HDP. Priemerne je to 54 tis libier na domácnosť, čo je takmer dvojnásobok spred desiatich rokov. To, čo je zároveň negatívne je, že 10 % najchudobnejšej populácie má dlh 4 násobne vyšší, ako je ich ročný príjem. Neprekvapuje teda, že každý rok v krajine ohlási asi 130 tisíc ľudí osobný bankrot.

Z globálneho hľadiska až 86 % spoločností neplánuje v roku 2014 prijímať nových zamestnancov. Vyplýva to z prieskumu, do ktorého bolo zapojených až 11 000 spoločností. Len 33 % z nich vidí budúci rok z ekonomického hľadiska optimistickejšie. Na strane druhej je väčší optimizmus medzi firmami z USA. Tam len 19 % z nich uviedlo, že nebudú v roku 2014 prijímať nových zamestnancov a až 41 % z nich si myslí, že rok 2014 bude omnoho lepší.

Už viac krát sme spomínali, že Čína plánuje zaradiť svoju menu na medzinárodne uznávaný piedestál. Svedčí o tom fakt, že uzavrela viaceré swapové dohody s významnými obchodnými partnermi. Rovnako sa hovorí o výraznom nákupe zlata, z ktorého časť veľmi pravdepodobne smeruje do trezorov centrálnej banky. Minulý týždeň centrálna banka vyhlásila, že krajina nebude ďalej profitovať z navyšovania svojich zahraničných rezerv, ktoré má vo veľkosti 3,6 bln. USD. To znamená, že sa to týka veľmi pravdepodobne  i amerického doláru a dlhopisov USA. Druhým dôležitým oznamom bolo, že centrálna banka sa postupne stiahne z menového trhu a ponechá výmenný kurz na trhové sily a rozšíri denný limit obchodovania ich meny. Vidíme teda pred sebou vznik jednej z nových rezervných svetových mien? Pravdepodobne áno.

Správa zo zasadnutia monetárnej komisie FEDu poodhalila, že FED uvažuje nad znížením nákupov dlhopisov v nasledujúcich mesiacoch. Tomu však moc neverím, vzhľadom na to, že miera nezamestnanosti nie je jediným dôležitým ukazovateľom. Dôležitá je i štruktúra trhu s nezamestnanosťou, ktorá už taká ružová nie je. Na strane druhej však Ben Bernanke uviedol, že aj keby sa zmiernili nákupy dlhopisov, tak to neznamená, že úrokové miery neostanú na nízkych úrovniach ešte dlhú dobu. To je jeden zo znakov toho, že ani centrálni bankári neveria, že sa v ekonomike USA štrukturálne zmeny udiali.

Matúš Pošvanc

Znovuobjavovanie ceny peňazí… Keď už nemôže byť horšie

Už dlhší čas začínam svoje prejavy slovami: „Som najoptimistickejší za posledných tridsať rokov na trhu – už len kvôli tomu, že nemôže byť horšie.“

Je to pravda? A ešte dôležitejšie – ako dosiahneme fundamentálnu zmenu tohto „extend-and-pretend“ trendu (banka predĺži termín splatnosti pôžičky a predstiera že malé a neskoré platby sú lepšie ako žiadne – pozn. prekl.), ktorý prevláda nielen v Európe ale aj vo svete?

História nám hovorí, že jediné reálne zmeny sú dôsledkami vojny, hladomoru, sociálnych nepokojov alebo kolapsu akciových trhov. Nič z toho sa vo veľkej časti sveta nevyskytuje (zatiaľ), ale na druhej strane sme od 2. Svetovej vojny nemali menší rast, horšiu demografiu, alebo vyššiu nezamestnanosť. Tento paradox je potrebné nejako vyriešiť. A hlavne rýchlo, ak sa chceme vyhnúť zničeniu celej generácie mladých Európanov.

Zákonodarcovia predstierajú, že dosiahnutý pokrok a stabilita je výsledkom ich konania, ale z fundamentálneho pohľadu je to len obyčajná ilúzia. Talianske banky dnes vlastnia viac vládnych dlhopisov ako pred bankovou krízou, čo ich systematicky robí viac nechránenými pred ich vlastnou vládou. „Spread“ (rozdiel medzi výnosmi dlhopisov) vládnych dlhopisov medzi Nemeckom a Club Med je pod historickým priemerom, no táto cena je dôsledkom totálneho potlačenia prirodzeného procesu tvorby ceny peňazí.jakobsen

Proces tvorby ceny peňazí je tým krutým kapitalistickým prvkom vo všetkých systémoch. Učebnica ekonómie by ho označila ako modus operandi, ktorým sa kapitál alokuje tam, kde nachádza najvyššiu hraničnú užitočnosť. V praxi by to malo znamenať že trh diktuje cenu peňazí na obdobie dlhšie ako jeden rok, kým na obdobia kratšie ako jeden rok túto úlohu preberajú centrálne banky. Krása tohto systému je v tom, že peniaze sú alokované v aukcii, kde záujemca s najvyššou ponukou dostane „peniaze“ alebo „úver“  za cenu, ktorú považuje za adekvátnu cenu peňazí.

