Bakwardácia na zlate je normálna

Nedávno som narazil na veľmi zaujímavý článok od Toma Fischera o tom, že existujúci stav contanga na zlate za ostatných 30 rokov (opak bakwardácie) je znakom toho, že centrálne banky ovplyvňujú trh so zlatom. Inými slovami, že bakwardácia by mala byť pri zlate normálnym stavom. O bakwardácii sme už písali. Je to stav, kedy je aktuálna cena zlata vyššia ako cena papierového kontraktu v budúcnosti (napr. o 6 mesiacov). To znamená, že sa investorovi oplatí predať zlato za vyššiu cenu dnes, uložiť peniaze do napr. dlhopisov a zarobiť na jeho kúpe (nižšia cena v budúcnosti) a ešte na úroku, ktorý poskytnú napr. dlhopisy. Vtedy som písal, že teoreticky by bakwardácia pri zlate nemala existovať, pretože túto ziskovú príležitosť by mal každý investor rýchlo využiť. Tom Fisher tvrdí opak. Tvrdí, že bakwardácia by mala byť naopak trvalým javom a to, že nie je, svedčí o intervenciách centrálnych bánk. Intervencie centrálnych bánk na trhu so zlatom pravdepodobne existujú. Jedným z príkladov bolo vyhlásenie guvernéra rakúskej centrálnej banky asi pred pol rokom a zároveň nedávne správy z fínskej centrálnej banky, že obchodujú so svojím zlatom prostredníctvom realizácie pôžičiek alebo leasingu. Čo teda Fisher hovorí?

Po prvé tvrdí, že bakwardácia na zlate neznamená arbitráž bez nákladov. Zlato má totižto vlastnú úrokovú mieru, tzv. GOFO (gold forward rate), o ktorej sme už rovnako písali. GOFO vyjadruje náklady na požičanie si zlata. Ak je GOFO negatívna, znamená to, že úroková miera na zlato je nad úrokovou mierou na dolár. A podľa definície London Bullion Market Association (LBMA) sa jedná o bakwardáciu. Opakom je stav contanga. Fischer tvrdí, že v prípade mien (currencies) je stav bakwardácie a contanga prirodzeným javom. Pokiaľ je napríklad USD / EUR v stave contanga tak, z opačnej optiky je EUR / USD v stave bakwardácie. Rovnako to platí i pri pomere zlata (ako meny a peňazí) vs. dolárov.

Po druhé tvrdí, že nie je pravda, že zlato, ktoré nemá riziko protistrany a nepodlieha inflácii, by malo mať nižšiu úrokovú mieru vyplývajúcu z tohto nižšieho rizika ako napr. dolár. Fischer hovorí, že by to malo byť práve naopak. Zlato by pre jeho vlastnosti (ako peňazí a meny) malo mať vždy vyššiu úrokovú mieru ako má akákoľvek nekrytá mena. Dôvod je zjednodušene povedané to, že centrálna banka môže vytlačiť akékoľvek množstvo peňazí, ktoré vlastne úrokovú mieru tejto nekrytej meny znižuje. Pri zlate je to naopak a malo by byť viac cenené a preto by malo mať vždy vyššiu úrokovú mieru (samozrejme meranú vo vyjadrení nekrytej meny). Môžeme sa na to pozrieť i z druhého hľadiska. Pokiaľ meriame ceny statkov v zlate (ako peňažnej jednotky), mala by sa prejavovať v niektorých cenách deflácia – to znamená, pokles cien nejakého statku vyjadreného v zlate. Deflácia cien meraná v zlate spôsobuje, že zlato sa stáva vzácnejšie a tým pádom by malo mať vyššiu úrokovú mieru.

Podľa Fischera by malo mať teda zlato vyššie úrokové miery, ako majú klasické nekryté meny. Z toho dôvodu by malo byť v stave bakwardácie (úroková miera na zlato by mala byť vyššia ako na dolár). Prečo bolo teda zlato za ostatných 30 rokov až na pár výnimočných okamihov stále v stave contanga? Hlavným podozrivým pre neho sú centrálne banky, ktoré podľa jeho názoru dodávajú stále dostatok zlata (napr. v podobe pôžičiek) na trh tak, aby jeho úroková miera bola vždy pod úrokovou mierou nekrytých mien. Tým, že sa však začína prejavovať bakwardácia, resp. že sa úroková miera na zlato dostáva nad úrokovú mieru nad nekryté meny, sú podľa neho prvé príznaky toho, že centrálne banky od tohto konania postupne odstupujú. Či sami prestávajú dôverovať doláru ako rezervnej mene alebo nemajú dostatok zlata je už iná otázka. Fischerove tézy sú inak v princípe v súlade s tým, čo tvrdí tzv. nová rakúska ekonomická škola. A to, že ako náhle budeme svedkami permanentnej bakwardácie, bude to znamenať, že súčasný finančný systém tak, ako ho poznáme, sa chýli ku koncu. Na obnovenie dôvery budú musieť vlády opätovne pristúpiť k nejakej forme zlatého štandardu. Ale to je ešte relatívne dlhá cesta, ktorá určite nie je hneď za rohom. Predtým sa totižto dá vyskúšať ešte svet s rôznymi rezervnými menami, na pretras môžu prísť i SDR (special drawing rights), ktoré používa ako menu Medzinárodný menový fond, z ktorého sa môže stať na chvíľu centrálna banka centrálnych bánk. Avšak konečná môže byť vždy len v podobe nejakej formy metalického štandardu. Sledovať preto vývoj GOFO miery a bakwardáciu je teda pre investora do zlata veľmi aktuálne.

Matúš Pošvanc, článok bol pripravený pre investicnezlato.sk

Pridaj komentár