Porovnajte tento trhom riadený model so súčasnou situáciou relatívne nízkych „sovereign spreads“ (rozdiely medzi výnosmi dlhopisov centrálnych bánk) v Európe, spôsobenou sľubom Maria Draghiho urobiť „všetko čo bude treba“ aby bola zaručená stabilita eura. Už zahrozil aktiváciou Európskeho nástroja finančnej stability a Európskeho stabilizačného mechanizmu a použitím celého arzenálu politických nástrojov na zaručenie stability.

Týmto účinne pozastavil proces tvorby ceny štátneho dlhu a peňazí, keďže ECB a lokálne centrálne banky poskytnú neobmedzenú likviditu lokálnym bankám a teda nepriamo ich vláde v akýchkoľvek trhových podmienkach. Táto jednostranná ponuka od ECB a trhu znamená, že neexistuje moc, ktorá by bola schopná ukázniť vládu vyššími sadzbami alebo alokovať úvery všeobecnejšie. Jednoducho sme od seba odpojili trh a cenu peňazí.

Toto prichádza po Draghiho dlhodobejšej refinančnej operácii, lacného financovania bánk s malým alebo žiadnym ručením, alebo najbližšej možnej veci ku kvantitatívnemu uvoľňovaniu, čo sa ešte nevolá kvantitatívne uvoľňovanie.

Toto je problém, lebo spoločnosti, ktoré potrebujú financovať dlhodobé projekty ako budovanie elektrárne počas šiestich až ôsmich rokov, potrebujú cenu úveru počas celého obdobia budovania. Teraz majú takmer rovnú krivku výnosov od 0 do 30 rokov, čo by bolo fajn, ak by to bolo realistické. Ale problém je že jedného dňa vo „vzdialenej budúcnosti“, keď sa trh znormalizuje, úrokové sadzby sa vrátia do normálnych výšok, čo je zhruba inflácia plus riziková prémia.

V prípade priemyselnej spoločnosti by vhodná kalkulácia úverovej sadzby vyzerala asi takto: inflácia + LIBOR + rozdiel rizík, z čoho by mohlo vyjsť cca 7 percent. Porovnajte toto so sadzbami dostupnými vysoko úveruschopným spoločnostiam. Nestlé bolo nedávno schopné  požičať si so sadzbou 0,75 percenta – najnižšou aká kedy bola. Áno, je to pekné pre Nestlé, ale pamätajte že táto situácia vznikla kvôli prítomnosti centrálnej banky na trhu a nie len vďaka finančnej sile Nestlé.

Zmena z jedného percenta na sedem percent by spoločnostiam spôsobila nepríjemný šok. Vytvorili sme negatívny a nebezpečný kruh v ktorom nie len investori, ale aj spoločnosti závisia na nekonečných nízkych úrokových sadzbách. Vypočítali svoje budúce príjmy a výdavky na základe vládou ovplyvňovaných cien, nie na základe realistických trhových cien.

Najhoršou vecou na tejto situácii je, že dôvodom toho, že veľký hráč ako Nestlé si je schopný požičať za úrok menší ako jedno percento, je nedostatok alternatív pre banky a investorov. Menej úveruschopné malé a stredné podniky, ktoré tvoria niekedy až 80 percent ekonomík mnohých krajín, si nedokážu požičať. Sú považované za príliš riskantné na to, aby im bolo požičané za súčasné „trhové sadzby“ napriek tomu, že práve ony sú kľúčom ku znižovaniu nezamestnanosti a zvyšovaniu produktivity.

Sú ochotné pracovať dlhšie, ťažšie, za menej peňazí a s vysokou toleranciou rizika, len aby prežili. Takže ostávajúcich 20 percent ekonomiky tvorených veľkými, kótovanými spoločnosťami a bankami dostane 95 percent úverov a 99 percent všetkého politického kapitálu. Inými slovami, veľkí hráči dostávajú nereálne nízke úrokové sadzby len preto, že malé a stredné podniky nedostávajú žiadne úvery. Odtiaľto pramení moja viera že veci sa musia čoskoro zlepšiť, lebo už to nemôže byť horšie.

Nikdy v histórii sme neboli v nefunkčnejšom stave z korporátneho, politického a individuálneho hľadiska. Je čas si uvedomiť, že dôvodom, prečo kapitalizmus vyhral v osemdesiatych rokoch vojnu proti komunizmu, bola jeho silná trhová ekonomika založená na prirodzenom procese tvorby cien. Teraz „osvietení“ zákonodarcovia kopírujú všetky znaky plánovanej ekonomiky: centrálne plánovanie a kontrola, žiadna prirodzená tvorba cien, jeden poskytovateľ úverov a peňazí a z toho vyplývajúce potláčanie malých a stredných podnikov a nakoniec aj jednotlivcov.

História nám ponúka pádnu lekciu. FED sa naposledy uchýlil ku značnému kvantitatívnemu uvoľňovaniu v štyridsiatych rokoch. No pomalý rast a klesajúca inflácia sa zvrátili až keď FED prestal intervenovať kvôli ťažkej recesii, ktorá vznikla v dôsledku politických omylov a príliš dlhého kvantitatívneho uvoľňovania.

V roku 2014 by reálna recesia v Nemecku a USA mohla znovu naštartovať prirodzený mechanizmus tvorby peňazí, čo by nám pomohlo v liečení hlbokých rán po rokoch chýb zákonodarcov. Byť na dne je z určitého pohľadu dobré. Jediná cesta smeruje nahor.

Steen Jakobsen, CIO Saxo Bank

Zdroj: http://www.zerohedge.com/

Preložil Jakub Jablonický

Prebraté z : hayek.sk

Lepšie zajtrajšky stále v nedohľadne

To, čo nebola úspešná stratégia v Nemecku, sa podarilo euro-skeptikom v Rakúsku. Po prvý krát sa dostala do parlamentu čisto euro skeptická strana, založená miliardárom Frankom Stronachom, ktorá získala 5,8 % voličských hlasov. Vyzerá to tak, že euro skepticizmus bude už čoskoro relevantným politickým prúdom. Už bolo načase. Ale to pre lídrov nie je nič nové. Tento týždeň sa stretli akademici a politické elity, ako za starých časov a diskutovali o budúcnosti Európy. Čuduj sa svete, prevládal pesimizmu nad optimizmom. Pesimizmus bol spojený hlavne s ekonomickou stagnáciou, vysokou nezamestnanosťou mladých a tzv. stratenou poslednou dekádou. Avšak riešenia boli deklarované stále tie isté. Pritom hlavný problém Európy nie je o politickej vôli a schopnosti lídrov vysvetliť ich konanie verejnosti. Je naopak o vyšších reguláciách, zadlženosti, vysokých daniach a eliminácií akýchkoľvek trhových riešení. Kým sa to nezmení, lepšie zajtrajšky tak skoro neuvidíme.

Tento týždeň rozhodla ECB o ponechaní nízkych úrokových mier, čo sa očakávalo. Niektorí čakali na rozhodnutie ECB o treťom kole LTRO – lacných pôžičiek bankám, avšak Mario Draghi nič také neoznámil. Rovnako sme tento týždeň zažili mierne stresy v Taliansku, kde však nakoniec strana Silvia Berlusconiho podporila vládu a z Bruselu a ECB sme mohli počuť silné vydýchnutie si. Inak by sme boli svedkami spustenia OMT mechanizmu z dielne ECB.

Po tom, čo Francúzsko v lete zaznamenalo nikým nečakaný hospodársky rast, objavil sa ďalší „zázrak“. Zdá sa, že cieľ francúzskeho prezidenta Françoisa Hollanda, a to zvrátiť krivku nezamestnanosti do konca tohto roka, sa nakoniec naplní. V auguste totiž klesla miera nezamestnanosti o 1,5 %, čo znamená, že sa z Pôle emploi (francúzskeho úradu práce), v mesiaci august, odhlásilo rekordných 277 500 žiadateľov. Išlo o prvé zníženie po 27- mesačnom zvyšovaní. Francúzsky minister práce, Michel Sapin, sa zdržal prílišných osláv, ktoré považoval za predčasné. Dodal však, že ide o prvé pozitívne čísla po dlhom čase, a že vládna politika prináša svoje prvé ovocie. Nadšenie však netrvalo dlho. V pondelok Pôle emploi uviedol, že išlo o technickú chybu. Telefonická spoločnosť SFR, ktorá má na starosti posielanie SMS nezamestnaným, aby sa ich situácia mohla zaktualizovať, tieto správy odoslala, avšak k adresátom sa už nedostali. Napriek tomu, pokles miery nezamestnanosti skutočne nastal, avšak nešlo o pokles o 1,5 %, ale len o 0,7 až 0,9 %.

A pri dátach ešte chvíľku ostaneme. Najprv Španielsko vyhlásilo, že jeho dlh sa dostane v roku 2014 na úroveň skoro 100 % – presne 99,8%. Avšak už o štyri dni neskôr správu dementoval hovorca Ministerstva financií, ktorý uviedol, že dlh bude len 98,9 % a že chyba nastala pri písaní tlačovej správy, keď posledné čísla niekto vymenil. Ono je to vlastne jedno. Stačí sa pozrieť na trend španielskeho dlhu. A ten je jasný. Nárast. V roku 2011 bol dlh krajiny 68,5 % HDP, o rok neskôr už 85,9 % HDP a tento rok vyhlásil premiér, že dlh bude na úrovni  94,2% HDP. Španielsko tak ostáva jedným z hlavných problémov euro zóny a Európy.

Japonská centrálna banka svoju politiku nezmenila. Tamojšia monetárna komisia rozhodla o tom, že banka bude naďalej nakupovať japonské vládne bondy, ETF fondy a japonské realitné investičné dlhopisy s tým, že si zachováva i ročný cieľ zvýšenia monetárnej bázy od 60 do 70 biliónov jenov.

Hlavné správy tohto týždňa sa však točili okolo USA, kde sa diskutuje o navýšení dlhového stropu a zavretí federálnej vlády. To, že sa dlhový strop navýši, je asi každému jasné. Inak by vznikol chaos. A naň upozorňujú všetci.

debt_ceiling

Či je to MMF, ktoré upozornilo, že nenavýšenie stropu môže mať globálny dopad alebo Mario Draghi, ktorý má úplne rovnaký názor. Dlh USA je dnes na úrovni viac ako 16 biliónov USD a viac ako 106 % HDP. Obavy však existujú. Dokonca niektoré americké banky údajne navýšili zásobu bankoviek vo svojich bankomatoch, aby sa vyhli potenciálnemu run-u na banky. Na strane druhej je zavretie federálnej vlády skôr divadlo pre občanov. Treba si uvedomiť, že všetko podstatné funguje ďalej. Odhaduje sa, že až 85 % všetkých vládnych aktivít beží ďalej a v práci ostáva 1,3 milióna dôležitých zamestnancov vlády. Inak ak sú títo dôležití a tých 800 tisíc, ktorí ostali doma nie, prečo ich potom Američania potrebujú? Ale to je už iná otázka. Faktom je, že pošta chodí, FED tlačí peniaze, verejné školy ostali otvorené, letecká kontrola funguje, atď., atď.. A na akej úrovni sa zadlženie USA zastaví? Osobne si myslím, že sa už nezastaví. Naopak. Bude sa výrazne zvyšovať, pretože politické elity USA prijímajú nové a nové zákony, ktoré vyžadujú nové a nové verejné zdroje. A najpohodlnejšie si je požičať.

Matúš Pošvanc

Mario Draghi a jeho umenie predať teplú vodu

draghi_bernankeMario Draghi, prezident Európskej centrálnej banky vyznel až neuveriteľne umiernene, keď oznámil zachovanie aktuálnych úrokových sadzieb. Podarilo sa mu tak zachovať si pomerne široký manévrovací priestor. V nasledujúcich riadkoch vám prinášame zopár krátkych postrehov z tlačovej konferencie, ktorá nasledovala po tohtomesačnom zasadaní rady guvernérov:

1) Prichádza forward guidance. Novinka zavedená americkým FEDom, by sa dala v skratke popísať ako oznámenie toho, čo sa chystáte urobiť ešte predtým, než to urobíte. Pre ECB je to však intelektuálne významný posun, nakoľko sa doteraz držala mantry, že sa pri rozhodnutiach ohľadom úrokových sadzieb nebude viazať vopred. Mario Draghi však prišiel na zaujímavý spôsob, ako podmienky ponechať dostatočne vágne na to, aby ECB mohla zmeniť svoje plány, ak to uzná za vhodné. „Rada guvernérov očakáva, že kľúčové úrokové sadzby ECB ostanú po dlhšiu dobu na rovnakej alebo nižšej úrovni,“ vyhlásil Draghi. Odmietol však upresniť,  dokedy by taká „dlhšia doba“ mohla trvať.

2) 50 bázických bodov nepredstavuje dolnú hranicu úrokovej sadzby. Mario Draghi opäť jemne naznačil, že ECB by v budúcnosti mohla zaviesť negatívnu úrokovú sadzbu na jednodňové sterilizačné operácie. Tá je momentálne 0%, a mohla by klesnúť spolu so sazdbou na hlavné refinančné operácie, ktorá je momentálne 0,5%.

3) Draghi poprel, že by ECB akokoľvek reagovala na náznaky FED-u týkajúce sa obmedzenia nákupu dlhopisov, ktoré na dlhopisových trhoch spôsobili výraznú nervozitu. Pritom však explicitne zmienil „nedávne napäté podmienky na globálnych finančných trhoch“, ako faktor, ktorý by mohol „negatívne ovplyvniť hospodársku situáciu“ v eurozóne.

4) ECB sa chce vyhnúť opakovaniu chýb z obdobia upratovania svojej bilancie. Draghi vyhlásil, že je dôležité riadne identifikovať „zarážky” ešte pred kontrolou bankových aktív, ktorá sa uskutoční neskôr v priebehu roka a verí, že Európska komisia takýto prístup schvaľuje.

5) Ak položíte otázku dostatočne veľa krát, možno sa dočkáte aj odpovede. Istý reportér niekoľko mesiacov žiadal o zverejnenie právnej dokumentácie týkajúcej sa programu OMT. Draghi konečne oznámil, že dokumentácia bude zverejnená, ale len v prípade, keď krajina požiada o pomoc z programu nákupu dlhopisov. Následne ale dodal: „pravdepodobne“. Tiež poznamenal: „Túto pôvodne nudnú otázku sa Vám úspešne podarilo okoreniť.“  Verdikt, ktorý by bolo možné spájať s dobre znejúcim, no jednoznačne neprekvapujúcim forward guidance. Ostatne, nikto predsa neočakával, že by ECB zvýšila úrokové sadzby…

Zdroj: FT Alphaville

Preklad: Kristína Lorková

Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, pomôžte nám. Podporte  a zdieľajte ho na linkovacích službách.

Pozor neprehliadnite!!!! Konferencia Budúcnosť peňazí 2.0. Vystúpi na nej svetoznámy komentátor James Rickards, autor knihy Currency Wars. Viac info na www.buducnostpenazi.sk. Zadajte zlavovy kód UPNER pri prihlásení a získate až 40 % zľavu z poplatku do 26.8.2013, resp. 10 % zľavu z poplatku po tomto dátume! Neváhajte prihláste sa!

Nemecká centrálna banka varuje pred „poburujúcou“ menovou politikou

„Eurokríza ešte rozhodne neskončila.“ Toto je prekvapivo úprimný začiatok rozhovoru s Jensom Weidmannom, guvernérom nemeckej centrálnej banky. S dodatkom, že riešenie zaberie nejaký čas. Jeho doteraz najveľavravnejšie vyjadrenie prichádza pomerne skoro. Vysvetľuje, že “veriť, že všetko je už v poriadku, pretože situácia na finančných trhoch sa upokojila, je len ilúzia a veci rozhodne nepomôže“, nakoľko nerovnováhy ostávajú nevyriešené.  Po kritike rôznych aspektov od francúzskej nekonkurencieschopnosti až po možné zvrátenie reforiem v Taliansku sa sústreďuje na najdôležitejší  bod: „Sú takí, ktorí  skutočne vidia riešenie krízy v podobe vyššej inflácie. Takýto prístup však považujem za potenciálne nebezpečný. Ak raz povolíte infláciu, je ťažké ju opäť utlmiť. V krátkodobom horizonte naše predpovede neukazujú žiaden významný nárast cien. Bol by som ale opatrný, aby sme nepodcenili vplyv strednodobých a dlhodobých rizík na stabilitu. Nesmú vzniknúť žiadne pochybnosti o tom, že až príde ten správny čas, menovú politiku utiahneme.“

jens_weidmann

Rozhovor s Jensom Weidmannom, Guvernérom Deutsche Bundesbank:

Rozhovor viedli  U. Dönch, J. Quoos a A. Wendt.

Pán Weidmann, Bundesbanka pred nedávnom zvýšila rezervy na krytie rizík na hodnotu 14 miliárd eur kvôli eurokríze. Znamená to, že očakávate, že to najhoršie nás eštelen čaká?

V procese vytvárania dostatočných rezerv na krytie rizík sme zapojení už tri roky. Tieto odrážajú riziká menovej politiky a krízových opatrení centrálnych bánk. Eurokríza sa rozhodne neskončila a jej úplné vyriešenie zaberie ešte nejaký čas.

Nemecký minister financií Wolfgang Schäuble má úplne iný pohľad. Nedávno viac-menej dal najavo, že už je všetko v poriadku a Vy vysielate nové krízové signály.

Naše hodnotenie sa nezmenilo. My sme vždy hovorili, že eurokríza skončí až keď budú vyriešené všetky štrukturálne problémy – najmä nedostatok konkurencieschopnosti a vysoká úroveň dlhu. Viera, že všetko je teraz v poriadku len preto, že situácia na finančných trhoch sa upokojila, je proste ilúzia a veci rozhodne nepomáha: znižuje to tlak na to, aby sme sa vysporiadali s nerovnováhami, ktoré tak ostanú zachované.

Ako veľké je nebezpečenstvo, že veľké krajiny ako Francúzsko nedodržia svoje sľuby o reformách? Bude Francúzsko úspešné v naštartovaní svojej ekonomiky?

Nie je žiadnych pochýb o tom, že Francúzsko stratilo svoju konkurencieschopnosť a podiel na svetových trhoch, a naďalej tvorí deficity. V tomto ohľade sa musí niečo urobiť. Avšak, Francúzsko nevidím ako krízovú krajinu. Podobne ako Nemecko, aj Francúzsko má svoju váhu v Európe a preto nesie istý stupeň zodpovednosti v celoeurópskom kontexte. Má teda úlohu stanoviť príklad dodržiavania európskych dohôd a postupov.

Omnoho väčšou starosťou pre Vás musí byť Taliansko. Reformátor Mario Monti stratil podporu vo voľbách a v krajine je obrovská politická nestabilita. Má pre Európsku centrálnu banku ešte stále zmysel pumpovať miliardy do tejto krajiny?

Ak kľúčové politické osobnosti v Taliansku hovoria o zvrátení reforiem alebo dokonca o odchode z menovej únie, a ako výsledok rastú výnosy talianskych vládnych dlhopisov, tak toto nemôže a nesmie byť dôvod pre centrálnu banku na intervenciu. Napokon, je to záležitosť politikov danej krajiny, aby udržali dôveru v stabilitu verejných financií.

Inými slovami, ak sa Taliansko a jeho politici hrajú s ohňom, mali by niesť následky?

Aby sa zabezpečilo, že menová únia ostane stabilnou úniou, tak sa do zmlúv zaviedol kľúčový princíp a to, že každá krajina má zodpovednosť sama za seba. Je na voličoch a vláde, aby rozhodli ktorým smerom pôjde národná politika a sú to práve oni, kto potom musí niesť následky a nespoliehať sa na iných, že ich ponesú namiesto nich. Z tohto dôvodu je financovanie centrálnou bankou zakázané vo všetkých zmluvách.

Ale aj Slobodná demokratická strana (Free Democratic Party) parlamentného lídra Rainera Brüderleho otvorene hovorí o možnosti , že Taliansko bude musieť opustiť euro.

Nie som súčasťou tejto diskusie a ani si nemyslím, že by bola nápomocná – a to isté platí aj pre podobné pripomienky v Taliansku.

Mnoho európskych politikov momentálne viac tlačí na zväčšenie rozsahu krízovej pomoci od Európskej centrálnej banky. Ako veľké  nebezpečenstvo predstavuje tento neustály politický tlak na vašu nezávislosť?

Tento trend smerom k politickým vplyvom sa neobmedzuje iba na eurozónu. Je to globálny fenomén. Centrálne banky si na svoje plecia zobrali zobrali záchranárske práce počas krízy a tým sme akosi zmazali hranicu medzi monetárnou politikov a vládnou fiškálnou politikou. Toto znamená riziko pre nezávislosť centrálnej banky. Je tu nebezpečenstvo straty dôvery v schopnosť centrálnych bánk sústrediť sa na udržiavanie stability.

Mnoho predstaviteľov vlád vás, centrálnych bankárov doslova vyzýva, aby ste urobili stále viac a viac, takže by ste to boli vy, kto by bojoval s ohňom, a nie politici.

Toto je samozrejme pravda a nie je to nič nové. Ale je to ďaleko od toho, aby to bolo správne. Bol to práve tento dôvod,  prečo počas tvorby menovej únie, bola centrálna banka vytvorená ako nezávislá inštitúcia s jasným mandátom udržiavať cenovú stabilitu. Jediným dôvodom prečo volať po zásahu centrálnej banky je to, že to jednoducho dovoľuje vyhnúť sa komplexnému procesu politických rokovaní. Niektoré rozhodnutia však musia byť skrátka urobené politikmi, napríklad v parlamente. Ak sa centrálne banky premenia na hasičov požiarov pre politikov, riskujú že stratia zo zreteľa svoj cieľ, ktorým je udržiavanie cenovej stability.

Aké náklady doteraz eurokríza spôsobila Nemecku? A koľko miliárd eur je stále v ohrození?

Momentálne to nie je o nákladoch, ale o vysokej miere rizika, ktoré bolo prijaté – čiastočne cez priamu fiškálnu pomoc, čiastočne cez opatrenia menovej politiky ako napríklad nákup vládnych dlhopisov. V konečnom dôsledku sú to práve európski daňoví poplatníci, a teda aj tí nemeckí, ktorí musia všetky tieto riziká znášať.

Bundesbanka doteraz zarobila miliardy na úrokoch z  gréckych, španielskych a talianskych vládnych dlhopisov.

To je pravda. Ale tento príjem z úrokov je vysoký len preto, lebo riziko, ktoré sme podstúpili je tiež dosť vysoké. Vysoká návratnosť ide zvyčajne ruka v ruke s vysokou úrovňou rizika. To rovnako platí aj pre vládne dlhopisy v našej súvahe.

Bundesbanka ale nie je hedžový fond.

Nie. Rovnako nie je jej úlohou generovať zisk alebo zapájať sa do obzvlášť rizikových transakcií s výhľadom potenciálneho zisku. Našou úlohou je zabezpečovať menovú stabilitu. Mať vyššiu mieru rizika v súvahe centrálnej banky v čase krízy je očividne nevyhnutné. Sme však proti akémukoľvek rozsiahlemu vzájomnému zdieľaniu rizika solventnosti samostatných finančných systémov prostredníctvom našej súvahy. Tieto riziká presahujú náš mandát.

Malo by Nemecko viac pomáhať slabým krajinám v eurozóne? Napríklad zvýšením miezd a nižším exportom – ako požadujú niektorí politici a experti, ktorí sú vo všeobecnosti viac na ľavej strane politického spektra?

Tento prístup nevyrieši problémy a nakoniec nikomu nepomôže. Bundesbanka už na toto urobila modelové prepočty. Výsledok našich prepočtov bol, že ak Nemecko zníži svoju konkurencieschopnosť vo vzťahu k iným krajinám eurozóny – napríklad tým, že umožní, aby mzdy rástli rýchlejšie než  produktivita – tak potom tu je nebezpečenstvo, že zatiaľ čo produktivita a zamestnanosť v Nemecku poklesnú, tak v krízou postihnutých krajinách sa neobjaví žiaden pozitívny efekt. Európa nie je ostrov. Eurozóna sa potrebuje stať viac konkurencieschopnejšou ako celok v rámci celosvetového trhu.

Ničmenej, už aj v Nemecku sa objavujú hlasy volajúce po významnom zvýšení miezd…

Nemeckí zamestnávatelia a odbory sa za posledné roky správali veľmi zodpovedne. To rozhodne pomohlo udržať nezamestnanosť nízko. Predpokladám, že tento trend bude pokračovať aj naďalej. Po silných tlakoch na zamestnanosť a priaznivých makroekonomických okolnostiach však budú mzdy v Nemecku pravdepodobne  rásť  rýchlejšie  ako vo väčšine ostatných krajín eurozóny.

Nateraz sa Nemecku darí celkom dobre. Ako naliehavo potrebujeme novú reformnú ofenzívu „Stratégiu 2020“?

Mali by sme sa postarať, aby sme za všetkých možných okolností nezaspali na vavrínoch a neurobili tú chybu, že ohrozíme to, čo už bolo dosiahnuté. Nemecko stále čelí veľkým výzvam. Jednou z najväčších je starnutie populácie. Preto je dôležité, aby sme sa uistili, že náš systém sociálneho poistenia a trh práce bude včas poriadne pripravený .

Počúva Vás vláda v tomto ohľade? Alebo by ste potrebovali ešte nejakú podporu?

Pevne verím, že môj hlas ako guvernéra Bundesbanky je počuť. Či je rada Bundesbanky vždy zobraná k srdcu je už iná otázka.  V konečnom dôsledku sú to práve politici, ktorí musia prijať tieto rozhodnutia, a tak je to aj správne. Budeme sa ale aj naďalej snažiť presvedčiť ľudí našimi argumentmi. Mám dojem, že naša politika zameraná na stabilitu sa teší širokej podpore nemeckej verejnosti.

Niet divu, že nakoniec sa ľudia budú musieť pýtať, aké nebezpečenstvo pre ich úspory predstavuje eurokríza.

Berieme tieto obavy veľmi vážne. Úrok získaný z veľmi bezpečných finančných nástrojov je momentálne o niečo nižší než miera inflácie. To ale nie je normálny stav, ale následok krízy. Úrokové výnosy sa nakoniec vrátia do normálu po tom, ako sa kríza skončí. My, ako centrálna banka, budeme aj naďalej pokračovať v tom, že budeme udržiavať ceny stabilné a uisťovať sa, že inflácia nebude odjedať z úspor ľudí.

Mnoho politikov má iný pohľad. Preferovali by radšej zmierniť krízu a dlhy cestou vyššej inflácie.

„Sú takí, ktorí  skutočne vidia riešenie krízy v podobe vyššej inflácie. Takýto prístup však považujem za potenciálne nebezpečný. Ak raz povolíte infláciu, je ťažké ju opäť utlmiť. V krátkodobom horizonte naše predpovede neukazujú žiaden významný nárast cien. Bol by som ale opatrný, aby sme nepodcenili vplyv strednodobých a dlhodobých rizík na stabilitu. Nesmú vzniknúť žiadne pochybnosti o tom, že až príde ten správny čas, menovú politiku utiahneme.“

Je strach práve tým faktorom, ktorý ženie príliš veľa ľudí ku kúpe akcií a nehnuteľností? Je tu nebezpečenstvo špekulatívnych bublín?

Nie je pochýb, že prostredie nízkych úrokových mier a neistota ohľadom budúcnosti majú efekt na investičné rozhodnutia množstva ľudí. V Nemecku však nevidím žiadnu špekulatívnu bublinu. Ceny akcií musia byť hodnotené v kontexte očakávaných budúcich zárobkov jednotlivých spoločností. Rast cien na trhu nehnuteľností  sa nestane problematickým pokiaľ nenastane obrovský nárast v požičiavaní si hypoték, ktoré živia dopyt po nehnuteľnostiach. Ten momentálne nevidíme. V budúcnosti ale bude Bundesbanka zbierať viac údajov z kritických čiastkových trhov – napríklad ceny nehnuteľnosti v hlavných mestských centrách.  Môžete si byť istí, že naozaj budeme tento vývoj veľmi pozorne sledovať.

Veľa ľudí mimo Nemecka považuje naše obavy z inflácie za rovnako iracionálne ako aj hysterické. Je to skutočne tak?

Je to čokoľvek, len nie nemecká iracionalita alebo citlivosť na túto tému. V Európskej centrálnej banke sme sa zhodli na jasnej definícií cenovej stability:  pre nás cenová stabilita znamená, že miera inflácie je pod, ale blízko k dvom percentám v strednodobom horizonte. Po vysokých mierach inflácie v 70-tych a 80-tych rokoch si ešte viac krajín uvedomilo, že cenová stabilita neprekáža ekonomickému rastu, ale podporuje ho.

Váš jednoduchý prístup vyústil skoro v kampaň proti Vám v ostatných krajinách. Hovorí sa o Vás, že ste v Európskej centrálnej banke izolovaný. A prezident USA Barack Obama sa dokonca opovážlivo opýtal, „Kto je to?“ Aký vplyv to na Vás malo?

Rozhodne nie je hanba, ak na vaše názory odpovedá prezident Spojených štátov. V skutočnosti to demonštruje, že naše argumenty sú diskutované a že Bundesbanka je braná vážne. Eurozóna je stále uviaznutá v kríze a my nie sme schopní nájsť správnu odpoveď. Bundesbanka obhajuje názor orientovaný na stabilitu a považuje za chybu, ak sa od monetárnej politiky očakáva, že splní príliš veľa úloh naraz.

Hovorí Nemecko v ECB jedným spoločným hlasom, alebo by ste privítali viac podpory od nemeckého člena Rady guvernérov Jörga Asmussena?

Bolo by nedorozumením predpokladať, že ECB je o národných záujmoch – nemeckých, francúzskych alebo iných. Máme za úlohu vykonávať menovú politiku pre eurozónu ako celok. Bol by to nebezpečný vývoj, ak by sa rozlišovali medzi konkrétnymi nemeckými, francúzskymi alebo inými záujmami. Práve z tohto dôvodu som volal po jasnom oddelení európskej menovej politiky od úloh národnej hospodárskej a fiškálnej politiky. Ak toto rozdelenie nebudeme rešpektovať, tak potom skutočne môže vzniknúť otázka zastupovania národných záujmov.

Robí Vám nemecká sila a ekonomický úspech rokovania ťažšie?

Aj keď Nemecko prešlo ekonomickou krízou lepšie ako mnoho iných, bolo by chybou mať arogantný alebo trúfalý postoj. Nemecko je príkladom toho, že štrukturálne reformy sa nakoniec vyplatili.

Do akej miery ste tažili z dlhoročnej úzkej spolupráce so spolkovou kancelárkou Angelou Merkelovou?

Rozhodne nie je na škodu, ak viete ako funguje politika v Berlíne. Z práce s kancelárkou som sa naučil veľa a zistil som, že pre mňa osobne to bolo prínosné. Ako guvernér Bundesbanky mám ale úplne inú náplň práce v porovnaní s tým, akú som mal u kancelárky.

Ako úzky kontakt je medzi vami teraz?

Spolkový kancelár a guvernér Bundesbanky sú prepojení prostredníctvom rôznych formálnych kanálov. Napríklad sa zúčastňujem zasadnutia kabinetu vlády, keď sa prerokúva spolkový rozpočet. A radím kancelárke v otázkach menovej politiky. Máme intenzívnu výmenu názorov.

Hovoríte o výmene názorov medzi guvernérom Bundesbanky a spolkovou kancelárkou. Ale ako blízko sú si v komunikácií Angela Merkelová a Jens Weidmann ako ľudia?

Máme osobný vzťah vybudovaný na dôvere. To nám umožňuje ľahšie prerokúvať hlavne citlivé témy, najmä ak sa naše názory občas líšia.

Zdroj: Zerohedge

Preklad: Jozef Dzuriš, prebraté z: hayek.sk

Upner je na Facebooku. Staňte sa fanúšikom. Ak sa Vám článok páčil, pomôžte nám. Podporte  a zdieľajte ho na linkovacích službách.

Matúš Pošvanc